Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. júl 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/357/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3614202188
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3614202188.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu CD Consulting s.r.o., so sídlom
Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno,
IČ 264 29 705, Česká republika, proti žalovanej I. S., nar.XX.XX.XXXX, bytom W., ul. S. u. XX/XX, XXX
XX E. X,občan SR, o zaplatenie zmenkovej sumy 286,13 eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny

0,95 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 5Cb/13/2014-92 zo dňa
29. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol a
vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zmenkového úroku 0,19 % denne

zastavil, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca sa
proti žalovanej domáhal podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007,
ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len Nariadenie)
zaplatenia zmenkovej sumy 286,13 eur, zmenkového úroku 0,25 % denne z konkrétnych zmenkových
súd za konkrétne obdobia, 6 % úroku z omeškania ročne z konkrétnych zmenkových súm za konkrétne
obdobia, zmenkovej odmeny a trov konania.

2. Pri určení právomoci, vecnej a miestnej príslušnosti postupoval súd prvej inštancie podľa článku 3,
článku 25 bod 1 písm. a/ Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001 o
príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Brusel I).
Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvej inštancie podľa § 10 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len ZMPSP) v spojení s článkom 6 ods. 1
Nariadeniač.593/2008orozhodnompráveprezmluvnézáväzkyadanúvecposudzovalpodľaprávneho

poriadku Slovenskej republiky, nakoľko zmenka bola vystavená v Slovenskej republike, platobné miesto
a sídlo pôvodného remitenta bolo v Slovenskej republike. Indosamentom sa do právneho vzťahu dostal
cudzí prvok, čo však nemôže zmeniť uplatňované rozhodné právo. Súd prvej inštancie konal vo veci
bez nariadenia pojednávania podľa § 115a ods. 2 O.s.p. Pred verejným vyhlásením rozsudku súd prvej
inštancie zaslal právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanej oznámenie, vrátane poučenia podľa § 120
ods. 4 O.s.p. v spojení s § 120 ods. 1 a § 100 ods. 1 O.s.p., ktorým stranám sporu písomne oznámil,

že žalobcom uplatnený nárok posúdi aj podľa právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa, nakoľko
preskúmaním predloženej zmenky zistil, že táto obsahuje číslo zmluvy, ktoré je pravdepodobne číslom
zmluvy o úvere a žalovaná túto zmluvu zrejme uzavrela ako fyzická osoba, nepodnikateľ.3. Pred začatím konania zobral žalobca žalobu späť v časti zmenkového úroku 0,19 % denne.
Predmetom konania zostal zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne, v ostatných častiach zostal žalobný

petit nezmenený. Podľa § 96 ods. 1 O.s.p. v späťvzatej časti súd konanie zastavil, pričom späťvzatie
žaloby v tejto časti nemalo vplyv na skutkové a právne posúdenie uplatneného nároku.

4. Právnu vec posúdil súd prvej inštancie podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského
hmotného práva, Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len

ZZŠ), zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy. Predmetom konania
bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovanou pôvodne ako blankozmenky
na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. zo zmluvy o úvere. Posudzoval, či zmluva,
na základe ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou, je platná a či vzniklo právo na vyplnenie
blankozmenky. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že zmenka bola vystavená
žalovanou na rad prvého zmenkového veriteľa, ktorým bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. Zmenka

bola splatná pri predložení (vistazmenka) s doložkami „bez protestu“ a „na zaplatenie predložiť v lehote 4
rokov od vystavenia“. V pravom hornom rohu zmenky sa nachádza číslo spotrebiteľskej zmluvy o úvere
XXXXXXX. Zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 8.12.2008 súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť
POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvorila so žalovanou na predtlačenom formulári zmluvu o úvere, na základe
ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 286,13 eur na výkon povolania, ktorý spolu s poplatkom

predstavoval sumu 326,63 eur. Žalovaná potvrdila prevzatie poskytnutého úveru. Úver sa zaviazala
splácať v 12-tich mesačných splátkach po 27,22 eur počnúc dňom 6.1.2009. Zmluva neobsahuje RPMN.
V bode 17 všeobecných podmienok úveru, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere, bola uzavretá dohoda o
vyplnení zmenky, podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a dátum úročenia zmenkovej

sumy. V bode 20 všeobecných podmienok bolo uvedené, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať
podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka.

5. Súd prvej inštancie zistil, že zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 8.12.2008 je spotrebiteľskou
zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, je formulárovou (typovou zmluvou), pri ktorej spotrebiteľ

nemal možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o.
IČO: 35807598 a žalovaná ako fyzická osoba, ktorá v čase podpísania zmluvy nebola podnikateľom,
pričom úver nemala v úmysle a ani nepoužila na výkon povolania, ale len pre osobnú spotrebu,
nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti, žalovaná je spotrebiteľom. V
pochybnostiach má dôkazné bremeno veriteľ. Nespotrebiteľský úver musí byť preukázaný bezpečne

spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa nejedná o zmluvu o úvere
podľa § 497 Obchodného zákonníka, keďže zo zmluvy vyplýva, že finančné prostriedky boli veriteľom
dlžníkovi odovzdané a prevzaté pri podpise zmluvy, teda sa jedná o zmluvu o pôžičke.

6. Konštatoval, že súčasťou zmluvných podmienok bol aj článok 17, označený ako dohoda o vyplnení

zmenky, na základe ktorého na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková
suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu
vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh
splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti

splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky, pričom zmenková suma
bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že
ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh.

7. Poukázal na to, že v bode 20 všeobecných podmienok poskytovania úveru si zmluvné strany
dohodli v zmysle § 262 ods. l Obchodného zákonníka, že všetky právne vzťahy sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom a táto zmluva sa uzatvára ako nepomenovaná zmluva podľa § 269 ods.2
Obchodného zákonníka. Z obsahu tohto dojednania súd prvej inštancie vyvodil, že tento bod bol
jednostranne formulovaný veriteľom v úmysle obísť ustanovenia chrániace spotrebiteľa, či už zákon o

spotrebiteľských úveroch alebo Občiansky zákonník. Dohodu o voľbe práva, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienkou podľa § 53 ods.4 písm. a/ Občianskeho
zákonníka a konštatoval jej absolútnu neplatnosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.01.2011 sp.
zn. 5MCdo 20/2009). V zmluve o úvere absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, o výške úroku zúveru, najmä o výške RPMN a o priemernej RPMN, o výške, o počte, termínoch splatnosti splátok,
úrokov a iných poplatkov a poradie v akom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom podľa § 4 ods. 2 písm. g/,h/, i/, j/, k/, § 4 ods. 3 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktoré majú za
následok, že úver je zo zákona bezúročný a bez poplatkov.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere č. XXXXXXX zo dňa 8.12.2008 je
koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán, a to nielen v zabezpečovacích ustanoveniach o
zabezpečovacích prostriedkoch ako sú zmluvné pokuty a blankozmenka, ale celá zmluva vrátane
obchodných podmienok je koncipovaná výlučne v prospech veriteľa a obsahuje len povinnosti dlžníka
a práva a výhody veriteľa. Teda samotný obsah a účel zmluvy sa priečia dobrým mravom a sú
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka. Preto nemohlo veriteľovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky.

Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 4Obo 161/2007 zo dňa 6.5.2008 konštatoval, že na základe
absolútne neplatnej úverovej zmluvy nemohlo vzniknúť žalobcovi právo na vyplnenie blankozmenky.
Právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky
ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo
so spotrebiteľom individuálne dohodnuté, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods.4

písm. a/ Občianskeho zákonníka, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 tohto zákona neplatná. Hoci použitie
zmenky ako uhradzovacieho ako aj zabezpečovacieho prostriedku v súvislosti so spotrebiteľskými
úvermi bolo zákonom zakázané až s účinnosťou od 1.1.2011, to neznamená, že v spotrebiteľských
zmluvách uzavretých pred týmto dátumom nemožno zmluvné ustanovenia o použití zmenky vyhlásiť za
neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade považoval súd prvej inštancie dojednanie dohody o

vyplnenízmenkyzaneprijateľnúzmluvnúpodmienkupodľa§53ods.4písm.k/Občianskehozákonníka,
pretože ide o podmienku, ktorá pre nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať
sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy úroku 0,25% denne ako sankcie spojenej
s nesplnením záväzku. Taktiež sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm.
a/ Občianskeho zákonníka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, ale vychádza len zo všeobecných

podmienok, ktoré boli veriteľom jednostranne stanovené a jej obsah nemohol dlžník nijakým spôsobom
ovplyvniť. Ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l/ Občianskeho zákonníka,
nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol veriteľ povinnosť niesť dôkazné
bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb). Na rozdiel
od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č.191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky v rozpore s

tým čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky neplatná,
čo má taký istý dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností vôbec nevzniklo
veriteľovi ako remitentovi právo na vyplnenie bankozmenky, blankozmenka sa vôbec nestala zmenkou.

9. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že konanie, ktorým veriteľ prijal

zmenku s takto vysokým úrokom je možné považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobými
mravmi stanovenými v § 3 ods. l Občianskeho zákonníka a pokiaľ by išlo o režim Obchodného zákonníka
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré konanie nemôže požívať právnu ochranu.
Z dôvodu, že remitentovi, spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., nevzniklo právo prijať zmenku, ani právo
zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto zmenky ani právo na žiadne plnenie, lebo zmenka ani nemohla

byť od dlžníka prijatá a nemožno sa na jej základe domáhať jej vyplatenia, remitentovi nevzniklo právo
previesť práva a povinnosti z neplatnej zmenky na žalobcu.

10. Platnosť spotrebiteľskej zmluvy bola nevyhnutným predpokladom pre následné posudzovanie
zabezpečovacej zmenky. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky z 20.6.2013, sp.zn. 33Cdo 1201/2012, z ktorého vyplýva, že nevyhnutnosť ochrany
spotrebiteľa je daná je nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z
nerovnováhy vyjednávacej sily, nerovnomernosti znalosti a z ekonomickej neúmernosti zdrojov vo
veciach spotrebiteľských úverov. Zmluva o úvere obsahuje poplatok bližšie špecifikovaný v článku 13
všeobecných podmienok. V súvislosti s takto stanoveným poplatkom poukázal súd prvej inštancie na

rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 21.11.2012, sp.zn. 18Co/109/2011, s ktorým sa stotožnil a z
ktoréhovyplýva,žezákonospotrebiteľskýchúverochsícepredpokladáokremúrokovajinštitútpoplatku,
ale je nevyhnutné, aby sa poplatkom platilo skutočné plnenie poskytnuté spotrebiteľovi. Inak vymedzený
poplatok, resp. neurčitý poplatok, možno považovať za neprijateľnú podmienku. Neprijateľnosťpoplatkov konštatuje aj rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 3.5.2010 č.k. AZ 17 U
192/2010, v ktorom sa konštatuje, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú
neprijateľné.

11. Vzhľadom k tomu, že predmetná zmenka bola vystavená v prospech veriteľa a jej prvého majiteľa,
ktorý je podnikateľom, vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť aj poskytovaním úverov nebankovým
spôsobom a súd prvej inštancie mal vedomosť o činnosti veriteľa z iných súdnych konaní, bol vo veci
reálny predpoklad, že právo uplatňované v danom konaní zo zmenky môže mať právny

základ v spotrebiteľskom vzťahu. V zmysle platných predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu
v každom štádiu konania (a v každom druhu konania), bez výnimky ex offo skúmať, či
sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a ak súd príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať
právne normy spotrebiteľského práva. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
ESD C-419/2011 z 14.3.2013 alebo rozhodnutie ESD sp. zn. C-76/10, z ktorého vyplýva, že napriek
tomu, že v danom prípade sa jedná o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného

papiera, je povinnosťou súdu skúmať postavenie žalovanej ako spotrebiteľa. Samotný ESD v uvedenom
prípade z úradnej moci skúmal postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Súd musí poskytnúť ochranu
spotrebiteľskému vzťahu aj v takom prípade, ak sa uplatňuje právo z indosovanej zmenky.
Umožňuje mu to priamo zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je k zmenkovému zákonu
v postavení špeciality a lex specialis deroigat lex generali ( v tomto prípade aj lex posterior derogat legi

priori). Prednosť má teda zákon o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie preto ani nerozhodol
vydaním zmenkového platobného rozkazu a uviedol, že sa preto nemožno odvolávať iba na ustanovenia
zákona č. 191/1950 Zb. V rámci rozhodovania o právnych vzťahov vo veci súd prvej inštancie aplikoval
právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na ochranu spotrebiteľa.

12. Súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o úvere a v jej rámci aj ustanovenie článku 17 všeobecných
podmienok, ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky, je neplatná a zmenka nemala byť vôbec
vyplnená, ani následne indosovaná a na jej základe nemožno uplatňovať akékoľvek nároky. K absolútnej
neplatnosti prihliadol súd prvej inštancie ex offo. Predložená zmenka, aj keď obsahuje všetky náležitosti
zmenky, nezabezpečuje konkrétny záväzkový vzťah z poskytnutého úveru. V prípade spotrebiteľskej

zmluvy je súd povinný skúmať kauzu a to aj napriek zneniu zákona č. 191/1950Zb., ktorý je prelomený
nielen zmenou spoločenských vzťahov, ale aj smernica a judikátmi súdov. Súd prvej inštancie poukázal
na to, že treba rozlišovať medzi neplatnosťou zmenky z dôvodu nesplnenia podstatných náležitostí,
resp. vyplnenie v rozpore so zákonom, a neplatnosťou zmluvy, dojednania o vyplnení zmenky za účelom
zabezpečeniakonkrétnejpohľadávky,čiužprerozporsdobrýmimravmi,neprijateľnýmipodmienkami,či

nerešpektovaním zákonného obmedzenia maximálnej výšky zmenkovej sumy, ako tomu došlo v danom
prípade (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Obdo V 43/2006).

13. Právny inštitút zmenky je síce založený na prísnej formálnosti zmenkových vzťahov, každopádne by
táto samotná formálnosť nemala vychyľovať práva, plynúce zo zmenkových vzťahov, v prospech jednej

zo zúčastnených strán. Túto skutočnosť je potrebné brať do úvahy najmä za situácie, kedy zmenková
prax inklinuje k využívaniu zaisťovacej funkcie zmeniek. Zmenkový dlžník a zmenkový veriteľ sú síce
formálne v rovnom postavení, ale faktická situácia môže byť odlišná a v tomto prípade aj odlišná bola,
kedy na jednej strane vystupoval profesionálny podnikateľ a na druhej strane neinformovaný dlžník.
Navyše často dochádza k situáciám, kedy je zmenka využívaná vo vzťahu k tým subjektom, od

ktorých nie je možné očakávať hlbšie povedomie o zmenkovom práve. Ústavný súd Českej republiky vo
svojom náleze z 16.10.2012 sp. zn. Pl 16/12 konštatoval, že súčasné napätie, spojené so zmenkami je
spôsobené najmä ich zneužívaním hlavne voči subjektom, po ktorých nie je možné požadovať špecifické
znalosti a značnú rigiditu zmenkových vzťahov spravodlivo požadovať.
Vo všeobecnej rovine možno súhlasiť s názorom, zdôrazňujúcim význam autonómie vôle v

oblasti záväzkových vzťahov. Napriek tomu však ochrana autonómie vôle nemôže byť absolútna tam,
kde existuje iné základné právo jednotlivca, alebo dokonca ústavný princíp, či iný ústavne aprobovaný
verejný záujem, ktorý je spôsobilý autonómiu vôle proporcionálne obmedziť (rozsudok Ústavného súdu
ČR sp.zn. IV.ÚS 457/10).

14. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.1 O.s.p. tak, že žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, lebo jej žiadne trovy nevznikli.15. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z
dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
365 ods. 1 písm. d/ CSP; v konaní došlo k vadám uvedeným v ods. 1 písm. b/ CSP súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci § 365 ods. 1 písm. h/ CSP). V odvolaní uviedol, že v prejednávanej veci došlo zo strany
súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia,
ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné

v Slovenskej republike. Žalovaná nedoručila súdu žiadnu odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6
Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto Nariadenia. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným
spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca ani žalovaná dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli. Súd
prvého stupňa vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie bez účasti účastníkov konania a tak svojvoľne
rozšíril rozsah vykonaných dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä, neumožnil

účastníkom konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Podľa
§ 120 O.s.p. je dokazovanie v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza
len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca
predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne
náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb. Žalovaná voči forme a obsahu zmenky nenamietala.

Podľa názoru žalobcu neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov
nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci súd prvého stupňa mohol a mal rozhodnúť o
práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených
prednesovsporovýchstránpočaspísomnejfázykonania(koncentračnázásadapodľačl.5Nariadenia)a
vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať

ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky
voči zmenke, ak však tak neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu
uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to,
aby postupom podľa § 120 ods.1 veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovanú. Ak tak
súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd
z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter
žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedovolávala, pohľadávku žalobcu nerozporovala,
svojim konaním ju prakticky uznala. Súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v
tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu

je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces
garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu
a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je
abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať

inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných
ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet
sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaná vo všeobecnosti nie
je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s
pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaná, tým menej tak môže

robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na
ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia
č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Súd prvého stupňa vyhodnotil zmenku ako neplatný právny úkon.
Tento záver súdu vychádza však len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní nevzniesol. Kauzálne

námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím,
čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. V súvislosti so záverom súdu prvého stupňa
o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvné
podmienku, poukázal žalobca na zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý pripúšťal zabezpečenie nárokov zo
spotrebiteľského úveru zmenkou. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške

dlhu v čase jej vyplnenia. Podľa zákona sú prípustné akékoľvek zmenky, doložky a blanko zmenky s
úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Z formulácie § 4 ods. 6 zákona vyplýva,
že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou podmienkou
ani v prostredí spotrebiteľských úverov. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súduSlovenskej republiky zo dňa 6.5.2008, sp.zn. 4Obo 161/2007, rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 22.8.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa
5.9.2013 sp.zn. 10Co/79/2013, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn.

43CoZm/10/2013. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe
vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní
vyčíslil.

16. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná nevyjadrila.

17. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

18. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1

CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

19. Pri posudzovaní odvolania žalobcu vychádzal odvolací súd z jeho obsahu, keď je nepochybné, že

žalobca odvolanie proti časti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej bolo konanie v časti o
zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zastavené, vôbec neodôvodňuje a neuvádza v
súvislosti s týmto výrokom žiadne odvolacie tvrdenia. Odvolací súd za aplikácie § 123 ods. 2 CSP a §
124 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolanie podľa obsahu posúdil tak, že žalobca odvolanie
proti vyššie uvedenej časti výroku rozsudku nepodal, v tejto časti výroku nadobudol rozsudok súdu prvej

inštancie právoplatnosť a v odvolacom konaní posudzoval časti výroku rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorými bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a bolo rozhodnuté o náhrade trov konania.

20. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu

zamietol, je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie z dôvodu realizovaného postupu podľa § 382 CSP a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

21. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

22. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

23. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 1.7.2016, postupoval v odvolacom konaní

v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods.
2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia veci
súdom prvej inštancie za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy CSP o
spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej

istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva
(článok 2 ods. 1, 2 CSP).

24. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v

súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.6.2016 podľa § 132 OSP) a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia hmotného práva, žalobu
o zaplatenie zmenkovej sumy s príslušenstvom a zmenkovej odmeny zamietol. Svoje rozhodnutie súd
prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2OSP). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

25. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto
ustanovenia neprichádza do úvahy.

26. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred

súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a
ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

27. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
žalobcu uvedenými v odvolaní.

28. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil stranám sporu

vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na
to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke, pretože tým
porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na spravodlivý proces.

29. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1

Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia

by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

30. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s

nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu
ukladá aj povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním
informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych

postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

31. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaná sa v konaní

žiadnej obrany nedovolávala, námietky voči zmenke nevzniesla, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá
v zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa

názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov
potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods. 3
Nariadenia).Zčlánkov8a9Nariadeniajednoznačnevyplýva,žeajvkonaniachsnízkouhodnotousporu
je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie,

ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací
súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú doznačnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu, nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych
náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000

Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe
musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže
viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako

je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne.
To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani
to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť
nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za
ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných

ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.

Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu (a to aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptovala),
a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre
také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

32. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy s príslušenstvom,
zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to

považuje za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa
riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom.

33. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu
podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods.
2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovanú tlačivom C na odpoveď, ktoré prevzala žalovaná dňa 26.9.2014.
Žalovaná na doručené tlačivo C na odpoveď nereagovala. Súd prvej inštancie v rámci úradnej činnosti
pripojil z exekučného spisu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp.zn. 6Er/220/20101 zmluvu o

úvere č. XXXXXXX vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Pred verejným vyhlásením
rozsudku podľa § 115a ods. 2 O.s.p. vykonal súd prvej inštancie oznámenie o posúdení veci
aj podľa predpisov o ochrane spotrebiteľa spolu s poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Oznámenie
a poučenie prevzal právny zástupca žalobcu dňa 9.3.2016 a žalovaná dňa 14.4.2016. Oboznámením
zmluvy o úvere a všeobecných podmienok bez návrhu strán sporu, vykonal súd prvej inštancie skutkové

zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku.

34. Odvolací súd konštatuje, že pre verejné vyhlásenie rozsudku súdom prvej inštancie dňa 29.6.2016
boli splnené podmienky podľa § 115a ods. 2 O.s.p.

35. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez
návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli
strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala. Išlo
o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné

ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd
prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom
zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavila dňa 8.12.2008 žalovaná zmenku,
na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postupsúdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebo nemá
zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

36. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade so
stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností
prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či

neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

37. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri

vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev
(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Simmeathal II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho
súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti používať

komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa
názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym súdom
bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou
Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny súd za „všeobecný
komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu Spoločenstva.

38. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho

spoločenstva).

39. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty

a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo
forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v
neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú
povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice,

pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov. Ak
by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné

opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

40. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.

Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial, C-243/08, Pannon

GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo
a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať
a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národnéprocesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona č. 191/150 Zb.
nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie

bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len
„vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom
prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy
o úvere a všeobecných podmienok súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že tieto

posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu na pojednávaní, neporušil ani princíp kontradiktórnosti
súdneho procesu ani rovnosť strán sporu.

41. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením

účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240
až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady
C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu

posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako
vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

42. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových
právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy,
ktorú zmenka zabezpečuje. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od

spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov
ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§
54 ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere. Žalobca v konaní
nepochybne nepreukázal nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere.

43. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej zmluvy o úvere v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi,

nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve, ani zmenku
vystavenú žalovanou prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý
nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky
prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu
ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

44. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
o náhrade trov konania vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán

v spore rozhodol o náhrade trov konania správne podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a pokiaľ žalovanej náhradu
trov konania nepriznal, postupoval v súlade s citovaným ustanovením procesného práva platného a
účinného do 30.6.2016, pretože je nepochybné, že žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli.

45. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387

ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Vecná správnosť rozsudku súdu prvej inštancie predstavuje správnu aplikáciu
a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnej žalovanej z obsahu spisu trovy odvolacieho konania
nevyplývajú, odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).