Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. november 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/38/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414203680
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1414203680.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: Y.. Y. W., H., N. :
XX XXX XXX, X., Y. B.. X, zastúpená ADVOKA, s.r.o. Bratislava, Komárnická 36, proti žalovanému: Y. Y.,
B.. XX. XX. XXXX, X. X., X. XXXX/XX, o zaplatenie 996,48 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne
aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21. 10. 2015 č.k. 11C/55/2014 - 81,

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
383,45 € s úrokom z omeškania vo výške 5,475 % ročne zo sumy 383,45 € od 5. 11. 2013 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, titulom nezaplatenej odmeny za poskytnuté právne

služby. Vo zvyšku ( žalobkyňa uplatňovala zaplatenie celkom istiny 996,48 € s príslušenstvom ) žalobu
žalobkyne zamietol. Zároveň si vyhradil rozhodnúť o trovách konania do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej ( § 151 ods. 3 O.s.p. ). Na základe vykonaného dokazovania súd zistil,
že žalobkyňa a žalovaný sa dňa 13.09.2013 stretli v priestoroch advokátskej kancelárie žalobkyne
za účelom prevzatia právneho zastúpenia žalobkyňou vo veci usporiadania spoluvlastníckych vzťahov
k predmetným nehnuteľnostiam ( rodinný dom a pozemky prináležiace k nemu ) medzi žalovaným

a jeho bratom, resp. synovcom. Tieto nehnuteľnosti boli predmetom dedičského konania po matke
a otcovi žalovaného, resp. boli predmetom darovacej zmluvy uzavretej medzi otcom žalovaného a
bratom žalovaného. Žalovaný nebol spokojný s tým, že po rodičoch zdedil a stal sa spoluvlastníkom
predmetnýchnehnuteľnostílenvrozsahu1-iny,chceltentosvojspoluvlastníckypodielzväčšiť,arovnako
nebol spokojný s tým, že jeho synovec užíva predmetné nehnuteľnosti v plnom rozsahu bez toho,
aby žalovanému ako spoluvlastníkovi týchto nehnuteľností za toto užívanie platil. Medzi žalobkyňou a
žalovaným sa konali prinajmenšom štyri stretnutia, pričom na prvom úvodnom stretnutí dňa 13.09.2013

bolo podpísané plnomocenstvo udelené žalobkyni. Druhé rokovanie prebehlo dňa 17.09.2013, z
tohto rokovania existuje záznam z pracovnej porady advokáta s klientom a jeho predmetom bolo
kompletizovanie dokladov o nárokoch žalovaného voči jeho synovcovi vo vzťahu k predmetným
nehnuteľnostiam a odsúhlasenie znenia predžalobnej výzvy adresovanej synovcovi žalovaného. Je
nesporné, že žalovaný záznam z pracovnej porady a predžalobnú výzvu podpísal, takže sa tieto diali s
jehoplnýmvedomím.Žalovanýžalobkyniposkytolúdajepotrebnénavypracovaniepredžalobnejvýzvya

zaslaljejznaleckýposudoknastanoveniehodnotypredmetnýchnehnuteľností.Súdmátiežzozhodných
tvrdeníúčastníkovzapreukázané,žepredmetomtýchtorokovaníbolojednakriešeniespoluvlastníckych
vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam ( žalovaným spomínané vydedenie a darovanie ), jednakvymáhanie dlžného „nájomného“ od synovca žalovaného. Takisto má súd za preukázané, že najneskôr
na druhom stretnutí žalobkyňa so žalovaným riešila odmenu za poskytnuté právne služby, pričom
žalovaný bol oboznámený so sumou 800,- € + DPH. Žalobkyňa zaslala žalovanému elektronicky návrh

zmluvy o poskytnutí právnych služieb, keďže však žalovaný s jej znením nesúhlasil, návrh zmluvy
nepodpísal; nikdy tak nedošlo k uzavretiu písomnej zmluvy o poskytnutí právnych služieb. Žalovaný na
poslednédohodnutéstretnutiedňa16.10.2013neprišielažalobkynitelefonickyoznámil,žesipredmetnú
záležitosť bude riešiť inak a že žalobkyňa vo veci už nemá ďalej konať. Keďže však plnomocenstvo
žalobkyni neodvolal, vypovedala žalobkyňa plnomocenstvo písomne listom zo dňa 21.10.2013. Dňa

22.10.2013 žalovanému zaslala podrobnú špecifikáciu odmeny, faktúru č. 62/2013 a faktúru č. 63/2013;
žalovaný fakturovanú odmenu neuhradil.

2/ V rámci právneho posúdenia sa súd prvej inštancie v rozhodnutí musel vysporiadať najprv s
námietkou žalovaného, že právny úkon - zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným o poskytovaní
právnych služieb - je pre nedodržanie písomnej formy a pre neurčitosť neplatný, resp. že k žiadnemu

uzavretiu zmluvy o poskytovaní právnych služieb nedošlo, preto žalobkyni odmena nepatrí. Súd
prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že žiadne ustanovenie zákona ani iného právneho predpisuje
neprikazuje v spotrebiteľských vzťahoch všeobecne a v spotrebiteľských vzťahoch medzi advokátom
a spotrebiteľom konkrétne dodržiavanie písomnej formy. Keďže v súkromnoprávnych vzťahoch platí
zásada bezformálnosti, zmluva o poskytovaní právnych služieb medzi advokátom a spotrebiteľom môže

byť uzatvorená aj ústne. V predmetnej veci mal preto za preukázané, že medzi žalovaným a žalobkyňou
došlo k ústnemu ( príp. konkludentnému ) uzavretiu dohody o poskytovaní právnych služieb. Žalovaný
sa obrátil na žalobkyňu so žiadosťou o poskytnutie právnych služieb, za týmto účelom jej poskytol
informácie a podklady, udelil žalobkyni plnomocenstvo, opakovane so žalobkyňou rokoval a radil sa,
jednal s ňou o odmene za poskytnutie právnych služieb a v neposlednom rade nárok žalobkyne na

zaplatenie odmeny v určitej výške aj uznal ( či už pred súdnym konaním v rámci e-mailovej komunikácie,
alebo aj v rámci súdneho konania na súdnom pojednávaní ). To všetko je dôkazom toho, že medzi
žalobkyňou a žalovaným došlo k ústnemu ( príp. konkludentnému ) uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní
právnych služieb. Z podpísaného plnomocenstva pritom nepochybne vyplýva, čo malo byť predmetom
poskytovaných právnych služieb, takže ani žalovaného tvrdenie o neurčitosti právneho úkonu neobstojí.

Súd preto vyhodnotil argumentáciu žalovaného v tejto časti za účelovú s cieľom zbaviť sa povinnosti
zaplatiť žalobkyni odmenu za poskytnuté právne služby.

3/ Ďalšou námietkou žalovaného, s ktorou sa musel súd vysporiadať, bolo tvrdenie, že žalobkyňa
v zmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii žalovaného vopred neinformovala o výške odmeny za

úkony právnej služby, preto jej odmena za tieto úkony neprináleží. V tejto súvislosti súd poukazuje
na výpoveď žalovaného, ako aj na oznámenie Slovenskej advokátskej komory o odložení veci zo
dňa 21.05.2014, z ktorých nepochybne vyplýva, že žalobkyňa najneskôr na druhom rokovaní uviedla
žalovanému výšku odmeny paušálnou sumou vo výške 800,- € + DPH. Fakt, že žalovaný s návrhom
žalobkyne nesúhlasil a následne návrh zmluvy o poskytovaní právnych služieb nepodpísal, no súčasne

( prinajmenšom konkludentne ) súhlasil s tým, aby žalobkyňa ďalej vo veci ako advokátka konala a
právne služby poskytovala, nemôže ísť na ťarchu žalobkyne. Súd prvej inštancie navyše v tejto časti
vyhodnotil obranu žalovaného ako nedôveryhodnú : žalovaný sám najskôr žalobkyni uviedol, že jej
fakturovanú sumu zaplatí, a až následne v priebehu sporu začal tvrdiť, že výška odmeny mu nebola
vopred oznámená. Žalovaný tiež žalobkyni okrem iného aj za účelom výpočtu odmeny zaslal znalecký

posudok na stanovenie hodnoty predmetných nehnuteľností. Bez povšimnutia nenechal súd ani to, že
Slovenská advokátska komora v rámci šetrenia sťažnosti porušenie povinností na strane žalobkyne
nezistila.

4/ Po vysporiadaní sa s námietkami žalovaného smerujúcimi k základu nároku žalobkyne na zaplatenie

odmeny za poskytnuté právne služby pristúpil súd prvej inštancie k právnemu posúdeniu samotnej
výšky odmeny uplatnenej žalobkyňou v žalobnom návrhu. Vychádzal z toho, že medzi žalobkyňou a
žalovaným nedošlo ku konečnej dohode o výške odmeny, preto žalobkyni patrí tarifná odmena. Fakt,
že medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo ku konečnej dohode o výške odmeny, nebol medzi stranami
sporu sporný. Súd prvej inštancie tak musel vychádzať zo zákonnej úpravy tarifnej odmeny, a nie z

dohody medzi účastníkmi ( § 24 ods. 3 zákona o advokácii a § 1 ods. 2 Vyhlášky ). Uvedené je rovnako
v súlade s právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
M Cdo 8/2011 zo dňa 09.05.2012, na ktorý vo svojom vyjadrení poukazovala žalobkyňa. Ako vyplýva
z podpísaného plnomocenstva, ako aj z faktúr vystavených žalobkyňou ( resp. špecifikácie odmenypriloženej k faktúram ), žalobkyňa vyfakturovala žalovanému spolu šesť úkonov právnej služby v štyroch
právnych veciach :

a), b) Vo veci dedičstva po otcovi žalovaného a vo veci dedičstva po matke žalovaného si žalobkyňa
voči žalovanému uplatnila v oboch prípadoch nárok na zaplatenie tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby spočívajúci v prevzatí a príprave zastúpenia vrátane prvej porady s klientom. Súdu prvej
inštancie však nebolo zrejmé, o čo žalobkyňa svoj nárok opierala; žalobkyňa totiž žiadnym spôsobom
nepreukázala, že v týchto právnych veciach skutočne aj niečo vykonala. Žalobkyňu pritom ako iniciátora

súdneho sporu ťažila nielen povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností, ale rovnako aj povinnosť tieto
svoje tvrdenia preukázať dôkazmi, pričom podľa názoru súdu žalobkyňa dôkazné bremeno v tejto časti
neuniesla. Plnomocenstvo ( ktoré jediné obsahuje vymedzenie štyroch právnych vecí ) bolo vytvorené
a podpísané na prvom úvodnom rokovaní s klientom, teda v čase, keď žalobkyňa ešte žiadnu činnosť
nevykonala, plnomocenstvo samotné preto ako dôkaz neobstojí. Z výsluchu oboch účastníkov pritom
vyplýva, že žalovaný žalobkyni v tejto veci neodovzdal žiadne listiny, ktoré by bolo potrebné študovať,

žalobkyňa nikdy neprevzala právne zastúpenie v dedičských konaniach ( pričom jedno dedičské
konanie bolo dokonca právoplatne skončené ) a predmetom rokovaní s klientom bolo len všeobecné
informovanie klienta o zákonnej úprave dedičského konania. Z vykonaného dokazovania je ďalej
zrejmé, že žalovaný ako predmet sporu, ktorý chcel riešiť právnou cestou, pociťoval nevysporiadané
spoluvlastnícke vzťahy k predmetným nehnuteľnostiam, resp. užívanie týchto nehnuteľností synovcom

žalovaného nad rámec spoluvlastníckeho podielu brata žalovaného. Dedičské konania, ktoré pre
žalovaného neuspokojivému stavu predchádzali, tak predstavovali čiastkovú, predbežnú otázku vo
vzťahu k hlavnému sporu, podľa názoru prvoinštančného súdu preto nemali byť vedené ako samostatné
veci a prípadná činnosť vykonaná v ich súvislosti nemala byť fakturovaná ako samostatný úkon právnej
služby, za ktorý by žalobkyni náležala tarifná odmena, ale mala byť zahrnutá v tarifnej odmene za úkony

právnej služby poskytnuté v súvislosti s hlavným sporom. Keďže však žalobkyňa v tejto časti neuniesla
dôkazné bremeno, súd prvej inštancie jej žalobnému návrhu v tejto časti nevyhovel a žalobný návrh
zamietol.

c) Vo veci usporiadania spoluvlastníckych vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam si žalobkyňa voči

žalovanému uplatnila nárok na zaplatenie tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby spočívajúci
v prevzatí a príprave zastúpenia vrátane prvej porady s klientom. Súd prvej inštancie nepovažoval
poskytnutie tohto úkonu právnej služby za sporné medzi účastníkmi konania, keďže samotný žalovaný
vo svojej výpovedi uviedol, že so žalobkyňou na spoločných rokovaniach riešil svoju nespokojnosť
s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu, vydedenie zo strany otca, resp. darovanie spoluvlastníckeho

podielu na nehnuteľnostiach bratovi žalovaného a spôsob, ako jeho spoluvlastnícky podiel navýšiť.
Pri určení tarifnej hodnoty vychádzala žalobkyňa z hodnoty spoluvlastníckeho podielu na predmetných
nehnuteľnostiach patriaceho žalovanému, teda zo sumy 25.500,- € (ako 1/4 zo sumy 102.000,- €,
čo je hodnota nehnuteľností stanovená znaleckým posudkom č. 44/2011). Základná sadzba tarifnej
odmeny potom predstavovala sumu vo výške 419,94 €. K uvedenému súd prvej inštancie uviedol, že

z hodnoty spoluvlastníckeho podielu žalovaného by bolo možné vychádzať len v dvoch prípadoch:
vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle § 10 ods. 5 Vyhlášky alebo
v prípade poskytnutia právnej služby týkajúcej sa predmetného spoluvlastníckeho podielu v zmysle
§ 10 ods. 2 Vyhlášky. Podľa názoru súdu však nebol naplnený ani jeden prípad. Žalobkyňa nikdy
netvrdila, že žalovaný sa na ňu obrátil vo veci zrušenia a vysporiadania podielového spoluvlastníctva

medzi ním a bratom, pričom toto nevyplýva ani z listinných dôkazov, aplikácia § 10 ods. 5 Vyhlášky
preto neprichádza do úvahy. Rovnako však nebolo možné aplikovať § 10 ods. 2 Vyhlášky. Právna
službaposkytnutážalobkyňousatotižnetýkalaspoluvlastníckehopodielužalovaného,ktorývôbecnebol
sporný a žalovaný s ním ani nijakým spôsobom nemal nakladať. Naopak, poskytnutá právna služba
sa mala týkať možnosti zväčšenia spoluvlastníckeho podielu žalovaného, príp. možnosti zvrátiť účinky

darovacej zmluvy či vydedenia zo strany otca žalovaného, teda vecí, ktorých hodnotu nie je možné určiť
a vyjadriť v peniazoch, resp. ju je možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Základná sadzba tarifnej
odmeny za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom preto mala byť v zmysle §
11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky určená ako jedna trinástina výpočtového základu. Výpočtový základ v roku
2013 činil sumu vo výške 781,- €, jedna trinástina potom sumu vo výške 60,07 €. Okrem toho žalobkyni

patrí ešte tzv. paušálna náhrada výdavkov (§ 16 ods. 3 Vyhlášky), ktorá v roku 2013 predstavovala sumu
vo výške 7,81 €, a daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 Vyhlášky). Žalobkyni tak za tento úkon právnej
služby prislúchala tarifná odmena vo výške 81,46 € ( základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 60,07€ + paušálna náhrada vo výške 7,81 € + 20 % DPH ). Vo zvyšku súd žalobný návrh žalobkyne v tejto
časti zamietol.

d) Vo veci uplatňovania pohľadávky z bezdôvodného obohatenia voči dlžníkovi žalovaného si žalobkyňa
uplatnila tarifnú odmenu za tri úkony právnej služby: prevzatie a príprava právneho zastúpenia vrátane
prvej porady s klientom, ďalšia porada s klientom a písomné podanie protistrane. Uskutočnenie týchto
troch úkonov právnej služby mal súd prvej inštancie za preukázané, keďže ku všetkým trom existoval
listinnýdoklad(plnomocenstvo,záznamoporadesklientomapredžalobnávýzvadlžníkovižalovaného)

a vykonanie týchto úkonov nespochybňoval ani žalovaný. K argumentácii žalovaného, že predžalobná
výzva nebola dlžníkovi žalovaného vôbec zasielaná, súd prvej inštancie uviedol, že toto nebolo pre
vznik nároku na tarifnú odmenu podstatné. Podstatné je, že žalobkyňa pripravila toto písomné podanie
protistrane na pokyn žalovaného, žalovaný sa s uvedeným podaním oboznámil a mal možnosť s ním
nakladať ( čo potvrdzuje fakt, že žalovaný túto predžalobnú výzvu podpísal ). Či k zaslaniu predžalobnej
výzvy adresátovi nedošlo z dôvodu pokynu klienta, alebo z dôvodu, že poskytovanie právnych služieb

bolopredčasneukončené,niejevýznamné.Keďževzáznamezpracovnejporadynebolauvedenádĺžka
tejto porady, vychádzal súd prvej inštancie z toho, že trvala kratšie ako jednu hodinu, pretože žalobkyňa
nepreukázala opak. Pri stanovení tarifnej odmeny žalobkyňa vychádzala z výšky pohľadávky (2.070,-
€), čo je podľa názoru súdu prvej inštancie v súlade s § 10 ods. 1 Vyhlášky. Žalobkyňa rovnako správne
stanovila základnú sadzbu tarifnej odmeny vo výške 91,29 €. Žalobkyňa však nesprávne stanovila tarifnú

odmenu za úkon právnej služby ďalšia porada s klientom kratšia ako jedna hodina, keďže v zmysle §
13a ods. 2 písm. d) Vyhlášky za tento úkon právnej služby patrí jedna polovica základnej sadzby tarifnej
odmeny (45,65 €), a nie dve tretiny základnej sadzby tarifnej odmeny (60,86 €). Žalobkyňa pri výpočte
pravdepodobne postupovala podľa § 14 ods. 2 psím a) Vyhlášky v znení účinnom do 31.06.2013, ktorý
však v čase vykonania právneho úkonu už nebol účinný. Súd prvej inštancie tak priznal žalobkyni nárok

na tarifnú odmenu za tri úkony právnej služby vo výške : 1. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej
porady s klientom (základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 91,29 € + paušálna náhrada vo výške 7,81
€ + 20 % DPH), 2. ďalšia porada s klientom kratšia ako jedna hodina (základná sadzba tarifnej odmeny
vo výške 45,65 € + paušálna náhrada vo výške 7,81 € + 20 % DPH), 3. písomné podanie protistrane
(základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 91,29 € + paušálna náhrada vo výške 7,81 € + 20 % DPH);

spolu tak priznal žalobkyni tarifnú odmenu vo výške 301,99 € a vo zvyšku žalobný návrh žalobkyne
v tejto časti zamietol.

5/ Celkom tak súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na tarifnú odmenu vo výške 383,45 € (81,46
€ + 301,99 €) a vo zvyšku žalobný návrh žalobkyne ako neodôvodnený zamietol. Pokiaľ ide o úroky

z omeškania, žalobkyňa si žalobným návrhom uplatnila úrok z omeškania vo výške 5,475 % ročne
od 21.10.2013. Žiadnym spôsobom však nevysvetlila ( a ani nepreukázala ), prečo požaduje úrok
z omeškania už od 21.10.2013. Vo faktúre č. 62/2013 vystavenej sa sumu 420,- € s DPH je dátum
splatnosti stanovený na 30.10.2013, vo faktúre č. 63/2013 vystavenej na sumu 576,48 € s DPH je dátum
splatnosti stanovený na 04.11.2013. Keďže z prvej faktúry č. 62/2013 nie je zrejmé, ako žalobkyňa

dospela k uvedenej sume, ani na aké úkony právnej služby sa táto odmena má vzťahovať (podrobná
špecifikácia bola priložená až k faktúre č. 63/2013), považoval súd prvej inštancie túto výzvu na
zaplatenie dlhu za neurčitú a preto k nej neprihliadal. Pri rozhodovaní o úroku z omeškania vychádzal z
dátumusplatnostiuvedenéhovofaktúreč.63/2013(§563vkombináciis§517Občianskehozákonníka),
a žalobkyni priznal úrok z omeškania od 05.11.2013 do zaplatenia. Základná úroková sadzba Európskej

centrálnej banky k prvému dňu omeškania činila 0,50 %, žalobkyňa tak mala nárok na úrok z omeškania
vo výške 5,5 % ročne (§ 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.). Keďže si však
žalobkyňa uplatnila úrok z omeškania vo výške 5,475 % ročne, priznal jej úrok z omeškania v tejto výške,
pretože nemohol prekročiť jej návrh. Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ust. § 18 ods. 4, § 24
ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona o advokácii, ďalej § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, § 10 ods. 2, ods. 5, § 11 ods. 1

písm.a/, § 13a ods. 1 písm.a/, b/, c/, § 13 ods. 2 písm. d/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.,
§ 563, § 517 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. a § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z.

6/ Uvedený rozsudok napadli v zákonom stanovenej lehote odvolaním ako žalobkyňa, tak i žalovaný.
Žalobkyňa odvolaním napádala výrok, ktorým súd prvej inštancie jej žalobu zamietol. Poukazovala na

to, že žalovaný bol opakovane v bratislavskej kancelárii žalobkyne, že medzi žalobkyňou a žalovaným
bola platne uzavretá zmluva o poskytnutí právnych služieb ( ktorá nebola uzavretá v písomnej forme ) a
že žalovaný splnomocnil advokátku, aby mu poskytla právne služby a) vo veci dedičstva po jeho otcovi
Y.B. Y., b) vo veci dedičstva po jeho matke L. Y., c) vo veci usporiadania spoluvlastníckych a užívacíchpomerov k nehnuteľnosti ad) vo veci uplatňovania jeho nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia
z titulu nadužívania nehnuteľnosti zo strany jeho synovca T. Y.. Advokátke bolo dňa 13. 9. 2013 udelené
písomné plnomocenstvo vo vymedzených štyroch oblastiach, kedy žalovaný žiadal, aby preštudovala

problémy, našla a zvolila formy i metódy ako pre neho dosiahnuť priaznivejší výsledok - prerozdelenie
vlastníckych podielov k spornej nehnuteľnosti, t.j. získanie väčšieho podielu resp. finančného plnenia
( i prípadnej kompenzácie ). To si vyžadovalo objasnenie dedičských konaní po rodičoch žalovaného,
kde žalovaný nebol orientovaný. Žalovaný sa cítil ukrivdený, obídený v majetku, navyše neužíval reálne
ani ním evidenčne vlastnený spoluvlastnícky podiel, keď s ním v plnom rozsahu disponoval syn brata

žalovaného. Preto bolo dôvodné preskúmať, ako prebiehali ( prebiehajú ) dedičské konania po otcovi
a matke žalovaného, čo žalovaný od žalobkyne aj žiadal. Rovnako bolo dôvodné riešiť otázku, ako
pre žalovaného dosiahnuť ním požadovaný majetok, a to usporiadaním spoluvlastníckych vzťahov ( t.j.
získaním väčšieho podielu, resp. získaním finančnej protihodnoty ). Nakoľko bol žalovaný nespokojný
s tým, že z vlastníctva veci nemá úžitok, bolo dôvodné riešiť aj jeho nároky voči synovcovi T.. Y.,
ktorý reálne užíval nehnuteľnosť - a to aj spoluvlastnícky podiel žalovaného, čo žalovaný od žalobkyne

rovnako žiadal. V záujme žalovaného bolo vykonaných 6 úkonov právnej služby, a to v spomínaných 4
kolaterálnych právnych veciach. Bez náležitého plnomocenstva by advokátka nebola oprávnená riešiť
tieto 4 právne problémy. Nemala by možnosť oboznámiť sa s faktami, ktoré by boli v záujme klienta a
veci. V praxi to znamená, že ak sa žalobkyňa chcela oboznámiť v záujme klienta s dedičskými spismi
( dedičskými konaniami ) po rodičoch žalovaného, tak bez predloženia plnomocenstva by jej notár resp.

súd neposkytol potrebné informácie. K tomu žalobkyňa pripojila e-mailovú korešpondenciu medzi ňou
( v tom čase pod priezviskom K. ) a Okresným súdom Bratislava II v oboch dedičských veciach po
rodičoch žalovaného. Nakoľko sa však žalovaný rozhodol ďalej veci riešiť samostatne - ďalšie úkony
( mimo prevzatia a prípravy zastúpenia vrátane prvej porady s klientom sa v dedičskej veci po otcovi
a v dedičskej veci po matke žalovaného ) nerealizovali a neboli advokátkou ani účtované. Predmetnú

e-mailovú správu žalobkyňa prikladá len pre objasnenie širších súvislostí, nie ako dôkaz, o ktorý by
žalobkyňa opierala svoj nárok.

7/ Žalobkyňa vytýkala súdu prvej inštancie, že pri svojom rozhodovaní spochybnil ( neuznal ) ako
honorovateľnú prácu advokáta úkon, ktorý vyhl. č. 655/2004 Z.z. definuje jednoznačne. Prevzatie a

prípravu kauzy vrátane prvej porady s klientom - čo do nároku advokáta na zaplatenie tejto práce
- žiadny právny predpis v SR nepodmieňuje nasledovaním ďalšieho úkonu právnej služby, ani tento
úkon právnej služby nediskvalifikuje tým, že je predpokladom či východiskom pre riešenie iného
právneho problému. Je nesprávne, aby súd prvý kontakt s klientom, prvú poradu s ním, oboznámenie
sa s názormi a predstavami klienta, redukoval na nehonorovateľný podpis splnomocnenia. Súd prvej

inštancie nesprávne tri samostatne riešené právne okruhy : a), b) c) spojil do jedinej „činnosti“ a
realizované úkony právnej služby „honoroval“ len jedným úkonom vo výške 1/13-iny výpočtového
základu, keď dospel k záveru, že poskytnutá právna služba sa týka veci, ktorej hodnotu nie je možné
vyjadriť v peniazoch. Žalobkyňa trvala na tom, že vykonala tri právne úkony : prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom vo všetkých troch právnych okruhoch pod a), b), c), pričom

v kauze a), b) žalobkyňa správne účtovala úkony 1/13-inou výpočtového základu, keď sa úkony týkali
dedičských vecí. V kauze c), v ktorej išlo žalovanému o získanie hodnoty vo vzťahu k nehnuteľnosti
( či už spoluvlastníckeho podielu alebo finančného plnenia ) bol úkon správne počítaný z hodnoty
nehnuteľnosti, podľa znaleckého posudku predloženého žalovaným. V prípade právneho problému
riešeného pod d) súd prvej inštancie priznal žalobkyni odmenu za tri uplatnené úkony právnej služby a

správne vypočítal odmenu advokátky. Chybou matematického výpočtu žalobkyne ( na ktorú upozornil
súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku ) došlo k nesprávnemu hodnoteniu úkonu „ďalšia
porada s klientom“, kde správne malo ísť pri tomto úkone namiesto čiastky 60,86 € o čiastku 45,65
€. Prvoinštančný súd dezinterpretoval skutkový i právny stav veci, keď mylne dôvodil a tým dospel k
nesprávnemuzáveruonárokochžalobkyne.Vskutočnostiišlooštyrisamostatnéprávneproblémy,ktoré

chcel žalovaný riešiť. Posledný - uvádzaný pod d) - spochybnený nebol. Prvé tri - označené pod a), b),
c) - sú síce medzi sebou myšlienkovo súvisiace, ale vo svojej právne-kazuistickej podstate samostatné :
v prípade a), b) išlo o objasnenie nárokov žalovaného ( ich správnosti, úplnosti, revidovateľnosti ) titulom
dedenia po jeho otcovi a matke; v prípade c) išlo žalovanému o získanie viac, než čo zdedil, aby sa
dostal k reálnej hodnote, nakoľko papierovo bol síce spoluvlastníkom nehnuteľnosti, ale faktický prínos

z toho nemal, s čím nebol spokojný. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd ignoroval skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov vyplynuli. Rovnako tak podľa žalobkyne rozhodnutiu súdu prvej inštancie chýba
úplné právne posúdenie prípadu, resp. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňanavrhovala, aby odvolací súd v ňou napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby sám rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil
tak, že žalobe žalobkyne vyhovie v celom rozsahu a priznal jej tiež náhradu trov prvoinštančného ako

i odvolacieho konania.

8/ Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie zjavne v jeho vyhovujúcom výroku. Uviedol, že z
odôvodnenia rozsudku plynie, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel o nevyvrátiteľnú fikciu
uzavretia dohody o právnej pomoci medzi žalobkyňou a žalovaným v rozsahu tarifnej odmeny už

samotným podpisom splnomocnenia podľa § 24 ods. 1 až ods. 3 zák. č. 586/2003 Z.z. pre advokáta
tak, ako ju predpokladá žalobkyňou citovaný rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/8/2011. Tiež ustálil, že
právne služby boli v rozsahu tvrdenom žalobkyňou skutočne poskytnuté, a aj pre prípad, že by neboli
poskytnuté, vyslovuje názor, že žalobkyni patrí aj v takomto prípade odmena, i keď v rozsahu menšom,
ako žiada ( tarifná odmena ). S námietkou žalovaného ohľadom striktnej aplikácie § 18 ods. 4 zák. č.
586/2003 Z.z. sy súd prvej inštancie vysporiadal tak, že prihliadol na :

- Vyjadrenie žalovaného v konaní pred SAK, z ktorého „nepochybne vyplýva, že žalobkyňa najneskôr
na druhom stretnutí žalobkyne a žalovaného uviedla žalovanému výšku odmeny paušálnou sumou 800
€ + DPH;

- Údajný fakt, že „žalovaný s návrhom žalobkyne nesúhlasil a následne návrh zmluvy o poskytovaní
právnych služieb nepodpísal, no súčasne ( prinajmenšom konkludentne ) súhlasil s tým, aby žalobkyňa
ďalej vo veci ako advokátka konala a právne služby poskytovala, nemôže ísť k tiaži žalobkyne“;

- Údajnú nedôveryhodnosť obrany žalovaného, ktorý „najprv uviedol, že jej fakturovanú sumu zaplatí a

až následne v priebehu sporu začal tvrdiť, že výška odmeny mu nebola oznámená“;

- Údajný fakt, že „žalovaný tiež žalobkyni ... za účelom výpočtu odmeny zaslal znalecký posudok na
stanovenie hodnoty predmetných nehnuteľností“;

- Fakt, že „SAK...porušenie povinností na strane žalobkyne nezistila.“

9/ Podľa názoru žalovaného žalobkyňa ale aj súd prvej inštancie konali spôsobom, ktorý primäl
zákonodarcu, aby s účinnosťou od 1. 9. 2009 zaviedol zvýšenú ochranu spotrebiteľov prijatím
ustanovenia § 18 ods. 4 zák. č. 586/2003 Z.z. , ktorí sa stávali obeťami pochybných obchodných praktík

niektorých advokátov a ktoré predviedla v súdenej veci aj žalobkyňa. Žalovaný dodal, že síce má
pochopenie pre potrebu súdu prisúdiť žalobkyni za jej „prácu“ aspoň nejakú odmenu, uvedený postup
súdu a teda aj rozsudok je v rozpore so zákonom a so skutkovým stavom, preukázaným v konaní, čo
spôsobuje vnútorný nesúlad napadnutého rozsudku. súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci pod
vplyvom uznesenia NS SR sp. zn. 3MCdo/8/2011 aplikoval zákon č. 586/2003 Z.z. v jeho znení platnom

do 31. 8. 2008, nakoľko NS SR v spomínanej právnej veci posudzoval vec začatú návrhom zo dňa 24. 4.
2008,t.j.podľaprávnehoaskutkovéhostavupredprijatímnovelyzákonomč.304/2009Z.z.Rozhodnutie
NS SR je vo vzťahu k spotrebiteľským vzťahom prekonané a nie je bez ďalšieho aplikovateľné na
spotrebiteľské vzťahy, vzniknuté po 1. 9. 2009. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne
použil ust. § 18 ods. 4 cit. zák. a použil ho len ako akýsi doplnok ku všeobecným ustanoveniam § 24

ods. 1 až ods. 3 cit. zák., čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Skutkové
zistenia súdu, ktoré údajne preukazujú, že si žalobkyňa voči žalovanému ako spotrebiteľovi splnila svoju
povinnosť oznámiť mu výšku odmeny za každý úkon vopred, označil za vnútorne nesúladné. Na jednej
strane súd tvrdí, že žalobkyňa oznámila žalovanému výšku odmeny na prvom stretnutí, ale zároveň
priznáva žalobkyni odmenu za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom v dvoch

prípadoch. Žalovaný tvrdí, že nie je možné priznať odmenu za prvé stretnutie s klientom, ak bolo podľa
súdu preukázané, že prvá informácia žalobkyne, týkajúca sa odmeny ( i keď nemala náležitosti podľa §
18 ods. 4 zákona o advokácii a znela na „približne 800 € + DPH“ ako paušálnu sumu ), bola žalovanému
- spotrebiteľovi - oznámená na druhom stretnutí; uvedené implikuje, že sa tak mohlo stať aj na prvom
stretnutí, čo však nebolo v konaní preukázané. Priznanie odmeny za akékoľvek prvé stretnutie žalobcovi

sa potom javí ako priznané v rozpore so skutkovým stavom. Dodal, že prvé stretnutia v prípadoch
uvedených pod bodmi c), d) sa uskutočnili simultánne s prvými stretnutiami v prípadoch a), b), v ten
istý čas; nerozumie tiež, prečo súd, keď mal za preukázané, že žalobkyňa oznámila paušálnu odmenu
800 € + DPH, ktorú teda musel považovať za oznámenie v súlade s § 18 ods. 4 cit. zák., nepriznalpaušálnu odmenu, ale odmenu určenú tarifne ( v jednom prípade redukovanú ). Vnútorný nesúlad
rozhodnutia súdu spôsobuje tiež premisa, že by akékoľvek konanie žalovaného po tom, čo vyjadril
nesúhlas s obsahom návrhu zmluvy a odmietol ho uzavrieť, mohlo byť hodnotené alebo vykladané ako

súhlas, dokonca aj konkludentný ( u spotrebiteľa vylúčený ), s ďalším poskytovaním služieb v návrhu
zmluvy uvedených. Uvedený záver nie je racionálny a odporuje spôsobu, akým sa právne úkony pri
spotrebiteľskýchzmluváchvykladajúpodľa§35ods.1,§43bods.1písm.c),§43ca§44ods.1vspojení
s § 52 ods. 2 a najmä § 52a ods. 2 Obč. zák. ( účinného v čase „poskytovania služieb“ ). Vzhľadom na
znenie § 52a ods. 2 Obč. zák. mal žalovaný za nepochybné, že mandátna zmluva, ktorej vznik súd ustálil

podpisom splnomocnenia, a teda neformálne, nemohla vzniknúť bez zmluvy o poskytovaní právnych
služieb, keďže splnomocnenie bolo v zmysle návrhu žalobcu len prílohou k zmluve a teda nikdy nemalo
samostatne zakladať žiadne práva a povinnosti, ani len podľa žalobkyne.

10/ Žalovaný ďalej namietal, že nasledovné závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní :

- Súhlas žalovaného s úhradou fakturovanej sumy; žalovaný nemohol súhlasiť s fakturovanou sumou,
nakoľko faktúra mu bola doručená až po ukončení aktivít žalobcu. Žalovaný súhlasil s odhadom ( cca
800 € + DPH ), nie s fakturovanou sumou, čo je tiež dôvodom, prečo nepodpísal navrhnutú zmluvu,
nakoľko odhad žalobkyne sa neustále zvyšoval a tak stratil dôveru v serióznosť žalobkyne,

- Zaslanie znaleckého posudku o určení hodnoty nehnuteľnosti za účelom výpočtu odmeny žalobkyne;
znalecký posudok bol žalobkyni zaslaný ako súčasť balíku podkladov na prípadné budúce
zastupovanie.

11/ Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného s ohľadom na tvrdený vnútorný nesúlad výroku

rozsudku s jeho odôvodnením svedčí, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Žalovaný ďalej poukazoval na to, že nikdy netvrdil, že na vznik zmluvy je nutná
písomná forma; ako ale vyplýva z vykonaných dôkazov, sám žalobca zvolil písomný návrh ( ktorý bol
odmietnutý ). Predmetná námietka žalovaného sa najmä týkala neexistencie (písomného) dôkazu vo
veci splnenia si povinnosti informovať o výške odmeny „pred začatím úkonu“. Vznik zmluvy samotnej

medzi advokátom a klientom síce nie je ex lege viazaný na formálne náležitosti, súd si ale v danom
prípade zamieňa námietku podľa § 52a ods. 2 Obč. zák. s nárokovateľnosťou odmeny advokáta, ktorá je
od 1. 9. 2009 viazaná na unesenie dôkazného bremena pred súdom, či si riadne splnil svoju povinnosť
podľa § 18 ods. 4 zákona o advokácii. Žalovaný považuje za preukázané, že bez ohľadu na to, či
prišlo k uzavretiu zmluvy o poskytovaní právnych služieb tak, ako to ustálil súd ( čo by ale podľa neho

odporovalo§52aods.2Obč.zák.),žalobkyňaneuniesladôkaznébremenoapredsúdomnepreukázala,
že by pred zahájením ktoréhokoľvek zo 6 uplatňovaných úkonov, z ktorých boli 4 priznané, konkrétne
žalovanému ako spotrebiteľovi služby oznámila odmenu, ktorú za vykonanie toho - ktorého úkonu mieni
účtovať. Žalovaný navrhoval odvolaciemu súdu, aby žalobný návrh žalobkyne v celom rozsahu zamietol
a rozhodol, o trovách konania.

12/ Na odvolanie žalovaného reagovala písomným vyjadrením ( č.l. 110 a nasl. spisu ) žalobkyňa,
ktorá v ktorom poukázala na uznesenie NS ČR sp. zn. 26Cdo 832/2005 zo dňa 4. 7. 2006, v
ktorom tento uviedol, že plná moc je len listinou, ktorá osvedčuje uzavretie dohody o plnej moci
medzi zastúpeným ( splnomocniteľom ) a zástupcom ( splnomocnencom ). Žalobkyňa ďalej uviedla,

že typovo ide o zmluvu mandátnu, v užšom zmysle o zmluvu o právnej pomoci. Kým Dohoda o
splnomocnení je dvojstranným právnym úkonom medzi advokátom a klientom, tak splnomocnenie
je jednostranným právnym úkonom určeným na preukázanie existencie vzťahu, vyplývajúceho zo
zastúpenia a jeho rozsahu voči tretím osobám. Preto nie je korektný právny názor, že advokát, ktorý
nepredložil splnomocnenie k uskutočnenému úkonu, nie je oprávnenou osobou na jeho urobenie.

Podstatné je, že právny vzťah medzi advokátom a klientom sa zakladá zmluvou o právnej pomoci
( vrátane dohody o splnomocnení ). Zmluva o právnej pomoci ako každá mandátna zmluva nemusí
mať písomnú formu. Práve písomné splnomocnenie je informáciou pre tretie osoby o existencii dohody
o splnomocnení - mandátnej zmluvy - zmluvy o právnej pomoci. Podpis klienta a podpis advokáta na
splnomocneníjedôkazomouzatvorenímandátnejzmluvyoprávnejpomoci.Fakt,žežalovanýakoklient

neakceptoval ( písomne predložený ) návrh zmluvy o právnej pomoci so zmluvnou odmenou neznamená
- pri existencii žalovaným podpísaného splnomocnenia zo dňa 13. 9. 2013 - že vôbec neprišlo k dohode
o právnej pomoci medzi žalovaným a žalobkyňou. S touto argumentáciou žalovaného ako chybnou sa
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí riadne vysporiadal. Aplikácia ust. § 52 ods. 2 Obč. zák. vpredmetnom spore je nepochopiteľná. Neexistujú žiadne dve a už vôbec nie obsahovo odlišné ale
pritom na sebe závislé zmluvy - jedna samostatná mandátna a jedna samostatná o právnej pomoci.
Žalobkyňa ďalej nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že sa uskutočnilo len jedno „sedenie“ v advokátskej

kancelárii, preto nevidí opodstatnenosť 4 „prevzatí a príprav zastúpenia klienta vrátane prvej porady s
klientom“. Žalobkyňa uviedla, že v danej veci ide o štyri kauzisticky vecne i právne samostatné okruhy
problémov, v ktorých sa žalovaný chcel s pomocou advokáta zorientovať a ktoré chcel riešiť ( dedičská
vec po otcovi žalovaného, dedičská vec po matke žalovaného, usporiadanie spoluvlastníckych vzťahov
a užívacích pomerov k nehnuteľnostiam a uplatnenie pohľadávky voči dlžníkovi - synovcovi T. Y. ).

Počet stretnutí nie je kritériom pre posúdenie počtu právnych problémov. Žalobkyňa uviedla, že pri
rokovaní so žalovaným tento povedal, že už má skúsenosti s prácou advokátov. Vedel, že advokáti
zásadne a povinne pracujú odplatne a že existuje aj tzv. tarifná odmena. Vedel, že advokáti sú bežne
a najčastejšie platení „tabuľkovo“. Pokiaľ žalovaný hovorí o paušálnej odmene, zrejme má na mysli
túto formu určenia palmáre, keď v rámci úvodného rozhovoru ( dňa 13. 9. 2013 ) mu bolo samozrejme
povedané aj to, že vyhláška o odmeňovaní advokátov pozná aj iné honorárové modality. V prípade

žalovaného sa honorárová téma uzavrela právnou fikciou obsiahnutou v § 1 ods. 2 vyhl.č. 655/2004
Z.z. Zdôraznila, že žalovaný už v jej vlastnom záujme - neodišiel dňa 13. 9. 2013 z jej kancelárie
bez náležitých a primeraných informácií p honorovaní práce advokáta. Ak klient udelí advokátovi plnú
moc, t.j. uzatvorí mandátnu zmluvu - zmluvu o právnej pomoci - hoci aj „ústne“, a nedohodol sa s
advokátom na odmene, nastupuje zo zákona režim tarifného odmeňovania. Tvrdenia žalovaného o

nedohode, o neinformovanosti, resp. čase nevedomosti a čase oboznámenia s pravidlami a modalitami
odmeňovania advokáta označila žalobkyňa za účelové a právne irelevantné. Podanie žalovaného je
celé postavené na vedomom a cielenom dezinterpretovaní § 18 ods. 4 zákona o advokácii. Konzumovať
právne poradenstvo a potom ako klient prehlásiť, že som nebol pred každým úkonom právnej služby
oboznámený s honorárom za každý konkrétny úkon právnej služby a preto nič nezaplatím, predstavuje

podľa žalobkyne klasický pokus o zneužitie subjektívnych práv. Žalobkyňa tiež upriamila pozornosť
na skutočnosť, že nakoľko je tarifné odmeňovanie práce advokáta upravené vo všeobecne záväznom
právnom predpise, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka;
domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je pritom nevyvrátiteľná.
Navyše, aj v slovenskom právnom poriadku platí zákaz zneužívania subjektívneho práva ( čl. 13 ods.

2 Ústavy SR, čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd ). Zákaz zneužitia práv na úkor iných osôb
je zakotvený aj v § 2 a § 3 O.s.p. Záverom žalobkyňa zopakovala, že sám žalovaný pred súdom prvej
inštancie vypovedal, že na prvom stretnutí s advokátkou nič nepodpisoval, na druhom stretnutí boli
podpísané plné moci a k tomu času sa hovorilo o odmene advokátky vo výške 800 €; tiež uviedol, že
tretie a štvrté stretnutie sa uskutočnili po podpise plnej moci. Z listinných dokladov založených v spise,

je zrejmé, že existuje podpísané plnomocnstvo z 13. 9. 2013, tiež záznam z pracovnej porady advokátky
so žalovaným zo dňa 17. 9. 2013 a predžalobná výzva adresovaná synovcovi žalovaného z 26. 9. 2013.
Všetky tri písomnosti boli podpísané ako advokátkou tak aj klientom ( žalovaným ). Na prvom stretnutí sa
nič nepodpisovalo, išlo o vstupný rozhovor, za to si žalobkyňa nič neúčtovala. Na druhom stretnutí dňa
13.9.2013došlokpodpisuplnomocenstvaaajpodľavlastnýchslovžalovanéhobolvtedyinformovanýo

výške odmeny advokátky 800 € : úkony uskutočnené dňa 13. 9. 2013 matematicky činia sumu 795,16 €,
čo zodpovedá tvrdeniu žalovaného, ako aj ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii, t.j. klient bol informovaný
vopred o odmene. Túto povinnosť dokonca žalovaný uznal mailom adresovaným žalobkyni zo dňa 6.
10. 2013, ktorý bol predložený súdu. Na pojednávaní dňa 17. 2. 2015 žalovaný uviedol, že faktúry chcel
zaplatiť. Na treťom stretnutí sa ďalej riešili problémy žalovaného, o čom bol spísaný záznam dňa 17. 9.

2013 a na štvrtom stretnutí dňa 26. 9. 2013 bola žalovaným podpísaná predžalobná výzva spracovaná
advokátkou v kooperácii so žalovaným. Advokátka za tieto úkony ( uskutočnené po dátume 13. 9. 2013 )
účtovala odmenu za ďalšiu poradu s klientom á 60,86 €, písomné podanie protistrane á 91,29 € a 2 x
paušálnu náhradu 7,81 €, spolu 201,32 €, čo spolu s odmenou za úkony zo dňa 13. 9. 2013 v sume
795,16 € činí spolu 996,48 ®. O tom, že advokátka informovala žalovaného o odmene za vykonané štyri

úkony dňa 13. 9. 2013 a aj za dva ďalšie úkony, svedčia slová samotného žalovaného, ktorý v odvolaní
uviedol, že súhlasil s odhadom ( cca 800 € + DPH ), pričom suma 800 € + DPH predstavuje čiastku 960
€, čo takmer zodpovedá žalovanej sume 996,48 €. Ustanovenie § 18 ods. 4 cit. zák. pritom nehovorí o
dohodeoodmene,aleoinformovaníklientaoodmeňovaní. Žalovanýnamargoodmenyadvokátkytvrdil,
že odhad žalobkyne sa neustále zvyšoval. Pri tarifnom účtovaní za úkony s každým ďalším vykonaným

úkonomnarastácelkováadvokátompožadovanásuma.Aktedažalovanývedel,žezakaždýadvokátkou
vykonaný úkon musí zaplatiť ďalšiu čiastku ( hovoril o narastaní honoráru ) neobstojí jeho účelové
tvrdenie, že advokátkou nebol vopred informovaný o odmene za vykonávané úkony. Sám žalovaný
vysvetľoval rozhodnutie ukončiť spoluprácu tak, že si nechcel zvyšovať náklady. Postup advokátkypotvrdila aj SAK, keď preskúmavala podnet žalovaného. Na pojednávaní dňa 17. 2. 2015 žalovaný
uviedol, že „mu príde primerané zaplatiť 200 € a potom sa nepoznáme“, čo je verifikovateľné aj súdnou
nahrávkou, čím žalovaný uznáva svoj dlh čo do základu. Možný by tak bol aj postup podľa § 153a O.s.p.

13/ Žalovaný sa na vyjadrenie žalobkyne ďalej nevyjadril.
14/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

15/ Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pre dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

16/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia CSP preskúmal a prejednal vec v
rozsahu podaných odvolaní ( t.j. v celom rozsahu ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a §
219 ods. 3 CSP ); odvolací súd dospel k záveru, že odvolania žalobkyne a žalovaného nie sú dôvodné.

17/ Podľa § 1 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Vyhláška“), odmena advokáta sa určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho
klientom (ďalej len „zmluvná odmena“); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú
ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene.

18/ Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a zo zisteného skutkového

stavu vyvodil správne právne závery. Žalobkyňa a ani žalovaný vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne
také skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu napadnutého rozsudku, a s ktorými by sa súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku nebol vysporiadal. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie a na argumentáciu v ňom obsiahnutú
poukazuje.

19/ Ako správne uviedol súd prvej inštancie, právny vzťah zastúpenia medzi advokátom a klientom sa
zakladá Zmluvou o poskytnutí právnej pomoci, ktorá si na svoju platnosť nevyžaduje písomnú formu.
Medzi žalobkyňou ako advokátkou a žalovaným ako klientom nedošlo k dohode o zmluvnej ( podielovej )
odmene, preto došlo k uplatneniu domnienky o dohode mimozmluvnej, t.j. tarifnej odmeny, v súlade s

ust. § 24 ods. 3 zákona o advokácii, resp. § 1 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z. Fakt, že žalovaný odmietol
písomný návrh Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci ( za zmluvnú, podielovú odmenu ) neznamená,
že k uzavretiu zmluvy o poskytovaní právnej pomoci medzi ním a žalobkyňou nedošlo vôbec. Uzavretie
Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa preukazuje plnomocenstvom, ktoré v súdenej právnej veci
žalovaný podpísal dňa 13. 9. 2013, ktoré preukazuje skutočnosť o uzavretí ústnej Zmluvy o poskytnutí

právnej pomoci medzi žalobkyňou a žalovaným, a to za tarifnú odmenu. Samotné plnomocenstvo,
podpísané žalovaným dňa 13. 9. 2013 nenahrádza Zmluvu o poskytnutí právnej pomoci ( mandátnu
zmluvu ), ale jej uzavretie preukazuje.

20/ Podľa § 18 ods. 4 zák. o advokácii, advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby

informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte
pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej
služby vykonať bezodkladne.

21/ Argumentácia žalovaného o nenaplnení podmienok ust. § 18 ods. 4 zák. o advokácii nie je pre

prejednávaný prípad relevantná. Predovšetkým, odvolací súd je názoru, že informačná povinnosť
zaťažuje advokáta podľa § 18 ods. 4 cit. zák. vtedy, keď sa s klientom dohodne na tom, že bude
odmeňovaný na základe tarify - vtedy je advokát povinný informovať klienta aká je výška odmeny za
jeden úkon právnej služby. V prípade žalovaného však ide o iný prípad, a síce, k uplatneniu tarifnej
odmeny za poskytnuté právne služby došlo v dôsledku uplatnenia fikcie o mimozmluvnej ( tarifnej )

odmene advokáta, z dôvodu, že sa so žalobkyňou nedohodli o zmluvnej ( podielovej ) odmene, ktorú
navrhovala žalobkyňa. K uplatneniu tarifnej odmeny u žalovaného teda došlo nie na základe dohody o
odmeňovaní podľa tarify, ale na základe uplatnenia domnienky podľa § 1 ods. 2 vyhl.č. 655/2004 Z.z.22/ Odvolací súd sa zároveň domnieva, že ani výklad uvedeného ustanovenia žalovaným neobstojí.
Hoci dikcia citovaného ust. § 18 ods. 4 zák. o advokácii navádza k takému výkladu ( ako ho zjavne
vníma aj žalovaný ), že advokát si splní svoju povinnosť v zmysle § 18 ods. 4 cit. zák. ( a zároveň mu

vznikneprávonaodmenu)ibavtedy,keďklientainformujeovýškejehoodmenyzakaždýjednotlivýúkon
právnej služby vopred ( t.j. napr. pred podaním každého jednotlivého písomného vyjadrenia, alebo pred
každou jednotlivou účasťou na pojednávaní, pred každým stretnutím s protistranou a pod., skrátka pred
každým jednotlivým úkonom právnej služby ), okrem prípadu, kedy musí advokát konať bezodkladne, a
teda chýba časový priestor na splnenie informačnej povinnosti ( čo by v prejednávanej veci znamenalo,

že žalobkyňa mala žalovaného 4 x informovať o výške odmeny, vždy pred uskutočnením každého zo
4 priznaných úkonov právnej služby ), podľa názoru odvolacieho súdu takýto výklad cit. ust. neobstojí.
Pri výklade ust. § 18 ods. 4 cit. zák. je nutné rešpektovať podstatu a povahu poskytovania právnych
služieb advokátom. Požiadavka, aby advokát pred uskutočnením každého jednotlivého úkonu právnej
služby najprv klienta informoval o výške odmeny za predmetný úkon ( a tým teda aj o samotnom
úkone ) pod následkom zániku práva na odmenu za príslušný úkon právnej služby, je ťažko zlúčiteľná

s požiadavkami praktického života; jej nesplnenie by malo ( podľa výkladu žalovaného ) navyše
sankcionovať advokáta stratou nároku na odmenu za príslušný úkon aj za situácie, kedy splneniu takejto
povinnosti môže brániť prekážka na strane klienta ( spočívajúca napr. v nedostupnosti klienta, príp. inej
prekážke na jeho strane ). Naplnenie informačnej povinnosti advokáta voči klientovi v zmysle ust. § 18
ods. 4 cit. zák. si podľa odvolacieho súdu vyžaduje, aby advokát svojho klienta informoval vopred, t.j.

pred začatím poskytovania právnej služby ( t.j. právneho zastúpenia ), aká je výška ( tarifnej ) odmeny
za jeden úkon právnej služby podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. ( nie však pred každým úkonom osobitne ).

23/ Odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd rovnako vyhodnotil ako neopodstatnené. Súd prvej
inštancie podrobne vo svojom rozhodnutí rozviedol, ktoré úkony právnej služby vykonané žalobkyňou

pre žalovaného ako klienta považoval za opodstatnené, a z akých dôvodov. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalovanému boli reálne poskytnuté 4 úkony právnej služby ( špecifikované súdom
prvej inštancie ) a zvyšné úkony boli účtované žalobkyňou bezdôvodne - neboli poskytnuté, resp.
ich poskytnutie žalobkyňa nepreukázala ( prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s
klientom v dedičských veciach po otcovi a matke žalovaného ). Žalovaným podpísané plnomocenstvo v

spomínaných dedičských veciach nepreukazuje, že žalobkyňa reálne takúto právnu službu žalovanému
poskytla. Naopak, opakované účtovanie náhrady za prevzatie a prípravu zastúpenia v spomínaných
dedičských veciach budí dojem účelového hromadenia úkonov právnej služby, v snahe docieliť
navýšenie celkovej odmeny za právne zastúpenie.

24/ Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil ( § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ).

25/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa ako aj žalovaný boli obaja v odvolacom konaní so svojimi

odvolaniami rovnako neúspešní, ani jednému nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania.

26/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 CSP ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).