Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. júl 2015

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 6C/70/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209755
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Hozáková

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2015:5312209755.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Čadci samosudkyňou JUDr. Annou Hozákovou, v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, právne zast. Fridrichom
Paľkom, s.r.o., Grösslingova č. 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

Súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

Odporkyni náhradu trov konania n e p r i s u d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ pôvodne podaným žalobným návrhom zo dňa 27.9.2012 žiadal, aby súd, ktorý má vec
prejednávať ako vecne a miestne príslušný podľa §-u 85 ods. 3 zák. č. 99/1963 Zb. z. (Občiansky súdny
poriadok, ďalej len „O.s.p.“), bol vylúčený z prejednania veci vzhľadom na svoj vzťah k prejednávanej
veci.

Navrhovateľ ďalej uvádzal v návrhu, že vecne a miestne príslušný súd, ktorý by bol inak oprávnený vec

prejednať, je štátnym orgánom, ktorý svojim konaním podľa tvrdenia navrhovateľa vyvolal skutočnosť
zakladajúcuprávouplatňovanétoutožalobou.OkresnýsúdČadcazapríčinilpodľatvrdenianavrhovateľa
svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu a preto
nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. Poukazoval zároveň na
tú skutočnosť, že ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom,
takjevylúčené,abyprostredníctvomsudcovrozhodovalpredmetnýspor.Nerešpektovanímtejtopremisii
by došlo k negácii zásady „nemo debet esse uidex in propri causa.“ Ústavný súd k potrebe uplatňovania

objektívneho hľadiska pri posudzovaní skutočností významných pre rozhodovanie o nezaujatosti sudcov
v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 65/05 z 20.4.2005 uviedol cit.: „Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu
„zákonný sudca“ treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia
Ústavy Slovenskej republiky a dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o nezávislom a
nestrannom výkone súdnictva.“

Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe

osobného presvedčenia a správania sa konkrétneho sudcu v danej veci a jednak podľa objektívneho
hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť. Navrhovateľ tvrdí, že v tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných
skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť a z uvedeného pohľadu môže mať dokoncaurčitý význam aj zjav (zdanie). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Delcourt v. Belgicko, 1971, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže
vykonávaná, ale aj sa musí javiť, že je vykonávaná.“ Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v

demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať. Pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného
súdu Čadca by porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože
podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý.

Navrhovateľ preto v zmysle §-u 12 O.s.p. žiadal, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednávaním vo veci o prikázaní veci inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného
Okresného súdu Čadca sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci
a účastníkom konania.

Navrhovateľ v návrhu ďalej tvrdil, že ako oprávnený subjekt - veriteľ zo zmluvy o úvere č. 5861038
navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa §-u 38 a nasl.

zák. č. 233/1995 Zb. z. (ďalej len Exekučný poriadok) zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu. Exekúciu oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 5860138 dlžníkom. ktorého meno ako povinného je I. Ď., nar.
XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci
pod č. EX 8791/2010. Exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný

súdvČadci,čímdošlokzákonnémuzaloženiujehopovinnostizaoberaťsadanoužiadosťouarozhodnúť
o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom stanovenej dobe.

Navrhovateľ tiež poukázal na ustanovenia §-u 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011 a na
ustanovenie §-u 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2010 do 31.5.2011, ktoré ustanovenia

v návrhu cituje. V návrhu ďalej navrhovateľ sa zaoberá odbornou literatúrou, ktorá odborne rozoberá
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovskej komisie, resp. zmierom ňou schváleným, ktorý bol v tomto
prípadeexekučnýmtitulom.PoukazujenaliteratúruakomentárkObčianskemuzákonníku,II.dielPraha,
Panorama 1985, na strane 298.

Navrhovateľ v tomto prípade hodnotil postup súdu ako neodôvodnený z hľadiska nevykazovania prvkov
nadmernej právnej zložitosti veci a rovnako podľa jeho názoru vec si nevyžadovala takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný
na posúdenie a rozhodnutie vo veci a aj napriek tomu rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie až dňa 24.2.2011, pričom k tomuto rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty (omeškanie viac ako 227 dní). Ako dôkaz navrhuje obsah exekučného
spisu Okresného súdu v Čadci, keď neuvádza číslo konania a špecifikuje toto exekučné konanie iba
označením oprávneného a povinného pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla nesplnením
záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 5861038 (registrácia súdneho exekútora EX

8791/2010) a to aj napriek tomu, že navrhovateľ v tomto konaní bol oprávnený a mal možnosť zistiť
spisovú značku, pod akou na Okresnom súde v Čadci bola táto exekučná vec vedená, takúto značku
neuviedol, čo svedčí o tom, že s procesným súdom ani nekorešpondoval, o ktorej skutočnosti sa súd
v dôvodoch tohto rozhodnutia bude zmieňovať aj pri zdôvodňovaní nepriznania náhrady majetkovej
škody a súd pri zisťovaní konania pre stovky exekučných vecí bol neúmerne zaťažený zisťovaním čísla

konania.

Navrhovateľ aj napriek všetkým týmto skutočnostiam hodnotil postup exekučného súdu ako nesprávny
a v rozpore so zákonom, konkrétne s §-om 44 ods. 2 Exekučného poriadku a nečinnosť po dobu
ako on sám tvrdil - 227 dní považoval za neospravedlniteľnú, pretože súd počas tohto obdobia vo

veci nevykonával také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty oprávneného, teda
navrhovateľa a súčasne poukázal na ústavné záruky uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a rozhodnutia
Ústavného súdu SR pod sp. zn. I.ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I.ÚS 13/05. Súd zo spisu 16Er/485/2010
mal zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky
oprávneného proti povinnému Tomášovi Ďuricovi, nar. 26.8.1988 vo výške 1.162,43 Eur (35.019,37 Sk)

istiny s príslušenstvom bola súdu doručená dňa 25.8.2010 (exekučné konanie začalo týmto dňom a nie
12.7.2010), ako to uvádza v návrhu navrhovateľ. Pokiaľ pripojil navrhovateľ do súdneho spisu listinné
dôkazy, nepripojil však v tomto konaní zápisnicu spísanú pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, z ktorej vyplýva, že dňa 12.7.2010 za prítomnosti splnomocneného zástupcu oprávnenéhoJUDr. Martina Máčaja bol podaný návrh na vykonanie exekúcie, ale navrhovateľ mýlne uvádza, že sa
začalo dňom 12.7.2010 exekučné konanie. Súd vo veci zistil, že exekučné konanie sa začalo podaním
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, t. j. dňa 25.8.2010. Súd vo veci uznesením

zo dňa 31.1.2011 návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie bolo
doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa, t. j. právnemu zástupcovi oprávneného ako aj súdnemu
exekútorovi, proti ktorému zneseniu bolo prípustné odvolanie, ale ani jeden z oprávnených účastníkov,
teda ani právny zástupca navrhovateľa ani súdny exekútor nepodali riadny opravný prostriedok proti
zamietajúcemu rozhodnutiu a ani sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú štatutárnemu zástupcovi

súdu. Navrhovateľ aj napriek tomu z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si v
tomto konaní uplatnil náhradu majetkovej škody týmto žalobným návrhom ako aj nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorú vyčíslil:

A) A) strany exekučného súdu.tácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva exekúcie
dňom a n Žalobcovi vznikla škoda v celkovej výške 3.508,31 Eur predstavujúca náhradu istiny

s príslušenstvom, ktorá nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v
občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
zmluvou o úver. Nemôže preto nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva
zo strany exekučného súdu.

B) Zároveň si navrhovateľ uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom a ako dôvody na podporu svojho návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy uvádza:

a) neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobeného reštituovať
vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnounemožnosťousúdnehouplatňovaniapohľadávkyajejpríslušenstvavyvolalaužalobcu,resp.
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,

neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti,
b) vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v
súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstva zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z
realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov,

c) nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorný zásah do spoločnosti sumu 701,66, t. j. 20 % z uplatňovanej istiny s prísl.

Na základe ďalších tvrdení a skutočností a stanovísk Ústavného súdu SR dospel v žalobnom návrhu

navrhovateľ k záveru, že súd pri rozhodovaní o tomto nároku navrhovateľa má rozhodnúť v prvom rade
medzitýmnym rozsudkom v zmysle §-u 152 ods. 2, veta druhá in fine O.s.p. na základe veci tak, že
žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., IČO: 35 807 598, ako
škoda z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu v Čadci, ktorý nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku

vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 5861038 dlžníkom I. Ď., nar. XX.X.XXXX a na základe tvrdených
skutočnostívyplývajúcichzobsahužalobnéhonávrhumalbysúdrozhodnúťrozsudkomtak,žežalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody 125,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 605,-
Eur do 3 dní po právoplatnosti rozsudku a v rovnakej lehote hradiť žalobcovi trovy súdneho konania,
ktoré poukáže na účet právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku.

Súd doručil kópiu návrhu žalovanej, ktorá sa vo veci vyjadrila k žalobnému návrhu navrhovateľa.

Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 19.6.2014 (č.l. 30 až č.l. 40) v prvom rade zaujala stanovisko k
procesnej stránke tohto konania, keď považovala zo strany navrhovateľa z procesnej stránky nesplnenie

podmienok, ktoré vykazuje také nedostatky, ktoré majú za následok zmätočnosť podania navrhovateľa.
Vyjadrovala sa k viacerým podaniam, ktoré prejednáva procesný súd ako k hromadným žalobám, v
ktorých sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú nesprávne označení povinní, najmä sú uvádzané
nesprávne dátumy narodenia, sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré súvedené na súde, ale chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam
pre posúdenie celej veci a dátumu, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch.

Žalovaná tiež namietala, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec
existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy a ďalšie
povinné údaje. Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazujúcich na exekučný spis, ale v
skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť na procesný súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno
znáša žalobca sám. Žalovaná zdôraznila, že tvrdenia žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke

ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde, je zavádzajúce tvrdenie minimálne z
toho dôvodu, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo
na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať
konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní,
v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, teda nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí, bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol

sťažnosť žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu a uviedol príkladmo
rozhodnutia Ústavného súdu SR ako sp. zn. II. ÚS 212/2012, IV. ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012. Teda
žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Žalobca na
jednej strane uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo
by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný

postup v podobe prieťahov. Teda z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe
akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, pretože v hromadných žalobách v obdobných prípadoch aj pred
procesným súdom sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu alebo titulov
si uplatňuje svoj nárok, či si ho uplatňuje z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov
alebo z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia

v zákonom stanovenej lehote. Žalovaná rozobrala svoje stanovisko k uvádzaným prieťahom v konaní,
keď v prvom rade poznamenala, že žalobca neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikol na odstránenie
neželaného stavu. Žalobca neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania
zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach
predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, teda či využil účinné právne

prostriedky nápravy na urýchlenie konania. Judiktatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z
3.5.2011 č. konania III. ÚS 69/2011-25 taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým
postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). Tú skutočnosť, že
žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu.

V druhom rade žalovaná zaujala stanovisko, že všeobecný súd v konaní o náhradu nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože táto právomoc prináleží iba predsedovi súdu alebo
Ústavnému súdu SR. Žalovaná vo svojom vyjadrení podrobne rozoberá podmienky uplatnenia nároku
na náhradu v zmysle §-u 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Žalovaná tiež rozoberá podmienky úspešnému uplatnenia nároku na náhradu škody, v prvom rade
rozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia po 15-dňovej lehote, v druhom rade zamietnutím návrhu
na vydanie poverenia existenciou prieťahov v konaní a k hmotno-právnej námietke premlčania v
súvislosti s nesprávny úradným postupom, k vyčísleniu škody z titulu nemajetkovej ujmy a takisto k

vyčísleniu škody majetkovej, ako aj k aspektu prihliadnutia na dobré mravy poškodenej osoby. Okrem
toho sa vyjadruje aj k príčinnej súvislosti a priložila ďalšie kópie dokladov Európskej komisie, ktorá
zaujala stanovisko k podnikateľským praktikám spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. a ďalších nebankových
inštitúcií pôsobiacich na spotrebiteľskom trhu s úvermi a ďalšie skutočnosti, ktoré boli uverejnené
k vymáhaniu dlhov nebankových subjektov. Zaujala stanovisko, že žalobca nepreukázal podmienky

vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. K príčinnej súvislosti žalovaná poukázala na ustanovenie §-u 5 zák.
č. 514/2003 Zb. a podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosti ako jeden z predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu je priama väzba javov, t. j. objektívnych súvislostí, v rámci ktorých jeden jav ako
príčina vyvoláva druhý jav ako následok. Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaná zaujala

stanovisko, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu
úradnémupostupu.Tiežnepreukázalvznikanivýškuskutočnejškody,aniprípadnejnemajetkovejujmya
tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v
tom,žerozhodolonávrhunavydaniepovereniapozákonomstanovenejlehoteauplatnenoumajetkovouškodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok,
ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zák. č. 514/2003 Zb. zb. , považuje žalovaná
žalobu za právne neopodstatnenú a žiadala Okresný súd v Čadci žalobu proti žalovanej v celom rozsahu

zamietnuť. Žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila.

Súd v tomto konaní aplikoval zák. č. 514/2003 Zb. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov, ktorý nadobudol účinnosť dňa
1.7.2004.

K navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v roku 2010 po začatí
exekučného konania na vymoženie pohľadávky proti povinnému I. Ď., nar. XX.X.XXXX pre vymoženie
istiny 1.162,43 Eur s príslušenstvom na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Navrhovateľ v návrhu uvádza iba údaje povinného, dátum jeho narodenia, jeho trvalé bydlisko, číslo
úverovej zmluvy, na základe ktorej si uplatňuje svoju pohľadávku a čísla konania, pod ktorým je vedená

exekučná vec u súdneho exekútora.

Pokiaľ žalovaná uvádza, že navrhovateľ vo svojom návrhu neuvádza konkrétnu špecifikáciu konania,
teda z procesno-právneho hľadiska je jeho podanie zmätočné, je pravdou, že navrhovateľ nepreukázal
vôbec existenciu predmetného exekučného konania, pretože neuvádza číslo tohto konania, ktoré súd

po hromadnej žalobe veľmi náročným lustrovaním v registroch exekučného oddelenia podľa mien a
dátumom narodenia zisťoval čísla konania, ktoré porovnával s číslami exekučných konaní, číslami
úverových zmlúv a dátumom narodenia povinných. Teda navrhovateľ v tomto konaní nesplnil svoju
zákonnú povinnosť, pretože preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné
bremeno znáša žalobca sám.

K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, že malo dôjsť k prieťahom v konaní po účinnosti zák.
č. 514/2003, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004, je treba pripomenúť, že upravuje osobitným
spôsobom zodpovednosť za škodu.

Podľa §-u 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

Súd v tomto konaní okrem osobitného zákona, ktorým je zák. č. 514/2003 Zb. z. aplikoval podporne
aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoločné

ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody, § 441 Občianskeho zákonníka o
spoluúčasti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na vzniku škody, keď v čl. 48, ods. 2, prvá veta
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj Exekučného poriadku sa o takejto súčinnosti hovorí.

Právomoc Okresného súdu v Čadci na konanie v tejto veci a rozhodnutie je daná podľa §-u 8 O.s.p.
a §-u 15 a 16 zák. č. 514/2003 Zb. z.

Pokiaľ žalobca namieta zaujatosť sudcov Okresného súdu v Čadci, zákonná sudkyňa v tomto konaní
neporušilažiadneustanovenieupravujúce zaujatosťsudcu,pretoževkonkrétnejvecibolorozhodované,

tak ako aj v celom rade obdobných vecí vedených pred Okresným súdom v Čadci v otázke zaujatosti
sudcov. Pokiaľ žalobca namietal zaujatosť vecne a miestne príslušného Okresného súdu v Čadci,
druhostupňový súd vo svojich rozhodnutiach zaujal jednoznačne stanovisko, že účelom ustanovenia
§-u 14 ods. 1 O.s.p. je upevniť dôveru účastníkov konania i verejnosť v nestrannosť postupu
civilného súdnictva. Formulujú sa dva všeobecnejšie dôvody vylúčenia a to pomer k veci ako okolnosť

potenciálne spochybňujúca nezaujatosť sudcu a teda ako dôvod jeho vylúčenia bude aktuálny napríklad
vtedy, keď bude sudca právne zainteresovaný na výsledku konania, no aj vtedy, keď by mohol či
mal mať v danom konaní úlohu svedka, či inej zúčastnenej osoby. O pomere k účastníkovi ako
okolnosti rovnakého významu možno uvažovať, ak sa bude zakladať na príbuzenstve či iných určitým
spôsobomkvalifikovanýchvzťahoch,čiužkladnýchalebozáporných,osobnostnýchvzťahoch,vzťahoch

hospodárskej, najmä majetkovej povahy.

Európsky súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem
nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní, napr. vo veci Piersack proti Belgicku.
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobnostných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu
prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza

z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej
nestrannosti vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva dôkaz o skutočnej zaujatosti.
Rozhodujúce nie je však subjektívne stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností,
so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa
neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa

uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti (porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná,
ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná). Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa
ako taký aj objektívne javiť. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia zdôraznil v desiatkach
prejednávaných vecí na námietku navrhovateľa druhostupňový súd, že u sudcu sa nezaujatosť
predpokladá, pokiaľ nie je predložený opak. Takýto záver vyplýva aj z Ústavy Slovenskej republiky
a príslušných zákonov upravujúcich status sudcu, pričom osobnosť a postavenie sudcu musia byť

zárukou, že nepripustí, aby vonkajšie vplyvy pôsobili na ich nestrannosť pri rozhodovaní. Teda v súlade
s týmito stanoviskami potom sudcovia Okresného súdu v Čadci okrem sudkyne Mgr. Aleny Jančulovej,
ktorá prejednávala a rozhodovala vec vedenú na Okresnom súde v Čadci v exekučnom konaní, t. j. sp.
zn. 16Er/485/2010, bola vylúčená z prejednania tejto veci a ostatní sudcovia vylúčení neboli.

Ku dňu rozhodovania súdu podľa §-u 154 ods. 1 O.s.p. uplynula lehota šiestich mesiacov od podania
žiadosti nadriadenému súdu. Pre rozhodovanie v tejto veci preto bolo právne irelevantné, že lehota
nebola dodržaná ku dňu podania žaloby. Pre posúdenie právomoci súdu je právne irelevantné, že
navrhovateľ neodstránil ani vady žiadosti o predbežné prejedanie nároku v stanovenej lehote (§ 16 ods.
2, druhá veta zák. č. 514/2003 Zb. z.), čím nie je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia

podmienok podľa tohto zákona uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde. Navrhovateľ na Okresný
súd v Čadci navrhovateľ doručil kópie žiadosti o predbežnom prejednaní nárokov s dátumovou pečiatkou
nadriadeného orgánu. Doručenie žiadosti potvrdila vo svojom vyjadrení aj odporkyňa. Súčasťou žiadosti
bol aj nárok týkajúci sa tohto súdneho sporu. Tým mal súd splnenú podmienku zo strany navrhovateľa
podľa §-u 15, 16 zák. č. 514/2003 Zb. z. predbežne prerokovať nárok na náhradu škody s nadriadeným

orgánom ako podmienku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Procesný súd neodmietol ani návrh navrhovateľa podľa §-u 43 ods. 1, 2 O.s.p. Z rozsudočného návrhu
je zrejmé, že navrhovateľ žiada náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Je zrejmé aj to, v akej výške
náhradu škody a nemajetkovej ujmy žiada. Z obsahu návrhu vyplýva aj základ uplatneného nároku,

keď navrhovateľ žiada priznať nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup súdu v exekučnom
konaní, v dôsledku čoho mu nevymožením nároku vznikla škoda. Súd o takomto nároku mohol konať a
rozhodnúť. Samotná tá skutočnosť, že navrhovateľ prenáša svoje dôkazné bremeno na súd, je otázkou
vyhodnotenia dôkazného bremena navrhovateľa za výsledok sporu. Súd nie je povinný namiesto
navrhovateľa zhromažďovať skutkový stav, ktorý má byť obsiahnutý v návrhu v zmysle §-u 79

ods. 1 a 2 O.s.p. Takýmto postupom by došlo k narušeniu ústavnej zásady rovnosti účastníkov konania.
Naviac navrhovateľ je právne zastúpený, účtuje úkony právnej pomoci v každom prípade samostatne,
nie hromadne a súd nemá voči navrhovateľovi poučovaciu povinnosť ani čo do hmotného ani čo do
procesného práva (§ 5 ods. 2 O.s.p.).

Súd vo veci vykonal dokazovanie jednak na pojednávaní konanom pred procesným prvostupňovým
súdom dňa 26.6.2014 a aj napriek tomu, že sa v súdnom spise nachádzala kópia exekučného
spisu vo veci 16Er/485/2010, ktorej súčasťou bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, zápisnica spísaná pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zo dňa 12.7.2010,
kópia zmluvy o úvere č. 5861038 medzi navrhovateľom a veriteľom navrhovateľa I. Ď., rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 4.5.2010 pod sp. zn. SR03144/10, ktoré rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 24.5.2010 a vykonateľnosť 27.5.2010, žiadosť o postúpenie exekučného titulu a
plnomocenstva Okresnému súdu v Revúcej, uznesenie Okresného súdu v Čadci zo dňa 31.1.2011 s
kópiami doručeniek o doručení rozhodnutia súdnemu exekútorovi 10.2.2011, uznesenie procesného
exekučného súdu zo dňa 23.6.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14.6.2011, ktoré dôkazy boli

vykonané na pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa 26.6.2014, na ktoré pojednávanie boli
účastníci riadne predvolaní a navrhovateľ mal vykázané doručenie dňom 9.6.2014, rovnako ak jeho
právny zástupca a žalované Ministerstvo spravodlivosti SR, avšak účastníci sa nedostavili a svoju
neúčasť ani do konania pojednávania neospravedlnili. Na základe vykonaného dokazovania súdrozhodol dňa 26.6.2014 rozsudkom, ktorým návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a žalovanej
náhradu trov konania neprisúdil. Na základe odvolania podaného navrhovateľom druhostupňový súd
dňa 12.5.2015 prvostupňový rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie,

keď vyslovil názor, že vzhľadom na uplatnený nárok je nemysliteľné, aby mohol prvostupňový súd
rozhodnúť o uplatnenom nároku bez oboznámenia sa s obsahom tohto exekučného spisu alebo
obsahom jednotlivých listín a rozhodnutí tvoriacich obsah tohto súdneho spisu a preto súd prvého stupňa
nemohol meritórne posúdiť uplatnený hmotno-právny nárok. Upozornil prvostupňový súd na zmätočnosť
odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď obsahom odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je

údajné zamietnutie návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, pričom výrok rozsudku takýto výrok
neobsahuje. Zároveň ani návrh na prerušenie konania nie je obsahom spisu. Z týchto dôvodov súd vrátil
vec na nové konanie a rozhodnutie.

Súd po zrušení prvostupňového rozsudku Krajským súdom v Žiline vo veci nariadil nový termín
pojednávania na deň 21.7.2015, na ktorý termín pojednávania opätovne predvolal navrhovateľa, jeho

právneho zástupcu a odporkyňu, ktorí mali doručenie predvolania vykázané dňa 6.7.2015. Na termín
pojednávania sa účastníci nedostavili, svoju neúčasť ospravedlnila iba žalovaná dňa 16.7.2015 a
súhlasila s konaním v neprítomnosti, keď zotrvala na svojich stanoviskách. Navrhovateľ podaním
z 20.7.2015 navrhol zrušenie nariadeného termínu pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a prejudiciálnej otázky, na základe ktorého žiadal zároveň vykonať

dokazovanie znaleckým posudkom, ktorý žalobca zadal na spracovanie a ktorý vyčísli výšku vzniknutej
škody v dôsledku v žalobe opísaných skutočností, ktorý po jeho vyhotovení predloží procesnému súdu.
Zároveň podal návrh na prerušenie konania vzhľadom na konanie, ktoré je vedené z podnetu Okresného
súdu v Prešove v konaní pod sp. zn. 7C/6/2010 o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie
a z tohto dôvodu žiadal konanie prerušiť v zmysle §-u 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. a zároveň predložil aj

uznesenie Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom v konaní 11C/355/2012, ktorým uvedený súd
konanie v obdobnej veci navrhovateľa Pohotovosť proti SR - MS SR prerušil do rozhodnutia Európskej
únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.

V ďalšom konaní samosudkyňa neakceptovala návrh navrhovateľa na zrušenie pojednávania a zároveň

na prerušenie konania z dôvodu rozhodovania o prebiehajúcom konaní pred Európskym súdom pre
porušenie práva Európskej únie iniciovanom v konaní Okresného súd v Prešove pod sp. zn. 7C/6/2010.

Súd nepovažoval v tomto konaní pre svoje rozhodnutie za právne dôležité rozhodnutie Európskeho
súdneho dvora vo veci Okresného súdu v Prešove pod sp. zn. 7C/6/2010 o náhradu škody pre

porušenie práva Európskej únie, keď v uvedenom konaní žalovaná vo svojej argumentácii poukázala
na rozhodnutie Súdneho dvora C40/2009 a C76/2010, ktoré sa týkali spotrebiteľských vzťahov. Je
pravdou, že aj toto konanie sa týka spotrebiteľského vzťahu, ale súd pre posúdenie tejto veci mal
dostatok dôvodov a potvrdzujúcich rozhodnutí ako aj stanovísk vyšších súdov, ktoré neboli v rozpore
s Európskym právom, ktoré zamietli návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy z dôvodov, ktoré priamo nesúviseli s porušením Európskeho práva v rozhodovaní uvedenej
vecí. Súd konal v neprítomnosti účastníkov a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktoré už aj v
predchádzajúcom konaní boli založené do súdneho spisu a dôkazy z tohto exekučného spisu vedeného
pod sp. zn. 16Er/485/2010 boli vykonané a súd pri svojom rozhodovaní z tohto spisu aj vychádzal. V
uvedenom spise bolo dostatočne preukázané, že exekučné konanie vo veci 16Er/485/2010 sa začalo

podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým, ktorého žiadosť bola doručená súdu 25.8.2010 a tak ako aj v predchádzajúcom rozhodnutí súd
konštatoval nesprávne tvrdenie navrhovateľa že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
sa doručila súdu 12.7.2010, resp. že konanie sa začalo v tejto veci. Zjavne vyplýva z ďalšie dokladu
založeného v spise 16Er/485/2010, že zápisnica bola spísaná súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom

Krutým v Exekútorskom úrade v Bratislave dňa 12.7.2010. Teda tento deň nemožno považovať z
hľadiska začatia konania pred súdom ako začatie exekučného konania. Tak ako už bolo uvedené, návrh
bol súdu doručený 25.8.2010, kedy sa exekučné konanie začalo. Súd rozhodol o zamietnutí návrhu na
vykonanie exekúcie uznesením zo dňa 31.1.2011, ktoré rozhodnutie bolo doručené 10.2.2011 súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému ako aj právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. Martinovi

Máčajovi a povinnému. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26.2.2011, keď súd v exekučnom konaní
konštatoval, že dôvodom zamietnutia tejto žiadosti o vykonanie exekúcie bolo preskúmanie exekučného
titulu z hľadiska §-u 53 Občianskeho zákonníka a nasl. a s poukazom na § 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, ktorý exemplifikatívne vymenúva neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách, napr.podľa písm. r), podľa ktorého sa vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom boli riešené výlučne v rozhodcovských konaniach. Táto podmienka z hľadiska
ochrany spotrebiteľa je neprijateľný. Pre posúdenie spôsobilosti exekučného titulu, z ktorého vychádza

plnenie v rozhodcovskom rozsudku, je rozhodcovská doložka obzvlášť podstatná a preto súd prioritne
skúmal povahu rozhodcovskej doložky z hľadiska jej prijateľnosti a okrem iných v dôvodoch uznesenia
súdu v exekučnom konaní z 31.1.2011 bol aj dôvodom zamietnutia žiadosti na vydanie poverenia
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie pre pohľadávku 1.162,43 Eur istiny s príslušenstvom, ktoré
rozhodnutie bolo doručené tak právnemu zástupcovi navrhovateľa ako aj súdnemu exekútorovi, ktorí

nevyužili možnosť riadneho opravného prostriedku, odvolanie proti citovanému uzneseniu nepodali a
uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, právoplatnosť dňa 26.2.2011. Následne
potom po právoplatnosti uvedeného uznesenia súd ďalším uznesením zo dňa 31.1.211 súd exekučné
konanie zastavil, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.6.2011, teda po jeho doručení
právnemu zástupcom navrhovateľa a súdnemu exekútorovi rovnako nedošlo k podaniu riadneho
opravného prostriedku. Súd teda v konaní riadne vychádzal z podstatných listinných dôkazov, ktoré

sú založené v súdnom spise a to ako kópie exekučného spisu 16Er/485/2010, ktorý vzhľadom na
ďalšie konanie v uvedenej veci nemohol byť trvalo pripojený k tomuto spisu a konaniu, teda súd už
aj pri rozhodovaní rozsudkom a predchádzajúcom pojednávaní z 26.6.2014 vychádzal z obsahu spisu
16Er/485/2010.

Podľa §-u 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone
verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa§-u5ods.1zák.č.514/2003Zb.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím

má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa §-u 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa §-u 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z., právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa §-u 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Súd pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Naviac navrhovateľ

pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie poznal stanovisko, resp. mal poznať
stanovisko a výklad ustanovení o spotrebiteľskom práve a zákona o spotrebiteľských úveroch. Najmä
rozhodcovská doložka, ktorá v zmluve o poskytnutí úveru nebola individuálne dojednaná, čo zjavne
vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných zmluvných podmienok poskytnutia úveru a spotrebiteľ sa
podpisom zmluvy, obsahom ktorej je táto doložka, reálne vzdáva práva na účinnú procesnú ochranu.

Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou zmluvnou
podmienkou podľa §-u 53 ods. 4 písm. r) OZ a bola už od počiatku neplatnou v zmysle §-u 53 ods.
2 OZ účinného v čase uzatvárania zmluvy. Potom rozhodcovský rozsudok nemohol byť v uvedenom
exekučnom konaní 16Er/485/2010 riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie.Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z ustáleného skutkového stavu mal súd preukázané, že v danom prípade exekučným titulom pre
exekučné konanie bol rozhodcovský rozsudok. Súd má za to, že možno na tento prípad aplikovať novelu
Exekučného poriadku §-u 44 ods. 2 účinnú od 1.6.2010. Podľa tohto ustanovenia lehota 15 dní pre
vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §-u 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku
tak, ako tomu bolo v tomto prípade. Exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu.

Všeobecný súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo
konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v konaní môžu byť konštatované, tak ako je uvedené vyššie,
v rámci vybavovania sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho konania, rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Navrhovateľ

uvedené dôkazy nepredložil. Tým nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný postup zák. č.
514/2003 Zb. z.

Súd poukazuje na tú skutočnosť, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v
konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Je potrebné skúmať všetky
okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00). V danom prípade nešlo o taký prieťah, aký má na
mysli zákon a vzhľadom na náročnosť sporu, ktorý sa týkal posúdenia rozhodcovského rozsudku, súd
ani nevyhodnotil, že by došlo k prerokovaniu veci bez zbytočného prieťahu. Súd mal ďalej preukázané,

že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom alebo nezákonným rozhodnutím, t. j. že nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné
rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikovaní logického výkladu

je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť
pri nesplnení čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodňuje nad
rámec zákonnej povinnosti.

Podľa §-u 3 ods. 1 písm. a) a d) zák. č. 514/2003 Zb. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona
pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa §-u 17 ods. 2 uvedeného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
ju uspokojiť inak. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 §-u 17 za
predpokladu ods. 3 uvedeného §-u sa prihliada najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej škody a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré

vznikli poškodenému v spoločenskom postavení.

Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto konaní
navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol
exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť takto vymáhanej škody pri aplikácii iných právnych

prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla.
Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností odporkyne. Vyúčtované
režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú a skutočnú škodu, pretože sú
vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekta náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno
považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ
znáša aj primerané podnikateľské riziko - možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov.

Navrhovateľ v tomto prípade nepreukázal ani vznik podmienok podľa §-u 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb.
z. na náhradu nemajetkovej ujmy.

Návrh je v tomto smere všeobecný a nepreskúmateľný. Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné
konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z

predpokladov a nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková
(morálna) ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť
ujmy, závažnosť následkov. Všetky kritériá je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho
právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako
konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako
nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných pokút a zmluvných úrokov. Príjmy navrhovateľa z

týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu
mať zásadný ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Je preto povinnosťou
navrhovateľa preverovať solventnosť subjektov (návratnosť), tak ako to robia iné bankové peňažné
ústavy. Skutočnosť, že navrhovateľ poskytuje úvery bez zabezpečenia, bez preverenia solventnosti,
nemožno vykladať na ťarchu odporkyne. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal podmienky

pre náhradu nemajetkovej ujmy podľa §-u 17 ods. 2 a 3 písm. b) zák. č. 514/2003 Zb. z. a podmienky
podľa §-u 17 ods. 3 citovaného zákona písm. a), c), d) sa podľa názoru súdu nedajú vzťahovať na
právnickú osobu ale iba na fyzickú osobu.

Rozpor s dobrými mravmi podľa §-u 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na strane navrhovateľa

a nie na strane odporkyne, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom
poskytoval úver osobám nedostatočne finančne zabezpečeným, opakovane poskytoval úvery v rozpore
s platnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Takémuto konaniu súd nemôže poskytnúť
právnu ochranu. Vyplýva to aj zo stanoviska, ktoré bolo oboznámené ako príloha k vyjadreniu žalovanej,
keď Európska komisia má takéto poznatky, konkrétne o činnosti navrhovateľa. Nemožno konštatovať,

že na strane navrhovateľa došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo
poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom, s
ktorými uzavrel alebo uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Práve naopak, toto dobré meno bolo poškodené
samotnoučinnosťouazmluvnýmipodmienkaminavrhovateľa,takakotovyplývaajzprílohpredložených
odporcom vo svojom vyjadrení a z verejnej mienky, ktorá je už v súčasnej dobe notoricky známou. Súd

je toho názoru, že navrhovateľ svoje dobré meno poškodil sám svojou činnosťou v rozpore s predpismi
na ochranu spotrebiteľa a obchodné meno navrhovateľa nepoškodil exekučný súd konajúci v tejto veci,
ktorý rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi chrániacimi spotrebiteľa.

Súd na základe dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na

preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné
rozhodnutie a to vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným
postupom, podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnych povinností

(nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom) a škodou, ktorá mala vzniknúť
navrhovateľovi porušením povinností. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamo príčinnú súvislosť
s rozhodnutím exekučného súdu a tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania
rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdení prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku
tvrdenej škody. Práve naopak, z viacerých prejednávaných vecí navrhovateľa z obdobného skutkového

stavu, kedy sa na pojednávanie dostavili ako svedkovia povinní, ktorí boli v obdobnej situácii ako v
tomto konaní povinný Y. O., mal súd preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený z poskytnutého úveru
si vôbec žiadnym spôsobom neoveroval, či uvedené osoby sú schopné poskytnuté úvery splatiť a či nie
sú proti ním vedené rôzne ďalšie exekučné konania pre vymáhanie dlhov iných veriteľov. Navrhovateľ
bol v tomto konaní povinný preukázať, že pred rozhodnutím exekučného súdu pre tvrdenými prieťahmi

bola majetková situácia povinného taká, že by umožnila uspokojenie pohľadávky navrhovateľa v celom
rozsahu. Bol povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu
došlo k takému zmenšeniu majetkové príjmu povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi uspokojiť
pohľadávku v celom rozsahu a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné bremeno navrhovateľ neuniesol apreto súd konštatoval, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností
exekučného súdu a navrhovateľom tvrdenou škodou. Práve naopak, súd zaujal stanovisko, že žalovaná
a v podstate Slovenská republika ako taká, nemôže suplovať splácanie úverov navrhovateľovi, ktorý

bez potrebnej opatrnosti dodržiavania právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, primeraných a v
súlade so zákonom poskytovaných úrokov a nákladov na takéto úvery, nemôže zodpovedať štát, ktorý
podnikateľskému subjektu takýmto spôsobom, aký si uplatňuje navrhovateľ, ušlý zisk nahradil.

Vzhľadom k vznesenej námietke premlčania zo strany odporkyne súd sa zaoberal aj premlčaním nároku,

keď premlčanie sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Súd dospel k záveru,
že nárok navrhovateľa na náhradu škody je neexistentný a preto vznesenou námietkou premlčania sa
podrobne nezaoberal.

Kotázkeprerušeniakonania,ktorúnavrholnavrhovateľsvojimpodanímzodňa20.7.215,súdpristupoval
v zmysle §-u 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., podľa ktorého súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak súd pred rozhodnutím
vo veci dospel záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s
Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd
nezistil také skutočnosti, ktorými by bol zaviazaný postupovať podľa §-u 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a
preto konanie neprerušil. Súd nevykonal ďalšie dôkazy, najmä znaleckým posudkom, ktorý navrhoval

vo svojom podaní z 20.7.2015 navrhovateľ, pretože na základe dôkaznej situácie, z ktorej je zjavné,
že v samotnom návrhu, ktorý je zmätočný, nekonkrétny a ničím nepodložený, dôkaz ako znalecké
dokazovanie nevyrieši uvedené podstatné náležitosti pre priznanie nároku navrhovateľovi, tak ako
to vyplýva z celého zdôvodnenia v tomto rozsudku. Súd z uvedených dôvodov preto nemal žiadne
zákonné povinnosti zrušiť nariadený termín pojednávania určený na deň 21.7.2015 a na prerušenie

konania, tak ako je vyššie uvedené, preto súd procesným návrhom na pojednávaní zamietol návrh na
zrušenie pojednávania, konal v neprítomnosti účastníkov, ktorí sa neospravedlnili a vzhľadom na to, že
nepovažoval dôvody uvádzané navrhovateľom za dôvody, pre ktoré by bolo potrebné konanie prerušiť,
pretože prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj sám v zmysle §-u 135 ods. 2 O.s.p. a ďalšie, ktoré
uvádzal navrhovateľ, súd návrh v celom rozsahu zamietol.

Podľa §-u 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná právo na náhradu
účelne vynaložených trov na uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.

Úspešnou účastníčkou tohto konania je odporkyňa, SR - Ministerstvo spravodlivosti SR, ktorej patrí
právo na náhradu trov konania, táto si však náhradu trov konania neuplatnila a preto súd rozhodol tak,
že jej náhradu trov konania neprisúdil.
Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona podľa §-u
4 ods. 1 písm. k) Zákona o súdnych poplatkoch: „Od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom.“

Podľa §.u 2 ods. 2 Poplatkového zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu
vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od

poplatku oslobodený.

Výsledok konania je taký, že súd návrh voči odporkyni zamietol a nezaviazal ju ako úspešnú účastníčku
konania s poukazom na § 2 ods. 2 Poplatkového zákona k zaplateniu súdneho poplatku za návrh.
Rovnako je zrejmé, že od poplatku je oslobodené celé konanie a nielen navrhovateľ, čo je ďalší dôvod,

pre ktorý súd nezaviazal odporkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia tohto jeho písomného
vyhotovenia, prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. (§ 201, § 204 ods. 1 OSP).V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP - z podania musí byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo

postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP). Odvolanie možno
odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 OSP. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a
dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 OSP).
Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159 ods. 1 OSP). Výrok
právoplatnéhorozsudkujezáväznýpreúčastníkovaprevšetkyorgány;akjenímrozhodnutéoosobnom
stave, je záväzný pre každého (§ 159 ods. 2 OSP). Rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie lehota na

plnenie (§ 161 ods. 1 OSP). Ak nie je v rozsudku uložená povinnosť na plnenie, je rozsudok vykonateľný,
len čo nadobudol právoplatnosť (§ 161 ods. 2 OSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z. z.).