Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. február 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15CoPr/15/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423207533
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1423207533.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členiek
senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v spore žalobcu: A.. O.. A. Ď., D. W.
XX.X.XXXX, N. D., Š. XA, zastúpeného: JUDr. Peter Kubina, advokát, IČO: 42 266 793, Bratislava,
Bottova 2A, vedúci organizačnej zložky zahraničného združenia Dentons Europe CS LLP, organizačná
zložka, IČO: 36 861 391, Bratislava, Bottova 2A proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky, IČO: 00 151 866, Bratislava, Pribinova 2, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV z 27. novembra 2023, č. k. 33 Cpr 4/2023-88,
takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 27. novembra 2023, č. k. 33Cpr/4/2023-88 p o t
v r d z u j e .

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia,
ktorým sa žalobca, bez podania žaloby vo veci samej, domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zdržať sa voči nemu uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky
č. XXX, zo dňa 27.10.2023, ďalej uložiť žalovanému povinnosť poskytnúť mu časť pracovnej odmeny

- pomernú časť služobného platu vo výške 4.222,50 € mesačne v hrubom a príspevku na bývanie vo
výške 232,- € mesačne v hrubom za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra
Slovenskej republiky č. XXX, zo dňa 27.10.2023, voči nemu od 3.11.2023 vrátane do dňa vykonateľnosti
uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia, spolu s úrokom z omeškania v sadzbe
9,25 % ročne z nezaplatenej sumy od 3.11.2023 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa vykonateľnosti
uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia. Vo výroku II. súd prvej inštancie žalovanému náhradu

trov konania nepriznal.
1.2. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že podanému návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
nie je možné vyhovieť vzhľadom na všeobecné obmedzenie civilného súdu nezasahovať do právomoci
orgánov verejnej správy, ale aj skutočnosť, že nepreukázal dôvodnosť navrhovaného neodkladného
opatrenia. Právne rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 324 ods. 1, ods. 3, § 325 ods. 1, ods. 2 písm.
a) a d), § 328 ods. 1, § 329 ods. 1, § 333, § 334 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“).

Súd prvej inštancie konštatoval, že navrhovateľ (v zmysle prvého dielu, tretej hlavy, tretej časti Civilného
sporového poriadku je toto označenie použité správne, pre jednotnosť v tomto rozhodnutí bude odvolací
súd používať označenie uvádzané navrhovateľom neodkladného opatrenia - poznámka odvolacieho
súdu) odôvodnil svoj návrh neodkladnou potrebou úpravy pomerov medzi ním a odporcom, vo vzťahu
ku ktorému je v služobnom pomere podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, z dôvodu, že personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej

republikyč.436zodňa27.10.2023,vyhláseným adoručenýmmudňa3.11.2023,boldočasne
pozbavený výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnejslužbe policajtov s účinnosťou odo dňa 3.11.2023 do právoplatného skončenia jeho trestného stíhania a
to napriek skutočnosti, že s týmto pracovnoprávnym úkonom nesúhlasil a opatrením prokurátora Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 63/22/1000-65,

zo dňa 5.10.2023, teda niekoľko týždňov pred vydaním pracovnoprávneho úkonu mu bola poskytnutá
ochrana oznamovateľa, ktorý podal kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti v
rozsahu uvedenom v ustanovení § 7 zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov
a podľa § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov sa vyžadoval na urobenie
pracovnoprávneho úkonu predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej

činnosti, o ktorý však žalovaný nepožiadal, ergo nebol udelený. Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že
v zmysle § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov je tento pracovnoprávny úkon
neplatný, a preto žiadal, aby súd neodkladným opatrením zasiahol tak, že žalovanému
uloží povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu predmetného personálneho rozkazu a uloží mu
povinnosť poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny za každý deň trvania výkonu predmetného
personálneho rozkazu spolu s úrokom z omeškania. Zároveň poukázal na to, že žalovaný pristúpil

k vydaniu predmetného personálneho rozkazu práve v súvislosti s jeho oznámením o závažnej
protispoločenskej činnosti a v nadväznosti na jemu priznanú ochranu oznamovateľa podľa zákona č.
54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov a zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní, čím porušil zákaz jeho diskriminácie aj v nadväznosti na § 2a ods. 3
zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov. K pracovnoprávnej povahe vzťahu

medzi stranami sporu súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 2 písm. e) zákona č. 54/2019 Z. z. o
ochrane oznamovateľov, podľa ktorého sa pracovnoprávnym vzťahom rozumie aj štátnozamestnanecký
pomer alebo služobný pomer, teda aj služobný pomer žalobcu vo vzťahu k žalovanému. Zároveň je
pravdou, že zákon č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov v ustanovení § 7 ods. 1
podmieňuje vykonanie pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľom voči chránenému oznamovateľovi,

na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu, avšak v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z. o
ochrane oznamovateľov zákon označuje za pracovnoprávny úkon nielen rozhodnutie zamestnávateľa,
ale aj právny úkon zamestnávateľa, z čoho vyplýva, že zákon rozlišuje právny úkon a
rozhodnutie ako dva druhy úkonov zamestnávateľa, pričom ich oba označuje za pracovnoprávne úkony.
Keď žalobca poukazuje na ex lege neplatnosť predmetného personálneho rozkazu ako rozhodnutia

žalovaného, ktoré je pracovnoprávnym úkonom, potom je potrebné uviesť, že ustanovenie § 7 ods. 8
zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov nepoužíva označenie pracovnoprávny úkon, ktorý
by zahrňoval nielen právny úkon, ale aj rozhodnutie zamestnávateľa; používa iba označenie právny
úkon, pričom ustanovuje, že neplatný je taký právny úkon, na ktorý úrad neudelil súhlas. Z uvedeného
tak nevyplýva, že by rozhodnutie zamestnávateľa urobené bez súhlasu úradu, malo byť automaticky

neplatné. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že o vztiahnutí uvedeného ustanovenia aj na
rozhodnutie zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, ako je v tomto prípade, nemožno ani
uvažovať, nakoľko v rámci preskúmania nie je vo vzťahu k týmto rozhodnutiam konštatovaná neplatnosť,
ale nezákonnosť. Dôvodil, že predmetný personálny rozkaz je rozhodnutím vydaným v zmysle § 46 ods.
1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov ministrom (podľa

§ 3 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov), proti ktorému je v zmysle § 244 možné
podať rozklad, ktorý nemá odkladný účinok, z čoho vyplýva, že ide o rozhodnutie, ktorého preskúmanie
v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok patrí do kompetencie správneho
súdu (obdobne preskúmanie personálneho rozkazu Ministra vnútra Slovenskej republiky v
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 36/2015, zo dňa 2.2.2016) a súd ako

súd civilný, prejednávajúci v zmysle § 3 C.s.p. súkromnoprávne spory, nemá oprávnenie sa k tomuto
rozhodnutiu, predovšetkým jeho zákonnosti či nezákonnosti, akokoľvek vyjadrovať a túto posudzovať.
V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu
Slovenskejrepubliky 1SKomp6/2021,zodňa8.12.2021,naktorépoukázalajžalobca,
avšak bez uvedenia časti tohto rozhodnutia. Z obsahu tohto rozhodnutia potom uzavrel, že aj keď na

konanie arozhodovanieonávrhunanariadenieneodkladnéhoopatreniajedanáprávomoc
civilného súdu, neznamená to, že môže o takomto návrhu rozhodnúť nehľadiac na jeho prípadné dopady
v rámci výkonu verejnej moci. Mal za to, že ak sa žalobca navrhovaným neodkladným opatrením
domáha, aby súd uložil povinnosť žalovanému ako orgánu verejnej správy, aby sa zdržal uplatňovania
a výkonu personálneho rozkazu, ktoré je rozhodnutím vydaným v rámci správneho konania, voči jeho

osobe, potom ide o bránenie vo výkone právomocí orgánu verejnej moci, keď predmetný personálny
rozkaz bol vydaný na základe § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe
policajtov, kde zákon explicitne ustanovuje, že „Policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby,
ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebopriebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin.“, pričom „Policajtovi,
ktorý bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, sa poskytne služobný plat vo výške minimálnej
mzdy ustanovenej osobitným predpisom. Tento služobný plat sa zvyšuje o 10 % priznaného

služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však do výšky 70 % priznaného služobného
platu.“ (odsek 3.). Ak by aj neboli splnené podmienky pre vydanie predmetného personálnu rozkazu,
akékoľvek preskúmanie či obmedzenie výkonu tohto rozhodnutia je plne v kompetencii správneho súdu
(v konaní o správnej žalobe, ak túto žalobca podá v zákonnej lehote), kde v zmysle § 185 písm. a)
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok správny súd môže, ak osobitný predpis neustanovuje

inak, na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok,
ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej
správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom
prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore
s verejným záujmom. Vo vzťahu k uvedenému dal súd prvej inštancie do pozornosti tiež uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 13/2020, zo dňa 22.1.2020, podľa

ktorého by neodkladné opatrenie malo byť uplatňované v prípade, ak neexistuje iná možnosť ochrany
prostredníctvom iného inštitútu. Súd prvej inštancie zároveň skonštatoval, že ak by aj vydal navrhované
neodkladné opatrenie bez časového obmedzenia, tak ako to navrhuje žalobca, v prípade preskúmania
predmetného personálneho rozkazu v rámci správneho súdnictva by mohlo dôjsť k situácii, kedy správny
súd skonštatuje zákonnosť predmetného personálneho rozkazu, avšak nariadené neodkladné opatrenie

bude aj naďalej obmedzovať žalovaného v jeho uplatňovaní a výkone. Z uvedeného je zrejmé, že ide o
situáciu, ktorá potvrdzuje nemožnosť civilného súdu vydať rozhodnutie, ktorým obmedzí orgán verejnej
správy pri výkone verejnej moci. Vo vzťahu k namietanej diskriminácii súd prvej inštancie dôvodil, že
preskúmanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nie je vecou, ktorú je možné vykonať len na
základe jediného podania žalobcu v rámci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nakoľko ide

o vec, ktorú je potrebné riadne posúdiť v rámci konania vo veci samej, kde okrem tvrdení žalobcu, je
žalovanému poskytnutá možnosť, ku každej žalobcom oznámenej skutočnosti, z ktorej možno dôvodne
usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, preukázať, že zásadu rovnakého
zaobchádzania neporušil (§ 11 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní). Z uvedeného vyplýva, že v konaniach súvisiacich s porušením zásady rovnakého

zaobchádzania nepostačuje zo strany žalobcu oznámenie skutočností (v prípade návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia osvedčenie skutočností), že došlo k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania, ale musí byť ponechaný priestor žalovanému, aby preukázal, že
zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil, a až na základe takto vykonaného procesu môže súd
dôjsť k záveru, či k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, alebo nie. Žalobou podanou

podľa § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní sa môže žalobca domáhať,
aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné,
napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady
rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže
sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu (nie rozhodnutia), ktorého účinnosť bola podľa osobitného

predpisu pozastavená. V tomto prípade, podľa názoru súdu prvej inštancie, preto nie je možné upraviť
pomery medzi stranami nariadením neodkladného opatrenia s navrhovaným
obsahom, pretože súd by jeho nariadením bránil vo výkone právomocí orgánu verejnej moci.
1.3. Vo vzťahu k druhému výroku návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v
zmysle § 325 písm. a) C.s.p., ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť poskytnúť žalobcovi časť

pracovnej odmeny za každý deň trvania výkonu predmetného personálneho rozkazu spolu s úrokom
z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že ani tejto časti návrhu nemožno vyhovieť z viacerých
dôvodov. Jednak by rovnako ako v prípade prvého výroku došlo k obmedzeniu orgánu vo výkone
verejnej moci, zároveň ide o neodkladné opatrenie, ktoré je možné nariadiť v rámci konania, ktorého
predmetom je preskúmanie trvania pracovného pomeru, čo v tomto prípade nie je splnené, keďže

trvanie služobného pomeru sporné nie je. Na záver súd prvej inštancie s poukazom na predpoklady
pre nariadenie neodkladného opatrenia (bezodkladná potreba upraviť pomery alebo obava, že exekúcia
bude ohrozená) uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalobca voči žalovanému nevedie žiadne konanie vo
veci samej, v tomto prípade išlo o návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu bezodkladnej
potreby upraviť pomery medzi nimi, pričom žalobca bezodkladnosť potreby upraviť pomery odvodzoval

predovšetkým od neplatnosti predmetného personálneho rozkazu v zmysle § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019
Z. z. o ochrane oznamovateľov a nepriaznivej finančnej situácie jeho a rodiny v dôsledku zníženia jeho
platu. Súd prvej inštancie zopakoval, že z uvedeného nevyplýva neplatnosť predmetného personálneho
rozkazu, keď navyše je potrebné zvážiť bezodkladnosť vo vzťahu k uplatňovanému nároku na zaplateniečasti pracovnej odmeny spolu s úrokom z omeškania. Dôvodil, že ak by vo vzťahu k uvedenému
neexistovala možnosť obmedzenia orgánu vo výkone verejnej moci, je potrebné vziať do úvahy, že
žalobca neosvedčil v konaní bezodkladnosť potreby uloženia takejto povinnosti odporcovi, pretože

neosvedčil, že znížením jeho platu naozaj dochádza k takému výraznému zhoršeniu jeho finančnej
situácie, ktoré by si vyžadovalo zásah súdu vo forme neodkladného opatrenia, keďže súdu nie sú známe
jeho majetkové pomery a ani pomery jeho rodiny, na ktorú v tomto kontexte poukazuje. Nie je tiež
zanedbateľné, že uplatnený úrok z omeškania v žiadnom ohľade nereprezentuje bezodkladnú
potrebujehozaplateniaodporcom,keďžesajednáonárokuplatnenýnadrámecžalobcoviprislúchajúcej

pracovnej odmeny.
1.4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 C.s.p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal dôvodiac, že keďže návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia v celom rozsahu zamietol, žalovaný mal v konaní úspech a žalobca by bol
povinný nahradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu, avšak žalovanému žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.),
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Rozsah odvolania (§ 379 C.s.p.) vymedzil tak, že označené
uznesenie napáda v celom rozsahu (teda výroky I. a II.), avšak iba vo vzťahu k zamietnutiu návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia spočívajúceho v uložení povinnosti zdržať sa uplatňovania a
výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436, zo dňa 27.10.2023, voči
žalobcovi (teda bod I. petitu návrhu). Dôvodil, že pokiaľ ide o záver prvostupňového súdu (správne

prvoinštančného súdu - poznámka odvolacieho súdu) o nedostatku právomoci
vydať navrhované neodkladné opatrenie, je tento záver dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia
splnenia procesnej podmienky právomoci civilného súdu (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.)
a zároveň predstavuje nesprávny procesný postup porušujúci právo žalobcu na spravodlivý proces v
podobe odmietnutia spravodlivosti (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.). Závery súdu prvej inštancie

(body 6. až 9. odôvodnenia napadnutého uznesenia) považuje za nesprávne a v časti aj zmätočné
preto, že prvoinštančný súd úplne ignoroval § 2a ods. 1 a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov
a § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona a s týmito ustanoveniami sa nevysporiadal
buď vôbec alebo nesprávne (zmätočne) napriek tomu, že boli pre posúdenie jeho právomoci podstatné
a žalobca v návrhu priamo od týchto ustanovení odvodzoval existenciu právomoci civilného súdu. Z

uvedených ustanovení v spojení s ustanoveniami § 9 ods. 2 a ods. 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného
zákona je zrejmé, že aj príslušníci Policajného zboru majú zákonom garantovaný nárok na súdnu
ochranu pred porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere,
pričom kompetentným orgánom na poskytnutie tejto súdnej ochrany je výlučne civilný súd v rámci
civilného sporového konania a žiadny iný súd (a osobitne správny súd) túto právomoc nemá. Zopakoval,

že sa návrhom domáhal právnej ochrany pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania (zákazu
diskriminácie) zo strany žalovaného ako jeho zamestnávateľa, ku ktorému došlo tým, že žalovaný voči
nemu uskutočnil pracovnoprávny úkon, ktorý mal charakter odvetného opatrenia zakázaného podľa §
1 ods. 4 zákona o ochrane oznamovateľov bez toho, aby na jeho uskutočnenie získal predchádzajúci
súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov (ďalej len „Úrad“) vyžadovaný podľa § 7 ods. 1 zákona o

ochrane oznamovateľov; a (b) tejto ochrany sa žalobca domáhal spôsobom a
v rozsahu ustanovenom v § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov a v spojení s § 9 ods. 2
a ods. 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Žalobca sa teda návrhom nedomáha preskúmania
zákonnosti a zrušenia personálneho rozkazu (čo patrí do právomoci správnych súdov), ale domáha sa
výlučne toho, „aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania“ a „ak

je to možné, napravil protiprávny stav“. Prízvukoval, že je vecou dispozičného oprávnenia žalobcu, či sa
súdnej ochrany podľa ustanovení antidiskriminačného zákona rozhodne domáhať žalobou vo veci samej
alebo návrhom na vydanie (správne nariadenia - poznámka odvolacieho súdu) neodkladného opatrenia,
pričom poukázal na výslovnú prípustnosť neodkladných opatrení v antidiskriminačných
sporoch podľa § 309 písm. b) C.s.p. a v individuálnych pracovnoprávnych sporoch podľa § 318 písm.

b) C.s.p. Žalobca sa rozhodol pre neodkladné opatrenie práve s poukazom na povahu veci - proti
žalobcovi bol vydaný a je vykonávaný pracovnoprávny úkon v priamom rozpore s § 1 ods. 4 a § 7 ods.
1 zákona o ochrane oznamovateľov [teda pracovnoprávny úkon, na ktorý sa vyžadoval predchádzajúci
súhlas Úradu, vykonal žalovaný bez takéhoto súhlasu], čím je zo strany žalovaného porušovanázákonná ochrana oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti a so žalobcom je zaobchádzané
v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej
činnosti (žalovaný mal zákonnú povinnosť preukázať v konaní pred Úradom o udelenie súhlasu, že

dočasné pozbavenie žalobcu výkonom štátnej služby nie je odvetným opatrením) a žalobcovi je z
tohto dôvodu s okamžitou účinnosťou bránené vo vykonávaní práce (štátnej služby policajta) a tým
aj v dosahovaní príjmu, ktorý si vzhľadom na zákonné obmedzenia nemôže zabezpečiť inak, čo by
ho pred právoplatným skončením konania o žalobe vo veci samej prinútilo odísť z Policajného zboru.
Navyše povinná dostupnosť neodkladného opatrenia v takomto prípade vyplýva aj z textu Smernice

Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 z 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú
porušenia práva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11.2019) v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ)2020/1503zo7.októbra2020(Ú.v.EÚL347,20.10.2022)(ďalejlen„Smernica“),implementovanej
do právneho poriadku Slovenskej republiky najmä zákonom na ochranu oznamovateľov v spojení s
antidiskriminačným zákonom. S odvolaním sa na uznesenie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 KO 10/2020 z 25.11.2020, poukázal aj na to, že pokiaľ by

žalobca v konaní pred správnym súdom odôvodňoval nezákonnosť personálneho rozkazu porušením
zásady rovnakého zaobchádzania, správny súd by takúto žalobu postúpil civilnému súdu, keďže
správne súdy nepreskúmavajú spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc civilných
súdov. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vzťah medzi preskúmavaním
zákonnosti a zrušovaním rozhodnutí orgánov verejnej správy na jednej strane (čo patrí do výlučnej

právomoci nadriadených správnych orgánov a následne správnych súdov) a poskytovaním právnej
ochrany pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, t. j. pred diskrimináciou na strane
druhej (čo patrí do výlučnej právomoci civilných súdov). V dôsledku toho nesprávne vyhodnotil
aj otázku, čo je v tomto prípade „vecou samou“, t. j. meritom veci. Upozornil, že vecou samou v tomto
konaní nie je prieskum zákonnosti a zrušenie personálneho rozkazu, ale nárok

na súdnu ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, konkrétne uloženie povinnosti
zdržať sa porušovania zásady rovnakého zaobchádzania, t. j. diskriminačného konania žalovaného voči
žalobcovi. To znamená, že vecou samou je v tomto prípade tzv. „zdržovacia žaloba“ (v právnej teórii
nazývaná aj žalobou „negatórnou“ - actio negatoria), pričom takáto žaloba môže mať aj podobu návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia a súd môže o nej touto procesnou formou rozhodnúť, ak sú na

to splnené zákonné podmienky podľa § 325 ods. 1 C.s.p. (v tunajšom prípade
potreba bezodkladnej úpravy pomerov). Uviedol, že do kompetencie žalovaného dočasne pozbaviť
žalobcu výkonu štátnej služby sa neodkladným opatrením nezasiahne ani sa mu nezabráni v jej výkone
preto, lebo nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijako nebráni žalovanému, aby voči
žalobcovi vydal nový personálny rozkaz s rovnakým výrokom po tom, ako k tomu získa predchádzajúci

súhlas Úradu. Do kompetencie správneho súdu preskúmať zákonnosť personálneho rozkazu a zrušiť
personálny rozkaz na základe správnej žaloby sa neodkladným opatrením nezasiahne ani sa mu
nezabráni v jej výkone preto, lebo neodkladné opatrenie takémuto prieskumu nijakým spôsobom nebráni
a správny súd nie je v takomto konaní viazaný prípadným predchádzajúcim právnym posúdením
otázky zákonnosti personálneho rozkazu civilným súdom ako predbežnej otázky na účely rozhodnutia

o neodkladnom opatrení. Zásah do iných kompetencií iných štátnych orgánov a bránenie v ich výkone
nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia neprichádza do úvahy ani hypoteticky. Nejde teda
o konkurenciu prostriedkov právnej ochrany (správne súdnictvo vs. civilné sporové konanie), ale o ich
súbeh. Civilný súd preto nemôže rezignovať na poskytnutie ochrany podľa týchto ustanovení len z toho
dôvodu, že zásah do práv a právom chránených záujmov jednotlivca bol spôsobený pracovnoprávnym

úkonom majúcim zhodou okolností, formu rozhodnutia orgánu verejnej správy. Opak by znamenal, že
príslušníci Policajného zboru nemajú vôbec nárok na neodkladnú právnu ochranu pred diskrimináciou,
pretože všetky pracovnoprávne úkony sa vo vzťahu k nim realizujú formou personálnych rozkazov.
Civilný súd môže posúdiť otázku zákonnosti rozhodnutia žalovaného (orgánu verejnej moci) ako otázku
predbežnú, pokiaľ je to pre jeho rozhodnutie potrebné. Záver súdu prvej inštancie o nemožnosti

preskúmania zákonnosti personálneho rozkazu v rámci správneho súdnictva v prípade nariadenia
požadovaného neodkladného opatrenia, resp. o vzniku situácie, kedy správny súd konštatuje zákonnosť
personálneho rozkazu, avšak nariadené neodkladné opatrenie bude aj naďalej obmedzovať žalovaného
v jeho uplatňovaní a výkone, označil za nesprávny s odôvodnením, že v takejto situácii by žalovanému
nič nebránilo podať buď návrh na zrušenie neodkladného opatrenia alebo žalobu o navrátenie do

pôvodného stavu a účinky neodkladného opatrenia týmto spôsobom eliminovať. Žalobca sa následne
vyjadril k dôvodu prvoinštančného súdu uvedenom v bode 7. odôvodnenia napadnutého uznesenia o
neplatnosti personálneho rozkazu. Tvrdil, že o tejto otázke je možné viesť legitímnu polemiku, avšak
personálny rozkaz nemusí byť neplatným právnym úkonom na to, aby bolo možné vydať navrhovanéneodkladné opatrenie; stačí osvedčenie, že bol vydaný v rozpore s § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov. Neplatnosť právneho úkonu je hmotnoprávnym následkom porušenia zákona. Naproti
tomu neodkladné opatrenie je procesný prostriedok neodkladnej právnej ochrany pred zásahom do

právneho a faktického postavenia žalobcu. Podľa jeho názoru je pre poskytnutie takejto ochrany
pred diskriminačným konaním žalovaného vo forme personálneho rozkazu plne postačujúce osvedčiť,
že tento personálny rozkaz bol vydaný bez predchádzajúceho súhlasu Úradu. Predmetom sporu a
podstatnou predbežnou otázkou je výlučne otázka, či žalovaný mohol vydať sporný personálny rozkaz,
keď mal žalobca status chráneného oznamovateľa. Ak bol žalovaný povinný získať predchádzajúci

súhlas Úradu s pozbavením žalobcu výkonom štátnej služby, pričom žalovaný
tento súhlas nezískal, takýto personálny rozkaz (pracovnoprávny úkon) porušuje zásadu rovnakého
zaobchádzania. Vo vzťahu k tejto otázke tiež uviedol, že zákon o štátnej službe policajtov je všeobecným
predpisom - lex generalis, zatiaľ čo zákon o ochrane oznamovateľov je vo vzťahu k tejto otázke a k
zákonu o štátnej službe policajtov špeciálnym predpisom - lex specialis. Tieto dva právne predpisy
nie sú navzájom protichodné, ale osobitný predpis dopĺňa všeobecný predpis. Poukázal aj na to, že

v zmysle dikcie ustanovenia § 7 ods. 1 prvá veta za bodkočiarkou obmedzenie pôsobnosti zákona o
ochrane oznamovateľov sa nevzťahuje na príslušníkov Policajného zboru. Reagoval aj na záver súdu
prvej inštancie (nie explicitne vyslovený, vyplývajúci len spomedzi riadkov odôvodnenia napadnutého
uznesenia), že príslušník Policajného zboru by nemal požívať status chráneného oznamovateľa
závažnej protispoločenskej činnosti, pretože jeho náplňou práce je trestnú činnosť vyšetrovať a nie

oznamovaťauviedol,žeideonepochopenierozdielumedzidvomizásadneodlišnýmisituáciami.Policajt
vyšetruje trestnú činnosť, ktorú mu oznámi niekto iný (alebo sa o nej dozvie iným spôsobom). Ak sa však
policajt stane obeťou trestného činu, resp. poškodeným, tak tento policajt nemôže túto trestnú činnosť
vyšetrovať už len z toho dôvodu, že je zaujatý pre pomer k veci a vôbec nič nebráni tomu, aby v súvislosti
s takouto trestnou činnosťou získal status chráneného oznamovateľa závažnej protispoločenskej

činnosti. Žalobca je presne takýto prípad, pretože podal kvalifikované trestné oznámenie (a vypovedal
ako svedok v trestnom konaní) o trestnej činnosti, ktorej bol sám obeťou. Žalobca ďalej
spochybnil správnosť záveru súdu prvej inštancie o potrebe skúmať splnenie podmienok pre dočasné
pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov s tým,
že toto od súdu v návrhu nežiadal a navyše táto kompetencia prináleží správnemu súdu na základe

správnej žaloby, resp. žalovanému v konaní o podanom rozklade proti personálnemu rozkazu. Žalobca
upresnil, že od súdu žiadal iba to, aby preskúmal, či bola splnená podmienka pre dočasné pozbavenie
žalobcu štátnej služby podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, teda či žalovaný získal
predchádzajúci súhlas Úradu na tento pracovnoprávny úkon, a ak ho nezískal (čo mal prvoinštančný
súd za osvedčené), aby poskytol žalobcovi neodkladnú právnu ochranu, na ktorú má žalobca nárok

podľa ustanovení antidiskriminačného zákona. V tejto súvislosti opakovane poukázal na to, že právna
ochrana vo forme rozkladu a správnej žaloby, prípadne priznania odkladného účinku správnej žalobe,
nenahrádza neodkladnú ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, ale ju dopĺňa a ide
o dva autonómne prostriedky súdnej ochrany. Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia žalobca vylúčil
požiadavku subsidiarity, ktorá existuje len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu a

dôvodil,ževovzťahukneodkladnémuopatreniuvždyexistujeajinámožnosťochranyporušenéhopráva
(žaloba vo veci samej), avšak táto spravidla nie je taká efektívna najmä z hľadiska času potrebného
na jej dosiahnutie a z hľadiska účinkov. S odvolaním sa na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 13/2020 prvoinštančný súd vyvodil, že neodkladné
opatrenie možno nariadiť iba vtedy, ak neexistuje iná možnosť ochrany prostredníctvom iného inštitútu,

pričom účinnosť takejto ochrany už opomína a na tomto základe odmietol nariadiť neodkladné opatrenie
s odôvodnením, že žalobca má na právnu ochranu k dispozícii rozklad a správnu žalobu s prípadným
priznaním odkladného účinku. Podľa názoru žalobcu dostupnosť prostriedkov právnej ochrany pred
nezákonnosťou personálneho rozkazu ho vo všeobecnosti nijakým spôsobom neobmedzuje v tom,
aby uplatňoval prostriedky právnej ochrany predpokladané v § 2a ods. 1 a ods. 3 zákona o štátnej

službe policajtov s priamym odkazom na § 9 ods. 2 a ods. 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného
zákona. Pokiaľ príslušník Policajného zboru tvrdí, že rozhodnutím jeho nadriadeného (v tomto prípade
personálnym rozkazom) došlo vo vzťahu k jeho osobe k porušeniu zákona (zákona o štátnej službe
policajtov) a súčasne k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania (v tomto prípade
v spojení s ochranou oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti), právny poriadok mu dáva k

dispozícii (prinajmenšom) dva právne prostriedky právnej ochrany: (a) nezákonnosť rozhodnutia môže
napadnúť riadnym opravným prostriedkom (rozkladom) a následne správnou žalobou na správnom
súde; a (b) porušenie zásady rovnakého zaobchádzania môže napadnúť žalobou, prípadne návrhom na
nariadenie neodkladného opatrenia na civilnom súde a pritom nie je vôbec vylúčené, aby rozhodnutiesprávneho orgánu bolo súčasne vyhodnotené správnym súdom ako zákonné a správna žaloba bola z
tohto dôvodu zamietnutá a civilným súdom ako porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania (a bolo z
tohto dôvodu nariadené zdržovacie neodkladné opatrenie). Takéto neodkladné opatrenie totiž nebráni

žalovanému, aby porušenie zásady rovnakého zaobchádzania kedykoľvek svojím vlastným postupom
odstránil, in concreto získaním predchádzajúceho súhlasu Úradu a vydaním nového
personálneho rozkazu. Súdu prvej inštancie žalobca zároveň vytkol, že jeho rozhodnutie porušuje
jeho právo na spravodlivý proces, pretože je odmietnutím spravodlivosti. Zopakoval, že podaným
návrhom sa domáhal prístupu k civilnému súdu s požiadavkou na poskytnutie neodkladnej ochrany pred

diskrimináciou, pričom súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil svoju právomoc takým spôsobom,
že žalobcovi tento prístup k civilnému súdu odoprel bez akéhokoľvek zákonného dôvodu. Nepoprel, že
služobný pomer príslušníka Policajného zboru má svoje špecifiká (najmä oproti bežnému pracovnému
pomeru v súkromnej sfére), avšak tieto špecifiká mu nijako nebránia v tom, aby sa v prípade porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania domáhal na civilnom súde právnej ochrany v rozsahu a spôsobom
predpokladaným v § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov, ktorý priamo odkazuje na § 9 ods.

2 a ods. 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona (vrátane neodkladného opatrenia). Prvoinštančný
súd ani nijakým spôsobom nevysvetlil, akej právnej ochrany sa teda môže príslušník Policajného zboru
(žalobca) domáhať podľa uvedených zákonných ustanovení, ak nie práve požadovanej. Ak súd prvej
inštancie na jednom mieste (v bode 9. odôvodnenia napadnutého uznesenia) priznáva, že má právomoc
a môže rozhodnúť (aj vyhovieť) antidiskriminačnej žalobe vo veci samej, potom tým zároveň priznáva, že

má právomoc a môže nariadiť aj navrhované neodkladné opatrenie. Podotkol, že podaným návrhom sa
vlastne domáhal menej invazívneho zásahu do výkonu a uplatňovania personálneho rozkazu. Ak je teda
prípustná antidiskriminačná žaloba vo veci samej, potom musí byť prípustné aj neodkladné opatrenie
s rovnakým obsahom a účelom, ak je osvedčená potreba neodkladnej úpravy pomerov. Odmietol aj
záver súdu prvej inštancie, že neodkladné opatrenie nie je možné nariadiť, nakoľko vec si vyžaduje

posúdenie v rámci konania vo veci samej. Žalobca je názoru, že neodkladným opatrením je možné
dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, pričom však už v samotnom návrhu navrhol, aby súd
prvej inštancie v prípade potreby v neodkladnom opatrení zaviazal žalobcu aj na podanie žaloby vo
veci samej. Ako ďalší odvolací dôvod žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
aj osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov žalobcu. Zdôraznil, že nariadenie neodkladného

opatrenia odôvodnil výlučne potrebou bezodkladnej úpravy pomerov, pričom neodkladným opatrením je
možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami vo vzťahu k spornému personálnemu rozkazu
a to týmito osvedčenými skutočnosťami: (a) žalobca mal status chráneného oznamovateľa závažnej
protispoločenskej činnosti, proti ktorému nebolo možné vydať personálny rozkaz bez predchádzajúceho
súhlasuÚradu;(b)napriektomužalovanývočižalobcovipersonálnyrozkazvydalbeztoho,aby k

tomu získal predchádzajúci súhlas Úradu; (c) výkon personálneho rozkazu voči osobe žalobcu, ktorý
trvá od 3.11.2023 nepretržite, má na osobu žalobcu (a prostredníctvom neho aj na jeho rodinu) obzvlášť
nepriaznivé účinky spočívajúce v tom, že žalobca v priamom dôsledku vykonávania personálneho
rozkazu nemôže vykonávať svoju prácu - službu policajta, pričom má nárok na služobný plat znížený zo
sumy 4.222,50 € mesačne v hrubom + príspevok na bývanie v sume 232,- € mesačne v hrubom na sumu

rovnú minimálnej mzde + 10 % služobného platu na každé vyživované dieťa mesačne v hrubom, čo
predstavuje pokles mesačného príjmu žalobcu ako živiteľa rodiny o cca 80 % a zároveň sa v služobnom
čase musí zdržiavať na určenom mieste (v mieste trvalého pobytu) a má zakázané zamestnať sa inde,
podnikať, alebo vykonávať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť, ktorou by si mohol zabezpečiť legálny
príjem na vykompenzovanie výpadku služobného platu kráteného v príčinnej súvislosti

s výkonom personálneho rozkazu a (d) personálny rozkaz je naplnením pomsty žalobcovi a odvety za
výkon jeho práce policajta, ktorými sa žalobcovi a jeho kolegom minister vnútra opakovane verejne
vyhrážal ešte predtým, ako sa ujal funkcie ministra vnútra. Z uvedeného bezpochyby vyplýva, že v
dôsledku vykonávania personálneho rozkazu na dobu neurčitú je de facto vyhodený z práce a nútený
poberať minimálnu mzdu, bez možnosti vyvíjať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť na kompenzovanie

tohto výpadku. Tým sa personálny rozkaz stáva prostriedkom ekonomického nátlaku žalovaného na
žalobcu, aby služobný pomer v Policajnom zbore ukončil na vlastnú žiadosť (čo je nevyhnutné k tomu,
aby sa žalobca mohol zamestnať inde a zabezpečil si tak príjem umožňujúci ekonomickú existenciu
žalobcu a jeho rodiny). Žalovaný svojím postupom a vydaním personálneho rozkazu žalobcov status
chráneného oznamovateľa úplne ignoroval, čím preukázal bezprecedentné pohŕdanie nielen žalobcom,

ale aj platnými a účinnými zákonmi a inou inštitúciou Slovenskej republiky, ktorej je zverený výkon
právomocí určených na zabezpečenie ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti, čo je veľmi
nebezpečný precedens a aj návod pre ostatných, či už vo verejnej alebo súkromnej sfére. Ak žalovaný
nemal problém porušiť ustanovenie zákona o ochrane oznamovateľov a ignorovať požiadavku napredchádzajúci súhlas Úradu, je podľa názoru žalobcu naivné očakávať snahu žalovaného rozhodovať
o rozklade v zákonných lehotách bez ich účelového predlžovania. Odkladný účinok správnej žaloby tak
žalobca nebude môcť dosiahnuť ešte niekoľko mesiacov a rozsudok o antidiskriminačnej

žalobe vo veci samej nebude môcť dosiahnuť ešte niekoľko rokov, čo prakticky znamená, že bude
musieť odísť z Policajného zboru a zamestnať sa inde, aby mohol uživiť seba a svoju rodinu. Žalobcovi
preto nie je jasné, ako inak a ako viac mohol ešte osvedčiť potrebu bezodkladnej úpravy pomerov.
Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaného
zaviaže povinnosťou zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej

republikyč.436,zodňa27.10.2023,vočižalobcoviažalobcovipriznávočižalovanémunároknanáhradu
trov konania v celom rozsahu.

3. V rámci doplnenia odvolania žalobca odvolaciemu súdu doručil aj uznesenia prvostupňového súdu
(sp. zn. 16 Cpr 2/2023 zo dňa 9.11.2023, sp. zn. 52 Cpr 6/2023 zo dňa 15.11.2023, sp. zn. 58 Cpr
4/2023 zo dňa 29.11.2023 a sp. zn. 29 Cpr 2/2023 zo dňa 29.11.2023) vydané v štyroch skutkovo

a právne totožných veciach (odlišných od tunajšej veci iba osobou žalobcu a osobou konajúceho
sudcu/sudkyne prvostupňového súdu), v ktorých súd prvej inštancie návrhom
na nariadenie neodkladného opatrenia v podstatnej časti vyhovel, pričom sa prirodzene zaoberal aj
otázkou, či má právomoc vydať navrhované neodkladné opatrenie a zároveň uviedol niektoré ďalšie
argumenty na podporu opodstatnenosti podaného odvolania. S poukazom na diskriminačné konanie,

ktorého sa mal dopustiť žalovaný žalobca doplnil, že Úrad žalovanému nedal súhlas s pracovnoprávnym
úkonom, pretože žalovaný o jeho udelenie ani nepožiadal, čím sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi priamej
diskriminácie (§ 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona). Každý policajt v porovnateľnej situácii
(teda, že ide o chráneného oznamovateľa) dôvodne očakáva, že v prípade, ak chce jeho
zamestnávateľ urobiť voči nemu akýkoľvek právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom

vzťahu tak môže urobiť len so súhlasom Úradu. Tým, že žalovaný opomenul požiadať Úrad o súhlas s
pracovnoprávnym úkonom, zaobchádzal so žalobcom menej priaznivo, ako by sa mohlo zaobchádzať s
inou osobou v porovnateľnej situácii. Podľa zásady rovnakého zaobchádzania je zakázané zaobchádzať
s policajtmi v porovnateľných situáciách rozdielne. Podľa názoru žalobcu v tomto konaní
dostatočne osvedčil existenciu subjektívneho nároku (vyplývajúceho zo zákazu diskriminácie), ktorému

sa má poskytnúť ochrana nariadením neodkladného opatrenia ako jedného z predpokladov nariadenia
neodkladného opatrenia.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu v znení jeho doplnenia vyslovil nesúhlas s námietkami
žalobcu a jeho právnym názorom a v plnej miere sa stotožnil s právnymi závermi

a výrokom napadnutého uznesenia. Vyjadril názor, že pod pojmom súd ako sa uvádza v § 9 ods. 2
antidiskriminačného zákona nemožno rozumieť výlučne civilný súd ako predpokladá žalobca. Doposiaľ
nedošlo k zmene v ustanovení § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, kedy by sa pojem Občiansky
súdny poriadok zmenil na Civilný sporový poriadok. Do 30.6.2016 bol platný a účinný Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „O.s.p.“), ktorý v sebe zahŕňal úpravu občianskeho súdneho konania, pričom v

občianskom súdnom konaní sa podľa § 7 ods. 2 O.s.p. preskúmavala aj zákonnosť rozhodnutí a postupu
orgánov verejnej správy. Podľa úpravy Občianskeho súdneho poriadku sa tak pod pojmom súd rozumel
tzv. klasický občiansky súd, avšak aj správne súdy podľa piatej časti O.s.p. Z pojmu
súd podľa Občianskeho súdneho poriadku, na ktorý odkazuje aj aktuálna právna úprava v ustanovení
§ 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona tak nemožno jednoznačne odvodiť, že sa má na mysli výlučne

civilný, a nie aj správny súd. Navyše, ustanovenie § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona odkazuje na
Občiansky súdny poriadok ako celok, nie na konkrétnu časť, preto nie je žiadnym spôsobom výslovne
vylúčená aplikácia piatej časti O.s.p. Z uvedeného dôvodu je žalovaný toho názoru, že domnienka
žalobcu o právomoci civilného súdu je nesprávna a nevyplýva z ustanovení antidiskriminačného zákona.
Právomoc civilného súdu nie je daná automaticky. Sám zákonodarca v antidiskriminačnom zákone

určil, že spory, ktoré vznikli z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, sa automaticky
neprejednávajú podľa Občianskeho súdneho poriadku, avšak aj podľa iných procesných predpisov.
Antidiskriminačný zákon ďalej od čl. II. po XXII. určuje, ktoré konkrétne predpisy na úseku verejného
práva sa prijatím antidiskriminačného zákona menia. Medzi takýmito predpismi je v čl. VIII. aj zákon o
štátnej službe príslušníkov policajného zboru (ďalej len „PZ“). Ak by sme pripustili, že pojem Občiansky

súdny poriadok sa má aktuálne vykladať ako Civilný sporový poriadok (pokiaľ by bola táto domnienka
správna, nie je zrejmé, prečo by zákonodarca nepristúpil k zmene ustanovenia § 11 ods. 3), na
vzťah založený podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ sa prioritne aplikuje dvanásta časť
zákona, ktorá upravuje osobitné konanie a následne po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku,t. j. odvolanie a/alebo rozklad, sa žalobca ako príslušník PZ môže domáhať ochrany svojich práv na
správnomsúde.ZákonoštátnejslužbepríslušníkovPZvylučujeaplikáciuCivilnéhosporovéhoporiadku,
na rozdiel od napr. zákona o štátnej službe, ktorý v ustanovení § 176 výslovne určuje, že spory zo

štátnozamestnaneckého pomeru prejednáva a rozhoduje súd podľa Civilného sporového poriadku.
Takéto výslovné splnomocňovacie ustanovenie podľa § 4 C.s.p. však v zákone o štátnej službe
príslušníkov PZ absentuje. Antidiskriminačný zákon teda ustanovuje inak a to odkazom na jednotlivé
zákony, tzv. lex specialis uvedené v čl. II. až čl. XXII., ktoré sú zároveň lex specialis vo vzťahu k
antidiskriminačnému zákonu. Zákon o štátnej službe PZ má samostatnú stať o rovnakom

zaobchádzaní, pričom antidiskriminačný zákon je vo vzťahu k danému zákonu lex generalis. Ak vo
veci služobného pomeru príslušníka PZ nie je daná právomoc civilného súdu, a to vo vzťahu k žiadnej
zložke, resp. vo vzťahu k žiadnym právam alebo povinnostiam založeným zákonom o štátnej službe
príslušníkov PZ, potom podľa názoru žalovaného nie je daná ani právomoc civilného súdu v
prípade porušenia rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Podľa názoru
žalovaného nemôže nastať situácia, kedy o totožnom vzťahu strán sporu rozhodujú dva odlišné súdy čo

do rozsahu právomoci, teda civilný súd a správny súd, resp. správny orgán. Zámerom zákonodarcu pri
prijatí úpravy v antidiskriminačnom zákone určite nebolo akýmkoľvek spôsobom limitovať oprávnenie a
právomocsprávnehoorgánu,resp.správnehosúdu.Nariadenímneodkladnéhoopatrenia,ktorýmbyboli
natrvalo upravené pomery - ako navrhol žalobca, by neprimeraným spôsobom došlo k zásahu do výkonu
právomoci iného orgánu, čo judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky výslovne zakazuje (sp.

zn. 7 Cdo 59/2011). Nemožno opomenúť a prehliadnuť, že sám Správny súdny poriadok predpokladá
v § 252 a nasl. inštitút žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy, pričom žalovaným orgánom
je orgán verejnej správy, ktorý podľa názoru žalobcu iný zásah vykonal. Pod iným zásahom možno
podľa § 3 písm. e) Správneho súdneho poriadku rozumieť faktický postup vykonaný pri plnení úloh v
oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti

fyzickej osoby dotknuté. Výsledkom konania o správnej žalobe je vydanie uznesenia správneho súdu,
ktorým sa zakáže žalovanému pokračovať v napadnutom inom zásahu, a ak je to možné, uloží mu
povinnosť obnoviť stav pred zásahom. Vydaním tohto uznesenia sa súdne konanie nekončí a
žalovaný je povinný správnemu súdu v určenej lehote doručiť oznámenie o tom, že splnil zákaz
pokračovať v inom zásahu a obnovil stav pred zásahom, ak mu takáto povinnosť bola uložená.

Žalovaný je toho názoru, že žalobca mal možnosť podať na súd žalobu proti inému zásahu orgánu
verejnej správy a podať prípadný návrh na priznanie odkladného účinku, čím by ostala zachovaná
právomoc správneho súdu na preskúmanie postupu a rozhodnutí žalovaného ako orgánu verejnej
správy. Samotný antidiskriminačný zákon neurčuje, že Civilný sporový poriadok je jediným procesným
predpisom,napodkladektoréhosamožnodomáhaťochranypodľaantidiskriminačnéhozákona.Aksám

antidiskriminačný zákon predpokladá aplikáciu iného procesného predpisu, napr. Správneho súdneho
poriadku a navyše, pod pojmom súd nemožno nekriticky a bezpodmienečne
rozumieť výlučne civilný súd, nie je ex lege vylúčené a priam sa vyžaduje, aby žalobca podal žalobu na
správny súd, ktorý je navyše ako jediný zo sústavy súdov oprávnený preskúmavať postup a rozhodnutie
žalovaného voči žalobcovi. Doplnil, že žalobca bol oprávnený a zároveň povinný napadnúť údajný

nezákonný postup žalovaného spočívajúci v nerovnakom zaobchádzaní prioritne v podanom
rozklade voči personálnemu rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky a až následne sa domáhať
ochrany pred správnym súdom. Postup žalovaného ako orgánu verejnej správy je nutné posúdiť najprv
v riadnom opravnom konaní a až následne v konaní pred správnym súdom. Podľa názoru žalovaného je
neželateľné, aby rovnakú otázku posudzoval jednak správny orgán v riadnom opravnom konaní - konaní

o rozklade a zároveň civilný súd, ktorý prejednáva súkromnoprávne spory a ktorý nemá vôbec právomoc
posudzovať zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Akékoľvek preskúmania, či
obmedzenie výkonu rozhodnutia je plne v kompetencii správneho súdu. Účelom správneho súdnictva
nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Rozhodnutím

civilného súdu o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia by bolo zasiahnuté do kompetencie
iného orgánu verejnej moci. Vecou samou je tu totiž preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu,
teda zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (ministra) a príslušnou hmotnoprávnou úpravou je
zákon o štátnej službe príslušníkov PZ. Nie je teda podľa názoru žalovaného možné, aby sa nariadením
neodkladného opatrenia dosiahla trvalá úprava pomerov, naopak, pokiaľ nedôjde k zmene personálneho

rozkazu na základe podania rozkladu a žalobca bude iniciovať konanie o správnej
žalobe, nariadením neodkladného opatrenia by mohlo prísť k situácii, že o tej istej veci budú de facto
existovať dve rozhodnutia dvoch rozličných súdov. Žalobca v podanom rozklade uplatňuje totožnú
skutkovú a právnu argumentáciu, keďže sa neuspokojil s tým, že správne rozhodnutie bolo vydané bezpredchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov a je podľa jeho presvedčenia neplatné.
Nie je však na žalobcovi, aby si účelovo vyberal, ktorý orgán ochrany práva a ktorý prostriedok nápravy
si vyberie. Tým, že žalobca podal vo veci rozklad, tak sám implicitne priznáva, že vo veci je oprávnený

konať minister v rámci správneho konania (čo vylučuje pôsobnosť civilných súdov). Ďalej argumentoval
tým, že v zásade prichádzajú do úvahy dve alternatívy rozhodnutia o rozklade, a to: (i) rozkladu sa
vyhovie, t. j. zmení alebo zruší napadnuté správne rozhodnutie, alebo (ii) rozklad zamietne
a rozhodnutie potvrdí. Prvá alternatíva jednoznačne zabezpečí nápravu, ktorej sa žalobca domáha v
tomto konaní a druhá alternatíva však povedie k tomu, že sa mu otvára priestor pre správnu žalobu.

Súhlasil s argumentáciou súdu prvej inštancie a zároveň spochybnil správnosť úvahy žalobcu tvrdiac, že
ak by správny súd v konaní o správnej žalobe potvrdil zákonnosť napadnutého personálneho rozkazu,
avšak na druhej strane by bolo právoplatné neodkladné opatrenie, ktoré by ukladalo žalovanému
ako orgánu verejnej moci zdržať sa uplatňovania zákonného personálneho rozkazu, nie je zrejmé,
ktoré rozhodnutie ktorého súdu by malo prednosť a ktorým by sa mal žalovaný ako zamestnávateľ
žalobcu riadiť. Popri sebe by tak stáli dve rozhodnutia dvoch odlišných súdnych autorít, ktoré by

boli vo vzájomnom rozpore. S ostatnými rozhodnutiami Mestského súdu Bratislava IV, ktoré žalobca
predložil v doplnení odvolania vyjadril nesúhlas a uviedol, že v čase vydania uznesení súdu prvej
inštancie bol personálny rozkaz platný, účinný, vykonateľný a prezumuje sa jeho zákonnosť a to do
času, pokým nadradený správny orgán alebo správny súd nekonštatuje opak. Súd prvej inštancie v
týchto uzneseniach konštatoval v rozpore so svojou právomocou a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky nezákonnosť toho ktorého personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky, pričom
tak urobil odkazujúc na ustanovenie § 194 C.s.p. (zákonnosť individuálneho správneho aktu posúdil ako
predbežnú otázku). S odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 491/2017
upozornil, že právomoc posudzovať správnosť a zákonnosť personálneho rozkazu ako individuálneho
správneho aktu nemá civilný súd (čo nesporuje ani sám žalobca), ale táto právomoc patrí výlučne

do kompetencie nadradeného správneho orgánu a následne správneho súdu v konaní o správnej
žalobe. K pôsobnosti Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937 z 23.10.2019 o
ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie, na ktorú poukazuje žalobca v odvolaní a od
ktorej odvodzuje právomoc civilného súdu rozhodnúť o zákonnosti personálneho rozkazu v konaní o
nariadenie neodkladného opatrenia uviedol, že smernica určuje členským štátom povinnosť prijať také

právne normy do vnútroštátneho poriadku, ktoré umožnia strane sporu využiť prostriedky predbežnej
(dočasnej) ochrany do právoplatného skončenia konania pred súdom alebo iným orgánom. Je však na
úvahe členského štátu, aké konkrétne prostriedky predbežnej ochrany zvolí. Takýmto prostriedkom je v
zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 7.2.2018 priznanie
odkladného účinku správnej žaloby, ktorá je ekvivalentom neodkladného opatrenia. Žalovaný ďalej s

poukazom na čl. 21 ods. 5 smernice zhrnul, že táto neurčuje výlučnú právomoc civilného súdu na
posúdenie porušenia práv nahlasujúceho zamestnanca odvetným opatrením, avšak vo všeobecnej
rovine uvádza pojem ,,konanie pred súdom“, čo nevylučuje právomoc správneho súdu na konanie
vo veci žalobcu na základe podania žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Zároveň
však predpokladá rozhodovaciu právomoc aj ,,iného orgánu“, teda v konkrétnom prípade nevylučuje

právomoc správneho orgánu podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ na preskúmanie zákonnosti
postupu zamestnávateľa a vyporiadanie sa s údajne prezentovaným nerovnakým zaobchádzaním
voči nahlasujúcemu zamestnancovi. Pokiaľ sa týka prostriedkov predbežnej ochrany, smernica určuje
povinnosť členského štátu zaviesť nápravné opatrenia, okrem iného predbežné opatrenie, ktoré však po
obsahovej stránke predstavuje aj inštitút priznania odkladného účinku správnej žaloby. K argumentácii

žalobcu týkajúcej sa priamej diskriminácie zo strany žalovaného odmietol tvrdenie, že jednak konal
v rozpore s ustanovením § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a že neboli
dané dôvody pre postup podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ.
Žalovaný je názoru, že v tomto prípade nebol potrebný súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov,
nakoľko sa uplatnila jedna z výnimiek predpokladaná v ustanovení § 7 ods. 1 zákona o ochrane

oznamovateľov. Konštatoval, že k ochrane udelenej žalobcovi zo strany prokurátora
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „ÚŠP“) JUDr. C.
podľa zákona o ochrane oznamovateľov došlo v rozpore so zákonom o
ochrane oznamovateľov a konajúci prokurátor zneužil inštitút ochrany v prospech trestne stíhaných osôb
s úmyslom zakryť ich trestnú činnosť. Z jeho opatrenia nie je zrejmé, voči komu ochrana smeruje, avšak

z podkladov k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyplýva, že trestné oznámenie smeruje
voči Úradu inšpekčnej služby a Slovenskej informačnej služby, teda orgánom, vo vzťahu ku ktorým nie
je žalobca v služobnom pomere, pričom zamestnávateľom žalobcu je žalovaný a nie Úrad inšpekčnej
služby, ktorý je osobitnou zložkou PZ (rovnako ako Národná kriminálna agentúra). V čase konaniavýsluchov žalobcu v procesnom postavení svedka v trestnej veci ,,Rozuzlenie“ bol
žalobca zaradený na Prezídiu Policajného zboru (ďalej len „PPZ“) a jeho výpoveď nesmerovala voči
jeho nadriadeným v rámci PPZ, ale smerovala voči bývalým a súčasným funkcionárom SIS (čo možno

odvodiť z medializovaného uznesenia o vznesení obvinenia), pričom žalobca nikdy
nebol v služobnom pomere so Slovenskou informačnou službou. V čase udelenia ochrany bol žalobca
v riadiacej pozícii na Úrade inšpekčnej služby (3. najvyšším funkcionárom, konkrétne bol zástupcom
riaditeľa útvaru ochrannej služby a prevencie a navyše bol zaradený ako dočasne poverený riaditeľ
odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii). Žalobca tak bol v riadiacej pozícii a jeho nadriadenými

boli chránení oznamovatelia, ktorí takisto, podľa presvedčenia prokurátora ÚŠP, urobili kvalifikované
oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti. V zmysle zákona o ochrane oznamovateľov je účelom
ochrany ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku
ktorému je zamestnanec vo vzťahu podriadenosti. Žalobca nie je voči Slovenskej informačnej službe vo
vzťahu podriadenosti a vo vzťahu k Úradu inšpekčnej služby zastával riadiacu funkciu
a jeho nadriadenými boli ďalší chránení oznamovatelia. Z uvedeného opatrenia teda nie je zrejmé,

voči komu smeruje ochrana žalobcu, keďže žalobca neoznámil žiadnu trestnú činnosť voči svojmu
nadriadenému v rámci Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Zákon o ochrane oznamovateľov však
neslúži na riešenie akýchkoľvek súkromných záležitostí, kedy sa poskytuje ochrana voči neurčitému
okruhu a počtu osôb, ktoré nezdieľajú rovnaký názor ako žalobca. Už prvá, veľmi podstatná podmienka
pre udelenie ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov nie je daná, keďže oznámenie žalobcu

nesmeruje voči jeho nadriadenému, ale voči verejne činným osobám pôsobiacim v politickom živote,
na prokuratúre, v policajnom zbore a v súkromnom sektore. Ochrana poskytnutá žalobcovi je teda
v rozpore so zákonom a zo strany príslušných orgánov došlo k zneužitiu tohto inštitútu pre potreby
žalobcu a ostatných v skupine tzv. T. Prokurátor ÚŠP v opatrení uvádza, že udeľuje žalobcovi ochranu v
súvislosti s trestnou vecou mediálne známou ako Akcia Rozuzlenie. Vzhľadom na okolnosti

tejto trestnej veci považuje žalovaný postoj žalobcu za viac ako zmätočný, keďže z opatrenia vyplýva,
že už vo veci ako svedok vypovedal pred vznesením obvinenia dvakrát; aktuálne s najväčšou
pravdepodobnosťou zopakoval svoju výpoveď svedka po vznesení obvinenia konkrétnym osobám. Nie
je zrejmé, čo viedlo žalobcu k tomu podať opakované trestné oznámenie aj s ostatnými z okruhu osôb
okolo M. T.. Vyslovil predpoklad, že žalobca sa snaží zakryť vlastnú trestnú činnosť a zmariť vyšetrovanie

vlastnej trestnej činnosti. Z odôvodnenia personálneho rozkazu jednoznačne vyplýva, že k
dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby došlo na podklade právoplatného obvinenia žalobcu pre
skutok úzko súvisiaci s jeho pracovnou činnosťou. Podanie trestného oznámenia, v súvislosti s ktorým
bola žalobcovi udelená ochrana, by ani objektívne nemohlo byť dôvodom pre vydanie personálneho
rozkazu, keďže toto trestné oznámenie nesmeruje voči žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi, ale

voči predstaviteľom iného orgánu verejnej správy, s ktorým žalovaný nemá nič spoločné. K vydaniu
personálneho rozkazu došlo na základe objektívnej, nikdy nesporovanej skutočnosti, a to právoplatného
vznesenia obvinenia žalobcovi. Žalovaný ďalej uviedol, že inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej
služby ako jedna z foriem personálneho opatrenia tzv. predbežnej povahy je upravený v ustanovení §
46 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Skutočnosť, že žalobca je dôvodne podozrivý zo

spáchaniatrestnéhočinujeosvedčenáapotvrdená(právenezávisleodvôležalovaného)faktom,ževoči
žalobcovi bolo vyšetrovateľom vznesené obvinenie a to uznesením o vznesení obvinenia ČVS: UIS-340/
OISZ-2021 z 14.9.2021. Z dikcie ustanovenia § 206 Trestného poriadku, ako aj z rozhodnutia Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV Pz 127/11 je zrejmé, že ak je voči danej osobe v súlade
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania

trestnéhočinu,automatickyuvedenézpohľaduzákonabezďalšiehoznamená,žetátoosobajedôvodne
podozrivá zo spáchania trestného činu. V čase vydania personálneho rozkazu voči žalobcovi existovalo
dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu v zmysle § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ, naviac takého, ktorý súvisí s výkonom jeho služobnej činnosti. Zo samotného znenia
§ 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je zrejmé, že úkon podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm.

b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ spadá pod úkony, na ktoré sa v zmysle § 7 ods. 1 zákona
o ochrane oznamovateľov nevyžaduje súhlas úradu. Nejde o klasický pracovnoprávny úkon ako je to
u bežných zamestnancov, ale ide tu o rozhodnutie preskúmateľné v rámci odvolacieho/rozkladového
konania vedeného v súlade so zákonom o štátnej službe príslušníkov PZ a následne
v rámci správneho súdnictva. Žalovaný je názoru, že ak sú splnené podmienky na postup podľa §

46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ minister vnútra podľa tohto ustanovenia
postupovať musí a nejde preto o taký úkon, ktorý by vyžadoval predchádzajúci súhlas úradu. Minister
vnútra, ktorý je nadriadeným všetkým policajtom s generálnou personálnou pôsobnosťou nemal inú
zákonnú možnosť, pretože inak by postupoval v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením. V prijatítýchto personálnych opatrení mu ako nadriadenému nezakazoval ani zákon o ochrane oznamovateľov
a na ich prijatie nepotreboval predchádzajúci súhlas úradu tak, ako to vyplýva aj z ustanovení zákona o
ochrane oznamovateľov. Kvalifikované oznámenie pritom žalobca uskutočnil v októbri 2023, čiže takmer

2rokypovzneseníobvinenia.Postupvočižalobcoviakopolicajtovinemážiadnupríčinnúsúvislosťsjeho
oznámením uskutočneným podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Jediným podkladom pre vydanie
personálneho rozkazu je len a výlučne existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia. Podľa
aktuálne platného metodického usmernenia sú všetci príslušníci policajného zboru dôvodne podozriví
zo spáchania trestného činu dočasne pozbavení výkonu štátnej služby. Rovnaký postup ako u žalobcu

bol aplikovaný na ďalších niekoľko desiatkach príslušníkov PZ dôvodne podozrivých z trestnej činnosti,
preto nemožno konštatovať priamu diskrimináciu voči žalobcovi. Žalovaný navrhol odvolaciemu súdu
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.

5. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že tvrdenia a argumenty
žalovaného (zrejme nesprávne uvedené „žalobcu“ - poznámka odvolacieho súdu) považuje za

nesprávne a bez zákonného podkladu. Zopakoval, že právomoc civilného súdu nariadiť neodkladné
opatrenie na ochranu pred diskrimináciou v služobnom pomere policajta vyplýva z § 2a ods. 1 a ods.
3 zákona o štátnej službe policajtov a § 9 ods. 2 a ods. 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona.
Poskytovanie súdnej ochrany pred diskrimináciou však patrí do výlučnej právomoci civilných súdov
podľa Civilného sporového poriadku, a tento záver nevyplýva len z odkazu na

„Občiansky súdny poriadok“ v § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ale predovšetkým z rozsahu
právnej ochrany podľa uvedených zákonných ustanovení. Súdnu ochranu môže žalobcovi poskytnúť
výlučne civilný súd v konaní podľa Civilného sporového poriadku. Správny súd nemôže o
správnej žalobe rozhodnúť výrokom podľa § 9 ods. 2 alebo ods. 3 antidiskriminačného zákona, ale iba
výrokom, ktorý pripúšťa Správny súdny poriadok (zrušenie napadnutého rozhodnutia, prípadne vrátenie

vecisprávnemuorgánunaďalšiekonanie).Jedinevkonaníosprávnejžalobeprotiinémuzásahuorgánu
verejnej správy by mohol správny súd rozhodnúť tak, že zakáže žalovanému pokračovať v napadnutom
inom zásahu a ak je to možné, prikáže mu obnoviť stav pred zásahom (§ 262 ods. 1 Správneho súdneho
poriadku), avšak tá v tomto prípade jednoznačne prípustná nie je, nakoľko v tomto prípade ide celkom
jednoznačne o rozhodnutie správneho orgánu a nie iný zásah správneho orgánu. Okrem

toho, v konaniach podľa § 9 ods. 2 a ods. 3 antidiskriminačného zákona ako tzv. konaniach s ochranou
slabšej strany sa uplatňujú viaceré procesné odklony, ako napríklad obrátené dôkazné bremeno,
rozšírená možnosť právneho zastupovania žalobcu a rozšírená poučovacia povinnosť súdu. Tieto
odklony je možné uplatniť iba v konaní podľa Civilného sporového poriadku. Ďalej uviedol, že skutkovou
podstatou prejednávaného prípadu je porušenie zásady rovnakého zaobchádzania (teda diskriminácia)

voči žalobcovi z dôvodu oznámenia protispoločenskej činnosti, ktorej sa dopustil žalovaný tým, že proti
žalobcovi vydal personálny rozkaz, ktorým zásadne zmenil podmienky jeho pracovnoprávneho vzťahu
(dočasným postavením mimo služby), teda uskutočnil voči žalobcovi zakázané odvetné opatrenie,
pričom tak urobil bez predchádzajúceho súhlasu Úradu. Jedna a tá istá skutková podstata nemôže
byť zároveň rozhodnutím orgánu verejnej správy (§ 3 ods. 1 písm. b/ Správneho súdneho poriadku)

aj iným zásahom orgánu verejnej správy (§ 3 ods. 1 písm. e/ Správneho súdneho poriadku). Ide o
pojmy, ktoré sa navzájom vylučujú, pričom personálny rozkaz je rozhodnutím orgánu verejnej správy
vydaným v administratívnom konaní a o iný zásah orgánu verejnej správy môže ísť iba v prípade,
ak ide o faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu
byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby dotknuté. Preto je vylúčené, aby

mohol byť personálny rozkaz napadnutý správnou žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy.
Personálny rozkaz môže byť napadnutý iba všeobecnou správnou žalobou, čo žalobca aj plánuje
urobiť, keď budú na to splnené zákonné podmienky (rozhodnutie o rozklade). S odvolaním na tvrdenia
uvedené v odvolaní sa opakovane vyjadril aj k možnosti dosiahnutia trvalej úpravy pomerov nariadením
navrhovaného neodkladného opatrenia, ktorá v tomto prípade jednoznačne existuje. Ak by súd prvej

inštancie bol iného názoru, potom mu nič nebráni v uznesení o nariadení neodkladného opatrenia uložiť
žalobcovi podať aj antidiskriminačnú žalobu, čo žalobca aj navrhoval. Prípadný záver, že je potrebné
podať antidiskriminačnú žalobu vo veci samej však sám osebe neznamená, že by v tejto veci nebolo
možné alebo prípustné nariadiť navrhované neodkladné opatrenie. Súbeh súdnej ochrany žalobcu na
jednej strane prostredníctvom rozkladu a správnej žaloby a na druhej strane podľa ustanovení zákona

o štátnej službe policajtov je nielen možný, ale je výslovne zákonom predpokladaný. Žalobca ďalej
dôvodil, že podaním rozkladu nepriznal, že by bola vylúčená právomoc civilných súdov vydať nariadené
neodkladné opatrenie, ale podal ho preto, lebo sa spravoval zákonným poučením obsiahnutým v závere
personálneho rozkazu, ako aj z dôvodu, že porušenie zásady rovnakého zaobchádzania nie je anizďaleka jediným dôvodom nesúladu personálneho rozkazu so zákonom, ale bol vydaný aj v rozpore
s inými ustanoveniami iných zákonov a napokon aj preto, že nechcel zanedbať využitie žiadneho
opravného prostriedku, aby si nezmaril prístup k neskoršej súdnej ochrane aj prostredníctvom správnej

žaloby. V konaní o rozklade neexistuje žiadna možnosť pozastavenia jeho účinkov a k priznaniu
odkladného účinku správnej žaloby sa realisticky nemá šancu dostať skôr než 5 mesiacov od vydania
personálneho rozkazu, čo je pre neho likvidačné. Tvrdil, že naliehavo potrebuje neodkladnú právnu
ochranu a môže ju dostať jedine vo forme neodkladného opatrenia. Zopakoval argumentáciu z odvolania
týkajúcu sa Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 z 23. októbra 2019 a to, že

z nej vyplýva, že v konaniach týkajúcich sa ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti sa
predpokladá, že oznamovateľovi bola ujma spôsobená odvetným opatrením, pokiaľ sa nepreukáže
opak. Teda požiadavka na obrátenie dôkazného bremena, kedy žalovaný musí preukazovať, že nejde
o odvetné opatrenie. Obsah smernice bol implentovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky,
konkrétne do antidiskriminačného zákona. Uviedol, že ochrana oznamovateľov protispoločenskej
činnosti môže byť zverená okrem súdov aj iným orgánom členského štátu, pričom pojem „iný orgán“ je

potrebné vykladať predovšetkým s ohľadom na oprávnenia, ktoré má tento iný orgán zverené v oblasti
ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti. V podmienkach Slovenskej republiky je ním Úrad na
ochranu oznamovateľov. Žalobca mal záujem o konanie pred Úradom, ale žalovaný mu túto možnosť
uprel, keďže ako osoba oprávnená toto konanie iniciovať tak neurobil. Minister vnútra nemôže byť „iným
orgánom“, keďže je povinnou osobou, ktorá ako štatutárny orgán zamestnávateľa žalobcu je povinná

voči žalobcovi dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania a zároveň dodržiavať zákaz odvetných
opatrení.Zdôraznil,žeprávomocposkytovaťochranupodľazákonaoštátnejslužbepolicajtov v
súvislosti s oznámením protispoločenskej činnosti majú v Slovenskej republike výlučne civilné súdy,
pričom právomoc na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov má
Úrad. Správny súd by mohol byť „súdom“ iba v prípade, ak by Správny súdny poriadok umožňoval

správnemu súdu vydať rozhodnutie s výrokom podľa § 9 ods. 2 a ods. 3 antidiskriminačného zákona
v konaní s dôkazným bremenom obráteným v prospech žalobcu. Žalobca k vyjadreniam žalovaného
ďalej dôvodil, že personálny rozkaz nie je pracovnoprávnym úkonom, ktorým sa priznáva nárok alebo
ktorý súvisí so skončením pracovnoprávneho vzťahu. Je potom irelevantné, či vydanie personálneho
rozkazu je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá závisela alebo nezávisela od posúdenia žalovaného.

Zdôraznil, že vydanie personálneho rozkazu je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nepochybne
závisela od posúdenia žalovaného, a to prinajmenšom v časti, či by ponechaním žalobcu v štátnej službe
bol ohrozený dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. K tvrdeniam
žalovaného, že v prípade trestne stíhaného príslušníka policajného zboru je jeho dočasné pozbavenie
štátnej služby povinné uviedol, že z výkladu ustanovenia § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov

vyplýva, že nejde o povinnosť, ale len o možnosť, pretože okrem formálnej podmienky
(dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu) musí byť na tento postup splnená aj podmienka
materiálna (t. j. že by ďalšie ponechanie policajta vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem
štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania), ktorej splnenie úplne závisí od posúdenia
žalovaného po zohľadnení všetkých relevantných skutočností. Žalovaný sa však úplne vyhýba uvedeniu

a preukázaniu dôvodov, prečo a ako by ponechaním žalobcu v štátnej službe bol ohrozený dôležitý
záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. K opatreniu prokurátora ÚŠP uviedol,
že toto opatrenie nemá ani zákonom predpísanú formu a ani obsah, dokonca prokurátor nebol povinný
ho ani odôvodniť a rozhodnutie o priznaní ochrany oznamovateľovi je výlučnou právomocou prokurátora
a jeho obsah ani okolnosti jeho vydania nepodliehajú preskúmaniu súdom. Zopakoval tvrdenia uvedené

v odvolaní, že nežiadal, aby súd prvej inštancie preskúmal splnenie podmienok pre dočasné pozbavenie
žalobcu výkonu štátnej služby, keďže táto právomoc prináleží správnemu súdu na základe správnej
žaloby, žiadal iba to, aby súd prvej inštancie preskúmal, či žalovaný získal predchádzajúci súhlas Úradu
na sporný pracovnoprávny úkon, a ak ho nezískal, aby poskytol žalobcovi neodkladnú právnu ochranu.
Pre prejednávaný prípad je existencia nového metodického usmernenia k dočasnému pozbaveniu

výkonu štátnej služby irelevantná, pretože k jeho prijatiu došlo až po vydaní sporného personálneho
rozkazu a v čase vydania personálneho rozkazu platilo skoršie metodické usmernenie a k jeho prijatiu
došlo práve v reakcii na prípad žalobcu, keď minister vnútra zistil, že nevie v súlade
so zákonom odôvodniť personálny rozkaz a navyše žiadne metodické usmernenie nemôže modifikovať
normatívny text § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov. Rovnako je irelevantný aj ďalší argument

žalovaného týkajúci sa prípadov iných príslušníkov policajného zboru, ktorých údajne ako obvinených z
úmyselných trestných činov rovnako ako žalobcu dočasne pozbavil štátnej služby. Na záver zopakoval
odvolací návrh uvedený v odvolaní.6. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.

7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,

§ 380 C.s.p.), z obsahu spisu nezistil procesné vady súdu prvej inštancie (§ 380 ods. 2 C.s.p.), túto
prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

8. Podľa § 324 ods. 1 C.s.p. pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na

návrh nariadiť neodkladné opatrenie.

9. Podľa § 325 ods. 1 C.s.p. neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne
upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

10. Podľa § 325 ods. 2 písm. c), d) C.s.p. neodkladným opatrením možno strane uložiť, aby nenakladala

s určitými vecami alebo právami, niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.
11. Podľa § 329 ods. 1 C.s.p. súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj
bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania. Ak rozhoduje odvolací súd o odvolaní
proti uzneseniu o zamietnutí neodkladného opatrenia, umožní sa protistrane vyjadriť k odvolaniu a k
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

12. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p. pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia
súdu prvej inštancie.

13. Okrem osvedčenej potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že

vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, je základným predpokladom pre nariadenie
neodkladného opatrenia osvedčenie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana navrhovaným
neodkladným opatrením. Vzhľadom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného
opatrenia sa pre účely rozhodnutia o návrhu na jeho nariadenie dokazovanie zásadne nevykonáva a
za dostatočné (preto) treba považovať osvedčenie rozhodujúcich skutočností, ktoré zakladajú splnenie

predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia, a to minimálne do tej miery, že možno dôvodne
nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti, nakoľko pri nariaďovaní neodkladného
opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V
sporovom konaní je pritom súd pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia viazaný
opisom rozhodujúcich skutočností navrhovateľa neodkladného opatrenia a v tejto súvislosti musí mať na

zreteli aj účel, ktorý sa má podľa návrhu nariadením neodkladného opatrenia dosiahnuť. Súčasne je súd
viazaný petitom neodkladného opatrenia obsiahnutým v návrhu. Nárok, ktorému sa má neodkladným
opatrením poskytnúť predbežná ochrana možno považovať za osvedčený, iba ak navrhovateľ tvrdí, že
je jeho nositeľom a súčasne osvedčí aspoň pravdepodobnosť jeho existencie. Potrebu dočasnej úpravy
pomerov možno považovať za osvedčenú, iba ak navrhovateľ neodkladného opatrenia v tomto smere

tvrdí dostatok relevantných skutočností a súčasne ponúkne aspoň v minimálnom rozsahu
dôkazy, z ktorých vyplýva, že tu existuje hrozba takého konania povinnej osoby, ktorej je nevyhnutné
zabrániť nariadením neodkladného opatrenia. Napokon sa však žiada poukázať na to, že ak aj sú
vyššie uvedené predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia formálne naplnené, súd je povinný
zaoberať sa tiež tým, či jeho nariadeniu nebráni iná prekážka.

14. V predmetnej veci žalobca žiadal nariadiť neodkladné opatrenie, ktorým súd uloží žalovanému
povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky
č. 436, zo dňa 27.10.2023, voči žalobcovi a poskytnúť mu časť pracovnej odmeny - pomernú časť
služobného platu vo výške 4.222,50 € mesačne v hrubom a príspevku na bývanie

vo výške 232,- € mesačne v hrubom za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra
vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27.10.2023 voči nemu od 3.11.2023 vrátane do dňa
vykonateľnosti uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia, spolu s úrokom z omeškania v sadzbe
9,25 % ročne z nezaplatenej sumy od 3.11.2023 do zaplatenia. Splnenie predpokladov na nariadenie
neodkladného opatrenia žalobca odvodzuje od tvrdenia, že personálnym rozkazom Ministra vnútra

Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27.10.2023 bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby dňom
27.10.2023 do právoplatného skončenia trestného stíhania podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona
č. 73/1998 Z. z., z dôvodu, že jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý
záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania, a to bez predchádzajúceho súhlasu Úraduna ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti, hoci Opatrením Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 63/22/1000-65, zo dňa 5.10.2023, bola
žalobcovi poskytnutá ochrana podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti.

Uvedené skutočnosti nie sú medzi stranami sporné a existovali aj v čase vydania napadnutého
uznesenia. Žalobca tvrdí, že jeho právnym nárokom je ochrana pred vykonávaním pracovnoprávneho
úkonu žalovaným, ktorý ako chránený oznamovateľ považuje za neplatný. Svoj nárok právne opiera o
ustanovenia § 7 ods. 8 zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti
(ďalej len „zákon o ochrane oznamovateľov“), § 2a ods. 1 a ods. 3 zákona č. 73/1998

Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru (ďalej len „zákon o štátnej službe policajtov“) a
ustanoveniami § 9 ods. 2 a § 11 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov („ďalej len „antidiskriminačný zákon“) . Podľa tvrdení žalobcu je predmetom sporu a
podstatnou predbežnou otázkou, ktorú má posúdiť súd v tomto konaní, či žalovaný mohol vydať

sporný personálny rozkaz, keď žalobca mal status chráneného oznamovateľa. V takom prípade bol
žalovaný povinný získať predchádzajúci súhlas úradu na ochranu oznamovateľov s pozbavením
výkonu štátnej služby žalobcu a v prípade, že žalovaný tento súhlas nezískal, takýto personálny rozkaz
(pracovnoprávny úkon) je jednak neplatný a jednak porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania. Podľa
jeho názoru je pre poskytnutie takejto ochrany pred diskriminačným konaním žalovaného postačujúce

osvedčiť, že tento personálny rozkaz bol vydaný bez predchádzajúceho súhlasu úradu na ochranu
oznamovateľov.

15. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie sa správne prioritne zaoberal otázkou, či je na
prejednanie veci, teda na rozhodnutie o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia, daná

právomoc civilného súdu. V tomto smere dospel aj k správnemu záveru, že
táto podmienka konania je v danej veci splnená. Nakoľko ide o civilný spor, v ktorom
sa žalobca s poukazom na § 2a ods. 1 a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9
ods. 2 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona svojim návrhom domáha ochrany pred diskrimináciou,
pričom v konaní o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia sa osoba dotknutá diskrimináciou

domáhať nárokov vyplývajúcich priamo z § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona nemôže, odvolací
súd zhodne so žalobcom dospel k záveru, že na prejednanie predmetného návrhu je daná právomoc
súdu podľa Civilného sporového poriadku a neobstojí preto argumentácia žalovaného, že prejednávanie
antidiskriminačných sporov príslušníkov Policajného zboru patrí do právomoci správnych orgánov, resp.
správneho súdu. Správne súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal aj z právnych záverov

vyslovených v uznesení kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 S Komp 6/2021, zo dňa
8.12.2021, ktorých správnosť bola opakovane potvrdená aj ďalšími (neskoršími) rozhodnutiami daného
kompetenčného senátu (napr. uznesenia sp. zn. 1 S Komp 31/2022 alebo sp. zn.
1 S Komp 34/2022).

16. Odvolací súd však považuje za nedôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej mu súd prvej
inštancie odmietnutím právomoci na rozhodnutie o požadovanom neodkladnom opatrení odoprel prístup
k súdu, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces. Prvoinštančný súd sa totiž podaným návrhom
na nariadenie neodkladného opatrenia riadne zaoberal z hľadiska jeho vecnej opodstatnenosti, pričom

zamietnutie návrhu samé o sebe nemôže predstavovať zásah do práv žalobcu, keď súčasťou práva
na prístup súdu ani práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na vyhovenie podanému návrhu.
Rovnako však za porušenie práva na súdnu ochranu nemožno považovať postup súdu, ktorý odmietne
vyhovieť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia z dôvodu, že nariadením požadovaného
neodkladného opatrenia by podľa jeho právneho názoru zasiahol do kompetencie iného orgánu verejnej

moci. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že treba dôsledne rozlišovať
na jednej strane právomoc ako podmienku konania podľa Civilného sporového poriadku a na strane
druhej rozsah kompetencií (právomoci v širšom zmysle slova) civilného súdu nariadiť neodkladným
opatrením určitú povinnosť, zákaz či iné obmedzenie v prípade, ak by sa obsah takéhoto
rozhodnutia dostal do kolízie s právnym priestorom, ktorý je vzhľadom na právnymi normami stanovený

kompetenčný rámec vyhradený inému subjektu.

17. Odvolací súd sa na rozdiel od žalobcu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vyhovením
návrhu žalobcu v danej veci by došlo k neprípustnému zásahu do kompetencií iného orgánu verejnejmoci a táto skutočnosť bráni nariadeniu požadovaného neodkladného opatrenia. Zo záverov ustálenej
judikatúry [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 240/98 (R 123/1999),
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 7 Cdo 59/2011] vyplýva, že

neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci. Odvolací
súd v predmetnej veci dospel k záveru, že v tomto prípade treba uprednostniť právne prostriedky
ochrany v správnom konaní, resp. v súdnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku,
pretože prostredníctvom neodkladného opatrenia nie je prípustné odnímať účinky rozhodnutiam alebo
iným aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne meniť ich obsah. Žalovaný sa v tejto súvislosti

dôvodne bráni argumentáciou, podľa ktorej by bola v prípade vydania požadovaného neodkladného
opatrenia v civilnom sporovom konaní právomoc správneho súdu negovaná a vydanie jeho rozhodnutia,
ktorýmbysprávnejžalobenevyhovel,bypotomnemaložiadneprávneanifaktickéúčinky,pokiaľbypopri
ňom existovalo rovnako právoplatné a vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie. Uprednostnenie
účinkov neodkladného opatrenia by potom malo za následok podriadenie správneho súdu civilnému
súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby a takýto nežiaduci právny stav

by umožňoval obchádzanie preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva
neodkladným opatrením. Naviac, iba uprednostnením jedného z možných prostriedkov ochrany bude
dôsledne zabezpečené rešpektovanie princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je i
požiadavka, aby popri sebe neexistovali na určitú právne relevantnú otázku rôzne rozhodnutia pri
aplikovaní rovnakej právnej normy. Na základe uvedeného potom možno uzavrieť, že v danom prípade,

kedy ide o konkurenciu dvoch právnych prostriedkov ochrany, je na mieste uprednostniť prostriedky
právnej ochrany podľa správneho práva pred prostriedkami právnej ochrany podľa Civilného sporového
poriadku, a preto by súd v civilnom sporovom konaní posúdením zákonnosti rozhodnutia
žalovaného vydaného v správnom konaní, ktorého sa domáha žalobca, neprípustne zasiahol
do právomoci správnych orgánov, čím by bol oslabený princíp právnej istoty. Na uvedený záver pritom

nemá vplyv žalobcom zdôrazňovaná skutočnosť, že žalovaný prípadne môže následne zvrátiť účinky
nariadeného neodkladného opatrenia vydaním nového personálneho rozkazu, návrhom na zrušenie
neodkladného opatrenia či žalobou o navrátenie do pôvodného stavu. Ide totiž o hypotetickú
úvahu o možnom, avšak dosiaľ neuskutočnenom konaní žalovaného, ktorá je z hľadiska predmetu
tohto konania, v ktorom je nevyhnutné posúdiť súčasný stav, bez právneho významu. V tejto súvislosti

je možné vychádzať aj zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 CdoPr
2/2023 z 27.6.2023, podľa ktorých: „...návrh žalobcu smeruje k povinnostiam, ktoré mu boli uložené
v rámci jeho služobného pomeru normatívnymi aktami, vydanými v rezorte obrany. Návrh má teda
základ v jeho služobnom pomere profesionálneho vojaka, pričom tento vzťah má povahu verejnoprávnu,
nie súkromnoprávnu. Návrh na neodkladné opatrenie odvodzuje z verejnoprávneho charakteru jeho

služobného pomeru profesionálneho vojaka, ktorý spadá do oblasti správneho súdnictva. Na strane
druhej, Správny súdny poriadok inštitút neodkladného opatrenia nepozná. Takýto inštitút je upravený
len v Civilnom sporovom poriadku (aj v Civilnom mimosporovom poriadku). Z uvedených záverov
potom vyplýva, že odvolací súd správne rozhodol v súlade so zákonom, keď potvrdil uznesenie súdu
prvej inštancie, pretože podmienky na rozhodovanie o neodkladnom opatrení

splnené boli (procesne), súdy tu postupovali podľa C.s.p., avšak úspešnosť návrhu žalobcu nebolo
možné priznať a vydať neodkladné opatrenie, pretože základ tvoria nároky z verejného práva, ktorým
procesnú ochranu zabezpečuje správne súdnictvo inštitútmi, ktoré upravuje a nie civilné súdnictvo a
C.s.p...“ Rovnako možno vychádzať aj zo záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 145/2019, zo dňa 30.1.2020, podľa ktorých: „...zákonnosť rozhodnutia

žalovaného nie je možné riešiť v civilnom sporom konaní ako predbežnú otázku (§ 194 ods. 1 C.s.p.),
pretože by išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci. Z dôvodu oddelenosti
súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch sústav verejnej moci nie
je okresný súd rozhodujúci v Civilnom sporom konaní oprávnený ani ako prejudiciálnu otázku skúmať
zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho vecnú

správnosť, t. j. či boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie
administratívneho aktu. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú otázku. Túto
právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za
presne špecifikovaných zákonných podmienok.“

18. Ak teda súd prvej inštancie vychádzal z toho, že návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného
opatrenia nie je možné vyhovieť už len z dôvodu, že posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného nie
je možné riešiť v civilnom sporovom konaní ako otázku predbežnú, nakoľko by išlo o neprípustný zásah
do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci, jeho záver bol správny.19. Podľa názoru odvolacieho súdu niet však sporu v tom, že žalobcovi aj ako príslušníkovi Policajného
zboru Slovenskej republiky patrí ochrana podľa antidiskriminačného zákona s odkazom na § 2a ods.

1, ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov, ako aj ochrana podľa zákona o ochrane oznamovateľov (§
2 písm. e/). Vzhľadom na skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa diskriminácie súvisiacej s namietaným
porušením zákona o ochrane oznamovateľov, je potrebné sa zaoberať splnením predpokladov pre
nariadenie neodkladného opatrenia aj z hľadiska porušenia antidiskriminačného zákona. Z dikcie tohto
právneho predpisu vyplýva, že zamestnanec, ktorý urobil oznámenie o protispoločenskej

činnosti na svojom pracovisku, sa môže domáhať ochrany prostredníctvom antidiskriminačného zákona
(§ 9 a nasl. antidiskriminačného zákona), ktorý za dôvod diskriminácie považuje aj podanie oznámenia
kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. To platí aj v prípade príslušníkov policajného zboru,
ktorí nie sú z uvedeného režimu vyňatí. Žalobca vzhliada diskrimináciu jeho osoby zo
strany žalovaného v tom, že ho žalovaný personálnym rozkazom dočasne pozbavil výkonu štátnej
služby bez toho, aby bol na tento (pracovnoprávny) úkon udelený predchádzajúci súhlas úradu na

ochranu oznamovateľov v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, čo má za následok
neplatnosť tohto pracovnoprávneho úkonu podľa § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov.
Samotný (tvrdený) rozpor konania žalovaného so zákonom však nemôže bez ďalšieho predstavovať
nerovnaké zaobchádzanie a nezakladá splnenie podmienok na vznik práva domáhať sa upustenia od
diskriminačného konania, nápravy protiprávneho stavu a primeraného zadosťučinenia podľa

antidiskriminačného zákona. Žalobcom tvrdený nezákonný postup žalovaného spočívajúci v neudelení
súhlasu úradu na ochranu oznamovateľov, môže mať za následok neplatnosť takéhoto úkonu, avšak
ho nemožno považovať za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného
zákona, preto samotné vydanie personálneho rozkazu bez predchádzajúceho súhlasu úradu na ochranu
oznamovateľov nemôže predstavovať diskriminačné konanie.

20. Zároveň však považuje odvolací súd za potrebné poukázať na to, že v každom antidiskriminačnom
spore je v prvom rade na žalobcovi tvrdiť, že na základe pravdepodobnosti skutočností možno usúdiť, že
došlo k namietanému diskriminačnému konaniu. Ak je táto podmienka splnená, je to žalovaný, kto musí
poskytnúť objektívne zdôvodnenie namietaného rozdielneho zaobchádzania. Navrhujúca strana teda

musí preukázať "na prvý pohľad" prípad diskriminácie, teda že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre
niektorý z diskriminačných dôvodov. Uvedená zásada je premietnutá do § 11 ods. 2 antidiskriminačného
zákona, podľa ktorého je žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania,
ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania došlo. Žalobcovi preto postačuje z hľadiska splnenia svojej povinnosti

tvrdenia a dôkaznej povinnosti, aby v žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých možno na prvý pohľad (prima
facie) dôvodne usudzovať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a ďalej je už na žalovanom,
aby preukazoval v spore, že postupom namietaným žalobcom nedošlo z jeho strany k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. V posudzovanej veci však žalobca v návrhu ani netvrdil,
že by s ním bolo zaobchádzané rozdielne oproti iným príslušníkom policajného zboru

pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti, pričom
v tomto smere neponúkol súdu prvej inštancie ani žiadne relevantné dôkazy. Naviac, žalovaný ani
neidentifikoval skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a nevysvetlil ani neosvedčil porovnateľnosť
svojej situácie so situáciou danej skupiny. Zjednodušene, je potrebné, aby existovali dve skupiny v
porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobca na opodstatnenosť svojich tvrdení

o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámenia zaobchádzalo
horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej situácii a neoznačil iné
osobyvporovnateľnejsituácii, sktorýmibybolozaobchádzanéodlišne,tedavýhodnejšie.Práve
naopak, poukázal na to, že k rovnakému postupu - dočasnému pozastaveniu výkonu štátnej služby,
došlo aj u iných príslušníkov policajného zboru dôvodne podozrivých zo spáchania trestnej činnosti. Na

základe tvrdení strán a predložených listinných dôkazov potom nemožno dostatočne spoľahlivo usúdiť,
že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu vydaním personálneho rozkazu z dôvodu
vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom. Nič na tom nemení ani neopodstatnená
argumentácia žalobcu v doplnení odvolania, podľa ktorej sa žalovaný voči nemu dopustil priamej
diskriminácie tým, že si od Úradu na ochranu oznamovateľov nevyžiadal predchádzajúci súhlas s

namietaným personálnym rozkazom ako pracovnoprávnym úkonom a pretože s ním zaobchádzal menej
priaznivo, ako by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Odhliadnuc od toho,
že žalobca uvedené namieta až v odvolaní, odvolací súd poukazuje na to, že argumentácia žalobcu
vychádza iba z hypotéz a predpokladov ("ako by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou"),neoznačuje, kto by mal predstavovať „inú osobu, inú skupinu osôb v porovnateľnej situácii, s ktorou by
bolo zaobchádzané rozdielne“.

21. Odvolací súd prihliadol na argumentáciu žalovaného, ktorý poskytol objektívne zdôvodnenie
namietaného konania, keď poukázal na to, že právnym základom vydania personálneho rozkazu
bol § 46 zákona ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe policajtov, ktorý mu ukladá
povinnosť dočasne pozbaviť policajta výkonu služby, ak by jeho ponechanie vo výkone štátnej služby
ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne

podozrivý, že spáchal trestný čin alebo porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Žalovaný
podľa názoru odvolacieho súdu náležite osvedčil, že práve uvedené zákonné dôvody boli podkladom
pre vydanie personálneho rozkazu. Postup podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe
policajtov voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením žalobcu podľa zákona o ochrane
oznamovateľov. Obligatórna povinnosť žalovaného postupovať podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č.
73/1998 Z. z. bola naviazaná na vznesenie obvinenia voči žalobcovi, čo spochybňuje súvis vydania

personálneho rozkazu s kvalifikovaným oznámením zo strany žalobcu. Podkladom pre personálne
opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia voči
žalobcovi, ktorá skutočnosť je nezávislá od vôle žalovaného. V danom prípade tak
nebolo pre účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené, že dôvodom vydania
personálneho rozkazu žalovaným bolo podanie oznámenia o protispoločenskej činnosti

žalobcom. Žalovaný správne konštatuje, že účelom ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov je
ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému
je zamestnanec vo vzťahu podriadenosti. Oznámenie žalobcu nesmerovalo priamo proti žalovanému,
resp. nadriadenému žalobcovi, potom nemožno považovať za dostatočne osvedčené tvrdenie žalobcu
o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania oznámenia o

protispoločenskej činnosti. Je preto nepochybne namieste záver vyslovený súdom prvej inštancie, že
preukázanie žalobcom tvrdeného diskriminačného konania zo strany žalovaného presahuje rámec
dokazovania v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia.

22. Na základe vyššie uvedeného potom možno konštatovať, že pokiaľ sa žalobca domáha ochrany

podľa antidiskriminačného zákona, neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému požaduje navrhovaným
neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu a to má taktiež za následok nesplnenie predpokladov
pre nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci.

23. Najpodstatnejšou časťou dôvodnosti uplatneného nároku sa však odvolaciemu súdu javí skúmanie

splnenia predpokladov úspešného nariadenia neodkladného opatrenia (§ 325 ods. 1
C.s.p.), najmä osvedčenie potreby bezodkladnej úpravy pomerov sporových strán, ktorej nesprávne
právne posúdenie žalobca vytkol súdu prvej inštancie s tým, že mu nie je jasné, ako inak a ako viac
mohol ešte osvedčiť potrebu bezodkladnej úpravy pomerov. Okrem opakujúcich sa skutkových tvrdení
týkajúcich sa údajného diskriminačného konania zo strany žalovaného, snažiac sa osvedčiť splnenie

tohto predpokladu argumentoval tým, že výkon personálneho rozkazu voči jeho osobe trvá od 3.11.2023
nepretržite a na jeho osobu, či na jeho rodinu má obzvlášť nepriaznivé účinky spočívajúce v tom, že
nemôže vykonávať svoju prácu, má nárok na znížený služobný plat, pričom pokles svojho mesačného
príjmu odhadol „o cca 80 %“. Zároveň je nútený sa v služobnom čase zdržiavať na určenom mieste
a má zakázané zamestnať sa inde, či podnikať a žalovaným vydaný personálny rozkaz je naplnením

jeho pomsty a odvety voči žalobcovi. Odvolací súd považuje túto argumentáciu za neopodstatnenú.
Tvrdenie žalobcu, že žalovaným vydaný personálny rozkaz je de facto prostriedkom ekonomického
nátlaku žalovaného na neho, aby služobný pomer v policajnom zbore ukončil na vlastnú žiadosť je
neopodstatnenou domnienkou, ktorá je v rozpore s obsahom rozporovaného personálneho rozkazu,
keďže je nepochybné, že žalobca bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby iba do právoplatného

skončenia trestného stíhania, ktorým okamihom sa (bez potreby akéhokoľvek ďalšieho úkonu) obnoví
pôvodný obsah jeho služobného pomeru. Pojem bezodkladnosti zákon priamo nedefinuje; je potrebné
ho vykladať tak, že zo stavu, aký tu existuje, žalobcovi bezprostredne hrozí škoda, napríklad tým,
že zamestnancovi nie je vyplácaná ani časť pracovnej odmeny (nie znížená odmena) a v dôsledku
tohto výpadku sa dostáva do hmotnej núdze, t. j. ide o bezprostredné ohrozenie takých jeho práv, kde

bez zásahu zo strany súdu hrozí do budúcna bezprostredne negatívny (až nenapraviteľný) následok
prejavujúci sa priamo na právach žalobcu, súčasne ohrozujúci jeho existenciu. Žalobca však zníženie
svojho platu uvádza len odhadom, i keď teoreticky môže poberať až 70 % priznaného služobného
platu (§ 4 ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov) a opomína tiež skutočnosť, že ide len o dočasnépozbavenie výkonu štátnej služby (najdlhšie na 6 mesiacov - § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe
policajtov), ktoré sa skončí po pominutí dôvodov, pre ktoré bol policajt dočasne pozbavený výkonu
štátnej služby, pričom sa mu doplatí rozdiel, o ktorý bol jeho mesačný služobný plat skrátený za

predpokladu, že konanie, pre ktoré bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby nebolo trestným
činom, za ktorý bol právoplatne odsúdený, alebo ak trestné stíhanie o tomto trestnom čine nebolo
právoplatneskončené,aleboakbolprekonanie,prektoréboldočasnepozbavenývýkonuštátnejslužby,
prepustený zo služobného pomeru (§ 46 ods. 4 a ods. 6 zákona o štátnej službe policajtov). Ak teda
žalobca odôvodňuje potrebu bezprostrednej úpravy pomerov len odhadovaným znížením jeho príjmu

bez preukázania bezprostrednej hrozby, že sa neodvrátiteľne a trvalo ocitne v stave hmotnej núdze, je
potrebnésúhlasiťsnázoromsúduprvejinštancie,žeabsentujeosvedčeniepotrebybezodkladnejúpravy
pomerov ako nevyhnutného predpokladu pre nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia.

24. Pokiaľ žalobca odvodzuje splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia od potreby
výkladu vnútroštátnej úpravy v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937

z 23. októbra 2019, v súlade s ktorou predstavuje neodkladné opatrenie podľa Civilného sporového
poriadku v skutočnosti jediný prostriedok na ochranu jeho práv, odvolací súd sa s jeho argumentáciou,
ktorá je tiež súčasťou odvolacích námietok, nestotožnil. K jej aplikácii sa podrobne vyjadril Krajský súd
v Bratislave, už v rámci uznesenia sp. zn. 8 CoPr 14/2023, zo dňa 25.1.2024 a odvolací súd sa aj v
tejto predmetnej veci s uvedeným výkladom aplikácie Smernice plne stotožňuje a v podrobnostiach na

neho odkazuje, ergo ani ustanovenia citovanej Smernice neodôvodňujú v tejto konkrétnej veci potrebu
bezodkladnosti úpravy pomerov.

25. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a závery, keď súd prvej inštancie správne konštatoval,
že predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia v danej veci neboli splnené, odvolací súd

napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že žalovanému

žiadne trovy nevznikli, a preto v súlade s čl. 4 ods. 2 a čl. 17 základných princípov Civilného sporového
poriadku, odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

27. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového

poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).