Rozsudok – Pracovné právo – Neplatnosť… ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/11/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320205908
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1320205908.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: V.F.L. H., D.. XX.XX.XXXX, N. W. XXX/
X, A., X., zastúpeného: Kinstellar, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo nám. 13, Bratislava, IČO: 35 873
833, proti žalovanému: EUROPERSONAL & FABRIKA s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 70, Bratislava,
IČO: 44 972 911, zastúpenému: JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária, spol. s.r.o., so sídlom
Zelinárska 8, Bratislava, IČO: 45 941 815, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu
mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 29. júna 2022, č.k.
45Cpr/14/2020 - 120, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým určil, že skončenie pracovného
pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 29.07.2019 na základe
oznámenia žalovaného zo dňa 17.03.2020 je neplatné, m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru založeného

pracovnouzmluvoumedzižalobcomažalovanýmzodňa29.07.2019nazákladeoznámeniažalovaného
zo dňa 17.03.2020 je neplatné, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.148,16
eura brutto s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 517,96 eura od 21.04.2020 do
zaplatenia, zo sumy 1.126,04 eura od 21.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.126,04 eura od 21.06.2020
do zaplatenia, zo sumy 1.126,04 eura od 21.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.126,04 eura od
21.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 1.126,04 eura od 21.09.2020 do zaplatenia, a to do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania, na základe

čiastočného späťvzatia žaloby zastavil konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy vo výške 907,89 eura
brutto s príslušenstvom a o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v pomere 87,14 %.

2. Prvoinštančný súd vychádzal zo zistenia, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 29.07.2019 pracovnú
zmluvu a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca, na základe ktorej bol žalobca dočasne pridelený
na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi DHL Exel Slovakia, s.r.o., so sídlom Diaľničná 2, 903

01 Senec. Podľa čl. III pracovnej zmluvy: "3.1. Agentúra dočasného zamestnávateľa a zamestnanec
sa dohodli, že zamestnanec nastúpi do práce dňa 29.07.2019. Dňom nástupu zamestnanca do
práce vzniká pracovný pomer. 3.2. Pracovný pomer je uzavretý na dobu určitú do 31.12.2019.
Zmluvné strany sa ďalej v súlade s § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 36 Občianskehozákonníka dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v
oznámení užívateľského zamestnávateľa. Splnením rozväzovacej podmienky (t.j. dňom uvedeným v
oznámení užívateľského zamestnávateľa) pracovný pomer zanikne k dátumu uvedenému v oznámení

užívateľského zamestnávateľa. Podľa čl. IV ods. 4.3 pracovnej zmluvy: "Doba na ktorú sa dočasné
pridelenie dohodlo, je doba trvania pracovného pomeru." Na základe dodatku k pracovnej zmluve zo
dňa 01.01.2020 sa strany dohodli na zmene obsahu pracovnej zmluvy tak, že článok III. ods. 3.2.
sa nahrádza nasledovným znením: "3.2. Pracovný pomer je uzavretý na dobu určitú do 31.08.2020."
Listom zo dňa 16.03.2020 užívateľský zamestnávateľ oznámil žalovanému, že z dôvodov zníženia

produkcie s účinnosťou od 17.03.2020 ukončuje v súlade s ustanoveniami zmluvy o dočasnom
pridelení zamestnancov v znení jej dodatkov objednávku spoločnosti DHL Exel Slovakia, s.r.o. na 31
dočasne pridelených zamestnancov. Oznámením o skončení pracovného pomeru na dobu určitú zo
dňa 17.03.2020 žalovaný oznámil žalobcovi, že na základe rozhodnutia užívateľského zamestnávateľa
sa dňom 17.03.2020 končí jeho dočasné pridelenie k užívateľskému zamestnávateľovi a tým aj
jeho pracovný pomer založený pracovnou zmluvou a dohodou o dočasnom pridelení zamestnanca s

dohodnutým nástupom do práce dňa 29.07.2019. V odôvodnení žalovaný poukázal na článok III ods.
3.2. a článok IV ods. 4.3. pracovnej zmluvy a na záver uviedol, že dňom 17.03.2020 dôjde k skončeniu
dočasného pridelenia žalobcu u užívateľského zamestnávateľa a tým aj k skončeniu jeho pracovného
pomeru uplynutím doby určitej. Z oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 03.04.2020,
doručenej žalovanému dňa 06.04.2020 súd zistil, že právny zástupca žalobcu oznámil žalovanému, že

prevzal zastúpenie 14 zamestnancov, vrátane žalobcu, ktorým bolo doručené predmetné oznámenie o
skončení pracovného pomeru na dobu určitú zo dňa 17.03.2020, pričom oznámil žalovanému, že toto
skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné, jeho pracovný pomer aj naďalej trvá a žalobca
trvá na ďalšom zamestnávaní. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné a súd ich považoval
v zmysle § 151 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 186 ods. 2 C.s.p. za preukázané. V konaní bolo medzi

stranami sporné, či skončil pracovný pomer žalobcu na základe oznámenia o skončení pracovného
pomeru zo dňa 17.03.2020, kedy žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho pracovný pomer bol uzatvorený
so zamestnávateľom na dobu určitú, a to do skončenia prác u užívateľského zamestnávateľa, teda
na základe rozväzovacej podmienky zakotvenej v článku III ods. 3.3 pracovnej zmluvy a dohody o
dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 29.07.2019 alebo až uplynutím doby trvania pracovného

pomeru dňom 31.08.2020 a či žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie od 18.03.2020 do
31.08.2020 a z akého právneho dôvodu.

3. Takto zistený skutkový stav posúdil prvoinštančný súd podľa ust. § 1 ods. 1,4, § 59 ods. 1 a 2, §
58 ods. 1, 5, § 77, § 79 ods. 1 a § 134 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce, § 36 ods. 1 a 2, § 39 a §

517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z. z., a dospel k záveru, že v merite veci je žaloba dôvodná. Pokiaľ ide o procesnú prípustnosť
žaloby v časti určovacieho petitu, súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu subsumoval pod § 137
písm. d) C.s.p. v spojení s § 77 Zákonníka práce a určil, že skončenie pracovného pomeru založeného
pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 29.07.2019 na základe jeho oznámenia zo

dňa 17.03.2020 je neplatné, napriek tomu, že žalobca žiadal určenie, že k skončeniu pracovného
pomeru nedošlo, nakoľko petitom požadované určenie by z dôvodu zmluvne dohodnutého uzavretia
pracovného pomeru na dobu určitú do 31.08.2020 nemalo právne opodstatnenie. Uvedená zmena
žalobcom navrhovaného petitu žaloby nie je porušením zásady ne ultra petitum, a to s poukazom na
nálezústavnéhosúduSlovenskejrepublikyzodňa03.10.2012sp.zn.I.ÚS122/2012:"Zviazanostisúdu

petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, ako sa domáhajú. Zásada
viazanosti súdu petitom bude vyžadovať i to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než akého sa účastníci
domáhali. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že
plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený v
žalobnom návrhu. Nie je však porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje

skutok, ktorý bol predmetom konania. Nie je porušením ne - ultra petitum, ak súd formulačne upraví
petit návrhu vo výrokovej časti rozhodnutia, keď návrhu žalobcu vyhovuje. Vo vzťahu k meritu sporu
poukázal na to, že Zákonník práce v § 59 vymenúva taxatívne spôsoby skončenia pracovného pomeru
zo strany zamestnanca aj zamestnávateľa. Medzi také spôsoby nepatrí skončenie pracovného pomeru
oznámením na základe splnenia rozväzovacej podmienky. Z poslednej vety § 58 ods. 5 Zákonníka

práce vyplýva, že žalovaný ako agentúra dočasného zamestnávania bol povinný určiť dobu trvania
pracovného pomeru dátumom jeho skončenia. Z uvedeného je podľa súdu zrejmé, že pracovný pomer
medzi stranami dohodnutý na dobu určitú do 31.08.2020 sa nemohol platne skončiť skôr na základe
rozväzovacej podmienky tak, ako v konaní namietal žalovaný. Z dôvodovej správy k zákonu č. 14/2015Z. z. (táto novela nadobudla účinnosť dňa 01.03.2015 a do § 58 ods. 5 Zákonníka práce bola doplnená
posledná veta) vyplýva, že účelom zmeny bolo zabrániť tomu, aby sa pracovný pomer nemohol skončiť
spôsobom, podľa ktorého skončením dočasného pridelenia sa skončí aj pracovný pomer na dobu určitú.

Takáto právna konštrukcia pritom explicitne diferencuje medzi pracovným pomerom uzatvoreným na
určitú dobu a na neurčitý čas medzi agentúrou dočasného pridelenia a zamestnancom s ohľadom na
uvádzanúskutočnosť,žeskončeniedočasnéhoprideleniaukonkrétnehoužívateľskéhozamestnávateľa
nespôsobuje a ani nemôže spôsobiť aj subsidiárny zánik pracovného pomeru. Podľa názoru súdu prvej
inštancie je v tomto spore potrebné rozlišovať medzi dvoma právnymi inštitútmi a ich realizáciou, a to

trvaním pracovného pomeru na určitú dobu a trvaním a ukončením dočasného pridelenia zamestnanca,
keď v danom prípade bol pracovný pomer žalobcu síce dohodnutý na konkrétnu určitú dobu, ale v
dohode o dočasnom pridelení bola súčasne dohodnutá aj možnosť predčasného skončenia dočasného
pridelenia, čím sa následne končí aj pracovný pomer. Možnosť predčasného ukončenia je formulovaná
tak, že dočasné pridelenie sa končí okamihom, kedy agentúra oznámi zamestnancovi, že užívateľský
zamestnávateľ nepotrebuje výkon jeho práce. Možnosť takto sa dohodnúť na predčasnom skončení

vyplýva priamo z § 58 ods. 8 Zákonníka práce, podľa ktorého sa dočasné pridelenie končí uplynutím
času, na ktorý sa dohodlo, pred uplynutím tohto času možno skončiť pridelenie dohodou účastníkov
pracovného pomeru alebo jednostranným skončením na základe dohodnutých podmienok. Základnou
charakteristikou pracovného pomeru na dobu určitú je, že sa končí právnou udalosťou, ktorou je
uplynutie písomne dojednanej doby bez toho, aby zamestnávateľ uplatnil niektorý z taxatívne uvedených

spôsobov, hoci ešte pred uplynutím tejto dojednanej doby možno pracovný pomer skončiť všetkými
spôsobmi predpokladanými Zákonníkom práce. Pre platné dojednanie tejto určitej doby je nevyhnutné,
aby bola vymedzená spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, kedy sa pracovný pomer skončí.
V zmysle doložky 311 Smernice Rady 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, záväznej
pre Slovenskú republiku, je vo vzťahu k dobe trvania pracovného pomeru, takouto objektívne určiteľnou

skutočnosťou, priamy časový údaj, splnenie určitej úlohy alebo určitá udalosť, u ktorej je isté, že nastane,
nakoľko práve takéto objektívne, určité a nezameniteľné vymedzenie doby trvania pracovného pomeru
odlišujepracovnýpomernaurčitúdobu,odpracovnéhopomerunaneurčitýčas.Nazákladevykonaného
dokazovania dospel k záveru, že účastníci pracovnoprávneho vzťahu dohodli trvanie pracovného
pomeru na dobu určitú vymedzením konkrétneho časového údaju, a to do 31.08.2020 (čl. III ods. 3.2.).

Následné dojednanie podľa bodu 3.3 o "rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu
uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa", možno z hľadiska požiadavky ustanovení
pracovnoprávnych predpisov (ako aj predpisov občianskeho práva) považovať za neplatné, nakoľko
okrem toho, že určuje inú dobu trvania pracovného pomeru ako predchádzajúci odsek, vymedzuje ju
spôsobom, z ktorého na jednej strane vôbec nevyplýva, kedy nastane konkrétna objektívne určiteľná

skutočnosť ohraničujúca dobu trvania pracovného pomeru a na strane druhej, ani nevymedzuje žiadnu
podmienku, ktorú nazýva rozväzovacou. Vzhľadom na subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka
v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce potom považoval v tejto časti pracovnej zmluvy dojednanie
účastníkov pracovnoprávneho vzťahu (čl. III ods. 3.3) za absolútne neplatné, podľa § 37 ods. 1 a § 41
Občianskeho zákonníka v spojení s § 15 Zákonníka práce, a to pre absenciu vymedzenia podmienky

a celkovú neurčitosť a nezrozumiteľnosť uvedeného bodu pracovnej zmluvy z 29.07.2019. Nad rámec
uvedeného dodal, že dohoda o trvaní pracovného pomeru na určitú dobu vo forme "do skončenia
výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa" a rovnaké dohodnutie doby dočasného pridelenia vo
forme "do skončenia výkonu prác u užívateľského zamestnávateľa" smeruje k záveru o obchádzaní
§ 48 ods. 1 a 9, § 38 ods. 1 a 4, § 58 ods. 3 a 8 a § 59 Zákonníka práce. Ak by totiž bolo možné

vyššie uvedené nekonkrétne vymedzenie určitej doby a skončenie pracovného pomeru závislé od
svojvôle iného subjektu než sú účastníci pracovného pomeru, došlo by fakticky k obchádzaniu spôsobov
skončenia pracovného pomeru v § 59 Zákonníka práce, ktoré Zákonník práce vymedzuje ako taxatívne
a nepripúšťa možnosť odchýliť sa od nich. Formou takéhoto určenia "určitej doby" zo strany agentúry
dočasného zamestnávania by sa stierali elementárne rozdiely medzi uzatváraním pracovného pomeru

na určitú dobu a na neurčitý čas. Ďalej poukázal na to, že nakoľko žalobca dňa 03.04.2020 písomne
oznámilžalovanému,žetrvánatom,abyhonaďalejzamestnával,bolasplnenáhypotéza§79Zákonníka
práce pre priznanie náhrady mzdy. Dôsledkom rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru je, že pracovný pomer žalobcu dňa 17.03.2020 neskončil a žalovaný je povinný podľa § 79
Zákonníka práce poskytnúť žalobcovi náhradu mzdy do času, kedy mu umožní pokračovať v práci

alebo do skončenia pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby, teda v prejednávanej veci do
31.08.2020. Zo mzdového listu žalobcu vyplynula výška jeho priemernej hrubej mzdy za 4. štvrťrok
2019 vo výške 1.126,04 eura. Táto výška priemerného mesačného zárobku nebola sporná. Náhrada
mzdy bola žalobcovi priznaná odo dňa 18.03.2020 do 31.08.2020, tak ako si ju uplatnil. Žalobcovi byvšak patrila prisúdená náhrada mzdy aj v prípade, ak by oznámenie žalovaného nebolo posúdené
ako úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru. V takom prípade by žalobcovi patrila rovnaká
náhrada, avšak len z iného právneho dôvodu - pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa v

zmysle § 142 ods. 1 a 3 Zákonníka práce. S týmto názorom žalobcu sa súd prvej inštancie stotožnil.
Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania z náhrady mzdy vo výške 5% ročne z jednotlivých mesačných
náhrad odo dňa nasledujúceho po uplynutí výplatného termínu, ktorým bol u žalovaného 20. deň v
mesiaci (článok VII ods. 7.2 pracovnej zmluvy). 14.2. K tomu uviedol, že povinnosť zamestnávateľa
poskytnúť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť

tejto náhrady nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva zo Zákonníka práce. K omeškaniu na
strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza
u jednotlivých náhrad miezd za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie
až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru (viď. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 246/2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 159/2008, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo

116/2008, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.11.2018 sp. zn. 9CoPr/6/2017, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.02.2021 sp. zn. 7CoPr/7/2020). Vzhľadom na rozhodovaciu prax
súdov preto považoval nárok žalobcu na úrok z omeškania z uplatnenej náhrady mzdy za dôvodný a
priznal mu aj úroky z omeškania, a to v zákonnej výške 5 % ročne z mesačných náhrad mzdy za ten ktorý
mesiac od 21. dňa nasledujúceho mesiaca až do zaplatenia. O zamietnutí návrhu na prerušenie konania

súd prvej inštancie rozhodol podľa § 164 C.s.p. Návrh na prerušenie konania do skončenia konania
o podanom dovolaní proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.04.2021 č.
k. 10CoPr/2/2021 posúdil ako nedôvodný, nakoľko dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom,
ktorý smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu a ktorého podanie nemá odkladný účinok a v tomto
konaní je sám oprávnený spornú otázku vyriešiť ako predbežnú. O trovách konania rozhodol podľa §

262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 2 C.s.p. a § 256 ods. 1 C.s.p. tak, že nárok na náhradu trov konania
pomerne rozdelil, pretože každá zo sporových strán mala vo veci čiastočný úspech. Žalobca žalobou
žiadal určiť, že skončenie pracovného pomeru je neplatné a priznať náhradu mzdy spolu 7.056,05 eura
s príslušenstvom. V časti zaplatenie sumy 907,89 eura s príslušenstvom bolo konanie zastavené v
dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom a vo zvyšnej časti žalobe vyhovel. Žalobca mal plný

úspech v jednom z dvoch uplatnených nárokov, a to v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru (50%) a v druhom uplatnenom nároku v časti priznania sumy 6.148,16 eura zo žalovanej
sumy 7.056,05 eura (43,57 %). Neúspech žalobcu predstavoval s prihliadnutím na jeho procesné
zavinenie čiastočného zastavenia konania v jednom z dvoch uplatnených nárokov o sume 907,89 eura
zo žalovanej sumy 7.056,05 eura (6,43 %). O trovách konania preto rozhodol tak, že vypočítal rozdiel

medzi týmito čiastočnými pomermi úspechu strán v konaní zohľadniac pôvodný žalobný petit v celosti
(dva uplatnené nároky), a tak žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov v rozsahu 87,14 % (50% + 43,57
% - 6,43 %).

4. Proti tomuto rozsudku podal do vyhovujúcich výrokov vo veci samej, výroku o zamietnutí návrhu na

prerušeniekonaniaasúvisiacehovýrokuotrováchkonaniavzákonomstanovenejlehotežalovaný,ktorý
žiadal, aby odvolací súd v napadnutom výroku, ktorým bolo určené, že skončenie pracovného pomeru
založenéhopracovnouzmluvoumedzižalobcomažalovanýmzodňa29.07.2019nazákladeoznámenia
žalovaného zo dňa 17.03.2020 je neplatné, ako aj vyhovujúcom výroku o uložení peňažnej povinnosti
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v tejto časti zamietol, vo výroku o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania ho zrušil a zmenil tak, že sa konanie prerušuje až do právoplatného rozhodnutia
dovolacieho súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 19Cpr/13/2020
v spojení s konaním vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 10CoPr/2/2021 a vo
výroku o trovách zmenil tak, že má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Odvolanie
odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd

mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie podľa žalovaného spočíva v tom, že žalobe vyhovel z dôvodu, že považoval
rozväzovaciu podmienku dohodnutú v pracovnej zmluve a dohode o dočasnom pridelení zamestnanca
zo dňa 29.7.2019 za neplatnú, pre rozpor s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce o skončení

pracovného pomeru, resp. pre obchádzanie ustanovenia § 59 Zákonníka práce. V spornom prípade
sa však nejednalo o dohodnutie spôsobu skončenia pracovného pomeru, ale o vymedzenie trvania
pracovného pomeru. Opätovne preto poukázal na skutočnosť, že pracovný pomer so žalobcom bol v
zmysle článku III. ods. 3.2 Pracovnej zmluvy dohodnutý na dobu určitú, a to do 31.8.2020. Súčasnesa v článku III. ods. 3.3 Pracovnej zmluvy dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného
pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Užívateľský zamestnávateľ
s účinnosťou ku dňu 17.3.2020 ukončil objednávku na výkon práce žalobcu, čím došlo k naplneniu

rozväzovacej podmienky podľa článku III. ods. 3.3 Pracovnej zmluvy, a teda aj k skončeniu pracovného
pomeru žalobcu. Splnením rozväzovacej podmienky, t.j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského
zamestnávateľa, pracovný pomer žalobcu zanikol uplynutím doby určitej, teda sa nejednalo o nový
dôvod alebo spôsob skončenia pracovného pomeru nad rámec ustanovenia § 59 Zákonníka práce.
Zákonník práce pritom neobsahuje v tomto smere žiadnu osobitnú úpravu a ani neobsahuje výslovný

zákaz aplikácie ustanovenia § 36 Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy. Namietal tiež,
že súd prvej inštancie sa odklonil od rozhodovacej praxe súdov v oblasti pracovnoprávnych sporov,
keď konštatuje, že vyhodnotil oznámenie žalovaného o skončení pracovného pomeru na dobu určitú
zo dňa 17.3.2020 ako úkon, ktorým došlo k skončeniu pracovného pomeru a výrokom III. určil jeho
neplatnosť podľa § 77 Zákonníka práce. V priebehu konania poukazoval na skutočnosť, že žalobou
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa možno podľa ustanovenia § 77 Zákonníka

práce domáhať jedine v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením,
skončením v skúšobnej dobe alebo skončením dohodou. Jedná sa o taxatívny výpočet spôsobov
skončenia pracovného pomeru, medzi ktorými sa skončenie pracovného pomeru dohodnutého na dobu
určitú nenachádza a tento výpočet nemožno rozšíriť ani extenzívnym výkladom. Otázka vzťahu žaloby
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a žaloby o určenie, konkrétne možno odkázať na

rozsudok sp. zn. 1Cdo193/2005, ktorý bol aj publikovaný v časopise Zo súdnej praxe 53/2007), riešená
tak, že pokiaľ ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť iným spôsobom než uvedeným v § 59
ods. 1 Zákonníka práce, neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 77 Zákonníka práce, a preto
sa účastník môže domáhať určenia existencie pracovného pomeru všeobecnou žalobou podľa § 80
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 137 písm. c) CSP). Závery tohto rozhodnutia

možno plne vztiahnuť aj na posudzovaný sporný prípad. Okresný súd Bratislava III sa však odchýlil
aj od rozhodovacej praxe Krajského súdu Bratislava (viď napr. rozsudok Krajského súdu Bratislava
sp. zn. 3Co/2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 25C/209/2008 alebo
rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co 128/2006 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I., sp. zn. 27C 185/2006). Súd prvej inštancie v rozpore so zákonným ustanovením § 77

Zákonníka práce a citovanou judikatúrou subsumoval právnu ochranu zamestnanca pod ustanovenie §
77 Zákonníka práce. Porušenie práva na spravodlivý proces žalovaný vidí v tom, že napadnutý rozsudok
trpí vadou nedostatočného a rozporného odôvodnenia. Vnútorná rozporuplnosť je viditeľná napríklad aj
z bodu 11.4. rozsudku, kde súd prvej inštancie uvádza, že dojednanie rozväzovacej podmienky trvania
pracovného pomeru je absolútne neplatné v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Napriek tomu

vo výroku III. rozsudku posudzuje neplatnosť podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce, a teda ako
neplatnosť relatívnu. Súd ďalej vylučuje vymedzenie určitej doby trvania pracovného pomeru pomocou
rozväzovacej podmienky, no odôvodnenie rozsudku tomu odporuje. Konkrétne v bode 11.2. rozsudku
uvádza, že doba určitá v pracovnej zmluve musí byť vymedzená objektívne určiteľnou skutočnosťou,
priamym časovým údajom, splnením určitej úlohy alebo určitou udalosťou, u ktorej je isté, že nastane.

Uvedené predpoklady sú v prípade dojednanej rozväzovacej podmienky splnené, no súd ju napriek
tomu vyhlásil za neplatnú. V bode 11.3. rozsudku súd ako dôvod neplatnosti rozväzovacej podmienky
trvania pracovného pomeru uvádza, že zo spôsobu dojednania rozväzovacej podmienky nevyplýva,
kedy nastane konkrétna objektívne určiteľná skutočnosť ohraničujúca dobu trvania pracovného pomeru
a že nevymedzuje žiadnu podmienku, ktorú nazýva rozväzovacou. K uvedenému zdôraznil, že to je

práve podstatou právneho inštitútu podmienky, ktorá podmieňuje záväzok vznikom neistej budúcej
udalosti. Rozväzovacia podmienka je v pracovnej zmluve žalobcu vymedzená dostatočne určito, a to
oznámením užívateľského zamestnávateľa. Na základe uvedeného považuje odôvodnenie rozsudku
za nedostatočné a rozporné. Za nesprávny procesný postup súdu považuje žalovaný postup, kedy
súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania, čím sa odklonil od uznesenia Okresného súdu

Bratislava III zo dňa 4.3.2022 o prerušení skutkovo a právne identického konania vedeného pod sp.
zn. 12Cpr/14/2020. Uvedené vyvoláva stav jeho právnej neistoty, nakoľko ten istý súd v rovnakých
prípadoch rozhodol rozdielne, bez náležitého odôvodnenia tohto odklonu. S poukazom na uvedené
žiadal odvolaniu vyhovieť a priznať tiež nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania.

5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrval na svojej argumentácii prednesenej v
priebehu konania na súde prvej inštancie. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného v odvolaní, v
ktorej tvrdí, že pri dojednaní rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru, ide o vymedzenie
pracovného pomeru na dobu určitú a to okrem iného aj s ohľadom na požiadavku § 58 ods. 5 Zákonníkapráce, ktorý výslovne určuje, že agentúra dočasného zamestnávania, ktorá uzatvára so zamestnancom
pracovný pomer na určitú dobu, určí dobu trvania tohto pracovného pomeru dátumom jeho skončenia, s
výnimkou dočasného pridelenia z dôvodov podľa § 48 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce. Túto požiadavku

zakotvila do Zákonníka práce novela účinná od 1.3.2015 a v zmysle ktorej je agentúra dočasného
zamestnávania povinná určiť dobu trvania pracovného pomeru užívateľského zamestnanca dátumom
jeho skončenia a ktorá priamo požaduje, aby v konkrétnom prípade bola určitá doba trvania pracovného
pomeru vymedzená v pracovnej zmluve konkrétnym dátumom jeho skončenia. Uvedené uvádza aj
prvostupňový súd v bode 10.2 rozsudku a preto sa k nemu ďalej špecificky nevyjadruje ale odkazuje na

príslušnýbodrozsudku.Výnimkuzuvedenejpožiadavky,predstavujedojednanieskončeniapracovného
pomeru na dobu určitú objektívnou skutočnosťou, o ktorej sa vie, že nastane, avšak nie je vopred
známe kedy, kde súd v bode 11.2 rozsudku odkazuje na doložku 311 Smernice Rady 1999/70/ES
o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a podľa ktorej
je vo vzťahu k dobe trvania pracovného pomeru objektívne určiteľnou skutočnosťou priamy časový
údaj, splnenie určitej úlohy alebo určitá udalosť, u ktorej je isté, že nastane, nakoľko práve takéto

objektívne, určité a nezameniteľné vymedzenie doby trvania pracovného pomeru odlišuje pracovný
pomer na určitú dobu, od pracovného pomeru na neurčitý čas. S odôvodnením súdu v tomto bode
sa stotožňuje a preto sa k nemu ďalej nevyjadruje a na toto odkazuje. Plne sa tiež stotožňuje s
argumentáciou prvostupňového súdu v bodoch 11.3 až 11.5 o tom, že ustanovenie čl. 3.2 pracovnej
zmluvy, nemožno z hľadiska požiadavky ustanovení pracovnoprávnych predpisov považovať za platné,

nakoľko z takto dojednanej rozväzovacej podmienky nie je jasné, kedy nastane konkrétna objektívne
určiteľná skutočnosť ohraničujúca dobu trvania pracovného pomeru, pričom vzhľadom k tomu, že bol
zároveň medzi zmluvnými stranami dojednaný presný dátum skončenia pracovného pomeru, takto
dohodnutúpodmienkumožnovzmyslevyššieuvedenéhočl.1.3považovaťzaabsolútneneplatnúprejej
neurčitosťanezrozumiteľnosť.Kodklonuodustálenejrozhodovacejpraxesúdovuviedol,žepodoručení

oznámenia o skončení pracovného pomeru mu neostalo iné, než sa domáhať určenia, že k skončeniu
pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou nedošlo a náhrady mzdy. Pre prípad, ak by súd
dospel k záveru, že oznámenie žalovaného treba považovať za úkon, ktorým malo dôjsť k skončeniu
pracovného pomeru, formuloval petit eventuálne tak, že skončenie pracovného pomeru založeného
pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. marca

2020jeneplatné.Kformuláciieventuálnehopetitupristúpilzdôvodu,žezoznámeniažalovanéhonebolo
vôbec jasné, o aký právny úkon ide (či ide o okamžité skončenie pracovného pomeru alebo výpoveď)
a či vôbec o právny úkon ide. Na základe vyššie uvedeného bolo preto v jednotlivých príslušných
konaniach na Okresnom súde Bratislava III v konaniach v skutkovo a právne obdobných prípadoch
rozhodnuté, že z dôvodu neurčitosti právnej povahy oznámenia, ktorým došlo k skončeniu pracovného

pomeru rovnako ako v prípade žalobcu je neplatné v zmysle § 77 Zákonníka práce, keďže neurčitosť
úkonu žalovaného, ktorým malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru nemôže byť v žiadnom prípade
pripísaná na ťarchu žalobcu a tento nemôže byť spod ochrany poskytovanej príslušným ustanovením
vylúčený. O tom, že sa súd neodchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe, ba práve naopak, svedčia
aj rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III vydané v skutkovo a právne obdobných veciach: sp.

zn. 24Cpr/14/2020, 61Cpr/14/2020, 44Cpr/16/2020, 19Cpr/13/2020, 19Cpr/14/2020 a 60Cpr/14/2020
a potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 10CoPr/2/2021, ku konaniu pod sp.
zn. 19Cpr/13/2020. Nedôvodná je podľa žalobcu aj odvolacia námietka žalovaného, podľa ktorého je
odôvodnenie napadnutého rozsudku nedostatočné a vnútorne rozporné, nakoľko z obsahu odôvodnenia
rozsudku žiadna rozpornosť nevyplýva, keď súd v bodoch 11.3 až 11.5 vysvetlil, prečo v prípade

žalovanéhonemôžeísťoplatneaúčinnedojednanúrozväzovaciupodmienkutrvaniapracovnoprávneho
vzťahu. K údajnému nedostatočnému odôvodneniu rozsudku dal do pozornosti judikatúru Ústavného
súdu SR, v zmysle ktorej platí, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie a súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Súd sa podľa neho v rozsudku dostatočne vysporiadal s právnou
stránkou rozhodnutia, ako aj s argumentami sporových strán a všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
zásadnými pre rozhodnutie vo veci samej. Keďže rozsudok zároveň spĺňa všetky zákonom stanovené

náležitosti a nevykazuje znaky arbitrárnosti, považuje odvolanie aj v tejto časti za nedôvodné. Napokon
konštatoval, že prvostupňovému súdu nemožno vytknúť ani nesprávny procesný postup tak ako to
tvrdí žalovaný, keďže súd v rozsudku dostatočným spôsobom odôvodnil dôvod zamietnutia návrhu
na prerušenie konania a predovšetkým, súd sa týmto rozhodnutím v žiadnom prípade neodklonil odrozhodovacej praxe v obdobných prípadoch a rovnakým spôsobom rozhodol aj v obdobných veciach
vedených na súde pod sp. zn. 62Cpr/14/2020 a 16Cpr/14/2020. Vzhľadom k vyššie uvedenému navrhol,
abyodvolacísúdrozsudokprvostupňovéhosúdupotvrdilapriznalmunáhradutrovodvolaciehokonania.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach uplatnených
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

je čiastočne dôvodné.

7. V preskúmavanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané a ani nebolo medzi stranami
sporné, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 29.07.2019 pracovnú zmluvu a dohodu o dočasnom
pridelenízamestnanca,nazákladektorejbolžalobcadočasnepridelenýnavýkonprácekužívateľskému
zamestnávateľovi DHL Exel Slovakia, s.r.o., so sídlom Diaľničná 2, 903 01 Senec. Podľa čl. III pracovnej

zmluvy: "3.1. Agentúra dočasného zamestnávateľa a zamestnanec sa dohodli, že zamestnanec
nastúpi do práce dňa 29.07.2019. Dňom nástupu zamestnanca do práce vzniká pracovný pomer.
Pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú do 31.12.2019. Zmluvné strany sa ďalej dohodli na
"rozväzovacej podmienke" trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského
zamestnávateľa. Splnením rozväzovacej podmienky (t.j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského

zamestnávateľa) mal pracovný pomer zaniknúť k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského
zamestnávateľa. Podľa čl. IV ods. 4.3 pracovnej zmluvy: "Doba na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo,
jedobatrvaniapracovnéhopomeru."Nazákladedodatkukpracovnejzmluvezodňa01.01.2020savšak
strany dohodli na zmene obsahu pracovnej zmluvy tak, že článok III. ods. 3.2. sa nahrádza nasledovným
znením: "3.2. Pracovný pomer je uzavretý na dobu určitú do 31.08.2020." Listom zo dňa 16.03.2020

užívateľský zamestnávateľ oznámil žalovanému, že z dôvodov zníženia produkcie s účinnosťou od
17.03.2020 ukončuje v súlade s ustanoveniami zmluvy o dočasnom pridelení zamestnancov v znení jej
dodatkov objednávku spoločnosti DHL Exel Slovakia, s.r.o. na 31 dočasne pridelených zamestnancov.
Oznámením o skončení pracovného pomeru na dobu určitú zo dňa 17.03.2020 žalovaný oznámil
žalobcovi, že na základe rozhodnutia užívateľského zamestnávateľa sa dňom 17.03.2020 končí

jeho dočasné pridelenie k užívateľskému zamestnávateľovi a tým aj jeho pracovný pomer založený
pracovnou zmluvou a dohodou o dočasnom pridelení zamestnanca s dohodnutým nástupom do práce
dňa 29.07.2019. V odôvodnení žalovaný poukázal na článok III ods. 3.2. a článok IV ods. 4.3.
pracovnej zmluvy a na záver uviedol, že dňom 17.03.2020 dôjde k skončeniu dočasného pridelenia
žalobcu u užívateľského zamestnávateľa a tým aj k skončeniu jeho pracovného pomeru uplynutím doby

určitej. Oznámením o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 03.04.2020, doručenej žalovanému dňa
06.04.2020 právny zástupca žalobcu oznámil žalovanému, že prevzal zastúpenie 14 zamestnancov,
vrátane žalobcu, ktorým bolo doručené predmetné oznámenie o skončení pracovného pomeru na dobu
určitú zo dňa 17.03.2020, pričom oznámil žalovanému, že toto skončenie pracovného pomeru považuje
za neplatné, jeho pracovný pomer aj naďalej trvá a žalobca trvá na ďalšom zamestnávaní. Z takto

ustáleného skutkového stavu veci, ktorý nenamietal ani žalobca v odvolaní, vychádzal aj odvolací súd,
keď neboli splnené podmienky na zopakovanie ani doplnenie dokazovania v odvolacom konaní.

8. Sporné medzi stranami bolo, či je podaná žaloba procesne prípustná, ako aj to, ako a kedy došlo
k skončeniu pracovného pomeru žalobcu, teda či pracovný pomer žalobcu skončil v nadväznosti na

oznámenie o skončení pracovného pomeru zo dňa 17.03.2020, ktorým mu žalovaný oznámil, že jeho
pracovný pomer na základe rozväzovacej podmienky podľa čl. III bod 3.3. pracovnej zmluvy a dohody
o dočasnom pridelení zamestnanca alebo až uplynutím pevne dohodnutej doby trvania pracovného
pomeru, t.j. dňom 31.08.2020. Sporný bol tiež s tým spojený nárok žalobcu na náhradu mzdy za obdobie
od 18.03.2020 do 31.08.2020.

9. V tomto smere súd prvej inštancie na základe ustáleného skutkového stavu veci dospel k správnemu
záveru, že v dôsledku neplatnosti dojednania čl. III ods. 3.2. pracovnej zmluvy žalobcu a neplatnosti
dojednania podľa ods. 3.3 pracovnej zmluvy, a to podľa § 37 ods. 1 a § 41 Občianskeho zákonníka v
spojenís§15Zákonníkapráce,došlokskončeniupracovnéhopomeružalobcuažuplynutímdohodnutej

doby, teda až dňa 31.08.2020, a preto mu vznikol nárok na náhradu mzdy aj za obdobie od 18.03.2020
do 31.08.2020.10. Odvolací súd v súvislosti s otázkou platnosti dojednania čl. III ods. 3.2. pracovnej zmluvy žalobcu
považuje za potrebné zdôrazniť, že pracovný pomer žalobcu bol v jeho pracovnej zmluve dohodnutý
ako pracovný pomer na dobu určitú, s trvaním do 31.08.2020. Od práv a povinností vyplývajúcich

z obsahu pracovného pomeru zamestnanca u jeho zamestnávateľa, ktorým je agentúra dočasného
zamestnávania, však treba dôsledne odlišovať práva a povinnosti vyplývajúce z písomnej dohody
o dočasnom pridelení uzatvorenou medzi zamestnancom a agentúrou dočasného zamestnávania
ako zamestnávateľom. Z ustanovenia § 48 Zákonníka práce vyplývajú obmedzenia spojené so
zamestnávaním zamestnancov v pracovnom pomere na dobu určitú. Na strane druhej z ust. §

58 ods. 3 Zákonníka práce vyplývajú obsahové náležitosti písomnej dohody o dočasnom pridelení
uzatvorenou medzi zamestnancom a agentúrou dočasného zamestnávania ako zamestnávateľom.
Okrem identifikácie užívateľského zamestnávateľa, druhu práce, miesta výkonu práce a mzdových
podmienok musí takáto dohoda obsahovať aj deň vzniku dočasného pridelenia, dobu jeho trvania a
podmienky jednostranného ukončenia výkonu práce pred uplynutím doby dočasného pridelenia. Tieto
náležitosti musí obsahovať aj pracovná zmluva uzatvorená medzi agentúrou dočasného zamestnávania

a zamestnancom, ak sa táto pracovná zmluva uzatvára na určitú dobu. Je pritom nepochybné, že
samotné ukončenie dočasného pridelenia (či už uplynutím doby alebo predčasne) nemá za následok
skončenie pracovného pomeru dohodnutého na určitú dobu pred jej uplynutím. Skončiť pracovný
pomer totiž možno iba niektorým zo spôsobov kogentne a taxatívne vymedzených v ust. § 59
Zákonníka práce a uvedené skutočnosti medzi dôvody skončenia pracovného pomeru nepochybne

nepatria. Vzhľadom na kogentný charakter ustanovenia § 59 Zákonníka práce a taxatívny výpočet
prípustných spôsobov skončenia pracovného pomeru tam uvedených je potom vylúčená, v rozpore
so zákonom a preto absolútne neplatná aj dohoda zamestnávateľa, ktorým je agentúra dočasného
zamestnávania a zamestnanca, ktorý je, resp. má byť dočasne pridelený na výkon práce u iného
zamestnávateľa, avšak s agentúrou dočasného zamestnávania má dohodnutý pracovný pomer na dobu

určitú vymedzenú konkrétnym časovým obdobím, o tom, že pracovný pomer daného zamestnanca
skončí končí súčasne s ukončením jeho dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi, o
čom bude tento zamestnanec iba upovedomený formou oznámenia zo strany agentúry dočasného
zamestnávania. Ak užívateľský zamestnávateľ ukončí objednávku výkonu prác daného zamestnanca,
v rámci podmienok dohody o dočasnom pridelení zamestnancov podľa § 58 Zákonníka práce,

vyvoláva to právne následky iba pokiaľ ide o jednostranné ukončenie dočasného pridelenia pred
uplynutím (pôvodne) dohodnutej doby dočasného pridelenia (dočasné pridelenie predčasne zaniká).
Pokiaľ však ide o pracovný pomer daného zamestnanca u jeho zamestnávateľa (agentúry dočasného
zamestnávania), v jeho prípade dochádza iba k zmene obsahu pracovného pomeru a nie k skončeniu
pracovného pomeru na určitú dobu, ku ktorému dochádza zo zákona uplynutím dohodnutej doby jeho

trvania vymedzenej konkrétnym časovým obdobím, teda bez toho, aby bol na zánik pracovného pomeru
potrebný akýkoľvek ďalší právny úkon zo strany zamestnávateľa. Za právny úkon majúci za následok
skončenie pracovného pomeru nemožno považovať ani oznámenie agentúry zamestnancovi, že sa
končí dočasné pridelenie, pretože toto oznámenie má často len ústnu formu a v prípade, ak je aj písomná
forma, neobsahuje žiadny dôvod. V neposlednom rade treba poukázať aj na to, že ustanovenie § 58

ods. 5 Zákonníka práce (s výnimkou dočasného pridelenia podľa § 48 ods. 4 písm. a) o aké však v
danej veci nejde) pripúšťa vymedzenie doby trvania pracovného pomeru na dobu určitú iba konkrétnym
dátumom jeho skončenia, teda nepripúšťa také vymedzenie, o aké sa pokúsil žalovaný v pracovnej
zmluve žalobcu. Súd prvej inštancie tiež správne dospel k záveru, že sporné dojednanie bodu. 3.3 o
"rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského

zamestnávateľa" v pracovnej zmluve žalobcu je neplatné aj z dôvodu, že okrem toho, že určuje inú
dobu trvania pracovného pomeru ako predchádzajúci odsek, vymedzuje ju spôsobom, z ktorého na
jednej strane vôbec nevyplýva, kedy nastane konkrétna objektívne určiteľná skutočnosť ohraničujúca
dobu trvania pracovného pomeru a na strane druhej, ani nevymedzuje žiadnu podmienku, ktorú nazýva
rozväzovacou, teda ide o neurčitý a nezrozumiteľný právny úkon. Prvoinštančný súd preto správne

vychádzalztoho,žedojednanie"rozväzovacejpodmienky",ktoráviazalaskončeniepracovnéhopomeru
dohodnutého na dobu určitú na skončenie dočasného pridelenia žalobcu, je v danom prípade absolútne
neplatným právnym úkonom a nemohlo tak spôsobiť zánik pracovného pomeru žalobcu, pričom ten
nemohlo vyvolať ani samotné oznámenie žalovaného zo dňa 17.03.2020. Z uvedených dôvodov je
potom neopodstatnená aj odvolacia námietka žalovaného, ktorý namieta nesprávne právne posúdenie

veci súdom prvej inštancie spočívajúce v tom, že považoval rozväzovaciu podmienku dohodnutú
v pracovnej zmluve a dohode o dočasnom pridelení zamestnanca zo dňa 29.7.2019 za neplatnú.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, v otázke posúdenia platnosti totožného dojednania
"rozväzovacej podmienky" žalobcom, je vo svojej rozhodovacej činnosti jednotná aj rozhodovacia praxjednotlivých senátov Krajského súdu v Bratislave, keď okrem odvolacieho súdu v preskúmavanej veci
k záveru o neplatnosti tohto dojednania dospel odvolací súd aj vo veciach sp. zn. 6CoPr/6/2022,
9CoPr/11/2023, 9CoPr/12/2023, 14CoPr/6/2023 a 15CoPr/3/2022.

11. V nadväznosti na vyššie uvedený správny záver o absolútnej neplatnosti dojednania "rozväzovacej
podmienky" správne súd prvej inštancie vychádzal z toho, že pracovný pomer žalobcu zanikol až
uplynutím dohodnutej doby dňom 31.08.2020. Preto aj odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné
žalobe vyhovieť i pokiaľ ide o žalobou uplatnenú náhradu mzdy, keď naviac žalobca dňa 03.04.2020

písomne oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, teda bol pripravený na
výkon práce, avšak žalovaný mu už prácu ďalej neprideľoval a zotrval na stanovisku, že pracovný
pomer žalobcu skončil. Za tohto stavu žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci
na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce za uplatnené obdobie od 18.03.2020 do
31.08.2020, za ktoré, tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie, žalobcovi patrí náhrada mzdy vo
výške jeho priemerného zárobku, ktorého výšku za použitia § 134 Zákonníka práce správne určil súd

prvej inštancie (ktorá výška nebola medzi stranami sporu ani sporná), pričom odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že spolu s istinou má žalobca právo aj na úroky
z omeškania.

12. Odvolací súd sa však nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v časti o určenie, že skončenie

pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 29.07.2019
na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.03.2020 je neplatné, je žaloba procesne prípustná.

13. V prvom rade sa odvolací súd nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že podanú žalobu je na
mieste považovať za žalobu o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) C.s.p. v prípade ktorej

prípustnosť vyplýva z ust. § 77 Zákonníka práce. Predmetné ustanovenie Zákonníka práce totiž zakladá
právo domáhať sa iba neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením,
skončením v skúšobnej lehote alebo dohodou, pričom v danom prípade k skončeniu pracovného
pomeru žiadnym z taxatívne uvedených právnych úkonov nedošlo. Odhliadnuc od toho však považuje
odvolací súd za dôležité upozorniť na skutočnosť, že oznámenie žalovaného zo dňa 17.03.2020 ani

nepredstavuje právny úkon, ktorý by mohol mať za následok skončenie pracovného pomeru žalobcu, a
teda nepredstavuje ani právne relevantnú skutočnosť, s ktorou by právna norma spájala vznik, zmenu
alebo zánik určitých práv a povinností dotknutých subjektov. Nakoľko samotné oznámenie žalovaného
zo dňa 17.03.2020 nevyvolalo žiadne právne následky, nemohlo by ani určenie jeho "neplatnosti" viesť
k nastoleniu právnej istoty medzi stranami či inak ovplyvniť právne postavenie sporových strán, a preto

na takomto určení nie je daný ani naliehavý právny záujem, keď naviac v druhej časti tohto sporu je
predmetom žaloba na plnenie, konkrétne právo žalobcu na náhradu mzdy, na ktorú mu vznikol nárok
práve preto, že k skončeniu pracovného pomeru oznámením žalovaného zo dňa 17.03.2020 nedošlo, a
teda podstata sporu bola súdom riadne posúdená. Z rovnakého dôvodu by potom nebol daný naliehavý
právny záujem ani na určení, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo. Preto odvolací súd dospel k

záveru, že nakoľko v časti o určenie, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou
medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 29.07.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.03.2020
je neplatné, je podaná žaloba procesne neprípustná, odvolanie žalovaného je v tejto časti dôvodné a
nezostalo iné, než určovaciu žalobu zamietnuť.

14. Nedôvodne však žalovaný v odvolaní namieta, že napadnutý rozsudok trpí vadou nedostatočného
a rozporného odôvodnenia. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení rozsudku, ktoré plne zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., zhrnul tvrdenia
a argumentáciu sporových strán, uviedol, ako a na základe čoho ustálil rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný

prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, pričom svoje úvahy, ktoré ho viedli ku konečným záverom
aj zrozumiteľne a logicky vysvetlil, aj s odkazom na rozhodovaciu prax a závery Najvyššieho súdu SR
a odvolacieho súdu. Za tohto stavu je nepochybné, že postupom súdu prvej inštancie ani obsahom
odôvodnenia napadnutého rozsudku nebolo zasiahnuté do práva žalovaného na spravodlivý proces.

15. Napokon, pokiaľ žalovaný napáda rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku, ktorým zamietol jeho
návrhu na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia dovolacieho súdu v konaní vedenom na
OkresnomsúdeBratislavaIIIpodsp.zn.19Cpr/13/2020vspojenískonanímvedenomnaKrajskomsúde
vBratislavepodsp.zn.10CoPr/2/2021,odvolacísúdsavcelomrozsahustotožnilsozáveromsúduprvejinštancie, že na prerušenie konania neboli splnené predpoklady, nakoľko dovolanie je mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktorý smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu, nemá odkladný účinok, súd
prvej inštancie bol oprávnený v tomto konaní všetky sporné otázky vyriešiť ako predbežné a preto by

prerušenie tohto konania v danom pracovnoprávnom spore viedlo iba k zbytočnému predĺženiu konania,
teda by bolo v rozpore s právom na prejednanie veci v primeranej lehote.

16. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určenie, že
skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa

29.07.2019 na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.03.2020 je neplatné podľa § 388 C.s.p. zmenil
a v tejto časti žalobu zamietol a vo zvyšnej časti (vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
a tiež o priznaní náhrady mzdy s príslušenstvom) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

17. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a §
255 ods. 2 C.s.p. a žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal, keď každá zo strán mala

v konaní čiastočný úspech a pre účely rozhodnutia o trovách treba vychádzať z toho, že tento úspech
bol v zásade rovnaký, nakoľko žaloba bola v merite veci podaná dôvodne, i keď žalobca bol úspešný v
časti náhrady mzdy a žalovaný mal úspech v časti určovacieho petitu.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).