Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. jún 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/197/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244914
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244914.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: X.. S. S., D.
I. Č.. XX, T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Bratislava so sídlom
Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody vo výške 5.164,97
€ s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.
novembra 2014, č. k. 9C/214/2011-234 a proti uzneseniu tohto istého súdu č. k. 9C/214/2011-271 zo
dňa 11. marca 2015, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a napadnuté uznesenie č. k.
9C/214/2011-271 zo dňa 11. 3. 2015 p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 5.164,97 € s príslušenstvom, predstavujúcu náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "Družstvo") a obchodníka s cennými

papiermi CAPITAL INVEST, o. c. p., a. s. (ďalej len "obchodník s CP"). Ďalej prvostupňový súd zamietol
návrh navrhovateľa na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie a rozhodol, že
odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 9
ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkoneverejnejmoci,keďpoukázalnapredpokladyvznikuzodpovednostištátuanato,žezvykonaného

dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ bol členom družstva, pričom požiadal o zrušenie členského
podielu a Družstvo vystavilo navrhovateľovi zmenku so splatnosťou na videnie. Uznesením Okresného
súduBratislavaIzodňa11.04.2011,sp.zn.3K/95/2010,bolnamajetokDružstvaakoúpadcuvyhlásený
konkurz, do funkcie správcu bol ustanovený K.. K. Q. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie
pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Navrhovateľ si formou prihlášky prihlásil voči
Družstvu pohľadávku, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá a navrhovateľ
sa obrátil na súd incidenčnou žalobou na určenie oprávnenosti jej pohľadávky, konanie je vedené na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 5Cbi/27/2011 a nie je právoplatne skončené.

Prvostupňový súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v tomto štádiu konania navrhovateľ
nepreukázal vznik škody. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikovaného vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky pod č. 4/87, ktoré je vzhľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31. 05. 2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005, naďalej aplikovateľné, ako aj rozhodnutia

Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25Cdo/1404/2004) platí, že nárok na náhradu škody podľa
zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z. z., môže byť v občianskom súdnom konaní
úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči
dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech
získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal

ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie
sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už
podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad existencie škody.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, navrhovateľ sa ako bývalý člen Družstva, s ktorým bol v právnom
vzťahu a z ktorého mu v prípade vystúpenia vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu,
musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, nakoľko Družstvo je vo vzťahu k nemu v

pozícii dlžníka/povinného, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľovi vydať získaný prospech v
podobe vyrovnacieho podielu. Navrhovateľ si síce uplatnil formou prihlášky v konkurze vyhlásenom na
majetok Družstva pohľadávku voči Družstvu, avšak v čase rozhodovania súdu (ktorý čas je rozhodujúci
pre posúdenie veci v zmysle § 154 O. s. p.) nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči
Družstvu. V prvom rade, oprávnenosť jeho nároku uplatneného v konkurznom konaní formou prihlášky

voči Družstvu je predmetom konania Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 5Cbi/27/2011 (konanie o
incidenčnej žalobe voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu - pozn. súdu). Zároveň z vyjadrenia
správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva vyplýva, že konkurzné konanie nie je právoplatne
skončené, keď je vedených približne 200 súdnych konaní, z ktorých väčšina je tvorená uplatnenými
nárokmi z odporovateľných úkonov vykonaných pred vyhlásením konkurzu, ktorými boli niektorí veritelia

úpadcu uspokojení na úkor ostatných, ďalšie nároky sú tie, ktoré si úpadca uplatňuje voči SR - R.
D. I., SR - Garančnému fondu investícií, voči poisťovni AIG Europe, členom predstavenstva Družstva,
obchodníkovi s cennými papiermi, a okrem toho, vedie i konania za účelom prinavrátenia
majetkového vplyvu úpadcu nad majetkom, ktorý bol spolufinancovaný z prostriedkov úpadcu a ktorý bol
v čase pred vyhlásením konkurzu zo sféry jeho vplyvu odstránený podozrivými úkonmi. Je teda zrejmé,

že toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bol navrhovateľ v záväzkovom
vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom
konaní titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup. Z tohto dôvodu nemohol súd v rozhodnom
čase (§ 154 O. s. p.) ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla navrhovateľovi škoda, ktoré okolnosti
sú rozhodné aj pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu (§ 19

zákona č. 514/2003 Z. z.). Ak teda neexistuje škoda v dobe rozhodovania súdu o uplatnenom nároku
navrhovateľa na jeho náhradu, nárok bol uplatnený predčasne. Prvostupňový súd ešte poukázal na
to, že pokiaľ sa navrhovateľ odvolával na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn.
29Cdo/4968/2009, nemožno ho na daný prípad aplikovať, a to práve z dôvodu, že so zreteľom i na
vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva (úpadcu), je zrejmé, že konkurzné konanie nie je

doposiaľ ukončené a vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti
uspokojenia pohľadávky navrhovateľky ako prípadnej veriteľky v rozsahu, v ktorom sa v
prebiehajúcom konaní domáha náhrady škody.

Prvostupňový súd ďalej uviedol, že i napriek tomu, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody ako

majetkovej ujmy, ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal ani namietaný nesprávny úradný postup odporcu. V
prvom rade treba uviesť, že navrhovateľ v žalobe riadne nešpecifikoval v čom konkrétne mal spočívať
nesprávny úradný postup odporcu vo vzťahu k jeho osobe, keď neuviedol akým konkrétnym konaním
alebo nekonaním mal odporca porušiť konkrétne povinnosti, akú konkrétnu činnosť zanedbal a mal

vykonať, neuviedol ani v akom období sa mal dopustiť prípadnej nečinnosti alebo prieťahov v konaní,
všetko vo väzbe na jeho osobu a vznik majetkovej ujmy. V priebehu konania doplnil žalobu, v ktorej
mal špecifikovať nesprávny úradný postup odporcu z vecného a časového hľadiska; súd preto z
tejto špecifikácie vychádzal. Nesprávny úradný postup odporcu mal podľa navrhovateľa spočívať v
1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti

Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, 2/ prijatí nedostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa
24. 08. 2007 a v 3/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných
pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu.Priskúmaníexistencienavrhovateľomtvrdenéhonesprávnehoúradnéhopostupuodporcuprvostupňový
súd uviedol, že sa stotožnil s tvrdeniami uvedenými odporcom vo vyjadrení k doplneniu žaloby, ktoré

považoval za relevantné vo veci. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, spočívajúci v oneskorenom
zistení neaktuálnosti údajov, zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti Prospektu investície
a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, uviedol, že dohľad R. nad činnosťou Družstva,
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.
z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých povinností uložených

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného Prospektu
investície pred začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na posúdenie
oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona
č. 566/2001 Z. z.). K takým povinnostiam patrila, počnúc od 01. 01. 2009, i povinnosť aktualizácie
Prospektu investície podľa § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. a počnúc
od 01. 06. 2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001

Z. z. V prípade nastania novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti, týkajúcej sa
údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových
hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície. Povinnosť aktualizácie Prospektu
investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok
Prospektu investície a predložiť ho na schválenie R.. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť

a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, R. D. I. mohla
tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej
informačnej povinnosti Družstva. Nemožno pritom opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej
doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície (§ 128 ods.
1 písm. h) zákona č. 566/2001 Z. z.), pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj

schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt
výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb,
ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z. z.); R. D. I. totiž nemala právomoc
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do 15. 04. 2010, kedy požiadalo o
preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo R. D. I. zhoršenie jeho finančnej

situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi. Pri výkone dohľadu na mieste
samom v dňoch od 20. 04. do 06. 05. 2010 R. D. I. zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré
by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície,
nie však jeho neplatnosti (ako sa mylne domnievala navrhovateľka - pozn. súdu), pretože zo žiadnych
ustanovení zákona č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho

údajov (tá sa vzťahuje len na Prospekt cenných papierov podľa § 123 zákona č. 566/2001 Z. z.- pozn.
súdu). R. D. I. vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku Prospektu investície. Ako
vyplýva z rozhodnutia R. zo dňa 26. 08. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú žiadosť R.
D. I. síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona č. 747/2004 Z. z., pričom
rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z., a tieto neboli

i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené a konanie bolo
zastavené. Medzičasom R. iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001
Z. z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia
dňa 30. 05. 2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Je
teda zrejmé, že R. konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom a súd v jej postupe nezistil

namietaný nesprávny úradný postup.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24. 08. 2007,
prvostupňový súd uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup odporcu, a nie

obchodníka s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len
Družstvu, a nie navrhovateľovi. Navrhovateľ totiž nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s
obchodníkom s cennými papiermi. Účastníkom takého vzťahu, vzniknutého na základe zmluvy o riadení
portfólia, bolo len Družstvo, a preto z tohto právneho vzťahu potom vyplývali práva a povinnosti len jeho
účastníkom. Ako súd uviedol vyššie, dohľad R.W. D. I. bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z. z., a preto

informácieapodklady,ktorémalaR.zisťovaťvrámcipredmetudohľadupodľa§135ods.2a§137ods.2
zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade sa vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu,
v danom prípade Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, so zohľadnením
jemu zákonom vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia arozloženia rizika, prípadne krytia rizika. R. D. I. na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k
31. 12. 2005 a 31. 12. 2006 síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania Prospektu investície, avšak
podľa právnej úpravy platnej v danom období roka 2007 nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože

povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt nevzťahovala. R. D. I., ako štátny orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2,
ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto zistené
nedostatky a nezrovnalosti v činnosti Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu
Družstva dňa 24. 08. 2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu. R. D. I. v danom období

(po 24. 08. 2007) preto nemohla pristúpiť k uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj
majetkových hodnôt za nedodržiavanie Prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.
z., ktoré oprávnenia použila pri zistení neaktuálnosti Prospektu investície po 01. 06. 2010.

A napokon pokiaľ ide o nesprávny úradný postup odporcu, spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu, po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri

činnosti voči Družstvu, prvostupňový súd mal za to, že ani v tomto smere sa nemožno stotožniť s
argumentáciou navrhovateľa, a to v prvom rade pre absenciu priamej príčinnej súvislosti s prípadnou
škodou na strane navrhovateľa. Zároveň súd poukázal na to, že z listinných dôkazov, najmä jednotlivých
rozhodnutí R. o uložení pokuty vo výške 500.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 08. 01. 2008, č. OPK
9750/3/2007), vo výške 300.000,- Sk (rozhodnutie zo dňa 20. 08. 2008, č. OPK-9750-5/2007) je zrejmé,

že R. D. I. činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej povinnosťou informovať
Družstvo o výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z. z. o dohľade totiž ustanovuje v §
2 ods. 2, že dohľad nad dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred R. vo veciach dohľadu
rovnako neverejné. Preto je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo
opatrenia na nápravu len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia

uložiť. Naviac, je súd toho názoru, že vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými
papiermi a Družstvom, založený Zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré
malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho
povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani
povinnosti samotného navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje

práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom v zmysle zásady "práva patria bdelým" a zamedziť
tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.

Sumarizáciou vyššie uvedeného možno teda uzavrieť, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., na vyvodenie ktorej

je potrebné kumulatívne, t. j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, keď
nepreukázal vznik škody, namietaného nesprávneho úradného postupu, a tým ani vznik príčinnej
súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Súd preto posúdil nárok navrhovateľ ako
nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol. Pokiaľ ide o listinné dôkazy, týkajúce sa vzťahu medzi
Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi, ktoré založil do súdneho spisu navrhovateľ, súd sa s

nimi oboznámil, avšak bližšie ich nevyhodnocoval, nakoľko predmetom konania nebol nesprávny úradný
postup odporcu pri výkone dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi.

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa ďalej zamietol návrh navrhovateľa na podanie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie konštatujúc, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o navrhovateľom položených otázkach,
nie je nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie veci. Návrh na začatie prejudiciálneho konania zamietol
aj z dôvodu, že nie je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému
odporcovi nepriznal z dôvodu, že tento si náhradu trov konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým súd návrh vo veci samej zamietol, podal v zákonom
stanovenej lehote odvolania navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti

zmenil, návrhu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal odporcu k náhrade trov konania, alternatívne
žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom
odvolaní namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné nazistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nezohľadnil, že R. D. I. nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého

súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči
nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s
ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.
Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie R. D. I.,
ako orgánu dohľadu, a nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa R. D.

I. len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup R. D. I. bol preto svojvoľný
v neprospech každého, ktorý sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol.
Argument, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva, posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom

dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná
súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou
v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný
považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo
patrí bdelým," nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom

stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými by mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou R.W. D. I. podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o
cennýchpapierochjeabolozisťovanieavyhodnocovanieinformáciíapodkladovoskutočnostiach,ktoré

sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch
(platného v tomto znení od 1. mája 2007) Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany R. D. I. napriek
tomu, že v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala R. D. I. zisťovať všetky informácie a
podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných R. D. I. Družstvu (Prospekt

investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný R.W. D. I.) a
obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany R.W. D. I. je dokonca koncipovaný
tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení
na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,

teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka X.. U. S., P.. preukázané, že R. D. I. už v roku
2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase
akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t. j. že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky

získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom
a Družstvom. R. D. I. sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že
toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek
vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s. r. o., a GLOBAL production, s. r. o., pričom
posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s., a vo všetkých

troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, X.. Q. Č., vtedajší
predseda predstavenstva obchodníka. Navrhovateľ poukázal tiež na to, že R. D. I. naďalej akceptovala
stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING,
a. s., a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi
(v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a

v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000,- €, nevyužila
svoje kompetencie v zmysle Zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp.
zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo

obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s
cennýmipapiermivyústilovroku2010donedostupnostinímvloženýchprostriedkovdoDružstva,pričom
banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už
nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľnýmdohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal ďalej na skutočnosť, že R. D. I. tým,
že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala
činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie Zákona o cenných papieroch; z uvedeného

vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 R. D. I..

Navrhovateľ ďalej uviedol, že R. D. I. rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č. ODT-10890-4/2010
(právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
Prospektu investícií s tým, že R. D. I. ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo,

nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne
k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle R. D. I. dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva, za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009
a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti

Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním
porušovalo ust. § 129 ods. 3, v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1, v spojení s §
127 ods. 4 Zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak R. D. I. voči Družstvu úradne
zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti).

Navrhovateľ mal tiež za to, že existujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť
podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu
a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody
skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa,
ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca

nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už
napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna
platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak
navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je (podľa názoru odporcu

a prvostupňového súdu) povinný mu dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne
predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Ak
by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu
škody,potombyzákonokonkurzeareštrukturalizáciifaktickysuspendovalObčianskyzákonník,Zákono
zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia

konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť
štátu, či trestnoprávna zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa Zákona o
konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo
dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je
tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti R. D. I., Garančnému fondu

investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným subjektom, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jeho
možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Záverom vo svojom odvolaní navrhovateľ poukázal
na závery uznesenia Najvyššieho SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010 a na to,
že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané
prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa

§ 129 ods. 1 O. s. p., a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe
uplatneného nároku.

Odporca vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti
ako vecne a právne správne potvrdiť. Uviedol, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej veci

postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom
dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy,
či už predložené navrhovateľom alebo ním. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné

dôležité skutočnosti (§ 121 O. s. p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Odporca vo vyjadrení zopakoval svoje
počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam, týkajúcim sa
daného prípadu a uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal bezúspešné uplatnenie nároku vočidružstvu PDSI, čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní listinných
dôkazov uviedol, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd oboznámil
(vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní presne

špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 3 O. s. p. (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.
3 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné.

Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci, je
objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik
škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Zákon č. 514/2003 Z. z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta tak,
že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických

osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu "nesprávny úradný postup" vyplýva, že vo všeobecnosti môže
ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone
alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany R.W. D. I. pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade
nie je sporné, že R. bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že
až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona č. 566/2001

Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt, malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda
až od 1. 6. 2010 mohla R. dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť
aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1, v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.

z., bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1. 1. 2009 na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná
zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt
zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z.

pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla R. kontrolovať. R. nevykonávala dohľad nad finančnými
ukazovateľmi Družstva, ako sa mylne domnieva navrhovateľ. R. mohla podľa platnej právnej úpravy

kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z.
z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou
je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos, nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129
ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z., v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130 boli zo zákona
č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013).

Ak si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu R. D. I. v zmysle zásady, podľa
ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že
o rozsahu dohľadu R. nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti R. D. I. v oblasti skúmania

rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani R. D.
I. z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej, ako povinnému subjektu, takúto povinnosť ukladala. Je
nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnuzodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností R. D. I.. Štát by

sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup R. D. I. iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným,
zasahujúcim do základných práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup
navrhovateľ vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť R.W. D. I. pri aplikácii
zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií, za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5

zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená. Navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel
byťvedomý,ževývojnafinančnýchtrhochnemožnosistotoupredpovedaťaodhadnúť(čojepodstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia R. D. I.

zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady R. D. I. zo
dňa 1. marca 2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako
regulovanú R. D. I.. Činnosť Družstva, ktorého bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma

nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach R. D. I. na
nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu, zohľadňujúc aktívny prístup R. D. I. k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní
preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 €, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.

augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške
9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb). V
tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody
titulom nesprávneho úradného postupu, spočívajúcom v takom pochybení v postupe R. D. I., ktoré sa

týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu
rozhodnutí R. D. I., keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona,
právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné
od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného R. D. I..

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý v odvolaní

poukazoval navrhovateľ, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok
sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu
tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v
odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011, týkajúce sa náhrady škody
spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok

dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku zodpovednosti
štátu, sa odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo/4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R
48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnostiuspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí
prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka
môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej

správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť
ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia
druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR
nevyplývazáver, žežalobuonáhraduškodyprotištátumožnopodaťvktoromkoľvekštádiukonkurzného
konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti

štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený
neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť
už skôr, než pri rozvrhu, a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení
konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo
k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú
správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu.

Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky navrhovateľa nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že
v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto
je správny záver súdu prvého stupňa i v tom, že návrh na začatie konania bol podaný predčasne.

K námietke navrhovateľa, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené

účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., a preto nemôžu byť
právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku odvolací súd uvádza,
že podľa § 129 ods. 1 O. s. p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na
začatie konania, následné podania navrhovateľa a vyjadrenie sa odporcu, boli vzájomne účastníkom

súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním nariadeným na prejednanie veci samej. Zo
zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na deň 3. 11. 2014 jednoznačne vyplýva,
že listinné dôkazy doložené navrhovateľom a odporcom v priebehu konania, ako aj listinné dôkazy
na CD nosiči boli súdom prvého stupňa riadne oboznámené. Uvedené znamená, že navrhovateľom
vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného

k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods. 1 O. s. p. nebolo odvolacím
súdom zistené.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, o

ktorých prvostupňový súd správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1, v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.

Napadnutým uznesením č. k. 9C/214/2011-271 zo dňa 11. 3. 2015 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote desať dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- €,
s poukazom na položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z Registra trestov.

Uznesenie odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol navrhovateľ podľa § 205 ods. 2 písm.
f) O. s. p. domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubení
súdneho poplatku zastavil. Namietal, že predmetom konania je nárok na náhradu škody proti Slovenskej

republike, zastúpenej R. D. I. podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, konanie ktoré sa začalo do 30. 09. 2012, a na
ktoré sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, týkajúce sa
všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych poplatkoch, teda aj poplatku uvedeného v položke 7a.

Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska tohto o odvolania podaného proti uzneseniu podľa § 212 ods.
1 O. s. p. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z Registra

trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Zákonom č. 621/2005 Z. z ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona bolo vypustené písm. c/ od poplatku
je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 01. 01. 2006. Zákonom č. 621/2005 Z. z s
účinnosťou od 01. 07. 2007 bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k/ od poplatku je oslobodené súdne

konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo písm. k/ z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01. 10. 2012 s tým, že za podanie návrhu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom je určená osobitná sadzba, v sume 20,- € (položka č. 7a sadzobníka; od 01. 10. 2012). Z
úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov

účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 (§ 18ca zákona).

V súdenej veci sa navrhovateľ žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 30. 12. 2011
domáhal náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., o návrhu ktorom bolo rozsudkom zo dňa 3. 11.
2014 súdom prvého stupňa rozhodnuté. Navrhovateľ dňa 12. 12. 2014 podal odvolanie proti

rozsudku súdu prvého stupňa.

Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od 01. 10.
2012 nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania, dovolania

sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa Sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
poplatkového úkonu. Ak teda podal navrhovateľ odvolanie po 01. 10. 2012, vznikla mu povinnosť
zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa Zákona o súdnych poplatkoch, v znení účinnom v čase
podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe
ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 01. 10. 2012).

Bezvýznamné z aspektu právneho posúdenia súdenej veci je, kedy bol podaný návrh na začatie
konania, keďže zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním, dovolaním
podania, ktoré sú z hľadiska Zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi,
nezávisle od seba idúcimi. Uvedenému záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 6 ods. 2 citovaného zákona

podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.

Ak prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku
podané dňa 12. 12. 2014 postupoval vecne správne, v dôsledku čoho odvolací podľa § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, pretože v zmysle § 151 ods.
1 O. s. p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e možné podať odvolanie.