Rozhodnuté bolo na súde Mestský súd Košice
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Diana Chlebovič Solčányová
Forma rozhodnutia – Uznesenie
Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/506/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511211448
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7511211448.2
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek
senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľky G.. G.
L. nar. XX.X.R. bývajúcej v O. A. S. L.. X. Č.. XX zastúpenej JUDr. Ing. Petrom Holéczym advokátom
so sídlom v Košiciach na Vojenskej ul. č. 1 proti odporcovi G.. U. L. nar. X.XX.R. bývajúcemu v L. Č..
XX zastúpenému JUDr. Rudolfom Manikom advokátom so sídlom v Košiciach na Jantárovej ul. č. 30 v
konaní o určenie manželského výživného o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice -
okolie z 5.9.2012 č.k. 19C/158/2011-258 a proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie z 5.9.2012
č.k. 19C/158/2011-264 takto
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o určení výživného od odporcu pre navrhovateľku.
Potvrdzuje uznesenie.
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal odporcu prispievať na výživu navrhovateľky 50 Eur
mesačne od 9.8.2011 do 31.12.2011 a 150 Eur mesačne od 1.1.2012 do 10.4.2012, t.j. 735,50 Eur,
ktoré ho zaviazal zaplatiť navrhovateľke v dvoch splátkach po 367,75 Eur, prvú do jedného mesiaca
od právoplatnosti rozsudku a druhú do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku pod následkami
straty výhody splátok a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny
z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Napadnutým uznesením uložil odporcovi poriadkovú pokutu
30 Eur, ktorú ho zaviazal zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
Proti výroku o určení výživného podal v zákonnej lehote odvolanie odporca s návrhom, aby ho odvolací
súd zmenil tak, že zamietne návrh na určenie manželského výživného. Poukázal na to, že navrhovateľka
je schopná sama sa živiť zo svojho príjmu, pričom sa ešte zavinene zbavila výhodnejšieho vedľajšieho
zárobku zo spoločnosti Y. a W.. Uviedol, že prebrala preplatky na stravovanie zo školských jedální, ktoré
financoval zo svojich prostriedkov, a že vyživovacia povinnosť neslúži na vyrovnanie vzájomnej životnej
úrovne tak, ako je to v manželskom zväzku. Konštatoval, že nepreukázala výšku svojich výdavkov, ani
výdavkov ich dcéry, ktorá s ňou žije v spoločnej domácnosti, ani to, že by mala zdravotné problémy a
starala sa o choré dieťa.
Po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania odporca doplnil svoje odvolanie 11.12.2012.
Odporca podal odvolanie aj proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená pokuta s odôvodnením, že si nie
je vedomý toho, že rušil priebeh pojednávania až do tej miery, aby za to bol postihnutý.
Navrhovateľka sa k odvolaniam odporcu nevyjadrila.Výrok rozsudku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý, nadobudol
právoplatnosť, preto nebol predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O. s. p.).
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods.
2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania odporcu preskúmal napadnutý výrok rozsudku o určení výživného
aj s konaním, ktoré im predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne
zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s §
132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci
konania, preto je odôvodnenie napadnutého výroku rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami odporcu uplatnenými v
odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a odporca ani v
priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné
rozhodnutie o výživnom. Odvolací súd po zohľadnení všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k
predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že boli
splnené zákonné podmienky pre určenie manželského výživného podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine
a výživné určené súdom prvého stupňa v rozsahu 50 Eur mesačne od 9.8.2011 do 31.12.2011 a v
rozsahu 150 Eur mesačne od 1.1.2012 do 10.4.2012, vzhľadom na citované zákonné ustanovenia
v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady je primerané, pretože vyrovnáva
rozdiel v životnej úrovni manželov, ktorý vznikol v súvislosti so zrušením ich spoločnej domácnosti, a
v súvislosti s výraznou nerovnomernosťou ich príjmov. Odvolací súd sa nestotožnil s úvahou odporcu,
že vyživovacia povinnosť neslúži na vyrovnanie vzájomnej životnej úrovne tak, ako je to v manželskom
zväzku, pretože predmetom tohto konania je práve určenie manželského výživného, ktorého podstatou
je vyrovnanie životnej úrovne manželov v prípade, ak nie je rovnaká. Požiadavka, aby manželia mali
v zásade rovnakú životnú úroveň, je zdôvodnená ich rovnakým postavením v manželstve, v rodine, v
spoločnosti a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností. Hoci manželia zabezpečujú potreby rodiny
podľa svojich schopností a možností, ktoré nemusia byť a spravidla ani nie sú rovnaké, podieľajú sa
rovnakou mierou na hospodárskych výsledkoch svojej činnosti a majú preto tiež právo na v zásade
rovnakú životnú úroveň. Vzhľadom k tomu, že odporca v rozhodnom období zarábal podstatne viac
ako navrhovateľka a skladba ich výdavkov bola v zásade rovnaká, pretože obaja pracovali, samostatne
bývali, splácali úvery vzniknuté za trvania manželstva a starali sa o jedno dieťa, boli splnené podmienky
pre určenie manželského výživného a diferencované určenie výživného na 50 Eur mesačne od podania
návrhu 9.8.2011 do 31.12.2011, a na 150 Eur mesačne od 1.1.2012 do právoplatnosti rozsudku o
rozvode 10.4.2012 je primerané rozdielnym príjmom odporcu v jednotlivých obdobiach, ktoré však boli
stále vyššie ako tie, ktoré mala v rozhodnom období navrhovateľka. Konkrétne za obdobie od podania
návrhu do 31.12.2011 prevyšoval príjem odporcu navrhovateľkin o 277 Eur mesačne a od 1.1.2012
do 10.4.2012 až o 512 Eur mesačne. Podľa názoru odvolacieho súdu neboli splnené podmienky pre
aplikáciu zásady potencionality príjmov upravenú v § 75 ods. 1 Zák. o rodine pokiaľ ide o príjmy
navrhovateľky zo spoločnosti W., s.r.o., ktoré by tam mohla dosahovať, ak by s nimi neukončila
spoluprácu (v roku 2009) pretože príjem, ktorý by dosahovala by len málo ovplyvňoval jej životnú úroveň
a nútil by ju ešte viac pracovať, s čím by sa úmerne zvyšovali aj jej výdavky a opodstatňovali tak ešte
väčšiu participáciu odporcu. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by navrhovateľka pracovala aj
pre spoločnosť Y. I. tak, ako tvrdil odporca v podanom odvolaní. Za zmienku v tejto súvislosti stojí aj to,
že odporca dokázal v priebehu celého konania poukazovať na vedľajší príjem navrhovateľky, ktorý ani
nepoberala v rozhodnom období a sám pri vykresľovaní svojej finančnej situácie opomenul spomenúť,
že okrem hlavného má aj vedľajší - a celkom slušný príjem z doplnkovej dôchodkovej spoločnosti X., na
ktorý musela súd upozorniť až navrhovateľka. Ani skutočnosť, že navrhovateľka vyberala preplatky na
stravnom za obdobie od februára 2008 do novembra 2011 v celkovom rozsahu 787,80 Eur mesačne nič
nemení na závere, že nemala rovnakú životnú úroveň ako odporca, pretože tieto preplatky (až na dva)
vyberala mimo rozhodného obdobia a keďže už pred podaním návrhu preukázateľne nemala rovnakú
životnú úroveň ako odporca, nebolo by spravodlivé od nej žiadať, aby si z nich vytvárala úspory. Z
obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka v rozhodnom období prevzala preplatok na stravnom v rozsahu72,37 Eur a to 28.11.2011, ktorý už bol zohľadnený pri diferencovanom určení výživného na 50 Eur do
31.12.2011. K ďalším odvolacím námietkam odporcu odvolací súd uvádza, že pre určenie manželského
výživného nie je rozhodujúce, či je navrhovateľka schopná sama sa zo svojho príjmu živiť, alebo že
by bolo potrebné preukazovať, že je chorá alebo sa stará o choré dieťa, pretože tie sú podstatné pre
určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Pomery odporcu, na ktoré sa odvoláva, týkajúce
sa rozdielnej skladby ich výdavkov na bývanie, boli zohľadnené pri určení rozsahu manželského
výživného, pretože rozdiely v príjmoch by za inej situácie opodstatňovali určenie výživného v ešte
vyššom ako určenom rozsahu. Odvolací súd je toho presvedčenia, že odporcovi zostane aj po zaplatení
manželského výživného dostatok prostriedkov na uspokojovanie svojich potrieb v rozsahu bežného
životného štandardu, a aj na uspokojovanie potrieb Jána, ktorý s ním žije v spoločnej domácnosti,
preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil svojej manželke (teraz už
bývalej), ktorej príjmy sú pri v zásade rovnakej skladbe ich výdavkov (až na vyššie spomenutú výnimku)
oveľa nižšie. Zásada solidarity totiž nepripúšťa, aby sa jeden z manželov dostal do nevýhodnejšieho
postavenia len preto, že napriek všetkému úsiliu nedosahuje taký príjem ako druhý z manželov. Pretože
konajúci súd správne vypočítal dlh na výživnom a rozhodol správne aj o spôsobe jeho zaplatenia, ktorý
je primeraný príjmom odporcu, odvolací súd potvrdil napadnutý výrok rozsudku podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správny a podľa odseku dva tohto zákonného ustanovenia sa obmedzil na skonštatovanie
správnosti jeho dôvodov.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Keďže lehota na podanie odvolanie uplynula odporcovi 8.11.2012 a novú argumentáciu odvolacích
dôvodov doručil súdu až 11.12.2012, odvolací súd na ňu neprihliadal.
Aj pokiaľ ide o uloženie pokuty odporcovi, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa
postupoval správne, ak pristúpil k jej uloženiu v rozsahu 30 Eur, pretože odporca opakovane rušil
plynulosť pojednávania, napriek výzvam a upozorneniam na následky svojho správania neustále skákal
do reči konajúcej sudkyni, vyrušoval, zvyšoval hlas a pri odchode buchol dverami tak, ako to vyplýva zo
zápisnice z pojednávania na č.l. 255 a 256 spisu. Takéto správanie nebolo akceptovateľné a aj podľa
názoru odvolacieho súdu plne opodstatňovalo uloženie pokuty v rozsahu 30 Eur, ktorej výška je ešte
mierna oproti spôsobu správania sa odporcu a hornej hranici pokuty, ktorú súd môže uložiť podľa § 53 O.
s. p.. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil aj napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a
podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti
jeho dôvodov.
Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.