Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. máj 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/873/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212537
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912212537.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej
a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36
864 421, proti odporcovi Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
7C/47/2012-58 zo dňa 29. januára 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bola
odporcovi uložená povinnosť zaplatiť sumu 125 € ako majetkovú škodu a sumu 495 € ako nemajetkovú
ujmu, všetko titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Rimavská Sobota.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by v exekučnej veci,
na základe ktorej podal návrh, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda nepreukázal, že by boli
splnené zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu podľa zákona, a tým ani splnenie predpokladov
pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že dĺžka exekučného konania od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do vydania poverenia, nie je takej povahy, aby
bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Prihliadal na to, že v období, keď bola podávaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie boli na tunajší exekučný súd zo strany navrhovateľa postupne podávané hromadné podania v
zmysle Exekučného poriadku v exekučných veciach, a to v počtoch výrazne negatívne ovplyvňujúcich
plynulé vybavovanie exekučnej agendy tamojším súdom v zákonom stanovených lehotách, pričom
následkom toho došlo k mimoriadnej zaťaženosti tohto exekučného súdu. Na záver konštatoval, že
výkon práva navrhovateľa bol aj v rozpore s dobrými mravmi predstavujúc účelovo vykonštruovaný

nárok, obsahujúci nepravdivé tvrdenia. Nemožno prehliadnuť ani množstvo žalôb rovnakého typu
podaných navrhovateľom na súdoch v SR, bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového výkladu
práva.

Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti žalovanej za vznik škody nebol daný
žiaden dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalším

atribútom zodpovednostného vzťahu, vrátane námietky premlčania. Nebol taktiež dôvod na vydanie
medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku.O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.), súčasne v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O. s. p., keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,

keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal i to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doposiaľ neboli uplatnené
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne

namietal, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a jeho právneho zástupcu, napriek tomu, že
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými
dôvodmi. Okresný súd nemohol podľa neho postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p., a ak tak urobil, odňal
mu tým právo na konanie pred súdom. Dôvodom pre prerušenie konania, ako aj skutočnosť, aby bolo
nariadené pojednávanie zrušené bola najmä okolnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom

súdneho managmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V konaní
bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad, pričom ústne pojednávanie
vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. V dôsledku

jeho neprítomnosti na pojednávaní, napriek tomu, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na
pojednávaní, sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa teda nemal
možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, v dôsledku čoho
došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu

možnosti konať pred súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd rozhodol bez toho, aby mu
umožnil, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. Naviac, navrhovateľ ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov,
nemala možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemala možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení.

Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je

zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdenia

o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Zdôraznil, že hodlal
v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhodnotenie zabezpečil. Súd však

dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo. Žalobcu nepoučil podľa ust. § 120
ods.4O.s.p.aneoznámilmu,žehodlávyhlásiťrozhodnutievovecisamej,abytakmalpriestornavrhnúť
alebopredložiťďalšiedôkazy.Mázato,žepredložildôkazovznikuškody,ktorámuvznikla,ato znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Okresný súd
však nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.

K nemajetkovej ujme v odvolaní navrhovateľ uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote napriek tomu, že o návrhu oprávnenéhonebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup
exekučného súdu, okresný súd nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlniteľný dôvod.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že okresný súd bol povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej rozhodnúť o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že
prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
Slovenskej republiky. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil

súdu na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.

napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý súdny proces, nakoľko

v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak
okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho

odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého
množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
16NcC/322/2012-9 zo dňa 11. 10. 2012, že zákonná sudkyňa Mgr. Alica Žingorová nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený

súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo
subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv
na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, ak z
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ide o
samostatný odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. a navrhovateľ tento dôvod v odvolaní

uplatnil. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:

Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú

dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom
priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri

výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetlespochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je

pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne

Mgr. Alice Žingorovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 16NcC/322/2012-9 zo dňa 11. 10. 2012 nebola zákonná sudkyňa Mgr.
Alica Žingorová vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Rimavská
Sobota pod sp. zn. 7C/47/2012, pretože nebola zákonným sudcom v exekučnej veci, resp. v konaní
exekučného súdu, z ktorého postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací
súd opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011,

v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania
a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť
navrhovateľovi spôsobená škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013).
Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá
sa mala týkať práve uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16NcC/322/2012, napriek
tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom
inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd
v konaní o sťažnosti navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo

a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo
dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti
uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol
pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné
dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci, ako sú už posúdené Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, navrhovateľ v
odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania
tvrdenej navrhovateľom zo stany okresného súdu nedošlo.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou

na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.

Podľa § 101 ods. 1, 2 O. s. p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na
pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v
neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 29. 01. 2015
bez účasti navrhovateľa, považoval navrhovateľ za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 O. s.
p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd
postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré

mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Takým procesným právom účastníka občianskeho súdneho
konania je aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola
prejednaná v jeho prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti
účastníka. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý saúčastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný z
hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či účastníkom
tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa

pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Navrhovateľ však Okresnému
súdu Rimavská Sobota doručil návrh na zrušenie nariadeného pojednávania len z dôvodu, že nesúhlasil
s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu Rimavská Sobota vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil zúčastniť sa
pojednávanianariadenéhona29.01.2015,naktorémubolodoručenépredvolaniedňa16.01.2015 (viď

doručenka na č. l. 44 spisu). Navrhovateľom tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný súd pojednávať,
správne prvostupňový súd vyhodnotil ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o námietke
zaujatosti proti sudcom Okresného súdu Rimavská Sobota už v tom čase nadriadený súd právoplatne
rozhodol. Vzhľadom na tieto zistenia odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý
prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti navrhovateľa, bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. a nie je
možné ho hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred

súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p..

Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné
chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená

existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v
návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania

dňa 29. 01. 2015, ak bolo predvolanie tak navrhovateľovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené
dňa 16. 01. 2015, teda s dostatočným predstihom. Navrhovateľ, ako i jeho právny zástupca mal
dostatočný čas na prípravu pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane podaní odporcu.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Navrhovateľovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť
sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami

odporcu a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p.).

Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 1Er/389/2011, ktorý
ako jediný dôkaz výslovne žiadal aj navrhovateľ, a ktorý spis bol i v rámci exekučného konania k

dispozíciinavrhovateľoviakooprávnenému.Navrhovateľprávevychádzajúczobsahutohtoexekučného
spisu vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odvolací
súd preto opätovne zdôrazňuje, že v prípade, ak by navrhovateľ využil svoje vyššie uvedené práva,
mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným spisom, ako aj s písomným podaním
odporcu, adekvátne naň včas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej. Okresný súd neporušil právo

navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

Ak naviac navrhovateľ v odvolaní poukazuje na to, že nebol oboznámený s vyjadrením odporcu,
čím došlo k porušeniu § 114 ods. 2 O. s. p., pokiaľ práve v tomto vyjadrení k návrhu odporca
vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nemal možnosť navrhovateľ reagovať, odvolací

súd poznamenáva, že uvedené skutkové tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nakoľko k zamietnutiu
návrhu navrhovateľa nedošlo v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania, naopak, okresný
súd nepovažoval uplatňovaný nárok navrhovateľa za premlčaný a k jeho zamietnutiu došlo pre jeho
zrejmú nedôvodnosť. Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu, odvolací súd poznamenáva, že uvedené
vyjadrenie odporcu, ktoré bolo obsahovo zhodné s jeho vyjadrením v nespočetnom počte prebiehajúcich

konaní, bolo navrhovateľovi doručené a s argumentáciou odporcu v čase rozhodovania ako i v
čase, kedy bolo navrhovateľovi doručené predvolanie na verejné pojednávanie, bol nepochybne
oboznámený. Argumentácia odporcu vo všetkých prebiehajúcich ako aj už ukončených konaniach
vo veci navrhovateľa proti odporcovi na plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,sa nemenilo, preto ani z tohto dôvodu nie je možné vyhodnotiť, že bol akýmkoľvek spôsobom
porušený princíp kontradiktórnosti konania. Nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené

vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov

konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS

3/97, II. ÚS 251/03).

Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľa, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho
právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento pred vydaním meritórneho
rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke

nestrannosti sudcu. Navrhovateľ síce v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania podal odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, avšak pred rozhodnutím vo veci
samej okresný súd skúmal, či sú splnené podmienky pre prerušenie konania na základe návrhu
navrhovateľa zo dňa 23. 01. 2015, ktorý bol okresnému súdu doručený v tento deň dvakrát, a to podaním

o 15.31 hod. a podaním o 16.07 hod., v ktorom k návrhu na prerušenie konania podal ďalšie bližšie
dôvody. O tomto návrhu okresný súd rozhodol predtým, než posúdil nárok navrhovateľa vo veci samej
tak, že návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol na pojednávaní dňa 29. januára 2015 s
odôvodnením, že nebol daný dôvod na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., keďže
o námietke zaujatosti v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rozhodol Krajský

súd v Banskej Bystrici, týmto rozhodnutím je tamojší súd viazaný, a teda, nebol dôvod na prerušenie
konania, pretože o námietke zaujatosti bolo rozhodnuté podľa zákonných ustanovení upravujúcich
procesný postup súdu. Pokiaľ ide o prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. v zmysle
tohto ustanovenia môže konanie súd prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. O zaujatosti sudcov

tamojšieho súdu však už bolo nadriadeným súdom rozhodnuté, súd je týmto rozhodnutím viazaný, nie
je dôvod na prerušenie konania vzhľadom na to, že žalobca podal sťažnosť na ústavný súd, k čomu
súd uviedol, že žalobca ani neosvedčil skutočnosť, že sťažnosť na ústavný súd podal, keďže predložil
len rovnopis sťažnosti bez dokladu preukazujúceho jej podanie a zároveň súd považoval za potrebné
uviesť, že predložená sťažnosť žalobcu na ústavný súd sa ani netýka prejednávanej veci, pretože o

námietke zaujatosti vznesenej žalobcom v predmetnom konaní bolo rozhodnuté uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. konania 16/NcC/322/2012. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 102/2012 zo dňa 11. 03. 2013 v obdobnej veci týkajúcej sa tých
istých účastníkov ako v prejednávanom prípade, podľa ktorého „sudcu možno vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne, a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré

sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný
subjektívny názor účastníka konania nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania“. Najvyšší súd SR už v iných veciach vyslovil záver, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorejžalovaný je súd, na ktoromtento sudca vykonáva súdnictvo(viď aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Nc 14/2010
zo dňa 31. 05. 2010). Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel okresný súd k správnemu záveru, že návrh
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) O. s. p. nie je dôvodný,

keď ani subjektívny pocit navrhovateľa a ani podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, takýmto dôvodom na
prerušenie konania nie sú, najmä, keď o namietanej zaujatosti sudcu už bolo aj právoplatne rozhodnuté
krajským súdom. Rozhodnutiu vo veci samej nebránilo, že uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol
návrh na prerušenie konania nenadobudlo ešte právoplatnosť. Aj odvolací súd pred rozhodnutím vo
veci samej skúmal vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu, a to jeho v poradí druhého výroku

v napadnutom rozhodnutí, ktorým bol návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietnutý, a keďže
nezistil žiadne procesnoprávne ani hmotnoprávne pochybenie okresného súdu, napadnutý rozsudok
aj v tomto výroku podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny. Rozhodnutie okresného
súdu o návrhu na prerušenie konania, ako aj o návrhu vo veci samej na jednom pojednávaní, bolo aj v
súlade s požiadavkou hospodárnosti konania. Naviac, odvolací súd poznamenáva, že Ústavný súd SR o
skutkovo a právne totožnej sťažnosti už rozhodol dňa 06. 02. 2013 uznesením sp. zn. I. ÚS 89/2013, dňa

13. 02. 2013 uznesením sp. zn. I. ÚS 92/2013 tak, že ich odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu SR na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Ak naviac v návrhu na prerušenie konania navrhovateľ poukazoval na konanie vedené pred Okresným
súdom Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 k uvedenému odvolací súd poznamenáva, že v tomto konaní

sa nerieši žiadna otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a to vo veci
samej. Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 7C/6/2010-269 zo dňa 07. 10. 2013, ktorým podľa §
109 ods. 1 písm. c) O. s. p. rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
o prejudiciálnych otázkach bolo podľa zistení Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušené uznesením
Krajského súdu v Prešove dňa 22. 12. 2014. Okresný súd Prešov uznesením č. k. 7C/6/2010-316 zo dňa

12. 03. 2015 opätovne prerušil konanie a predložil vec Súdnemu dvoru Európskej únie na zodpovedanie
prejudiciálnych otázok v znení :

1. či ide o závažné porušenie práva Európskej únie, ak sa vymôže v exekúcii vedenej na základe
rozhodcovského rozsudku plnenie z neprijateľnej podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora

Európskej únie?
2. môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastníkkonaniavyužijevšetkyprávneprostriedkyprislúchajúcemupodľaprávnehoporiadkučlenského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci, môže v tomto prípade vzniknúť
táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred

vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?
3.vprípade,akáno,jedostatočnejasnýmazávažnýmporušenímkomunitárnehoprávakonanieorgánu,
ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na absolútnu nečinnosť
žalobkyne a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom
členského štátu?

4. ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou
uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovednosť členský štát; možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
5. má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou
škody?

Konanie na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 začalo na návrh fyzickej osoby proti
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR a spoločnosti POHOTOVOSŤ s. r.
o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ide teda o
skutkovo a právne odlišnú vec, než je vec vedená pod sp. zn. 9C/59/2012 začatá na návrh navrhovateľa.

Názor okresného súdu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa
neriešia žiadne otázky, ktoré by mohli mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci, je teda
v celom rozsahu vecne správny.

Odvolací súd preto dospel k názoru, že dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.

s. p. nie je daný, a preto rozhodnutie okresného súdu, ktorý návrh na prerušenie konania zamietol, je
vecne správny.Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie

poverenia v exekučnom konaní. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej
veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci považoval za nadbytočné.

Právny záver okresného súdu, že v danom prípade nedošlo zo strany exekučného súdu k nesprávnemu

úradnému postupu, a to nerozhodnutiu v zákonnej lehote, resp. v primeranom čase bez zbytočných,
nakoľko dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
do vydania poverenia nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, považuje odvolací súd za vecne správny.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania za nesprávny úradný postup okresného súdu označil
nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov. V prejednávanej veci bolo zistené, že k vydaniu rozhodnutia, resp. k vydaniu poverenia
exekútora na vykonanie exekúcie došlo po 6 mesiacoch od podania žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá bola Okresnému súdu Rimavská Sobota doručená

dňa 24. 02. 2011. K vydaniu rozhodnutia, ktorým exekučný súd vydal poverenie došlo dňa 07. 09.
2011 po tom, ako bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia uznesením Okresného súdu v
Rimavskej Sobote č. k. 1Er/389/2011-10 zo dňa 01. 03. 2011 zamietnutá s tým, že na základe odvolania
oprávneného bolo uznesenie zrušené a zákonným sudcom nariadené vydať poverenie na vykonanie
exekúcie uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1Er/389/2011 - 28 zo dňa 16. 06. 2011.

Až na základe tohto rozhodnutia následne došlo dňa 07. 09. 2011 k vydaniu poverenia exekútora na
vykonanie exekúcie.

Aj odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v trvaní viac ako 6
mesiacov nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému

ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti o
udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd
väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním
na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým
odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné považovať za akceptovateľnú. Ústavný

súd SR v jeho rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 606/2012 - 20 zo dňa 14. 12. 2012 poukázal na svoju
dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci

aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr. sp. zn. I. ÚS 42/01). V
prejednávanom prípade nedošlo k prieťahom v konaní zo strany exekučného súdu a vydanie poverenia
po 6 mesiacoch od doručenia tejto žiadosti na exekučný súd je v súlade s právom navrhovateľa na
spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov.

Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať postup okresného súdu, ktorý po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudkupristúpilkriešeniuotázky,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretej,resp.platnej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie

označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj
povinnýriešiťotázku,čiprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženáplatneuzavretourozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Takýto právny záver vyplýva znespočetného množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 3Cdo 385/2012, 6Cdo 228/2011, 6Cdo
105/2011, 5Cdo 230/2011, 1Cdo 54/2013 a iné.

Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod
termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť

alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v
danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých
troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho
úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej
ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z

predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom
konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom. Okresný súd preto dôvodne aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku

zodpovednosti neskúmal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne

zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd

stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

Okresný súd taktiež správne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že z rozhodovacej
činnosti ak okresného a t. č. aj odvolacieho súdu vyplýva, že výkon práva navrhovateľa bol aj v

rozpore s dobrými mravmi predstavujúci účelovo vykonštruovaný nárok obsahujúci nepravdivé tvrdenia,
preto nemožno prehliadnuť ani množstvo žalôb rovnakého typu podaných navrhovateľom na súdoch
Slovenskej republiky bez preukázania legitímneho cieľa a hodnotového výkladu práva.

Ak navrhovateľ na záver namietal, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu

jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že v tejto časti sa odvolanie netýka napadnutého rozhodnutia
okresného súdu, nakoľko tento v odôvodnení svojho rozhodnutia sa predpokladom vzniku a existencie
škody žiadnym spôsobom nezaoberal. Okresný súd vyhodnotil, že nedošlo k naplneniu jedného z troch

kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu za vzniknutú škodu navrhovateľovi, a to
existencia nesprávneho úradného postupu zo strany súdu, ktorého postupom mu škoda mala vzniknúť.
Ak teda následne navrhovateľ tvrdil, že odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie
je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, jeho tvrdenieneobstojí, ak sa okresný súd v odôvodnení rozhodnutia týmto predpokladom vôbec nezaoberal, teda v
žiadnomprípadeniejedôvodnánámietkanavrhovateľatýkajúcasajehonepreskúmateľnosti,čidokonca
arbitrárnosti. V tomto rozsahu zrejme navrhovateľ podal odvolanie vo vzťahu k úplne inému rozhodnutiu

a uvedené sa týka i argumentov ohľadne námietok vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ku ktorej malo dôjsť
na strane navrhovateľa. V tomto rozsahu je práve odvolanie nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, ak
poukazuje na skutočnosti, ktoré z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplývajú.

Ako je uvedené vyššie, ak jeden z predpokladov nevyhnutných pre vznik zodpovednosti za škodu, a to

nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný, nemohlo dôjsť k vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom, preto by dokazovanie ohľadne vzniku škody, prípadne jej výšky, a to aj
oboznámením sa so znaleckým posudkom č. 1/2014, na ktorý navrhovateľ poukazoval v odvolaní, bolo
nehospodárne a nadbytočné. Nemožno neprihliadať na okolnosť, že navrhovateľ zadal vypracovanie
tohto znaleckého posudku až dňa 01. 03. 2013, pričom návrh na plnenie o náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy podal na Okresný súd Rimavská Sobota ešte dňa 27. 09. 2012.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho

výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o
náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu
v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení

s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ nebol v odvolacom
konaní úspešný a odporca si napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil, tieto mu zo spisu nevyplývajú, preto odvolací súd odporcovi ich náhradu nepriznal.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.