Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. apríl 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoCsp/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123259866
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6123259866.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
A., B., so sídlom Náměstí T.G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika, IČO: 04 355 211,
právne zastúpený: A. C. D., advokátka, Advokátska kancelária so sídlom Americká 2, 831 02 Bratislava
- mestská časť Nové Mesto, proti žalovanej: E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. D. XXXX/XX, XXX
XX C., právne zastúpená: JUDr. Peter Vachan, advokát s.r.o., so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, 010
01 Žilina, IČO: 47 445 092, v konaní o zaplatenie 65,53 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 7Csp/28/2023-97 zo dňa 31. júla 2023 ako súdu prvej inštancie,

takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I. výrok) a žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej
inštancie o výške náhrady trov konania (II. výrok).

2. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že žalobca sa žalobou
podanou na súde prvej inštancie dňa 10.03.2023 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 65,53 € s
príslušenstvom ako nedoplatku zo splatného úveru poskytnutého žalovanej žalobcom.

3. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca je právnická osoba
registrovaná v Obchodnom registri Českej republiky s registrovaným sídlom v Českej republike. Žalobca

ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili elektronicky dňa 15.07.2019 zmluvu o úvere č. XXXXXX
(ďalej aj „zmluva o úvere“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúčelový peňažný úver
vo výške 100,- € s úrokovou sadzbu 0 %, s ročnou percentuálnou mierou nákladov 2 397,81 % a s
poplatkom za poskytnutie úveru 28,- €. Doba trvania úveru bola dohodnutá na 28 dní s dátumom
splatnostiúverudňa12.08.2019.Žalovanáuzatvorenímzmluvyoúvereprehlásila,žesúhlasísobsahom
zmluvy, pred uzatvorením zmluvy sa oboznámila so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (ďalej
aj „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich

dodržiavať. Podľa bodu 04 predmetných VPPÚ (s platnosťou od 18.05.2018) sa na úpravu vzťahov
neupravenýchzmluvouaniVPPÚpoužijúustanoveniaprávnehoporiadkuČeskejrepubliky.Zároveňmal
súd prvej inštancie za preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, keď pri uzatvorení zmluvy bol žalobcaosobou, ktorá úver poskytla v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná fyzickou osobou, ktorá pri
uzatvorení a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.

4. Na základe takto vykonaného dokazovania a s poukazom na ust. čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a
obchodných veciach, § 2 písm. c), § 11 ods. 3, § 20 ods. 1 a 2, § 24 ods. 1 a 3 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2019 (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 451 ods. 1

a 2, § 457, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 122 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
v platnom znení (ďalej aj „OZ“) dospel súd prvej inštancie k nasledovným záverom:

5. S poukazom na čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012 o právomoci
a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach súd prvej inštancie konštatoval,
že je daná právomoc slovenských justičných orgánov vo veci konať a rozhodnúť, nakoľko žalovaná ako

spotrebiteľka má bydlisko na území Slovenskej republiky.

6. Pokiaľ žalobca tvrdil, že je nositeľom povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Českej
republike, uvedenú skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal a rovnako nepreukázal ani to, že ako
veriteľ, ktorý poskytuje úvery fyzickým osobám na území Slovenskej republiky, disponuje oprávnením

udeleným H. D. B. na výkon tejto činnosti. Z obsahu zmluvy o úvere nevyplýva, kde bola uzatvorená,
hoci je vyhotovená v českom jazyku. Sám žalobca v žalobe ako rozhodné právo označil zákony Českej
republiky, zároveň však uviedol, že žalovaná ho o poskytnutie úveru mala požiadať elektronicky na
webovej stránke I.. Z uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobca poskytol žalovanej peňažné
prostriedky v Slovenskej republike, pričom na takúto činnosť nemal udelené oprávnenie, vzhľadom na

čo je zmluva o úvere podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 24 ods. 1 a 3 zákona č. 129/2010 Z. z. neplatná.

7. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca plnil z neplatného právneho úkonu, pričom žalovaná
poskytnutie finančných prostriedkov žalobcom, ku ktorému došlo dňa 15.07.2019, výslovne
nerozporovala. Žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil

ako dôvodnú, keď podľa § 107 OZ sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil a najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky,
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Premlčacia
doba na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia začala žalobcovi plynúť dňom nasledujúcim po dni

poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej, t. j. dňom 16.07.2019. K uplynutiu dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby došlo dňa 16.07.2021 a trojročnej objektívnej premlčacej doby dňa 16.07.2022. Žaloba
bola súdu prvej inštancie doručená dňa 10.03.2023, teda po premlčaní v konaní uplatneného nároku,
a preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.

8. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „CSP“) v spojení
s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako neúspešnej strane uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy
konania v rozsahu 100%.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca. Rozhodnutie
označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, t. j. z dôvodov, že
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

10. Žalobca namietol záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva o úvere je neplatná z dôvodu, že

žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej republike, ktorý podľa
neho nezodpovedá aktuálnej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor EÚ“) a mal
by za následok porušenie práva Európskej únie. Žalobca v tomto smere poukázal na rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019.11. Žalobca zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v právnom prostredí Českej
republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené aj svoje sídlo a vykonáva svoju činnosť na

základe povolenia Českej národnej banky, pričom finančné služby poskytuje v prostredí internetu vo
viacerých jazykových verziách.

12. Podľa žalobcu je potrebné vychádzať zo základných pravidiel zakotvených v Zmluve o fungovaní

Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“) a to konkrétne z čl. 49 o práve usadiť sa, z čl. 54 o rovnakom
zaobchádzaní a z čl. 56, v ktorom sa členským štátom Európskej únie zakazuje obmedzovať voľné
poskytovanie služieb spoločnosťami “usídlenými v krajine Únie odlišnej od tej, ktorej príslušníkmi
sú osoby, ktorým sú tieto služby určené“. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia
pochádzajúci z krajín Únie môžu voľne ponúkať svoje služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu
príslušnosť a rozhodujúce je, aby v domovskej členskej krajine spĺňali podmienky stanovené štátom

na založenie živnosti či podniku. Názorová línia Súdneho dvora EÚ je v tom smere, že členské štáty
nemôžuzakazovaťspoločnostiamvykonávaťpodnikateľskúčinnosťnaichúzemízdôvodu,ženespĺňajú
vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ spĺňajú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo, čo
žalobca spĺňa. Žalobca dal do pozornosti rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach C-76/90 (Manfred
Säger), C-120/78 (Cassis de Dijon) a C-384/93 (Alpine Investments BV).

13. Ďalej žalobca poukázal na recitál č. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“),
v zmysle ktorej vnútorný trh zahŕňa priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb
tovaru a služieb. Zo skutočností týkajúcich sa zásady slobodného pohybu služieb teda nemožno prijať

názor,žekcezhraničnémuposkytovaniuspotrebiteľskýchúverovžalobcomsosídlomvČeskejrepublike
a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou prostredníctvom internetu je potrebné
navyše povolenie zo strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu sloboda pohybu služieb ako jedno
zo základných práv založených primárnym právom Európskej únie a súd si musí prednostne urobiť
jasný názor o výklade práva Európskej únie. Právo spotrebiteľských úverov je v Európskej únii plne

harmonizované smernicou, a preto platí rovnako tak na území Českej republiky ako aj Slovenskej
republiky. Aj z tohto hľadiska plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českou
národnou bankou pre subjekt sídliaci na území Českej republiky, ktorý na území Slovenskej republiky
nemá umiestnený ani podnik, ani organizačnú zložku.

14. Ani v prípade zahraničných bánk neplatí požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie
na území Slovenskej republiky a postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu Českej národnej
banky o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej republike Národnou bankou Slovenska. Ak teda
v prípade zahraničných bánk postačuje obyčajné oznámenie domovského orgánu dohľadu Národnej
banky Slovenska, ktoré vyžaduje právny predpis, v prípade poskytovateľov spotrebiteľských úverov

právny predpis nič také nepožaduje.

15. Čo sa týka rozhodného práva, žalobca zopakoval, že je právnickou osobou zapísanou do
Obchodného registra Českej republiky, má registrované sídlo v Českej republike a udelené povolenie
na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českou národnou bankou. Na území Slovenskej republiky

nemá zriadenú organizačnú zložku, ani tu nepodniká. Žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu v českom
jazyku podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve nielen odkázali, ale sa na ňom aj
dohodli. Samotné uvedenie českého právneho poriadku je dostačujúce pre jeho voľbu, ak je vôbec táto
voľba nevyhnutná. V zmluve o úvere strany výslovne uviedli, že ju uzavreli podľa zákona č. 89/2012 Sb.
-„Občanský zákoník“ a zákona č. 257/2016 Sb. „o spotřebitelském úvěru“. Podľa ustálenej judikatúry

postačuje z hľadiska voľby podľa § 262 Obchodného zákonníka uviesť ustanovenie zvoleného predpisu
v záhlaví zmluvy, čo je možné per analogiam aplikovať aj na voľbu právneho poriadku. V tomto smere
žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo/1306/2005 zo dňa
27.11.2007.

16. Aplikácia českého právneho poriadku nemôže byť pre spotrebiteľa menej výhodná, nakoľko právna
úprava poskytovania spotrebiteľských úverov je plne harmonizovaná v podobe smernice. Podľa recitálu
č.9smerniceúplnáharmonizáciajepotrebná,abysavšetkýmspotrebiteľomvspoločenstvezabezpečila
vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov, a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh a členskéštáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne opatrenia ako ustanovenia
tejto smernice. Smernica nepredstavuje minimálny štandard ochrany a teda právna ochrana v prípade
zmlúv musí byť v každom štáte rovnaká. Súd prvej inštancie bol preto povinný aplikovať české právo,

ktoré nie je pre spotrebiteľa menej výhodné.

17. Žalobca upriamil pozornosť aj na to, že v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky - RÍM I (ďalej aj „Nariadenie RÍM
I“) sa v prípade spotrebiteľskej zmluvy použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, t. j. slovenské

právo, avšak iba v prípade ak veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa
alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa, ale smeruje svoju
činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa. V danom prípade žalobca vykonáva činnosť v Českej
republike a nie v Slovenskej republike a samotná internetová stránka ešte neznamená, že podnikateľ
smeruje svoju činnosť vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa. Nakoľko sa však zmluvné
strany dohodli na voľbe českého práva, je posudzovanie smerovania činnosti na krajinu obvyklého

pobytu irelevantné.

18. Záverom žalobca argumentoval aj tým, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho
poriadku na základe právneho predpisu z oblasti práva súkromného založil na inštitúte práva verejného,
ktorým je otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov.

19. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

20. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 23.08.2023 prostredníctvom svojho právneho

zástupcu uviedla, že napadnuté rozhodnutie považuje za správne. V danom prípade bolo potrebné
primárne sa zaoberať posúdením, či má žalobca povolenie Národnej banky Slovenska na poskytovanie
spotrebiteľských úverov na území Slovenskej republiky, pričom z tlačovej správy Národnej banky
Slovenska zo dňa 09.08.2018 vyplýva, že táto žalobcovi žiadne povolenie neudelila. Z uvedeného
je zrejmé, že žalobca je právnickou osobou zapísanou v Obchodnom registri Českej republiky,

vykonávajúcipodnikateľskúčinnosťnaúzemíČeskejrepubliky,ktorýniejezapísanýdoregistraveriteľov
Národnou bankou Slovenska. Žalobca teda poskytol žalovanej peňažné prostriedky bez potrebného
povolenia poskytovať spotrebiteľské úvery v zmysle § 20 ods. 1, resp. § 24 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. V tomto smere je preto bezpredmetné, či žalobca vykonáva svoju činnosť na základe riadneho
povolenia Českej národnej banky, keďže je nepochybné, že žalovanej poskytol úver subjekt, ktorý

nemá povolenie na poskytovanie úverov na území Slovenskej republiky a v takomto prípade je
v zmysle § 11 ods. 3 v spojení s § 24 zákona č. 129/2010 Z. z. zmluva neplatná. Na podporu svojej
argumentácie žalovaná poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6CoCsp/41/2022
zo dňa 31.03.2023 a rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/66/2022 zo dňa 28.06.2023.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zároveň jej priznal náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

21. Žalobca v odvolacej replike zo dňa 13.09.2023 totožne zopakoval svoju argumentáciu uvedenú už
v podanom odvolaní.

22. Žalovaná odvolaciu dupliku nepodala.

23. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 ods. 1 CSP preskúmal
vec v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP, z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP
a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 CSP v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok, ktoré vady

nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP z dôvodu, že pre rozhodnutie
odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací
súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, I. výrok rozsudku súdu
prvej inštancie vo veci samej, ako aj od neho závislý II. výrok o nároku na náhradu trov konania sú

vecne správne a je potrebné ich podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť. Odvolací súd sa stotožňuje so
závermi súdu prvej inštancie ohľadne neplatnosti zmluvy o úvere z dôvodu absencie povolenia Národnej
banky Slovenska na poskytovanie úverov na strane žalobcu, na tieto poukazuje a na zdôraznenie vecnej
správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu uvádza:24. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca a žalovaná
uzatvorili prostredníctvom webovej stránky I. zmluvu o úvere č. 563758, na základe ktorej bol zo strany

žalobcu žalovanej poskytnutý jednorazový, bezúčelový, nezáväzný úver v sume 100,- € s poplatkom za
poskytnutie úveru vo výške 28,- €, s úrokovou sadzbou 0 % a ročnou percentuálnou mierou nákladov
2 397,81 %. Dobu trvania spotrebiteľského úveru si zmluvné strany dohodli na 28 dní. Celková čiastka,
ktorú mala žalovaná zaplatiť bola vo výške 128,- €, pričom žalovaná sa zaviazala zaplatiť poskytnutý
úver jednorazovou splátkou v sume 128,- € s dátumom splatnosti dňa 12.08.2019. V úvodnej časti

zmluvy o úvere je uvedené, že zmluvné strany uzavreli predmetnú zmluvu podľa zákona č. 89/2012 Sb.
- „Občanský zákonník“ a zákona č. 257/2016 Sb. „o spotřebitelském úvěru“. V zmysle bodu II. zmluvy
o úvere, neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere tvoria Všeobecné podmienky poskytnutia úvere, v ktorých
v bode 04. je uvedené, že na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia
právneho poriadku Českej republiky. Z konania tiež vyplynulo a medzi stranami nebolo ani sporné, že
žalobca vystupujúci v predmetnom záväzkovom vzťahu ako dodávateľ je právnickou osobou zapísanou

v J. K. L. K., kde má aj svoje registrované sídlo a žalovaná je spotrebiteľkou s bydliskom a obvyklým
pobytom na území Slovenskej republiky.

25. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že má danú právomoc v zmysle čl. 18 ods. 2 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v zmysle ktorého bolo možné žalovanú
ako spotrebiteľku zažalovať len na súde členského štátu, v ktorom má bydlisko. Vzhľadom na to, že
bola daná právomoc súdu Slovenskej republiky, bolo primárne potrebné s poukazom na to, že ide
o konanie s cudzím prvkom a dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch,
zvoliť rozhodné právo, podľa ktorého bude vec prejednávaná. Súd prvej inštancie vo veci aplikoval

právny poriadok Slovenskej republiky, s ktorým záverom sa odvolací súd plne stotožňuje, zároveň
však súd prvej inštancie v rozsudku neuviedol, z čoho vychádzal pri výbere slovenského práva ako
rozhodného, čím sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu uvedenou už v konaní pred súdom prvej
inštancie, podľa ktorej je rozhodným právom právo Českej republiky, v čom síce možno vidieť naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces

spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, tento nedostatok však bolo
možné napraviť v odvolacom konaní postupom podľa § 387 ods. 3 CSP daním odpovede na danú
argumentáciu žalobcu zo strany odvolacieho súdu, preto nebol daný dôvod na zrušenie napadnutého
rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP. Žalobca svoju odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k výberu
rozhodného práva stavia ťažiskovo na tom, že medzi stranami sporu došlo k voľbe právneho poriadku

Českej republiky (čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá Nariadenia RÍM I) a zároveň žalobca
nemal za splnenú výnimku z voľby právneho poriadku v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia
RÍM I, podľa ktorého voľba rozhodného práva pri spotrebiteľských zmluvách nesmie spotrebiteľa zbaviť
ochrany, ktorú mu poskytujú ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré
by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom, nakoľko vzhľadom na to, že právna úprava

poskytovania spotrebiteľských úverov je plne harmonizovaná v podobe smernice, nemožno považovať
právny poriadok Českej republiky za menej výhodný.

26. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia RÍM I, zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia
zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo

okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

27.Podľačl.6ods.1NariadeniaRÍMI,beztoho,abybolidotknutéčlánky5a7,zmluvauzavretáfyzickou
osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu

povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo
výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu
spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo
b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny

a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.

28. Podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia RÍM I, bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3
zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného právavšak nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

29. Čo sa týka dohody zmluvných strán ohľadom rozhodného práva, snaha o ňu je zrejmá zo zmluvy
o úvere, ktorá sa má spravovať ustanoveniami českého Občianskeho zákonníka a českého zákona
o spotrebiteľskom úvere, ako i z pripojených VPPÚ, ktoré odkazujú na právny poriadok Českej republiky.
Pri voľbe rozhodného práva stranami v zmluve, ktorú Nariadenie RÍM I umožňuje aj pri spotrebiteľských
zmluvách v zmysle čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá, však musí byť naplnená aj podmienka

vyplývajúca z vety druhej tohto ustanovenia (čl. 6 ods. 2), a to že pri dohode o rozhodnom práve nesmie
byť spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno
odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom (podľa
čl. 6 ods. 1 Nariadenia RÍM I). Takýmto právom by s poukazom na znenie čl. 6 ods. 1 Nariadenia
RÍM I bol právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa (žalovanej) a to za predpokladu,
že podnikateľ (žalobca) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého

pobytu spotrebiteľa (písm. a/) alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo
niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti (písm. b/). V danom
prípade podľa názoru odvolacieho súdu takúto ochranu spotrebiteľovi poskytuje práve ustanovenie §
11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., z ktorého vyplýva, že ak osoba bez povolenia poskytne peňažné
prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Odvolací súd

sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v odvolaní o tom, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských
úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe smernice. Táto plná harmonizácia sa prejavuje
v tom, že aj v českom zákone č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v § 9 stanovené, že nebankový
poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať spotrebiteľský
úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského úveru, ktoré jej

udelila Česká národná banka a v § 135 ods. 1 daného zákona sa uvádza, že dohľad nad dodržiavaním
povinností poskytovateľa... stanovených týmto zákonom a nariadením Komisie v prenesenej právomoci
(EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka. Zákon č. 257/2016 Sb. je však platný a účinný len
na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na poskytovanie spotrebiteľských
úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej republiky, daný právny predpis

a ČNB neposkytuje teda právnu ochranu spotrebiteľom s bydliskom, či obvyklým pobytom na území
Slovenskej republiky spočívajúcu v prípadných sankciách za porušenie predmetných ustanovení zákona
č. 257/2016 Sb. Je nutné skonštatovať, že každá smernica usiluje o dosiahnutie určeného výsledku/
cieľa, pričom však členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru právomoci voľnej
úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku smernice v rámci vlastného

právneho poriadku. Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti čl. 20 smernice, z ktorého vyplýva,
že členské štáty zabezpečia, aby veritelia podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom
nezávislým od finančných inštitúcii alebo, aby boli regulovaní. Na území Slovenskej republiky takýto
orgán dohľadu predstavuje Národná banka Slovenska, ktorá udeľuje povolenia na poskytovanie úverov,
iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. Z čl. 23 smernice zároveň vyplýva aj povinnosť členských štátov

stanoviťpravidláosankciáchzaporušenievnútroštátnychustanoveníprijatýchnazákladetejtosmernice
a prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie, ktoré ustanovené sankcie musia
byť účinné, primerané a odrádzajúce. Nakoľko zákon č. 129/2010 Z. z. predstavuje úplnú transpozíciu
smerniceEurópskehoparlamentuaRadyč.2008/48/ESozmluváchospotrebiteľskomúvereaozrušení
smernice č. Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20

smernice sa do právneho poriadku Slovenskej republiky a teda do zákona č. 129/2010 Z. z. premietlo
v ustanovení § 20 vo vzťahu k veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské
úvery len na základe povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu
k iným veriteľom (iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú
spotrebiteľským úverom, a ktoré sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia

pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska). Na uvedené nadväzuje ustanovenie § 11
ods. 3 veta prvá zákona č. 129/2010 Z. z. (v ktorom je transponovaný čl. 23 smernice), ustanovujúce
absolútnu neplatnosť zmluvy, v prípade, že na jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak
boli spotrebiteľským úverom, subjekt, ktorý k tomu nemá potrebné povolenie a ktorej ochrany (z neho
vyplývajúcej) by bola žalovaná ako spotrebiteľka s bydliskom na území SR zbavená v prípade jeho

neaplikácie, a ktoré tak poskytuje spotrebiteľovi s bydliskom, resp. obvyklým pobytom na území SR
právnu ochranu, ktorú mu nemôže poskytnúť právny poriadok Českej republiky, vzhľadom na čo je
naplnená výnimka z dohody o voľbe práva v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia RÍM I. Cieľ
smernice by totiž nebol naplnený, ak by na území členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jehopodnikateľskáčinnosťpodliehalaudeleniupovolenianaposkytovaniespotrebiteľskýchúverovadohľadu
príslušnej centrálnej banky daného členského štátu, ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov
spotrebiteľom v inom členskom štáte by takémuto povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu

obvyklého pobytu spotrebiteľa nepodliehala, čím by jeho podnikateľská činnosť ostala bez kontroly
a spotrebiteľ by tak zostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/102/2022 zo dňa
31.10.2023 v inej právnej veci žalobcu s obdobným skutkovým a právnym základom, v ktorom sa
uvádza: „Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalobcu, že na poskytovanie úverov a

pôžičiek aj na území SR stačí, že má povolenie na poskytovanie úverov udelené Českou národnou
bankou. Ustanovenia o udelení povolenia sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť a
vyžadovanie takéhoto povolenia nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré povolenie sa vyžaduje od každého
subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek
pre spotrebiteľov, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Nie je možné akceptovať, že žalobca by
podliehal len kontrole orgánu z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských

úverov v danom štáte. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že bez povolenia NBS je zmluva o
úvere neplatná, a takýto záver nie je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského
subjektu v inom členskom štáte.“

30. Čo sa týka námietky žalobcu, že on vykonáva činnosť len v Českej republike a samotná internetová

stránka ešte neznamená, že ako podnikateľ smeruje svoju činnosť vo vzťahu ku krajine obvyklého
pobytu spotrebiteľa (v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b/ Nariadenia RÍM I), túto odvolací súd nepovažuje za
dôvodnú. V danom prípade je zrejmé, že žalobca smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu
spotrebiteľa (žalovanej), čo vyplýva jednak z viacerých súdnych konaní týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o
úvere uzatvorených žalobcom so spotrebiteľmi, ktorý majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky,

ktoré skutočnosti sú známe súdu z jeho činnosti (§ 186 CSP), ďalej i z toho, že žalobca ponúka a
poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva podnikateľskú činnosť) a napokon
i zo samotnej internetovej stránky vedenej v slovenskom jazyku, prostredníctvom ktorej poskytuje úvery.
Táto (internetová stránka) je však len jedným z viacerých kritérií, z ktorých súhrnu je nutné vyvodiť
splnenie podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b/ Nariadenia RÍM I. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené

skutočnosti bolo preto s poukazom na čl. 6 ods. 1 písm. b/ v spojení s čl. 6 ods. 2 Nariadenia RÍM I
v predmetnom spore potrebné aplikovať ako rozhodné - právo Slovenskej republiky.

31. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu týkajúcej sa vyžadovania povolenia Národnej banky Slovenska
na poskytovanie úverov a pôžičiek, ktorú považuje za rozpornú s právom Európskej únie (konkrétne

s čl. 56 ZFEÚ) a rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ, keďže postačuje, že má povolenie
na poskytovanie úverov udelené Českou národnou bankou, odvolací súd nadväzujúc na skutočnosti
uvedené už v bode 29. odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatuje, že ide o kogentnú právnu úpravu
vyplývajúcu z transpozície smernice do nášho právneho poriadku, od ktorej sa nemožno odchýliť,
a prostredníctvom ktorej je zabezpečený dohľad a kontrola nad finančným trhom na území SR. Takáto

právna úprava sa pritom vzťahuje na všetky subjekty poskytujúce spotrebiteľské úvery, iné úvery či
pôžičky, bez ohľadu na to, či ide o slovenského alebo zahraničného veriteľa/iného veriteľa, nepôsobí
diskriminačne,atedanemôžeísťoobmedzovanieposkytovaniaslužiebvrámcivoľnéhopohybuslužieb,
t. j. o rozpor s právom Európskej únie. Žalobca, ktorý je v postavení iného veriteľa v zmysle § 2 písm.
c/ zákona č. 129/2010 Z. z. je oprávnený v tomto smere podnikať na území Slovenskej republiky za

predpokladu udeleného platného povolenia Národnou bankou Slovenska.

32. Čo sa týka poukazu žalobcu na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019,
z ktorého žalobca vyňal iba bod 75 odôvodnenia predmetného rozsudku (týkajúci sa prvej prejudiciálnej
otázkyzodpovedanejvkonaní),bezzohľadnenieskutkovéhostavupredchádzajúcehoprávnemuzáveru

Súdneho dvora EÚ, a ktorý má podľa neho podporovať právny názor žalobcu o tom, že dôvodom
neplatnosti zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia poskytovať spotrebiteľské úvery, nakoľko
by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v čl. 56 ZFEÚ, z uvedeného
v tomto konaní vzhľadom na odlišné skutkové základy vychádzať nemožno. V prvom rade odvolací
súd dáva pozornosti, že prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho (chorvátskeho súdu) sa týkala zákona

o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý nadobudol účinnosť dňa 14.07.2017 a tento
v § 10 ustanovil, že zmluvy o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej
republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákonu medzi dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú
absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia. Zmluva, ktorá bola predmetom konania na vnútroštátnom(chorvátskom) súde bola uzatvorená dňa 05.01.2007 a bola na základe ustanovení takejto právnej
úpravy neplatná, vzhľadom na jej retroaktívne uplatňovanie. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny
súd pýtal, či sa články 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava

členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne
úkony založené na takýchto zmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi
a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými
orgánmi prvého členského štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo
dňa svojho uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej

úpravy. Súdny dvor EÚ v bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv
o úvere s medzinárodným prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré
zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické,
stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi
bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor EÚ na prvú
otázku odpovedal v bode 75 odôvodnenia rozhodnutia tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom

zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým
za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené
na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie
sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich
činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené

pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. Naproti tomu v predmetnom konaní nemožno
konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z. z. pôsobil retroaktívne a ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona
zakotvujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia bolo upravené v našom právnom
poriadku už v čase uzatvárania zmluvy o úvere žalobcu so žalovanou, a to tak vo vzťahu k veriteľom so
sídlom v Slovenskej republike, ako aj veriteľom so sídlom v inom členskom štáte EÚ.

33. Pokiaľ žalobca v súvislosti s problematikou spĺňania podmienok poukázal na niektoré rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ, z týchto nevyplýva, že by rozsudok súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp.
že by išlo o skutkovo obdobné prípady ako je tomu v tejto veci. V rozsudku C-120/78 (Cassis de Dijon)
sa totiž riešila iná otázka, a to či je jednostranná požiadavka uložená predpisom jedného členského štátu

na minimálny obsah alkoholu na účely predaja alkoholických nápojov vo všeobecnom záujme, ktorý by
mal prednosť pred požiadavkami voľného obehu tovarov, pričom Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že
neexistuje žiadny závažný dôvod, prečo by sa alkoholické nápoje, pokiaľ sú legálne vyrábané a uvedené
na trh v niektorom členskom štáte, nemohli uviesť na trh iných členských štátov a prečo by sa na ne
mal vzťahovať zákonom stanovený zákaz uvádzania na trh nápojov s nižším obsahom alkoholu, ako

je limit stanovený vnútroštátnym predpisom. Z rozhodnutia vo veci C-76/90 (Manfred Säger) vyplýva,
že sa týkalo poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ
nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že
osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná
potrebám príjemcov. Napokon pokiaľ ide žalobcom citovanú pasáž z odôvodnenia rozhodnutia vo veci

C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“
- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný
členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho
predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa
uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát

chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť
alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.
34. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe
právneho predpisu z oblasti práva súkromného založil na inštitúte práva verejného, ktorým je otázka
povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd uvádza len toľko, že povolenie na

poskytovanie spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným zákonom
č. 129/2010 Z. z. ako predpisom z oblasti súkromného práva, z ktorého súd prvej inštancie správne
vychádzal.

35. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu

záveru ohľadom absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere vychádzajúc pri tom z ustanovenia § 11 ods. 3
v spojení s ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. a tak isto ohľadom premlčania nároku
uplatneného žalobcom v konaní s poukazom na § 107 OZ, ktorý záver však žalobca osobitne v konaní
nenapádal.36. Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP neboli vo vzťahu k
I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej uplatnené dôvodne. Súd prvej inštancie vykonal

všetkydôkazypotrebnéprerozhodnutievoveci,dostatočnezistilskutkovýstavpotrebnýprerozhodnutie
vo veci a vec zároveň správne právne posúdil.

37. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobca v podanom odvolaní síce formálne označil aj odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d) a e) CSP, tieto však v obsahu odvolania žiadnym spôsobom

nešpecifikoval, neuviedol konkrétne okolnosti, v ktorých má spočívať iná vada konania, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo aké dôkazy navrhnuté v konaní pred súdom prvej
inštancie potrebné pre rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie nevykonal. Tým, že v lehote na podanie
odvolania nekonkretizoval tieto odvolacie dôvody, vlastne ich neuviedol. Rovnaký názor zastávajú aj
autori Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku: „Odvolanie musí byť niektorou (prípadne
viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone

uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti)
odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
strana 1237). Taktiež v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 90/2019
z 05.11.2019 iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby

odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť vecným preskúmaním správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov.

38. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku vo veci samej
ako vecne správny potvrdil.

39. Odvolací súd v zmysle § 379 písm. a) CSP preskúmal aj od I. výroku vo veci samej závislý II. výrok
rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Súd prvej inštancie
rozhodol v rozsudku o nároku strán sporu na náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci
(§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP) vykonateľným výrokom, v ktorom uložil žalobcovi povinnosť

nahradiť žalovanej trovy konania a uviedol, v akej lehote si ju má splniť. Preto odvolací súd aj tento
výrok rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

40. O nároku žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a ako plne úspešnej v odvolacom konaní jej priznal nárok na náhradu

trovodvolaciehokonaniavočižalobcovivrozsahu100%.Zdôvoduvykonateľnostirozhodnutiaotrovách
konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti
ich náhrady (viď napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa
23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp.
zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). Aj o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

41. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou

o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek

riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).