Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. máj 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/54/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715205033
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6715205033.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a členov
senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jany Novotnej, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT
INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, zast. JUDr.
Veronika Kubriková, PhD., advokát, Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, proti povinnému: V. E., nar. XX.
P. XXXX, bytom Y. V. XXX/XX, XXX XX F., o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 528,69 Eur

s prísl. vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska
17, 960 01 Zvolen, pod sp. zn. EX 2748/15, o odvolaní oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu
Zvolen č. k. 18Er/159/2015-39 zo dňa 22. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 18Er/159/2015-39 zo dňa 22. októbra 2015 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „exekučný súd“, alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením č.

k. 18Er/159/2015-39 zo dňa 22. októbra 2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom
v Bratislave sp. zn. II/2014-4584 zo dňa 22. októbra 2014. Exekučný titul bol vydaný na základe
rozhodcovskej doložky uvedenej v Zmluve o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb konta
VÚBasic Plus zo dňa 03. decembra 2004 (ďalej v texte aj „Zmluva“), ktorá bola obsiahnutá v čl.

17 Všeobecných obchodných podmienok Všeobecnej úverovej banky, a.s., pre depozitné produkty
(ďalej len „VOP“). Exekučný súd posúdil právny vzťah zo Zmluvy ako spotrebiteľský vzťah, nakoľko z
pripojených listinných dôkazov nevyplynulo, že by povinný bol podnikateľ, resp. že by povinný uzatvoril
Zmluvu za účelom podnikania. Exekučný súd zistil z obchodného registra, že Všeobecná úverová banka
je podnikateľ, ktorej predmetom činnosti je okrem iného poskytovanie úverov. Exekučný súd uviedol,
že Zmluva má formu štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorej súčasťou sú VOP, ktoré boli vopred

pripravené a dlžník ich nemohol svojim podpisom ovplyvniť. Exekučný súd ďalej vyslovil, že predmetná
rozhodcovskádoložkaneboladojednanáindividuálne.Taktodojednanourozhodcovskoudoložkoudošlo
k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
podpisom tejto Zmluvy vopred vzdal práva na účinnú procesnú ochranu, čo je v podmienkach právneho
štátu neprijateľnou podmienkou. Exekučný súd preto konštatoval, že takto dojednaná rozhodcovská
doložka je v zmysle § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky

zákonník) v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy neplatná. Keďže rozhodcovská doložka, na
základe ktorej v danej veci vznikol exekučný titul nebola platne dohodnutá a exekučný titul nie je
materiálne vykonateľný, exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods.
2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte „Exekučný poriadok“) zamietol a rozhodol tak ako
je uvedené vo výrokovej časti napadnutého uznesenia.2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.
Namietal odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), e), a f) a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“). Súd prvej inštancie vychádzal podľa

názoru odvolateľa pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistil skutkový stav, ktorý
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., účastník dôkazy bez svojej
viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prevej inštancie, súd odňal účastníkovi

konania - oprávnenému možnosť konať pred exekučným súdom, nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodoval
v tej istej veci, v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.
Uvedeného sa podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie dopustil prekročením zákonných limitov pre
skúmanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa
výslovnézneniezákonav§44ods.2Exekučnéhoporiadku.Vzmysleuvedenéhoustanoveniaexekučný

súd nemá oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. Zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú
doložku, môže skúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ďalej mal za to, že rozhodnutie nie je dostatočne zdôvodnené v tom zmysle,
ako súd dospel k záverom v ňom uvedeným. V predmetnom prípade je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok a súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či

už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len
ako exekučný súd. Skúmaním rozhodcovskej doložky exekučný súd nerešpektoval prekážku rozsúdenej
veci. Exekučnému súdu nie je možné priznať väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti než
akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické
dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Odvolateľ ďalej uviedol, že exekučný súd prekročil

aj zákonné limity pre skúmanie exekučného titulu podľa § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“). Exekučný súd je oprávnený
skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. O platnosti
rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby
bola opätovne posúdená. Banka ako právny predchodca oprávneného uzavrela s povinným v súlade so

ZRK platnú rozhodcovskú doložku. Poukázal na to, že je tu prekážka „res iudicata“ a uvedeným konaním
súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na to, že ako
právny nástupca Všeobecnej úverovej banky, a.s., bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami
rozhodcovského zákona. Všeobecná úverová banka, a.s., ako jeho právny predchodca postupovala v
súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej

doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú
ponuku. Uviedol tiež, že exekučný súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil
§ 153 ods. 1 O.s.p. Absentujú akékoľvek dôkazy pre právne závery uvedené v rozhodnutí. Exekučný
súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právny názorom, ktorý majú iné súdy tohto istého stupňa,
dokonca samotný exekučný súd. Nijako nezdôvodnil tento odlišný postup. V prípade, ak by zmluva

neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by
prebehlo na „štátnom súde“, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v
závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Poukázal ďalej na
to, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát,
pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere

predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné
fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky,
čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa
nevynímajúc. Ani Občiansky súdny poriadok, ani Exekučný poriadok a ani ZRK neposkytuje žiadnu
oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako

súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napríklad
rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Uviedol, že ak by exekučný súd zvažoval rozhodcovskú doložku
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť
o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou úniového
práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného

zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež nie je možné brať do úvahy
judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko judikatúra vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky
všeobecne alebo na rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom -
a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Ďalej tiež odvolateľ uviedol, žeteóriu o eurokonformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach
vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor, a to
spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku, ústavnými predpismi.

Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretačný priestor nedáva. Poukázal ďalej na to, že
ide o porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy v skutkovo a právne
obdobných veciach poverenie vydajú alebo zamietajú. Exekučný súd svojím postupom neprimerane
zvýhodnil povinného na základe jeho postavenia a znemožnil uplatniť právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Poukázal ešte na

súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a na rozhodnutia iných všeobecných
súdov. Na základe uvedeného odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovuje alebo aby napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

4. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorým bol v zmysle zrušovacieho ustanovenia § 473 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP
ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho

účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu danom
ustanovením § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1(a contrario) CSP a

uznesenie okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa odseku 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej
asociácie so sídlom v Bratislave, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému

sumu 528,69 Eur s príslušenstvom. Rozsudok bol vydaný pod sp. zn. II/2014-4584 dňa 22. októbra
2014, pričom mal vyznačenú právoplatnosť dňa 05. decembra 2014 a vykonateľnosť dňa 08. decembra
2014. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky v Zmluve, ktorú uzatvorila
Všeobecná úverová banka, a.s. ako veriteľ a povinný ako dlžník dňa 03. decembra 2004. Odvolací
súd ďalej zistil, že Všeobecná úverová banka, a.s. ako veriteľ pred začatím rozhodcovského konania

postúpila pohľadávku na spoločnosť BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., ktorá v predmetnom konaní
vystupuje ako oprávnený, t.j. exekučný titul už bol vydaný v prospech vyššie uvedeného postupníka.
V predmetnej Zmluve je v Záverečných ustanoveniach pod písm. a) uvedené, že „súčasťou zmluvy
sú Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s., pre depozitné produkty. Majiteľ účtu vyhlasuje, že je
s nimi oboznámený a súhlasí s nimi.“ V bode 17.5 Záverečných ustanovení VOP je inkorporovaný

obsah rozhodcovskej doložky nasledovne: „zmluvné strany sa dohodli, že prípadné spory vzniknuté
z platobného styku alebo obchodov v zmysle zákona o bankách budú rozhodnuté v rozhodcovskom
konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk. V prípade, že klient alebo
oprávnený držiteľ karty nesúhlasí s riešením sporu prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu
Asociácie bánk, musí byť toto ustanovenie v zmluve vopred vylúčené.“

8. Podľa § 53 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Z. z. (ďalej len „OZ“) účinného v čase uzatvorenia
Zmluvy spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

9. Podľa § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvorenia Zmluvy neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.10. Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom do 22. decembra 2015
(1) Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a

požiadahooudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.(2)Súdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

11. Z cit. ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené
formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Exekučný súd je predovšetkým povinný
skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným

titulom, pričom súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na
návrh, ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne
zareagovať. Exekučný súd teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok
materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či

bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Obdobný záver vyplýva aj
z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012, v ktorom súd uviedol,
že v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské
konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ

sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby
žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie

právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v
iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia
strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor
zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta

sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti
od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.

12. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému dospel Súdny dvor Európskej únie pri výklade
Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých praktikách v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len „Smernica“) vo veci C-40/08, a to: „Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak,
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.“

13.Oprávnenýuviedol,žeexekučnýsúdniejeoprávnenýskúmaťmateriálnusprávnosťrozhodcovského
rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný. Odvolací
súd k tomuto dôvodu odvolania uvádza, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené
všetky predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým je povinný skúmať, či predložený exekučný
titul je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. Rozhodcovský

rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa ZRK to platí
pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu jeho
kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až
na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie,či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej, či už vo forme osobitnej
zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o

právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský
rozsudok, trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia.

14. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc
rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom podľa bodu 17.5 VOP zakotvujúceho rozhodcovskú doložku.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17.5 VOP, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, exekučný súd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do VOP vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne
tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré

zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy,
ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle
§ 53 ods. 1 a neplatnou podľa § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvorenia Zmluvy.

15. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola

spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná do VOP. Spotrebiteľ teda ak chcel
od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než
túto podmienku prijať. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že
zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú.

Naopak,akdodávateľvnucujerozhodovaniesporujednostranneurčenýmrozhodcom,takakotovyplýva
z formulára predtlače bodu 17.5 VOP svojim spotrebiteľom, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo
vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Spotrebiteľovi bol vnútený tak spôsob
rozhodovania budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému má byť táto kompetencia zverená a ktorý
je súkromnou osobou, bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek úpravy, či zmeny, pričom nejde o

zmluvnú podmienku, ktorá by sa priamo týkala predmetu uzatváranej zmluvy. Z uvedených dôvodov
rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať
rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu
(pozriUznesenieNajvyššiehosúduSRz13.10.2011,sp.zn.3Cdo146/2011,uverejnenévZb.stanovísk
NS a súdov SR 3/2012).

16. Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR z 24. februára 2011

č.k. IV.ÚS 55/2011-19, v ktorom zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu preskúmavať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu), ako aj k
postupu exekučného súdu v prípade, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc z neprijateľnej
zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve.

17. K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej z ust. § 93b ods. 1 zákona o
bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú
doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach resp. všeobecných obchodných
podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže

banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať
rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej
súčasťou sú aj VOP upravujúce rozhodcovskú doložku vyjadruje súhlas tak so samotnou zmluvou, ako
aj so VOP, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou, preto reálne nemá možnosť neprijať
návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.

18.Pokiaľprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženánaabsolútneneplatnomzmluvnomdojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
(a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnémuvznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto postupoval exekučný
súd správne pokiaľ žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

19. Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli
relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

20. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1,
2 CSP ako vecne správne potvrdil.

21. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
21. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 CSP.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP.).