Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. február 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/103/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113217999
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Martináková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3113217999.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň
JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu T., zastúpeného N. proti žalovanej D.
o zaplatenie 1.132 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a V., zastúpeného G., proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 02. decembra 2015, č.k. 20C/337/2013-138, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej a vo výroku II. o nepriznaní náhrady

trov konania žalovanej p o t v r d z u j e .

Vo výroku III. o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej napadnutý
rozsudok z m e ň u j e tak, že žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť V. náhradu trov konania - trov
právneho zastúpenia vo výške 212,63 Eur k rukám advokáta G., do troch dní.

Žalovanej n e p r i z n á v aprávo na náhradu trov odvolacieho konania.

V. p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalobu o zaplatenie 1.132 Eur s
príslušenstvom zamietol, vo výroku II. žalovanej náhradu trov konania nepriznal, vo výroku III. uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej do rúk právneho zástupcu

náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 177,19 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Vychádzal zo zistenia, že dňa 19.07.2004 bola medzi právnym predchodcom žalobcu H. ako veriteľom
a žalovanou ako dlžníkom uzavretá zmluva o splátkovom úvere podľa ustanovenia § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka. Uvedená zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a ods. 1 zák.
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Predmetom zmluvy
bolo poskytnutie úveru vo výške 50.000,- Sk/1.659,70 Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať veriteľovi
v pravidelných mesačných splátkach po 22,64 Eur, zročných vždy do 20. dňa v mesiaci, pričom prvá

splátka bola zročná dňa 20.08.2004, posledná splátka bola zročná dňa 20.09.2014. Žalobca uplatnil proti
žalovanej neuhradený zostatok tohto úveru. Pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného práva sa súd
zaoberal tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky
proti žalovanej na základe predmetnej zmluvy o úvere. Súd skúma aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu
a pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej z úradnej povinnosti. Bolo preukázané, že medzi pôvodným
veriteľom H.. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola dňa 27.06.2012 uzavretá zmluva o

postúpení pohľadávok, z prílohy ktorej vyplýva, že predmetom postúpenia mala byť aj pohľadávka
voči žalovanej v celkovej výške 2.043,25 Eur vzniknutá na základe zmluvy o splátkovom úvere zo
dňa 19.07.2004. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v danomprípade splnená. Keďže pôvodný veriteľ H. je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky,
ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu. V
zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka postúpiť pohľadávku

voči klientovi aj bez súhlasu klienta a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak predtým banka
písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných splátok pohľadávky a klient, teda dlžník je nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči banke. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Súd sa nestotožnil
s tvrdením žalobcu, že nedoručenie písomnej výzvy banky žalovanej pred postúpením pohľadávky

nespôsobuje neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Písomnú výzvu banky dlžníkovi na splnenie
dlhu ako nevyhnutnú podmienku platnosti postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu vyhodnotil aj
Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 6Co/119/2013-135 zo dňa 29.05.2014. Nutnosť skúmať splnenie
podmienok pre postúpenie pohľadávky v zmysle osobitnej právnej úpravy v ust. § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách akcentoval v obdobnej právnej veci aj Krajský súd v Trenčíne v
uznesení sp. zn. 5Co/273/2014. Vedľajší účastník na strane žalovanej namietal nedostatok aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu práve s poukazom na citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách. Žalobca síce predložil súdu výzvu banky ako pôvodného veriteľa zo dňa 23.02.2009 na
splnenie dlhu adresovanú žalovanej pred postúpením pohľadávky na žalobcu, no nepredložil doklad o
doručení, resp. odoslaní tejto výzvy žalovanej, hoci ho súd k tomu vyzval listom zo dňa 30.04.2015.
Pokiaľ nie je preukázané odoslanie písomnej výzvy dlžníkovi, nemožno uvažovať ani o fikcii doručenia

písomnosti poštou upravenej v bode 10.3 Všeobecných obchodných podmienok. Žalobca bol v zmysle
§ 120 ods. 4 O.s.p. súdom písomne poučený o dôkaznej povinnosti a nenavrhol dôkaz na preukázanie
tejto rozhodujúcej skutočnosti. H.. v oznámení zo dňa 19.10.2015 uviedla, že výzva z 23.02.2009 bola
dlžníkovi zaslaná, no nepredložila doklad o jej odoslaní, doručení s odôvodnením, že celú spisovú
dokumentáciu vzhľadom na postúpenie pohľadávky odovzdala žalobcovi. Z dokazovania

vyplynulo, že H.,. listom zo dňa 18.07.2012 oznámila žalovanej postúpenie pohľadávky na žalobcu.
Súdna prax sa však už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01, na ktoré
poukazoval žalobca, a podľa ktorého rozhodnutia relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej
pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal

existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy
o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z
úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu -

zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo; a z Občianskeho zákonníka nemožno
vyvodiť,žedlžníkbynemoholnamietaťasúdskúmaťplatnosťzmluvyopostúpenípohľadávky,akbytoto
postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, a nemožno vyvodiť ani to, že dlžník by mohol namietať platnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky len vtedy, ak by postupca postúpenie pohľadávky dlžníkovi neoznámil,
ale postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal; na takéto rozlišovanie v postavení dlžníka

nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K správnosti týchto záverov
obsiahnutých v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009 sa priklonil aj
Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012. Keďže žalobca nepreukázal,
žepôvodnýveriteľpredpostúpenímpohľadávkynažalobcudoručilžalovanejpísomnúvýzvunasplnenie
peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, a vedľajší účastník na strane žalovanej z tohto dôvodu

namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 je v
časti postúpenia pohľadávky voči žalovanej absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre
rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Z uvedených dôvodov pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu súd žalobu výrokom I. v celom rozsahu zamietol. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. má úspešná

strana žalovaných právo na plnú náhradu trov konania. Žalovaná neuplatnila náhradu trov konania, a
zo spisu jej vznik trov nevyplýva, preto jej súd náhradu trov konania výrokom II. nepriznal. Súd zo spisu
zistil, že právny zástupca vedľajšieho účastníka na strane žalovanej vykonal tri účelné úkony právnej
služby - prevzatie veci a príprava zastúpenia rok 2013, podanie vyjadrenia k návrhu zo dňa 18.11.2013,
vyjadrenie zo dňa 11.07.2014 k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu súdu zo dňa 29.05.2014, za ktoré

podľa § 10 ods. 1, § 16 ods. 3, vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb patrí pri hodnote sporu 1.132 Eur základná sadzba tarifnej
odmeny 61,41 Eur x 2 úkony a podľa § 13a ods. 2 písm. b/ citov. vyhlášky 1/2-ica tarify, t.j. 30,71 Eur za
vyjadrenie z 11.07.2014 k odvolaniu proti uzneseniu nie vo veci samej, režijný paušál v uplatnenej výške7,81 Eur x 2 úkony z roku 2013 a 8,04 Eur za úkon z roku 2014. Vedľajší účastník má v konaní podľa
§ 93 ods. 4 O.s.p. rovnaké procesné práva a povinnosti ako účastník, vrátane práva dať sa zastúpiť v
konaní právnym zástupcom. V danom prípade právny zástupca vedľajšieho účastníka po oboznámení

sa s doručeným návrhom a jeho prílohami v podaní zo dňa 18.11.2013 poskytol efektívnu a účelnú
obranu práv žalovanej, pretože opodstatnene namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
s poukazom na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Súd dospel k záveru, že uvedené tri úkony právnej
služby boli potrebné pre účelné bránenie práv žalovanej, ktorú v konaní podporoval vedľajší účastník.
Súd nepriznal vedľajšiemu účastníkovi uplatnenú odmenu a náhrady za vyjadrenia zo dňa 15.12.2014,

09.10.2015, v ktorých vedľajší účastník doplnil argumentáciu o nedostatku vecnej legitimácie žalobcu
v konaní, keďže nič nebránilo vedľajšiemu účastníkovi uviesť kompletné zdôvodnenie obrany práv
žalovanej už v prvom vyjadrení k žalobe zo dňa 18.11.2013 vzhľadom k tomu, že v tom čase vedľajší
účastník už bol oboznámený so žalobou a jej prílohami a ustanovenie § 92 ods. 7 (neskôr ods. 8)
Zákona o bankách je platné a účinné od 01.01.2002. Posledné dve vyjadrenia vedľajšieho účastníka
nepovažoval preto súd za samostatné úkony právnej služby, ale za súčasť úkonu vyjadrenie sa k veci

z 18.11.2013, za ktorý úkon mu boli priznané trovy právneho zastúpenia. Súd potom výrokom III. uložil
žalobcovi povinnosť podľa § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 177,19 Eur do rúk právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovanej.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a V.

3. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a
nedostatočne zistil skutkový stav. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu a platného postúpenia
pohľadávky, k tomu uviedol, že predmetnú skutočnosť preukázal zmluvou o postúpení pohľadávok spolu
s podacím hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanej. Zastával názor, že ust. § 92
ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.

Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o
podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza
k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného
ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo
zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť

právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Mal za to, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v
zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.
To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá
to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením
takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Poukázal ďalej na

skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bola žalovaná ku dňu
postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu XXXX dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovanej so
splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii
ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách s poukazom na to, že omeškanie žalovanej trvalo nepochybne viac
ako rok zastával názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona o

bankách aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej nezasielal. Zastával názor, že nedodržanie
podmienok vyžadovaných ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s platnosťou postúpenia
pohľadávky. Zdôraznil, že H. na výzvu súdu oznámila, že dňa 23.02.2009 zaslala žalovanej písomnú
výzvu na úhradu dlhu, toto tvrdenie H. nebolo žalovanou rozporované, preto spôsob vyhodnotenia
dôkazov súdom prvej inštancie považoval za zarážajúci. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu o priznaní

náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, nakoľko tieto trovy nepovažoval za účelne vynaložené.
Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie jeho žalobe v celom
rozsahu resp., aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil
si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 83,99 Eur.

4. V. podalo odvolanie proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní náhrady trov konania len
vo výške 177,19 Eur. Namietal, že súd prvej inštancie nepriznal jeho právnemu zástupcovi 20% DPH
z priznanej odmeny, pričom toto rozhodnutie žiadnym spôsobom neodôvodnil. Poukázal na to, že 20%
DPH si uplatnil vo svojich podaniach a zároveň súdu predložil osvedčenie o registrácii pre DPH jeho
právneho zástupcu. Poukázal na potvrdenie Daňového úradu E., z ktorého vyplýva, že jeho právny

zástupca je platcom DPH od 01.02.2005. Žiadal preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. zmeniť
tak, že žalobca bude zaviazaný na zaplatenie náhrady trov konania vo výške 212,63 Eur na účet jeho
advokáta G.. N. D..5. Žalovaná sa k odvolaniam žalobcu a V. písomne nevyjadrila.

6. V. v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázalo na ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách, z ktorého

vyplýva, že prvá obligatórna podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banky,
ktorá má byť klientovi banky doručená a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom
omeškaní. Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany banky doručená, prichádza
do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj
osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vyššie vymedzené kritériá, je základným a

prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Žalobca však takýto
dôkaz v konaní nepredložil, preto je možné uzavrieť, že žalobca nepreukázal hneď prvú obligatórnu
podmienku uvedenú v § 92 ods. 8 zák. o bankách. Po splnení tejto podmienky môže banka pristúpiť
k postúpeniu „spôsobilej“ pohľadávky, teda pohľadávky, s ktorou je dlžník v omeškaní. Uviedol, že
nespochybňuje oprávnenie banky postúpiť pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak to by musela
H. pristúpiť k ukončeniu úverového vzťahu (vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru). H. však úverový

vzťah žiadnym spôsobom neukončila a následne postúpila na inkasnú spoločnosť pohľadávku z celého
úverového vzťahu. Z týchto dôvodov považoval zmluvu o postúpení pohľadávok medzi žalobcom a jeho
právnym predchodcom za neplatnú, v dôsledku čoho žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný.
V tejto súvislosti poukázal aj na aktuálne rozhodnutia všeobecných súdov SR ohľadom nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie dodávateľov v skutkovo a právne obdobných veciach, a to

rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/898/2014, uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn.
6Co/203/2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014, rozsudok Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 23Co/483/2014. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní nesúhlasil s priznaním náhrady trov
konania vedľajšiemu účastníkovi zdôraznil, že v prejednávanej právnej veci došlo k zamietnutiu žaloby
práve vďaka právnej argumentácii vedľajšieho účastníka o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na

strane žalobcu. V predmetnom právnom spore bolo potrebné preštudovať žalobu a prílohy, zhodnotiť
právnu podstatu veci a náležite právne reagovať. Jeho vyjadrenie bolo náležité, vecné a účelné. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil a priznal mu náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 83,99 Eur.

7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 379, § 380 ods. 1,
§ 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len
CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné a odvolanie občianskeho
združenia proti výroku o náhrade trov konania je dôvodné.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon (zák. č. 160/2015 Z.z. civilný
sporový poriadok účinný od 01.07.2016) aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom účinnosti tohto

zákona, zostávajú zachované.

10. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie vo veci samej na nedostatku vecnej
aktívnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal splnenie podmienok pre postúpenie
pohľadávky z právneho predchodcu H. na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa

27.06.2012, a to v náväznosti na ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.

11. Odvolací súd sa s právnym názorom súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku
v celom rozsahu stotožňuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza

nasledovné:

12. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo

pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho konania
(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).13. Odvolací súd preto v zhode s názorom súdu prvej inštancie dodáva, že spôsobilým predmetom
postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je 1/
splatná (dospelé splátky), a to za predpokladu 2/ písomnej výzvy potom čo bol klient banky nepretržite

dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre
platné postúpenie pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

14. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že v preskúmavanej veci sa žalobca
ako postupník domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 1.132 Eur s príslušenstvom, pričom ide o

pohľadávku, ktorú mal nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27. júna 2012
od postupcu H. Pohľadávka vznikla na základe zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej medzi H.
ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom zo dňa 19.07.2004. Na základe uvedenej zmluvy H. ako
veriteľ poskytol žalovanej úver vo výške 1.659,70 Eur (50.000 Sk), ktorý sa žalovaná zaviazala splácať
veriteľovi v pravidelných mesačných splátkach po 22,64 Eur, pričom prvá splátka bola zročná dňa
20. augusta 2004, posledná splátka bola zročná dňa 20. septembra 2014. Z oznámenia o postúpení

pohľadávok zo dňa 18.07.2012 vyplýva, že právny predchodca žalobcu - H. oznámila žalovanej, že
H. postúpila na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 pohľadávku vo výške
2.043,25 Eur s príslušenstvom spoločnosti T., t.j. žalobcovi. Žalobca tvrdiac, že pohľadávku nadobudol
postúpením od banky, mal riadne preukázať splnenie podmienok platného postúpenia v zmysle § 92
ods. 8 zák. č. 483/2001 o bankách, čo je predpokladom na preukázanie svoje aktívnej vecnej legitimácie.

Žalobca síce predložil súdu výzvu banky ako pôvodného veriteľa zo dňa 23.02.2009 na splnenie dlhu
adresovanú žalovanej pred postúpením pohľadávky na žalobcu, no nepredložil doklad o doručení,
resp. odoslaní tejto výzvy žalovanej, i keď ho súd k tomu vyzval listom zo dňa 30.04.2015. Odvolací
súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ nie je preukázané odoslanie písomnej
výzvy dlžníkovi, nemožno uvažovať ani o fikcii doručenia písomnosti poštou upravenej v bode 10.3.

Všeobecných obchodných podmienok. H. v písomnom oznámení zo dňa 19.10.2015 na výzvu súdu
prvej inštancie uviedla, že výzva z 23.02.2009 bola dlžníkovi zaslaná, no taktiež nepredložila doklad o jej
odoslaní,doručenísodôvodnením,žecelúspisovúdokumentáciu,vzhľadomnapostúpeniepohľadávky,
odovzdala žalobcovi. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že nedoručenie písomnej výzvy
banky žalovanej pred postúpením pohľadávky nespôsobuje neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky.

V zmysle ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi
aj bez súhlasu klienta, a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak predtým banka písomne vyzve
klienta na úhradu omeškaných splátok pohľadávky a klient, teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kal.
dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Tieto predpoklady
musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Za tohto stavu je potrebné konštatovať, že podmienky

pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovanej na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca),
podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách tak neboli splnené, a preto je zmluva o postúpení
pohľadávokzodňa27.06.2012vtejtočastineplatnáprerozporsozákonom.Nazákladetejtoskutočnosti
potom nie je daná vecná aktívna legitimácia žalobcu na uplatnenie danej pohľadávky pred súdom.
S poukazom na vecne správny právny záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k nepreukázaniu vecnej

aktívnej legitimácie na strane žalobcu, odvolací súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími
odvolacíminámietkamizostranyžalobcuvprejednávanejveci.Ztýchtodôvodovboliodvolacienámietky
žalobcu neopodstatnené. Čo sa týka náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi - V., ešte v postavení
vedľajšieho účastníka (do 30. júna 2016), súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p. tak, že vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej priznal náhradu trov konania

pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 177,19 Eur. Odvolací súd sa stotožňuje z názorom
súdu prvej inštancie, že vedľajšiemu účastníkovi patrí nárok na náhradu trov konania. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu vedľajší účastník tak, ako ktorákoľvek iná fyzická alebo právnická osoba, mal do 30.
júna 2016 (za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku) právo zvoliť si advokáta, ktorý ho v konaní
zastupuje, v dôsledku čoho aj odvolací súd vedľajším účastníkom uplatnené trovy právneho zastúpenia

považoval za účelne vynaložené. Toto jeho právo vyplýva aj z Ústavy Slovenskej republiky, článok 47
ods. 2. V danej veci vedľajší účastník vstúpil do konania v záujme ochrany spotrebiteľa - žalovanej, preto
súd prvej inštancie postupoval správne, keď vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov konania za
účelné bránenie práva.

15. Pokiaľ však ide o výšku náhrady trov konania priznanú právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka
v sume 177,19 Eur, odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie
nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia v správnej výške. Súd prvej
inštancie postupoval správne, keď priznal vedľajšiemu účastníkovi odmenu za tri úkony právnej služby(prevzatie a príprava zastúpenia, písomné vyjadrenie zo dňa 18.11.2013, vyjadrenie k odvolaniu zo dňa
11.07.2014) + 3x režijný paušál v celkovej výške 177,19 Eur, avšak pochybil, keď právnemu zástupcovi
vedľajšieho účastníka nepriznal 20% DPH z priznanej odmeny. Právny zástupca vedľajšieho účastníka

predložil súdu prvej inštancie spolu s vyúčtovaním znalečného potvrdenie, že je platcom DPH (od
01.02.2005 nepretržite). Z týchto dôvodov patrí právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka aj 20% DPH
z priznanej odmeny, t.j. suma 35,44 Eur (177,19 Eur x 20% DPH). Odvolací súd preto zmenil výrok III.
rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi tak, že žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 212,63 Eur.
16. V ostatných častiach napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej a vo výroku
II. o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP.

18. Úspešnej žalovanej náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná, pretože jej v odvolacom
konaní žiadne trovy nevznikli.

19. V. odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, nakoľko tieto mu vznikli

podaním odvolania a vyjadrenia k odvolaniu, keď malo postavenie vedľajšieho účastníka (odvolanie zo
dňa 11.01.2016 proti výroku o trovách konania a vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 11.02.2016). O výške
náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodovať súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

20. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opraveného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).