Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. august 2013

Súd: Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
Spisová značka: 2T/137/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3106011967
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSNM:2013:3106011967.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, samosudcom JUDr. Rastislavom Dlugošom, v trestnej veci

vedenej proti obžalovanému H.. F.. D. O., nar. XX.XX.XXXX v O., trestne stíhanému pre trestný čin
nevyplateniamzdyaodstupnéhopodľa§248aods.1Trestnéhozákonač.140/1961Zb.vzneníúčinnom
do 31.12.2005 (ďalej len „Trestný zákon"), na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19. augusta 2013 v
Novom Meste nad Váhom, takto

r o z h o d o l :

I.

Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku v znení účinnom do

31.08.2011, sa

o b ž a l o v a n ý : H.. F.. D. O., nar. XX.XX.XXXX v O., trvale bytom A. P. A. Q., T. XXXX/XX,

trestne stíhaný pre trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2005 na tom skutkovom základe, že ako zamestnávateľ,
štatutárny orgán a generálny riaditeľ spoločnosti SALVIAFARM-VITAE, a.s., so sídlom Nové Mesto nad

Váhom, Mnešická ul. č. 11, vo výplatnom termíne v lehote od 09.06.2005 do 30.06.2005 nevyplatil
svojmu zamestnancovi T. T. celú mzdu a odstupné za mesiac máj r. 2005 v celkovej sume 24.138,- Sk,
ale len jej pomernú časť v sume 4.138,- Sk, T. T. celú mzdu a odstupné za mesiac august r. 2005 v
celkovej sume 39.508.- Sk, ale len jej časť v sume 13.169,- Sk, G. F.E. celú mzdu a odstupné za mesiac
máj r. 2005 v celkovej sume 25.178,- Sk, ale len jej časť vo výške 4.278,- Sk, aj napriek tomu, že na
vyplatenie celej mzdy a odstupného mala spoločnosť SALVIAFARM-VITAE, a.s., dostatok finančných
prostriedkov, čím T. T. spôsobil škodu 20.000,- Sk, T. T. škodu vo výške 26.339,- Sk a G. F. škodu vo
výške 21.000,- Sk,

spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trenčín, sp. zn. 4Pv/810/2005 zo dňa 19.12.2006, doručenej súdu
dňa 21.12.2006,

o s l o b o d z u j e,

pretože tento skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa
- poškodená T. T., nar. XX.XX.XXXX v S., S. Č.. XX, trvale bytom A. P. A. Q.,
- poškodená T. T., nar. XX.XX.XXXX v S., T.. Š. XXX/X, trvale bytom A. P. A. Q.,
- poškodená G. F., nar. XX.XX.XXXX v P., trvale bytom P. Č.. XXXX/XX, A.É. P. A. Q.,

s nárokmi na náhradu škody odkazujú na občianske súdne konanie.II.

Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku v znení účinnom do

31.08.2011, sa

o b ž a l o v a n ý : H.. F.. D. O., nar. XX.XX.XXXX v O., trvale bytom A. P. A. Q., T. XXXX/XX,

1. trestne stíhaný pre prečin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Trestného

zákona č. 300/2005 Z.z. v znení účinnom v čase spáchania skutku, na tom skutkovom základe, že
ako zamestnávateľ a predseda predstavenstva akciovej spoločnosti SALVIAFARM - VITAE, a.s., so
sídlom Mnešická č. 11, Nové Mesto nad Váhom, napriek rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k.
NM-3C/48/2004 zo dňa 16.03.2006, právoplatného dňa 13.04.2006, ktorým súd určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru so zamestnancom spoločnosti SALVIAFARM - VITAE, a.s., N. F. je
neplatné, tejto nevyplatil splatnú mzdu za mesiac apríl až júl 2006, čím jej spôsobil škodu vo výške

60.000,-Sk, napriek tomu, že na vyplatenie celej mzdy a odstupného mala spoločnosť v čase priznania
oprávneného nároku - mzdy N. F., dostatok finančných prostriedkov,

2. trestne stíhaný pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. v znení
účinnom v čase spáchania skutku, na tom skutkovom základe, že ako predseda predstavenstva a

štatutárny orgán akciovej spoločnosti SALVIAFARM-VITAE, a.s., so sídlom Mnešická č. 11, Nové Mesto
nad Váhom si dňa 06.06.2005 na základe dodávateľských faktúr objednal tovar - lieh od spoločnosti
SLOVDRINK, s.r.o., v celkovej hodnote 72.560,- Sk, ktorý dňa 09.06.2005 prevzal ním poverený
zamestnanec spoločnosti SALVIAFARM - VITAE, a.s., v Dolnej Krupej v priestoroch spoločnosti
SLOVDRINK, s.r.o., spolu s faktúrami na úhradu kúpnej ceny prevzatého liehu s dohodou a súhlasom,

že prevzatý lieh zostáva až do uhradenia predmetných faktúr č. 2050138 a č. 2050139 majetkom
dodávateľa, t. j. spoločnosti SLOVDRINK, s.r.o., a aj napriek tomu, že k úhrade tovaru - liehu na základe
vystavených faktúr nedošlo, prevzatý lieh spoločnosti nevrátil, ale tento ďalej spracoval a následne
predal iným odberateľom, čím spoločnosti SLOVDRINK, s.r.o., vznikla škoda vo výške 72.560,- Sk,

spod obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. Pv/221/2008 zo dňa 15.05.2008,
doručenej súdu dňa 19.05.2008, v bode 1. aj v bode 2. obžaloby,

o s l o b o d z u j e,

pretože tieto skutky nie sú trestnými činmi.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa
- poškodená N. X., rod. F., nar. XX.XX.XXXX v S., trvale bytom X. Č.. XX, A. P. A. Q.,
- poškodený W.. U. Š., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XX, D.,

s nárokmi na náhradu škody odkazujú na občianske súdne konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „súd“) vykonal na hlavnom pojednávaní v dňoch
09.02.2009, 22.09.2009, 20.04.2010, 11.11.2010, 30.03.2011, 06.02.2013, 22.03.2013 a 15.08.2013

dokazovanie výsluchom obžalovaného H.. D. O., výsluchom poškodených T. T., T. T., G. F., N. X., G.. P.
F., výsluchom svekov Y. O., N. O., N. O., Y. U., G.. E. P., Ľ. O., O. Š., U. C., G. N., G. P. S., Y. T., P. P.,
G.. F. N., G.. Ľ. X., výsluchom znalkyne G..Y. O., čítaním listinných dôkazov a zistil nasledovné:

Obžalovaný H.. D. O. po poučení podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, vrátane poučenia

podľa § 257 Trestného poriadku, vyhlásil, že je nevinný zo spáchania skutkov, uvedených v obžalobách.
Z jeho výpovede na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že hlavnou a podľa neho jedinou príčinou
podnikateľských problémov, do ktorých sa dostala jeho spoločnosť, bolo vykázanie jeho a jeho
zamestnancov z pôvodných priestoroch na ulici Mnešickej v Novom Meste nad Váhom príslušníkmi
súkromnej bezpečnostnej služby inej spoločnosti, čo sa udialo 24.04.2005. Od tohto dátumu nepustili

jeho zamestnancov do prevádzky, nemohla pokračovať výroba, realizácia objednávok od odberateľov,čím spoločnosti denne vznikali obrovské škody. Istý čas nemala spoločnosť prístup ani k svojej účtovnej
dokumentácii. Obžalovaný podal návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktoré však druhou stranou
nebolo rešpektované. Ako predseda predstavenstva sa snažil hľadať náhradné riešenia, stále však

veril, že sa situácia vráti do normálu čo najskôr a spor medzi dvomi spoločnosťami dopadne v
jeho prospech. Časom sa im podarilo nájsť nové priestory. V takomto obmedzenom režime preto aj
pohľadávky voči dodávateľom ako aj zamestnancom boli uhrádzané podľa toho, koľko peňazí mala
spoločnosť k dispozícii či už na svojich účtoch alebo v hotovosti v pokladni. Prioritou pritom bolo
udržať výrobu a odberateľov, kým sa situácia stabilizuje. Z odpovedí obžalovaného na doplňujúce

otázky vyplynulo, že v tejto krízovej situácii sám plat nebral, dokonca po istý čas dotoval chod firmy aj
vlastnými prostriedkami. Čakal na chvíľu, kedy sa opäť všetko vráti do normálu. S tým, čo vie dnes,
by to vtedy urobil inak, nepokúšal by sa to bolestivé odumieranie jeho spoločnosti predlžovať. Kto
bol vtedy okrem neho členom predstavenstva, si presne nespomína, ani na mená konkrétnych ľudí,
ktorí s ním mali spolurozhodovať, resp. s ktorými konzultoval manažérske rozhodnutia predtým, než
došlo k úhrade. V okruhu spolupracovníkov dochádzalo v predmetnom období k zmenám vyvolaným

mimoriadnou situáciou spoločnosti. Čo sa týka nevyplatených miezd, nevedel sa k tomu presne vyjadriť,
nakoľko uvedené mali na starosti ekonómka a mzdová účtovníčka. Nemá vedomosť o tom, že by iným
zamestnancom neboli vyplatené mzdy. Sám je prekvapený z toho, že ani týmto poškodeným neboli
vyplatené mzdy. On nikomu z podriadených neprikazoval, že niektorým sa má na mzdách vyplatiť
menej. Keďže bolo menej peňazí, tak povedal, aby zatiaľ každému dali aspoň niečo, kým budú môcť

vyplatiť všetko. On osobne výplaty nedával. Ohľadne nezaplateného liehu to fungovalo tak, že keď
boli peniaze, záväzok sa uhradil. Štatutárovi Slovdrinku chceli v rámci vyporiadania záväzku ponúknuť
vozidlo, aby pokračoval v leasingu. Hoci obžalovaný ako predseda predstavenstva podpisoval nejaké
papiere, pripravovali mu ich vždy jeho podriadení. Ako predseda predstavenstva mohol podpisovať sám
za spoločnosť alebo mohli podpisovať podpredseda predstavenstva s ďalším členom. Jeho oprávnenie

predsedu predstavenstva konať a podpisovať sám za spoločnosť nebolo nikdy obmedzené. Prečo sa
jeho spoločnosť zbavovala majetku pod cenu, nevysvetlil, rovnako ani niektoré inak neproduktívne
výdavky, či transfer peňazí P.. L. v sume 200.000,- Sk. V súčasnosti je na dôchodku, avšak podniká.
Jeho nová firma má asi 6 zamestnancov a venuje sa výživovým doplnkom. Spoločnosť vykazuje skoro
nulový hospodársky výsledok. V tejto spoločnosti má minimálny plat, žije z dôchodku, pričom časť z

neho dáva do firmy.

Z výpovede svedkyne a poškodenej T. T. na hlavnom pojednávaní vyplynulo že bola v spoločnosti
obžalovaného zamestnaná ako pracovník výroby. Jej mzda bola cca 10.500,- Sk brutto. Mzda jej bola
vyplácaná na účet. Výplatné pásky si preberala od ekonómky. Výpoveď, ktorú dostala, bola podpísaná

obžalovaným. Že spoločnosť mala mať nejaké peniaze v čase, kedy márne čakala na vyplatenie celej
mzdy, vedela od pani T.. Samej jej bolo divné, že niektorí zamestnanci dostali mzdy celé, pričom ona a
niektorí ďalší iba nepatrnú časť. Trvá na tom, aby jej bolo doplatená mzda a tento zvyšok nevyplatenej
mzdy si uplatnila ako nárok na náhradu škody.

Z výpovede svedkyne a poškodenej T. T. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že po skončení pracovného
pomeru v spoločnosti obžalovaného mala nárok na odstupné. Hoci mala na výplatnej páske uvedené,
že jej to bolo vyplatené, na účet jej vo výplatnom termíne prišla v skutočnosti oveľa menšia suma.
Kontaktovala pani X., ktorá robila mzdy. Vyplácanie mala na starosti pani U.. Tá jej povedala, že
nedostala príkaz od riaditeľa, ktorým bol obžalovaný, na vyplatenie celej mzdy. Z ďalšieho výsluchu

svedkyne vyplynulo, že v spoločnosti obžalovaného pracovala ako vedúca výroby. Chodila pravidelne
na porady, ktoré sa konali v kancelárii obžalovaného a ktorých sa zúčastňovali viacerí, napr. páni
S., X.Á. a iní. Na porade si povedali, ktoré oddelenie čo potrebuje a následne na základe dohovoru
obžalovaného s ekonómkou sa niečo uhrádzalo. Ešte ani v auguste 2005 nefungovala výroba na 100
%, pracovalo sa v náhradných priestoroch. Platby za zásielky určené lekárňam v lete 2005 sa vyberali

platby v hotovosti, takže podľa jej názoru peniaze v pokladni boli a z nich mohli byť vyplácané mzdové
nároky zamestnancov. Miesto vyplácania zamestnancov sa uprednostňoval nákup materiálu, pohonné
hmoty. Platili sa iné veci, ako mzdy. Tieto informácie mala preto, že sedela v kancelárii s pani U.. Táto
mala nevďačnú funkciu. Mala na starosti financie. Nastúpila začiatkom apríla 2005, práve do toho
obdobia, kedy chod spoločnosti prestal byť taký, aký bol predtým. Zamestnanci, ktorí boli s pani U. v

bližšom kontakte, dostali vyplatenú väčšiu čiastku. U. dostávala príkazy od obžalovaného, ale podľa
názoru svedkyne asi v pár prípadoch niektorým vyplatila mzdy bez vedomia obžalovaného. Z výpovede
svedkyne ďalej vyplynulo, že v lete 2005 prichádzala do styku aj s faktúrami. Mala v tej dobe na starosti
tiež expedíciu výrobkov. Keďže zamestnancov bolo už menej, tí zostávajúci okrem svojho obvykléhopracovného zaradenia vykonávali aj niektoré činnosti iných, už prepustených zamestnancov. Faktúry
sa dávali šoférom a platby od lekární boli vyberané v hotovosti. Vie, že spoločnosť Slovdrink dodávala
spoločnosti obžalovaného lieh. Faktúry od tejto spoločnosti mal na starosti pán S., ktorý nakupoval za

spoločnosť. Vedela o tom, že lieh, ktorý sa nakupoval, sa predával. Lieh sa spracúval v ten deň, ako
bol dovezený, najneskôr na ďalší deň. O právnej povahe nákupu a distribúcie liehu nemala vedomosť.
Nevyplývalo to z jej pracovného zaradenia. Nevedela sa teda vyjadriť, či lieh, ktorý bol dodávaný
spoločnosťou Slovdrink, bol až do jeho zaplatenia vo vlastníctve dodávateľa. Vyjadrila osobný názor, že
ak by lieh nebol zaplatený, tak ho spoločnosti nedodajú a nemohli by ho následne ani distribuovať.

Z výpovede svedkyne a poškodenej G. F. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že v spoločnosti
obžalovaného pracovala asi 3 roky na rôznych pracovných pozíciách. Dňa 09.05.2005 obdržala poštou
výpoveď. Na výplatnej páske bola suma, ktorú mala dostať, ale dostala až neskôr v júni a júli 2005
oveľa nižšie čiastky na účet, pričom doposiaľ nemá vyplatenú celú mzdu napriek korešpondencii so
spoločnosťou obžalovaného. Spoločnosť fungovala asi do apríla 2005, kedy došlo k jej zatvoreniu,

nepracovalo sa tam, zamestnanci boli postupne prepúšťaní.

Z výpovede svedkyne Y. O. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že externe spracúvala účtovníctvo
spoločnosti obžalovaného. Prednostne boli uhrádzané dodávateľom faktúry, aby pokračoval beh
spoločnosti. Každé ráno sa robili zostavy pre obžalovaného na každú poradu, čo sa týka záväzkov, a

to podľa dátumu splatnosti a výšky záväzku, aj zoznam dodávateľov, aby mal obžalovaný predstavu,
čo zostáva neuhradené, resp. čo bude treba ešte uhradiť. Interná ekonómka spoločnosti bola pani Š. a
neskôr pani U.. Pracovných porád sa zúčastňovala ekonómka, ktorá predkladala prehľad o zostatku na
účte, o zostatku v pokladni a na porade sa rozhodovalo, čo sa uhradí a čo nie. Príkazy na úhradu do
banky podpisoval obžalovaný, vypisovala mu ich ekonómka na základe jeho pokynov. Prednostne sa

uhrádzali pohľadávky tých dodávateľov, ktorí urgovali a tlačili na úhradu. Takéto záväzky boli viaceré.
Niektoré boli po lehote splatnosti niekoľko týždňov, aj viac ako mesiac. Pokladňu zúčtovávala pani Š..

Z výpovede svedkyne N. O. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že v spoločnosti obžalovaného
pracovala ako sanitárka a robotníčka. Členkou predstavenstva bola len papierovo, navrhol ju tam

obžalovaný. Bola oslovená, či do toho pôjde, nakoľko ich v spoločnosti zostalo už len niekoľko. Má
vedomosť, že niektorým nebola vyplatené plná mzda. Ako členka predstavenstva nebola poverovaná
žiadnymi úlohami. Nemá poňatie o ničom, čo súviselo s vedením spoločnosti. Ekonómkami boli pni Š.,
neskôr pani U.. V čase, keď malo dôjsť k nevyplateniu miezd, nebola ešte členkou predstavenstva.
Príkazy na vyplácanie miezd dával vždy sám obžalovaný.

Z výpovede svedkyne N. O. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že bola pracovníčkou výroby. Neskôr
sa stala členkou predstavenstva, potom, ako viacerí boli na túto funkciu oslovení. V súčasnosti je
spoločníčkou inej spoločnosti s obžalovaným. Jej boli vyplatené všetky mzdové nároky, nemala s ničím
problém.

Z výpovede svedkyne Y. U. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že začala pracovať v spoločnosti
obžalovaného 01.04.2005, a to na oddelení zahraničného obchodu. V spoločnosti pracovala do
28.02.2006. V priebehu troch týždňov bola spoločnosť z pôvodného sídla vykázaná a začala fungovať
provizórne. Pracovné porady sa vykonávali v dome dcéry obžalovaného - P.. L.. Tam mali vždy o

siedmej ráno stretnutie ohľadne ďalšieho chodu spoločnosti. Obžalovaný na takéto stretnutia požadoval
vždy aktuálnu tabuľku, kde boli vyčíslené sumy záväzkov, akým spoločnostiam sa dlhuje a dátumy
splatnosti týchto záväzkov. Na poradách sa preberali aj otázky prepúšťaných zamestnancov a ich
mzdových nárokov. Po prísune finančných prostriedkov sa tieto ich nároky mali postupne priebežne
uhrádzať. Svedkyňa vie, že niektorým sa celá čiastka nevyplatila. O tom, čo, koľko a komu sa malo platiť,

rozhodoval obžalovaný. Na poradách sa zúčastňoval aj pán F., ktorý bol pravou rukou obžalovaného,
ďalejpaniO.,O.,prípadneiní.Svedkyňavtomtoobdobíimprovizáciefungovalazdomu,kdenavlastnom
počítači vybavovala elektronickú poštu a administratívnu agendu. Spoločnosť neskôr našla priestory
na Trenčianskej ulici v Novom Meste nad Váhom, fungovalo sa však naďalej provizórne. Po odchode
pani Š. zo spoločnosti pripravovala svedkyňa papiere na fakturáciu, čo spracúvala pani O.. V akej

výške sa uhrádzali mzdy, rozhodoval obžalovaný podľa toho, koľko prostriedkov bolo v danom čase
k dispozícii. K zablokovaniu účtov spoločnosti zo strany Daňového úradu došlo koncom roka 2005,
niekedy v zimných mesiacoch. Spomína si, že raz v lete 2005 boli vyslaní s pánom P. do spoločnosti
Slovdrink, kde sa mali pokúsiť o dohodu o splátkach alebo ponúknuť majiteľovi auto. Spoločnosť aj včase provizória disponovala nejakou hotovosťou, avšak väčšia časť z peňazí získaných z predaja išla
na platby dodávateľom a niečo sa dávalo aj do pokladne, aby bolo k dispozícii, keď bolo treba niečo
súrne vyplatiť. Pamätá si, že raz z pokladne dávala niečo aj na mzdy, ale nie všetkým. Netuší, aké boli

pohnútky obžalovaného pri rozhodovaní o tom, ktoré záväzky sa uhradia skôr, ktoré neskôr, ktoré len
pomerne. Väčšinou sa podľa jej názoru tak dialo preto, že bolo potrebné uhradiť dôležitejšie záväzky,
aby mohli ako firma fungovať ďalej.

Z výsluchu znalkyne G.. Y. O. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že obžalovaný vkladal do pokladne

spoločnosti sám prostriedky, avšak či išlo o jeho vlastné, sa zistiť nepodarilo. Z výsluchu znalkyne
tiež vyplynulo, že vo vedení účtovníctva spoločnosti obžalovaného boli zistené zásadné nedostatky.
Financie spoločnosti neboli náležite sledované a reálny pohyb peňazí nezodpovedal účtovnej evidencii.
Znalkyňa nenašla napr. účtovný doklad k sume 200.000,- Sk, ktorá mala byť daná P.. L. ako vrátenie
vkladu. Na korektné zodpovedanie viacerých otázok by muselo dôjsť k rekonštrukcii účtovníctva
spoločnosti. Znalkyňa vytkla vysoké náklady na občerstvenie, pracovné porady a pod., ktoré by

podľa jej názoru spoločnosť v kríze nemala mať v takej výške, ako bolo zistené. Chybný bol tiež
postup, kedy bol zaúčtovaný ušlý zisk, ktorý si spoločnosť uplatňovala za obdobie, kedy nefungovala
obvyklým spôsobom. Podľa názoru znalkyne a jej znaleckého posudku mala spoločnosť obžalovaného
v inkriminovanom období dostatok prostriedkov na to, aby mohla pokryť mzdové nároky zamestnancov.

Z výpovede svedka a poškodeného G.. P. F. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že jeho spoločnosť
Slovdrink obchodovala v minulosti so spoločnosťou obžalovaného. Platby od neho však bývali
oneskorené, bolo treba ich urgovať, chodiť za ním. Z dôvodu zhoršenej platobnej disciplíny spoločnosti
obžalovaného boli nútení urobiť výhradu vlastníctva vo vzťahu k dodávanému tovaru, nakoľko im to
potom robilo problém pri fakturácii. Informácia o výhrade vlastníctva bola vždy uvedená aj na faktúrach.

Ostatná dodávka liehu prebehla ako obvykle. Spoločnosť obžalovaného odobrala tovar (lieh), avšak k
jeho zaplateniu nedošlo. Išlo o faktúry na sumu 8.842,50 Sk a 63.717,50 Sk. Z uznesenia vyšetrovateľa
zo dňa 17.09.2007 pritom podľa svedka vyplýva, že k dátumu splatnosti faktúry mala spoločnosť
obžalovaného dostatok finančných prostriedkov na účte. Svedok bol neskôr aj za obžalovaným na
mieste, pričom obžalovaný mu uviedol, že nemá peniaze a keď bude mať, tak mu zaplatí. Po tejto

dodávke už svedok s obžalovaným spolu neobchodovali. V civilnom konaní si náhradu škody neuplatnil.

Z výpovede svedka G.. E. P. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že spoločnosť Salviafarm Vitae riadil
obžalovaný,jehosynB.O.zabezpečovalfinancovanie.Svedoksanariadeníspoločnostinezúčastňoval.
Porady si organizoval a chod spoločnosti riadil obžalovaný. Syn mu maximálne mohol poskytnúť pôžičky

na chod spoločnosti. V akej sume a koľko takých pôžičiek bolo, svedok nevie. Neskôr došlo medzi
obžalovaným a jeho synom B. O. k veľkým nezhodám, ktoré mohli pretrvávať aj do roku 2005-2006.

Z výpovede svedka Ľ. O. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že bol prevádzkovo-technický vedúci
areálu, kde sídlila firma obžalovaného. S obžalovaným prichádzal do kontaktu asi v roku 2001. V roku

2005-2006 už bol zamestnaný v Emersone.

Z výpovede svedkyne O. Š. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že podľa jej názoru spoločnosť
obžalovaného nebola nikým tretím financovaná. Zo spoločnosti odchádzala v septembri 2004. V roku
2005 nemala zo spoločnosťou obžalovaného už nič spoločné.

Z výpovede svedka G. N. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že bol zamestnaný v spoločnosti
obžalovaného do roku 2003, kedy odišiel na dôchodok, pričom aj potom spoločnosti vypomáhal.
Rozvážal tovar ako šofér. Chodieval aj pre lieh do Dolnej Krupej do firmy Slovdrink; bol tam najmenej
10-krát. Brával ho do 200-litrového suda. Po odvážení ho odviezol do Nového Mesta nad Váhom.

Pri odovzdávaní liehu v Dolnej Krupej G.. F. nebol. O odovzdávanie dokladov ohľadne liehu sa G..
F. nezaujímal, mal na to ľudí. Svedok od pracovníkov dodávateľa preberal dodací list, faktúru nie.
O výhrade vlastníctva ohľadne liehu svedok nič nevedel. Lieh a doklady k liehu odovzdával svedok
v Novom Meste nad Váhom poväčšine P. P.. Následne po spracovaní rozvážal tento lieh do lekárni
odberateľom v zaplombovaných bandaskách. Lieh sa expedoval najneskôr na druhý alebo tretí deň.

Do styku s faktúrami za lieh svedok nedochádzal. S obžalovaným sa o liehu nebavil. Ku konkrétnym
dátumom dodávok liehu sa vyjadriť nevedel. Príkazy na dovoz liehu mu nikdy nedával obžalovaný
osobne.Z výpovede svedkyne a poškodenej N. X. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že spoločnosť
obžalovanéhojejdalaneoprávnenevýpoveď,čoboloneskôrskonštatovanéajvrámcicivilnéhosúdneho
konania, ktoré ako žalobkyňa iniciovala. Po tom, ako súd rozhodol v jej prospech, žiadala od spoločnosti

obžalovanéhonáhradumzdy.Malojejbyťzaplatené43.776,-Sk,avšakdonesztejtosumyničnedostala.
K udalostiam z roku 2005 ani k pohľadávke spoločnosti Slovdrink sa vyjadriť nevie, keďže vtedy už v
spoločnosti nepracovala. Bola predsedom predstavenstva spoločnosti NODINOB REAL.

Z výpovede svedka G.. P. S. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že v roku 2005, keď prišla nejaká

SBS-ka, bol zamestnancom spoločnosti obžalovaného znemožnený prístup do budovy, manipulácia s
materiálom a samotná výroba. Taktiež bol znemožnený prístup k dokumentácii spoločnosti. V dôsledku
toho nemohla spoločnosť normálne fungovať.

Z výpovede svedka Y. T. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že pracoval pre spoločnosť obžalovaného.
Akotechnikplnilnakúpenýadovezenýliehdofliaš.Eštevtenistýdeň,akosaliehdoviezol,sazačalďalej

spracúval a následne sa vo väčších alebo menších fľašiach distribuoval lekárňam alebo zdravotníckym
zariadeniam. Ak sa to nestihlo v ten istý deň, tak najneskôr nasledujúci. Lieh v spoločnosti nezostával
ani sa tam neskladoval. Iba ak nejaký zvyškový, ktorý sa nechával na čistenie strojov. Nevedel nič o tom,
že by sa s distribúciou liehu malo čakať až na to, ako bude dodávateľovi liehu dodávka zaplatená. O
obehu liehu z právneho a administratívneho hľadiska teda nemal žiadnu vedomosť. Jeho úlohou bolo len

naplniť liehom fľaše a odovzdávať na distribúciu nemocniciam a lekárňam. Nikdy mu príkazy, ako naložiť
s konkrétnym liehom, nedával obžalovaný, ale iba jemu podriadení zamestnanci, napr. jeho vedúca T.
T., ktorá bola majstrová.

Z výpovede svedka P. P. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že v spoločnosti obžalovaného pracoval

ako skladník. Pamätá si, že v toku 2005 bol dodávaný lieh aj zo spoločnosti Slovdrink. Lieh dovážal
pán N., ktorý mu dal dodací list, na ktorom bolo napísané, koľko liehu sa doviezlo. Lieh prevzal. Čo
konkrétne bývalo napísané na dodacom liste, už nevie. Po prevzatí sa lieh dával do výroby pánovi T.
a iným zamestnancom. Svedok im tento lieh osobne odovzdal na fľaškovanie podľa pokynov vedúcej -
pani T.. Konkrétne príkazy, čo sa má robiť s konkrétnym liehom, nikdy nedával obžalovaný, ale vedúca.

Po rozfľašovaní išiel lieh naspäť do skladu a tento bol potom vydávaný na základe výdajok do lekární
a nemocníc. Cyklus od dovozu liehu po jeho expedíciu prebehol väčšinou v ten istý deň, najneskôr
nasledujúci deň. Nestalo sa, že by nafľaškovaný lieh bol v sklade dlhšie. Lieh býval dodávaný aj od inej
spoločnosti ako Slovdrink. Postup jeho spracovania bol rovnaký ako pri liehu od Slovdrinku.

Z výpovede svedka G.. F. N. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že podľa vlastného názoru svedka už
v čase, kedy sa žalované skutky mali stať, nepracoval pre spoločnosť obžalovaného. S obžalovaným
prichádzal do styku ako s členom dozornej rady inej spoločnosti oveľa skôr. Svedok vyjadril osobný
názor, podľa ktorého celé podnikanie obžalovaného zaniklo z dôvodu toho, že nevyšiel podnikateľský
zámer. To, že hlavou podnikania bol T.. B. O. mladší, platilo podľa svedka v dobách spoločnosti

Salvia Slovakia, a.s., kedy bola Salviafarm dcérskou spoločnosťou Salvia Slovakia, a.s. Potom vznikla
ako dcéra výrobná spoločnosť s veľkými plánmi. Po roku 2001-2002 už obžalovaný so synom
nespolupracovali. Svedok nemá vedomosť o tom, že by do spoločnosti obžalovaného boli dosadené do
riadiacich pozícii nejaké osoby od jeho syna. Jeho syn mohol vykonávať vplyv maximálne vo forme toho,
či obžalovanému poskytne alebo neposkytne nejakú pôžičku alebo úver s tým, že tento mohol nejako

účelovo viazať. Svedok nemá vedomosť o tom, či došlo k nejakým takýmto pôžičkám, je to len jeho
úvaha. Či svedok v roku 2005 pre obžalovaného a jeho syna ešte pracoval, si už nepamätal.

Z výpovede svedka G.. Ľ. X. na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že pracoval v spoločnosti obžalovaného
ako technický riaditeľ. Pamätá si na incident, kedy bol v apríli roku 2005 zamedzený zamestnancom

aj obžalovanému prístup do fabriky v Mnešiciach. Prišla nejaká SBS-ka, nikoho nechceli pustiť ani
dnu ani von, ani povoliť manipuláciu s materiálom. Vysvitlo, že spoločnosť vlastniaca budovu si takto
vymáhala zaplatenie nájmu a že pracovníci tam nemajú čo robiť. Túto spoločnosť zastupovala vtedy N.
F. (teraz X.). Vtedy už nebola zamestnaná u obžalovaného. Obsadenie trvalo mesiac, kým sa spoločnosť
vysťahovala. Svedok je toho názoru, že to všetko bolo namierené proti obžalovanému.

Na deň 15.08.2013 bol ako svedok predvolaný aj F.. B. O., ktorý však využil svoje právo a odmietol
vypovedať z dôvodu príbuzenského pomeru s obžalovaným.Súd na hlavnom pojednávaní vykonal ďalšie dokazovanie v rozsahu a spôsobom, ako vyplýva zo
zápisníc o hlavnom pojednávaní.

Podľa § 3 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2005, čin, ktorého stupeň
nebezpečnosti pre spoločnosť je nepatrný, nie je trestným činom, aj keď ináč vykazuje znaky trestného
činu.

Podľa § 3 ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2005, stupeň

nebezpečnosti činu pre spoločnosť je určovaný najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol činom
dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný,
osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou.

Podľa § 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2005, trestný čin je spáchaný
úmyselne, ak páchateľ

a) chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom,
alebo
b)vedel,žesvojímkonanímmôžetaképorušeniealeboohrozeniespôsobiť,apreprípad,žeichspôsobí,
bol s tým uzrozumený.

Podľa § 248a ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2005, kto ako
štatutárny orgán alebo prokurista právnickej osoby, alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nevyplatí
svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy, alebo odstupné, na
ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň mal finančné prostriedky
na ich výplatu, potresce sa odňatím slobody až na tri roky.

Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná.

Podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona kto ako štatutárny orgán právnickej osoby alebo fyzická osoba,
ktorá je zamestnávateľom, alebo ich prokurista nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu, plat alebo inú
odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň
ich splatnosti, hoci v tento deň mal peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré nevyhnutne nepotreboval
na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou,

alebo vykoná opatrenia smerujúce k zmareniu vyplatenia týchto peňažných prostriedkov, potrestá sa
odňatím slobody až na tri roky.

Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že obžalovaného je potrebné spod oboch
obžalôb oslobodiť. Výpoveďou nielen obžalovaného, ale aj viacerých svedkov, bolo preukázané, že

spoločnosť SALVIAFARM-VITAE, a.s. fungovala v normálnom (obvyklom) režime do apríla 2005, kedy
bez zavinenia obžalovaného nastala pre jej ďalšiu existenciu mimoriadne nepriaznivá situácia, zo dňa na
deň znemožňujúca pokračovanie vo výrobe. Následkom toho sa dostala do výrobného a manažérskeho
provizória, vedúceho k redukcii podnikateľských aktivít a prepúšťaniu zamestnancov. V tejto situácii,
kedy sa každodenne improvizovalo, sa obžalovaný ako štatutár rozhodoval pri uspokojovaní viacerých

splatných záväzkov na základe svojich priorít, ktorých poradie a mieru uspokojovania určoval najmä
podľa aktuálneho stavu disponibilných prostriedkov na účtoch alebo v pokladni, pričom ako vyplynulo
z dokazovania, prioritou najvyššieho stupňa bolo pre obžalovaného udržanie výroby a zákazníkov.
S odstupom času možno na takéto podnikateľské rozhodovanie, v ktorom sa záujmy zamestnancov
dostávali na nižšie priečky až za záujmy veriteľov-dodávateľov, síce nahliadať kriticky, avšak súčasne

bolo preukázané a znalkyňou zdokumentované, že obžalovaný sám počas tohto provizória dotoval
nemalými finančnými prostriedkami chod spoločnosti z vlastných zdrojov. V čase prijímania rozhodnutí
o ďalšom osude spoločnosti išlo u obžalovaného o človeka vyššieho, prakticky dôchodkového veku,
zaťaženého pri kreácii manažérskych výstupov či už pozitívnym alebo negatívnym sentimentom, v
pozadí ktorého sa nedala prehliadnuť vedomosť o tom, že jeho spoločnosť privádza ku krachu konanie

zamestnancov a spolupracovníkov jeho vlastného syna. Súhrn uvedených skutočností podľa názoru
súdu eliminuje v konaní obžalovaného prítomnosť subjektívnej stránky skutkovej podstaty žalovaných
trestných činov do takej miery, že je v danom prípade potrebné aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2
Trestného zákona (resp. § 3 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005), čímkonanie obžalovaného, ktoré sa síce stalo (t.j. bolo preukázané, že skutky sa stali), nemožno posúdiť
ako trestný čin. Chaotickosť situácie dotvára aj povážlivý stav účtovníctva spoločnosti v predmetnom
období, ktoré bez jeho rekonštrukcie podľa vyjadrenia znalkyne neumožňuje dať stopercentne korektné

a vyčerpávajúce odpovede na otázky súvisiace s trestnou zodpovednosťou obžalovaného, čo je tiež
ďalší z relevantných dôvodov, pre ktoré súd predmetnú trestnú vec posúdil týmto spôsobom.

Čo sa týka dodaného a nezaplateného liehu (bod č. 2 obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad
Váhom sp. zn. Pv/221/2008 zo dňa 15.05.2008), je súd toho názoru, že hoci mala byť pri ostatných

dodávkach liehu dojednaná výhrada vlastníctva, nezakladá to trestnú zodpovednosť obžalovaného na
tom právnom základe, ako ho vníma obžaloba. Poškodenej spoločnosti SLOVDRINK, s.r.o. vzhľadom
na opakovanú spoluprácu so spoločnosťou SALVIAFARM-VITAE, a.s. muselo byť s poukazom na
znalosť výrobných postupov zrejmé, že dodaný lieh sa nezvratným spôsobom spracuje ešte v ten
deň, ako je spoločnosti obžalovaného dodaný. Napriek tomu nebol súčasťou informácie o výhrade
vlastníctva aj zákaz ďalšej manipulácie s liehom až do úplného zaplatenia dodaného tovaru. Taktiež

nebolo preukázané, že by obžalovaný v čase realizácie dodávky mal v úmysle tento konkrétny lieh nikdy
nezaplatiť, ani to, že by ohľadne inkriminovaného liehu dával nejaké konkrétne príkazy svojim výrobným
pracovníkom, ako s ním majú naložiť, v záujme poškodenia spoločnosti SLOVDRINK, s.r.o. Je naopak
veľmipravdepodobné,žeotomtoliehuajehoosudenemalobžalovanývdeňjehodovozudospoločnosti
SALVIAFARM-VITAE, a.s. a následného spracovania žiadnu konkrétnu vedomosť, ale ju získal až

následne. Okrem toho súd dáva do pozornosti zaujímavý fakt, že poškodený dodávateľ si síce formálne
uplatnil výhradu vlastníctva, avšak sám určil spoločnosti obžalovaného splatnosť faktúry až dva týždne
po dodávke tovaru. Za to, ako dopadol tento konkrétny obchodnoprávny prípad dodávky liehu, síce
obžalovaný nesie ako štatutár spoločnosti objektívnu zodpovednosť, avšak súd je toho názoru, že pre
identifikáciu zodpovednosti subjektívnej, ktorá ako jediná môže zakladať trestnoprávnu zodpovednosť,

nebolodostatočnepreukázané,žebyobžalovanýchcelspôsobomuvedenýmvTrestnomzákoneporušiť
alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, resp. že by vedel, že svojím konaním také porušenie
alebo ohrozenie spôsobiť môže a pre prípad, že ho spôsobí, by s takým následkom bol uzrozumený.

Okrem už uvedeného je súd toho názoru, že pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného

zákona (bod 2. obžaloby Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom sp. zn. Pv/221/2008) je potrebné
obžalovaného oslobodiť aj s poukazom na tzv. princíp ultima ratio, pripúšťajúci trestnoprávny postih len
ako krajné riešenie tam, kde nástroje iných právnych odvetví na primeranú nápravu už nestačia. Mal by
byť určujúcim v postupe orgánov činných v trestnom konaní a súdov v modernej občianskej spoločnosti
pri posudzovaní konania, ktoré by pri prísne formálnom kvalifikovaní bez zreteľa na celý právny poriadok

možno inak vykazovalo naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu. Súd sa v tejto
súvislosti pri prezentovaní svojich úvah v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom (ŠANTA, J. -
ŽILINKA, M.: Ekonomická trestná činnosť a princíp ultima ratio. In: Justičná revue, 59, 2007, č. 12, s.
1646 - 1654), podľa ktorého „...trestné právo má z podstaty práva ultima ratio miesto len tam, kde sú
iné prostriedky ochrany práv fyzických a právnických osôb vyčerpané, neúčinné alebo nevhodné. Štát

tak tieto prostriedky môže uplatňovať len na báze zdržanlivosti, t. j. tam, kde iné nástroje práva zlyhali
alebo sú neefektívne a neadekvátne. Trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania ako
trestného činu, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za krajný právny prostriedok,
ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských
hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov

jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite
jednotlivca, aby si strážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné,
aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je prevažne ochrana
celospoločenských hodnôt a nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou
povahou spočívajú v súkromno-právnej sfére. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej

represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú vedľa toho
splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti. ... V opačnom prípade dochádza
k neprípustnému verejnoprávnemu zásahu do súkromnoprávneho vzťahu... Orgány činné v trestnom
konaní a súd navyše nemôžu prehliadať zjavnú skutočnosť, že nástroje, pomocou ktorých sa realizuje
trestnoprávna ochrana, obmedzujú základné práva a slobody a len dôsledné rešpektovanie princípu

ultima ratio zaručuje, že takéto obmedzenia bude možné ešte považovať za proporcionálne s účelom
sledovaným trestným konaním. Jednotlivé zložky proporcionality pritom sú spôsobilosť, nevyhnutnosť
a adekvátnosť použitia trestnoprávneho prostriedku ochrany a vyjadrujú nutnosť zodpovedania otázky,
či neexistuje alternatívne riešenie v mimotrestnej oblasti, ktoré by predstavovalo menšie obmedzeniezákladných práv určitej osoby. Z princípu nevyhnutnosti vyplýva, že možnosť využiť trestnoprávny
prostriedok nesmie byť natoľko jednoduchá a bežná, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie
celkom rezignovať na aktívnu ochranu ich práv a záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne

vyžadovať (platí to aj o nezodpovednom prístupe a tolerovaní porušovania zmluvných záväzkov a pod.).
Takýto stav by totiž odporoval zásade ultima ratio (krajný prostriedok), ale aj zásade vigilantibus iura
prosunt (právo pomáha bdelým).“

Z nálezu Ústavného súdu Českej republiky (I. ÚS 69/06) možno tiež uviesť, že aj Ústavný súd Českej

republiky „chápe trestní právo jako právo ultima ratio, tedy právo, jehož prostředky mají a musejí být
užívány tehdy a jen tehdy, pokud užití jiných prostředků právního řádu nepřichází v úvahu nebo je
zjevně neúčelné (obdobně nález Ústavního soudu sp. zn. IV. ÚS 469/04). Trestní právo a trestněprávní
kvalifikace určitého jednání přitom v zásadě nemá prostor tam, kde by nahrazovala individuální aktivitu
jednotlivců na ochranu jejich práv a právních zájmů v oblasti běžných soukromoprávních vztahů. V
opačném případě by totiž docházelo k znerovnoprávnění osob v jejich vzájemných vztazích a k neúctě

orgánů veřejné moci k rovnosti občanů, tedy k porušení čl. 1 Listiny a čl. 1 odst. 1 Ústavy. Povaha
trestníhoprávajakoultimaratiojedlenázoruÚstavníhosoudupředevšímreflexíprincipuproporcionality,
který ustálená judikatura Ústavního soudu považuje za výraz demokratického právního státu (čl. 1
odst. 1 Ústavy, srov. např. nález sp. zn. IV. ÚS 227/05). Jinak řečeno, proti jednáním porušujícím
práva vyplývající z občanskoprávních předpisů je třeba v prvé řadě brojit soukromoprávními prostředky,

při jejich nedostatečnosti uplatnit sankce správní, a teprve na posledním místě právo trestní. Opačný
přístup, tedy užití trestněprávního postupu, aniž by prostředky jiných právních odvětví byly použity,
by byl v rozporu s již naznačeným principem subsidiarity trestní represe, který vyžaduje, aby stát
uplatňoval prostředky trestního práva zdrženlivě. Při trestněprávním posuzování jednání, které má z
občanskoprávního pohledu podobu sporu o zaplacení určité částky, nutno na věc primárně nahlížet z

pohledu práva občanského a zvažovat, zda jsou dány podmínky pro nasazení krajního represivního
prostředku - trestního práva (obdobně viz nález Ústavního soudu sp. zn. IV. ÚS 469/04). Trestní právo
tak nemůže sloužit jako prostředek nahrazující ochranu práv a právních zájmů jednotlivce v oblasti
soukromoprávníchvztahů,kdezávisípředevšímnaindividuálníaktivitějednotlivce,abystřežilsvápráva,
jimž má soudní moc poskytovat ochranu, ve smyslu zásady vigilantibus iura scripta sunt (srov. nález

sp. zn. I. ÚS 4/04).“

Súd je teda toho názoru, že dodávku liehu od spoločnosti SLOVDRINK, s..r.o. a následné problémy s
jej nezaplatením je potrebné posudzovať ako obchodnoprávny spor dvoch podnikateľských subjektov a
nie ako trestný čin, za ktorý by obžalovaný niesol trestnoprávnu zodpovednosť. Preto obžalovaného aj

pre tento skutok spod obžaloby oslobodil.

Vzhľadom ku skutočnosti, že obžalovaný bol v celom rozsahu spod oboch obžalôb oslobodený, boli
poškodené subjekty s nárokmi na náhradu škody odkázané na občianske súdne konanie podľa § 288
ods. 3 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia. Oznámením
rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlási v
neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Odvolanie sa podáva na Okresnom
súdu Nové Mesto nad Váhom. O odvolaní rozhoduje Krajský súd v Trenčíne.