Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/40/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225049
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1212225049.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov

senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: N., I..W..V..,
I. I. N. XX, D., X.: XX XXX XXX, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingová 4, Bratislava, proti
odporcovi: I. -K. I. I. W., I. I. Ž. R. XX, D., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 04.12.2013, č.k. 52C/196/2012-63,
jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, v ktorom sa domáhal vydania
medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že odporca je zodpovedný za škodu vzniknutú
navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom, pretože Okresný súd Bratislava II nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením
záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom (povinným) C. Z. (súdny exekútor
pridelil po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie registráciou exekučnej veci číslo EX 15538/2010) v
zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ sa v návrhu zároveň domáhal vydania rozsudku, ktorým by

súd zaviazal odporcu povinnosťou zaplatiť mu sumu XXX euro titulom majetkovej škody a sumu XXX
euro titulom nemajetkovej ujmy.
Rozhodnutie právne odôvodnil § 4 ods.1 písm. a/ bod 1, § 9 ods.1,2, § 17 ods.1,2,3, § 19 ods.1,2,3, § 27
ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, § 44
ods.2, § 41 ods.2 písm. e/ zák.č. 233/1995 Z.z. v platnom znení ( Exekučný poriadok ), keď z vykonaného
dokazovania zistil, že v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému C. Z., vedenej na
Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 39Er/2104/2010, vydal súd dňa 14.1.2011 ( na základe žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej súdu dňa 9.12.2010) poverenie na vykonanie
exekúcie č. XXXX XXXXXX* a uznesením zo dňa 4.1.2011 exekučné konanie v časti zmenkového úroku
zastavil. Z uvedených skutkových okolností mal za to, že súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie len čiastočne nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu a exekútora poveril vykonaním
exekúcie po 36 dňoch od doručenia žiadosti, zároveň však exekučné konanie v časti zmenkového úroku
zastavil. Súd prvého stupňa poukázal na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku z ktorého vyplýva, že 15-
dňová lehota platí len v prípade, že súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom. V tomto prípade

všakkonajúcisúdzistilčiastočnýrozporexekučnéhotitulusozákonomvčastizmenkovéhoúroku.Zákon
nestanovuje žiadnu lehotu na rozhodnutie o zastavení exekučného konania v časti zmenkového úroku
ani nerieši, v akej lehote má súd rozhodnúť, keď zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom.V danej veci mal súd prvého stupňa splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, ktorým
je existencia nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava II, ktorý v danom prípade do
15 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, ale to iba za predpokladu, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je
potrebné vykladať tak, že aj v prípade, ak súd zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom,
má stále povinnosť vydať poverenie v časti, ktorá neodporuje zákonu v 15-dňovej lehote. Na námietky
odporcu odvolávajúceho sa na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 ( podľa
ktorého 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie

rozhodcovského súdu) mal za nedôvodné.

Pokiaľ ide o existenciu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ako druhého predpokladu vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ ich existenciu v
konaní nepreukázal. Čo sa týka náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s činnosťou navrhovateľa vykonávanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky

súd prvého stupňa konštatoval, že aj v prípade existencie možnosti vzniku škody je možné uhradiť
iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je však navrhovateľ povinný preukázať. Navrhovateľ
v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik majetkovej škody,
ani jej prípadnú výšku. Škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie
a správu informačného systému a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných

exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde. Súd prvého stupňa zastal názor, že paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie
sú skutočnou škodou. Pokiaľ ide o argument navrhovateľa o tom, že z dôvodu ochrany osobných
údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné

doklady, preukazujúce škodu spočívajúcu v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových
výdavkoch a nákladoch spojených so stratou času zamestnanca mal to, že od začatia konania mal
navrhovateľ dosť času a príležitostí na predloženie predmetných dôkazov, aj inou ako korešpondenčnou
cestou. Nakoľko navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik škody, súd prvého stupňa
jeho návrh v časti o náhradu škody zamietol.

Pri posudzovaní návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch konštatoval, že takéto právo
vzniká len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak
nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy.. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena
účastníkom konania. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08 právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale
v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej

uplatnenie. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej ujmy u právnických osôb
patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní rozhodovaní a problémy spôsobené vedeniu
spoločnosti. Navrhovateľ tvrdenia o tom, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho

ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať
žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal.

Z obsahu exekučného spisu naviac vyplýva, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval
povinného na plnenie, ktoré v časti zmenkového úroku odporovalo dobrým mravom. Z tohto dôvodu

súd prvého stupňa pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie dôkladnejšia analyzoval
skutkový stav a komplexnejšie právne zhodnotil žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
čo mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia. S poukazom na uvedené
mal za to, že by bolo neprimerané a neúčelné, aby bola navrhovateľovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve
použil zmluvnú podmienku odporujúcu dobrým mravom ( upravujúcu zmenkový úrok vo výške 0,25

% denne , t.j. 91,25 % ročne) priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Súd prvého stupňa zastal
názor, že nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia v tejto exekučnej veci nemohlo spôsobiť
neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ
nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej ujmy mal za nepravdepodobné, žeby za obdobie, ktoré uplynulo od doručenia žiadosti o udelenie poverenia do vydania poverenia,
došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval navrhovateľ v návrhu. Mal za neprípustné, aby navrhovateľ
prenášal podnikateľské riziko v podobe zániku alebo insolvencie povinného na súd. Vzhľadom na dĺžku

času, ktorá ubehla od uplynutia 15-dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do rozhodnutia súdu a na ostatné okolnosti daného prípadu mal za dostatočným
zadosťučinením pre navrhovateľa konštatovanie porušenia jeho práva.

Súd prvéhostupňanepovažoval zasprávnyaninázornavrhovateľaotom,žemožnopriamoporovnávať

nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným
Ústavným súdom Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa
určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe individuálnych daností

prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať.

Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu ( poukazujúceho
na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranomčasezaručenéhočl.6ods.1Európskeho

dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd)súdprvéhostupňa poukázalajnaodôvodnenie
rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 01.03.2012, sp. zn. 9Co/285/2011, v ktorom tento súd výslovne
uviedol, že samotné porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do
právomoci Ústavného súdu. Súd prvého stupňa v danej veci nemohol skúmať porušenie ústavného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný

prieťah v konaní sa naviac neviedlo (navrhovateľ to ani netvrdil ani nepreukázal).

Súd prvého stupňa napokon v odôvodnení uviedol, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho
predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia priamej príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Aj v prípade, ak

by navrhovateľ vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy preukázal, navrhovateľ nepreukázal, že
by mu tvrdené náklady nevznikli rovnako. Nepreukázal, že v prípade dodržania zákonnej lehoty na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie by došlo priamo úmerne k skoršiemu vymoženiu pohľadávky
a skoršiemu skončeniu exekučného konania.

Čo sa týka odporcom vznesenej námietky premlčania súd prvého stupňa dospel k záveru o jej
neopodstatnenosti . Poukazujúc na § 19 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru, že v danom
prípade mohlo dôjsť k vzniku škody resp. nemajetkovej ujmy u navrhovateľa najskôr po uplynutí 15
dňovej lehoty odo dňa doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (9.12.2010), teda
dňa 24.12.2010. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (počas predbežného

prerokovania nároku neplynie premlčacia lehota) boli doručené odporcovi dňa 23.04.2012. Návrh na
začatie konania bol v prejednávanej veci doručený súdu dňa 27.09.2012, teda pred uplynutím 3-ročnej
premlčacej lehoty.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p..

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( dôvodiac ustanovením
§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2
písm. c/, d/, e/, f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom;

rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednaťv jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej účasti právneho zástupcu a
žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v neprítomnosti jeho a jeho
právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom. V návrhu na začatie konania upovedomil

súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič podľa názoru odvolateľa
nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných

krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovania práva na nestranný súd.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012, sp.zn. 11 NcC
46/2012, na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 345/2009, I. ÚS 27/1998,
III. ÚS 16/2000. Konštatoval, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozsudku a k dôkazom, ktoré vykonal. Za tohto
stavu došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva na súdnu ochranu, k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom)

neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému
je prípustné odvolanie; a tak v čase podania odvolania proti rozsudku o zamietnutí návrhu na začatie
konania vo veci samej nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného

rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú
porušenie jeho práva na súdnu ochranu; meritórne rozhodnutie je prinajmenšom predčasné. Súd prvého
stupňa pochybil, keď uvádzal, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na
konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu, je

dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy
poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.

Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo
potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za

stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje
stanoviská k skutkovým, právnym, otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym
úradnýmpostupomavýškouspôsobenejškody.Súdprvéhostupňavykonaldokazovanie,ktoréhoobsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca
vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov

konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd
získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo
žiadnej z nich.

V danej veci sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti

súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto
časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu, je

arbitrárne.Skutkovýdejaskutkovýzákladvtomtokonaníjejedinečný,súdaleodôvodnilsvojenegatívne
rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v
ktorých vystupujú tí istí účastníci, v ktorých bol rozdielny skutkový dej, a teda skutkový základ. Nesúhlasil
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V
prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli

na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Vyčíslenie škody vychádzalo z jeho účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobnýchúdajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné
doklady, resp. pracovné, obchodné zmluvy. Výšku škody chcel preukázať znaleckým posudkom, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie
v zákonom stanovenom čase. Sám súd pritom zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenomčaseapretútonečinnosťanesprávnyúradnýpostupnenašielžiadneobjektívneudržateľné
ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie súdu považuje za vnútorne rozporné. V súvislosti s majetkovou

ujmouanalyzujeokolnosti,ktorésvecouvôbecnesúvisiaatietookolnostivydávazaodôvodneniesvojho
rozhodnutia. Odvolaciemu súdu navrhol preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.

Odporca sa k riadne doručenému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci
súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že

odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.)
z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v

napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a
právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového

súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa uplatnený podľa zák.č. 514/2003 Z.z.,
v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku podstatný význam, ktoré odvolateľ čiastočne zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku; z
uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia, odvolací súd využíva možnosť danú
mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

Súdprvéhostupňastanovilvdanej vecitermínpojednávanianadeň4.12.2013o12,30hod.Predvolanie

na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 29.11.2013 (viď doručenka
na č. l. 52). Navrhovateľ nedoručil súdu ospravedlnenie svojej neúčasti na nariadenom pojednávaní
a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie . Preto ak súd prvého stupňa vec prejednal
a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa, postupoval v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a navrhovateľovi
svojim postupom neodňal možnosť konať pred súdom. V prejednávanej veci navrhovateľ nepredložil

ani návrh na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti,
ktorým argumentuje v podanom odvolaní. Odvolací súd však v záujme úplného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami konštatuje, že v posudzovanom prípade Krajský súd v Bratislave uznesením
zo dňa 19.10.2012, č.k. 5NcC 97/2012-17 nevylúčil zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania
predmetnej veci. I prípadné podanie ústavnej sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu nemožno považovať

za dôležitý dôvod pre možné odročenie pojednávania ( v prípade podania takejto žiadosti ).

Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvého stupňa poskytol navrhovateľovi dostatočný časový priestor
predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanieoboch účastníkov riadne a včas predvolal; sám navrhovateľ z vlastného rozhodnutia tento priestor
nevyužil. Navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku
ju využiť vo svoj prospech.. V danej veci súd prvého stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu

zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť
bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) nevyužili, takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v
odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ
pred začatím pojednávania súdu nepredložil ním spomínaný znalecký posudok a nestalo sa tak ani
v odvolacom konaní. V odvolaní navrhovateľ uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených

prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú
a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa v otázke dôvodnosti škody a nemajetkovej ujmy
a niektoré ním namietané skutkové tvrdenia z obsahu daného spisu ani nevyplývajú ( napr. tvrdené
ospravedlnenie sa z neúčasti na pojednávaní, tvrdený návrh na prerušenie konania ).

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje

rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania,
čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci C. proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
je k námietkám navrhovateľa o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa možné konštatovať, že
odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje.

V danom konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská
republika), ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej

moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, §
3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona

o.i.ajnesprávnymúradnýmpostupomtých,ktorítietoúlohyplnia,nezákonnýmrozhodnutím(nezákonne
vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť ( § 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem
objektívnejzodpovednostištátu(bezohľadunazavinenie);štátvšakzodpovedálenvtedy,aksúsúčasne
splnenéajďalšiepodmienkyzodpovednosti,atoexistenciaškody,nemajetkovejujmy,nesprávnyúradný
postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym

úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok,
štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy
Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený
konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že
navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenou
majetkovou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Nie je opodstatnený jehonázor, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody. V tomto ohľade
odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa vysvetlil,
prečo nepovažuje návrh v časti náhrady majetkovej škody za dôvodný. Odvolací súd dodáva, že ak

navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej konkrétnej
exekučnej veci vznikla škoda, mal ju vyčísliť a i preukázať v konkrétnej výške. Nie je možné vychádzať
z jeho ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení - navrhovateľ totiž výšku škody vyčíslil paušálne
bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci. Výška škody
tvrdená navrhovateľom nie je preukázateľná a overiteľná z dôvodu, že navrhovateľ škodu nevyčíslil

na podklade preukázateľného zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ale ju vyčíslil paušálne.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ uvádzal, že situácia vyvolaná
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy s
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však tieto svoje

tvrdenia nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho
riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo, treba poukázať na to, že sám navrhovateľ nevyužil zákonné možnosti - vydanie rozhodnutia
neurgoval a ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej

osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj
fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo a chýba
tu príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011).

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ( vrátane

správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne
a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.