Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. máj 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/48/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4217218996
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4217218996.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej

a členiek senátu Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C., D. XXXX/X, zastúpený: Podhorský & Partners, s. r. o., advokátska kancelária,
Bratislava, Mlynské nivy 53, IČO: 46 962 000 proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o.,
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s. r. o., Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia 752,91 eura
s príslušenstvom a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia 1 140 eur, o odvolaní žalobcu
a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 5. januára 2023 č. k.

7C/49/2017-474 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í takto:

Žalovaný je povinný zaplatiť titulom bezdôvodného obohatenia žalobcovi sumu 752,91 eura s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne od 01. 11. 2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a vo zvyšku tohto nároku súd žalobu z a m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť titulom finančného zadosťučinenia žalobcovi sumu 376 eur, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku tohto nároku súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť
žalobcovi zaplatiť sumu 752,91 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% p. a. od 26. 07. 2017 do
zaplatenia, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania nárok. Rozhodnutie po

právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1, § 456, § 3 ods. 1, § 39, § 107 ods. 1, 2, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., § 3 ods. 1 nariadenia vlády č.
586/2008 Z. z., § 154, § 215 ods. 1, 2 a § 191 CSP. Uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia
sumy 752,91 eura spolu s úrokom z omeškania titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Podaním zo
dňa 09. 12. 2017 si uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.140 eur, pričom súd
prvej inštancie uznesením rozhodol o pripustení zmeny žaloby.

1.2. Súd prvej inštancie mal v rámci vykonaného dokazovania, a to z pripojeného spisu OS Komárno
sp. zn. 13C/179/2014 preukázané, že strany sporu boli v minulosti v právnom vzťahu z titulu poskytnutia
finančných prostriedkov, a to na základe vopred pripravenej formulárovej (typovej) zmluvy, ktorej obsah
žalovaný nemal možnosť reálne ovplyvniť. Súd v konaní pod sp. zn. 13C/179/2014 posúdil Žiadosť oposkytnutie revolvingového úveru, v spojení s Oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi zo dňa
16. 12. 2008, na základe ktorých úkonov žalobca A. B. mal získať finančné prostriedky v sume 17.000,-
Sk po prepočte 664,30 eura tak, že nedošlo k účinnému uzavretiu písomnej zmluvy o spotrebiteľskom

úvere a revolvingovom úvere pre absenciu písomného oznámenia o akceptácii návrhu zmluvy žalobcu
zo 16. 12. 2008 žalovaným. Na základe uvedených skutočností sa preto súd prvej inštancie stotožnil
s právoplatným rozhodnutím OS Komárno č. k. 13C/179/2014-47, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
08. 09. 2015, v ktorom bolo konštatované, že medzi stranami sporu nedošlo k účinnému uzavretiu
písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spoločnosť PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. umožnila

čerpanie finančných prostriedkov p. A. B. v sume 739,19 eura, ktorý však splatil sumu 1.492,10 eura a
týmto plnením získala spoločnosť PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. majetkový prospech v sume 752,19
eura bez právneho dôvodu, teda bezdôvodne sa obohatila podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Žalovanému tak vznikla povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať tomu, na úkor koho ho získal, a to v
sume 752,19 eura.

1.3. Súd prvej inštancie, posudzujúc vznesenú námietku premlčania žalovaným, ďalej uviedol, že
mal z pripojeného spisu sp. zn. 13C/179/2014 preukázané, že žalobca mal možnosť získať peňažné
prostriedky zo zdrojov spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. v čase po podpise žiadosti o
poskytnutie revolvingového úveru, a to dňa 16. 12. 2008, a takto 10-ročná objektívna lehota podľa § 107
ods. 2 Obč. zák. uplynula dňom 16. 12. 2018, avšak žalobca A. B. žalobu doručil ešte pred uplynutím

tejto objektívnej lehoty dňa 25. 07. 2017. Podľa súdu subjektívna doba začala plynúť odo dňa, kedy sa o
tom oprávnený v postavení žalobcu skutočne dozvedel a túto vedomosť mohol získať až z odôvodnenia
rozsudku OS Komárno č. k. 13C/179/2014-47 po jeho právoplatnosti, t. j. dňa 08. 09. 2015, a takto v
rámci 10-ročnej objektívnej lehoty, ktorá plynula od 17. 12. 2008 do 16. 12. 2018, uplynula aj dvojročná
subjektívna doba od 09. 09. 2015 do 08. 09. 2017. Nakoľko žalobca podanú žalobu doručil súdu dňa

25. 07. 2017, a nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia tak nie je premlčaný, je dôvodný,
a preto súd žalobe v tejto časti vyhovel.

1.4. Súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku na primerané finančné zadosťučinenie uviedol, že
tomuto nároku o zaplatenie sumy 1.140 eura nemohol vyhovieť. Žalovaný vzniesol námietku premlčania

uplatneného nároku, a nakoľko súd mal z obsahu spisového materiálu a pripojeného spisu OS Komárno
sp. zn. 13C/179/2014 preukázané, že žalobca A. B. mal možnosť získať peňažné prostriedky zo zdrojov
spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. v čase po podpise žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru, a to dňa 16. 12. 2008, a takto 10-ročná objektívna lehota podľa § 107 ods. 2 Obč. zák. uplynula
dňom 16. 12. 2018 a subjektívna doba podľa § 107 ods. 1 Obč. zák. začala plynúť odo dňa, kedy sa

o tom oprávnený v postavení žalobcu skutočne dozvedel, a podľa súdu, túto vedomosť mohol získať
až z odôvodnenia rozsudku OS Komárno č. k. 13C/179/2014-47 po jeho právoplatnosti, t. j. dňa 08.
09. 2015, a takto v rámci 10-ročnej objektívnej lehoty plynula aj dvojročná subjektívna doba od 09. 09.
2015 do 08. 09. 2017, avšak žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil až svojim podaním,
ktoré bolo doručené súdu dňa 10. 12. 2017, t. j. po uplynutí premlčacej doby, a preto súd nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Súd záverom uviedol, že úkony a konanie spoločnosti žalovaného
nie je v súlade s § 3 ods. 1 Obč. zákonníka s dobrými mravmi a sú podľa § 39 Obč. zákonníka
absolútne neplatné. O trovách konania súd rozhodol tak, že stranám sporu, ktoré boli zhodne zastúpené
advokátom,nepriznalnároknanáhradutrovkonaniavzmysleustanovenia§257CSP.Vprejednávanom
prípade nie je možné náhradu trov posúdiť porovnávaním uplatnených nárokov, a to v sume 752,91

eura z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 1.140 eur, nakoľko ide o dva nároky, kvalitatívne rozdielne, a v prípade, ak by súd rozhodol s
prihliadnutím na percentuálny úspech a neúspech, takéto rozhodnutie by bolo značne v neprospech
žalobcu, ktorý jednoznačne utrpel ujmu na svojich právach pri uzatvorení zmluvy aj tým, že žalovaná
spoločnosť využila jeho tiesnivú situáciu, na základe ktorej požiadal o úver a žalovaná spoločnosť mu

síce vyhovela, ale za neprijateľných podmienok pri dojednaných úrokoch, ktorých výšku žalobca nemal
možnosťsvojímkonanímovplyvniť,apretosúdpovažovalzaspravodlivévdanomprípade,abykaždázo
strán sporu znášala svoje trovy. Súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania zo sumy 752,91 eura
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 26. 07. 2017 do zaplatenia, a to odo dňa nasledujúceho po
doručení žaloby (25. 07. 2017) súdu, keď k ustáleniu nároku na vznik bezdôvodného obohatenia došlo

v právoplatnom rozhodnutí OS Komárno č. k. 13C/179/2014-47 a súd nárok na úroky z omeškania
nepriznal v zmysle žaloby za dni 24. 07. 2017 a 25. 07. 2017, nakoľko k omeškaniu sa takto mohla
dostať žalovaná strana od nasledujúceho dňa, t. j. po doručení žaloby dňa 25. 07. 2017.2. Proti tomuto rozsudku, v jeho výroku I. v časti, v ktorej sa žaloba zamietla a vo výroku II.,
podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku podmienok

pre vznik nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, resp. povinnosti preukazovania
vzniku nemajetkovej ujmy. Uviedol, že mu nie je zrejmé, na základe akých úvah a zákonných ustanovení
súd dospel k názoru o premlčaní tohto nároku tak v subjektívnej, ako i objektívnej premlčacej dobe,
keď právna úprava premlčania primeraného finančného zadosťučinenia nie je viazaná na posúdenie
plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je

upravený osobitným právnym predpisom, zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý ako
jedinú hmotnoprávnu podmienku pre priznanie daného nároku stanovuje úspešné uplatnenie porušenia
práva alebo povinnosti ustanovenej predpismi na ochranu spotrebiteľa. Svoj nárok odvíja od úspechu
v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 13C/179/2014, v ktorom bola žaloba
voči nemu (v pôvodnom konaní v postavení žalovaného) zamietnutá. Súd prvej inštancie aplikoval
na posúdenie premlčania inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia nesprávnu právnu normu,

a to ustanovenia § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, t. j. ustanovenia o premlčaní nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Zákon č. 250/2007 Z. z. upravujúci inštitút primeraného finančného
zadosťučinenia pritom neobsahuje žiadne ustanovenie, ktorým by sa stanovovala dĺžka premlčacej
doby vo vzťahu k tomuto nároku. Rovnako ani ustanovenia Občianskeho zákonníka, resp. iného
právneho predpisu v oblasti ochrany práv spotrebiteľa neobsahujú špeciálnu úpravu dĺžky premlčacej

doby vo vzťahu k primeranému finančnému zadosťučineniu. Na daný prípad je potrebné aplikovať §
101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právo premlčí v lehote 3 rokov odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať prvý raz. Podmienka uplatniteľnosti nároku podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z., a teda úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa bola splnená právoplatnosťou rozsudku
Okresného súdu Komárno sp. zn. 13C/179/2014 ku dňu 08. 09. 2015, ktorým súd žalobu zamietol

a konštatoval porušenie práva spotrebiteľa. Premlčacia doba pre uplatnenie nároku na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia začala plynúť dňom 09. 09. 2015 a uplynula ku dňu 09. 09.
2018. Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia si uplatnil už dňa 10. 12. 2017, teda
pred uplynutím premlčacej doby. Keďže preukázal splnenie podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z., ním uplatnený nárok je dôvodný a zákonný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania,
podal odvolanie aj žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písmeno b), f) a h) CSP a navrhol,
aby odvolací súd rozsudok v napádanom rozsahu zmenil a žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok

považuje za nepreskúmateľný a nezákonný pre nedostatok dôvodov o úmysle žalovaného získať
tvrdené bezdôvodné obohatenie, a teda pre nezákonnosť posúdenia námietky premlčania. Podľa
odôvodnenia rozsudku malo bezdôvodné obohatenie vzniknúť neuzavretím zmluvy o úvere, čo mal
konštatovať Okresný súd Komárno v rozsudku sp. zn. 13C/179/2014–47. Avšak ohľadne aplikácie 10-
ročnej premlčacej doby súd poukazuje na diametrálne inú skutočnosť – „výsledkom úmyselného konania

v snahe maximalizovať dosiahnutý zisk zvýšením úrokovej sadzby na 70% p. a.“ Čiže, podľa súdu
prvej inštancie síce bezdôvodné obohatenie vzniklo z jedného dôvodu (v tomto prípade pre neuzavretie
zmluvy o úvere), ale úmysel získať bezdôvodné obohatenie odôvodňuje absolútne iným dôvodom.
Rozhodnutie je tak vnútorne rozporné a nekonzistentné. Úmysel získať bezdôvodné obohatenie súd
prvej inštancie nezistil a neodôvodnil na základe dôvodu, pre ktorý vlastne malo obohatenie vzniknúť. Na

preukázanie úmyslu žalovaného získať bezdôvodné obohatenie nebol v konaní vykonaný žiadny dôkaz.
Tvrdený úmysel získať bezdôvodné obohatenie pritom vylučuje právna úprava maximálne prípustnej
výškyodplatyzaspotrebiteľskéúvery,akáplatilavčase„uzavretia“zmluvyorevolvingovomúverezodňa
16.12.2008. Záversúduoúmyslezískaťobohatenienazákladevýškyodplatyzaúverjenesprávny.Jev
rozpore s právnou úpravou, aby súd v podstate protiprávny úmysel žalovaného odôvodnil skutočnosťou,

ktorú právny poriadok aprobuje. Vo vzťahu k súdom prvej inštancie vyhodnotenej námietke premlčania
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil právnu
povahu rozhodnutia OS Komárno v konaní pod sp. zn. 13C/179/2014 ako konštitutívneho. V jeho
výrokovej časti sa neupravujú a nezakladajú žiadne práva a povinnosti. Ďalej, súd prvej inštancie
vôbec nezvážil obsah uvedeného rozsudku a priebeh konania 13C/179/2014, v rámci ktorého subjekt

vystupujúci na strane tamojšieho žalovaného (tu žalobca) tvrdil už v roku 2014 vznik bezdôvodného
obohatenia. Subjektívna premlčacia doba nemohla ani z tohto dôvodu začať plynúť od súdneho
rozhodnutia, ale od získania skutkových poznatkov o obohatení. To mimochodom tvrdil aj žalobca v
tomto konaní, keď uvádzal, že premlčacia doba začne plynúť od porady s advokátom, čiže sám potvrdil,že subjektívna premlčacia doba sa od právoplatnosti rozsudku 13C/179/2014 nepočíta. Súd prvej
inštancie nesprávne posúdil námietku premlčania, a to čo do subjektívnej a aj objektívnej premlčacej
doby, ich počítania, plynutia a uplynutia pred podaním žaloby na súde. Súd prvej inštancie dospel k

nesprávnym záverom, aj pokiaľ ide o úrok z omeškania. Doručenie žaloby na súd nie je právny dôvod
pre vznik jeho omeškania.

4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, považujúc odvolanie žalobcu za nedôvodné,
pretožesúdprvejinštanciesprávneposúdilnámietkupremleaniavoeiuplatoovaniuakéhoko3veknároku

na zaplatenie primeraného finaneného zados?ueinenia v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu
Komárno e. k. 13C/179/2014–47. Základným východiskom v súvislosti s tvrdeniami žalobcu je, že pre
uplatnenieprimeranéhozados?ueinenianiejenutné,abymupredchádzaloinésúdnekonanie.AjNSSR
v rozsudku pod sp. zn. 6Cdo/127/2017 zaujal stanovisko, že pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon
nevyžaduje,abybolmedzistranamisporzospotrebite3skejzmluvyaanito,abyžalobcoviapreukazovali
existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Význam uvedeného výkladu pre toto konanie a posúdenie námietky

premleania teda je, že ak sa primerané finanené zados?ueinenie môže uplatni? aj priamo, bez toho,
aby sa malo prebehnú? ureité súdne konanie o nároku z porušenia práv pod3a ustanovení na ochranu
spotrebite3a, potom to znamená, že premleacia doba nemôže zaea? plynú? pre takýto nárok až po
skoneeníuvedenéhosúdnehokonania.Pretopremleaciadobaprenárok,ktorýjemožnéuplatni?priamo
a bez potreby predchádzajúceho súdneho rozhodnutia nemôže zaea? plynú? až na základe nejakého

právoplatného súdneho rozhodnutia. Ak teda najvyšší súd definoval podmienky, za ktoré možno uplatni?
právo na primerané finanené zados?ueinenie a výslovne uviedol, že žiadny predchádzajúci spor medzi
dodávate3om a spotrebite3om nemusí prebieha?, potom okamih, kedy sa právo na primerané finanené
zados?ueinenie „mohlo prvýkrát“ vykona? sa logicky nemôže viaza? na skoneenie nejakého konania. V
takom prípade by predpokladom na jeho uplatnenie musel by? spor (prebiehajúci alebo skoneený), a to

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí nielenže neuviedol, ale výslovne poprel nutnos? tejto podmienky.
Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ani o základe nároku, t.j. netvrdil a nepreukázal žiadne
skutoenosti, že by nárok na primerané finanené zados?ueinenie vznikol. Rozsudok Okresného súdu
Komárno e. k. 13C/179/2014–47 nebol vydaný na základe záveru o porušení práv spotrebite3a, ale na
základe porušenia všeobecných ustanovení Obeianskeho zákonníka, a to nie sú právne normy ureené

na ochranu spotrebite3a ako má na mysli § 3 ods. 5 zákona e. 250/2007 Z. z.

5. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalobca, udávajúc, že s
argumentáciou žalovaného nesúhlasí a má za to, že v konaní riadne preukázal dôvodnos? nároku na
priznanie primeraného finaneného zados?ueinenia. Pod3a jeho názoru, žalovaný vytrhol z kontextu

eas? odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, prieom zo samotného znenia § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebite3a jednoznaene vyplýva, že na priznanie primeraného finaneného zados?
ueinenia sa vyžaduje existencia súdneho konania, v rámci ktorého sa všeobecným súdom konštatuje
porušenie práv/povinností vyplývajúcich z právnych predpisov ureených na ochranu spotrebite3a.
Z predmetného rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva záver o požiadavke judikovania porušenia

práva alebo povinnosti ureenej predpismi na ochranu spotrebite3a, a teda podmienkou priznania
nároku na primerané finanené zados?ueinenie je súdne konanie, v ktorom súd konštatuje porušenie
práv a povinností ureených právnymi predpismi na ochranu spotrebite3a. Právoplatnos?ou rozsudku
Okresného súdu Komárno sp. zn. 13C/179/2014 bolo judikované porušenie predpisov na ochranu
spotrebite3a. Trvá na už uvedenej argumentácii oh3adne dažky a poeiatku plynutia premleacej

doby na uplatnenie nároku na primerané finanené zados?ueinenie. Vo vz?ahu k preukazovaniu
okolností majúcich za následok vznik ujmy odôvodoujúcej priznanie primeraného finaneného zados?
ueinenia má za to, že z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebite3a je stanovená
jediná podmienka pre priznanie primeraného finaneného zados?ueinenia, a to judikovanie porušenia
práv alebo povinností stanovených právnymi predpismi na ochranu spotrebite3a, a teda, žiadne iné

skutoenosti spotrebite3 domáhajúci sa nároku na priznanie primeraného finaneného zados?ueinenia
nie je povinný preukazova?. Uviedol pritom už v konaní, že je už viac ako 7 rokov vystavený stavu,
kedyžalovanýneoprávnenezadržiavažalobcompoukázanéfinanenéprostriedkytitulombezdôvodného
obohatenia. Rovnako tak poukazuje na fakt, že bol vystavený stresu súdneho konania vedeného
Okresným súdom Komárno sp. zn. 13C/179/2014, v rámci ktorého sa voei nemu žalovaný (v

predmetnom konaní v procesnom postavení žalobcu) neoprávnene domáhal zaplatenia finanených
prostriedkov vo výške 415,90 eura s príslušenstvom. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že rozsudok
Okresného súdu Komárno sp. zn. 13C/179/2014 nebol vydaný na základe predpisov na ochranuspotrebite3ov. Z predmetného rozsudku vyplýva, že súd pri rozhodovaní vychádzal z ustanovení zákona
o spotrebite3ských úveroch.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že s týmto odvolaním nesúhlasí. Vo
vz?ahu k posúdeniu otázky „primeranej“ úrokovej sadzby v ease poskytnutia spotrebite3ského úveru
zo strany žalovaného sa stotožouje s názorom súdu prvej inštancie vo vz?ahu k priemernej výške
úrokovej sadzby v danom období. Žalovaný musel by? minimálne nepriamo uzrozumený s faktom, že
zmluva o spotrebite3skom úvere nie je vyhotovená v súlade so zákonom a že výška úroku je v rozpore

s dobrými mravmi. Pre posúdenie plynutia premleacej doby pre vydanie bezdôvodného obohatenia
je zásadný v danom prípade okamih právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa konštatuje právny
dôvod vydania bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Komárno konštatoval nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia v rozsudku sp. zn. 13C/179/2014 zo doa 09. 07. 2015, ktorý nadobudol
právoplatnos? doa 08. 09. 2015. Premleacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia teda zaeala
plynú? doom 09. 09. 2015. Vzh3adom na dátum právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Komárno

sp. zn. 13C/179/2014 je zrejmé, že žalobu podal veas, t. j. pre uplynutím premleacej doby na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Ialej uviedol, že z h3adiska subjektívnej premleacej doby je rozhodným
okamihom moment nadobudnutia skutoenej vedomosti o dôvodoch zakladajúcich nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, t.j. porada s právnym zástupcom doa 20. 02. 2017, kedy bola ním udelená
aj plná moc právnemu zástupcovi na zastupovanie v tomto konaní, a kedy nadobudol reálnu vedomos?

o okolnostiach zakladajúcich právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a subjektu, ktorý sa na jeho
úkor obohatil.

7. Následné písomné podania strán sporu obsahujú rovnakú právnu argumentáciu, ako ich skoršie
písomné vyjadrenia.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní
strán sporu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec na nariadenom odvolacom pojednávaní a po
prejednaní veci, zopakovaní dokazovania na odvolacom súde, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmeni? tak, ako vyplýva z výroku

tohto rozhodnutia, keiže neboli splnené podmienky ani na jeho potvrdenie, ako ani na zrušenie.

9. Pod3a § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý
b/ ide o nerozluené spoloeenstvo pod3a § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov

c/ ureitý spôsob usporiadania vz?ahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

10. Pod3a § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

11. V sporovom konaní je súd viazaný žalobným petitom, okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva

z § 216 ods. 2 CSP. Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, kei aj odvolací súd
je viazaný rozsahom, v akom odvolate3 napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom
konaní sa tak dispoziená zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j.
odvolanie prejedná len v medziach, v akých ho odvolate3 napáda. Odvolate3 musí v podanom odvolaní
uvies?, ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie

smeruje. Odvolate3 súeasne v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej
inštancie, ktoré by mohli by? v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri
svojom rozhodovaní o odvolaní prihliada? nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto
pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliada? len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote

na podanie odvolania a zároveo vyšli v odvolacom konaní najavo. Odvolate3 teda v podanom odvolaní
fakticky svojím dispozieným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej einnosti
odvolacieho súdu.

12. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd

zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 752,91 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
od 24. 07. 2017 do zaplatenia a náhrady trov konania. V žalobe dôvodil, že žalovaná suma predstavuje
výšku bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovaného, keď podľa tvrdenia žalobcu mal
povinnosť plniť žalovanému len sumu, ktorú reálne v zmysle spotrebiteľskej zmluvy vyčerpal, t. j. sumu739,19 eura, v skutočnosti však plnil vo výške 1.492,10 eura. Poukázal na skutočnosť, že okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/179/2014 považoval spotrebiteľskú zmluvu za bezúročnú a bez
poplatkov, vzhľadom na absenciu obsahových náležitostí podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Vzhľadom na právne posúdenie vykonané súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/179/2014, podľa
ktorého vrátil žalobca žalovanému finančné prostriedky presahujúce právny a morálny rámec, je plnenie
v sume 752,91 eura plnením bez právneho dôvodu, a teda bezdôvodným obohatením na strane
žalovaného, ktoré musí žalovaný vydať. Podaním zo dňa 09. 12. 2017 žalobca rozšíril ním uplatnený
nárokvtomtokonaníozaplatenieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavovýške1.140euruplatnený

v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Poukázal na to, že
keďže ako spotrebiteľ úspešne uplatnil porušenie práva na Okresnom súde Komárno v konaní pod sp.
zn. 13C/179/2014, patrí mu primerané finančné zadosťučinenie.

13. Zásadným z hľadiska posúdenia uplatneného nároku žalobcu, s ohľadom na nastolené právne
otázky tohto konania, ako i dôvody podaných odvolaní, bolo posúdenie toho, či žalobcom uplatnený

nárok, tak na bezdôvodné obohatenie, ako i zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia,
vzhľadom na žalovaným vznesené námietky premlčania, nie je nárokom premlčaným.

14. V kontexte posúdenia dôvodnosti žalobcom uplatneného plnenia na vydanie bezdôvodného
obohatenia a žalovaným vznesenej námietke premlčania tohto nároku žalobcu, žalovaný v podanom

odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil námietku premlčania, a to čo do subjektívnej
a aj objektívnej premlčacej doby, ich počítania, plynutia a uplynutia pred podaním žaloby.

15. Preskúmavajúc napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu právneho posúdenia
vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd

dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie uzavrel, že tento nárok žalobcu nie je nárokom
premlčaným, s takýmto záverom súdu prvej inštancie je dôvodné sa stotožniť.

16. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou
premlčania. Použitie tohto spôsobu obrany má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu

práva. Súd sa môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal samotnú
existenciu subjektívneho práva veriteľa. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia
zákon ustanovuje kombinované premlčacie doby, a to subjektívnu dvojročnú a objektívnu trojročnú,
v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia desaťročnú. Odlišný a na sebe nezávislý je začiatok
a priebeh ich plynutia, aj ich skončenie. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci

okamih, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Pri posudzovaní začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať zo skutočnej, nie z predpokladanej vedomosti
oprávneného o tom, že na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo a kto ho získal. Touto
vedomosťou ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale
skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Nie je pritom

rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto bezdôvodného obohatenia dozvedieť pri vynaložení
potrebnej starostlivosti, prípadne aj skôr.

17. Za skutkovú okolnosť (skutkové okolnosti), ktorá je podstatná pre nadobudnutie vedomosti
spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil,

potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, je potrebné považovať skutočnú vedomosť
spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej
zmluve. Bez tejto vedomosti je spotrebiteľ v presvedčení, že jeho povinnosťou je (bolo) plniť zmluvne
dohodnutý záväzok a splácať dlh splátkami vo výške dohodnutej v zmluve, ktorej návrh riadne a podľa
dôvery spotrebiteľa v súlade so zákonom vypracoval veriteľ - dodávateľ ponúkajúci svoj produkt.

Nestačí preto len predpokladať, že oprávnená osoba skutkové okolnosti mohla vedieť, alebo sa ich
mohla alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Otázku nadobudnutia skutočnej
vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto vedomosť získal. Ide totiž
o to, či je možné pri každej zmluve o spotrebiteľskom úvere a u každého spotrebiteľa automaticky

usudzovať nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení len na základe spotrebiteľovej
dôkladnej znalosti obsahu zmluvy o úvere a povinnosti plnenia na účet veriteľa, čo by v podstate
znamenalo prezumpciu jeho vedomosti o rozpore jej (niektorých) ustanovení so zákonom. Vychádzajúc
z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu,odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto
neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na
ujmu.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk, podľa názoru odvolacieho súdu, v prejednávanom
prípade podstatnou skutkovou okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť
subjektívna premlčacia doba, je vedomosť o tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorej zmluvnou
stranou spolu so žalovaným bol, je zmluvou, ktorá nebola platne uzatvorená a dlh spotrebiteľa nevznikol

zo zmluvného vzťahu, ale zo vzťahu z bezdôvodného obohatenia, v ktorom ohľade bol povinný vrátiť
dodávateľovi sumu, ktorú ako bezdôvodné obohatenie získal, a to vo výške 739,19 eura, pričom pokiaľ
spotrebiteľ plnil dodávateľovi sumou 1.492,10 eura, sumu poskytnutého úveru výrazne preplatil. Túto
vedomosť žalobca ako spotrebiteľ jednoznačne nadobudol z rozsudku Okresného súdu Komárno č. k.
13C/179/2014-47, pričom odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie mal za to, že o bezdôvodnom
obohatenísažalobcadozvedelnieprávoplatnosťoutohtorozsudku,alejehodoručením,kedynadobudol

reálnu vedomosť o jeho záveroch, uvedených odvolacím súdom vyššie. K doručeniu rozsudku v konaní
pod sp. zn. 13C/179/2014 došlo žalobcovi ako spotrebiteľovi dňa 17. augusta 2015, tak ako vyplýva
z doručenky v spise sp. zn. 13C/179/2014, a tak podľa názoru odvolacieho súdu, dňom nasledujúcim
začala žalobcovi plynúť subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie jeho nároku, ktorá do
podaniažalobynasúddňa25.07.2017neuplynulaažalobcatakpodalžalobupreduplynutímdvojročnej

subjektívnej premlčacej doby. V kontexte súdom prvej inštancie prijatých záverov v konaní pod sp. zn.
13C/179/2014, ktoré tomuto konaniu predchádzalo, odvolací súd na doplnenie udáva, že z odôvodnenia
rozhodnutia v tomto konaní je jednoznačný záver o tom, že medzi stranami sporu nedošlo k platnému
uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy, odvolávajúc sa na ustanovenia § 44 Občianskeho zákonníka,
a potom akákoľvek polemika, resp. zmätočná interpretácia záverov tohto rozhodnutia o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru nie je namieste, pretože táto by mohla nachádzať svoje opodstatnenie
v prípade, ak by úverová zmluva bola uzatvorená platne, nie v prípade konštatovaného neuzavretia
písomnej úverovej zmluvy, ako v konkrétnosti vyplýva z právoplatného rozhodnutia v konaní sp. zn.
13C/179/2014.

19. Vo vzťahu k plynutiu objektívnej premlčacej doby odvolací súd udáva, že súdy SR, vrátane
najvyšších súdnych autorít (napr. rozhodnutie NS SR 7Cdo/268/2021) už judikovali, že vo vzťahu k
aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby je potrebné poukázať na bod 42. v
spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C485/19 zo dňa 07. 10. 2019,
kde Európska komisia uviedla, že č1. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že
mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie
plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej
podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ
úmyselne porušil práva spotrebiteľa. Uvedené závery sú jednoznačne aplikovateľné aj na daný prípad

spotrebiteľského vzťahu strán sporu, keď ide o spotrebiteľský nárok, ktorý je harmonizovaný právom
Európskej únie. Rozsudky Súdneho dvora EÚ majú prednosť pred vnútroštátnymi prameňmi práva a
v rozsahu, v ktorom vnútroštátne právo im odporuje, má súd povinnosť zdržať sa aplikácie konfliktného
vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C 485/19 zásada efektivity
bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote, je nevyhnutné na tento typ nárokov

subsidiárne uplatňovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia
(a to bez skúmania zavinenia). V tomto ohľade sú potom bezpredmetné zmätočné úvahy súdu prvej
inštancie o úmyselnom konaní dodávateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu, objektívna premlčacia
doba začala plynúť vznikom bezdôvodného obohatenia, pričom z rozsudku Okresného súdu Komárno
vkonanípodsp.zn.13C/179/2014jezrejmé,žežalobcaakospotrebiteľúhrnomuhradilžalovanémuako

dodávateľovi v období od 09. 01. 2009 do 26. 07. 2013 sumu 1.492,10 eura, teda nad rámec poskytnutej
sumy 739,19 eura, a tak najneskôr dňom nasledujúcim po 26. 07. 2013 začala plynúť objektívna 10-
ročná premlčacia doba, ktorá ku dňu podania žaloby na súd neuplynula a žalobca tak podal žalobu
i v rámci plynutia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby, teda včas.

20. V kontexte vyššie uvedeného, pokiaľ súd prvej inštancie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 752,91 eura vyhovel, rozhodol správne. Na rozdiel však od súdu prvej inštancie,
vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania mal odvolací súd, s ohľadom na žalovaným prezentovaný
odvolací dôvod, za to, že k omeškaniu žalovaného s vydaním bezdôvodného obohatenia nedošlopodaním žaloby na súd, tak ako uzavrel súd prvej inštancie, ale jej doručením žalovanému dňa 31.
10. 2017, ktoré doručenie žaloby možno považovať za výzvu na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Potom bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k príslušenstvu priznaného nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia zmeniť tak, že nárok na úrok z omeškania zo sumy 752,91 eura
vznikol žalobcovi, počnúc od 01. 11. 2017 (dňom nasledujúcim po doručení) do zaplatenia, čo súčasne
viedlo k zamietnutiu časti takto uplatneného nároku na úrok z omeškania.

21. Vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na plnenie titulom primeraného finančného

zadosťučinenia je potrebné odvolanie žalobcu považovať v celom rozsahu za dôvodné, keď súd prvej
inštancie na posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania aplikoval nesprávnu hmotnoprávnu
normu, a tak prijal nesprávne právne závery o premlčaní tohto nároku.

22. Právo na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia je právom, ktoré podlieha
premlčaniu. Premlčuje sa vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho

zákonníka. Právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká spotrebiteľovi úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinností, preto určujúcim momentom na plynutie premlčacej lehoty nie je
okamih, kedy došlo k porušeniu práv alebo povinností (teda nie je ním v tomto prípade okamih
uzatvorenia zmlúv), ale okamih úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinností, čo v tomto
prípade predstavuje právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie č. k. 13C/179/2014-47 zo dňa 09.

07. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08. 09. 2015. Keďže žalobca uplatnil svoj nárok na
plnenie titulom primeraného finančného zadosťučinenia na súde dňa 10. 12. 2017, urobil tak v rámci
plynutia 3-ročnej premlčacej doby, teda včas. Pokiaľ potom súd prvej inštancie, nesprávne aplikujúc
na premlčanie tohto nároku žalobcu ustanovenie § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka uzavrel, že
tento nárok žalobcu je premlčaný, tieto závery súdu prvej inštancie nie sú správne, keď aplikáciou

správneho ustanovenia právnej normy § 101 Občianskeho zákonníka, je jednoznačné, že žalobca si
tento nárok uplatnil včas. Vo vzťahu k nastolenej spornej otázke, či si žalobca úspešne uplatnil porušenie
práva alebo povinnosti, a či tak došlo k uvedenému v konaní pod sp. zn. 13C/179/2014, odvolací
súd udáva, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa

nárok z porušenia práva a povinnosti (R 4/2022), čo bolo v danom prípade v konaní pod sp.
zn. 13C/179/2014, z ktorého záverov jednoznačne vyplýva porušenie práva spotrebiteľa plnením
dodávateľovi nad rámec poskytnutej sumy 739,19 eura, až do výšky 1.492,10 eura. Dôsledkom týchto
záverov súdu bolo zamietnutie žaloby dodávateľa, a tak úspech spotrebiteľa v konaní. Na margo
uvedeného je dôvodné uviesť i to, že z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa nevyplýva skutočnosť, aby žalobu o primerané finančné zadosťučinenie bolo možné podať
spotrebiteľom jedine a výhradne až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa určí porušenie práv, resp.
povinností dodávateľa voči spotrebiteľovi. Možno konštatovať, že je na výbere samotného spotrebiteľa,
či zvolí postup uplatnenia nároku na ochranu spotrebiteľských práv a nároku na primerané finančné
zadosťučinenie jednou žalobou, alebo samostatnými žalobami. Deklarácia porušenia práva spotrebiteľa

alebo povinnosti dodávateľa v spotrebiteľskom vzťahu síce pre úspešné uplatnenie primeraného
finančného zadosťučinenia vykonaná byť musí, avšak nie právoplatne. Teda rozsudok o porušení práv
spotrebiteľa je síce podmienkou pre rozhodovanie o primeranom finančnom zadosťučinení, ale súd
o ňom môže rozhodnúť spolu s rozhodnutím o tomto porušení. V kontexte uvedeného možno potom
uzavrieť taký záver, že v prípade, ak by úspešným uplatnením porušenia práva a povinnosti žalobcu

nebolo konštatovanie porušenia jeho práva v konaní pod sp. zn. 13C/179/2014, je úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti žalobcu ním uplatnený a priznaný nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia v tomto konaní, ktorý nárok si žalobca riadne a včas uplatnil, a potom o premlčaní nároku na
plnenie titulom primeraného finančného zadosťučinenia uplatneného spolu s nárokom na bezdôvodné
obohatenie nie je dôvod vôbec pojednávať.

23. Jediným predpokladom, ktoré ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. vyžaduje, je,
že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi. Zákon, pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, nestanovuje žiadne
kritériá, ktoré by bolo potrebné zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.

Je tak vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil
rozsahfinančnéhozadosťučinenia.Namiestejeprihliadnuťnavšetkyskutkovéokolnostidanéhoprípadu
a určiť takú výšku finančného zadosťučinenia, ktorá je vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým
okolnostiam primeraná.24. V konkrétnostiach prejednávanej veci za okolnosti, ktoré je dôvodné z hľadiska rozhodovania
o výške finančného zadosťučinenia zohľadniť, považoval odvolací súd tie, ktoré vystavili žalobcu

stresu z vedenia súdnych konaní, a to tak konania pod sp. zn. 13C/179/2014, ktoré bolo voči nemu
vedené žalovaným neúspešne, pričom žalovaný, napriek tomu, že musel a mal vedomosť o vzniku
bezdôvodného obohatenia na jeho strane vo výške prijatého plnenia nad sumu 739,19 eura, túto
sumu žalobcovi nevrátil a v zásade za účelom jej vrátenia vystavil žalobcu vedeniu ďalšieho súdneho
konania v prejednávanej veci. Žalobca tak, ako osoba neznalá práva, za účelom ochrany svojich práv

vyhľadal právne poradenstvo a vstúpil do sporu s dodávateľom ako ekonomicky i právne silnejším
subjektom, čo podľa názoru odvolacieho súdu privodilo reálne vykonaný zásah nielen do majetkových,
ale i nemajetkových práv žalobcu, ktorý zásah bol spôsobilý privodiť ujmu. Konanie žalovaného
spôsobiložalobcovidiskomfortzdôvodu,žeakospotrebiteľboljednakvystavenýnedôvodnémukonaniu
zo strany dodávateľa, ako i bol nútený domáhať sa ochrany práv na súde. Potom primerané finančné
zadosťučinenie je primeranou satisfakciou za stav, ktorý žalobca v dôsledku konania žalovaného musel

strpieť a plní i primeranú sankčnú funkciu vo vzťahu k žalovanému. Pokiaľ ide o jeho výšku, vzhľadom na
okolnosti tejto veci a skutočnosť, že žalobca plnil nad rámec poskytnutého plnenia zo strany žalovaného
sumu 752,91 eura, vo vzťahu ku ktorej bol nútený až žalobou domáhať sa svojich práv, odvolací súd
považoval za primeranú takú výšku finančného zadosťučinenia, ktorá predstavuje 50% z tejto sumy, čo
je suma 376 eur, na zaplatenie ktorej zaviazal žalovaného a vo zvyšku uplatneného nároku na primerané

finančné zadosťučinenie žalobu zamietol.

25. Sohľadomnavyššiekonštatované,odvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievzmysle
ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, ako vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

26. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP tak,
že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca bol plne úspešnou
stranou sporu vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
752,91 eura, s nárokom na plnú náhradu trov konania. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na finančné
zadosťučinenie, čo do jeho základu, keďže nárok bol daný, bol žalobca rovnako úspešnou stranou tohto

sporu, s nárokom na náhradu trov konania, pričom výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu.
V kontexte uvedeného potom odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, pričom pri výpočte konkrétnej výšky trov konania bude súd prvej inštancie vychádzať vo vzťahu
k finančnému zadosťučineniu z jeho priznanej výšky.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).