Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. január 2024

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 7T/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120010503
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Barbora Hollá Sopková

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2024:6120010503.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

16 7T/22/2020

Samosudca Okresného súdu Banská Bystrica JUDr. Barbora Hollá Sopková na hlavnom pojednávaní
dňa 17. 01. 2024 v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX. XX. XXXX v Ružomberku, takto

r o z h o d o l :

2 7T/22/2020

obžalovaný: A. B., nar. XX. XX. XXXX v Ružomberku, trvale bydliskom Mesto Ružomberok, toho času
bydliskom XXXX C. A., D. E., F. XXXXX, C. G. H., v konaní proti ušlému,

sa podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej
prokuratúry Banská Bystrica sp. zn. 1Pv 24/176601 zo dňa 26. 06. 2020 pre zločin podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

ako konateľ spoločnosti AVANT GARDE BRANDS Inc., so sídlom 23 Corporate Plata, Suite 150, F.
XXXXX D. E., I., po tom, ako na základe ústnej dohody uzavretej v presne nezistený deň niekedy

v roku 2014 v Banskej Bystrici, medzi spoločnosťou AVANT GARDE BRANDS Inc., ktorej je konateľom,
a spoločnosťou REVIŠ s. r o. vyexpedovala na základe objednávky spoločnosti AVANT GARDE
BRANDSInc.objednávkyč. P.O.No.201304293zodňa24.04.2014aobjednávkyč.P.O.No.201406121
zo dňa 12. 06. 2014, tovar – dojčenskú vodu Lucka, ktoré bola prepravená prostredníctvom spoločnosti
ARRS FORWARDING s. r. o., so sídlom Švermova 51, Banská Bystrica, dvomi dodávkami s vykládkou
v Los Angeles na Long Beach, k čomu boli vystavené aj faktúry a to:

k prvej zásielke

faktúra číslo 2014001 zo dňa 10. 06. 2014 na sumu 527,96 Eur
faktúra číslo 2014002 zo dňa 17. 06. 2014 na sumu 14 630,53 Eur
faktúra číslo 2014003 zo dňa 17. 06. 2014 na sumu 4 542,00 Eur (zaplatená)
faktúra číslo 2014004 zo dňa 19. 06. 2014 na sumu 8 448,00 Eur
faktúra číslo 2014005 zo dňa 19. 06. 2014 na sumu 8 448,00 Eur
faktúra číslo 2014006 zo dňa 20. 06. 2014 na sumu 10 396,96 Eur
faktúra číslo 2014007 zo dňa 20. 06. 2014 na sumu 4 542,00 Eur

faktúra číslo 2014008 zo dňa 20. 06. 2014 na sumu 4 542,00 Eur

k druhej zásielke
faktúra číslo 2014009 zo dňa 10. 07. 2014 na sumu 14 630,56 Eur
faktúra číslo 2014010 zo dňa 11. 07. 2014 na sumu 10 396,96 Eur
faktúra číslo 2014011 zo dňa 10. 07. 2014 na sumu 4 452,00 Eur
faktúra číslo 2014012 zo dňa 10. 07. 2014 na sumu 4 452,00 Eur (zaplatená)

faktúra číslo 2014013 zo dňa 10. 07. 2014 na sumu 4 542,00 Eur
faktúra číslo 2014014 zo dňa 11. 07. 2014 na sumu 8 448,00 Eurfaktúra číslo 2014015 zo dňa 11. 07. 2014 na sumu 8 448,00 Eur

dokopy tovar za sumu 111 627,00 Eur, ďalej bola vystavená aj faktúra číslo 9201401 zo dňa 18. 08.

2014 na sumu 26 280,10 Eur, pričom tento tovar u nezistených odberateľov v nezistenom množstve a za
nezistenú finančnú čiastku predal, avšak napriek tomu spoločnosti REVIŠ s. r. o. urobil len dve úhrady,
a to v celkovej výške 9 084,00 Eur, nepredaný tovar a zvyšnú časť finančných prostriedkov, ktoré mal
vyplatiť spoločnosti REVIŠ s. r. o. použil na nezistenom mieste pre vlastnú potrebu, na základe čoho
vznikla spoločnosti REVIŠ s. r. o. škoda vo výške 128 823,10 Eur,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa poškodená obchodná spoločnosť REVIŠ, s. r. o., so sídlom
Limbová 13, Banská Bystrica, IČO: 44 188 226, s nárokom na náhradu škody odkazuje na samostatný
civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

14 7T/22/2020
Prokurátor Okresnej prokuratúry Banská Bystrica podal dňa 26. 06. 2020 na Okresný súd Banská
Bystrica obžalobu sp. zn. 1 Pv 24/17/6601 zo dňa 26. 06. 2023 na obvineného A. B., nar. XX. XX. XXXX
pre trestný čin právne kvalifikovaný ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného

zákona na tom skutkovom základe, ako je uvedený v obžalobe a výrokovej časti tohto rozhodnutia. Pred
podaním obžaloby prokurátor okresnej prokuratúry uznesením sp. zn. 1 Pv 24/17/6601 – 57 zo dňa
18. 07. 2019 zastavil trestné stíhanie, lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci. Prokurátor Krajskej prokuratúry Banská Bystrica uznesením sp. zn. 3 KPt 562/18/6600 – 14 zo
dňa 15. 11. 2019 uznesenie prokurátora okresnej prokuratúry zrušil a uložil mu povinnosť znovu konať

a rozhodnúť, z ktorého dôvodu prokurátor okresnej prokuratúry následne podal na súd aj obžalobu.

Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. 7T/22/2020 zo dňa 15. 10. 2020 v spojení s opravným
uznesením sp. zn. 7T/22/2020 zo dňa 02. 11. 2020 podľa § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
v spojení s § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie, lebo skutok nie je

trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. O sťažnosti prokurátora a poškodeného rozhodol
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 4To/41/2021 zo dňa 14. 10. 2021 tak, že rozhodnutie
prvostupňového súdu zrušil a uložil mu, aby vo veci znova konal a rozhodol. V odôvodnení uviedol,
že z predmetného spisového materiálu má krajský súd za to, že uznesenie okresného súdu možno
vzhľadom na závažnosť tvrdení uvedených v sťažnostiach považovať za predčasné a vychádzajúce

z nedostatočne zisteného skutkového stavu pre rozhodnutie vo veci samej. Bude úlohou okresného
súdu v ďalšom konaní na hlavnom pojednávaní vypočuť obvineného, svedkov a poškodeného a
vzájomne vyhodnocovať ich výpovede, v súvislosti hlavne so zameraním na preukázanie, či bol zo
strany obžalovaného v čase objednávania tovaru úmysel alebo či v danom prípade možno nenaplnenie
obchodnej transakcie považovať za primerané riziko vyplývajúce z obchodnej činnosti podnikateľov na

trhu tovarov a služieb.

Po vrátení veci súd zisťoval, kde sa obžalovaný nachádza, nakoľko sa nepodarilo doručiť mu písomnosti.
Neúspešnou bola žiadosť o vypátranie pobytu a rovnako aj žiadosť adresovaná rodičom obžalovaného,
ktorí jeho inú (ako už súdu známu) adresu nevedeli uviesť. Prostredníctvom Národnej ústredne Interpol

súd zistil, že obžalovaný má už inú adresu, no v zmysle zákonov o ochrane súkromia v USA nemohla
byť táto slovenským orgánom poskytnutá. Obžalovaný nereagoval ani na email, preto súd opatrením
sp. zn. 7T/22/2020 rozhodol, že sa bude konať proti ušlému.

Súd určil termín hlavného pojednávania, na ktorom vykonal dokazovanie.

I.

Obžalovaný A. B. na hlavnom pojednávaní pre neprítomnosť nevypovedal, preto bola prečítaná jeho
výpoveď z prípravného konania.Obžalovaný vypovedal, že obchodná spoločnosť AVANT GARDE BRAND Inc. Už neexistuje, pričom
firma skončila v konkurze v roku 2014. Obžalovaný bol v roku 2014 jej konateľom. Spoločnosť REVIŠ
s. r. o. bola predávajúcim, ktorý predával vodu. Táto spoločnosť kúpila a predala obžalovanému.

Obžalovaný pozná poškodeného J. G.. V roku 2010 začali spoluprácu, je majiteľom spoločnosti REVIŠ
s. r. o. Spoločnosť obžalovaného robila obchody so spoločnosťou poškodeného týkajúce sa vody.
Približne v máji – júni 2014 bol takto dohodnutý obchod s vodou, ktorá mala byť dodaná 28. júla, avšak
v Panamskom kanáli bol štrajk. Dodávka vody meškala tri mesiace a keď prišla v októbri 2014, bolo už po
letnej sezóne, nikto ju nekupoval. Okrem toho sa voda k nemu dostala iba tri mesiace pred ukončením

dobyjejtrvanlivosti.Počassezónyoktóber–decemberzvyčajnevoduniktonechce.Keďževodadorazila
voktóbri,nebolschopnýpredaťexistujúcezásobyvody.Obžalovanýapoškodenýčastohovoriliozaslaní
vody s dvojročnou lehotou spotreby a nie s jednoročnou, avšak nič nebolo podchytené písomne. Voda,
ktorú poškodený zaslal, mala jednoročnú lehotu spotreby. Je pravdou, že spoločnosť obžalovaného
vystavila faktúry (označené číslami 74 – 75; jedná sa o objednávky č. P. O. No. 201304293 zo dňa 24. 04.
2014 a č. P. O. No. 201406121 zo dňa 12. 06. 2014 – porovnaj otázky z č. l. 88 a 89 spisu). Obžalovaný

si myslí, že dodanie tovaru zo Slovenskej republiky do Kalifornie zabezpečovala spoločnosť ARRS
Forwarding, ale nie je si tým istý. Jeho spoločnosť pracovala so spoločnosťou ARRS Forwarding počas
niekoľkých rokov, využívala ju ako zasielateľa. Spoločnosť ARRS Forwarding zažalovala spoločnosť
REVIŠ s. r. o. a spor vyhrala na súde. Prepravu teda vykonala spoločnosť ARRS Forwarding. Tovar bol
vyložený v prístave v Los Angeles alebo v jeho okolí. K. B. F. prevzala tovar a uskladnila ho. Obžalovaný

uhradil viacero čiastkových platieb, no nevie, koľko to bolo celkovo. Stále je v procese splácania dlhu.
Poškodený o tom vie. S vodou sa ťažko dalo čokoľvek robiť, keďže do uplynutia trvanlivosti ostávalo
málo času. Pred dátumom exspirácie stihol predať len časť vody. Všetky výnosy z tohto predaja (tržby)
previedol poškodenému. Zvyšok tovaru vyhodil. Poškodený nariadil J. A., aby vodu vyhodil, pretože
poškodený nechcel vziať vodu späť. Keby vodu vrátil, stálo by to viac ako jej vyhodenie, keďže po

uplynutí trvanlivosti už nemala žiadnu hodnotu. Ďalej odmietol vypovedať.

Svedok – poškodený J. G., štatutárny orgán (konateľ) obchodnej spoločnosti REVIŠ s. r. o. vypovedal,
že s obžalovaným robil alebo obchodoval už dlhšie. Zhruba od roku 2009 alebo 2010 s tým, že ich
cieľom bolo predávať slovenské výrobky v Amerike. Obžalovaný vytipoval Tatranský čaj a dojčenskú

vodu s tým, že vyplnia segment, ktorý v Amerike chýbal. Na základe týchto dohovorov alebo jednaní
s obžalovaným a s firmami na Slovensku, ho obžalovaný poveril, aby na Slovensku založil eseročku,
ktorá bude nakupovať, zastupovať a vyvážať slovenský tovar do zahraničia. Obžalovaný mal v Amerike
firmu, ktorá zabezpečovala nákup od neho – slovenskej firmy a predávala ho ďalej v Amerike. Konkrétne
v tejto trestnej veci vyslovil obžalovaný požiadavku, aby predávali dojčenskú vodu. Poškodený oslovil

generálneho riaditeľa L. A., ktorému patrí spoločnosť (VODAX), ktorá distribuuje a predáva vodu Lucka.
Požiadal ho o možnosti a preverenie, ako je to s nákupom a predajom v Spojených štátoch amerických.
Prebiehali nejaké rokovania a stretnutia s tým, že potom nejaká časť zastupiteľstva spoločnosti VODAX
preverovala možnosti, či je toho schopná a či ten obchod môže fungovať. Na základe toho poškodený
vybavil exkluzivitu alebo nejakú možnosť, že obžalovaný môže predávať a obchodovať s dojčenskou

vodou M.. Všetky tieto procesy sa vyvíjali a nakoniec sa rozhodlo, že obžalovaný urobí objednávku
pre sedem obchodných reťazcov s tým, že sa prvé tri mesiace bude dovážať sedem kontajnerov, teda
pre každý reťazec jeden kontajner vody. A po troch mesiacoch sa tá kapacita kontajnerov zvýši na
dvojnásobok, teda mesačne by sa vozilo 14 kontajnerov. Obžalovaný od počiatku od poškodeného
chcel, aby v banke vybavoval trojmesačnú splatnosť. Obžalovaný uzavrel a pripravil objednávku u pána

A. o M., odobrili si to a obžalovaný zaslal objednávku poškodenému, ktorý ju preposlal do VODAXu
ataktonakúpiltovarvoVODAXe.PotomobžalovanývybavovalprepravuaprepravaodišladoSpojených
štátov. Obžalovaný potom prepravu prebral, kde sa stal zodpovedný za tovar v Amerike. Po dvoch,
troch mesiacoch, keď mal poškodený dostať peniaze, mal ich mať vyplatené a bol zároveň pripravený
dodať ďalších sedem kontajnerov. Poškodený to ale stopol, lebo nebolo zaplatených prvých sedem

kontajnerov. Teda poškodený zaplatil aj za ďalšie kontajnery, ktoré už ale neboli odoslané do Ameriky.
Zotrval na svojej výpovedi z prípravného konania.

Na otázky prokurátora odpovedal, že do Ameriky vycestoval v januári 2015 na pozvanie obžalovaného.
Necestoval tam sám, išiel tam s ním aj L. N. O. (ekonóm), ktorého o to poprosil, aby zistili, kde sa stala

chyba, že ten obchod ďalej nefunguje, neprebieha, že skončil. Boli tam asi dva týždne a išiel si pozrieť,
kde je tovar, ako sa s ním manipuluje a vlastne zistiť príčiny, prečo obchod nepokračuje. Poškodený nič
nezistil, lebo obžalovaný ho nepustil ani k papierom, tvrdil, že „ekonómka je, ja neviem, chorá“ (citácia
z výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní), že nie je v sklade. Pre papiere teda neboli, potomsi poškodený všimol papiere v garáži obžalovaného, ale nedostali sa k ekonomike. V garáži, v aute
videl nejakú vodu, aj v kancelárii obžalovaného, teda fyzicky tam voda bola. Videl aj vodu v sklade, kde
bola uložená. Ale nič konkrétneho, čo potreboval vedieť, nezistil. Absolvovali aj niekoľko pracovných

stretnutí s obžalovaným a potencionálnymi partnermi. S obžalovaným aj pred skutkom robili podobné
obchody, aj do Ameriky, ale nie v takom veľkom rozsahu, ako to bolo v čase skutku. Napr. dva roky
trvalo, kým sa vybavili papiere na predaj alkoholu – licencie v Amerike. Okrem toho sa ich spolupráca
týkala aj iných komodít, trvala od roku 2009 – 2010 až do roku 2014. Keďže aj pred skutkom spolupráca
fungovala a dovážala sa aj voda, zo strany obžalovaného nikdy nebola vyslovená požiadavka súvisiaca

s dobou exspirácie vody. Ak obžalovaný tvrdí, že voda prišla s krátkou dobou exspirácie, mal možnosť
na území Ameriky ten tovar neprevziať. Akonáhle tovar v Amerike prevzal, stal sa zodpovedným za
tovar. Obžalovaný už pri objednávke alebo ďaleko pred ňou vedel, že si objednáva dojčenskú vodu.
Dojčenská voda mala od začiatku dobu exspirácie dvanásť mesiacov. Od začiatku vedel skladbu tovaru,
objednal si to on sám, poškodený do toho nevstupoval. Obžalovaný teda vedel, koľko je exspirácia
dojčenskej vody. Poškodený sa teda nedostal k nejakým obchodom v Amerike, hoci obžalovaný tvrdil, že

má dohodu s nejakými siedmimi reťazcami. Doteraz ale kontrakt nevidel, teda či existoval. Poškodený
mal zabezpečiť požiadavky len na Slovensku. V Amerike zabezpečoval všetko obžalovaný. Poškodený
nevidel žiadne písomnosti, ťažko mu je sa k tomu vyjadriť. Dohoda podľa neho bola jasná. Poškodený
si na vyplatenie faktúry pre spoločnosť VODAX vzal úver. Obžalovaný vedel o pomeroch poškodeného.
Poškodený vybavoval v banke úver s mesačnou platnosťou, obžalovaný mu povedal, na čo to je, že on

potrebuje minimálne trojmesačnú splatnosť faktúr. Poškodený mu povedal, že okrem času, za ktorý to
vybaví, ho to stojí aj oveľa viac ručenia a v takom prípade musel ručiť aj svojou firmou (eseročkou), ktorá
ho vtedy živila a o to tiež prišiel. Obžalovaný teda o všetkom dopredu vedel.

Na otázky obhajcu uviedol, že všetky veci k tomu, či obžalovaný vedel o exspirácii vody, má k dispozícii

pán Rek. Obžalovaný vedel a určite ho na to upozornil aj pán A., že dojčenská voda má exspiráciu
dobu dvanástich mesiacov. On osobne sa s obžalovaným o tom nerozprával. Výber a skladbu tovaru
mal na starosti obžalovaný. Na otázku, prečo (vzhľadom na veľkosť objednávky) nemal poškodený
sobžalovanýmuzavretýpísomnýkontrakt,poškodenýuviedol,žejednakobžalovanýnemalzáujemprísť
na Slovensko, on sám tiež nemohol len tak vycestovať do Ameriky. Do H. následne išiel až na pozvanie

obžalovaného, čiže medzi sebou boli jasne dohodnutí na nejakých podmienkach. Komunikovali spolu
dlhšiu dobu, nebolo to zo dňa na deň. Má za to, že sa všetko dohodlo, boli uzrozumení. Poškodený
robil obchody 20 rokov a vie, že keď sa dohodne, urobí sa objednávka a pošle faktúra, tak je to dopredu
dohodnuté. Nevidel dôvod spisovať zmluvu. Keď bol v Amerike a videl tovar, myslí si, že voda ešte
nebola po exspirácii. Videl len časť tovaru, nie všetok. Obžalovaný tovar predal, čo vie od neho osobne,

tým sa obohatil. Dokonca ho videl v Amerike, ako vynáša balenia vody. Spoločnosť REVIŠ s. r. o. bola
založená len na tento obchod, predtým s touto firmou neobchodoval s obžalovaným. Nemá zaevidované
v účtovníctve také pohľadávky, taký dlh, lebo od 2015 to rieši s políciou. Opýta sa ekonómky, prečo to
nie je v účtovníctve. Má ale za to, že ten dlh existuje.

Ďalej na otázky splnomocnenca odpovedal, že nevie, prečo ho obžalovaný pozval do Ameriky. Asi chcel,
aby videl, že tovar je v Amerike, je v sklade, ale v podstate on nemal dôvod. Poškodený trval na tom,
že chce príísť do Ameriky, lebo chcel skontrolovať tovar, účtovníctvo a všetky veci ohľadom toho. Aby
mohol vidieť do zmlúv a zistiť príčiny a dôsledky, prečo to ďalej nefungovalo. Nevidel nič. Obžalovaný
navrhoval viackrát úhradu škody s tým, že stiahne trestné oznámenie. Či bolo a čo vyvolalo zdržanie

v Panamskom prieplave, k tomu sa poškodený nevedel vyjadriť. Prepravu zabezpečoval pán M. a od
neho bola taká informácia, že týždeň alebo 10 dní (viac nie) preprava meškala, čo mu pán M. vysvetlil,
že sa to môže stať. Ale určite to nebolo tri mesiace, ako to tvrdí obžalovaný.

Od roku 2009 – 2010 až po skutok boli medzi nimi robené zmluvy ústne. Vzťahy do skutku fungovali

štandardne. Obžalovaný objednal, poškodený nakúpil a zaplatil. Nejaké anomálie neboli, inak by ďalší
obchod nešiel ani robiť. Išlo o to – odpropagovať a predať slovenské značky. Na hlavnom pojednávaní
si uplatnil nárok vo výške 2 187 237,87 Eur spolu s 50 182,00 Eur s príslušenstvom, pričom si uplatnil aj
sumu, ktorú prehral v spore s pánom M.. Za to všetko môže obžalovaný. Poškodený si nikdy neuplatnil
nárok na náhradu škody v inom spore (konaní). Išiel podať trestné oznámenie na spreneveru, ale polícia

to prekvalifikovala na podvod. Odvtedy čaká na to, čo sa stane. Viedli ho k takému kroky fakty. Po
tom, čo navštívil H., nadobudol presvedčenie, že všetko bolo urobené tak, aby obchod neprebiehal,
resp. aby išiel bez neho (poškodeného). Obžalovaný zrušil aj dve firmy, jeho odstrihol a obžalovaný si
v Amerike podniká veselo ďalej. Nevedel sa vyjadriť k tomu, či si obžalovaný takým spôsobom hľadaliných dodávateľov, ale tých ani nepotreboval, lebo poškodený mu všetko zabezpečil za tie roky a pripravil
pôdu, okrem Lucky, kde mal dvere zatvorené. Poškodený ukončil podnikanie so spoločnosťou FUN-
DAN GS, musel predať obchodný podiel. Túto spoločnosť aj pri vybavovaní úverov musel dať ako záloh

v prospech banky

V písomnom podaní doplnil, že si uplatňuje výšku škody v sume 102 543,00 Eur, ktorá pozostáva zo
súčtu neuhradených faktúr do konca kalendárneho roka 2014.

Svedok L. P. A. uviedol, že v roku 2010 ich kontaktoval obžalovaný ako spoločnosť s tým, že by rád
exportoval zo Slovenska do Ameriky kvalitné výrobky a medzi nimi bola aj dojčenská voda M.. Prebiehali
dlhé prípravy, lebo bolo potrebné zaevidovať značku a získať povolenie u FIA v Spojených štátoch, čo
je firma na dovoz potravín a produktov, čo trvalo rok a pol. dva. So spoločnosťou AVANT GARDE urobili
obchod v menšom rozsahu, ako bola požiadavka. Po polovici odberov sa obžalovaný odmlčal a prestal
objednávať ďalšie produkty. Potom asi o dva roky, v roku 2014, ich kontaktoval opäť s tým, že pán G.

ho bude zastupovať a obnoví spoluprácu prostredníctvom spoločnosti REVIŠ, čo je slovenská firma.
Na svojej výpovedí z prípravného konania zotrval. Vtedy pripravoval aj nejakú mailovú komunikáciu
a prikladaj aj faktúry, pre každý kontajner jedna faktúra, teda dokopy 20.

Na otázky prokurátora odpovedal, že si nepamätá, či ho znova oslovil obžalovaný priamo alebo to bol

pán G.. Telefonicky komunikoval s obžalovaným, no spätne sa s ním bolo ťažké spojiť. Nereagoval
na email, na telefonát. Jeho firma vyrobila aj etikety na obaly. Vždy prišla objednávka na konkrétny
tovar, potom sa zaslala faktúra a až po jej úhrade sa začalo s výrobou. Keďže ale bolo nastavené
objednávanie, mali k dispozícii materiál, z ktorého potom vyrábali, preto aj im vznikla škoda, keďže ten
materiál potom nevedeli použiť. Išlo o jednorazový tovar, etikety. Prvýkrát obžalovaný odobral od nich

na priamo, druhýkrát to bolo cez pána G.. Išlo vždy o dojčenskú vodu Lucka. Čo sa teda týka kvality
a kvantity tovaru, určoval to obžalovaný. Čo sa týka doby spotreby vody, v tom čase platili veľmi prísne
zákony v Česku aj na Slovensku, išlo o dobu šiestich mesiacov. Bola to neprimeraná ochrana Európskej
únie, pretože to samotný výrobca garantoval. V súčasnej dobe to nie je limitované zákonom, môže to
byť aj dvadsaťštyri mesiacov. Na dojčenskú vodu bežne dávajú dobu spotreby na dvanásť mesiacov,

o čom vedel aj obžalovaný. No vedia, aj zo záťažových testov, že tá voda vydrží dlhšie. Svedok uviedol,
že aj v čase skutku o tom obžalovaný vedel, bolo to uvedené v zmluve. Čo sa týka konkrétneho znenia
zmluvy v čl. IX bode 1 (na č. l. 176 v spise), môže znenie vychádzať z pravidiel vnútorného obchodu,
kedy výrobca má k dispozícii prvú tretinu z celkovej doby spotreby a potom odberatelia majú ten zvyšok.
Presne sa však k tomu nevedel vyjadriť, možno šlo aj o ich vlastnú ochranu, aby tovar neležal na sklade

v Slovensku dlho, keďže tovar bol expedovaný do Ameriky a doba prepravy mohla trvať aj dva alebo viac
mesiacov a teda to by bola asi aj otázka na právnikov, no zrejme si tým chceli poistiť, že ten ich partner
má k dispozícii len prvú tretinu doby spotreby. Svedok má za to, že obžalovaný vedel o tom, že dojčenská
voda má špecifickú dobu spotreby. Keď prebiehal proces vybavovania licencie, museli deklarovať všetko
ohľadom výroby (technológia, linky, prameň vody, pôvod vody, zloženie vody, koľko tuku má voda) bol to

prísny a náročný proces, ale čo sa týka exspirácie, nepamätá si, že by narazili na nejaké obmedzenie.
Myslísi,ževAmeriketakádobaaninieje.PotomtoskutkubolaešteprivátnedovážanávodadoAmeriky,
ale nie takým spôsobom, ako to bolo v prípade skutku. Pohľadávky z tohto obchodu boli vyriešené
dohodou, pravdepodobne sú už účtovné vyriešené. Je pravdou, že došlo k objednaniu a odobratiu,
následne už nedošlo k žiadnemu obchodu.

Moment výroby je od momentu nafľaškovania. Dátum uvádzaný na fľaši vody je daný momentom
výroby. Fľaša sa uzavrie, prejde etiketovaním, kedy je striekaný dátum a čas. Ako dlho trvá vyrobiť vodu
a expedovať ju, to záleží aj na sezónnosti, ale sú dodržiavané určité postupy, kedy počas 5 – 7 dní
sa dávajú vzorky výrobnej šarže do laboratória a výsledky majú najskôr za 4 – 5 dní a to je čas, kedy

odchádza tovar od nich, teda sa expeduje.

Svedok L. B. M. vypovedal, že v roku 2010 bol oslovený pánmi G. a B., aby im do Ameriky doviezol
kontajnery s vodou. To bolo prvýkrát, keď prišiel písomne do styku s obžalovaným. Obchod sa
uskutočnil, s platbou boli problémy. Platba sa dostala k nemu zhruba za ďalšie dva roky, nie priamo od

obžalovaného, ale od tretej osoby, ktorá bola na Slovensku. Tým táto kauza skončila. Dva roky bol pokoj,
nemal žiadne kontakty, ani s poškodeným, ani s obžalovaným. Na jar 2014 prišiel za ním poškodený
s tým, že idú robiť biznis – znova s minerálnou vodou do Ameriky. Na prvú otázku, kto bude odosielateľ
(shipper), poškodený odpovedal, že on bude odosielateľ. Druhá otázka bola, či sú na to peniaze, abysa platilo za dopravu, aby sa nedostali do tých istých problémov ako v roku 2010. Pán G. povedal, že to
má zabezpečené, má nejakých 800 000 dolárov, teda peniaze na tento obchod mal mať zabezpečené.
Pre svedka bola dôležitá otázka odosielateľa, pretože existuje námorný nákladný list, kde vľavo hore

je napísaný odosielateľ. Odosielateľ je potom zodpovedný v rámci podmienok INCOTERMS za platbu.
Bolo to robené v rámci podmienok INCOTERMS ako CFR v Long Beach. Keďže ako odosielateľ bol
uvedený slovenský subjekt (firma pána G.), svedok mal potom určitú vnútornú zábezpeku v tom, že má
väčší rozsah na prípadné problémy, ak by nastali pri platbe. Preprava sa uskutočnila. Svedok vyviezol
do Ameriky sedem kontajnerov vody, čo bolo asi niekedy v júli. Išlo o prepravu v hodnote viac ako

50 000,00 Eur. Vie, že bola medzi obžalovaným a poškodeným dohoda, že svedok bude dostávať
peniaze za túto prepravu z Ameriky. Vie, že to bola ústna dohoda. Svedok teda na spoločnosť AVANT
GARDE napísal aj faktúru. Svedok faktúru niekoľkokrát urgoval, faktúra nebola uhradená. Pri prvej,
druhej, tretej urgencii (alebo nevie, koľko ich bolo) sa obžalovaný vyhováral, že nemá peniaze alebo
nevie, aký ešte problém bol, alebo sa tiež obžalovaný neozýval. Pre neho bolo teda podstatné, že faktúra
nebola uhradená. Využil teda to, že za prepravu zaplatí ten, kto je odosielateľ. Následne teda vystavil

faktúru aj na pána G. – na jeho firmu. Peniaze neprišli. Postupoval tak, že vystavil faktúru, zaslal jednu
a aj druhú upomienku. Svedok si následne pohľadávku uplatnil na súde, kde bol aj úspešný a pán
G. bol zaviazaný mu zaplatiť. Svedok medzitým dostal 8 000,00 Eur, ktoré mu sprostredkoval pán A..
Táto suma ponížila aj pohľadávku, ktorá je v súčasnej dobe viac ako 42 000,00 Eur. Aktuálne si ju aj
exekučne vymáha. Nikdy sa s obžalovaným nestretol osobne, videl ho len raz pri jednom rozhovore,

ktorý prebehol cez internet. Inak komunikovali len emailom. Keď svedok tlačil na zaplatenie faktúry,
obžalovaný neodpovedal, nereagoval, nekomunikoval. Svedok komunikoval len s pánom A., s ktorým
komunikuje stále. Čaká, čo sa bude ďalej diať. Svedok zdôraznil, že jemu je jedno, od koho peniaze
dostane, on si to vie v rámci účtovníctva priradiť k pohľadávke. Ak má byť pravda, že to má zaplatiť niekto
z Ameriky, tak to bude v poriadku, inak si to bude naďalej vymáhať exekučne. Aké boli ďalšie vzťahy

medzi poškodeným a obžalovaným, vie len z počutia, mali robiť nejaký biznis, o ktorý ale svedok nemal
záujem, netýkalo sa ho to. Svedka zaujímala len medzinárodná lodná preprava, ktorú organizuje. Do ich
vzájomných vzťahov nebol nijako zahrnutý, nijako sa neangažoval. Svedok bol v podstate poškodený,
nebol vo vzťahu medzi obžalovaným a poškodeným investor, toto bola pre neho obchodná záležitosť
so ziskom za dopravu, ktorú ale vykonal, no v konečnom dôsledku nedostal za ňu peniaze. Preto aj

prebehol súd v jeho prospech. Momentálne s ním obžalovaný nekomunikuje. Mrzí ho, že sa do tých
vzťahov vôbec zaangažoval, lebo v tom čase tých 50 000,00 Eur ho skoro položilo, pričom on lodiarovi
za prepravu musel zaplatiť. Tie peniaze, ktoré očakával za svoje služby, mal použiť na svoje ďalšie
záväzky, chýbali mu. Túto robotu robí 33 rokov, vie, aké má práva a povinnosti voči odosielateľovi. Toto
právo si aj uplatnil, no doteraz peniaze nemá. Tie vzťahy, ktoré medzi nimi boli, či niekto niečo niekomu

dal alebo nedal, aké boli medzi nimi obchody, o tom už nemá svedok vedomosti.

Na otázky prokurátora odpovedal, že prvotný titul, na základe ktorého vznikol záväzkový vzťah, je
konosament. To je lodný dokument, ktorý ho oprávňuje k tomu, aby za svoje služby (prepravu) mohol
požiadať o zaplatenie (inkaso). Tento dokument vydáva lodiar, svedok je potom oprávnený dať ho

(dokument) príjemcovi, ktorý v prístave preberie (prijme) tovar. Prepravu si od svedka objednal pán G.,
on bol za ním. Pre svedka je podstatné to, kto je uvedený na dokumentoch, kto to akceptuje. Pán G. mu
povedal, že idú robiť biznis. Na dokumente bol ako odosielateľ uvedený pán G., teda jeho spoločnosť.
V roku 2010 bol na takom dokumente ako odosielateľ uvedený pán B., teda jeho spoločnosť, čo bolo
ale komplikované, lebo išlo o americkú spoločnosť. Preto aj na začiatku pánovi G. položil otázky, kto

bude odosielateľ a či sú na to peniaze. Obidve otázky boli od pána G. zodpovedané kladne, svedok do
toho išiel. S pánom B. bol v kontakte do času, kým svedok nepožadoval peniaze. Keď začal požadovať
peniaze za to, aká bola dohoda medzi poškodeným a obžalovaným, medzi ich spoločnosťami, tak
komunikácia skončila. Platba vo výške 8 000,00 Eur prišla od pána A., ktorý je akýmsi mostom medzi
nimi. Komunikuje s ním. Ten, kto si tovar preberá, od svedka dostane originál dokumentu. Tento bol

do Ameriky zaslaný a príjemca si tovar na jeho základe môže prevziať. Príjemca nemá ako tovar
obhliadnuť. On príde do prístavu, do colného priestoru, preukazuje sa tým dokumentom a potom môže
začať komunikovať s prístavom, kedy si môže tovar odviesť. Príjemca si zabezpečuje následne prepravu
z colného priestoru prístavu.

Ohľadom prepravy svedok vo všeobecnosti vypovedal, že nákladná lodná preprava je preprava, kde
sú problémy nevyspytateľné. Nevie, čo môže vzniknúť. Preto sa v doprave využívajú aj skratky ETD
(estimated time of delivery), ETA (estimated time of arrival), ETS (estimated time of shipping) a pod.,
pričom „estimated“ znamená približná alebo odhadovaná doba, kedy tovar príde, naloží sa, kedy savyskladní a pod. Je to z toho dôvodu, že pri námornej doprave vznikajú rôzne situácie (búrka, štrajk a i.).
Sú rôzne prípady, ale to je „všetko estimated“. To znamená, že z jeho strany a ani zo strany lodiara nie je
žiadny záväzok o presnom čase doručenia. To neexistuje. Vznikajú s tým potom rôzne problémy a tieto

sa odstránili práve zavedením (asi v roku 1964) skratiek o približnom čase doručenia. Všetky údaje
o preprave teda odosielateľ a prijímateľ dostáva s využitím skratky „estimated“. Existuje určitý rozvrh
(schedule) prepravy o nakladaní tovaru a jeho príjme v prístave, ale lodiar rozhoduje o preprave, o tom,
ako a kade sa loď plaví. Vždy sa môže stať, že sa loď zdrží, že sa lodiar rozhodne ísť najprv do iného
prístavu, ako to bolo naplánované. Zdržanie v rozsahu 7 dní je absolútne bežné, dokonca až do 30. dňa

v mesiaca je to bežné zdržanie. Do Ameriky trvá preprava rôzne, ide aj o to, či je to priama preprava. Loď
sa zvyčajne nakladá v Hamburgu, kde sa už môže čakať na loď. Ak ide loď priamo, že nikde nestojí, tak
preprava do Ameriky trvá 21 – 25 dní, ale ak nie je priama (zastane v Anglicku, na Kapverdoch a pod.)
trvá rôzne. Loď môže zastať aj v inom prístave. Na internete je dostupný schedule, je na to softvér, takže
svedok potom vie približne odhadnúť, koľko by to mohlo trvať, ale vždy je to s tým, že ide o odhad.

Pokiaľ ide o konkrétny dôvod, ktorým sa bráni obžalovaný, pravdepodobne išlo v roku 2014 o prístav
v Mexiku – Manzanillo. Pričom aj tu trvá na svojej odpovedi, že všetko závisí aj od lodiara, od toho, ako
prebieha doprava, aké sú podmienky.

Svedok L. J. A. vypovedal, že kontakte bol s obžalovaným a poškodeným. Poškodený bol v Kalifornii

pozrieť aj skladové priestory. Obžalovaný mal snahu vyrovnať škodu ale poškodený si nárokoval 2,3
milióna Eur, pretože sa zaslúžil, musel predať nejaké pozemky a išlo, ako keby ho nejakú pomstu z
jeho strany. Svedok sa sám snažil G. vysvetliť, že to nie je dosť dobre možné. Obžalovaný má tri deti,
žije v zahraničí, má chorú matku a nemá dostatok finančných prostriedkov. Obžalovaný má snahu danú
vec riešiť, ale nie je možné ani reálne sumu uhradiť. Švagerko dostal 30 000,00 Eur, nie 9 000,00

Eur, aj prepravca dostal nejaké platby. Daný tovar, ktorý mal prísť, prišiel neskoro, nebol predajný
kvôli rozdielnej exspirácii. Išlo o niekoľko týždňov v meškanie a zákony Amerike sú v tomto smere
prísne. J. sám povedal, aby radšej vyliali tú vodu. Svedok nebol súčasťou spoločnosti AVANT GARDE
BRANDS, alebo partnerom a sponzorom žalovaného v plážovom volejbale. Dvakrát ročne chodí na
Slovensko, má tu športový areál. Pôvodná dohoda bola, že sedem reťazcov prejavilo záujem vodu.

Jeden kontajner odišiel aj do Kanady, ale potom poslali správu a exspirácii. Svedok nebol účastný
prvotných konzultácií, ani neparticipoval na uzatváraní obchodnej spolupráce. Nie je ani uvádzaný
vyžiadaných biznis dokumentoch. Ani s obžalovaným, ani s poškodeným nebol obchodne zviazaný.
Predtým obžalovanému pomáhal v jeho podnikaní. Spolu s J. prišli so spoločným nápadom podnikať
s vodou. Sám svedok sa ich pýtal, prečo kupujú vodu, že treba a robiť jednu vec a poriadne. O

mnohých veciach sa dozvedel až postupne. O začiatku spolupráce nevie nič. Obžalovaného pozná
od detstva. V roku 2005 Švagerko sponzoroval pohár v plážovom volejbale. Poznali sa cez šport už
dlho. Svedka nikto priamo neoslovil, ani na ich biznise neparticipoval, pomáha im zo svojej dobrej
vôle. Chcel im obom pomôcť. S obžalovaným sú dlhoroční kamaráti. Peniaze vnímal ako pomoc B.,
uhradil ich zo svojich prostriedkov. Nevie presne koľko, ale určite to bolo do tých 30 000,00 Eur. Platba

nebola realizovaná vcelku, fyzicky však G. dostal viac ako 9 000,00 Eur, ktoré deklaruje. Vykonané
platby neboli z osobného účtu svedka, ale aj z firemného účtu žalovaného. B. dal v rámci kamarátskej
pomoci, aby ich dal G.. Hlavným dôvodom, že sa nepodarilo dojčenskú vodu Lucka predať Amerike, je
exspirácia a čas prepravy. Slovensko môže mať exspiráciu maximálne do jedného roka, pri dojčenských
vodách do šiestich mesiacov, ale obžalovaný vyžadoval, aby bola exspirácia aspoň dva roky. Preprava

sa uskutočnila cez Panamský prieplav s omeškaním asi 5 – 6 týždňov. Odberatelia nemali dohodnuté
presné termíny. Následne vodu odmietli. Je to riziko podnikania. Obžalovaný komunikoval s prepravcom
ohľadne dátumu príchodu tovaru, ktorý nebol dodržaný. Obžalovaný to zistil až vtedy, keď prišiel po
tovar, ale to už bolo neskoro lamentovať, bolo to treba rýchlo predať. Nakoniec sa to predávalo pod
cenu. Boli z toho aj nejaké zisky, ale minimálne. Peniaze išli aj na skladovanie a z toho, čo sa získalo,

išli peniaze G.. Svedok obžalovanému pomáhal ako dlhoročnému kamarátovi, snažil sa aj vyplatiť
nejaké peniaze poškodenému. Z tej dovezenej vody sa predalo 50 %, ale z toho 30 % bolo pod cenu.
Svedok doplnil, že na Slovensku má dojčenská voda dobu exspirácie šesť mesiacov, ale v Amerike taká
kategória neexistuje, celkovo sa vyžaduje pre vodu doba exspirácie dvoch rokov. V prípade predaja
tovaru a následného sporu by hrozili vysoké škody spôsobené možnými žalobami. Taká voda by sa ešte

dala predať v obchodných reťazcoch pre chudobných, no exspirácia musí byť stále aspoň pár týždňov
a aj to sa predáva za dumpingové ceny. Obžalovaný si je vedomý svojho záväzku voči poškodenému,
ale nie vo výške 2,3 milióna Eur.
Podľa § 269 Trestného poriadku sa oboznámili listinné dôkazy:- kúpna zmluva zo dňa 07. 01. 2014 (č. l. 174 – 179)
- faktúry (č. l. 180 – 199)
- mailová komunikácia (č. l. 200)

- faktúry (č. l. 201 – 238)
- vyčíslenie škody predložené poškodeným (č. l. 245 – 246)
- kúpna zmluva (č. l. 251 – 252)
- zmluva o prevode spoluvlastníckeho podielu (č. l. 253 – 255)
- kúpna zmluva (č. l. 256 – 258)

- kúpna zmluva (č. l. 259 – 260)
- mailová komunikácia s prílohami (č. l. 266 – 299)
- daňové priznania REVIŠ s. r. o. za obdobie rokov 2013 – 2015 (č. l. 488 – 507)
- daňové priznania FUN-DAN GS s. r. o. za obdobie rokov 2013 – 2015 (č. l. 508 – 540)
- účtovné závierky REVIŠ s. r. o. (541 – 560)
- vyčíslenie škody poškodeným (č. l. 573)

- správy a posudky na obžalovaného (č. l. 303 – 313)
- lustrácia v Centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov (č. l. 603)
- lustrácia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (č. l. 604 – 605)
- odpis z registra trestov (č. l. 606)
podstatný obsah spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 63 Cb/405/2015, najmä:

- rozsudok (aj na č. l. 247 – 250)
- uznesenie (aj na č. l. 261 – 264)

II.

Zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 3 Trestného zákona, kto na škodu cudzieho majetku seba
alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom
majetku malú škodu, a ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu, potrestá sa
odňatím slobody na tri až desať rokov.

Podľa § 17 Trestného zákona pre trestnosť činu spáchaného fyzickou osobou treba úmyselné zavinenie,
ak tento zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti.

Nie sú žiadne pochybnosti o tom, že medzi obžalovaným a poškodeným existoval ústne uzavretý

(dohodnutý) obchodný záväzkový vzťah, konkrétne medzi obchodnými spoločnosťami AVANT GARDE
BRAND Inc. a REVIŠ s. r. o., obsahom ktorého bola objednávka tovaru (dojčenskej vody Lucka
v dohodnutom množstve a kvalite) obžalovaným u poškodeného pravdepodobne v celkovej hodnote
137 901,10 Eur (sčítaním faktúr na č. l. 20 – 35). Konkrétne – poškodená spoločnosť REVIŠ s. r. o.
uzavrela kúpnu zmluvu so spoločnosťou VODAX a. s. na kúpu dojčenskej vody Lucka (č. l. 174 – 178

spisu). Aj svedok L. A. uvedené vo svojej výpovedi potvrdil.

Teda na území Slovenska poškodený (poškodená spoločnosť) jednak tovar objednal a uzavrel kúpnu
zmluvu a taktiež zabezpečil (objednal) prepravu tovaru do Ameriky

Dodávka tovaru bola realizovaná z územia Slovenskej republiky do Spojených štátov amerických
prostredníctvom prepravcu – obchodnej spoločnosti ARRS FORWARDING s. r. o. Uvedené bolo
podporené aj výpoveďou svedka L. M., ktorého spoločnosť zabezpečovala lodnú prepravu. Zo
svedeckej výpovede ale nevyplynuli konkrétne podrobnosti záväzkového vzťahu medzi spoločnosťou
obžalovaného a poškodeným, nakoľko svedok ako prepravca sa zaujímal len o časť záväzku

spočívajúcu v zaplatení nákladov za prepravu.

Takisto nie je sporné, že dodávka tovaru bola problematická v tom smere, že sa omeškala pri jej prevoze
v štáte Panamskom prieplave. S uvedeným konštatovaním poškodený v záverečnej reči nesúhlasil,
no je nevyhnutné uviesť, že dokazovaním nebola táto skutočnosť vyvrátená a navyše aj zo svedeckej

výpovede L. M. vyplynulo, že k takýmto okolnostiam dochádza pomerne bežne a aj z tohto dôvodu sa
preprava vykonáva s doložkami o tom, že preprava sa môže oneskoriť. Samotná doba prepravy nemusí
byť ovplyvnená len vonkajšími faktormi (napr. počasie či štrajk), ale aj vnútornými faktormi v podobeosoby lodiara, ktorému patrí loď, ktorou sa prepravuje tovar a ten počas trasy môže zmeniť napr. poradie
prístavov. S omeškaním prepravy však musia počítať obe strany, tak príjemca, ako aj odosielateľ.

Posledná dodávka vody Lucka od spoločnosti VODAX a. s. k poškodenej spoločnosti REVIŠ s. r. o. na
území Slovenska bola dodaná dňa 07. 07.2014.

Kým k dodaniu tovaru podľa dohody medzi obžalovaným a poškodeným malo dôjsť v mesiaci júl
2014 (28. 07. 2014), k reálnemu prevzatiu tovaru obvineným došlo až v októbri 2014 (porovnaj

výpoveď obžalovaného). V dôsledku omeškania dodania tovaru vznikla situácia, kedy obvinený nemohol
objednaný tovar v Spojených štátoch amerických predať, distribuovať do obchodných reťazcov a to
podľa platných právnych predpisov, platných na území toho ktorého štátu federácie. Obžalovaný však
dodaný tovar musel uskladniť. Uvedená skutočnosť vyplynula aj z výpovede svedka L. A..

Do Spojených štátov amerických pricestoval aj konateľ poškodenej spoločnosti REVIŠ s. r. o. J.

G., ktorý mal možnosť presvedčiť sa, že minimálne časť dodaného tovaru sa nachádza v skladoch
a nie je distribuovaný do obchodných reťazcov, nie je teda predávaný. Keďže obžalovaný nedisponuje
dostatkom finančných prostriedkov, nie je schopný splniť poškodenému záväzok v podobe úhrady
objednávky tovaru v dohodnutom množstve a kvalite.

Inak povedané, „obchod“ medzi poškodeným a obžalovaným, ktorý bol realizovaný aj za pomoci
prepravcu, je absolútne stratový pre poškodeného, ktorý dodal obvinenému tovar, avšak za neho
nedostal finančné plnenie, a aj pre obžalovaného, ktorý nie je schopný objednaný tovar predať, získať
za neho finančné prostriedky a splniť tak svoju povinnosť voči poškodenému.

Obvinený aspoň časť tovaru distribuoval ďalej, získal za neho finančné prostriedky, ktoré aj čiastočne
uhradil poškodenému: faktúra číslo 2014003 zo dňa 17. 06. 2014 na sumu 4 542,00 Eur a faktúra číslo
2014012 zo dňa 10. 07. 2014 na sumu 4 452,00 Eur. Uvedené vo výpovedi potvrdil aj svedok L. A.
a svedok L. M., keďže jeden svedok plnil v prospech druhého s cieľom ponížiť dlh zo záväzku. Navyše
svedok L. A. uviedol, že za obžalovaného plnil aj sumu 30 000,00 Eur.

Okrem toho, dodaný tovar mohol mať aj vady – v podobe nesprávnej (kratšej) doby trvanlivosti,
v dôsledku čoho sa pre obžalovaného pre právne predpisy platné na území toho ktorého štátu federácie
stáva nemožným tovar predať (potrebná je doba trvanlivosti 24 mesiacov, nie 12 mesiacov) a musí
dôjsť k jeho likvidácii (napr. aj dodaním do obchodných reťazcov pre chudobných za dumpingové ceny;

porovnaj výpoveď svedka L. A.).

K trvanlivosti dojčenskej vody vypovedal obžalovaný, poškodený a svedkovia L. A. a L. A..

Obžalovaný so svedkom L. A. sa zhodli, že pre americký trh je potrebná dlhšia doba spotreby (dva

roky) ako na Slovensku. Špecifikom bolo navyše aj to, že sa jednalo o dojčenskú vodu, pri ktorej je
na Slovensku ešte kratšia doba spotreby (exspirácie). Obžalovaný tvrdil, že poškodený o tom vedel,
že potrebuje inú dobu exspirácie vody. Tvrdil to aj svedok L. A.. Poškodený to poprel, uviedol, že
ústne sa o tom nebavili, písomnú zmluvu nemajú uzavretú. Objednávku poškodený urobil vo VODAXe,
teda aj o spotrebe vie všetko práve Ing. Rek. Svedok L. A. uviedol, že v tom čase platili veľmi prísne

pravidlá, kedy dojčenská voda mala trvanlivosť len šesť mesiacov, neskôr sa to zmenilo na jeden rok.
Svedok tvrdil, že všetko dohodol obžalovaný, avšak z vykonaného dokazovania bez pochýb vyplynulo,
že písomnú zmluvu uzavrela spoločnosť VODAX a. s. s poškodenou spoločnosťou REVIŠ, s. r. o. (č.
l. 174 – 179), pričom špecifikácia ohľadom exspirácie tovaru sa v zmluve vôbec nenachádza. V čl. IX
bode 1 je uvedené, že predávajúci zodpovedá za obvyklú či záväzne stanovenú akosť dodaného tovaru,

vrátane neprekročenia 1/3 doby z celkovej doby spotreby určenej výrobcom. Súd tak nemal bez pochýb
za preukázané, či sa skutočne strany (obžalovaný, poškodený a spoločnosť VODAX a. s.) dohodli vôbec
na nejakej dobe exspirácie, t. j. obvyklej či inak stanovenej, pretože sa nepreukázalo za pravdivé ani to,
že obžalovaný v spoločnosti VODAX a. s. objednal dodanie tovaru – dojčenskej vody. Tovar objednal
poškodený (poškodená spoločnosť REVIŠ s. r. o.), ktorý navyše sám vypovedal, že musel na základe

požiadaviek obžalovaného vybavovať v banke dlhšiu dobu splatnosti úveru, kvôli čomu ručil za splnenie
záväzku poškodený vo väčšom rozsahu. Poškodený si teda musel byť vedomý rizík, ktoré vyplývajú
z obchodu, ktorého cieľ (prijatie a distribúcia tovaru) je v zahraničí (Amerika).Súd teda na základe týchto pochybností vyhodnotil dôkaznú situáciu v prospech obžalovaného v tom
smere, že dojčenská voda, ktorá bola do Ameriky doručená a prijatá obžalovaným mala vady,
resp. o ich existencii (neexistencii) sú vážne pochybnosti. Súd zdôrazňuje, že medzi obžalovaným

a poškodeným (poškodenou spoločnosťou) neexistuje žiadny písomný kontrakt. „Dohodli sa, že idú
robiť biznis s vodou.“ Na Slovensku úspech kontraktu bol podmienený aktivitou poškodenej spoločnosti
(poškodeného), ktorý na základe písomnej zmluvy jednak objednal tovar (spoločnosť VODAX a. s.)
a jednak objednal prepravu (spoločnosť ARRS FORWARDING s. r. o.). Práve teda poškodený bol
osobou zodpovednou za prevzatie a doručenie tovaru do Ameriky. Obžalovaný bol síce konečným

príjemcom, avšak len na základe ústnej dohody, pričom dokonca poškodený sám prejavil záujem
v Amerike propagovať slovenské výrobky. Koncovým príjemcom tak mali byť obaja – spoločnosť
obžalovaného a spoločnosť poškodeného. Obchod (vzájomná spolupráca) spočíval v prezentácii,
propagácii slovenských výrobkov v Spojených štátoch amerických.

Poškodený prezentoval, že ho obžalovaný oklamal a využil tak, že poškodený sa stal povinným zo

záväzkových vzťahov o kúpe vody a preprave vody a obžalovaný sa v konečnom dôsledku na jeho
úkor obohatil, keď nemusel za nič platiť (resp. plniť mal len na základe ústnej dohody), ale tovarom
(vodou) disponoval v Amerike. V trestnom konaní však ani len nebolo preukázané, či a akú časť z tovaru
dovezeného do Ameriky vôbec obžalovaný predal. Dalo sa vychádzať len zo svedeckej výpovede L. A.,
ktorý ale nešpecifikoval výšku „zisku“. Tiež vyplynulo, že obžalovaný svoj záväzok z ústne dohodnutých

podmienok aj (aspoň) sčasti plnil. Napriek tomu sa poškodený domnieva, že konanie obžalovaného má
trestnoprávnu rovinu, že ho obžalovaný využil. Vo svojom účtovníctve za obdobie 01/2014 – 12/2014
síce poškodená spoločnosť REVIŠ s. r. o. eviduje (č. l. 543 – 545) pohľadávky z obchodného styku vo
výške 111 627,00 Eur, no bez preukázaného súvisu s konaním obžalovaného, resp. bez preukázaného
súvisu s objednávkou a prepravou vody Lucka do Ameriky.

Uvedeným konaním, priebehom skutkového deja, teda nedošlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty
trestného činu podvodu obvineným A. B..

Aby bolo možné nejaké konanie kvalifikovať ako trestný čin, musí toto konanie napĺňať všetky znaky

skutkovej podstaty daného trestného činu. Jedným zo základných znakov skutkovej podstaty trestného
činu podvodu je subjektívna stránka, s tým, že obligatórnym znakom subjektívnej stránky trestného činu
je zavinenie. Zavinením sa rozumie vnútorný psychický vzťah páchateľa k porušeniu alebo ohrozeniu
záujmu chránenému Trestným zákonom. Zavinenie sa pritom musí vzťahovať na všetky skutočnosti,
ktoré tvoria skutok a musí byť prítomné v konaní páchateľa hneď od začiatku. Zavinenie zahŕňa,

resp. je vybudované na vedomostnej a vôľovej zložke. Zavinením je zároveň vyjadrená individuálna
trestná zodpovednosť, keďže každý zodpovedá iba za to, čo svojím konaním zavinil. Je vylúčené
vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti pri absencii zavinenia. V konaní, pre ktoré je vedené toto
trestné stíhanie, a pre ktoré bolo obžalovanému vznesené obvinenie jednoznačne absentuje subjektívna
stránka trestného činu podvodu, t. j. úmysel obvineného. Pokiaľ úmyselný trestný čin nemá alternatívu

s nedbanlivostnou formou zavinenia vo vzťahu k niektorému z obligatórnych objektívnych znakov má za
následok, že skutok nie je trestným činom. Trestný čin podvodu je úmyselným trestným činom.

Obžalovaný sám uviedol, a poškodený ako aj ostatní svedkovia to potvrdili, že výsledok ich obchodnej
spolupráce nedopadol tak, ako bolo dohodnuté a celý obchod ovplyvnil jednak fakt, že voda bola dodaná

do Spojených štátov amerických s výrazným meškaním, ako aj fakt, že doba exspirácie tovaru bola len
jeden rok. To všetko sú okolnosti, ktoré obžalovaný v okamihu, keď obchodnú spoluprácu s poškodeným
dohadoval, nemohol predvídať a nemal možnosť ich v danom okamihu a ani následne ovplyvniť. Je teda
vylúčené, aby obžalovaný konal v úmysle uviesť poškodeného do omylu. Spolupráca obžalovaného
a poškodeného, resp. ich spoločností, nebola nová, trvala už predtým nejaké obdobie. V podstate išlo

o prvýkrát, kedy nebola ich spolupráca úspešná.

Možno konštatovať, že obžalovaný nedodržal svoj záväzok, ktorý mal voči poškodenému vyplývajúci z
obchodného záväzkového vzťahu, ktorý medzi nimi existoval (nezaplatil objednanie a prepravu tovaru
vcelomrozsahu,pokiaľtotammalidohodnuté),avšaklentátoskutočnosťsamaosebeešteneznamená,

že obžalovaný spáchal trestný čin. Tu je potrebné plne sa stotožniť so záverom, že nie je možné
každý nevydarený obchod postihovať aj vyvodením trestnoprávnej zodpovednosti. Nijakým spôsobom
sa nepodarilo preukázať, že by obžalovaný konal v úmysle poškodeného podviesť a v dôsledku toho
sa na jeho úkor obohatiť.Od podvodu treba rozlišovať neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. V tomto prípade by trestanie
trestnom odňatia slobody bolo v rozpore s čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého

nikoho nemožno pozbaviť slobody pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Pre naplnenie subjektívnej stránky trestného činu sa vyžaduje, aby bolo preukázané, že páchateľ v čase,
keď zmluvný záväzok uzatváral, konal v úmysle, že záväzok v dohodnutej dobe nesplní alebo ho nebude
môcť splniť a že veriteľa uvádza do omylu, aby sa obohatil na jeho škodu. V tejto prejednávanej veci

tomu tak byť nemohlo, pretože z výpovede samotného poškodeného vyplynulo, že s obžalovaným
sa poznal dlhšie, netvrdil, že by v minulosti obžalovaný nesplnil nejakú povinnosť vo vzťahu k nemu.
V podstate jediný nevýhodný bol práve záväzok dodať dojčenskú vodu Lucka do Spojených štátov
amerických. Opäť je však potrebné poukázať na vzťah medzi poškodeným a obžalovaným, kedy sa
poznali, predtým sa nestalo, že by obžalovaný nesplnil či neplnil svoje povinnosti. Uvedené ale potom
nasvedčujeapotvrdzuje,žeobžalovanýnemoholvtomtoprípadekonaťvúmyslepodviesťpoškodeného

a na jeho úkor sa obohatiť.

Z dokazovania nepochybne vyplynuli objektívne okolnosti, pre ktoré došlo k omeškaniu dodania tovaru
do Spojených štátov amerických (zdržanie v Panamskom prieplave, aj keď uvedené možno čiastočne
predpokladať, pokiaľ je na námornom liste vyznačená výhrada v podobe skratiek „estimated time“ – ETA,

ETD a pod.) a v dôsledku ktorého následne nebolo možné distribuovať vodu do obchodných reťazcov
(krátka doba trvanlivosti). Ide o okolnosti, ktoré mali dopad na výsledok celého sporného obchodného
záväzkového vzťahu medzi poškodeným a obžalovaným, no z dokazovania nevyplynulo, že by tieto
okolnosti sa diali závisle od vôle obžalovaného, že by tento vopred tieto okolnosti pripravil alebo vytvoril,
s cieľom len získať tovar a nezaplatiť za neho. Tieto okolnosti boli takého charakteru a rozsahu, že

nebolo reálne v možnostiach obžalovaného tieto ovplyvniť, nastali bez jeho zavinenia, bez možnosti tieto
okolnosti jeho aktívnym prístupom ovplyvniť či dokonca vylúčiť. Navyše tieto okolnosti nastali v čase po
uzavretí dohody – objednávky dodania tovaru a objednávky prepravy tovaru.

V tejto súvislosti možno poukázať aj na ustálenú súdnu prax vychádzajúcu z judikatúry, podľa ktorej

skutočnosť, že dlžník nesplnil svoj záväzok vrátiť peniaze (v dohodnutej lehote), hoci tak mohol urobiť,
ešte nedokazuje, že uviedol veriteľa do omylu, aby sa ku škode na jeho majetku obohatil. Pre naplnenie
zákonných znakov subjektívnej stránky trestného činu podvodu sa vyžaduje, aby bolo preukázané, že
už v čase dohody konal páchateľ v úmysle peniaze nevrátiť vôbec alebo nevrátiť ich v dohodnutej lehote.
Ak až po uzatvorení záväzku vznikli prekážky, ktoré bránili dlžníkovi splniť záväzok, a ktoré nemohol

v čase uzavretia dohody ani predvídať, keď inak bol schopný vtedy záväzok splniť, alebo ak síce bol
schopný peniaze vrátiť v dohodnutej lehote, ale z rôznych dôvodov vrátenie peňazí odkladal, alebo
dodatočne pojal úmysel vôbec peniaze nevrátiť, tak jeho konanie nemožno považovať za trestný čin
podvodu (porovnaj R 54/1967).

Skutočnosť, že obžalovaný nesplnil svoj záväzok – uhradiť faktúry v celom rozsahu, ktorý sľúbil, nie je
sama o sebe dostatočným dôkazom pre zistenie, že pri dohode uviedol poškodeného do omylu.

Bolopovinnosťouajpoškodenéhopristúpiťkuplatneniusvojhopráva(nazaplateniesumy)riadneavčas.
V záväzkových vzťahoch (ale aj v iných) platí zásada, podľa ktorej právo patrí bdelým. Nech už je

aktuálne vzťah medzi poškodeným a obžalovaným akýkoľvek (najmä v dôsledku toho, že sa po tomto
obaja dostali do nepriaznivej finančnej situácie), nie je možné, za takto zisteného skutkového stavu,
riešiť vzniknutú situáciu trestným stíhaním dlžníka v postavení obžalovaného. Súkromné právo ponúkalo
poškodenému možnosť žiadať zaplatenie, splnenie dlhu, inými prostriedkami, najmä podaním žaloby
na zaplatenie, avšak poškodený sa rozhodol riešiť vec podaním trestného oznámenia, neuvedomujúc

si že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu je potrebné preukázať nielen nesplnenie dlhu, ale
aj úmysel obžalovaného. Trestné právo je odvetvím verejného práva a je založené na princípe „ultima
ratio“ ako najkrajnejší prostriedok postihu (sankcionovania) v tých najzávažnejších prípadoch porušenia
práva (ochrana spoločenských záujmov) a tam, kde iné prostriedky nápravy už nie sú účinné.

Berúc do úvahy vykonané dokazovanie a vychádzajúc z vyššie naznačených teoretických východísk
súd dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom podvodu.Bez pochýb bolo v konaní preukázané len to, že ústne dohodnutý záväzkový vzťah medzi spoločnosťami
obžalovaného a poškodeného jednak nedopadol podľa ich predstáv (nebol úspešný) a jednak po tom,
čo zo strany poškodeného bolo plnené, obžalovaný doteraz za toto plnenie nezaplatil, resp. neurovnal

spor medzi nimi. Spolupráca ale nebola založená na vopred uváženom úmysle obžalovaného obohatiť
sa na úkor poškodeného, toto v konaní preukázané nebolo. Hoci aj správanie sa obžalovaného, ktorý
sa neskôr odmlčal, mohlo u poškodeného vzbudiť obavy, samo o sebe nepreukazuje a ani nedokazuje
jeho úmysel poškodiť mu, obohatiť sa na úkor poškodeného.

Z uvedeného potom nevyhnutne vyplynuli významné pochybnosti o skutku, ktorý bol obžalovanému
kladený za vinu.

Teda, z predložených dôkazov, ktoré zabezpečili a vykonali orgány činné v trestnom konaní, ako aj
súd na hlavnom pojednávaní, jednoznačne nevyplynulo, že sa obžalovaný dopustil konania opísaného
vskutkovejvete.Niejemožnéabystrana,ktorájestíhaná(obžalovaný),malavprávnomštáteočakávať,

že za všetko, čo mu bude pričítané za vinu, bude hneď aj odsúdený, a to bez ohľadu na to, aké dôkazy
a akým spôsobom boli vykonané. Je potrebné zistiť skutkový stav riadne. Pri vážnych pochybeniach
vzbudzujúcichpochybnostiojednoznačnejvineobžalovanéhosúdmuseltohtospodobžalobyoslobodiť.

Súd s prihliadnutím na uvedené skutočnosti a pri vyhodnotení vyššie uvedených dôkazov konštatuje, že

dôkazy v predmetnej veci vykonané na hlavnom pojednávaní nepreukazujú bez dôvodných pochybností
skutočnosti uvedené v podanej obžalobe, teda že skutok je vôbec trestným činom.

Je nevyhnutné spomenúť aj reflektovanie ústavnej zásady (a teda základného práva každého na
prezumpciu neviny formulovaného v článku 50 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky) do

ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného poriadku, z ktorej okrem iného vyplýva, že obvinený (obžalovaný) nie
je povinný dokazovať svoju nevinu a nesmie byť donucovaný k priznaniu. Z ústavnej zásady prezumpcie
neviny ďalej vyplýva, že obvinenému je potrebné vinu dokázať a v prípade pochybnosti o skutkovej
otázke významnej pre rozhodnutie sa musí rozhodnúť v prospech obvineného. Zásada „in dubio pro
reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného) je jednou z kľúčových zásad aplikujúcich sa v rámci

trestného konania, pričom táto zásada, ktorá vychádza z právnych myšlienok rímskeho práva, je ako
taká neoddeliteľne spätá so zásadou prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny teda vyjadruje objektívny
stav, podľa ktorého o vine obvineného môže rozhodnúť len súd, pričom jeho rozhodnutie musí vychádzať
z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého existuje jednoznačný záver, že žalovaný skutok spáchala
určitá osoba.

V základnom práve na prezumpciu neviny garantovanom Ústavou Slovenskej republiky je teda
implikovaných niekoľko pravidiel, ktoré patria k obsahu práva na prezumpciu neviny:
1. Dokázaná vina má ten istý význam ako dokázaná nevina.
2. Pravidlo „in dubio pro reo“ znamená, že ak sú o otázke viny pochybnosti, ktoré nemožno rozptýliť

dôkazmi, obžalovaného nemožno odsúdiť, ale treba rozhodnúť v jeho prospech a spod obžaloby ho
oslobodiť; toto sa však vzťahuje len na zisťovanie skutočného stavu, teda len na otázky skutkového
charakteru.
3. Obvinený (obžalovaný) nie je povinný dokazovať svoju nevinu.

Pretože zásada zistenia náležitého skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti
vyžaduje, aby súd svoje rozhodnutie oprel o fakty, ktoré sú jednoznačné a nepochybné (a to nielen
v rovine pravdepodobnosti), súd obligatórne v zmysle vyššie rozvedenej zásady „in dubio pro reo“
musel vychádzať zo skutkových okolností pre obžalovaného priaznivejších, v konkrétnom prípade z jeho
tvrdenia, že skutok, ktorý mu je kladený za vinu, nie je trestným činom.

Podmienka náležite zistiť skutkový stav veci znamená, že v trestnom konaní musia byť všetky okolnosti
trestného činu zistené v takom rozsahu, aby bolo možné vzhľadom na konkrétne štádium trestného
konania rozhodnúť. Súd je názoru, že v danom prípade dôkazné bremeno obžaloba neuniesla,
nepredložila súdu dostatok nespochybniteľných dôkazov, ktoré by bez dôvodných pochybností dokázali,

že sa skutok, pre ktorý je obžalovaný A. B. stíhaný, sa stal, preto ho podľa § 285 písm. b) Trestného
poriadku spod obžaloby oslobodil.O nároku na náhradu škody, ktorý si uplatnil poškodený (poškodená spoločnosť REVIŠ s. r. o.), súd
vzhľadom na oslobodenie nemohol rozhodovať, preto ho odkázal na samostatný civilný proces.

Poučenie:

14 7T/22/2020
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od jeho vyhlásenia alebo oznámenia.

Odvolanie má odkladný účinok.

Vprospechobžalovanéhomôžupodaťodvolaniepríbuznívpokolení priamom,jehosúrodenci,osvojiteľ,

osvojenec, manželka a družka ale nie proti jeho vôli. Poškodený môže podať odvolanie iba pre
nesprávnosť výroku o náhrade škody.