Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/307/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115214352
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7115214352.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Ladislava Cakociho v spore žalobcu: A.. H. Z., X.. XX.X.XXXX, L. N.
X, F., J. O. X, Y. L., zastúpený JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom, Floriánska 16, Košice, proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, o
náhradu škody 1 357,67 € s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k.
12C/291/2015-125 zo 17.1.2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaný je povinný do

3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 1 218,52 EUR s 5,05 %-ným ročným úrokom z
omeškania od 21.6.2015 až do zaplatenia (výrok I.). V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II.).
Priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 79,50 %. O výške náhrady trov konania súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok III.).
Vychádzal súd z toho, že uznesením vyšetrovateľa OR PZ - Úradu justičnej a kriminálnej polície
Košice I ČVS: ORP-2203/1-OEK-K1-2005 zo dňa 16.6.2005 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie z
trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného zamestnankyni A.. V. N., pričom uznesením Okresnej

prokuratúry Košice I zo dňa 24.8.2005 prokurátor vo vyššie uvedenej veci vyhovel sťažnosti žalobcu zo
dňa27.6.2005auznesenievyšetrovateľazodňa16.6.2005zrušilvcelomrozsahu.Následneuznesením
vyšetrovateľa OR PZ - Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice I ČVS: ORP-793/OEK-K1-05 zo dňa
14.10.2005 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie z trestného činu nevyplatenia mzdy a odstupného,
kedy žalobca ako konateľ spoločnosti LCS Slovakia, s.r.o. nevyplatil svojej zamestnankyni A.. N. mzdu
za mesiace marec 2001 v sume 9 300,- Sk, apríl 2001 v sume 7 700,- Sk, máj 2001 v sume 6 500,-
Sk, náhradu za nevyčerpanú dovolenku v sume 5 950,- Sk a náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch

mesiacov v sume 18 000,- Sk.
Uznesením vyšetrovateľa OR PZ - Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice I ČVS: ORP-1062/OEK-
K1-04 zo dňa 19.10.2005 došlo k spojeniu vyššie uvedených trestných vecí do spoločného konania
vedeného pod ČVS: ORP-1062/OEK-K1-2004.
Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 2T 93/2005 zo dňa 29.10.2014 bol žalobca oslobodený
spod obžaloby.
Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Do spisu doložil aj uznesenie OR PZ - Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice I zo dňa 16.6.2005,
ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu z dôvodu, že ako konateľ spoločnosti LCS Slovakia,
s.r.o. nevyplatil mzdu svojej zamestnankyni A.. N. za mesiace marec - máj 2001. K tomu bolapripojená sťažnosť žalobcu v zastúpení advokáta, JUDr. Katunského zo dňa 27.6.2005 proti uvedenému
uzneseniu. Pripojené bolo aj uznesenie Okresnej prokuratúry Košice I č.k. 3 Pv 856/05-6 zo dňa
24.8.2005, ktorým bolo zrušené vyššie uvedené uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu. Do spisu

bolo predložené aj uznesenie OR PZ - Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice I ČVS: ORP-793/
OEK-K1-05 zo dňa 14.10.2005 o začatí trestného stíhania žalobcu pre trestný čin nevyplatenia mzdy a
odstupného z dôvodu, že ako konateľ spoločnosti LCS Slovakia, s.r.o. nevyplatil svojej zamestnankyni
A.. N. mzdu za mesiace marec - máj 2001, náhradu za nevyčerpanú dovolenku a náhradu mzdy za
výpovednú dobu dvoch mesiacov v celkovej sume 47 450,- Sk. Predložené bolo aj uznesenie OR PZ -

Úradu justičnej a kriminálnej polície Košice I ČVS: ORP-1062/OEK-K1-2004 zo dňa 19.10.2005, ktorým
bolo spojené na spoločné konanie v trestnej veci žalobcu vo veci nevyplatenia mzdy A.. J.H. C. A.. N..
Predložený bol aj rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 2T 93/2005 zo dňa 29.10.2014, ktorým bol
žalobca oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že ako konateľ spoločnosti LCS Slovakia, s.r.o. nevyplatil
mzdu svojim zamestnancom A.. J. C. A.. N., pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol
žalobca ako obžalovaný stíhaný. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 3.11.2014.

Súd citoval § 3, § 6, § 17, § 18 zák. č. 514/2003 Z.z. a dôvodil, že ako to vyplýva z vyššie citovaných
zákonných ustanovení, štát zodpovedá za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím súdu. Právoplatná judikatúra súdov sa
ustálila na názore, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený
spod obžaloby má zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia,

resp. uznesením o začatí trestného stíhania. Podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na
správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania,
ale na samotný výsledok trestného stíhania. V zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, za ktoré sa v prípade nezákonného trestného stíhania, ktoré sa skončilo oslobodením

spod obžaloby považuje aj uznesenie o začatí trestného stíhania. Uvedený zákon však stanovuje pre
priznanie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím aj určité podmienky, ktoré
musia byť pre priznanie práva na náhradu škody splnené. Jednou z nich je skutočnosť, že poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov, pričom
splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje len v prípade, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Súd sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovaného, ktorý na podporu svojich tvrdení predložil aj
niektoré do dňa pojednávania neprávoplatné rozhodnutia okresných súdov, že štát nezodpovedá za
škodu, ak uznesenie o začatí trestného stíhania bolo vydané v zmysle platného trestného zákona a na
základe vtedy zistených skutočností, ktoré až neskôr v rámci dokazovania pred súdom boli vyvrátené.
Ako už bolo uvedené vyššie, súd považuje za podstatný samotný výsledok trestného stíhania a nie

postup orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania. Súd pritom nespochybňuje
činnosť orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, avšak to, či vyšetrovateľ
postupoval v zmysle platného Trestného zákona a Trestného poriadku môže mať vplyv len v rámci
prípadnej regresnej náhrady štátu voči nemu.
Pretože žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 2T 93/2005 zo dňa 29.10.2014

oslobodený spod obžaloby, a to z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný,
vznikol mu nárok na náhradu škody voči štátu. Na podporu súd uvádza aj uznesenie Najvyššieho súdu
SR 4M Cdo 15/2009, kde bolo konštatované, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k
takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,

má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Najvyšší súd aj vo svojom
rozsudkuč.k.1Cdo53/93uviedol,žesystematickýmalogickýmextenzívnymvýkladomdospelkzáveru,
že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím

na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti
nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje
ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Na základe uvedeného súd dospel
k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody voči štátu pre nezákonné rozhodnutie.
Z trestného spisu mal súd skutočne preukázané, že žalobca nepodal proti uzneseniu OR PZ - Úradu

justičnej a kriminálnej polície Košice I ČVS: ORP-793/OEK-K1-05 zo dňa 14.10.2005, ktorým bolo
začaté trestné stíhanie voči žalobcovi pre nevyplatenie mzdy a odstupného z dôvodu, že ako konateľ
spoločnosti LCS Slovakia, s.r.o. nevyplatil svojej zamestnankyni A.. N. mzdu za mesiace marec - máj
2001, náhradu za nevyčerpanú dovolenku a náhradu mzdy za výpovednú lehotu dvoch mesiacovsťažnosť. Z uvedeného dôvodu by teda žalobcovi nepatrila náhrada škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím vo veci týkajúcej sa skutkov žalobcu voči A.. N.. OR PZ - Úrad justičnej a kriminálnej polície
Košice I však uznesením ČVS: ORP-1062/OEK-K1-2004 zo dňa 19.10.2005 spojil na spoločné konanie

trestnú vec žalobcu pre skutky voči A.. J. C. A.. N.. Spoločné konanie bolo vedené pod ČVS: ORP-1062/
OEK-K1-2004. Preto súd nepriznal žalobcovi náhradu škody len za úkony, ktoré boli vykonané výlučne
za skutky proti Ing. Urbanovej, pričom takýmto úkonom je iba sťažnosť žalobcu zo dňa 27.6.2005, za
ktorú si vyúčtoval právny zástupca.
Súd preskúmal (keď citoval § 14, § 15, § 18 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) za jednotlivé úkony právnej pomoci

právneho zástupcu žalobcu vykonané v trestnom konaní a zistil, že právny zástupca žalobcu si správne
vyúčtoval odmenu za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia. V roku 2005 bola 1/12 výpočtového
základu 41,53 EUR a k tomu si vyúčtoval režijný paušál 4,98 EUR. Taktiež si správne vyúčtoval odmenu
za podanie sťažnosti zo dňa 2.5.2005, za čo si vyúčtoval 41,53 EUR + režijný paušál 4,98 EUR. Rovnakú
odmenu si správne vyúčtoval aj za účasť na výsluchu obvineného dňa 8.7.2005, za podanie sťažnosti
dňa 19.9.2005, za účasť na preštudovaní vyšetrovacieho spisu v trestnej veci dňa 2.12.2005 a za

podanie žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa zo dňa 22.12.2005. Za podanie odporu proti
trestnému stíhaniu zo dňa 15.3.2006 si správne vyúčtoval odmenu vo výške 1/12 výpočtového základu,
ktorý bol v roku 2006 vo výške 45,31 EUR.
V zmysle ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom, v tomto prípade s Generálnou prokuratúrou
SR. Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 3.12.2014. Žiadosť bola doručená
na Generálnu prokuratúru SR dňa 19.12.2014. Nasledujúcim dňom, t.j. od 20.12.2014 začala plynúť 6-
mesačná lehota na vybavenie žiadosti, táto uplynula dňom 20.6.2015. Uvedené dátumy neboli medzi
stranami sporné. Žalovaný sa teda dostal do omeškania nasledujúcim dňom po uplynutí lehoty na

vybavenie žiadosti, t.j. dňom 21.6.2015.
V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola podaná na
Generálnu prokuratúru SR, táto ju prerokovala, preto v mene štátu v celom rozsahu koná Generálna
prokuratúra SR (§ 4 ods.1 cit.zák. o náhrade škody).
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Žalobca žiadal nahradiť škodu v celkovej výške 1.357,67 EUR, súd mu priznal 1.218,52 EUR, čo je 89,75
%-ný úspech žalobcu oproti 10,25 %-nému úspechu žalovaného. Odrátaním úspechu žalovaného od
úspechu žalobcu vychádza, že žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 79,50 %, pričom o
výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V podanom odvolaní žiadala žalovaná z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia sporu zmeniť
rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, prípadne ako nezákonný zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie.
V odvolaní namietal žalovaný, že súd označil za nezákonné uznesenie Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Košiciach o vznesení obvinenia sp.zn. ČVS: ORP-1062/OEK-K1-04 zo dňa

09.09.2005.
V tejto súvislosti je potrebným poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS
163/2013-50, v ktorom sa uvádza, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať
za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného
činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 201/2007 zo dňa 30.07.2008
konštatoval, že: „o.i. podľa názoru dovolacieho súdu nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného
činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby
sú vykonávané v medziach zákona, na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj

došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo k
oslobodeniu spod obžaloby“. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda dospel k záveru, že orgány činné
v trestnom konaní zákonným konaním v rámci trestného konania nemôžu neoprávnene zasiahnuť do
osobnosti fyzickej osoby a teda fyzickej osobe následne ani nemôže vzniknúť nárok na náhradu škody
a nemajetkovú ujmu, keďže nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti.

DopozornostiodvolaciehosúdudávamirozhodnutieEurópskehosúdupreľudsképrávaLavrechovproti
Českej republike zo dňa 20.06.2013, v ktorom sa uvádza, že „skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený
spod obžaloby, samo o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku
inak vadné“.Konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na
to, že trestné stíhanie obvineného bolo zastavené alebo obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený
a vzhľadom na zastavenie alebo oslobodenie je uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným

rozhodnutím nie je možné akceptovať a to najmä s prihliadnutím na to, že takáto konštrukcia nemá oporu
v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.
Zákon č. 514/2003 Z.z. v žiadnom ustanovení neupravuje, čo i len rámcovo, takúto konštrukciu a
nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia.
V tejto súvislosti poukazujem na právny názor vyjadrený v rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo

dňa 15.10.2015 č.k. 8C 10/2013-154 a rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.07.2015 č.k.
19C/181/2013-140. Fotokópie týchto rozsudkov predkladám v prílohe.
Absencia právnej úpravy tejto konštrukcie tzv. nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení
obvinenia v normatívnom texte nemá za následok medzeru v právnom poriadku Slovenskej republiky,
ale je vyjadrením vôle normotvorcu takúto konštrukciu ani neuzákoniť. Vzhľadom k tomu neprináleží
súdom vytvárať takúto konštrukciu v rámci ich rozhodovacej činnosti.

„Prípadné rozhodnutie súdu, ktoré by legitimizovalo takúto konštrukciu nezákonného rozhodnutia by
bolo v rozpore so všetkými zásadami trestného práva účinného na území Slovenskej republiky, pretože
uznesenie o vznesení obvinenia podľa platného trestného práva nepredpokladá istotu, že skutok sa
stal, že je trestným činom alebo prečinom a istotu, že ho skutočne spáchal podozrivý. Uznesenie o
vzneseníobvineniatakniejenezákonnýmzdôvodu,ževčasejehovydaniaexistujúcapravdepodobnosť

o spáchaní trestného činu alebo prečinu neskôr počas jednotlivých štádií trestného konania z rôznych
dôvodov sa nepotvrdila“. (viď str. 14 a 15 rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.10.2015 č.k.
8C 10/2013-154).
V danej veci nie je splnená základná podmienka úspešného uplatnenia náhrady škody a to existencia
nezákonného rozhodnutia. Vzhľadom k tomu neexistuje právny titul pre priznanie náhrady škody podľa

zákona č. 514/2003 Z.z.
Z rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 9C 66/2008 a Krajského súdu Bratislava sp.zn.
8Co 251/2010 taktiež nesporne vyplýva, že nemožno považovať uznesenie o vznesení obvinenia za
nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. Súdy majú zakaždým skúmať, či
došlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 zákona č. 301/2005 Z.z.

Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok") orgánmi činnými v trestnom
konaní.
Taktiež i náhradu škody spočívajúcu v odmene za účasť na výsluchu obvineného zo dňa 08.07.2005,
nie je možné od žalovaného spravodlivo požadovať. Žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach I, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odboru

skráteného vyšetrovania sp.zn. ČVS: ORP-2203/1-OSV-KI-2005 zo dňa 16.06.2005 pre iný skutok
týkajúci sa poškodenej A.. V. N.. Proti tomuto uzneseniu bola právnym zástupcom žalobcu podaná dňa
27.06.2005 sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I uznesením č.k. 3 Pv
856/05-6 dňa 24.08.2005, tak, že zrušil sťažnosťou napádané uznesenie. Teda opätovne nebola ani v
tomto prípade naplnená dikcia zákona obsiahnutá v ust. § 4 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona č. 514/2003

Z.z. odôvodňujúca zaviazanie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k náhrade škody, teda, že
prokurátor nezamietol sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Práve naopak, v
danom prípade prokurátor vyhovel sťažnosti obvineného a sťažnosťou napádané uznesenie o vznesení
obvinenia zrušil. Vzhľadom k tomu úkon, ktorý v rámci svojich zákonných kompetencií po vznesení
obvinenia uskutočnil policajný orgán v tomto trestnom konaní a to výsluch obvineného dňa 08.07.2005,

na ktorom sa zúčastnil aj právny zástupca obvineného, nebol prokurátorom nariadený a ani nedal na
neho svoj záväzný pokyn (§ 4 ods. 1 písm. b) bod 2. zákona č. 514/2003 Z.z.). Policajný orgán v danom
prípade uskutočnil v rámci svojich zákonných kompetencií výsluch obvineného dňa 08.07.2005 v štádiu
prokurátorom nerozhodnutej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, teda plne v rámci svojej
procesnej zodpovednosti.

3. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%.
Vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v danom prípade sa žalobca plne stotožňuje so závermi súdu prvej
inštancie, ktorý pri rozhodovaní o nároku ako i náhrade trov konania postupoval v súlade s platnou

právnou úpravou, kedy vec správne právne posúdil a to aj v súlade s ustálenou judikatúrou.
Pre úplnosť žalobca opätovne poukazuje na ustálenú súdnu prax, ktorá uvádza, že „zmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým alogickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo
k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu

škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990
sp.zn. 1 Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný
pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim

meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej
úpravy stále použiteľné" (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. 8. 2010, sp. zn. 4 M Cdo 15/2009).
Je síce pravdou, tak ako uvádza žalovaný, že zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje
nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Ide o špecifický
prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom

treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o
vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže

na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na
samotnývýsledoktrestnéhostíhania(pozriTesúková,Petra.2013.Náhradaškodyspôsobenáprivýkone
verejnej moci. [. naj pravo, sk/clanky/nahrada-skody-sposobena-pri-vykone- verejnej-
moci.html#Cit%C3%Alcie:]).
Pre prípad, kedy bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, má súdna judikatúra za to, že „ten, proti

komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení
ďalších zákonných predpokladov (ako napr. vopred prerokovaný nárok na náhradu škody písomne
podanou žiadosťou), podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia“, (pozri Rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn.: 3 Cdo
194/2010).

Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že v súlade s platnou právnou úpravou nemá vyšetrovateľ alebo
poverený príslušník policajného zboru v prípade ak je na poklade trestného oznámenia alebo zistených
skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá
osoba inú možnosť iba vydať uznesenie o vznesení obvinenia, nakoľko „nemožno totiž prihliadnuť, že
štát nemá slobodnú voľbu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)

interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať
trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak
sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo" (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 4 M Cdo 15/2009).

Rovnako tak argumentácia žalovaného ohľadom rozsahu náhrady škody priznanej súdom prvej
inštancie, resp. skutočnosti, že v žalovaným uvedených prípadoch neprichádza do úvahy zodpovednosť
SR zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR za náhradu škody, je právne irelevantná, pričom v tejto
súvislosti žalobca navyše poukazuje na tú skutočnosť, že v tejto časti, napriek platnej právnej úprave,
žalovaný nepostúpil bezodkladne žiadosť na predbežné prerokovanie žalobcu na príslušný orgán, čo

nemôže byť následne posúdené na škodu žalobcu.

4. Odvolací súd podľa § 385 CSP (bez nariadenia pojednávania) preskúmal odvolanie a rozsudok
potvrdil podľa § 387 CSP ako vecne správny.

5. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne a zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam (správne aj súd
prvej inštancie vychádzal z judikátu, ktorý citoval).

6. Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkovézistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne

právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu

konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

7. Súd použil správny právny predpis a rozsudok náležite odôvodnil.

8. Podľa čl. 152 ods.1 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, Ústavné zákony, zákony a
ostatne všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú

tejto ústave. Meniť a zrušovať ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky.

9. Výklad a uplatňovanie Ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s touto Ústavou (čl. 152 ods.4 Ústavy).

10. Princíp právnej istoty ako súčasť princípu právneho štátu spočíva okrem iného vtom, že
všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné orgány budú konať a rozhodovať
podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (II. ÚS/48/1997).
Znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty tak pri prijímaní zákonov a ďalších všeobecne
záväzných právnych predpisov ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi (II. ÚS/34/1995). Podľa

názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie návrhu žalobcov správne vyhovel v konaní o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, lebo riešenie, ktoré vyjadruje rozsudok súdu je aj
spravodlivé. Všeobecný súd totiž nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len
na tie, ktoré majú na vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami. Preto odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačilo pre záver odvolacieho súdu, že tak strana sporu žalobcov ako aj žalovaných 1., 2. mala
plne realizované základné právo strany na spravodlivý proces (I. ÚS/117/05 Ústavného súdu, III.
ÚS/117/2012). Aj keď sa podľa názoru odvolateľov súd prvej inštancie v rozhodnutí sa nevyporiadal
so všetkými námietkami v priebehu konania (vzhľadom k ich obsahu a rozsahu), ale so všetkými pre

súdenú vec podstatnými otázkami, ktoré objasňujú skutkový ako aj právny základ rozhodnutia, z tohto
skutkového materiálu aj vychádzal, keď rozhodol, jeho rozhodnutie je vecne správne a odvolací súd toto
potvrdil podľa § 387 CSP.

11. Odvolací súd k výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie poukazuje na

ustálenú judikatúru (uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 4M Cdo/15/2009 z 18.8.2010) ako aj na
ďalšie uznesenie 4M Cdo/15/2009), lebo zásadne má právo poškodený na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia, ak bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené, kto bol spod obžaloby
oslobodený, pri spĺňaní ďalších zákonných predpokladov (napr. vopred prerokovaný nárok na náhradu
škody).

12. V predmetnom spore nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa aj podozrenie v trestnom konaní potvrdilo, podstatou nároku na náhradu škody
sa neviaže na správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale
na samotný výsledok trestného stíhania.

13. Odkaz na judikatúru najvyššieho súdu odvolateľom je neprimeraný a neopodstatnený, lebo skutkové
okolnosti sú iné (odvolací súd poukazuje na odvolateľom tvrdené rozhodnutie KS Bratislava sp.zn.
8Co/251/2010 ako aj rozhodnutie NS SR 3Cdo/201/2007). Samotné vyjadrenia žalovaného v priebehu
konania ako aj odvolacie námietky treba hodnotiť ako neopodstatnené. V súdnej praxi je jednotný

názor na podstatu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu, lebo štát má zodpovedať za túto
škodu tak, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, teda ak bol spod obžaloby navrhovateľ oslobodený, potom
s prihliadnutím na všetky konkrétne okolnosti a dôvody treba vychádzať z toho, že on ako občan činnespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté a nemalo sa konať ďalej vo veci z hľadiska
Trestného poriadku.

14. Odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny podľa § 387 CSP aj vo výroku o náhrade trov
konania a vzhľadom na vyhodnotenie zodpovednosti žalovaného rezortu, ktorý koná za Slovenskú
republiku úspešnej strane, t.j. žalobcovi nepriznal náhradu trov v odvolacom konaní za vyjadrenie k
odvolaniu podľa § 396 CSP.

15. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.