Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/246/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220279
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4212220279.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej

a členiek senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Evy Šiškovej, v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, v konaní o odvolaní
navrhovateľa zo dňa 04. 02. 2015 proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 2. decembra
2014 č. k. 5C/482/2012-38 a o odvolaní navrhovateľa zo dňa 24. 04. 2015 proti uzneseniu Okresného

súdu Nové Zámky zo dňa 25. 02. 2015 č. k. 5C/482/2012-50, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 25. 02. 2015 č. k. 5C/482/2012-50 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nové Zámky zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od

odporcu zaplatenia sumy 1.394,83 eur z titulu majetkovej škody a sumy 278,97 eur z titulu nemajetkovej
ujmy, pričom odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd uviedol,
že navrhovateľ v podanom návrhu poukázal na skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal
navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená u
súdnehoexekútorapodsp.zn.EX5925/2011.Majetkováškodaanemajetkováujmamalinavrhovateľovi
vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní

vedenom pod sp. zn. 9Er/583/2011 (u súdneho exekútora pod vyššie uvedenou sp. zn., t. j. zn. EX
5925/2011).

Svoje rozhodnutie súd po právnej stránke odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1., § 9 ods. 1,
2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 veta prvá zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ust. § 41 ods. 2 písm.
d/, ust. § 44 ods. 1, 2 v zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 05. 2010
a od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 a ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov.Súd vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov, oznámenia Európskej komisie,
spisu Okresného súdu Komárno zn. 9ErEr/583/2011, žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu a ďalších a zistil tento skutkový a právny stav: Dňa

08. 04. 2011 bola začatá exekúcia na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie spísaného vo
forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o.,
povinným P. J., exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 23.
02. 2011 sp. zn. SR 15453/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie sumy 387,- eur s príslušenstvom.
Dňa 16. 05. 2011 bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. K žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo udelené
oprávneným pre advokátsku kanceláriu Advocate, s.r.o., výpis oprávneného z obchodného registra, ako
aj vyššie citovaný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zmluva o úvere a Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru. Následne uznesením exekučného súdu č. k. 9Er/583/2011-10 zo dňa 23. 05. 2011,
právoplatným dňa 23. 06. 2011 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Následne uznesením exekučného súdu zo dňa 08. 02.

2012 č. k. 9Er/583/2011-20 právoplatným dňa 15. 02. 2012 bola exekúcia zastavená.

V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ požadoval
od odporcu náhradu majetkovej škody vo výške 1.394,83 eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 278,97 eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal

vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Súd prvého stupňa uviedol, že
predpokladomzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúorgánomverejnejmociprivýkoneverejnejmoci
je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené tieto predpoklady súčasne.

V konkrétnej veci súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia a vykonanie exekúcie
bola exekučnému súdu doručená dňa 16. 05. 2011, pričom exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu a exekučný súd o tejto žiadosti súdneho exekútora rozhodol uznesením zo dňa
23.05.2011(ktorénadobudloprávoplatnosťdňa23.06.2011)tak,žetútožiadosťzamietolaniejepotom
zrejmé, aká škoda mala navrhovateľovi vzniknúť a aké prieťahy mali byť spôsobené exekučným súdom.

V dôsledku uvedeného potom súd prvého stupňa konštatoval, že nie je splnený ani prvý predpoklad
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný
postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd už ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za
škodu,ktorýmjeexistenciaškodyvôbecnezaoberal.Splnenývšaknemôžebyťaniposlednýpredpoklad,
ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný

postup súdu zistený nebol.

O návrhu navrhovateľa zo dňa 27. 04. 2011 na prerušenie konania v predmetnej veci podľa ust. §
109 ods. 2, písm. c/ OSP (podanom s poukazom na konanie vedené na Okresom súde Prešov o
náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť tento súd v exekučnom

konaní vedenom na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na
základe neprijateľnej zmluvnej podmienky a v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície
smerníc Európskej únie zameraných na ochranu spotrebiteľa) súd prvého stupňa rozhodol tak, že
ho zamietol. Mal za to, že zodpovedanie prejudiciálnych otázok uvádzaných navrhovateľom nemá
význam pre rozhodnutie v tomto súdnom konaní, nakoľko odpovede na predmetné otázky nemajú

vplyv na odôvodnenie tohto rozsudku, ktorým bola zamietnutý návrh navrhovateľa z dôvodov absencie
predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli a žiadne si ani neuplatnil a

nešpecifikoval.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
v ktorom uviedol, že ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať
pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého
stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolaniabližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je podľa názoru navrhovateľa možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje

rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v
znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. 5. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd
svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.

Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale

len súdu exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lége ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva
na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj

vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne" faktory. Tento
súd tiež uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na
rozhodnutie veci v primeranej lehote".

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru
navrhovateľa ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny
dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení
svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla

akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Navrhovať požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 01. 03.
2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak
zložité, že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a

vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel
výšku škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ
bol toho názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhraduškody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou
udalosťou a škodou.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho

tvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní
pod sp. zn. 9Co/174/2014).

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Súd prvého stupňa dňa 25. 02. 2015 vydal uznesenie č. k. 5C/482/2012-50, ktorým navrhovateľovi uložil
povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok vo výške 23,-

eur za odvolanie urobené elektronickými prostriedkami, podpísané zaručeným elektronickým podpisom
(položka č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v súvislosti s § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch = súdny poplatok 20,- eur za odvolanie zo dňa 04. 02. 2015 + položka č. 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov - za elektronické podanie podpísané ZEP zo dňa 04. 02. 2015 = súdny poplatok 3,-
eurá). Zároveň súd navrhovateľa poučil, že ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude

vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Nedostatok odôvodnenia ako dôvod zrušenia

uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa položky 7a konštatoval v
množstve vecí i Krajský súd v Žiline (napr. uznesenie zo dňa 30. 07. 2013 v konaní pod sp. zn. 8Co
295/2013). Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu

podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal
odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku
za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v

konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého „za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe
zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade
poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy“.
Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne
stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková
povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie
legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je
účastníkovi konania v rozpore s vyššie citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju

nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13
ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní
poukázal na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v

znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po
30. 09. 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred
účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republikyč. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony), a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.
09. 2012. Podľa ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z

registra trestov v znení neskorších predpisov platom do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom od poplatku vecne oslobodené. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 30. 06. 2008 v konaní pod sp. zn. 5 M Cdo 14/2007, v ktorom bol vyslovený názor, že
spoplatnenie procesného úkonu sa musí riadiť časom začatia konania a v prípade, ak prichádza do

úvahy zužujúci i rozširujúci výklad, treba uprednostniť vždy ten výklad, ktorý je na prospech poplatníka.
S týmto názorom podľa navrhovateľa korešponduje i názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR
zo dňa 10. 08. 2011 v konaní pod sp. zn. 6 M Cdo 2/2011, v zmysle ktorého bolo súdne konanie v čase
začatia konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych
poplatkov, pričom išlo o vecné oslobodenie, ktoré vyplývalo priamo zo zákona, a teda konanie bolo od
poplatkovej povinnosti oslobodené celé. Za žiadny procesný úkon urobený v tomto konaní sa potom

neplatí poplatok. Tento záver potvrdzujú i rozhodnutia vydané Okresným súdom Komárno a Okresným
súdom Rimavská Sobota, ktoré pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok
za podané odvolanie podľa položky 7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v
konaní pod sp. zn. 8C 842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014 v
konaní pod sp. zn. 16C/174/2012). Na podporu vyššie uvedeného záveru navrhovateľ poukázal na časť

zápisnicezrokovaniaobčianskoprávnehokolégiaKrajskéhosúduvBanskejBystrici,ktorésakonalodňa
27.11.2013,naktoromsapreberalaiotázkavznikupoplatkovejpovinnostipodľapoložky7aSadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol,
aby odvolací súd jeho odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

zrušil bez náhrady a ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, aby napadnuté uznesenie/výzvu v
celom rozsahu zrušil bez náhrady.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných
odvolaní navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1, §
213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že obe odvolania
navrhovateľa boli podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňajú zákonom stanovené náležitosti (ust.
§ 201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Odvolací
súd preskúmal obe odvolaním napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré im
predchádzali a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 02. 12. 2014, ani
proti uzneseniu zo dňa 25. 02. 2015 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako i uznesenie o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako vecne správne podľa

ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec aj
správne právne posúdil a správne rozhodol i pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť navrhovateľa za podanie
odvolania. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom
do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci

pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnymúradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 10. 2012 (teda i v čase začatia odvolacieho konania v
predmetnej veci), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
"poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej

len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 veta prvá, vyššie citovaného zákona, poplatníkom je:
a/ navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu,
V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo

základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 vyššie citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za
uplatnenienámietkyzaujatostivkonkurznomkonaníaleboreštrukturalizačnomkonanípodľaosobitného
predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.
Podľa § 17 ods. 2 vyššie citovaného zákona, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca vyššie citovaného zákona, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra
2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov ktorý je prílohou k vyššie citovanému zákonu, zo
žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne

odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu, samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto
s poukazom naust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 1.394,83
eur a nemajetkovej ujmy v sume 278,97 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.

9Er/583/2011. Majetková škoda 1.394,83 eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu istiny
s príslušenstvom, ktorá mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá

by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t.
j. 08. 04. 2011 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 dní neplatila, ak súd zistil rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a v takom prípade žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol, pričom zákon na toto rozhodnutie
žiadnu lehotu nestanovil. Uvedená lehota neplatila ani v prípade, ak sa exekúcia mala vykonať na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila alebo na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a

zmierov nimi schválených. Odhliadnuc od tejto podstatnej skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z
exekučného spisu Okresného súdu Komárno vedenom pod sp. zn. 9Er/583/2011 je nepochybné, že
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa 16. 05. 2011, exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 23. 02. 2011 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. v konaní pod sp. zn. SR 15453/10 a exekučný súd ako súd

prvého stupňa uznesením zo dňa 23. 05. 2011 (teda dokonca v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu) zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.
06. 2011 bez toho, aby oprávnený podal proti nemu odvolanie. Následne uznesením zo dňa 08. 02. 2012
č. k. 9Er/583/2011-20 súd exekučné konanie v predmetnej veci zastavil. Zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následné zastavenie exekúcie z dôvodov,
ktoré sú uvedené v odôvodnení týchto uznesení nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný
postup, ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce,
že by sa o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a z následného zastavenia exekučného

konania taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako
ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd je
toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný
postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/583/2011,

ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil
v sume 1.394,83 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len
jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na

poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 278,97 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a
príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované tak, že
výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život poškodeného

a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby.
Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej osobe, a to
s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za ktorých k nej
došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním podnikateľského
prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že nastane stav
predpokladaný zákonom, stratou dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a pod.. Odvolací súd v
predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/583/2011 bola doručená exekučnému súdu

dňa 16. 05. 2011 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 23. 05. 2011 (teda nie viac ako 74
dní, resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe ako to tvrdí navrhovateľ), a túto okolnosť
je potrebné vziať do úvahy ako rozhodujúcu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa na
náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní a
nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné

ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity, (naďalej poskytoval úvery), pričom neboli preukázané
ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že
cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ
nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 23. 05. 2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 23. 02. 2011, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 15453/10 a vydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a P. J.

ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky
zakotvenejvoVšeobecnýchpodmienkachposkytnutiaúveru,ktorésúneoddeliteľnousúčasťouzmluvyo
úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu
(platnej) rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku čoho potom tento rozsudok

nemôže predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej. Exekučný súd v prípade, ak je ako exekučný titul
predložený rozhodcovský rozsudok je oprávnený a povinný zároveň preskúmať i podklady, ktoré vydaniu
rozhodcovského rozsudku predchádzali a tak tomu bolo i v tomto prípade.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Mailové ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa a žiadosť o
odročenie pojednávania zo dňa 01. 12. 2014 a dôvody v ňom uvedené (iné pojednávania vo veci

navrhovateľa na Okresnom súde Považská Bystrica dňa 02. 12. 2014 a nesúhlas navrhovateľa so
substitučným zastúpením na pojednávaní) súd prvého stupňa správne posúdil a vec prejednal v
neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú skutočnosť, že predvolanie na
pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 16. 10. 2014. Navrhovateľ ani jeho
právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámili bez zbytočného odkladu a návrh na

odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods. 2 OSP, t. j. relevantný dôvod,
pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa účastník o dôvode pre odročenie
pojednávania dozvedel.

Súd prvého stupňa na pojedávaní konanom dňa 02. 12. 2014 rozhodol i o návrhu navrhovateľa zo

dňa 27. 11. 2014 na prerušenie konania, ktorý bol súdu doručený dňa 28. 11. 2014 elektronickými
prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým podpisom, pričom nebol v zákonom stanovenej
lehote (ani neskôr) doplnený, tak že návrh na prerušenie konania zamietol, čo v odvolaním napadnutom
rozsudku i odôvodil. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 15. 04. 2011 v konaní pod sp. zn. 1 Ndc 6/2011. Odvolací súd zistil, že súd prvého

stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 02. 12. 2014 splnené všetky procesné
povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov
konania. V postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnosti konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého
stupňa rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu. Súd prvého

stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu Okresného súdu Komárno,
z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia je nesplnenie zákonných
podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Ani nevykonaniedôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr. nevykonanie znaleckého dokazovania, resp.
neoboznámenie sa so znaleckým posudkom, ako sa toho domáhal navrhovateľ v podanom odvolaní)
nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom,

ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP). Odvolací
súd je toho názoru, že vykonávanie ďalšieho dokazovania v predmetnej veci by bolo, s poukazom
na zistený skutkový stav a nepreukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nadbytočné a
nehospodárne.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne poukázal na toto ustanovenie v znení účinnom v
čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd,
pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto súdneho konania, a preto je táto námietka
navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Odvolací súd ďalej uvádza,

že súd prvého stupňa zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania
oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Komárno vedeným pod sp. zn. 9Er/583/2011
zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 74 dní sa nezakladá
na pravde a k tvrdenej nečinnosti nedošlo. Navrhovateľ nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný
postup v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 9Er/583/2011, vznik

majetkovej škody a ani nemajetkovej ujmy, ktorá by mu mala vzniknúť v dôsledku zamietnutia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Je potrebné zdôrazniť, že na vykonanie tohto úkonu, t.
j. zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov) v znení
neskorších predpisov platnom v čase začatia a priebehu exekučného konania nikdy nestanovil lehotu,

napriek tomu exekučný súd o podanej žiadosti súdneho exekútora v lehote 15 dní odo dňa doručenia
žiadosti rozhodol.

Odvolacísúdnazdôrazneniesprávnostirozhodnutiasúduprvéhostupňadodáva,ženávrhnavykonanie
exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 08. 04. 2011 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia bola súdu prvého stupňa doručená až dňa 16. 05. 2011, pričom exekučný súd o nej rozhodol
uznesením dňa 23. 05. 2011. Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými
prieťahmi a po veľmi dlhej dobe a nemohol byť a ani nebol nečinný 74 dní, ako to tvrdil navrhovateľ v
podanom návrhu. Preskúmaním listín, ktoré exekučný súd požadoval za potrebné predložiť v súvislosti
s exekučným titulom, potom dospel k záveru, že na základe predloženého exekučného titulu nemožno

viesť exekúciu proti povinnému, čo v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací

súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v
konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor,

že účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučný súd
pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neporušil žiadnu
zákonomstanovenúlehotu(nebolaanistanovená)aožiadostisúdnehoexekútorarozhodolvprimeranej
lehote, čo znamená, že nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže

exekučnýsúdprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
nepochybil a jeho konaním nedošlo k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, od
ktoréhonavrhovateľodvíjasvojnárok,vdôsledkučohonebolopotrebnévkonaníužanivykonávaťďalšie
dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Exekučným titulom v danej veci bol
nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci a zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu navrhovateľovi žiadna
škoda ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v
súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.Za nedôvodné považoval odvolací súd i odvolanie navrhovateľa zo dňa 24. 04. 2015 proti uzneseniu
súdu prvého stupňa zo dňa 25. 02. 2015 č. k. 5C/482/2012-50, ktorým bola navrhovateľovi uložená

povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 23,- eur za odvolanie urobené elektronickými prostriedkami
podpísané zaručeným elektronickým podpisom (za podanie odvolania v sume 20,- eur podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov účinnom v čase podania odvolania navrhovateľa
a za elektronické podanie podpísané ZEP v sume 3,- eurá podľa položky 20a Sadzobníka súdnych

poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému zákonu).

Účelomsúdnychpoplatkovjeaspoňčiastočnáúhradanákladovspojenýchsosúdnymkonanímzostrany
účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa Sadzobníka súdnych
poplatkov (ktorý je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov) ustanovený poplatok z návrhu, pričom v odvolacom konaní je

poplatníkom ten, kto podal odvolanie vo veci samej a poplatok sa vyberá podľa rovnakej sadzby ako
v prvostupňovom konaní za podanie návrhu. Poplatková povinnosť vzniká už podaním odvolania. Súd
prvého stupňa v predmetnej veci správne postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov,

za podanie odvolania zo dňa 04. 02. 2015 proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 02. 12. 2014 č.
k. 5C/482/2012-38.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia a k tvrdeniam navrhovateľa v podanom odvolaní
proti tomuto uzneseniu, odvolací súd uvádza, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom oslobodené od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie citovaného zákona.
Od 01. 10. 2012 bolo toto ustanovenie (§ 4 ods. 1, písm. k/) zrušené. Keďže odvolacie konanie sa v
predmetnej veci začalo podaním odvolania (zo dňa 04. 02. 2015), ktoré bolo doručené súdu prvého
stupňa dňa 04. 02. 2015, nemožno na odvolacie konanie aplikovať ust. § 4 ods. 1 písm. k/ vyššie

citovaného zákona v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle prechodného ustanovenia § 18ca zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov),
ale je potrebné aplikovať ustanovenia zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov v znení účinnom v čase začatia odvolacieho konania. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR v konaní pod sp. zn. 8 Sžf 37/2010 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním návrhu

a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný okamihom, keď
bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť a vymáhať až po vzniku poplatkovej
povinnosti.“ Povinnosťou navrhovateľa bolo teda zaplatiť súdny poplatok pri podaní odvolania vo veci
samej, ale nakoľko tak navrhovateľ neurobil, súd mu poplatkovú povinnosť uložil uznesením.

Súd teda konal na základe zákona a v súlade s ním a v žiadnom prípade nerozširoval okruh úkonov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti ako to tvrdil navrhovateľ v podanom odvolaní. Podľa položky 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyberá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
ak poplatkovej povinnosti podlieha podanie žaloby, podlieha jej i podanie odvolania. V prípade, ak by

zákonodarca mienil nespoplatniť odvolacie konanie vo veciach týchto žalôb, bol by to v predmetnom
zákone i upravil, napr. ako pri položke 13 Sadzobníka súdnych poplatkov, ku ktorej prislúcha poznámka,
že v odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.

V predmetnej veci teda súd prvého stupňa postupoval správne podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č.

71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a
podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k vyššie citovanému
zákonu, v zmysle ktorej sa poplatky podľa rovnakej sadzby platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Z
vyššieuvedenejpoznámkyjezrejmé,žesúdnypoplatoksavyrubujenielenzasamotnýnávrhnanáhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane podaného odvolania. Pokiaľ navrhovateľ v podanom
odvolaní proti uzneseniu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie poukazoval
naodôvodneniepozmeňujúcehoadoplňujúcehonávrhuposlancov,ztohtopodľanázorusúdunevyplýva
a nemožno vyvodiť ani záver, že sa súdny poplatok platí len za samotné podanie návrhu tak, ako nato poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu
okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v konaní pod
sp. zn. 4 Cdo 39/2007, na ktoré navrhovateľ v odvolaní poukazoval, nebolo možné v predmetnej veci

aplikovať, nakoľko sa týka inej poplatkovej situácie (súdnych konaní, resp. poplatkov ktoré v Sadzobníku
súdnych poplatkov uvedené nie sú). V prejednávanej veci o takýto prípad nejde a súdny poplatok
zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve pod položkou
č. 7a, v zmysle ktorej súd prvého stupňa i postupoval, keď navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za odvolanie v správnej výške, pričom aplikoval správny právny predpis a správne ho i vyložil
a k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní zo dňa 24. 04. 2015, že napadnuté uznesenie zo dňa 25.
02. 2015 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku) neobsahuje žiadne
dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia,

rovnako ako rozsudku je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy
SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o
súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov,
ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle
ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred
súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pre dostatočné odôvodnenie
uzneseniaouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasť
s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej

časti. Musí však byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a
podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov a tieto náležitosti odvolaním napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa obsahuje.

V súvislosti s poplatkovou povinnosťou navrhovateľa odvolací súd dáva do pozornosti navrhovateľa i

uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom
bola na základe sťažnosti navrhovateľa riešená práve otázka aplikácie položky 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov (ktorý je prílohou zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov) v odvolacom konaní vedenom na základe odvolania podaného
navrhovateľom proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš a Okresného súdu Ružomberok, ktorým

tieto súdy zamietli návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Za podané
odvolanie bola navrhovateľovi uznesením uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok a krajské súdy
(Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 29. 10. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co
548/2013, uznesením zo dňa 05. 09. 2013 v konaní pod sp. zn. 16 Co 538/2013 a Krajský súd v Žiline
uznesením z 25. 07. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 320/2013) potvrdili uznesenia o uložení

poplatkovej povinnosti navrhovateľovi. Jedná sa teda o skutkovo totožnú situáciu pri vyrubení súdneho
poplatku za podané odvolanie vo veci náhrady škody a nemajetkovej ujmy v prípade odvolacieho
konania začatého po 30. 09. 2012, nakoľko i odvolacie konanie v tejto predmetnej veci sa začalo po
30. 09. 2012, teda v čase, keď už podanie odvolania vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podliehalo poplatkovej

povinnosti.

Súd prvého stupňa preto správne postupoval, keď vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny
poplatok, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti (t. j. v čase
podaniaodvolania)arovnakotaksprávnestanovilivýškusúdnehopoplatkuvsume20,-eurspoukazom

na ust. § 6 ods. 2 vyššie citovaného zákona a položku 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je
prílohou k tomuto zákonu. Zároveň jedným uznesením navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť i súdny
poplatok v sume 3,- eurá (podľa položky č. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k
vyššie citovanému zákonu), pričom navrhovateľ namietal len súdny poplatok za podanie odvolania proti
rozsudku podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v sume 20,- eur.

Pokiaľnavrhovateľvpodanomodvolanípoukazovalnarozhodnutia(uznesenia)NajvyššiehosúduSRzo
dňa 30. 06. 2008 v konaní pod sp. zn. 5 M Cdo 14/2007 a zo dňa 10. 08. 2011 v konaní pod sp. zn. 6
M Cdo 2/2011, tieto podľa názoru odvolacieho súdu nemožno v predmetnej veci aplikovať, nakoľko riešiliinú poplatkovú situáciu. Bezpredmetné je i poukazovanie na zápisnicu z rokovania občianskoprávneho
kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 11.2 013, a to vzhľadom na uznesenie Ústavného
súdu SR zo dňa 19. 06. 2014 v konaní pod sp. zn. IV. ÚS 340/2014, v ktorom bola na základe sťažnosti

navrhovateľariešenápráveotázkaaplikáciepoložky7aSadzobníkasúdnychpoplatkov(ktorýjeprílohou
zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov).

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako i odvolaním napadnuté uznesenie

o uložení poplatkovej povinnosti za podanie odvolania, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP
ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.