Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6CdoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917205614
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5917205614.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne V.. I. D., narodenej XX. G. XXXX, H., H. X/
B, zastúpenej splnomocnenkyňou Zukalová - Advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava - mestská časť
Petržalka, Černyševského 3761/46, IČO: 36 859 354, proti žalovanej Prima banka Slovensko, a.s.,
Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpenej splnomocnenkyňou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,
Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 9.495 eur s príslušenstvom, vedenom pôvodne

na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 5Cpr/14/2017 (teraz na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
4Cpr/1/2024), o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26. februára 2021 sp. zn.
10CoPr/7/2020 v časti trov konania, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 2. júla 2020 č. k.

5Cpr/14/2017-439 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 9.495 eur v hrubom titulom prvej
časti mimoriadneho výkonnostného bonusu pre kľúčových zamestnancov žalovanej spolu s úrokom z
omeškaniavovýške5%ročneod7.augusta2016dozaplateniaažiadnejzostránprávonanáhradutrov
konania nepriznal. Rozsudok právne zdôvodnil ust. § 9 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a § 23a ods. 1 až 4, § 23b ods. 1 a 3 zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o bankách“). Žalobu považoval za dôvodnú, a preto jej vyhovel. Rozhodnutie o trovách
konania bolo odôvodnené právne ust. § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku v znení neskorších zákonov (ďalej tiež len „CSP“) a vecne čiastočným úspechom
oboch sporových strán (zohľadnené bolo zavinenie žalobkyne na zastavení konania v časti o určenie
práva na vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu). Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa
bola úspešná čo do zaplatenia sumy 9.495 eur s príslušenstvom, predmetom žaloby bol však aj nárok

na určenie práva na mimoriadny výkonnostný bonus, ohľadom ktorého určovacieho petitu žalobkyňa
zobrala žalobu späť, a teda procesne zavinila zastavenie konania, v dôsledku čoho by prislúchala
žalovanej náhrada trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP.

2. Na odvolanie žalobkyne (v časti trov konania) a žalovanej Krajský súd v Žiline (ďalej tiež len „odvolací
súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom z 26. februára 2021 sp. zn.

10CoPr/7/2020 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 60 %. Potvrdenie rozsudku súdu prvej
inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou (aj v časti nároku na náhradu trov konania). Vo vzťahu
k žalobkyňou napadnutej časti uviedol, že postoj k otázke náhrady trov jednoznačne odvolací súd
definoval už v predchádzajúcom rozhodnutí (bod 23. odôvodnenia uznesenia z 30. apríla 2020 sp.
zn. 10CoPr/4/2019). Na dotknutých východiskách a úvahách sa nič nemení ani v aktuálnom štádiu

konania. Aj vzhľadom na to, že išlo o súčasť zrušujúceho rozhodnutia, krajský súd opakovane uvádza,
že prvotné uplatňovanie práva žalobkyňou bolo pre zjavný rozpor s § 137 písm. c) CSP svojou povahouzrejme bezdôvodným uplatňovaním práva a v zásade len s nemalou dávkou „zhovievavosti“ súdu prvej
inštancie (zrejme i s prihliadnutím na to, že ide o pracovnoprávny spor, teda o spor s ochranou slabšej
strany) bola akceptovaná zmena žaloby na žalobu o plnenie (z určovacej žaloby). Ak by sa aj postup

žalujúcej strany nedal označiť priamo za „špekulatívny“ (ako uvádzala žalovaná), v plnej miere vykazuje
znaky účelovosti, kedy žalobkyňa najskôr vykonala „rozšírenie žaloby“ (v skutočnosti uplatnenie úplne
kvalitatívne iného nároku) a následne po jej pripustení zobrala späť určovací petit, t.j. v celom rozsahu
pôvodne uplatňovaný nárok. Za danej procesnej situácie je namieste (zodpovedá i kritériu spravodlivého
usporiadania vzťahov) v otázke nároku na náhradu trov aplikovanie „druhej“ varianty vymedzenej v

§ 255 ods. 2 CSP; t.j. vyslovenie, že žiadna zo strán nemá na ich náhradu právo. Rozhodnutie o
trovách odvolacieho konania bolo odôvodnené právne ust. § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 CSP
a vecne úspechom žalobkyne v odvolacom konaní v rozsahu 60 % (zohľadniac neúspech žalobkyne
v odvolacom konaní pokiaľ šlo o trovy konania). Odvolací súd dodal, že pri rozhodovaní o náhrade
trov aktuálneho odvolacieho konania bolo nutné zohľadniť, že odvolaniu ani jednej zo strán nebolo
vyhovené. Z hľadiska významu/relevancie jednotlivých súčastí predmetu rozhodovania krajský súd v

konkrétnostiach súdeného prípadu ustálil, že otázka náhrady trov konania vo vzťahu k meritu veci
zodpovedá pomeru 1:4 (inými slovami, že rozhodovanie o nároku na náhradu trov zodpovedá 20 % z
rozhodovania súdu ako celku).

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie.

Dovolanie odôvodnila ust. § 420 písm. f) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP, t.j. nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom v
otázke, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Navrhla zmenu rozhodnutia odvolacieho súdu tak, že jej bude priznaná plná náhrada trov konania.

Uviedla,ževdanejveciišloodveprávneveci,apretomalobyťokaždomnárokurozhodnutésamostatne
v časti trov konania. Došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe a k finančnému poškodeniu
žalobkyne (odvolací súd odňal žalobkyni právo na náhradu účelne vynaložených trov konania). Z
napadnutého rozhodnutia nie je zrejmá miera úspechu a neúspechu každej strany sporu. Rozhodnutím
o nepriznaní trov konania žiadnej strane sporu došlo k narušeniu práv žalobkyne legitímne očakávať, že

jej spor bude rozhodnutý spravodlivo. Napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, prekvapivý, vykazuje
znaky arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti a nevyplynuli z neho „dôvody hodné osobitného zreteľa“.
Žalobkyňa a ani žalovaná neboli vyzvané, aby sa k aplikácii § 257 CSP vyjadrili. Nebolo možné vec
posúdiť podľa § 255 ods. 2 CSP, preto prichádza do úvahy len aplikácia § 257 CSP. Dovolateľka
poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo

„dovolací súd“) sp. zn. 3MCdo/11/2011.

4. Žalovaná navrhla dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietnuť.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427

ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo nižšími súdmi rozhodnuté (§ 424 CSP) za splnenia
tiež podmienok zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods.
1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že
dovolanie žalobkyne je potrebné odmietnuť.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úpravajehoprípustnosti.Vzmysle§419CSPjeprotirozhodnutiuodvolaciehosúdudovolanieprípustné,
(len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-
ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v

ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu o náhrade trov konania.

8. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v uznesení zo 17. septembra 2019 č. k. I.
ÚS 387/2019-26 poukázal na to, že problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného
sporového poriadku sa zaoberal v uznesení z 15. augusta 2018 sp. zn. I. ÚS 275/2018 (rozhodnutie č.
74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu 2018, s. 1270), v ktorom vyslovil, žeustanovenie § 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej, t.j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu,
ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t.j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej,

ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym
(hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom
o danej otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak
ako jeho vecným prejednaním (t.j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho
konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí

prvoinštančného súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací
súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí,
pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam
podľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených
v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu
dovolacím súdom vylúčené. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné

odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci
odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov
konaniaskonečnouplatnosťou,takžerozhodnutieodvolaciehosúduotomtoodvolaníjevotázkenároku
na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.),
a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní

z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

9. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

10. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

11. Žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ust. § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm.
a) CSP. Dovolací súd, vychádzajúci z konštrukcie dovolacieho konania v podmienkach aktuálnej právnej

úpravy civilného sporového procesu a tiež z ostatného záveru veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP
(v tejto súvislosti porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2018 sp. zn. 1VCdo/1/2018),
preto pristúpil ku skúmaniu existencie dovolacích dôvodov (a tiež dôvodov prípustnosti dovolania),
uplatnených dovolaním v tejto veci, podľa chronológie priradenej im ustanoveniami zákona, ktorého sú

súčasťou.

12. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa
tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,

2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto
posudzoval opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade
zmätočnosti.

13. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej

došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný
postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie
faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes

ešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a
mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017,
3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na
spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv nanestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

14. Dovolateľka namietala nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
v časti trov konania.

15. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len
„Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia
FMZV ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len ,,Dohovor“), je okrem práva domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý

argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

16. Včlenením formulácie o práve na spravodlivý súdny proces do textu zákona (§ 420 písm. f) CSP) sa
požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale naopak, sprísnili (IV. ÚS 314/2020, ZNaU

69/2020).

17. V napadnutom rozhodnutí v prejednávanej veci odvolací súd uviedol v odsekoch 36. a 37.
odôvodnenia, z akých dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti trov konania považuje za vecne
správne (viď i odsek 2. tohto uznesenia), a prečo tu bolo na mieste aplikovať § 255 ods. 2 CSP (a § 256

ods. 1 CSP), a teda vyplýva z neho i miera úspech/neúspechu (resp. zavinenia). Odvolací súd uviedol,
že prvotné uplatňovanie práva žalobkyňou bolo pre zjavný rozpor s § 137 písm. c) CSP svojou povahou
zrejme bezdôvodným uplatňovaním práva a v zásade len s nemalou dávkou „zhovievavosti“ súdu prvej
inštancie (zrejme i s prihliadnutím na to, že ide o pracovnoprávny spor, teda o spor s ochranou slabšej
strany) bola akceptovaná zmena žaloby na žalobu o plnenie (z určovacej žaloby). Žalobkyňa najskôr

vykonala „rozšírenie žaloby“ (v skutočnosti uplatnenie úplne kvalitatívne iného nároku) a následne po
jej pripustení zobrala späť určovací petit, t.j. v celom rozsahu pôvodne uplatňovaný nárok. Za danej
procesnej situácie bolo podľa názoru nižších súdov namieste (zodpovedalo to i kritériu spravodlivého
usporiadania vzťahov) v otázke nároku na náhradu trov aplikovanie „druhej“ varianty vymedzenej v §
255 ods. 2 CSP.

18. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie i v napadnutej
časti trov konania ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Z odôvodnení rozhodnutí nižších
súdov, chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých
skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval

odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu (v časti trov konania). Odvolací súd a pred
ním súd prvej inštancie odôvodnili svoje rozhodnutia podrobne, spôsobom zodpovedajúcim zákonu. S
potrebnou presvedčivosťou vysvetlili tak všeobecné právne úvahy, ktoré mali na zreteli pri rozhodovaní,
ako aj individuálne okolnosti preskúmavaného prípadu.

19. Argumentácia dovolateľky ohľadom aplikácie § 257 CSP nie je namieste, nakoľko k žiadnej tejto
aplikácii zo strany nižších súdov nedošlo, a preto ani nebol dôvod vyzývať strany k vyjadreniu sa k
tomuto ustanoveniu.

20. Dovolací súd považuje za potrebné ešte poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je
predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).21. Za procesnú vadu konania uvedenú v § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Ani prípadné nesprávne právne posúdenie
nezakladá vadu zmätočnosti (R 24/2017).

22. Prípustnosť dovolania z ust. § 420 písm. f) CSP v danom prípade nevyplýva.

23. V danom prípade žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania i z ustanovenia § 421 ods. 1
písm. a) CSP (citované v odseku 10. tohto uznesenia).

24. Podľa § 421 ods. 2 CSP dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací
súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

25. Dovolaním napadnutým uznesením (hoci bolo súčasťou výroku rozsudku) odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu súdu prvej inštancie v časti o nároku na náhradu trov konania (§ 357 písm.

m) CSP).

26. Z citovaných ustanovení vyplýva, že prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
tento rozhodol o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, ktorú
dovolateľka vyvodzuje z § 421 CSP je vylúčená ustanovením § 421 ods. 2 CSP.

27. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie dovolateľky ako neprípustné odmietol podľa § 447
písm. c) CSP v spojení i s § 421 ods. 2 CSP.

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.