Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/219/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712204586
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2712204586.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: Tomáš Kušnír, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporcom: 1. M. O., nar. X.X.XXXX, bytom C., C. XXX, 2. O. Q., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I., W. X, 3. Z. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., C. XXX, o zaplatenie 5 712,56 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 13.5.2013

č.k. 3C/482/2012-82, v spojení s opravným uznesením zo dňa 18.12.2013 č.k. 3C/482/2012-154, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, v spojení s opravným uznesením r u š í a
vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľ zamietol, určil neprijateľnosť vo výroku
rozsudku odcitovaných zmluvných podmienok a odporcom 1 až 3 nepriznal náhradu trov konania.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou § 262 ods. 1,2 a 3, § 497, § 502 ods.
1 , § 303, § 306 ods. 1, § 330 ods. 2, § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 524 ods. 1,
2, § 526 ods. 1, 2, § 517 ods. 2, § 657, § 658 ods. 1, § 563, § 564, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1,
2, 3, 4, § 54 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, § 34, § 39 Občianskeho zákonníka, § 2, 4 zák. č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Predovšetkým súd uzavrel, že
predmetnázmluvaosplátkovomúvereuzavretámedziprávnympredchodcomnavrhovateľaSlovenskou

sporiteľňou, a.s., ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú sa
vzťahuje výlučne občianskoprávna úprava, preto je potrebné považovať ju za bezúročnú zmluvu o
pôžičke, ktorej platnosť a trvanie, tiež ručiteľský záväzok súd posudzoval podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka, nie Obchodného zákonníka a celý právny vzťah posudzoval aj podľa zákona č. 258/2001
Z. z v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Navrhovateľ svoj uplatnený nárok odôvodňoval len na
základepredloženejpredmetnejzmluvy,oktorejtvrdil,žezáväzkovývzťahmedziúčastníkmisaspravuje

režimom Obchodného zákonníka. Po oboznámení sa s navrhovateľom predloženým dôkazom, výpisom
zo Slovenskej sporiteľne začínajúcim dňom 11.11.2005 založením účtu, súd dospel k záveru, že právny
vzťah vzniknutý týmto dňom medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom a ručiteľom a osobou pristupujúcou k
záväzku treba podriadiť pod hypotézu práve právnej normy ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka.
Súd z dôkazu, predloženého navrhovateľom vyvodil, že pôvodný veriteľ prenechal dlžníkovi (odporcovi
1) peniaze jednak vo výške 2 000,-Sk ešte pred podpisom zmluvy o úvere, datovanej dňom 21.11.2005.

Súd z dôkazu vyvodil, že medzi pôvodným veriteľom a odporcom 1 boli uzavreté dňa 21.11.2005
dve zmluvy, jedna bola zmluvou o pôžičke na čiastku 2 000,- Sk, v písomnej zmluve o úvere zo dňa
21.11.2005 označená ako poplatok za poskytnutie úveru, pričom z vyššie citovaného ustanovenia § 657
Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa síce nevyžaduje písomná forma,
takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom, avšak ak sa uzatvára
medzi dodávateľom a spotrebiteľom, čo je splnené z tohto záväzkového vzťahu, vyžaduje sa podľa §

4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase poskytnutia pôžičky písomná forma, ktorej
nedostatok spôsobuje podľa zákona č. 258/2001 Z.z. neplatnosť zmluvy o pôžičke a druhou bola tiežzmluva o úvere na čiastku 98 000,-Sk, uzavretá dňa 21.11.2005. K nedostatku písomnej formy zmluvy
o pôžičke ako spotrebiteľskej zmluvy súd dodáva, že aj podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak
právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Z

uvedeného tak vyplýva existenciu dvoch pôžičiek poskytnutých odporcovi 1, jednej vo výške 2 000,- Sk
a druhej vo výške 100 000,- Sk s tým, že obe považoval bez dodržania ich písomnej formy za neplatné
a za bezúročné a bez poplatkov, pretože úroky a poplatky neboli uvedené v zmluve. Podľa § 451 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka, peňažné prostriedky, ktoré podľa zmluvy obdržal odporca 1. a dlžil by
ich ku dňu odstúpenia od zmluvy, by potom boli bezdôvodným obohatením na úkor pôvodného veriteľa,

po postúpení pohľadávky navrhovateľa. V prípade zmluvy z 21.11.2005 by išlo o majetkový prospech
získaný plnením z neplatného právneho úkonu pre nedostatok písomnej formy. Ten, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného
obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne
obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil,
a ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje. Z

vykonaného dokazovania a záveru o uplatňovaní nároku z pôžičky poskytnutej vo výške 98 000 Sk
pre jej predčasnosť uplatnenia návrhu bolo potrebné však celý návrh zamietnuť, aj pri závere, že pri
neplatnosti právneho úkonu pri nedodržaní predpísanej formy mohlo prísť k bezdôvodnému obohateniu.
Plnenie veriteľovi bolo u pôžičky ponechané na vôľu dlžníka, pretože nebol dohodnutý čas plnenia,
ktorý nevyplýva ani z právneho prepisu a nebol určený ani rozhodnutím súdu, veriteľ o to podľa §

564 Občianskeho zákonníka nepožiadal. Právny vzťah vzniknutý z ručenia je vzťahom akcesorickým,
závislým svojou existenciou na hlavnom obligačnom záväzku, závisí od existencie záväzku dlžníka
na určité plnenie veriteľovi. Za zistenia v konaní, že medzi účastníkmi nevznikla zmluva o úvere dňa
21.11.2005, ale zmluva o pôžičke a predmetom nebolo poskytnutie sumy 100 000,-Sk ale iba 98
000,-Sk, nemohol platne vzniknúť zabezpečovací inštitút ručenia v časti týkajúcej sa záväzku ručiteľov

platiť úroky a poplatky a prípadne ďalšie náklady banky ani nemohol platne vzniknúť zabezpečovací
inštitút pristúpenia k záväzku. Sčasti sa už súd vyporiadal so zmluvou o úvere z 21.11.2005 v tej
časti odôvodnenia rozsudku, v ktorom zdôvodňuje, prečo dospel k záveru o vzniku zmluvy o pôžičke
a z akých dôvodov nemožno akceptovať právnu kvalifikáciu nároku uvedenú navrhovateľom o vzniku
zmluvy o úvere podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Zo záverov súd zdôrazňuje, že aj zmluva

o úvere z 21.11.2005 má znaky spotrebiteľského úveru, čo uvádza v zmluve sám dodávateľ finančnej
služby používajúc termíny ročná priemerná miera nákladov, označenie spotrebný úver, vlastné zákonu
o spotrebiteľských úveroch a ako už súd uviedol, že na strane príjemcu zo služby bol spotrebiteľ, nakoľko
v konaní nebolo preukázané, žeby odporca v 1. rade prijaté peňažné prostriedky požadoval alebo použil
na výkon svojho povolania, resp. zamestnania alebo pre podnikateľské účely. Na základe preskúmania

zmluvy o úvere z 21.11.2005 súd dospel k záveru, že celá zmluva o úvere a aj dohoda o ručení a
dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je postavená na „dohode“ zmluvných strán,
čo sa uvádza v ustanovení zmluvy o úvere podľa jej čl. V bod 4, podľa ktorého strany prejavili vôľu,
aby sa ich právne vzťahy riadili Obchodným zákonníkom, pričom celá dohoda strán zmluvy o úvere z
21.11.2005 vrátane jej inštitútu zabezpečenia ručením je právnymi úkonmi v dôsledku voľby práva podľa

Obchodného zákonníka ako aj vzhľadom na popísané dôvody neprijateľnosti ich zmluvných dojednaní
v čl. I., II. bod 1, 2, 3, III. bod 3, 5, 6, 7, 8, 9, IV. bod 1, 2, 3, 4, 5, V. bod 2, 3, 4 VI. bod 2 zmluvy o úvere
zo dňa 21.11.2005, v čl. II. a jeho bodu 3., III. bod 3, 4 a 6 dohody o ručení zo dňa 21.11.2005 a bodu
3.2 a 4 v dohode o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 3.8.2010, právnym úkonom
neplatným z dôvodu rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že nakoľko si úspešní odporcovia
1 až 3 náhradu trov konania neuplatnili, nevyčíslili ich, súd im napriek ich úspechu v konaní náhrada
trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom právneho zastúpenia odvolanie
navrhovateľ, ktorým sa domáha, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a v zmysle § 220 O.s.p. zmenil
tak, že vyhovie návrhu v plnom rozsahu, resp. v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. ho zruší a vráti vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňuje voči odporcovi trovy konania a právneho
zastúpenia prvostupňového i odvolacieho konania, pričom trovy právneho zastúpenia odvolacieho

konania predstavujú sumu 250,39 Eur s DPH. Ako odvolací dôvod uviedol, že súd vec nesprávne právne
posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Za nesprávny označil právny názor prvostupňového súdu, v
dôsledkuktoréhobolnávrhvplnomrozsahuzamietnutý.Vyslovilnázor,žeúverovázmluvabolauzavretá
dňa 22.11.2005, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníkalennakúpnuzmluvu,zmluvuodielo nainézmluvyupravenév 8.častiObčianskehozákonníka,akoaj
na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku.
Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008

a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. To znamená, že pokiaľ
pred dňom 1.1.2008 bola uzatvorená zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom) tak, ako v danom
prípade, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52
až § 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú
ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Vzhľadom na uvedené

preto absolútne nesúhlasí s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o pôžičke, ako ani s
nasledujúcimi úvahami súdu, podľa ktorých navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz k tomu, že zo zmluvy
o pôžičke nastala splatnosť jej vrátenia, keďže zmluvu o úvere zo dňa 22.11.2005 považuje súd za
neplatnú, teda nemožno akceptovať deň skončenia záväzkového vzťahu v nej uvedený dátum. Zastáva
preto názor, že v danom prípade došlo zo strany súdu k nesprávnemu bezdôvodnému prekvalifikovaniu
uplatneného nároku jednostranne namierenému v prospech spotrebiteľa, čím dochádza k popretiu

procesnej zásady rovnosti účastníkov. Konanie odporcu nemožno považovať za morálne a čestné, a
preto nemožno súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby takémuto konaniu bola zo strany súdu poskytnutá
ochrana. Tu odvolateľ odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo 1201/2009 a tiež na
komentár Občiansky zákonníka I. Komentář, I. vydanie, Praha: C.H.Beck, 2008. Súd ďalej uviedol, že
návrhjepredčasnepodanýnasúd,pretoženímneboluplatňovanýexistujúcinárok,ktorýsapredpokladá

aj pri povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie. V konaní nebol predložený žiadny spôsobilý dôkaz k
tomu, že bolo účinne odstúpené od zmluvy, či o pôžičke alebo o úvere, s ktorými by sa spájali účinky
zániku zmluvného vzťahu. Ako už uviedol, nesúhlasí s posúdením predmetného záväzkového vzťahu
ako záväzkového vzťahu vzniknutého zo zmluvy o pôžičke a naďalej zastáva názor, že medzi zmluvnými
stranami došlo k platnému uzatvoreniu úverovej zmluvy a nakoľko v danom prípade nebola vyhlásená

mimoriadnasplatnosťúveru,nebolazjehostrany zmluvaanivypovedanáataktiežnedošlokodstúpeniu
od zmluvy, mal súd nárok posudzovať s poukazom na § 103 Občianskeho zákonníka a priznať mu
sumu splátok spolu s úrokom z omeškania z každej splátky v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho
po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Návrh nemôže byť predčasne podaný ani preto, že je ho
možné považovať za vôľu veriteľa požadovať vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov. Napokon

na preukázanie výšky dlžnej sumy predložil súdu výpis z bankovej knihy, ktorý dôkaz je vygenerovaný
bankovým systémom a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Preto v danej veci bolo možné
vydať aj platobný rozkaz, ktorým by mu bolo priznané právo na zaplatenie peňažnej sumy uplatnenej
v konaní. Zastáva názor, že v rozhodnutí súdu absentuje zásada spravodlivosti, nakoľko jeho právny
predchodca si splnil svoju zmluvnú povinnosť, poskytol pre potreby odporcu finančné prostriedky, pričom

odporca si svoje povinnosti neplnil. Pokiaľ ide o pristúpenie o uznanie dlhu zo strany odporcu 3 k tomuto
uvádza, že dohoda spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť pristúpenia a uznania
dlhu zo strany dlžníka a zastáva názor, že v danom prípade nejde o žiadnu komplikovanú formuláciu
a z textu je jednoznačne zrejmé, že odporca 3 prejavil svoju vôľu pristúpiť k záväzku odporcu 1, ktorý
uznal a zaviazal sa ho splácať v pravidelných mesačných splátkach (? - z „Dohody“ nevyplýva dohoda o

splácaní záväzku odporcu 1 odporcom 3 v pravidelných mesačných splátkach - poznámka odvolacieho
súdu). V takom prípade podpisom Dohody došlo k nespochybniteľnému pristúpeniu a uznaniu dlhu vo
výške 5.132,38 Eur s príslušenstvom odporcom 3, kedy nastali právne účinky spojené s uznaním práva
podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka a nakoľko konečná splatnosť úveru nastala podľa
zmluvy dňa 20.10.2012, pričom dohoda bola podpísaná dňa 3.8.2010, zároveň nastali účinky ust. § 558

Občianskeho zákonníka a to, že záväzok uznaný odporcom čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval.
Súd tak neprihliadol na jednoznačný dôkaz, že odporca 3 sa dohodol s veriteľom na pristúpení k záväzku
odporcu 1 a jeho splácaní v splátkach, zároveň uznal svoj záväzok voči nemu, preto takéto vyhodnotenie
listinných dôkazov považuje za bezbrehú a ničím neodôvodnenú ochranu odporcu ako spotrebiteľa a
porušenie zásady rovnosti účastníkov konania.

Odporcovia odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrili
odporca 1 a 3, v ktorých vyjadreniach poukázali, že s odvolaním navrhovateľa nesúhlasia a poukázali
na svoje výpovede v konaní pred súdom prvého stupňa.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, v dôsledku
čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť v celom rozsahu a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným odvolacími dôvodmi navrhovateľa s poukazom
na argumentáciu prvostupňového súdu v preskúmavanom rozsudku bolo posúdiť, či prvostupňový súd
postupoval správne ak návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Skôr než odvolací súd pristúpi aj k zaoberaniu sa ďalším, tu je potrebné mať na zreteli, že pod odňatím
možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú
tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 221 písm.
f) O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu
nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho časti (záhlavia,
výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom
obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Vydanie
zmätočného rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska Ústavou Slovenskej

republiky zaručeného práva účastníka konania na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len

dohovor), po rovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.
6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (pozri I. ÚS 241/07, III. ÚS
209/04, III. ÚS 95/06, III. US 260/06).

Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru formuloval viaceré zásady
odôvodnenia rozsudkov, z ktorých vyplýva, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sú založené (H. c. Belgicko z 30. novembra 1987), rozsah tejto povinnosti sa
však môže meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého

prípadu (Ruiz Torija a Hiro Blani c. Španielsko z 9. februára 1994). Odôvodnenie pritom musí vyhovovať
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti, ktorá má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného
použitia opravných prostriedkov, ale súvisí aj s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivé súdne
konanie.

Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým
a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov súdneho konania pri rešpektovaní zásad
spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti
s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k
jeho výroku.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa domáha navrhovateľ (žalobca),
ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa
nezodpovedá citovanému ustanoveniu a právu účastníkov na spravodlivé súdne konanie.Riadneodôvodneniesúdnehorozhodnutia,akosúčasťzákladnéhoprávanasúdnuainúprávnuochranu
totiž vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými

skutkovým a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné (pozri I. ÚS 236/06 ).

Rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V odôvodnení svojho rozhodnutia
sa musí súd vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí

byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu môžu byť
dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá
zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal,
ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav.

Napriek skutočnosti, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je rozsiahle (jeho písomné
vyhotovenie má 33 strán) po formálnej a obsahovej stránke nielenže nespĺňa zákonné požiadavky na
odôvodnenie rozsudkov vyplývajúcich z § 157 ods. 2 O.s.p., ale spôsob jeho formulácie nezodpovedá
ani základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a základným gramatickým, lexikálnym a
štylistickým hľadiskám. V prevažnej časti je len poskladaním (v úplnom znení) listinných dôkazov,

prednesov účastníkov konania, bez akéhokoľvek skutkového záveru z nich vyplývajúceho s citáciou
právnych predpisov, rozhodnutí súdov a pravdepodobne aj právnych publikácií bez výkladu dôvodu
ich aplikácie vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam danej veci. V odôvodnení takto koncipovaného
rozsudku aj závery súdu (roztrúsené do inkompatibilných úvah a analýz), podľa ktorých najskôr súd
posúdil zmluvný vzťah podľa predloženej úverovej zmluvy, z ktorej navrhovateľ odvodzoval nárok na

uplatnenú pohľadávku ako vzťah založený z dvoch pôžičiek poskytnutých odporcovi 1 s tým, že obe
považoval bez dodržania ich písomnej formy s odkazom na § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. za
neplatné a za bezúročné a bez poplatkov, pretože úroky a poplatky neboli uvedené v zmluve, tu potom
s predčasnosťou žiadania vydania bezdôvodného obohatenia z takto neplatného právneho úkonu,
následne so zaoberaním sa splatnosti pri zmluve o pôžičke (aký to má súvis?- pozn. odvolacieho súdu)

a následného vyvodenia záveru, že na splatnosť uplatnenej pohľadávky navrhovateľa neexistuje žiadny
dôkaz (aký dôkaz mal súd namysli, kedy splatnosť vôbec nastáva?- pozn. odvolacieho súdu), s ďalším
rozoberaním pohľadávky ako nároku z úverovej zmluvy cez ust. o spotrebiteľských zmluvách podľa
Občianskeho zákonníka s posudzovaním neprijateľnosti zmluvných podmienok v tejto zmluve (veď už
nárok posúdil ako bezdôvodné obohatenie z neplatnej zmluvy o pôžičke - pozn. odvolacieho súdu),

ako aj dohody o ručení uzatvorenej s odporcom 2, so záverom potreby vyvodiť, že celá dohoda strán
zmluvy o úvere z 21.11.2005 vrátane jej inštitútu zabezpečenia ručením sú právnymi úkonmi v dôsledku
voľby práva podľa Obchodného zákonníka neplatným pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 a § 39
Občianskeho zákonníka (?), sú nielen nezrozumiteľné ale aj zmätočné a rozporné.

V dôsledku uvádzaného bolo potom potrebným, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Aj keď s ohľadom na vytýkanú vadu konania by bolo nadbytočné zaoberať sa ďalším, odvolací súd

považuje na účelné a vhodné pre ďalší priebeh konania uviesť ešte niekoľko poznámok:

Z charakteru zmluvy o spotrebnom úvere, ktorou Zmluva o splátkovom úvere č. 0252673754 zo dňa
21.11.2005, ako základ uplatneného nároku, bezpečne je vyplýva, že ide o zmluvu uzavretú síce
ako spotrebiteľskú, avšak netreba opomínať, že jej základným charakterom je charakter absolútneho

obchodného záväzkového vzťahu podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Vo vzťahu
k zmluve o spotrebnom úvere, prirodzene platí aj zákonná úprava ochrany spotrebiteľských úverov
zákonom č. 258/2001 Z.z., ktorý bol platný a účinný v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi. Tento
zákon však nie je možné vykladať tak, že akýkoľvek úver uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom je
výlučne úverom uzavretým podľa tohto zákona s vylúčením možnosti aplikácie Obchodného zákonníka.

Z ust. § 2 citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že spotrebiteľským úverom je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Z takéhoto znenia zákona nemožno dovodiť, že úprava
spotrebiteľských úverov osobitným predpisom nahrádza všeobecnú právnu úpravu úveru v Obchodnomzákonníku. Zákon o spotrebiteľských úveroch je lex specialis k všeobecnej právnej úprave, ktorou
môže byť úprava vyplývajúca z Občianskeho zákonníka, tak aj úprava vyplývajúca z Obchodného
zákonníka(spoukazomnaust.§1cit.zákona,ktorývysloveneuvádza,že„tentozákonupravujeniektoré

podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob
výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie
opatrenia na ochranu spotrebiteľa“).

Právna ochrana úpravy spotrebiteľa (či už vyplývajúca z § 54 Občianskeho zákonníka alebo z ďalších

ustanovení, napr. aj priamo zo znenia Obchodného zákonníka v § 266 ods. 5) je úpravou, ktorá má
predovšetkým chrániť spotrebiteľa pred takým zmluvným vzťahom, v ktorom dojednané podmienky sú
v neprospech spotrebiteľa. Zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť úplné vylúčenie zákonnej úpravy
obsiahnutej v Obchodnom zákonníku..

Súd musí vyriešiť jednoznačne, ktorý právny režim sa má na určitý vzťah vzťahovať, a po

zistení príslušného právneho režimu aplikovať právnu úpravu v ňom obsiahnutú, tu samozrejme s
rešpektovaním právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa.

Pokiaľ aj odvolateľ namietal, že nakoľko úverová zmluva bola uzavretá dňa 22.11.2005, pričom v období
do 21.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o

dielo a na iné zmluvy upravené v časti 8 Občianskeho zákonníka, keď úverová zmluva bola upravená v
Obchodnom zákonníku, ktorým sa tak zmluvný vzťah prejednávaný v konaní musí riadiť, odvolací súd
uvádza nasledovné.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. S účinnosťou od
25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval
spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka
v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa

§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Dodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3
cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej

obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú
zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku,
pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné,
že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v
uvedenom znení, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým

znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho

zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a zákona č. 634/1992 Zb.Pokiaľ ide o pristúpenie a uznanie dlhu zo strany odporcu 3, tu odvolací vzhľadom na odvolaciu
argumentáciu navrhovateľa považuje za potrebné poukázať na obsah znenia § 533 Občianskeho

zákonníka, z ktorého vyplýva, že kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za
dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní
spoločne a nerozdielne. Ustanovenie § 531 ods. 4 tu platí obdobne.

V zmysle citovaného zákonného ustanovenia predpokladom vzniku zabezpečenia záväzku je uzavretie

dohody medzi veriteľom a pristupujúcim dlžníkom. Táto dohoda musí mať písomnú formu a jej obsahom
je záväzok tretej osoby splniť za dlžníka jeho peňažný dlh veriteľovi. Pôvodný dlžník nie je účastníkom
tejto dohody, preto sa súhlas pôvodného dlžníka s dohodou nevyžaduje.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj
výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny

následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

K platnosti právneho úkonu uznania dlhu, okrem písomnej formy a všeobecných náležitostí
predpísaných pre právne úkony je potrebné, aby dlžník vyjadril prísľub zaplatiť dlh, uviedol dôvod jeho
vzniku a výšku v akom dlh uznáva.

Pristúpenie k záväzku a uznanie dlhu sú samostatnými zaisťovacími inštitútmi; zabezpečovaciu funkciu
plnia tým, že zakladajú právnu domnienku existencie dlhu v čase pristúpenia a uznania. Ide o
jednostranné právne úkony dlžníka adresované veriteľovi. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných
pre právne úkony (§ 34 Občianskeho zákonníka) je k ich platnosti treba písomná forma, v prípade

pristúpenia zaviazanie sa splniť za dlžníka jeho peňažný dlh veriteľovi a v prípade uznania vyjadrenie
prísľubuzaplatiťdlhauvedeniedôvodudlhuajehovýšky,čižeakmámaťpísomnépristúpeniekzáväzku
auznanieprávadlžníkomprávnedôsledkyuvedenévustanovení§533a§558Občianskehozákonníka,
je potrebné, aby došlo k zaviazaniu sa splniť za dlžníka jeho peňažný dlh a k uznaniu práva ako čo
do dôvodu, tak čo do výšky. Pokiaľ ide o pristúpenie k záväzku musí byť jeho obsahom jednoznačné

vyjadrený záväzok plniť dlh za iného a pri uznaní práva zase musí síce byť jednoznačne dovoditeľný
okrem iného prísľub dlh zaplatiť. Pretože oba právne inštitúty sú právnymi úkonmi, pre ktoré je pod
sankciou neplatnosti stanovená písomná forma (§ 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), musí byť určitosť
prejavu vôle splniť za dlžníka jeho dlh a uznať dlh čo do dôvodu a výšky a zároveň prisľúbiť dlh zaplatiť
daná obsahom listiny, na ktorej sú zaznamenané; nestačí, že dlžníkovi, ktorý jednostranný právny úkon

urobil, príp. veriteľovi, ktorému je tento úkon adresovaný, bol jasný záväzok pristupujúceho dlžníka ako
aj dôvod uznávaného dlhu, jeho výška, tak aj prísľub dlh zaplatiť, ak to nie je poznateľné z textu listiny.
Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal vzbudzovať
dôvodne pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb.

Jazykové vyjadrenie právneho úkonu možno síce vykladať prostriedkami gramatickými (z hľadiska
možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti
použitých pojmov) či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu),
interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka však nemôže
nahrádzať alebo meniť už urobené prejavy vôle (použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje vždy

iba na to, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade
so stavom, ktorý existoval v dobe, kedy bol úkon vyvíjaný).

Po oboznámení sa s obsahovými náležitosťami Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku uzavretej medzi navrhovateľom ako postupníkom a odporkyňou 3 ako osobou pristupujúcou k

záväzkuodporcu1zodňa3.8.2010,tátodohodanevyhnutnénáležitostiuznaniadlhuakoajpristúpeniak
záväzku v zmysle ustanovení § 533 a § 558 Občianskeho zákonníka nespĺňa; chýba v nej ako vyjadrenie
záväzku odporcu 3 splniť za odporcu 1 jeho peňažný dlh voči navrhovateľovi ako aj výslovné vyjadrenie
prísľubu odporkyne 3, čoby dlžníka navrhovateľovi čoby veriteľovi v listine spomínanú čiastku 5 132,38
Eur uhradiť. Jediný v písomnosti zo dňa 3.8.2010 označený bod 3. ako Forma splatenia dlhu odkazuje

na „záväzok odporkyne 3 splatiť svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných splátkach“, ktoré ďalej nie
sú konkretizované výškou ani splatnosťou, ako aj na „predčasnú splatnosť pohľadávky prvým dňom
nasledujúcim po splatnosti prvej neuhradenej splátky ak osoby uvedené v dohode nebudú splácať svoj
záväzok podľa dohodnutých splátok“ je podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočný, pretože z nehonevyplýva určitým spôsobom vyjadrenie vôle splniť za dlžníka jeho dlh a zároveň prísľub dlh zaplatiť
dohodnutým spôsobom.

Napokonvzhľadomnato,ženavrhovateľjeužprávnymnástupcompôvodnéhoveriteľa,vdôsledkučoho
rozsudok vo veci v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. nemôže byť záväzný pre dodávateľa podľa spotrebiteľskej
zmluvy, bolo preto nedôvodné i neúčelné postupom podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. vyslovovať ex
offo vo výroku neplatnosť dotknutých zmluvných podmienok z dôvodu ich neprijateľnosti, inak aj
nepreskúmateľným spôsobom bez možnosti rozoznania, ktoré konkrétne žiadané plnenie a v akom

rozsahu vo vzťahu k výške uplatnenej pohľadávky, nebolo na základe tej ktorej určenej neprijateľnej
zmluvnej podmienky nepriznané.

Povinnosťou prvostupňového súdu, pri viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.),
bude opätovne posúdiť uplatnený nárok navrhovateľa, v prípade potreby doplniť potrebné dokazovanie
a následne vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite, spôsobom jeho formulácie

zodpovedajúcej základným pravidlám logického, jasného, výstižného a stručného vyjadrovania v súlade
s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.