Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/40/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6922201344
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6922201344.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. JUDr.

Ľubomíra Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore
žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E. B., právne zastúpený
Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o. so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice, IČO:
54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5 000,- €, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 10C/23/2022 -115 zo dňa 24. januára
2023 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o čiastočnom vyhovení žalobe a v závislom III. výroku
o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2
000,- € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol
(II. výrok) a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % z prisúdenej

sumy do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania (III. výrok).

2. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním, podľa ktorého žalobca pracuje ako hasič s miestom výkonu práce v okrese Rimavská
Sobota. Z doloženého dochádzkového systému za sporné obdobie od 24.04.2019 do marca 2022 súd
zistil, že žalobca pravidelne odpracoval nad právom Európskej únie (ďalej aj „Únia“) povolený limit hodín
priemerného týždenného pracovného (služobného) času, nakoľko žalobca pracoval na zmeny a zo

zmeny v trvaní 24 hodín pozostávajúcej z času výkonu štátnej služby od 07.00 hod. do 22.30 hod. a od
05.30 hod. do 07.00 hod. nasledujúceho dňa a medzitým z času služobnej pohotovosti od 22.30 hod. do
05.30 hod., počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd,
počas jednej zmeny bol teda k dispozícii svojmu zamestnávateľovi celých 24 hodín, sa mu do fondu
pracovného času počítal iba čas výkonu štátnej služby a prípadný nadčas počas služobnej pohotovosti,
ale nie celá služobná pohotovosť.

3. Na základe takto vykonaného dokazovania s poukazom na článok 1 ods. 2 a 3, článok 2 ods. 1, článok
6 písm. b), článok 16 písm. b), článok 17 ods. 3 písm. ii) smernice č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, článok 7 ods. 2 a článok 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1 a 2, § 97 ods. 1 písm.h), § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov, § 11, § 13, § 100 ods. 1 a 2, § 101 Občianskeho zákonníka a príslušnú súdnu
prax Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“ alebo súdny dvor“) súd prvej inštancie dospel

k nasledovným záverom:

4. Súd prvej inštancie mal za to, že pasívne vecne legitimovaný v prejednávanom spore je žalovaný
(štát), ktorý zodpovedá za prebratie smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku; ide o
objektívnu zodpovednosť štátu, bez ohľadu na skutočnosť, že zodpovednosť je založená na nesprávnej

aplikácii vnútroštátneho práva, resp. bez ohľadu na skutočnosť, ktorý orgán sa porušenia práva Únie
dopustil. V mene žalovaného koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, pretože ministerstvo vnútra
je ústredným orgánom štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor.

5. Predmetom konania bol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) za porušenie práva Európskej
únie (ďalej aj „právo EÚ“ alebo „právo Únie“) v dôsledku nesprávnej transpozície smernice Európskeho

parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (ďalej aj „smernica 2003/88/ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky (konkrétne do zákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č.
315/2001 Z. z.“).

6. Smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča, pretože vo vzťahu k žalobcovi nemožno
uplatniť žiadnu výnimku z jej pôsobnosti; výnimku z pôsobnosti smernice 2003/88/ES vo vzťahu k
žalobcovi ako hasičovi nemožno založiť ani na opatreniach prijatých z dôvodu pandémie COVID-19.

7. Smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,

konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., ktorého ustanovenia sú v rozpore s článkom 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje služobnému úradu, aby služobný
(pracovný) čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne sústavne prekračuje smernicou 2003/88/
ES stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas z dôvodu, že čas služobnej pohotovosti
sa v celom rozsahu nezahrňuje do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času.

Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v
mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti sa tento
(neaktívny) čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času hasiča; vnútroštátna právna
úprava v zákone č. 315/2001 Z. z., je preto v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
z dôvodu, že táto nebola správne implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Čas

služobnej (pracovnej) pohotovosti žalobcu je potrebné zahrnúť do pracovného času žalobcu, pretože
tento je povinný byť počas pohotovosti prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť
okamžite k dispozícii v prípade potreby. Žalobca v spornom období od 24.04.2019 do marca 2022
odpracoval služobný čas priemerne v trvaní viac ako 48 hodín týždenne, čo je viac ako maximálny
týždenný pracovný čas podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES; právo žalobcu vyplývajúce z

ustanovenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo v spornom období sústavne porušované.

8. Žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti žalovanému, pretože bolo
preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa judikatúry súdneho
dvora, t.j. (a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva (b) porušenie je

dostatočne závažné a (c) priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie a škodou. Článok
6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva právo, ktoré možno uplatniť priamo pred vnútroštátnym
súdom; porušenie smernice 2003/88/ES bolo voči žalobcovi preukázané, pretože jeho priemerný
týždenný pracovný čas presiahol 48 hodín; porušenie práva žalobcu bolo dostatočne závažné,
pretože bolo v rozpore s judikatúrou súdneho dvora; existuje aj príčinná súvislosť medzi porušením

článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a vznikom škody (ujmou) žalobcu v dôsledky straty času
na odpočinok. S poukazom na súdnu prax súdneho dvora skutočnosť, že žalobca neupozornil
zamestnávateľa na porušovanie smernice 2003/88/ES, resp. neuplatnil nárok na náhradu škody najskôr
voči zamestnávateľovi, je pre záver o danosti príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES a vznikom škody nepodstatná.

9. Smernica 2003/88/ES ani vnútroštátne právo výslovne neupravuje otázku náhrady škody vzniknutej
porušením práva Únie. Podľa judikatúry súdneho dvora náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranupráv poškodených za podmienky dodržania zásady ekvivalencie a zásady efektivity, súčasne náhrada
škody musí byť primeraná vzniknutej ujme. Uplatnený nárok je pri absencii výslovnej vnútroštátnej
úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky

podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie,
t.j. v tomto prípade podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (náhrada nemajetkovej ujmy v dôsledku
zásahu do práva na ochranu osobnosti). Porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo
porušované právo žalobcu na ochranu zdravia (primeraný odpočinok po práci) a súčasne právo žalobcu
na súkromie a rodinný život (voľný čas nemohol tráviť podľa svojho uváženia); vzhľadom na povahu

porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, keď žalovaný ako členský štát Únie neprijal
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky neprekročenia maximálnej hranice týždenného
pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá toto prekročenie umožňuje, je možné
dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, prípadne na odstránenie trvajúcich
následkov, nie je vhodným riešením vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát).
Do úvahy neprichádza ani morálna satisfakcia. Ak by sa celý čas strávený na pracovisku započítal do

pracovného času, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne oveľa menej času; ide teda
o zásah, ktorý vytvoril nezvratný stav straty hodín voľného času a času na regeneráciu síl žalobcu
vzhľadom na skutočnosť, že žalobca pracuje ako hasič aj v súčasnosti, toto porušovanie je dlhodobé,
a preto len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a peňažná
náhrada predstavuje spôsobilý prostriedok odškodnenia ujmy vzniknutej žalobcovi. Nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak, aby ho bolo možné
priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže

ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca. Žalobcom žiadanú náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- eur súd považoval za primeranú len do výšky 2 000,- eur pri
zohľadnení dĺžky doby porušenia práva žalobcu na 48-hodinový pracovný týždeň (tento stav trval od
doby kedy žalobca nastúpil do hasičského a záchranného zboru a v žalovanom období nepretržite od
roku 2019) a charakteru následkov porušenia jeho práva, a to skrátenie žalobcovho času na odpočinok,

ktorý nebyť tohto porušenia, mohol využiť na svoju fyzickú alebo psychickú regeneráciu, resp. tráviť ho
s rodinou. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že počas pracovnej pohotovosti
žalobcu na pracovisku tento nemôže voľne disponovať so svojim časom, venovať sa sebe, rodine,
oddychovať, regenerovať svoje sily, t.j. nemôže využívať tento čas pre seba a tým reálne napĺňať
úniovým pravom priznané právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. Preto súd prvej po

zohľadnení všetkých okolností prípadu priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za primeranú a
spôsobilú zabezpečiť účinné zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy žalobcu a v časti o zaplatenie
zvyšných 3 000,- € žalobu ako nedôvodnú zamietol.

10. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku zo strany žalovaného, podľa súdu

prvej inštancie táto námietka je síce čiastočne dôvodná, pokiaľ ide o obdobie presahujúce tri roky pred
podaním žaloby (od februára 2019 do 23.04.2019), ale súčasne nemajúca zásadný vplyv na posúdenie
uplatneného nároku na náhradu škody, keďže táto škoda je uplatnená v paušálnej výške 5 000,- € (nejde
o nárok za jednotlivé mesiace) a zvyšné obdobie od 24.04.2019 do marca 2022 už premlčané nie je.

11. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1
Civilnéhosporovéhoporiadkuvplatnomznení(ďalejaj„CSP“)vzhľadomnaplnýúspechžalobcuvspore
ohľadne základu nároku, len výška plnenia závisela od úvahy súdu. Preto mu priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %) z prisúdenej sumy (2 000,- €).

12.ProtiI.výrokurozsudkusúduprvejinštancieočiastočnomvyhovenížalobeaprotiIII.výrokuonároku
na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Rozsudok súdu prvej inštancie
označil za nesprávny z dôvodov uvedených v § 365 odss. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. z dôvodov, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Žalovaný v prvom rade namietal právomoc súdu skúmať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so
smernicou 2003/88/ES. Podľa žalovaného posudzovanie súladu všeobecne záväzných právnychpredpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie nespadá do právomoci
súduprvejinštancie,resp.doprávomociinéhovšeobecnéhosúdučlenskéhoštátuEurópskejúnie;záver
o takomto nesúlade si súd prvej inštancie nemohol osvojiť ani ako predbežnú otázku, pretože dôsledky a

aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet konania, ktorým je len individuálny nárok žalobcu
na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy. Otázkou právomoci sa súd prvej inštancie nezaoberal,
napadnutý rozsudok je arbitrárny, súd prvej inštancie priznal žalobcovi uplatnený nárok bez primeraného
odôvodnenia a nedostatočne sa zaoberal námietkami žalovaného vznesenými v priebehu konania.

14. V druhom rade žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. Bol názoru,
že žalobca nepreukázal tvrdenú nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.). Predmetom konania bol pritom nárok žalobcu na
náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do
právneho poriadku Slovenskej republiky, na vyhovenie žalobe bol preto žalobca povinný toto svoje
tvrdenie preukázať (t.j. poukázať na konkrétne ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli

v rozpore so smernicou 2003/88/ES). Podľa žalovaného žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.
z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy
rozdiel medzi prebratím (transpozíciou) smernice a aplikáciou smernice. V prípade prebratia smernice
do právneho poriadku ide o prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho
právneho poriadku členského štátu, ktorý následne musí byť v súlade s obsahom smernice. Pokiaľ

žalobca tvrdil, že žalovaný (Slovenská republika) v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
nesprávne prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., bol povinný preukázať konkrétne
pochybenie, ktoré mu spôsobilo škodu, a to porovnaním textu zákona pred prebratím smernice 2003/88/
ES a po ňom (až po takomto porovnaní bolo možné zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou
prebratia smernice 2003/88/ES). Len v dôsledku skutočnosti, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne

neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
služobného času, resp. neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48
hodín, nemožno dospieť k záveru, že smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá
nesprávne.Nebolopovinnosťoužalovanéhoskopírovaťdoslovnézneniekaždéhoustanoveniasmernice
2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z., a to aj vzhľadom na priamy účinok smernice; zdôraznil, že

žiadneustanoveniezákonač.315/2001Z.z.niejemožnépovažovaťzarozpornésosmernicou2003/88/
ES. V prípade aplikácie smernice ide o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad.
Porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát
účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Môže nastať
prípad, že smernica je do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie

(t.j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna
aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Preto je
nevyhnutné rozlišovať prebratie a aplikáciu smernice, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže
byť u rôznych adresátov aplikovaná správne a naopak. V prejednávanom spore žalobca pritom namietal
nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade. Žalovaný

(Slovenská republika) nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/
ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaný (Slovenská republika) má podľa
žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) smernice
2003/88/ES. Žalovaný (Slovenská republika) však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom,
ktorý by sa na aplikácii smernice 2003/88/ES podieľal. Akýkoľvek nárok žalobcu z iného ako žalovaného

titulu totiž nie je predmetom tohto súdneho konania. Súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil rozdiel
medzi Slovenskou republikou (žalovaným) a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré treba
považovať za dva samostatné subjekty, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych
vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie celkom opomenul, že žalovaný (Slovenská republika)
pri preberaní smernice neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla

vzniknúť žiadna škoda, teda ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje
v prejednávanom spore, pretože ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom
mzdový nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Nie je prípustné, aby sa
zodpovednosť žalovaného (Slovenskej republiky) odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k
pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,

že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky; zamieňanie žalovaného (Slovenskej republiky) za ministerstvo vnútra predstavuje ďalší dôvod
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.15. V treťom rade žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť
smernice 2003/88/ES, ktorá sa podľa žalovaného na služobný pomer príslušníkov Hasičského a

záchranného zboru (žalobcu) vzhľadom na charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času
nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany (článok 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 smernice
Rady 89/391/EHS zo dňa 12.06.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci). Rozhodnutie súdneho dvora C-429/09 sa týka „mestského hasiča“,

preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto
zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci
Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú
im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia. Nakoľko
smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času
ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej

úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu
nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.

16. Ďalej sa žalovaný v odvolaní zaoberal otázkou splnenia predpokladov zodpovednosti štátu za
náhradu škody jednotlivcovi z dôvodu porušenia práva Únie, ktorú podľa jeho názoru súd prvej inštancie

nesprávne právne posúdil. V tomto smere zdôraznil, že článok 6 smernice 2003/88/ES je spomenutý
v článku 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od
uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a
zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie článku 6 smernice 2003/88/ES je
situácia (ako v prejednávanom spore), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

Všeobecné podmienky zodpovednosti štátu za náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie sú
definované ako (a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, (b) porušenie
je dostatočne závažné a (c) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná
súvislosť. Podľa žalovaného žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil vznik nároku na náhradu škody.
Spôsobenúškodužalobcastanovilnejasnýmspôsobom,žemumala vzniknúťvykonávanímnariadením

služobnej pohotovosti, za ktorú bol však žalobca riadne odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti je
pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon
práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby vymedzený priestor na odpočinok, teda zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok)

zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Za čas služobnej
pohotovosti vypláca zamestnávateľ žalobcovi dohodnutú odmenu, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj
za takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek uvedeným skutočnostiam dospel k
záveru, že služobná pohotovosť žalobca, za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom a má sa
započítať do pracovného fondu, táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na priznanie nároku na

náhraduškody.Žalovanýďalejsúduprvejinštanciespoukazomnarozsudoksúdnehodvoravspojených
veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur a rozsudky vo veciach Mulder a i./Rada a Komisia,
C-104/89 a C-37/90 vyčítal, že dostatočne neoveril, či žalobca prejavil primeranú snahu na odvrátenie
škody alebo obmedzenie jej rozsahu a či včas využil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.
Žalobca do dnešného dňa nevyvinul snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel. Poškodená osoba

pod hrozbou toho, že sama bude znášať škodu, musí vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah
škody. Žalobca nepreukázal, že oznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú
pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon
služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac dostáva žalobca odmenu), považuje, resp. pociťuje ako
výraznú ujmu. Z uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil vzniku takejto

ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah.

17. Pokiaľ ide o forme a spôsob výpočtu náhrady škody, žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ vo
veci C-429/09 Günter Fuß, z ktorého vyplýva, že smernica 2003/88/ES neobsahuje nijaké ustanovenie
týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, preto vznik škody musí posudzovať

vnútroštátny súd podľa zásad rovnocennosti a efektivity a musí byť nahradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením a definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu
tejto náhrady. Vyčítal žalobcovi, že pri výpočte žalovanej sumy vychádzal nie len z počtu hodín
nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej služobnejpohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol; taktiež
nezohľadnil dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi.
Takisto bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom

období 6 mesiacov, čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezaoberal. Žalobca v
žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času ako aj času
odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne
dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov.
Žalovaný podotkol, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu

kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s
princípom hospodárnosti, a teda na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal a
ani riadne neodôvodnil výšku ujmy. Podľa názoru žalovaného tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy.

18. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil ani výšku ujmy, ktorá mu mala

byť spôsobená. Žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody žiadnym relevantným spôsobom;
nie je zrejmé ako mohla žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda; žalobca veľmi nejasným spôsobom
stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol
mimochodom riadne odmeňovaný v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy. Pokiaľ súd prvej inštancie
nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho zákonníka o nemajetkovej ujme

(§ 11 až § 13), žalovaný priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje za zjavne neprimeranú,
a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu, podľa názoru žalovaného podstatne vyššia. V zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva musí byť náhrada nemajetkovej ujmy rozumne primeraná utrpenej
ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich

výšku ujmy. Výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú
vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti. Pri určovaní výšky
náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná
za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie
iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov, prevyšovať

maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy.

19. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie taktiež nezdôvodnil, prečo nebolo pre žalobcu
postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. čím bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške.

Žalobca nepreukázal zásah do súkromného a rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v
príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy
nemajetkovej ujmy. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) v zmysle §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka možná, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak

vždylenvtedy,akbolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojejvážnosťvspoločnosti.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne
a konkrétne preukázať. Za závažnú ujmu sa v zmysle ustálenej judikatúry môže považovať ujma, ktorú
utrpela fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,

trvanie zásahu alebo celkový dopad a dôsledky. Rozhodujúce nemôžu byť subjektívne pocity adresáta
zásahu, ale objektívne hľadisko, t.j. či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej
situácii, prípadne v spoločenskom postavení a podobne) vnímala aj každá iná fyzická osoba. V spore
nebolo žiadnym spôsobom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako
základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Podľa žalovaného žalobca vidí problém vo svojom

(nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len
(sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otázne zostáva, akú inú činnosť by chcel
žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas
pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené,
aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť

s rodinou. Povinnosťou žalobcu však bolo preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných
práv, ak takýto zásah na strane žalobcu existuje, keď uvedené riadne preukázané nebolo.20. Žalovaný mal ďalej za to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by utrpel ujmu, ktorá
by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Žalobca sa taktiež žalobou
nedomáha, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu osobnosti, ani aby

sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do
budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Ak by v dôsledku nesprávneho
prebratia smernice 2003/88/ES neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne existoval, tento zásah by
v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby sa žalobca v prvom rade domáhal
upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak sa domáha len finančného plnenia, ktoré má
slúžiť len ako akási kompenzácia, bez toho aby bol tento údajný protiprávny stav do budúcna napravený.
Nemožno preto hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má byť kompenzovaná v peniazoch.
Úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho vyplývajúci zásah
do jeho osobnostných práv sú preto celkom bezpredmetné, nakoľko žalobca podanou žalobou nechce
dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa.

21. Pokiaľ ide o III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, žalovaný
nesúhlasil s priznaním nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu, mal za to, že nárok
žalobcu bol nesprávne uplatnený a v tomto prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci.
V prípade, ak odvolací súd vyhovie odvolaniu, závislý výrok o trovách konania musí byť zmenený

v prospech žalovaného.

22. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu v
plnom rozsahu zamietol. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

23. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Ohľadne žalovaným tvrdeného
nedostatku právomoci všeobecného súdu spor prejednať a rozhodnúť poukázal na povinnosť
vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ vykladať ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov
čo najviac v súlade s právom Únie a ak takáto interpretácia nie je možná, na povinnosť súdu

bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenia bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na
predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s
úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07).

24. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto spore žalobca uviedol,

že žalovaný ako členský štát EÚ a adresát smernice 2003/88/ES je zodpovedná za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Štát teda zodpovedá za
jej správnu transpozíciu, preto je v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice
2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku pasívne vecne legitimovaným. Za Slovenskú
republiku v súdnom konaní koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský

a záchranný zbor. Preto nepovažoval námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného za
dôvodnú.

25. K tvrdeniam žalovaného, že ak sa hasiči podieľajú aj na civilnej ochrane obyvateľstva, smernica
2003/88/ES sa na nich nemôže vzťahovať žalobca uviedol, že významom a výkladom článku 2 ods.

2 smernice 89/391/EHS sa zaoberali viaceré rozsudky súdneho dvora, výklad ktorých je všeobecne
záväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V prípade C-397/01 Bernhard Pfeiffer súd
konštatoval, že článok 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej obrany
ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. Výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 smernice

89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na
ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia
osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas
pre zásahové záchranné tímy. Rovnaký záver, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby
sa nevzťahuje výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS, ale naopak tieto činnosti patria

do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok, vyplýva aj z ďalšieho
rozhodnutia SD EÚ C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg a rozhodnutia C-518/15 Ville de
Nivelles/Matzak. Tieto závery sú potvrdené aj samotnou smernicou 2003/88/ES, ktorá v článku 17 ods.
3 bod iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.26. Žalobca zotrval na názore, že smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do zákona č.
315/2001 Z. z., pretože ustanovenia tohto zákona negarantujú 48 hodinovú týždennú pracovnú dobu

pre hasičov. Súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín
týždenne, čím dochádza k porušeniu článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Stačí
uviesť, že každý hasič pracujúci na zmeny bežne strávi na pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je
v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Žiadne ustanovenie zákona o Hasičskom a
záchrannom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná

za súčasť ich týždenného služobného času. Tým sa zákon o Hasičskom a záchrannom zbore odlišuje
od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje smernicu 2003/88/ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru SD
EÚ. Zákonník práce sa však v otázke právnej kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru nevzťahuje, čo vyplýva z ustanovenia § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. Skutočnosť,
že podľa zákona o Hasičskom a záchrannom zbore pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca
nekvalifikuje ako súčasť ich služobného času potvrdzujú jeho ustanovenia, §§ 85, 86, 91, 92 a 122.

Práve tieto ustanovenia zákona o Hasičskom a záchrannom zbore sú v rozpore so smernicou 2003/88/
ES z dôvodu odlišnej definície pracovného času. Z judikatúry SD EÚ vyplýva, že do rozsahu týždenného
pracovného času sa započíta aj stav pracovnej pohotovosti na pracovisku, pretože zamestnanec je
k dispozícii zamestnávateľovi a pracovnú pohotovosť na pracovisku nemožno považovať za čas
odpočinku. Slovenská republika do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore neprebrala ustanovenia

smernice 2003/88/ES, nakoľko pracovnú pohotovosť jeho príslušníkov nepovažuje za súčasť ich
týždennej služobnej doby a ani ich neodmeňuje spôsobom určeným pre výkon služobnej činnosti v
služobnej dobe služobným platom. Uvedené pochybenie nemá len abstraktný význam, pretože podľa
práva Únie takáto situácia príslušníkom Hasičského a záchranného zboru spôsobuje škodu, náhrady
ktorej sa môžu domáhať pred vnútroštátnymi súdmi.

27. Smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia upravujúce proces náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení a ani stanovenia jej výšky. Rozsudky Súdneho dvora Európskej únie sa
obmedzujú len na formulovanie zásad, ktoré treba rešpektovať pred súdnymi orgánmi členských štátov
v konaniach o náhradu škody vzniknutej jednotlivcom v dôsledku porušenia ich práv garantovaných

právnym poriadkom EÚ. Z rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09 Günter Fuß týkajúcej sa priamo škôd
vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej týždennej pracovnej doby podľa smernice
2003/88/ES vyplýva, že pod škodou je treba rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v článku
6 písm. b) smernice 2003/88/ES rešpektovaný. V okolnostiach prípadu žalobcu treba za primeraný

odpočinok v zmysle smernice 2003/88/ES považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hodinovej
týždennej pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Slovenská právna
úprava neobsahuje osobitnú právnu úpravu konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových
práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V
dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá má nemajetkovú povahu možno na takýto prípad

použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osobe podľa § 11 až 13 Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že tieto ustanovenia upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade
škody uplatňovanej žalobcom. Nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 O.z., ktorý
junepodmieňujevýlučnesituáciamizníženiadôstojnostifyzickejosobyvznačnejmierealebojejvážnosti
vspoločnosti.Zformulácie§13ods.2O.z.totižvyplýva,žezníženiedôstojnostiavážnostifyzickejosoby

v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo
naochranuzdraviaaprávonasúkromie)ajehookolnostinemožnopodľažalobcupodmieňovaťmožnosť
uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti
žalobcu v spoločnosti. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu

došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky,
aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6
písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu
ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti
za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa

súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne.

28. Ohľadne žalovaným tvrdenej povinnosti žalobcu upozorniť svojho zamestnávateľa na porušovanie
jeho práv a požiadať ho o náhradu škody, resp. vyvinúť primerané úsilie na zamedzenie vzniku škodyžalobca poukázal na judikatúru súdneho dvora vo veciach C-429/09 a C-445/06, v zmysle ktorej by
bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by

to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený,
ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje
práva voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má
základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6

písm. b) smernice 2003/88/ES teda podľa žalobcu nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho
zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením.

29. Za neopodstatnenú považoval žalobca aj odvolaciu námietku žalovaného tabuľky priložení k žalobe
o dochádzkovom systéme SAP týkajúce sa žalobcu nemožno považovať za dôkaz. Na základe údajov
z dochádzkového systému SAP používaného zamestnávateľom žalobcu sa u príslušníka Hasičského

a záchranného zboru SR vypočítava každý mesiac jeho služobný príjem. Za nedôvodné považoval
žalobca aj tvrdenie žalovaného nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť
a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii
zamestnávateľovi. Poukázal na to, že z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia
pracovného času žalobcu obsahuje plánované hodiny (skratka „PH“) ako aj skutočne odpracované

hodiny (skratka „OH“). Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu
za ten-ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného
mesiaca, keď nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny
žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a
skutočne odpracovaným časom (skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac

odpracovaný žalobcom, potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti).

30. Žalobca sa napokon nestotožnil ani s výhradou žalovaného ohľadne neprimeranosti súdom prvej
inštancie priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy pri porovnaní výšky náhrad priznávanej
obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Žalobca

poukázalnarozhodovaciupraxodvolaciehosúdu-KrajskéhosúduBanskáBystrica,konkrétnerozsudky
sp. zn. 17Co/71/2022 z 26.10.2022, sp. zn. 17Co/78/2022 z 23.11.2022 a sp. zn. 17Co/77/2022 zo dňa
23.11.2022, v ktorých k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach uviedol:
„vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahov

do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti)“.

31. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu reagoval
na niektoré právne aspekty namietané v odvolaní, pričom vo vyjadrení žalobca poukázal na svoju
predchádzajúcu argumentáciu. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným v

konaní nebola zo strany súdu prvej inštancie správne aplikovaná, žalovaný sa v plnom rozsahu
pridržiava svojho odvolania a všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní. Na základe
uvedeného zotrval na podanom odvolaní a svojej odvolacej argumentácii.

32. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

33.Krajskýsúdfunkčnepríslušnýnarozhodnutieoodvolanížalovanéhopodľa§34ods.1CSPprejednal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky pre jeho nariadenie
podľa § 385 ods. 1 CSP naplnené neboli. Posudzujúc správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní, ktorými je podľa § 380 ods.

1 CSP odvolací súd viazaný a rešpektujúc rozsah odvolania žalovaného v súlade s § 379 CSP dospel
odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napádanom I. výroku o čiastočnom vyhovení
žalobe a v závislom III. výroku o nároku na náhradu trov konania je vecne správny. Podľa § 387 ods. 1,
2 CSP odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak je vo výroku vecne správne a ak sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Aplikujúc toto zákonné ustanovenie odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu, konštatuje správnosť jeho
dôvodov vo veci samej a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza:34. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom

období február 2019 až marec 2022 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z.z.

35. Súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením

práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho
poriadkumožnozaradiťmedzisúkromnoprávnespory.Skutočnosť,žežalovanýmvtakomtosporeještát
je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade
je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Z judikatúry súdneho dvora jednoznačne
vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú
rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

36. Ak jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú porušením
práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie práv
jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a
povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice

2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená skúmať,
či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez posúdenia
tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní
chýbajúcu právomoc súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

37. Žalobca v konaní preukazuje svoju príslušnosť k Hasičskému a záchrannému zboru s miestom
výkonu služby v Rimavskej Sobote a okolí výpisom plánu služieb z dochádzkového systému SAP
za obdobie 02/2019 až 03/2022, v ktorom sú evidované hodiny služobnej činnosti, služba nadčas,
dovolenka, náhradné voľno, návšteva lekára, v ktorom sa vykazujú 24 hodinové služby, pod čím
je podľa žaloby potrebné rozumieť 17 hodinovú pracovnú zmenu a 7 hodinová pohotovosť, súčtom

24 hodín sústavne strávených v práci. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti
nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie
považuje odvolací súd podľa § 151 ods. 1 CSP za nesporné skutkové tvrdenia. Výkazom o služobnej
činnosti (tabuľkami) žalobca preukazuje, že v období od februára 2019 do marca 2022 bolo porušované
jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES, právo na primeraný odpočinok po práci, za čo požaduje od Slovenskej republiky ako členského
štátu Európskej únie nahradiť nemajetkovú ujmu vo forme finančného plnenia. I keď žalovaný žalobcom
predložený plán vykonaných služieb príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru na Hasičskej stanici
v Rimavskej Sobote v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nerozporoval, v odvolaní už tvrdí,
že nebolo preukázané prekročenie limitu 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času

podľa smernice 2003/88/ES. Žalobca predložil súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej)
činnosti za obdobie od 02/2019 do 03/2022 s podrobným rozpisom vykonaných služieb, odpracovaných
hodín služobnej pohotovosti, práce nadčas, čerpania dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva,
že priemerný týždenný pracovný čas určený smernicou 2003/88/ES na 48 hodín týždenne bol v tom
ktorom mesiaci pravidelne prekračovaný. Ide o záznamy z dochádzkového systému používaného

zamestnávateľom žalobcu, ktorých hodnovernosť účinným spôsobom spochybnená nebola. Súd prvej
inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, smernice
2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru SD EÚ k výkladu pojmu pracovný čas, čas
odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc.

38. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a
záchrannéhozboruvslužobnompomerevrozhodnomobdobífebruár2019ažmarec2022malslužobný
čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17 hodinových pracovných
zmien výkonu služby, po ktorých nasledovala 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci
jednej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti

bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a
jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá
sa do fondu pracovného času nezapočítavala.39. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že

smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný
smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť
ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,
ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.

Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín;
žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 85 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z.,
služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z.,

služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie
byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001

Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania
štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v
rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že
zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci

určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného
zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v
obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného
času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2
ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov

zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a
(alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,
že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného

zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby
členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli
prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene

uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a

služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K
ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy
sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011

Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice
2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť
predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo
preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.

40. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej poukazoval
na rozdiel medzi prebratím smernice 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES
na strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice 2003/88/ES nepodieľa. Odvolací súd sa stotožnilso záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/
ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska

prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica
je adresovaná členským štátom. Žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát
(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii

smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/
ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne
vecne legitimovaná žalovaný (štát). Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené uzatvára, že námietka
žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

41. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný nedôvodne namietala, že v prípade
žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na
žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh
služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti

služieb civilnej ochrany). Súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SD EÚ (rozsudok
C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi
súdu prvej inštancie bez dopadu na záväznosť rozhodnutí súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani
možnosť) sa odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že článok
6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu

uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,
ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď
zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť

pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný
rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho

práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na
ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body
52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Vzhľadom na uvedené
je nedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a bez právneho významu je aj fakt, či

takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský
alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,

ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35).
Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor tiež
opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť

do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod
95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny dvor
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je

dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04
vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej
pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebnézapočítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho

pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa

od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto
doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021,
C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver
sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Odvolací súd
zhodne so žalobcom osobitne poukazuje na záver uvedený v uznesení súdneho dvora C-52/04 vo
veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorého jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v

článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/EHS na ktorú žalovaný poukazuje, bolo zabezpečenie
riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku
v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade katastrofy),
pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú
zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je

možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek.
V konaní pritom žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období
(neaktívna) časť určenej služobnej pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti. Nesprávny je názor
žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/
ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných
osôbsprávomocounezávisléhorozhodovania,b/rodinnýchpracovníkovaleboc/pracovníkovslúžiacich
náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a
služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3
smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/

ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).

42. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto
predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora, ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval.

Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
Únie, ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c)
medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli

predpokladyzodpovednostižalovanéhozaškoduspôsobenúžalobcovivdôsledkuporušeniaprávaÚnie
splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok
umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Na
záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný
v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii)
smernice 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6

mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania v
rozhodnom žalovanom období žalobcov priemerný týždenný služobný čas presiahol hranicu 48 hodín
v rámci daného referenčného obdobia. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k
žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ
ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor

na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho
dvora (napr. C-429/09).43. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo

podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,

na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením.

44. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením
práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho

zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané
úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich

nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v
právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

45. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 000,- €,

ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času
presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od februára 2019
do marca 2022. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu čiastočne vyhovel, keď žalobu žalobcu vyhodnotil
ako dôvodnú čo do základu a výšky v rozsahu 2 000,- € a vo zvyšku žalobu zamietol. Odvolací súd
nesúhlasí s názorom žalovaného, že v skutočnosti sa pod týmto nárokom skrýva mzdový nárok, pretože

o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho žalobca odvodzoval z konkrétnych ustanovení
zákona č. 315/2001 Z.z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by
na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takom prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ
a nie štát.

46. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak

definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky
nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením
práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd
prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k

zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až§13Občianskehozákonníka).Žalovanýnesprávne
namieta, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od februára 2019 do
marca 2022 odpracoval v priemere viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia
o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym

spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.

47. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval priemerne
viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákonač. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval
nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b)
smernice2003/88/ESvspojenísčlánkom2bod1smernice2003/88/ESmuodpracovanéhodinyurčenej

služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.

48. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie

podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená
dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo
v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno
podľa odvolacieho súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku,
ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky
ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna

úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia
prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila

ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo
(t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za

neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti
je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

49. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom
(služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas

celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí
byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného
sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať
si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo
na odpočinok žalobcu bolo permanentne niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v

spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z
tohto dôvodu považuje odvolací súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Služobný čas
žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo smernice
2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.
Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý

čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do
osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s
inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov
do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).
Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp.

obetiam trestných činov.

50. Tvrdenie žalovaného, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny, nedostatočne odôvodnený
v niektorých otázkach spadá podľa R 2/2016 pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP
Odvolací súd má za to, že ani tento odvolací dôvod nebol uplatnený dôvodne, rozsudok súdu prvej

inštanciejedostatočneazrozumiteľneodôvodnený,dávaodpovedenavšetkypodstatnéotázkyohľadne
základu uplatneného nároku a jeho výšky.51. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie v súlade s §
383 CSP a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie po vyhodnotení odvolania žalovaného ako
nedôvodného rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v I. výroku vo veci samej

o čiastočnom vyhovení žalobe.

52. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku žalobcu
na náhradu trov prvoinštančného konania, nakoľko zodpovedal výsledku konania. Žalobca mal v tomto
spore plný úspech, pretože základ nároku bol daný a len výška plnenia (nemajetkovej ujmy) závisela

od úvahy súdu. Zamietnutie žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti preto nemalo vplyv na plný úspech
žalobcu v spore. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS
56/2017 – 12 zo dňa 08. 02. 2017, podľa ktorého aj keď CSP nemá obsahovo podobné ustanovenie
ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ani nová právna úprava nevylučuje osobitný
režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia
závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa

doterajšej úpravy. Súd prvej inštancie preto správne prisúdil žalobcovi aj nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100% z prisúdenej sumy.

53. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní v plnom rozsahu priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Z dôvodu vykonateľnosti
rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho
konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn.
6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške

náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

54. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis

(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).