Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. apríl 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6221010213
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6221010213.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a
sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 24. apríla
2024 v Bratislave v trestnej veci obvineného K. P. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1
Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.
zn. 4To/40/2022, z 19. mája 2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného K. P. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš, sp. zn. 3T/75/2021, z 31. januára 2022 bol obvinený K. P.
uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a
prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorých sa dopustil na skutkovom
základe, že

dňa 3. 4. 2021 v čase okolo 9.30 h v Q. S. v časti zvanej Y. na prístupovej ceste medzi rodinnými domami
č. XXX a č. XXX, teda na mieste verejnosti prístupnom fyzicky napadol tam prítomného Q. Č., a to takým
spôsobom, že po predchádzajúcej výmene názorov ho jedenkrát päsťou pravej ruky udrel do oblasti
hlavy, konkrétne do ľavej časti tváre v oblasti spánku, po čom poškodený stratil stabilitu a zadnou časťou
tela spadol na asfaltovú cestu a poranil si kostrč, pričom zo záverov znaleckého posudku MUDr. Y.,

znalca z odboru traumatológia a chirurgia, vyplynulo, že poškodený Q. Č., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom G., O. Y. Č.. XXXX/XX, prechodne bytom Q. S., Y. č. XXX/XX následkom útoku utrpel zlomeniu
kostrče, ktoré zranenie si vyžiadalo dobu liečby a práceneschopnosti v trvaní 28 dní.

Za to bol obvinenému uložený podľa § 364 ods. 1, s poukazom na § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2
a § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) mesiace; pričom podľa

§ 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona mu bol výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložený na skúšobnú dobu 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 287 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku
súd uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenému Q. Č. škodu vo výške 793,10 eur a podľa §
288 ods. 2 Trestného poriadku ho so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd rozhodujúci tak na podklade odvolania obvineného

ako i prokurátora a poškodeného, rozhodol rozsudkom, sp. zn. 4To/40/2022, z 19. mája 2022 tak, že
napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil vo výroku
o treste. Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku uložil obvinenému podľa rovnakých ustanovení
Trestného zákona ako prvostupňový súd úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov,
ktorý mu podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú
dobu 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obvineného a poškodeného

zamietol. V ostatných výrokoch zostal napadnutý rozsudok nezmenený.Obvinený K. P. podal prostredníctvom obhajcu proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, a to s
poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
[zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu], § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku

[rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom] a § 371 ods.
1 písm. i) Trestného poriadku [rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť].

V súvislosti s uplatnenými dovolacími dôvodmi obvinený v podstate namietal:
„Podstatou uplatnenia dovolacích dôvodov v tejto trestnej veci je tá skutočnosť, že orgány činné v
trestnom konaní síce vykonali dokazovanie vo veci samej, avšak na základe vykonaných dôkazov
dospeli k nesprávnemu právnemu a skutkovému záveru v neprospech obžalovaného. V podstate sa
jednalo o dokazovanie. či som sa dopustil voči poškodenému prečinu ublíženia na zdraví, ktoré je
charakterizovanéúmyselnýmkonaním,kdeobjektomjeľudskézdravieanazákladetakéhotokonaniaby

malo dôjsť k poškodeniu zdravia, ktoré si vyžiadalo zmenu a nemožnosť obvyklého správania a konania
poškodeného a takisto ohľadne naplnenia skutkovej podstaty výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona, kde by sa malo vyžadovať konanie, ktoré závažnejším spôsobom narušuje verejný
kľud a poriadok na mieste, na ktorom má prístup širší okruh ľudí individuálne neurčených. Je paradoxné,
že najprv moje konanie malo byť posudzované ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a

len na základe konania poškodeného a nepreukázaných následkov môjho konania bolo voči mojej
osobe vznesené obvinenie a došlo k tomu. že som v konečnom dôsledku bol aj odsúdený. pričom
som bol zaviazaný nahradiť poškodenému aj škodu. Hodnotenie priestupkového deja a deja v trestnom
konaní je diametrálne odlišné, pričom nebolo mojou povinnosťou na hlavnom pojednávaní dokazovať
svoju nevinu a v podstate, ak som využil svoje právo odoprieť vypovedať, tak táto skutočnosť nemala

byť hodnotená v môj neprospech, ale v zásade mal súd vyhodnotiť dostupné dôkazy a pokiaľ boli
pochybnosti o tom, či sa stal skutok, ktorý je popísaný v obžalobe, t. j. či som poškodeného udrel, alebo
neudrel, tak mal súd vyhodnotiť tieto skutočnosti v môj prospech a rozhodnúť o mojom oslobodení. Je
pozoruhodné, že poškodený neutrpel zranenie následkom údajného môjho úderu, ale len následkom
údajného pádu na zem s tým, že musela byť preukázaná príčinná súvislosť medzi úderom a pádom.

Pokiaľ teda sa mal incident udiať takým spôsobom, ako to uvádzal poškodený, tak je nelogické, že
poškodený nepodal bezodkladne trestné oznámenie, resp. neprivolal na miesto samé políciu, ale podal
len trestné oznámenie, a to s odstupom viacerých dní, teda v tomto smere nastala vážna pochybnosť,
ako malo dôjsť k údajnému zraneniu poškodeného, keďže skutok bol klasifikovaný 3. apríla 2021 a
trestné oznámenie bolo podané 12. apríla 2021.

Pokiaľ znalec v znaleckom posudku uviedol. že preštudoval spisový materiál a odborné nálezy
poškodeného a takto získaný materiál považoval za dostatočný k vypracovaniu znaleckého posudku,
tak tieto skutočnosti som namietal, kde znalec len konštatoval, že poškodený mal zlomeninu kostrče bez
možnosti naprávania, pričom na otázku, či takéto zranenia boli spôsobené aktívnym konaním inej osoby,
tak znalec uviedol, že zranenie bežne vzniká aj bez zavinenia, pričom konštatovanie znalca, že sa mal

obvinený priznať, že poškodený spadol následkom odsotenia, tak znalec konštatoval, že takéto zranenia
boli spôsobené konaním inej osoby, čo však je v rozpore s tým, že takisto konštatoval, že takéhoto
zraneniabežnevznikajúajbezakéhokoľvekzavinenia,pričomnevieme,čotýmznalecmyslel,alemožno
dedukovať, že takéto zranenie si môže osoba privodiť aj bez cudzieho zavinenia. Teda prvoradou úlohou
súdu by bolo preukázať či k pádu a k zlomenine kostrče došlo následkom úderu päsťou, sotenia alebo

bez toho, aby sa obžalovaný podieľal na takomto konaní, pričom znalec uviedol, že u poškodeného
neboli popísané žiadne známky traumy tváre, ako to poškodený lekárovi pri ošetrení ani neuviedol, a
teda v tomto smere akýkoľvek úder päsťou nebol preukázaný, a teda ani následok takéhoto úderu,
pričom dokonca pri prvotnom ošetrení takéto konanie zo strany obžalovaného poškodený neuvádza. Aj
keď lekár uviedol dobu liečby a práceneschopnosť 28 dní, tak v tomto smere nebolo zistené, že by bol

menovaný uznaný za práceneschopného a obmedzený v obvyklom spôsobe života a súd sa takýmito
skutočnosťami nezaoberal.
V znaleckom posudku sa nachádza záznam z ošetrenia poškodeného, kde ošetrujúci lekár bol MUDr. P.,
kde je logické. že ak by došlo k zraneniu pri konflikte s mojou osobou, tak by musel poškodený vyhľadať
lekárske ošetrenie bezodkladne, nie až odstupom niekoľkých dní a vôbec neuvádzal úder päsťou, ako

je to vo výroku rozsudku, ale následok postrčenia pri konflikte. kde sa jednalo o odstup 3 dní a uviedol,
že môže chodiť, pričom je otázka, či pri zlomenine kostrče je takéto chodenie vôbec možné.
Podľa odbornej literatúry pri zlomenine kostrče sa postihnuté osoby sťažujú na veľmi ťažké bolesti v
oblasti zadku po zlomenine kostrče, pričom tento typ bolesti je známy ako kokcygodýnia a vyznačujesa silnými bolesťami v oblasti kostrčovej kosti, vyžarovaním v análnej a bedrovej oblasti, pričom po
zlomenine kostrče sú primárnymi príčinami bolesti a opuchy a hematómy (podliatiny). Je potrebné
rektálne vyšetrenie lekárom a dochádza k tomu, že takýto pacient má problémy pri vyprázdňovaní, pri

pohlavnom styku a pri bežnom pokojnom sedení, pričom takéto následky neboli zistené, ani poškodený
nebol podrobený takýmto vyšetreniam, pričom zlomenina kostrče spôsobuje silnú bolesť v postihnutej
oblasti zadku a označuje sa ako tupá a neznesiteľná, a teda ak by takéto príznaky mal poškodený,
určite by musel vyhľadať bezodkladne lekársku starostlivosť. Mali by sa vyhotoviť dve röntgenové
snímky navzájom kolmo, aby sa dala takáto zlomenina vyhodnotiť, kde v lekárskom posudku nie sú

takéto skutočnosti zaznamenané, a preto je možné takýto znalecký posudok pokladať za povrchný, nič
nedokazujúci a súd ho nemal vyhodnotiť v neprospech obžalovaného, ale nariadiť kontrolné znalecké
dokazovanie, resp. vypočuť pôvodného ošetrujúceho lekára.
Teda priebehu následkov údajnej zlomenine kostrče, jej diagnostikovanie, kde poškodený nebol
práceneschopný, evokuje účelovosť konania poškodeného so snahou vyvolať podľa názoru u
obžalovaného fiktívne zranenie, ktoré by malo za následok možnosť trestného stíhania obžalovaného a

vyhodnotenia aj ďalšieho konania v súvislosti s výtržníctvom.
Teda samotný rozsudok, ako aj jeho zdôvodnenie je v zásadnom rozpore s objektívnym skutkovým
stavom z hľadiska vyhodnotenia, kde nebolo preukázané, že by obžalovaný poškodeného udrel päsťou,
ani že by poškodený utrpel také zranenia, aké sú popisované v znaleckom posudku s tým, že
vierohodnosť výpovedi poškodeného je zásadným spôsobom narušená, jednak vyhľadaním ošetrenia s

odstupom času, nie keď sa stala udalosť, ale u lekára vo Zvolene, kde sa nevylučuje určitá prepojenosť
a previazanosť a následné podanie trestného oznámenia, ktoré je účelového charakteru, pretože ak
by v skutočnosti utrpel poškodený zlomeninu kostrče, musel by byť práceneschopný a musel by mať
iné príznaky a iné zistenia, ako to uvádza znalec, a teda podľa názoru obžalovaného bol celý incident
nafúknutý, umelo vykonštruovaný a účelový so snahou privodiť pre obžalovaného následok vo forme

trestného stíhania a odsúdenia, čo sa mu aj podarilo.
Pri údere päsťou do ľavej časti tváre v oblasti spánku by musel takýto úder, ktorý mal byť značnej
intenzity, kde pri poškodenom, kde nie sú uvedené údaje o jeho váhe a výške, mal stratiť stabilitu, ale
na tvári neboli zistené žiadne poranenia a ani takéto poranenia menovaný neuvádzal, pričom ak by úder
smeroval na ľavú stranu tváre poškodeného a bol značnej intenzity, tak by zrejme jeho telo rotovalo

a spadol by bokom, resp. pri strate stability by sa zrútil na zem a udrel by si hlavu, ale je nelogické,
že sa mal údajne posadiť, pričom takéto zranenie takýmto spôsobom vzniknúť nemohlo, a preto celé
rozhodnutie súdu je postavené na úvahách a domnienkach a účelovom tvrdení poškodeného, kde pri
páde na asfaltovú cestu pri strate stability by došlo skôr k zraneniu zadnej časti hlavy a nie kostrče,
pretože ak by menovaný padal tak, že by si nesadol v podstate na zem. Takýto priebeh úrazového deja je

krajne nepravdepodobný a bohužiaľ znalec sa s takýmito skutočnosťami nezaoberal, ani súd nebral do
úvahy autentické záznamy o podaní vysvetlenia na Policajnom zbore 3. apríla 2021, kde bol opisovaný
konflikt, ktorý je popisovaný rozdielne aj zo strany Q. Č., ako to uviedol po riadnom poučení orgánmi
činnými v trestnom konaní o následkoch krivej výpovede, pričom nebol nikdy vysvetlený rozpor medzi
oboma výpoveďami, kde bezprostredne po incidente 3. apríla 2021 v zázname o podaní vysvetlenia na

polícii uviedol, že ho K. P. sotil a odstrčil, kde neuviedol žiadny pád a následne ho začal oboma rukami
udierať, kde sa nejednalo o jeden úder, kde mal poškodený spadnúť na zem, neuvádza sa, či tam bol
asfalt alebo nie s tým, že samotný poškodený uviedol, že údery P. niekoľkokrát vrátil, to znamená, že
pri takomto aktívnom odpore nemohol ležať, pretože keby utrpel zlomeninu kostrče pri údere, tak by
takéto údery nemohol zopakovať a zrejme by sa nemohol ani sám postaviť zo zeme vzhľadom na takúto

zlomeninu.
Aj keby bolo pravdou, že došlo k odsoteniu poškodeného, ktorý útočil na obžalovaného, tak následok,
ktorý nastal, nebol úmyselný, ale vyplýval až z následného efektu, ktorý nastal, kde nebol posudzovaný
dôvod nutnej obrany a ani to, akým spôsobom poškodený útočil na obžalovaného, pričom na
následok mohli mať vplyv iné faktory, ktoré sú uvádzané v odbornej literatúre, ktoré mohli vyplývať

z predchádzajúceho zdravotného stavu, napr. že takýto úraz už menovaný mohol utrpieť, kedy
došlo k predmetnej zlomenine a pod, avšak pre odsúdenie obžalovaného postačovalo jednoduché
konštatovanie, že došlo k zlomenine kostrče následkom úderu päsťou pravej ruky do oblasti hlavy a
napriek všetkým pochybnostiam bol skutok paušalizovaný a obžalovaný bol odsúdený. Takýto postup
orgánov činných v trestnom konaní je v rozpore so zásadnými princípmi práva trestného konania z

hľadiska dokazovania pred súdom a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov vo vzťahu k tomu, ako sa mal
skutok vyvíjať, kde prvotné lekárske záznamy z hľadiska následkov pre poškodeného možno zásadným
spôsobom spochybňovať a v tomto smere bola porušená zásada stíhania dvakrát za ten istý skutok,
pretože bolo začaté trestné stíhanie za priestupok ako aj trestné stíhanie za prečin, pričom v tomtoprípade trestné stíhanie za priestupok bolo začaté skôr, kde zásadu ‚ne bis in idem' možno podľa článku
4. Protokolu č. 7 Dohovoru vzťahovať tak na činy patriace podľa slovenského práva medzi trestné činy,
ako aj na činy patriace medzi priestupky. V tomto smere je možno poukázať na viaceré rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom v tomto prípade sa jednalo o totožnosť konania, t. j. skutku,
ktorý bol posudzovaný raz ako priestupok a raz ako prečin ublíženia na zdraví a výtržníctva, avšak
jednalo sa o identické konania.
Obžalovaný síce využil svoje zákonné prostriedky, podal sťažnosť voči uzneseniu o začatí trestného
stíhania, odpor voči trestnému rozkazu, odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie, pričom dôkazy sa obstarávajú z úradnej povinnosti. Teda orgány činné v trestnom konaní
sú povinné nielen objasňovať okolnosti proti obvinenému, ale aj okolnosti svedčiace v jeho prospech.
Keďže táto povinnosť nebola dodržaná, dochádza k porušeniu práva na obhajobu, pretože neboli
vykonané dôkazy, ktoré navrhoval obžalovaný a ktoré by mali byť v jeho prospech najmä z hľadiska

objektívnosti lekárskych správ a pravdepodobnosti následkov konania.
Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsobom vykonania činu a
jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho
závažnosť nepatrná. Samotný poškodený uviedol, že pracuje v obchodnej spoločnosti ako manager
a nebolo skúmané, či v inkriminovanom období pracoval, či dostal za prácu mzdu a podobne.

Trestné právo má byť použité len ako najkrajnejší prostriedok pre typovo najzávažnejších porušeniach
spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda tam, kde nie sú iné možnosti. Trestné konanie je
kontradiktórne v zmysle § 2 ods. 14 Trestného poriadku, kde strany sú si v konaní rovné. Rovnosť
nemôže byť len formálna a musí byť i faktická, kde zástupca poškodenej strany by nemal nahrádzať
činnosť prokurátora, ale by sa mal zamerať len na preukázanie výšky spôsobenej škody, a teda rovnosť

v tomto smere zachovaná nebola z hľadiska rovností zbraní.
Dôkazné bremeno obžaloby upravené v Smernici o prezumpcii neviny v čl. 22 spočíva na prokuratúre a
v prípade akýchkoľvek pochybností by sa malo rozhodnúť v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby,
a teda súd mohol v zmysle § 2 ods. 11 Trestného poriadku vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli,
pričom prokurátor neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie rozhodujúcich skutočnosti a súd prvého

stupňa a odvolací súd sa nesprávnym spôsobom stotožnili s takýmto postupom prokurátora.
Prezumpcianevinyjeustanovenáčl.50ods.2ÚstavySR,pričomhlavneideozásaduaplikácie(‚indubio
pro reo'), pretože súd môže uznať obžalovaného za vinného len vtedy, ak z vykonaného dokazovania
bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že obžalovaný spáchal skutok, ktorý sa mu v obžalobe kladie za
vinu, pričom z tejto zásady vyplýva, že nedokázaná vina je to isté ako dokázaná nevina, čo by malo k

dôjsť k oslobodeniu spod obžaloby podľa § 285 písm. c ) Trestného poriadku.
Tedalenbezpečnézistenieskutkovéhostavuanásledkovkonaniamôževiesťzostranyorgánovčinných
v trestnom konaní k meritórnemu rozhodnutiu o rozhodných skutočnostiach týkajúcich sa trestnoprávnej
zodpovednostiobžalovaného,čosavtomtoprípadenestaloapostuporgánovčinnýchvtrestnomkonaní
popísaných v dovolaní zo strany obžalovaného je vyhodnotený ako nezákonný, rozporuplný a postavený

na nepravdepodobných skutočnostiach, účelových tvrdeniach a spochybnených lekárskych správach".
Na základe toho obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 386 ods. 1 Trestného
poriadku vyslovil rozsudkom s poukazom na ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i), ods. 3 Trestného
poriadku (pozn. v zmysle § 371 ods. 3 Trestného poriadku je oprávnený dovolanie podať jedine minister
spravodlivosti) porušenie zákona v jeho neprospech, podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici. Zároveň, aby zrušil aj ďalšie rozhodnutia na
zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili
podklad a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku naposledy označenému súdu prikázal, aby vec v
potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu sa, využijúc svoje právo podľa § 376 Trestného poriadku, vyjadril prokurátor, a síce takto:
„Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda porušenie práva na obhajobu
zásadným spôsobom má spočívať v tom, že neboli vykonané dôkazy, ktoré navrhol odsúdený a ktoré by
mali byť v jeho prospech najmä z hľadiska objektívnosti lekárskych správ a pravdepodobnosti následkov
konania.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g), písm. i) Trestného poriadku podľa dovolateľa spočíva v tom,
že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a tiež, že
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu. Uvedené podľa
názoru dovolateľa spočíva v tom, že orgány činné v trestnom konaní síce vykonali dokazovanie vo vecisamej, avšak na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnemu právnemu a skutkovému záveru
v neprospech obžalovaného. Podľa dovolateľa je paradoxné, že jeho konanie bolo najskôr posudzované
ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu a až následne mu bolo vznesené obvinenie pre trestný

čin, za ktorý bol aj odsúdený. Hodnotenie priestupkového deja a deja v trestnom konaní je diametrálne
odlišné, pričom nebolo jeho povinnosťou na hlavnom pojednávaní dokazovať nevinu a v prípade, ak
využil svoje zákonné právo odoprieť vypovedať, tak táto skutočnosť nemala byť hodnotená v jeho
neprospech. Súd mal hodnotiť dostupné dôkazy a pokiaľ mal pochybnosti o tom, či sa stal skutok,
ktorý je popísaný v obžalobe, t. j. či poškodeného udrel, alebo neudrel, tak mal uvedené skutočnosti

vyhodnotiť v jeho prospech a rozhodnúť o jeho oslobodení. Je pozoruhodné, že poškodený neutrpel
zranenia následkom údajného úderu, ale len následkom údajného pádu na zem s tým, že musela
byť preukázaná príčinná súvislosť medzi úderom a pádom. Pokiaľ sa však mal incident udiať takým
spôsobom, ako to uvádza poškodený, tak je nelogické, že poškodený nepodal bezodkladne trestné
oznámenie, resp. neprivolal na miesto samé políciu, ale podal len trestné oznámenie, a to s odstupom
viacerých dní. Je logické, že v prípade, ak by došlo k zraneniu pri konflikte, tak by musel poškodený

vyhľadať lekárske ošetrenie bezodkladne, nie až s odstupom niekoľkých dni. Poškodený však pred
ošetrujúcim lekárom vôbec neuvádzal úder päsťou, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
Dovolateľ taktiež namieta aj vypracovaný znalecký posudok. Ďalej uvádza, že znalec v posudku ustálil
dobu liečenia a práceneschopnosť na 28 dní, avšak v uvedenom smere nebolo zistené, že by poškodený
bol uznaný za práceneschopného a obmedzený v obvyklom spôsobe života. Súd sa však s uvedenými

skutočnosťami nezaoberal. Podľa odbornej literatúry pri zlomenine kostrče sa postihnuté osoby sťažujú
na veľmi silné bolesti v oblasti zadku, pričom pacient má problémy pri vyprázdňovaní, pri pohlavnom
styku a pri bežnom sedení. Uvedené následky však u poškodeného neboli zistené a poškodený nebol
ani podrobený takýmto vyšetreniam. Keďže zlomenina kostrče podľa dovolateľa spôsobuje silnú bolesť
v postihnutej oblasti zadku a označuje sa ako tupá a neznesiteľná, tak mal poškodený vyhľadať

lekársku starostlivosť bezodkladne. Znalecký posudok považuje dovolateľ za povrchný, keďže neboli
vyhotovené dva röntgenové snímky, ktorými by sa dala predmetná zlomenina vyhodnotiť. Súd teda
podľa jeho názoru nemal znalecký posudok vyhodnotiť v jeho neprospech, ale mal nariadiť kontrolné
znalecké dokazovanie, resp. vypočuť pôvodného ošetrujúceho lekára. Samotný rozsudok, ako aj jeho
zdôvodnenie je v zásadnom rozpore s objektívnym skutkovým stavom z hľadiska vyhodnotenia, kde

nebolo preukázané, že by obžalovaný poškodeného udrel päsťou, ani že by poškodený utrpel také
zranenia, aké sú popisované v znaleckom posudku s tým, že vierohodnosť výpovedi poškodeného
je zásadným spôsobom narušená, jednak vyhľadaním ošetrenia s odstupom času, nie keď sa stala
udalosť, ale u lekára vo Zvolene, kde sa nevylučuje určitá prepojenosť a previazanosť, a následné
podanie trestného oznámenia, ktoré je zo strany poškodeného účelového charakteru, pretože ak by

poškodený utrpel zlomeninu kostrče, musel by byť práceneschopný a musel by mať iné príznaky ako
tie, ktoré uvádza znalec. Aj keby bolo pravdou, že došlo z jeho strany k odsoteniu poškodeného, ktorý
útočil na obžalovaného, tak následok, ktorý nastal, nebol úmyselný, ale vyplýval až z následného efektu,
ktorý nastal, kde nebol posudzovaný dôvod nutnej obrany a ani to akým spôsobom poškodený útočil
na obžalovaného.

K námietkam dovolateľa, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu v zmysle §
371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, uvádza, že právo na obhajobu možno rozdeliť na právo na
osobnú obhajobu (tzv. materiálnu obhajobu), ktorá spočíva v práve obvineného obhajovať sa sám, t. j.
obvinený má právo vyjadrovať sa ku všetkým okolnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazoch o nich,
uvádzať okolnosti, navrhovať a predkladať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať

žiadosti ako aj opravné prostriedky; a právo na tzv. formálnu obhajobu, teda práva obvineného zvoliť
si obhajcu a radiť sa s ním. Zo spisového materiálu vyplýva, že u obvineného bolo právo na obhajobu
(materiálnu aj formálnu) zachované. Odsúdenému K. P. bolo uznesením povereného príslušníka OO
PZ Veľký Krtíš z 23. mája 2021 vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.
1 Trestného zákona v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.

Následne bol 2. júla 2021 vypočutý v procesnom postavení obvineného, kde bol poučený o práve zvoliť
si obhajcu ako aj o práve na bezplatnú obhajobu. Odsúdený K. P. právo na formálnu obhajobu nevyužil,
ale v trestnom konaní sa obhajoval sám. Dňa 28. mája 2021 proti uzneseniu povereného príslušníka PZ
sp. zn. ORP-121/VK-VK-2021 z 23. mája 2021, ktorým mu bolo vznesené obvinenie, podal sťažnosť, o
ktorej rozhodol dozorujúci prokurátor uznesením, sp. zn. Pv 143/21/6610, z 9. júna 2021, ktorý sťažnosť

K. P. zamietol. Dňa 25. júna 2021 si odsúdený podal návrh na zrušenie právoplatných rozhodnutí
v prípravnom konaní podľa § 363 Trestného poriadku a nasl., ktorému Generálna prokuratúra SR
nevyhovela, o uvedenom bol odsúdený upovedomený 24. augusta 2021. V predmetnej trestnej veci
právo na materiálnu obhajobu (teda obhajobu obhajovať sa sám) odsúdený využíval, keďže v priebehuprípravného ako aj súdneho konania podával sťažnosti, návrhy na vykonanie dôkazov a pod. Okrem
toho sa vyjadroval ku všetkým dôkazom, či už vykonaných v rámci prípravného konania, ako aj konania
pred súdom. Z uvedeného mám teda za to, že u odsúdeného K. P. bolo v predmetnej veci právo na

obhajobu zachované. Tiež poukazujem na skutočnosti, že právo na obhajobu v zmysle dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok
pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu. Za porušenie práva na obhajobu
nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o
voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku,

resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom
konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť
považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu
zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom
dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia

skutkového stavu.
Navyše poznamenávam, že počas konania na súde prvého stupňa boli vykonané všetky potrebné
dôkazy, ktoré boli potrebné pre prijatie zákonného rozhodnutia. Všetky dôkazy boli vykonané
zákonným spôsobom a taktiež všetky hlavné pojednávania boli zaznamenávané s využitím technického
zariadenia na zaznamenávanie zvuku. Z vykonaných hlavných pojednávaní boli vyhotovené aj zápisnice

obsahujúce prítomnosť osôb, ktorých účasť na nich bola nevyhnutná. Odsúdený bol už v prípravnom
konaní poučený o všetkých svojich procesných právach. Z uvedeného mám za to, že neexistujú také
pochybenia orgánov činných v trestnom konaní, prípadne oboch procesne aktívnych súdov, ktoré by
mali za následok závažné porušenie práva na obhajobu. V súhrnne možno konštatovať, že vznesené
námietky dovolateľom aj vzhľadom na množstvo vykonaných procesných úkonov nemôžu zakladať

dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to že zásadným spôsobom bolo
porušené právo na obhajobu.
Čo sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g), písm. i) Trestného poriadku, tvrdím,
že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané zákonným spôsobom a taktiež
je rozhodnutie založené na správnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu. Odsúdený na

hlavnom pojednávaní konanom 13. januára 2022 tak, ako aj na výsluchoch v prípravnom konaní
využil svoje zákonné právo a vo veci odmietol vypovedať. Následne sa okresný súd na hlavných
pojednávaniach konaných 13. januára 2022 a 31. januára 2022 oboznámil so všetkými dôkazmi. Prečítal
zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného Q. Č., svedkyne Q. Č., svedka X. Z., svedka V. P. a
svedka X. O.. Taktiež súd prečítal znalecký posudok MUDr. Y., ako aj lekárske správy. Odsúdený mal

možnosť sa ku každému vykonanému dôkazu vyjadriť. Rovnako mal možnosť navrhovať a predkladať
dôkazy svedčiace v jeho prospech. Súd sa vysporiadal so všetkými navrhovanými dôkazmi zo strany
odsúdeného. Mám za to, že súd vykonal všetky dôkazy zákonným spôsobom, pričom takto vykonané
dôkazy správne vyhodnotil, keď uznal K. P. za vinného v zmysle obžaloby a taktiež mu uložil zákonný
a spravodlivý trest. Všetkými ostatnými námietkami odsúdeného sa už zaoberal Krajský súd v Banskej

Bystrici, ktorý rozhodoval o odvolaní odsúdeného. Poznamenávam, že dovolací súd nemôže skúmať a
spochybňovať skutkové zistenia a ani prostredníctvom tohto dôvodu nemôže nahrádzať iné mimoriadne
opravné prostriedky, ktoré slúžia na nápravu nedostatkov v skutkových zisteniach. Navyše uvádzam. že
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedok určeným na revíziu skutkových zistení,
ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolacie námietky obvineného, ak sa netýkali právneho

posúdenia zisteného skutku, ale iba zo subjektívneho pohľadu obvineného spochybňovali hodnotené
dôkazy vo veci konajúcimi súdmi, nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku. Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o dovolaní je viazaný skutkovým stavom veci tak,
ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery,
ktoré súdy vyhodnotili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Ťažisko dokazovania je v

konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba
súd odvolací. K námietkam odsúdeného navyše poznamenávam, že Trestný poriadok neurčuje lehotu
na podanie trestného oznámenia. V danom prípade ide o dispozičné právo poškodeného, prípadne
aj svedkov, kedy a či podajú trestné oznámenie. Obzvlášť pri trestnom čine ublíženia na zdraví, kedy
sa následok protiprávneho konania zvykne objaviť až s odstupom niekoľkých hodín, prípadne dní od

konania páchateľa. Tiež je potrebné poukázať, že o porušení zásady ‚ne bis in idem', teda nie dvakrát
v tej istej veci tu nemožno hovoriť, keďže odsúdený za uvedený skutok nebol v priestupkovom konaní
uznaný za vinného. Rovnako uvádzam, že odsúdený v priebehu celého trestné konania mal možnosť
namietať tak osobu znalca ako aj závery jeho vypracovaného znaleckého posudku, prípadne navrhnúťna hlavnom pojednávaní vypočuť osobu znalca. Uvedené však odsúdený nenavrhol a vypracovaný
znalecký posudok nenamieta .
Ďalej všeobecne konštatujem, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok určený k náprave

výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych pochybení a nie k revízii skutkových zistení v konaní
pred súdom I. stupňa, ktorého skutkové závery môže dopĺňať a korigovať odvolací súd. Pri posudzovaní
oprávnenosti tvrdenia po existencii dovolacích dôvodov je dovolací súd viazaný skutkovými zisteniami,
ktoré ustália súdy I. a II. stupňa, pokiaľ výslovne nedošlo k procesným a hmotnoprávnym pochybeniam.
Z horeuvedených dôvodov, preto navrhujem dovolanie K. P. podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku

zamietnuť".

Poškodený sa cez svoju obhajkyňu vyjadril v tom smere, že z podaného dovolania vyplýva, že
obvinený primárne zo svojho subjektívneho pohľadu spochybňuje vykonané dokazovanie OČTK a súdu,
nestotožňuje sa s ich závermi a nesúhlasí s rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov. To však nemôže
byť predmetom dovolacieho konania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Mal za to, že napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa nebolo porušené žiadne
ustanovenie v neprospech obvineného. Zistený skutkový stav zodpovedá skutočnosti, je zjavné, že bol
zistenýbezdôvodnýchpochybností,pričomsúdysvojeúvahyvosvojichrozhodnutiachjasneapodrobne
špecifikovali. Dôkazy boli vykonané zákonne. Ich spôsob vykonania nenamietal obvinený v žiadnom
štádiu konania. Nebolo porušené ani žiadne právo na obhajobu. Skutok bol správne právne posúdený

a nedošlo ani k žiadnemu nesprávnemu použitiu hmotnoprávneho ustanovenia. Navrhol teda dovolanie
obvineného buď odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku alebo zamietnuť podľa § 392 ods.
1 Trestného poriadku.

Obvinený na vyjadrenia prokurátora a poškodeného reagoval tak, že v plnom rozsahu zotrval na

podanom dovolaní.

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním

rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie
bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku a § 566
ods. 3 Trestného poriadku], osobou oprávnenou na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného
poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods.
1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že spĺňa obligatórne

obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a tiež, že obvinený pred jeho podaním
využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného
poriadku). Najvyšší súd po splnení vyššie vymedzenej formálnej prieskumnej povinnosti zistil, že
dovolanie obvineného je potrebné odmietnuť ako nedôvodné podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku,
nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 a nasledujúcich Trestného poriadku.

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto
opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom
poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých
najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody

taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi
zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne
užšie.

Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný

prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty.
Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a
dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie odvolanie".

Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385
ods. 1 Trestného poriadku, k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého
rozhodnutiaakonania,ktorémupredchádzalo(§374ods.1Trestnéhoporiadku)anieprávnychdôvodov
dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnoteniapodľa § 371 Trestného poriadku. Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené
dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku.

Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného
poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 Trestného poriadku a ani
iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm.
c) Trestného poriadku alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval
inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania

označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku.

Akaledovolacísúdzistíchyburozhodnutiaalebokonania,vecnešpecifikovanúdovolateľompodľa§374
ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne
uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného
poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného

poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu
(k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

V dovolaní spísanom a podanom prostredníctvom obhajcu obvinený nepodradil jednotlivé dovolacie

námietky pod konkrétne dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku, tieto iba označil
a v ďalšom bola úlohou najvyššieho súdu táto kvalifikovaná činnosť.

Námietky obvineného boli naprieč dovolaním najmä skutkového charakteru. Najvyšší súd tak hneď
úvodom pripomína, že na základe dovolania podaného obvineným sa skutkovým stavom nie je

oprávnený zaoberať.

Dovolaciemu súdu je zrejmé aj to, že s dovolacími námietkami obvineného sa vo svojich rozhodnutiach
Okresný súd Veľký Krtíš, sp. zn. 3T/75/2021, z 31. januára 2022 a Krajský súd v Banskej Bystrici, sp.
zn. 4To/40/2022, z 19. mája 2022 vysporiadali a najvyšší súd sa toho pridŕža. Tiež odvolacie námietky

boli v podstate rovnaké ako tie, ktoré obvinený uviedol v dovolaní. Najvyšší súd sa nižšie teda venuje
jeho najpodstatnejším tvrdeniam, ale v podstate opakuje už správne závery prijaté vo vyššie citovaných
rozhodnutiach súdov nižších stupňov.

K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo
porušené právo na obhajobu.

Jednou zo základných zásad trestného konania je aj zásada práva na obhajobu, vyjadrená v ustanovení

§ 2 ods. 9 Trestného poriadku. Právo na obhajobu je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tiež v čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c),
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo na obhajobu patrí k základným
atribútom spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej
strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných záujmov

a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože bezchybné rešpektovanie práva na obhajobu je
dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Zásada práva na obhajobu vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv
a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného

výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne
zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo
svojejpodstatejejrealizáciavčonajširšommeradlejenielenvzáujmeosoby,protiktorejsavedietrestné
konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj
zo záujmu na zistenie vierohodných záverov. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej

osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd a
možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré
sú predmetom ústavnej ochrany.Vyššie podrobne opisovaná zásada obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného:
- právo obhajovať sa osobne, alebo
- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky
na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného

a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie
každého obhajovacieho práva. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé
čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné
porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v
trestnomkonaní,samoosebenezakladádovolacídôvodpodľa§371ods.1písm.c)Trestnéhoporiadku.
Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným

spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie
práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci
boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Takétopochybeniedovolacísúdvkonanínezistil,tedanemožnokonštatovať,žedošlokporušeniupráva

na obhajobu obvineného K. P. zásadným spôsobom, a teda že existuje skutočnosť, ktorá sama o sebe
znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi najpodstatnejšími námietkami, ktoré v rámci tohto
dovolacieho dôvodu menovaný uviedol v písomných dôvodoch dovolania.

Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. l písm. c) Trestného poriadku argumentoval
tým, že neboli vykonané dôkazy, ktoré navrhoval vo svoj prospech, predovšetkým tie z hľadiska
objektívnosti lekárskych správ a pravdepodobnosti následkov konania.

Na tomto mieste je ku namietanému potrebné uviesť, že obvinený sa v danej veci zastupoval sám.
Zo spisu je zrejmé, že obvinený mal pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy
slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil a o týchto návrhoch súdy aj zákonným spôsobom
rozhodli. Okrem toho sa vyjadroval ku všetkým dôkazom, či už vykonaných v rámci prípravného konania,
ako aj konania pred súdom.

Podľa najvyššieho súdu hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného,
nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle uplatneného
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Jedná sa o skrytú formu vyjadrenia
záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy vyhodnotené v jeho prospech.

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku teda nemožno
považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe
použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Ak by
záver súdu o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími

dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,
odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom v zmysle § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku, ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie
právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Najvyšší súd
nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a aj ich hodnotenie súdmi

nižších stupňov. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací (§ 322 ods. 3 a § 326 ods. 5 Trestného poriadku).

Ak by však aj podľa vyššie uvedených kritérií išlo o porušenie práva na obhajobu, bolo by potrebné
posúdiť, či toto právo bolo porušené zásadným spôsobom, a to v závislosti na tom, či by porušenie práva

na obhajobu mohlo vyvolať odlišné rozhodnutie vo veci samej.

Z obsahu spisu je taktiež zjavné, že všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu a
podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne zabezpečené.Obvinený vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. l písm. c) Trestného poriadku argumentoval
tiež námietkou nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, kde nebolo preukázané, že

by obvinený poškodeného udrel päsťou, ani že by poškodený utrpel také zranenia, aké sú popisované
v znaleckom posudku s tým, že vierohodnosť výpovedi poškodeného je zásadne spochybnená.

V úzkej spojitosti s právom na obhajobu treba vnímať právo strany na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia spočíva v troch nasledujúcich a vzájomne sa
doplňujúcich rovinách:
a) je korelátom práva účastníka konania prednášať návrhy, argumenty a námietky, aby na tieto dostal
od súdu náležitú odpoveď,
b) predstavuje jednu zo záruk, že ,,výkon spravodlivosti" (justice in procedural effect, resp. justice in

action) nie je arbitrárny (svojvoľný), nepriehľadný a že rozhodovanie verejnej moci je kontrolované
verejnosťou,
c) vytvára predpoklad pre účinné uplatnenie opravných prostriedkov, ktoré má strana konania k
dispozícii.

Napriek nespornému významu vyššie rozvedeného práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
nejde o právo absolútne. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie nemožno interpretovať v tom
zmysle, že by zahŕňalo podrobnú odpoveď na každý argument strany konania (Van de Hurk v.
Holandsko, resp. Ruiz Torija v Španielsko).

Podstatou práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyhodnotiť a v
odôvodení rozhodnutia zareagovať na hlavné námietky účastníka konania (Donadze v. Gruzínsko) a
riadne posúdiť tvrdenia, argumenty a dôkazy predložené stranou konania (opätovne viď napr. Van de
Hurk v. Holandsko). Na podklade takéhoto postupu súdu je následne možné kvalifikovaným spôsobom
posúdiť, či bolo konanie ako celok spravodlivé. Mlčanie odvolacieho súdu ohľadom zákonnosti

odmietnutia vykonania dôkazov navrhnutých obvineným odporuje myšlienke spravodlivého procesu
(Krasulya v. Rusko).

Jedným zo základných princípov trestného konania je nutnosť starostlivo a úplne popísať dôkazný
postup,ktorýsúčasnetrebalogickyapresvedčivoodôvodniť.Uvedenúpožiadavkuzakotvilzákonodarca

do sústavy nárokov na odôvodnenie rozsudku, a tak isto aj uznesenia, ktoré má povahu rozhodnutia
vo veci samej. Preto nie je prípustné, aby odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí rešpektovať vyššie
vymedzené kritériá, bolo založené na skutkových zisteniach, ktoré nie sú náležitým spôsobom
odôvodnené, resp. primerane vysvetlené. Takéto rozhodnutia (ich odôvodnenie alebo absencia
takéhoto odôvodnenia tam, kedy rozhodné skutočnosti v zásade musia byť odôvodnené) nie sú

adhézne k určite zistenému skutkovému stavu vyjadrenému v odôvodnení dotknutého rozhodnutia.
Za takéhoto procesného stavu ide o rozhodnutia, ktoré nerešpektujú požiadavky Trestného poriadku
ako základného procesnoprávneho predpisu upravujúceho trestné konanie. V konečnom dôsledku sa
takéto rozhodnutie ,,posúva" aj do protiústavnej polohy, a to najmä z hľadiska nároku trestne stíhaného
obvineného na spravodlivé posúdenie jeho trestnej veci (ÚS 181/2000 - ČR). Napriek prezumpcii, že súd

nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, platí, že musí o vznesených návrhoch na vykonanie
dokazovania rozhodnúť a pokiaľ im nevyhovie, musí vo svojom rozhodnutí vysvetliť, z akých dôvodov
navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. prečo ich neprevzal ako základ svojich skutkových zistení (ÚS
413/2002 - ČR). Je vecou súdov nižšieho stupňa, ktoré dôkazy a v akej kvantite považujú za dostatočné
na preukázanie skutkového stavu.

Zo strany odvolacieho súdu ide preto o otázku právnu, kedy by zistené pochybenie mohlo potenciálne
zakladať dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (primerane 1TdoV/6/2017).
Pre dovolací súd je z pohľadu skúmania dodržania práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku podstatným zistenie, či sa súd prvého stupňa alebo odvolací súd návrhom

obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli aspoň
stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť.Povinnosťou súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo
obvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s
námietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená

prostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na
ktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery.

Výrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu,

pretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa
vysporiadalsdôkazmiaktoráargumentáciabolapresúdpresvedčivejšiaatvorízákladjehorozhodnutia.
Preto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť
obvineného ,,skontrolovať", ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz
o výkone spravodlivosti, v ,,jej mene" (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa musí
vysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami, ako aj argumentami obvineného, ktoré sú

podstatného právneho významu.

Na splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní
pochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V
nadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným, no najmä zrozumiteľným spôsobom

vyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z
hľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07).

Okresný súd Veľký Krtíš na str. 4-6 svojho odsudzujúceho rozsudku dôsledne, precízne, zrozumiteľne
a vyčerpávajúco rozobral všetky vykonané dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i v súhrne, presvedčivo

vysvetlil, prečo neuveril tvrdeniam obvineného a najmä, ktoré dôkazy preukazujú jeho vinu. Najvyšší súd
považuje odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa za dostatočný príklad toho, ako má odôvodnenie
rozsudku vyzerať, aby zodpovedalo nielen ustanoveniu § 168 Trestného poriadku, ale aj požiadavke
článku 6 ods. 1 Dohovoru. Tu treba poznamenať, že aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku,
ktorým zamietol odvolanie obvineného a poškodeného, na str. 4-5 aproboval v tejto časti rozhodnutie

súdu prvého stupňa. Na tom nič nemení skutočnosť, že dokazovanie pred súdom prvého stupňa bolo
rýchle a s nadštandardným využitím čítania a oboznamovania dôkazov, lebo uvedené bolo vykonané
v súlade s Trestným poriadkom.

Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený

dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na

dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch,
keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané
zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so

zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou
zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i
samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.

Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže

byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp.
mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného
postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo

založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere („solely or to a decisive extent") na dôkazoch získaných
nezákonným spôsobom, čo sa v predmetnej veci nestalo ( Mariana Marinescu v. Rumunsko - rozsudok
ESĽP z 2. februára 2010, Emen v. Turecko - rozsudok ESĽP z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalšív. Holandsko - rozsudok ESĽP z 23. apríla 1997, Visser v. Holandsko - rozsudok ESĽP zo 14. februára
2002, Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo - rozsudok ESĽP z 15. decembra 2011 a ďalšie).

V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister
spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz
alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k
záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia,

prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.

Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku - „rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie
- „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno
vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak,

že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli
a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a
dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, §
2ods.11Trestnéhoporiadku)anapokonsúdnemusívykonaťanitiedôkazy,ktoréstranysícenavrhli,ale
„neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie

(§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd
vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní)
bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom nie je možné považovať za okolnosť

odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko
iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Nevykonanie (arbitrárne), pre spravodlivé rozhodnutie známeho a dôležitého, významného či

rozhodného dôkazu súdom, môže však byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 3 Trestného
poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za
skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti
rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie.
S ohľadom na to nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní

navrhnutého dôkazu súdom (o odmietnutí vykonania, ktorého bolo rozhodnuté podľa § 272 ods. 3
Trestného poriadku a rozhodnutie o tom bolo riadne odôvodnené minimálne v rozsudku v zmysle § 168
ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) zodpovedať dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c),
resp. písm. g) Trestného poriadku.

Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi a judikatúre Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v
pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania
podaného ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd
nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nemožno takéto „skutkové"
preskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať)
prostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c), resp. písm. g)

Trestného poriadku, konkrétne uplatnením dovolacej námietky spočívajúcej v tom, že v pôvodnom
konaní nebol vykonaný konkrétny dôkaz, ktorý však podľa subjektívneho hodnotenia dovolateľa
vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal.

Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia

dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom
konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv.
skutkovej vete výroku o vine obvineného.Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia
otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase
výsledkom procesu hodnotenia dôkazov podľa kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,

z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať
izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov.

Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov
upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v

posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a
i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný
možný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku obvinený K. P. v
podstate poukazoval na vykonané znalecké dokazovanie.

Obvinený namietal najmä znalecký posudok znalca MUDr. Y. č. 44/2021 z 20. mája 2021 a lekárske
správy. Konkrétne ich obsah, ale u správ aj čas ich vzniku, a to všetko v spojitosti s údajnými
pochybnosťami o zranení poškodeného.

Čo sa týka skutočností týkajúcich sa posudzovania predmetného znaleckého posudku a lekárskych
správ,taktoformulovanédovolacienámietkysmerujúvýlučnelenvočifinálnemuhodnoteniuvykonaných
dôkazov, ktoré nekorešponduje jeho predstavám, ktorými sa súdy navyše vyčerpávajúco zaoberali.
K tvrdeniam obvineného najvyšší súd dodáva, že obzvlášť pri trestnom čine ublíženia na zdraví sa
následok protiprávneho konania zvykne objaviť až s odstupom času, t. j. niekoľkých hodín, prípadne dní.

K ostatnému uplatnenému pre dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku sa
obvinený vyjadril v súvislosti s dôvodom dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ku
ktorému najvyšší súd zaujal stanovisko už skôr.

Najvyšší súd preto môže len [s odkazom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou
Trestného poriadku] pre úplnosť poznamenať, že v predmetnej trestnej veci boli dôkazy vykonané
zákonnýmspôsobomanáslednetomuzodpovedajúcvzmysle§2ods.12Trestnéhoporiadkuajnáležite
vyhodnotené.

S poukazom na uvedené najvyšší súd nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy

viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom
dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku.

Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete

výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky
skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam
súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej
inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je
oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní

sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je druhou
odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok
vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného

činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený
pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie
okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené
použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,
§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného
zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a
spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia

slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.

Ako z citovaného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak aj z inštitútu dovolania je
zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Inak povedané, dovolací súd je viazaný zisteným
skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený posudzovať

spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy
vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému
stavu zistenému súdmi prvého, prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku,
môžeobvinenývdovolaníuplatňovaťlennámietkyprávnehocharakteru,nonikdynienámietkyskutkové.

Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti
rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací
súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez
ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať
(dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď

môže byť zamerané výlučne len na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného
poriadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže
doplňovať alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku
však nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu" inštanciu zameranú k
preskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa.

Dovolací súd preto pripomína, že právomoc dovolacieho súdu je v prípade dovolania podaného
oprávnenou osobou uvedenou v § 369 ods. 2 Trestného poriadku striktne ohraničená dôvodmi dovolania
len podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (prvá veta v odseku 2 § 369 Trestného poriadku) a pokiaľ
ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (tento prípad), naviac vetou za

bodkočiarkou - ,,správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť".
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dovolací súd nemôže už v tretej inštancii opätovne
hodnotiť dôkazy, a tak (ako sa to domáha dovolateľ) dokonca dospieť k iným, nepochybne skutkovým
záverom. Hodnotenie dôkazov a vyvodenie z toho právnych záverov je celkom nepochybne kategóriou
procesného práva - § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Je potom bez významu, či dospeli skôr konajúce a rozhodujúce súdy pri použití ich zákonom zverenej
povinnosti tak, ako je táto vymedzená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, k záverom markantne odlišným
od tých, ktoré v podanom dovolaní predkladá subjekt podávajúci dovolanie.

S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd konštatuje, že dovolacie námietky obvineného, ktoré
smerovali len k nesprávnosti a neúplnosti skutkových zistení, rozsahu dokazovania a hodnoteniu
dôkazov - v predmetnej trestnej veci sú stojace zjavne mimo uplatnený dovolací dôvod. Naviac, takto
formulované dovolacie námietky nemožno kvalifikovane podradiť ani pod akýkoľvek iný uplatniteľný
dovolací dôvod, nakoľko sa nimi v súvislosti s ich obsahom v podstate nie je možné z právneho hľadiska

zaoberať tak, aby bol dovolací prieskum aspoň okrajovo súladný s platnou a účinnou právnou úpravou
(výnimkou je už skôr zmieňovaná procesná situácia, keď je subjektom podávajúcim dovolanie minister
spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku).Najvyšší súd preto pripomína, že v prípade podania dovolania obvineným nie je odvolacím súdom a
má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku a v rámci toho
prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej a súd druhej inštancie

- viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Pre dovolací súd je v zmysle uvedeného rozhodujúcim skutkové zistenie, podľa ktorého obvinený
K. P. spáchal trestné činy (nie priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, o čom sa menovaný
snažil ním tvrdeným presvedčiť - nemožno tu hovoriť ani o porušení zásady ne bis in idem, keďže v

priestupkovom konaní menovaný nebol uznaný vinným) tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého
stupňa, následne potvrdeného odvolacím súdom. Popísanému skutkovému stavu plne zodpovedá aj
právnyzávervyjadrenývposúdeníkonaniaobvinenéhoakoprečinuublíženianazdravípodľa§156ods.
1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Použitú právnu
kvalifikáciu podľa citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku
zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označených trestných činov.

K objektívnej stránke stíhaných trestných činov ublíženia na zdraví a výtržníctva najvyšší súd pre úplnosť
uvádza, že o jej naplnení s odkazom na ustálený skutkový stav niet pochýb, pričom v tejto súvislosti
odkazuje na vyčerpávajúce právne závery vyjadrené v príslušných častiach odôvodnení rozhodnutí skôr
vo veci konajúcich a rozhodujúcich súdov.

Pokiaľ obvinený v nadväznosti na svoje dovolacie námietky podotkol, že skutkový stav nebol zistený
do takej miery, aby o ňom neexistovali dôvodné pochybnosti, posúdiac tvrdené v zmysle zásady v
pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo), najvyšší súd k tomu uvádza, že aj námietka
týkajúca sa nepoužitia uvedenej zásady je vo svojej podstate založená na spochybňovaní procesu

hodnotenia dôkazov vrátane skutkových zistení, ku ktorým dospeli vo veci konajúce súdy, a preto
s výnimkou ministerského dovolania podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku nepredstavuje účinne
uplatniteľnú námietku v dovolacom konaní.

Prelepšiepochopenie,zásadaindubioproreovyplývazprincípuprezumpcieneviny,ktoréhomateriálne

ukotvenie nachádzame v čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, resp. v čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a význam ktorého sa v trestnoprávnej legislatíve premietol v § 2 ods. 4 Trestného
poriadku. Keďže povaha uvedenej zásady je výlučne procesná, námietky s ňou spojené nie sú spôsobilé
naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (k tomu napr. uznesenie
najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/15/2013, z 1. júla 2013 alebo uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn.

3Tdo/47/2015, z 9. septembra 2015).

Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený
dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a preto aj v tejto časti dovolaciu
argumentáciu obvineného najvyšší súd odmietol ako zjavne nedôvodnú.

Nakoľko najvyšší súd s poukazom na vyššie konštatované nezistil naplnenie dôvodov dovolania,
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.