Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 25. august 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/136/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7509216886
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7509216886.5

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek
senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcov: 1. A. B. C., nar.
X.XX.XXXX, bytom v D., E. F. XX/XXX, 2. A. G. D., nar. X.XX.XXXX, bytom v D., D. F. XXXX/XX, 3.
H. D., nar. X.X.XXXX, bytom v D., D. X, všetci zastúpení JUDr. Kristínou Piovarčiovou, advokátkou so
sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému: Slovenský zväz záhradkárov, Základná organizácia

33-41 Sokoľ - Bánová, D. - I., o určenie, že záhradky patria do záhradkárskej osady SSZ, ZO 33-41
Sokoľ, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 10. marca 2023 č.k.
13C/55/2009 - 478 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. a III.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice – okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom
zamietol žalobu o určenie, že do záhradkárskej osady SZZ, ZO 33-41 Sokoľ – Bánová patrí pozemok
parc. č. 798, zastavaná plocha o výmere 37 m2, par. č. 799 zastavaná plocha o výmere 36 m2, parc. č.
801/9, záhrada o výmere 427 m2 a parc. č. 801/10, záhrada o výmere 383 m2 (výrok I.), voči žalobcom

v 1. až 3. rade priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II.) a priznal
štátu plnú náhradu trov konania (výrok III.).

2. Výrok o zamietnutí žaloby súd prvej inštancie založil na závere, že v žalobe označené pozemky neboli
nikdy prenechané do dočasného užívania Slovenskému zväzu záhradkárov platnou zmluvou uzavretou
podľa zákona č. 123/1975 Zb. a z toho dôvodu nemôžu byť ani v obvode zriadenej záhradkovej osady,

do záhradkárskej oblasti nikdy nepatrili, o čom mali žalobcovia vedomosť. O nároku na náhradu trov
konania sporových strán a štátu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti výroku II. a III. rozsudku o trovách konania podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia
z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Navrhli zmeniť rozsudok v jeho napadnutej
časti a nárok na náhradu trov konania žalovanému a ani štátu nepriznať. Namietli, že rozhodnutie je

voči žalobcom nespravodlivé a je v rozpore s dobrými mravmi s prihliadnutím na okolnosti prípadu.
Súdu žalobcovia vytkli, že na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania neaplikoval § 257
CSP, a preto vec nesprávne právne posúdil. Tvrdili, že dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané
výnimočnosťou súdenej veci, dobrou vierou žalobcov a správaním sa žalovaného po dobu najmenej 25
rokov, ktorý žalobcov považoval za záhradkárov a so žalobcami, resp. ich právnymi predchodcami, ako
so záhradkármi konal. Podľa názoru žalobcov nepriznanie náhrady trov konania žalovanému a štátu

sa v danej veci nejaví ako neprimeraná tvrdosť a neodporuje dobrým mravom, nakoľko žalovaný sa
nesprával zodpovedne a so všetkou starostlivosťou správcu záhradkárskej osady, keďže žalobcamiz močariska vybudované a zveľadené pozemky a legálne postavené chaty užívané 40 rokov stoja
na cudzom pozemku pre neodbornú a nedôslednú činnosť žalovaného. Podčiarkli, že pred začatím
sporu sa snažili vec urovnať mimosúdne, v priebehu konania riadne a včas predkladali listinné dôkazy

na preukázanie, že sú a boli záhradkármi a ich záhradky patria do záhradkárskej osady. Zdôraznili,
že priznanie náhrady trov konania žalovanému zakladá pre žalovaného neprimeraný (nezaslúžený)
prospech z dôvodu, že existujúci stav zavinil žalovaný, o čom svedčí aj zápisnica z členskej schôdze
ZO SZZ Sokoľ – Bánová 33-41 z 22.11.2008, na ktorej sa predseda ZO SZZ ospravedlnil žalobcom
za chybu spôsobenú pri pridelení záhradiek bývalými funkcionármi ZO SZZ, ktorí podpísali zmluvy, a

uviedol, že ďalší postup musí byť riešený individuálne, čím sa žalobcovia aj riadili a uplatnili ochranu
svojich práv na súde.

4. Žalobkyňa v 2. rade osobitne akcentovala, že existencia dôvodov na aplikáciu § 257 CSP je daná
tým, že podiel na vzniku sporu má žalovaný, ktorý mal k dispozícii zmluvu o prenechaní pozemku
do dočasného užívania uzatvorenú medzi JRD so sídlom v Družstevnej pri Hornáde a Slovenským

zväzom záhradkárov, kde bolo uvedené, ktoré pozemky sú žalovanému odovzdané do dočasného
užívania, a nebol oprávnený so žalobcami uzatvoriť zmluvy o prenechaní predmetných pozemkov do
dočasného užívania, napriek tomu žalobcom zmluvy predložil a jednal so žalobcami ako s členmi
záhradkárskej osady, vyberal členské poplatky, pozýval ich na schôdze a konal tak, že záhrady tvoria
súčasť záhradkárskej osady. Podľa názoru žalobkyne v 2. rade dlhodobý stav neistoty žalobcov

zapríčinil žalovaný, ktorý zabránil žalobcom využiť pri vysporiadaní pozemkov pod ich záhradkárskymi
chatkami možnosť aplikácie právnej úpravy špecificky určenej na zosúladenie vlastníctva k pozemkov v
záhradkových osadách. Akcentovala, že žalobcovia boli v dobrej viere až do septembra 2008 oprávnene
presvedčení, že nimi užívané pozemky sú súčasťou záhradkárskej osady, namietajúc, že žalobcovia
nevedeli o tom, že pozemky nimi užívané nikdy nepatrili do záhradkárskej osady, a do upozornenia

z Pozemkového úradu Košice – okolie to nevedel ani samotný žalovaný. Podľa názoru žalobkyne
v 2. rade v danom prípade išlo o zložitý spor preto, lebo súd musel vykonať rozsiahle dokazovanie
zahŕňajúce predloženie pozemno-knižnej dokumentácie a vyhotovenie znaleckého posudku č. 7/2014,
pričom v poradí prvým rozsudkom súd rozhodol v prospech žalobcov, ktorí v čase podania žaloby nemali
k dispozícii žiadnu relevantnú právnu dokumentáciu a nemohli vedieť, že po desiatkach rokov užívania

pozemkov nie sú v práve.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol ako vecne správny potvrdiť rozsudok v jeho
napadnutej časti. Podčiarkol, že žalobcovia boli členmi ZO SZZ Sokoľ - Bánová, avšak v konaní
vypočutí svedkovia potvrdili, že žalobcovia nepatrili do obvodu záhradkárskej lokality, a to v zhode s

konštatovaním súdneho znalca, že ich parcely ležia mimo obvodu hranice záhradkárskej lokality, ktorú
dal vymerať Okresný úrad a ktorý v roku 1982/1983 dal vymerať i parcelu, do ktorej sa nedalo vstúpiť,
lebo tvorila samostatný obvod.

6. V replike na vyjadrenie žalovaného k ich odvolaniu žalobcovia zotrvali na podanom odvolaní

a argumentácii prednesenej v odvolaní.

7. Výrok I. rozsudku vo veci samej nebol napadnutý odvolaním, nebol predmetom odvolacieho
prieskumu a nadobudol právoplatnosť.

8. Odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov proti výroku II. a III. rozsudku o trovách konania
žalovaného a štátu ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, §
380 ods. 1, 2 CSP, z hľadísk v odvolaní uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcov nemožno vyhovieť.

9. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých
vyvodil správny právny záver a vecne správne rozhodol, ak žalovanému priznal voči žalobcom nárok
na plnú náhradu trov konania o žalobe žalobcov, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že do
záhradkárskej osady SZZ, ZO 33-41 Sokoľ – Bánová patrí pozemok parc. č. 798, zastavaná plocha o

výmere 37 m2, par. č. 799 zastavaná plocha o výmere 36 m2, parc. č. 801/9, záhrada o výmere 427
m2 a parc. č. 801/10, záhrada o výmere 383 m2, ktorú súd výrokom I. rozsudku zamietol. Z uvedeného
je zrejmé, že vo veci bolo rozhodnuté v neprospech žalobcov, v dôsledku čoho sú žalobcovia povinníhradiť trovy konania žalovanému a štátu, ktorý z finančných prostriedkov štátu predbežne uhradil trovy
dokazovania (poskytol odmenu za znalecké dokazovanie v spore).

10. So zreteľom na uvedené prvoinštančný súd postupoval správne, ak pri rozhodovaní o trovách
konania vychádzal z § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

11. Žalobcovia v podanom odvolaní neopodstatnene namietli, že súd prvej inštancie vec nesprávne

právne posúdil, ak neaplikoval § 257 CSP, majúc za to, že existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré je dôvodné výnimočne nepriznať trovy konania, a to tak na strane sporových strán,
ako i v okolnostiach posudzovaného sporu. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že v okolnostiach
posudzovanej veci neboli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého
výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Aj podľa
úsudku odvolacieho súdu dôvody, ktoré by použitie ustanovenia § 257 CSP odôvodňovali, nie sú v

danom prípade naplnené. Žalobcovia ani vo svojom odvolaní netvrdili žiadne také výnimočné okolnosti,
ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania.

12. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov

konania prichádza do úvahy iba v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie
náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom, alebo sčasti neprizná. Ustanovenie § 257
CSP má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti
pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok, a to tak, že zakotvuje

moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania.
Ustanovenie § 257 CSP teda slúži na riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne
uplatňoval alebo bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal
náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (por. napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2020, sp. zn. 3MCdo/46/2012)

nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle
svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti náhrady trov
konania výnimočne prihliadnuť.

13. Použitie ustanovenia § 257 CSP musí vždy zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu
a musí mať skutočne výnimočný charakter. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,
ako aj v okolnostiach strán sporu.

14. Judikatúra súdov je z hľadiska aplikácie tohto zákonného ustanovenia ustálená v názore, že toto

ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a
použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana s prihliadnutím na neistý výsledok sporu, vzhľadom
na jej finančnú situáciu a zdravotný stav, nie je spôsobilá pokračovanie v spore podstúpiť. Túto normu
totiž nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

15. V korelácii s uvedeným je v okolnostiach súdnej veci odvolací súd v zhode so súdom prvej
inštancie v jeho úsudku, že na použitie tohto ustanovenia neboli splnené podmienky. Pokiaľ žalobcovia
spochybňovali správnosť tohto záveru súdu tvrdením existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa v
zmysle § 257 CSP, pre ktoré navrhovali nepriznať žalovanému a štátu nárok na náhradu trov konania, je

nutné konštatovať, že žalobcovia vo svojom odvolaní neuvádzajú žiadne také relevantné skutočnosti a
okolnosti posudzovaného prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania žalovanému
a štátu.

16. Odvolací súd nevzhliadol žalobcami tvrdený dôvod osobitného zreteľa v správaní sa žalovaného

v priebehu sporu a ani v čase, ktoré predchádzalo podaniu žaloby, resp. v jeho podiele na vzniku
sporu. Bezpochyby je potrebné prisvedčiť žalobcom, že žalobcovia v dobrej viere považovali predmetné
pozemky za súčasť záhradkárskej osady, na druhej strane je súčasne nesporné, že na členskej schôdzi
konanej dňa 22.11.2008 žalovaný informoval žalobcov o skutočnosti, že označené pozemky nie sú(neboli) súčasťou záhradkárskej osady a že žalobcovia podali žalobu na súd dňa 8.12.2009 (č.l. 1
súdneho spisu). V tejto procesnej situácii preto nemožno vyčítať žalovanému, že sa v priebehu sporu
o žalobe žalobcov dôvodne bránil, pričom jeho postoj k predmetu sporu bol konzistentný a s ohľadom

na rozhodnutie súdu vo veci samej (zamietnutie žaloby) aj opodstatnený.

17. Vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania žalovaného
a štátu nie je podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilá spochybniť ani odvolacia námietka žalobcov
založená na tvrdení, že dôvody hodné osobitného zreteľa sú dané faktom, že priznanie nároku na

náhradu trov konania by prinieslo žalovanému neodôvodnený prospech. V zmysle § 251 a nasl. CSP
trovami konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v
konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Sú to výdavky, ktoré by – v prípade, ak by
ku konaniu nedošlo, nevznikli, a preto nemožno o náhrade trov konania uvažovať ako o neprimeranom
prospechu pre žalovaného, ktorý naviac v priebehu sporu (okrem obdobia necelého roka) ani nebol
zastúpený advokátom.

18. Ani poukaz žalobcov na povahu, okolnosti a zložitosť sporu nemôže byť bez ďalšieho takou
okolnosťou hodnou osobitného zreteľa, ktorá by mohla zakladať dôvod na nepriznanie náhrady trov
konania žalovanému a štátu, nakoľko žalobcovia síce bezpochyby roky v dobrej viere v spore označené
pozemky užívali a nie vinou žalobcovi tieto neboli zahrnuté do záhradkárskej osady, avšak žalobcovia

už pred podaním žaloby (ako vyplýva zo samotného znenia žaloby) mali vedomosť, že ich pozemky do
záhradkárskej osady nepatria, čo žalobcom potvrdil aj Obvodný pozemkový úrad Košice – okolie listom
zo dňa 28.7.2009. Dôvod hodný osobitného zreteľa nepredstavuje samotná skutočnosť, že v priebehu
konania súd prvým rozsudkom vyhovel žalobe, ani dĺžka súdneho konania a nutnosť znaleckého
dokazovania.

19. Dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý by mohol zakladať dôvod na nepriznanie náhrady trov
konania žalovanému a štátu, nemôže byť bez ďalšieho ani fakt, že bolo zasiahnuté do majetkovej
sféry žalobcov napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie a ani samotná skutočnosť, že žalobcovia
predmetné pozemky v dobrej viere užívali a kultivovali ich, nakoľko ani v prípade vyhovenia žalobe by sa

žalobcovia nestali automaticky vlastníkmi predmetných pozemkov a žalobcovia v konaní a ani v odvolaní
netvrdili ani nepreukázali takú majetkovú a osobnú situáciu, ktorá by výnimočne odôvodňovala
nepriznanie nároku na náhradu trov konania procesne úspešnému žalovanému a štátu. Odvolací súd
považuje ďalej za podstatné aj to, že žalobcovia ani v odvolaní nepredniesli konkrétne (špecifické)
tvrdenia vo vzťahu k následkom napadnutého rozhodnutia, že by tu existoval nepomer (a aký) medzi

zvýhodnením žalovaného a znevýhodnením žalobcov s ohľadom na ich celkové pomery ako strany
sporu, pri riešení vzťahu ktorých by bol krajský súd povinný hľadať spravodlivú rovnováhu. S ohľadom
na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu nemožno postupu prvoinštančného súdu vytýkať, že pri
rozhodovaní o náhrade trov konania nenašiel v okolnostiach prípadu spravodlivú rovnováhu, tak ako
to od neho vyžaduje obsah základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a

práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok
v jeho napadnutej časti ako vecne správny.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
neúspešným žalobcom v celom rozsahu, nakoľko v danom prípade nezistil dôvod aplikovať § 257 CSP
v súvislosti s rozhodovaním o trovách odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením (§ 262 ods.

2 CSP).

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).