Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžo/390/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200433
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:2014200433.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a

členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej veci navrhovateľa C. Q., nar.
XX.XX.XXXX, bytom U., proti odporcovi Okresný úrad Trnava, pozemkový a lesný odbor, Vajanského
22, 917 02 Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. OU-TT-PLO-2014/07090 zo
dňa 28.04.2014, konajúc o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.
43Sp/39/2014-54 zo dňa 8. októbra 2015, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 43Sp/39/2014-54 zo dňa 8.
októbra 2015 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom potvrdil podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) ako zákonné preskúmavané rozhodnutie odporcu č. OU-
TT-PLO-2014/07090 zo dňa 28.04.2014, ktorým odporca rozhodol tak, že navrhovateľ a Y. I. nespĺňajú
podmienky v zmysle § 13 zákona č. 229/1991 Zb. a § 5 zákona č. 503/2003 Z.z. na navrátenie vlastníctva
alebo priznania práva na náhradu, a preto im nenavrátil vlastníctvo, resp. nepriznal právo na náhradu za
pozemok zapísaný v kat. úz. U., vedený v Pkv. č. 2630, parc. č. „E“ KN 1852/5, roľa o výmere 6744 m2.

V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1 veta prvá a tretia zákona č.
229/1991 Zb., podľa ktorého právo na vydanie nehnuteľnosti podľa § 6 môže oprávnená osoba uplatniť
do 31. decembra 1992, resp. podľa § 5 zákona č. 503/2003 Z.z. do 31.12.2004 s tým, že neuplatnením
práva v tejto lehote právo zanikne. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ uplatnil identický návrh
prvýkrátdňa29.12.1992,ktorýaledňa02.11.1994vzalspäťapozemkovýúradrozhodnutímč.I580/92/V
zodňa02.11.1994konaniepodľa§30ods.1písm.b)zákonač.71/1967Zb.zastavil.Opakovanúžiadosť

o vydanie nehnuteľností navrhovateľ uplatnil až dňa 02.04.2014, teda nebol uplatnený v prekluzívnej
lehote do 31.12.1992, resp. do 3112.2004 na príslušnom obvodnom pozemkovom úrade, preto zanikol.
Správny orgán zmeškanie takejto lehoty nemôže odpustiť a rovnako ako súd na preklúziu musí prihliadať
z úradnej povinnosti. K námietke navrhovateľa, že späťvzatie návrhu zo dňa 02.11.1994 neznamená,
že sa vzdal svojho práva súd uviedol, že dôsledkom späťvzatia bolo právoplatné uznesenie o zastavení
správneho konania, preto správny orgán správne konštatoval, že nová žiadosť navrhovateľa o vydanie
týchto nehnuteľností zo dňa 02.04.2014 nebola zo strany navrhovateľa uplatnená včas. Rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. 2MObdo 4/2000 sa týkalo priznania náhrady trov konania po späťvzatí žaloby
a nemožno ho aplikovať na danú vec.O trovách konania krajský súd rozhodol tak, že navrhovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný, ich
náhradu nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Opakovane v ňom
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.2010 sp. zn. 2M Obdo 2/2000 (správne
ide o rozhodnutie 2M Obdo 4/2010), z ktorého vyvodzuje zachovanie práva na vydanie predmetnej
nehnuteľnosti, pričom ani súd nekonštatoval, že sa vzdal svojho nároku, iba nebol uplatnený včas. Ďalej
uviedol, že nárok na vydanie nehnuteľnosti si ako oprávnená osoba prvý krát uplatnil dňa 29.12.1992,

ale vzhľadom na preukázanie núdze jeho nebohej matky pri predaji nehnuteľnosti štátu vzal svoj návrh
späť, čo viedlo k zastaveniu konania podľa § 30 ods. 1 písm. b) zákona č. 71/1967 Zb. správnym
orgánom. Z rozhodnutia sp. zn. 2M Obdo 4/2010 však vyplýva právny názor, že „Pokiaľ podanie
účastníka konania výslovne neobsahuje jeho vzdanie sa konkrétneho práva, z prejavu jeho súhlasu na
späťvzatie návrhu nemožno usudzovať o jeho vzdaní sa tohto práva“. Poukázal tiež na nález Ústavného
súdu SR zo 14.02.2013 II. ÚS 468/2012, podľa ktorého „Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva

nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia
ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných
nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým
legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi
ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.“

Navrhol, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie zrušil a zaviazal odporcu na vydanie predmetných
nehnuteľností oprávneným osobám s tým, že oprávnené osoby uhradia na jeho účet kúpnu cenu podľa
kúpnej zmluvy, na základe ktorej predmetná nehnuteľnosť toho času prešla na bývalý čsl. štát.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že navrhovateľ požiadal o vydanie predmetnej nehnuteľnosti
dňa 29.12.1992 v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. z dôvodu, že nehnuteľnosť prešla na štát na
základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Dňa 02.11.1994
navrhovateľ doručil správnemu orgánu späťvzatie návrhu na začatie konania a následne Pozemkový
úrad v Trnave rozhodol o zastavení konania rozhodnutím č. 1580/92-V zo dňa 02.11.1994, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 25.11.1994.

Navrhovateľ požiadal dňa 02.04.2014 Okresný úrad v Trnave znova o vydanie predmetnej nehnuteľnosti
v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a dňa 03.04.2014 aj v zmysle zákona č. 503/2003 Z.z. Z uvedeného
je zrejmé, že nebola dodržaná zákonná prekluzívna lehota na uplatnenie nároku, preto právo zaniklo

a odporca preskúmavaným rozhodnutím nenavrátil vlastnícke právo a ani nepriznal právo na náhradu
oprávneným osobám pre neuplatnenie práva v lehote. Proti rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie s
poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2M Obdo 4/2010. Odporca toto rozhodnutie vyhľadal
a po jeho preštudovaní konštatuje, že toto rieši trovy konania a ich oprávnenosť pri späťvzatí návrhu na
začatie konania. Odporca považuje odvolanie navrhovateľa za zmätočné a nemajúce oporu v zákone a

navrhuje, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 08.10.2015, č. k. 43Sp/39/2014
potvrdil a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa § 212 O.s.p.. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204
ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ust. § 250s prvá
veta O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je nedôvodné. Rozhodol
jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
29.11.2016 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom

súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydanénimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Podľa § 250l ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon
zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych
orgánov.

Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, právo na vydanie nehnuteľnosti podľa §
6 môže oprávnená osoba uplatniť do 31. decembra 1992. V prípade uvedenom v § 6 ods. 1 písm.
a) začne osemnásťmesačná lehota plynúť až odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol výrok
zrušený, ak dôjde k tomuto rozhodnutiu po dátume účinnosti tohto zákona. Neuplatnením práva v lehote
právo zanikne. Lehoty na predkladanie písomných dôkazov v konaní pred okresným úradom sa spravujú

všeobecnými predpismi o správnom konaní.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku

môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého
obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote
právo zanikne.

Predmetom prvostupňového ako aj odvolacieho konania bolo preskúmanie rozhodnutia odporcu a

posúdenie otázky, či si navrhovateľ právo na vydanie nehnuteľnosti, resp. právo na navrátenie
vlastníctva k pozemku, uplatnil v zákonom stanovenej lehote a či toto jeho právo nezaniklo.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje
s názorom krajského súdu vyjadreného v odôvodnení jeho rozsudku č. k. 4Sp/22/2011-40 zo dňa

10.04.2015 a na zdôraznenie správnosti uvádza nasledujúce dôvody.

V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ si prvý krát uplatnil nárok na vydanie predmetnej nehnuteľnosti
dňa 29.12.1992 podľa § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, teda v
lehote stanovenej zákonom. Povinná osoba odmietla nehnuteľnosť vydať s odôvodnením, že oprávnené

osoby nepreukázali tieseň a ani nápadne nevýhodné podmienky kúpnej zmluvy zo dňa 11.10.1956.
Navrhovateľ, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno k tejto otázke, podaním zo dňa 02.11.1994 vzal
návrh na začatie konania o uplatnenom nároku späť, preto Pozemkový úrad v Trnave rozhodnutím č.
1580/92-V zo dňa 02.11.1994 zastavil konanie podľa § 30 ods. 1 písm. b) zákona č. 71/1967 Zb. v znení
neskorších predpisov; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.11.1994.

Dňa 02.04.2014 si navrhovateľ na Okresnom úrade Trnava, pozemkový a lesný odbor, opakovane
uplatnil právo na navrátenie vlastníctva k predmetnému pozemku v zmysle zákona č. 229/1991 Zb.
a dňa 03.04.2014 aj v zmysle zákona 503/2003 Z. z. Vychádzajúc zo zákonných lehôt na uplatnenie
predmetného práva podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení správny orgán mal za to, že

právo bolo uplatnené po uplynutí prekluzívnych lehôt, preto rozhodnutím č. OU-TT-PLO-2014/07090 z
28.04.2014 rozhodol, že navrhovateľ a Y. I. nespĺňajú podmienky v zmysle § 13 zákona 229/1991 Zb.
a § 5 zákona 503/2003 Z. z. na navrátenie vlastníctva alebo priznania práva na náhradu a preto sa im
nenavracia vlastníctvo, ani nepriznáva právo na náhradu za predmetný pozemok.

Navrhovateľ toto rozhodnutie nepovažuje za zákonné, pretože má za to, že späťvzatie jeho pôvodného
návrhu uplatneného 29.12.1992 neznamenalo aj vzdanie sa, a to aj s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.2010 sp. zn. 2MObdo 4/2010.

Ako už uviedol aj krajský súd, predmetné rozhodnutie sa týkalo nepriznania náhrady trov zastaveného

konania po späťvzatí návrhu na začatie konania navrhovateľom so súhlasom odporkyne, v odôvodnení
ktorého najvyšší súd vyslovil právny názor, že pokiaľ účastník konania v oznámení súhlasu so
späťvzatím návrhu výslovne neuviedol, že sa vzdáva práva na náhradu trov konania, nemožno bez
ďalšieho takýto záver z jeho prejavu vyvodzovať. Tento právny názor však nemá právnu relevanciu vprejednávanej veci. To, že navrhovateľ vzal späť svoj pôvodný návrh, ktorým si uplatnil právo na vydanie
nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991 Zb., neznamená, že sa vzdal svojho práva; vyjadril tým, že na
podanom návrhu netrvá, ale mohol ho uplatniť znova. Lehota na uplatnenie práva mu však nezostala

zachovaná, preto prípadný nový návrh musel uplatniť v prekluzívnej lehote stanovenej zákonom. Keďže
k späťvzatiu návrhu došlo v roku 1994, právo na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 229/1991
Zb. si už znova úspešne uplatniť nemohol, lebo lehota skončila uplynutím dňa 31.12.1992. Mohol si
však právo na navrátenie vlastníctva k predmetnému pozemku uplatniť ako oprávnená osoba v lehote
do 31. decembra 2004 podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Keďže tak neurobil a právo si znova uplatnil

až 03.04.2014, teda po uplynutí prekluzívnej lehoty, zmeškanie ktorej sa nedá odpustiť, rozhodnutie
odporcu bolo vydané v súlade so zákonom.

Na základe uvedeného najvyšší súd rozhodol podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. tak, že rozsudok Krajského
súdu v Trnave č. k. 43Sp/39/2014-54 zo dňa 8. októbra 2015 potvrdil ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 246c ods. 1, § 250 l ods.
2 a § 250k ods.1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, lebo navrhovateľ v konaní nebol
úspešný a odporca nárok na náhradu trov konania nemá ani v prípade úspechu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.