Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. marec 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoPr/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920200555
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5920200555.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Zuzany Krivdovej, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX D. E., právne zastúpený: JUDr. Pavel Novotný, advokát,
so sídlom XXX XX D. E., B. F. XXXX/X, proti žalovanému: AQUA KUBÍN s.r.o., so sídlom C. XXXX/X,
XXX XX D. E., IČO: 36 719 170, právne zastúpený: advokátska kancelária ALTER IURIS s.r.o., so sídlom
Tolstého 9, 811 06 Bratislava, IČO: 36 708 771, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou a zaplatenia náhrady mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného
súdu Ružomberok, t.č. Okresný súd Liptovský Mikuláš, č.k. RK-10Cpr/5/2020-448 zo dňa 18. mája 2023,

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo
výške 22 291,43 eur brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 768,67 eur od
16.03.2020dozaplatenia,5%ročnezosumy768,67eurod16.04.2020dozaplatenia,5%ročnezosumy
768,67 eur od 16.05.2020 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.06.2020 do zaplatenia, 5%

ročne zo sumy 768,67 eur od 16.07.2020 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.08.2020
do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.09.2020 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67
eur od 16.10.2020 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.11.2020 do zaplatenia, 5% ročne
zo sumy 768,67 eur od 16.12.2020 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.01.2021 do
zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.02.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur
od 16.03.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.04.2021 do zaplatenia, 5% ročne
zo sumy 768,67 eur od 16.05.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.06.2021 do

zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.07.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur
od 16.08.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.09.2021 do zaplatenia, 5% ročne
zo sumy 768,67 eur od 16.10.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.11.2021 do
zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.12.2021 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur
od 16.01.2022 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.02.2022 do zaplatenia, 5% ročne
zo sumy 768,67 eur od 16.03.2022 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.04.2022 do
zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.05.2022 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur

od 16.06.2022 do zaplatenia, 5% ročne zo sumy 768,67 eur od 16.07.2022 do zaplatenia a žalobcovi
voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Vychádzal zo zistenia, že čiastočným rozsudkom č.k. 10Cpr/5/2020-292 zo dňa 22.03.2022 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 7CoPr/3/2022-356 zo dňa 09.11.2022 bolo určené, žeskončenie pracovného pomeru listom žalovaného zo dňa 31.10.2019, doručeným žalobcovi dňa
31.10.2019, je neplatné. Bolo preukázané, že žalobca dňa 20.11.2019 doručil žalovanému oznámenie
o trvaní na ďalšom zamestnaní, a teda boli splnené formálne podmienky § 79 ods. 1 Zákonníka práce.

Žalovaný uplatnil nárok na zníženie náhrady za čas presahujúci 12 mesiacov, a teda náhrada mzdy
za obdobie prvých 12 mesiacov medzi stranami nebola sporná. Pokiaľ sa týka zníženia náhrady za
čas presahujúci 12 mesiacov, žalovaný argumentoval, že žalobca nevyvíjal aktivitu za účelom iného
zamestnania a získania pravidelného príjmu. Túto argumentáciu nepovažuje za dôvodnú. V prvom rade
je potrebné poukázať na to, že žalovaný po tom, čo mu žalobca oznámil, že trvá na ďalšom zamestnaní,

neumožnil mu vykonávať prácu, pričom žalovaný v konaní neuviedol žiadny dôvod, resp. prekážku, pre
ktorú žalobcovi prácu prideľovať nemohol. Žalovaný zrejme vychádzal zo znenia zákona č. 65/1965 Zb.
(Zákonníka práce), a to z § 61 ods. 2, avšak v súčasnosti platný Zákonník práce vo svojom ust. § 79
ods. 2 neobsahuje úpravu, aby súd prihliadal na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný,
akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. V tejto
súvislosti poukázal na závery Ústavného súdu SR v náleze sp.zn. I.ÚS 331/2019. Bolo teda preukázané,

že žalovaný dal žalobcovi neplatnú výpoveď a neumožnil mu pokračovať v práci aj napriek tomu,
že žalobca mu oznámil, že na ďalšom zamestnaní trvá. Vzhľadom na túto skutočnosť bol žalobca
odkázaný zabezpečovať si finančné prostriedky u iného zamestnávateľa, o čo sa aj snažil, avšak v čase
vyhlásenia núdzového stavu z dôvodu pandémie Covid-19 (prakticky od 16.03.2020 do 22.02.2022,
zdroj MZ SR) boli jeho možnosti značne obmedzené. Bol tiež odkázaný na podporu v nezamestnanosti

ahodnotiacsporovýmistranamiprezentovanédôkazydospelkzáveru,ženebolizistenétakévýnimočné
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali, aby nepriznal uplatňovanú náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov. Pokiaľ sa týka priznaných úrokov z omeškania, vychádzal z konštantnej judikatúry, z ust. §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. (rozhodnutie NS SR
6Cdo 246/2010, 1Cdo 116/2008, III.ÚS 460/2017). O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. §

255 ods. 1 CSP.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodov v § 365 ods.
1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedol, že do posledného pojednávania dňa 18.05.2023 nemal vedomosť
o kompletnej zárobkovej činnosti žalobcu a o jeho kompletných príjmoch z pracovnej činnosti počas

sporného obdobia. Okresný súd až na poslednom pojednávaní vykonal dokazovanie, a to správy zo
Sociálnej poisťovne, a preto nemal možnosť ako inak zistiť skôr príjmy žalobcu ako zo správy zo
Sociálnej poisťovne. Preto namietal iba, že žalobca nevykonával žiadnu aktivitu za účelom nájdenia
iného zamestnania a až do rozhodnutia (ktoré citoval súd prvej inštancie) Ústavného súdu SR bolo
ustálené rozhodovacou činnosťou súdov, že súdy pri rozhodovaní o nepriznaní nároku na náhradu

mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, prihliadajúc na to, či zamestnanec vlastnou vinou zanedbal
možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem (4Cdo 125/2018). Súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď je potrebné sa
zaoberať každým mesiacom osobitne a nie je možné hodnotiť celé sporné obdobie ako jeden celok.
Absolútne sa nezaoberal skutočnosťou, ktorá vyplynula zo správy od Sociálnej poisťovne, že žalobca

zavádzal súd, že v čase od 11.12.2021 do 31.03.2022 predstavoval jeho zárobok 1 575,- eur za celé
obdobie. Taktiež v čase od 11.12.2021 do 31.03.2022 zarobil žalobca u zamestnávateľa G. F. B. H. sumu
3 272,- eur a túto skutočnosť súd prvej inštancie úplne odignoroval, ani sa ňou v rámci odôvodnenia
žiadnym spôsobom nezaoberal a nevysporiadal, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny
proces. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal v rámci odôvodnenia rozsudku so

skutočnosťami, ktoré vyšli na poslednom pojednávaní najavo, len stroho uvádza, že počas celého
sporného obdobia bola pandémia a žalobca bol odkázaný na podporu v nezamestnanosti, ku ktorej
poukázal žalovaný na skutočnosť, že v rámci sporného obdobia čas presahujúci 12 mesiacov bol
z celkových 17 mesiacov žalobca evidovaný na úrade práce a sociálnych vecí a rodiny len 7 mesiacov.
Ak zákon dáva súdu možnosť primerane znížiť zamestnávateľovi povinnosť nahradiť mzdu, mal by

sa súd zaoberať jednotlivými mesiacmi. Súd prvej inštancie sa síce opieral o najnovšie rozhodnutie
Ústavného súdu SR, avšak toto rozhodnutie nerieši situáciu, kedy si zamestnanec počas sporného
obdobia nájde zamestnanie. V danom konaní nebola riešená situácia, kedy zamestnancov príjem zo
závislej práce bol v spornom období vyšší, ako by bol u pôvodného zamestnávateľa. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6CoPr/3/2021. Ani dotknutý nález Ústavného

súdu SR nevyvracia tvrdenie, že uplynutím prvých nárokovaných 12 mesiacov sa zvýrazňuje sociálna
funkcia náhrady mzdy tak, ako to tvrdil aj samotný žalovaný. Rovnako uvádza, že je potrebné vychádzať
aj z dobrých mravov. Keby tomu tak nebolo, žalobca by tým pádom mohol v zmysle rozsudku prvej
inštancie požadovať náhradu mzdy za celých možných 36 mesiacov, a teda aj za obdobie, kedy už bolzamestnaný u zamestnávateľa I. F. F., B.. Na uvedené žalovaný poukázal v rámci svojej záverečnej reči
a z odôvodnenia rozhodnutia nebola zodpovedaná otázka, prečo priznal žalobcovi nárok na náhradu
mzdy za obdobie, kedy žalobca dostával príjem zo závislej práce a tento bol vyšší, ako by dosahoval

u zamestnávateľa. Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné, keď okresný súd
rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a po správnom právnom posúdení veci

svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Pokiaľ ide o vykonanie dokazovania na pojednávaní 18.05.2023
oboznámenímsprávyzoSociálnejpoisťovne,boloibavecouprocesnejstranyžalovaného,kedynavrhne
pripojenie uvedeného dôkazu. Pokiaľ ho teda navrhol až dňa 02.05.2023, musel rátať s tým, že sa
s uvedeným dôkazom oboznámi na pojednávaní 18.05.2023. Teda žalovaný mal dostatok času na
to, aby sa s predmetným dôkazom oboznámil. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že až do nálezu
Ústavného súdu SR bolo ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov, že prihliadali na to, že zamestnanec

vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem, keď
poukázal práve na rozhodnutie, ktoré bolo predmetným nálezom zrušené (4Cdo 125/2018). Už aj pred
predmetným nálezom existovala ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ktorá korešpondovala
práve s uvedeným nálezom, a to 6Cdo 157/2010 a súčasne aj 6Cdo 100/2018, preto neobstojí námietka
žalovaného, že sa mal súd zaoberať každým mesiacom osobitne a nemal tak hodnotiť celé sporové

obdobie ako jeden celok. V spomínanom náleze ústavný súd konštatoval, že z ústavnoprávneho
hľadiska neobstojí právny názor najvyššieho súdu, ktorý s dôrazom na sociálnu funkciu náhrady
mzdy uviedol, že „okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú významné“.
Priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie má preto nadväzovať na správanie sa zamestnanca pri
zaisťovaní si zabezpečenia svojich základných životných potrieb. Z nálezu vyplýva, že pre súd nie

je prioritná sociálna funkcia náhrady mzdy za uplynulých 12 mesiacov, ale podstatné sú skutočnosti
na strane zamestnávateľa, potom skutočne nebolo potrebné sa detailne zaoberať tým, či za obdobie
od novembra 2021 do marca 2022 by žalobca zarobil 3 843,35 eur, avšak u iných zamestnávateľov
zarobilcelkovo4332,-eur.Uvedenénavýšeniepredstavujesumucca100,-eurmesačne.Predovšetkým
žalovaný nepreukázal, že na jeho strane nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby

žalobcovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky
zamestnanca. Zdôraznil, že opakovane žiadal žalovaného o to, aby mu umožnil pokračovať v práci.
Pokiaľ žalovaný namietal, že v náleze sa nerieši situácia, kedy si zamestnanec počas sporného
obdobia nájde zamestnanie, v rámci ktorého dosahuje vyšší zárobok, ako by dosahoval u pôvodného
zamestnávateľa, potom žalobca uvádza, že takáto skutočnosť nie je podstatná, nakoľko takáto okolnosť

by mala význam iba v prípade, ak by sa kládol dôraz na sociálnu funkciu náhrady mzdy. Takýto dôraz
však nie je namieste, a preto ak následne poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Žiline 6CoPr/3/2021
a v ňom uvedenú sociálnu funkciu náhrady mzdy, je toho názoru, že predmetný odkaz nemôže obstáť,
a to aj s ohľadom na skutočnosť, že toto rozhodnutie krajského súdu vychádzalo práve z rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 125/2018, ktorý bol zrušený nálezom ústavného súdu. Navrhuje

napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov konania.

4. Žalovaný v replike zotrval na svojich tvrdeniach uvádzaných v rámci odvolania a mal naďalej zato,
že súd prvej inštancie odignoroval a nevysporiadal sa s námietkami a podstatnými skutočnosťami
zo strany žalovaného. Absolútne sa nezaoberal skutočnosťou, že žalobca dosahoval zárobok vyšší

počas sporného obdobia november 2021 až marec 2022, ako by dosahoval u žalovaného, čím došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces (6Cdo/98/2017). Nie je pravdou, že by žalovaný navrhoval
zabezpečiť zo strany súdu správu zo Sociálnej poisťovne 02.05.2023, keď už v rámci svojho vyjadrenia
dňa 06.03.2023 žiadal súd, aby sa pre účely overenia tvrdení žalobcu obrátil na Sociálnu poisťovňu.
Nie je absolútnou pravdou, ako tvrdí žalobca, že podstatné pri rozhodovaní sú skutočnosti na strane

zamestnávateľa, a preto nebolo potrebné sa detailne zaoberať tým, že žalobca si počas tohto obdobia
zarobil viac, ako by zarobil u žalovaného, keď ústavný súd v spomínanom rozhodnutí tiež uvádza, že
je potrebné prihliadať pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy, okrem iného, aj na dobré mravy. Na
základe toho zotrváva na svojom tvrdení, že pokiaľ by bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu mzdy aj
za mesiace, kedy reálne dosahoval zárobok vyšší, ako by dosahoval u žalovaného, išlo by o priznanie

nároku na náhradu mzdy, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi a došlo by k porušeniu zásady
spravodlivosti a primeranosti. Zotrvával na svojom odvolacom návrhu.5. Žalobca v duplike považuje vyjadrenie žalovaného za nedôvodné a odkaz na uznesenie Najvyššieho
súdu SR 6Cdo/98/2017 za nepriliehavý, keďže okresný súd svoj rozsudok náležite zdôvodnil. Je
skutočne presvedčený, že konanie bolo ako celok spravodlivé, keďže žalovaný mal dostatočný priestor

na realizáciu svojich práv. V kontexte skutočností, že pre súd nie je prioritná sociálna funkcia náhrady
mzdy po uplynutí 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru, ale podstatné sú
skutočnosti na strane zamestnávateľa, potom skutočne nebolo potrebné sa detailne zaoberať tým,
že za obdobie od novembra 2021 do marca 2022 by žalobca zarobil 3 843,35 eur, avšak u iných
zamestnávateľov zarobil celkovo 4 332,-eur, t.j. o 500,- eur viac ako u žalovaného. Vo svojom vyjadrení

uviedol, že predmetné navýšenie predstavuje sumu cca 100,- eur mesačne, avšak zároveň je potrebné
zohľadniť aj to, že miesta výkonu práce boli mimo bydlisko žalobcu a že žalobca bol nútený na uvedené
miesta dochádzať, čo pre neho samozrejme znamenalo zvýšené výdaje, ktoré prekročili uvedené
navýšenie. Bez významu nie je ani skutočnosť, že aj u žalovaného v danom období rástli zamestnancom
mzdy a je preto otázne, či by bol pre tento príjem žalobcu u žalovaného nižší ako má reálne v danom
období. Správu zo Sociálnej poisťovne zabezpečil súd a žalovaný mal možnosť sa s ňou detailne

oboznámiť pred samotným rozhodnutím, čiže jeho práva neboli nijakým spôsobom ukrátené. Za rozpor
s dobrými mravmi je potrebné považovať výnimočné situácie, kedy je právo realizované nespravodlivo,
to však nie je tento prípad. Je potrebné zohľadniť celú vec komplexne, a teda je potrebné dodať aj to, že
sa žalobca v určitom období ocitol práve v dôsledku nezákonnej výpovede prakticky bez príjmu a musel
si hľadať zamestnanie aj mimo Dolný Kubín, dokonca v inom okrese, pričom je zrejmé, že s prácou,

z ktorej mal zvýšený príjem, mal aj zvýšené výdavky. Preto priznanie náhrady mzdy nie je v rozpore
s dobrými mravmi, a ani nebola porušená zásada spravodlivosti a primeranosti. Zotrval na odvolacom
návrhu.

6. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas sporová

strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnuté rozhodnutie
v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

7. V preskúmavanej veci bolo sporné priznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov
a predovšetkým obdobie od novembra 2021 do marca 2022, kedy mal žalobca dosahovať vyšší
príjem, ako by dosiahol u žalovaného. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní správne vychádzal zo
záverov Ústavného súdu SR konštatovaných v náleze sp.zn. I.ÚS 331/2019 zo dňa 19.11.2019,
a to: „Za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na

náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie alebo
nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je
hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti
skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z

konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1
písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom,
aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré
mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne

znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.
Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok,
nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi
umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre
účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným

zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok
je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia.“
Z predmetného nálezu vyplýva, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru aj za obdobie presahujúce 12 mesiacov sú podstatné okolnosti na strane

zamestnávateľa – prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu
zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, zistiť či na strane zamestnávateľa nastali
také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci
a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Zároveň je potrebnévychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru. Ustanovenie §
79 Zákonníka práce je svojou povahou sankciou voči zamestnávateľovi za to, že neplní svoju povinnosť
prideľovať zamestnancovi prácu, a zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k zamestnancovi satisfakčnú

povahu, pretože má zaistiť, aby zamestnancovi bolo nahradené, čo v dôsledku konania zamestnávateľa
stratil.

8. Žalovaný v odvolaní namietal, že až do rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 331/2019 zo dňa
19.11.2019 bolo ustálené rozhodovacou činnosťou súdov, že súdy pri rozhodovaní o nepriznaní nároku

na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, prihliadali na to, či zamestnanec vlastnou vinou
zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem (4Cdo 125/2018). Je nutné
zdôrazniť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 125/2018, na ktoré žalovaný odkázal, bolo
práve spomínaným nálezom ústavného súdu zrušené. Rovnako tvrdenie, že rozhodovacia prax súdov
do vydania vyššie citovaného nálezu bola taká, že pri nárokoch náhrady mzdy za obdobie presahujúce
12 mesiacov sa prihliadalo na to či zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si

aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem je zavádzajúca, nakoľko Najvyšší súd SR už pred týmto nálezom
vydal rozhodnutia, ktoré popreli tieto kritéria, a to sp.zn. 6Cdo 157/2010 (z ktorých záverov vychádzal
aj nález ústavného súdu), 6Cdo 100/2016 a tiež Krajský súd Žilina v rozhodnutí sp.zn. 7Co/273/2013
vychádzal zo záverov v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/157/2010. Z rovnakých záverov
vychádzajú aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, napr. sp.zn. 7Cdo/52/2020, 1Cdo/167/2022.

9. Žalovaný ako zamestnávateľ dal výpoveď z pracovného pomeru žalobcovi podľa § 59 ods. 1 písm.
b/ ZP z dôvodu uvedenom v § 63 ods. 1 písm. e/ ZP (ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by
s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi

výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne
upozornený na možnosť výpovede). Čiastočným rozsudkom bývalého Okresného súdu Ružomberok
č.k. 10Cpr/5/2020-292 zo dňa 22.03.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k.
7CoPr/3/2022-356 zo dňa 09.11.2022 bolo určené, že skončenie pracovného pomeru listom žalovaného
zo dňa 31.10.2019, doručeným žalobcovi dňa 31.10.2019, je neplatné, keď nebolo preukázané, že

žalobca bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne
upozornený na možnosť výpovede. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný neprodukoval
žiadne okolnosti, ktoré by mu objektívne bránili umožniť žalobcovi pokračovať v práci, aby si tým mohol
uspokojovať svoje mzdové nároky.

10.To,žežalobcapočas spornéhoobdobia dosahovalurčitýpríjem,nezakladápodmienkyprezníženie,
resp. nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Práve z dôvodu konania na
strane žalovaného sa žalobca dostal do situácie, keď si musel zabezpečovať iným spôsob prostriedky
na živobytie a táto skutočnosť nezakladala objektívne dôvody, ktoré by bránili žalovanému umožniť mu
pokračovaťvpráci.Ajvovyššiecitovanomnálezeústavnéhosumubolokonštatované,žeskutočnosť,že

zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno to považovať
za také okolnosti. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca so žalovaným mal uzatvorený pracovný pomer
na neurčitú dobu, bol jeho zamestnancom od 04.08.2011. Zo správy Sociálnej poisťovne je zrejme, že
počas sporného obdobia si žalobca väčšinou zabezpečoval príjem na základe dohody o vykonaní práce,
a to mimo svojho bydliska, pričom výkon práce u žalovaného bol v mieste bydliska žalobcu, pracovnú

zmluvu mal na dobu neurčitú. Do tejto situácie sa dostal na základe konania žalovaného. Následne
ako sa žalobca zamestnal u zamestnávateľa I. F. F., a.s. 01.07.2022 na dobu neurčitú už nepožadoval
náhradu mzdy až do uplynutia maximálnej doby 36 mesiacov (§ 79 ods. 2 ZP). Z uvedených dôvodov
odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ aj bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu mzdy aj za mesiace,
kedy reálne dosahoval zárobok vyšší, ako by dosahoval u žalovaného, nejednalo o priznanie nároku na

náhradu mzdy, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi.

11. Žalovaný v odvolaní namietal, že listinný dôkaz – správa Sociálnej poisťovne - bol oboznamovaný
na poslednom pojednávaní, na ktorom bol zároveň vyhlásený rozsudok a nemal možnosť sa skôr
oboznámiť s príjmami žalobcu počas sporného obdobia. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetný

dôkaz bol vykonaný na návrh žalovaného a pojednávanie dňa 02.05.2023 bolo odročené na deň
18.5.2023 práve za účelom vyžiadania si správ z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a zo Sociálnej
poisťovne.Takžežalovanýmalvedomosť,žepredmetnýdôkazbudevykonávanýnadanompojednávaní
a z obsahu zápisnice vyplýva, že tento bol riadne vykonaný a oboznámený. Žalovaný v záverečnej rečižiadal prihliadať na príjem žalobcu vyplývajúci zo správy Sociálnej poisťovne. Nemožno prijať záver, že
by sa súd prvej inštancie touto skutočnosťou nezaoberal, nakoľko konštatoval, že pre súd nie je prioritná
sociálna funkcia náhrady mzdy po uplynutí 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru,

ale podstatné sú skutočnosti na strane zamestnávateľa, pričom vychádzal zo záverov ústavného súdu
z vyššie citovaného nálezu.

12. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, aplikujúc § 255 ods. 1
CSP, keď žalobca pred odvolacím súdom mal plný úspech, preto mu priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

13. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)