Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/209/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316207961
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:2316207961.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobkyne: J. A., nar. X.,
bytom M., zastúpená JUDr. Ivan Rendek advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Šafárikova 1522/42,
Galanta, proti žalovaným: 1/ P. R., nar. X., 2/ M. R. C., nar. X., obaja bytom I., obaja zastúpení SOPKO
LEGAL, s. r. o., so sídlom Paulínska 24, Trnava, IČO: 47 631 741, o nahradenie prejavu vôle, vedenom
na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 17C/197/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave z 5. apríla 2022 sp. zn. 11Co/75/2021, takto

r o z h o d o l :

Pristúpenie Z. C., nar. X., bytom I., do konania na strane žalovaného namiesto žalovaných 1/ a 2/ n

e p r i p ú š ť a .

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaným 1/ a 2/ priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej aj „súd prvej inštancie“, „prvoinštančný súd“ alebo „okresný súd“)
rozsudkom z 19. apríla 2018 č. k. 17C/197/2016-127, žalobu zamietol a žalovaným priznal voči žalobkyni
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1.NaodvolaniežalobkyneKrajskýsúdvTrnave(ďalejaj„odvolacísúd“alebo„krajskýsúd“)uznesením
z 25. júna 2019 sp. zn. 9Co/305/2018, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Predmetom sporu bol uplatnený nárok na nahradenie prejavu vôle
z dôvodu porušenia predkupného práva, ktorého sa môže domáhať dotknutý spoluvlastník. Odvolací
súd uviedol, že v takomto konaní je súd povinný zisťovať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, t. j. či
je spoluvlastníkom a následne, či došlo k porušeniu jeho zákonného predkupného práva. Pri otázke

preukazovania vlastníckeho práva súd vychádza z jeho zápisu v katastri nehnuteľností, ktorým je
viazaný. Uviedol, že okresný súd sa dopustil zásadného právneho pochybenia, keď v rámci skúmania
aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne dospel k záveru, že žalobkyňa nie je vlastníčkou podielu 1/56
na predmetných nehnuteľnostiach. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď začal riešiť spornosť
vlastníckeho práva k tomuto spoluvlastníckemu podielu bez toho, že by sa dotknutý spoluvlastník
domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva. Záver, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti (podiel
1/56) nadobudol vydržaním C. P., by bol možný len v spore, ktorého predmetom bude určenie

vlastníckeho práva, a ktorého sporovou stranou na strane žalobcu bude ten, kto popiera vlastnícke právo
aktuálne zapísanej vlastníčky J. A. preukazujúc, že vlastnícke právo svedčí jemu, resp. jeho právnemu
predchodcovi.2. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom z 24. júna 2021 č. k. 17C/197/2016-290, žalobu
zamietol a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje
rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 129 ods. 1, § 134 ods. 1 a 3, § 140 zákona č.

40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „OZ“). Z vykonaného
dokazovania súd dospel k záveru, že na LV č. XXX ku dňu 19. 09. 2014 boli ako podieloví spoluvlastníci
nehnuteľností zapísaní: Q. O. v podiele 1/56, Q. C. v podiele 28/112 (14/56), E. P. v podiele 27/56 a M.
W. v podiele 28/112 (14/56). Dňa 19. 09. 2014 uzatvorili žalovaní ako kupujúci a podieloví spoluvlastníci
- Q. C., E. P. a M. W. ako predávajúci kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol predaj podielu nehnuteľností

vo výške 55/56 za kúpnu cenu 2.000 eur. Z Osvedčenia o dedičstve po poručiteľke Q. O., nar. XX.
XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, právoplatného 12. 01. 2016, mal súd preukázané, že žalobkyňa
nadobudla po smrti poručiteľky do vlastníctva podiel na predmetných nehnuteľnostiach vo výške 1/56
k celku. Súd prvej inštancie k vyslovenému právnemu názoru odvolacieho súdu poukázal na to, že ak
sa žalobkyňa domáha nahradenia prejavu vôle a žalovaní poukazujú na nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie žalobkyne, nakoľko ju nepovažujú za spoluvlastníka nehnuteľností, potom sa súd prvej

inštancie musí zaoberať, aj keď iba ako prejudiciálnou otázkou, vlastníctvom sporných nehnuteľností.
Nevlastník nemôže žiadať súd o nahradenie prejavu vôle, pretože nehnuteľnosť by pripadla do rúk
nevlastníka (také rozhodnutie by nebolo spravodlivé, ani zákonné). Súd sa preto musel zaoberať tým,
či C. P. vydržal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané,
že C. P. nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 vydržaním najneskôr k 01. 04.

1986 (tento riadne a nerušene svoje vlastnícke právo vykonával od 08. 11. 1971 až do roku 2016),
predtým vlastnícky patriace Q. O.. Z uvedeného jednoznačne podľa názoru súdu vyplýva, že žalobkyňa
nemohla nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 k celku dedením. Žalobkyňa od
roku 1964 až do roku 2016 neprejavovala skutočný záujem o nehnuteľnosti, reálne ani nevie, kde
sa nehnuteľnosti nachádzajú, nikdy ich neužívala a nedomáhala sa vyporiadania situácie ohľadne

vlastníctva.Súdďalejuviedol,žeakbyajvychádzalztoho,žežalobkyňajepodielovým spoluvlastníkom,
rozhodol by rovnako, nakoľko žalovaní pred podpisom kúpnej zmluvy „pátrali“ im všetkými dostupnými
možnosťami po dedičoch Q. O., avšak neúspešne. V závere súd poukázal aj na nekalosť konania
žalobkyne pri dedičskom konaní sp. zn. 30D/136/2015, keď notárovi, ktorý dodatočne prejednával
dedičstvo po nebohej Q. O., vedome zatajila existenciu vyvlastňovacieho rozhodnutia z 15. 10. 1971.

O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže žalovaní boli v konaní
plne úspešní.

3. Na odvolanie žalobkyne odvolací súd rozsudkom z 5. apríla 2022 sp. zn. 11Co/75/2021, napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným 1/ a 2/ voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3.1. Odvolací súd považoval právny názor vyslovený v uznesení z 25. júna 2019 č. k. 9Co/305/2018-176
za nesprávny, v rozpore so zákonom, ako aj rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“). Odkázal na judikatúru dovolacieho súdu, podľa ktorej zápis v katastri

nie je dôvodom, pre ktorý by súd nemohol ako predbežnú riešiť otázku vlastníctva nehnuteľnosti,
alebo odchýliť sa pri posúdení otázky, kto je jej vlastníkom, od stavu zaevidovaného v
katastri nehnuteľností. S poukazom na zodpovedajúce ustanovenia CSP považoval za správny
postup súdu prvej inštancie, ktorý sa napriek nesprávnemu právnemu záveru vyslovenému odvolacím
súdom zaoberal ako predbežnou, otázkou vlastníckeho práva žalobkyne, a teda jej aktívnou vecnou

legitimáciou. Odvolací súd v plnom rozsahu prebral súdom prvej inštancie zistený skutkový stav,
ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho
výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym
skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených
nárokov. Odvolací súd v celom rozsahu zdieľal i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý

na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne
vyložil. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP už iba odkázal na správne a presvedčivé
písomné vyhotovenie rozsudku. Ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenašiel dôvod, pre ktorý
by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť. Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako
súd prvej inštancie, že C. P. bol dobromyseľným držiteľom nehnuteľnosti - spoluvlastníckeho podielu

po zákonom ustanovenú dobu, pričom objektívne mohol byť dobromyseľný, že držanú vec nadobudol
poctivým spôsobom - vyvlastnením a zaplatením náhrady za vyvlastnený podiel. Rovnako správnym
bol i záver, že vec držal po zákonom stanovenú dobu, pričom v držbe nebol rušený. V tomto smere
vykonal prvoinštančný súd dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého správne vyhodnotil a vec správneprávne posúdil. Záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie
žaloby, nakoľko nie je spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností, a teda si nemôže uplatňovať nároky
titulom porušenia zákonného predkupného práva, bol správny. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou

odvolateľky, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Ďalšie
argumenty strán považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď i podľa už konštantnej
judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými

stranami.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie z dôvodu
uvedeného v § 420 písm. f) CSP. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom
výroku a vo výroku o trovách odvolacieho konania zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Dovolateľka za nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým znemožnil, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, označila
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd podľa nej na žiadnu kľúčovú
námietku z odvolania vlastný názor nesformuloval. Menovite tieto námietky v dovolaní zopakovala.
V ďalšej časti uviedla, že odvolací súd porušil zásadu hodnovernosti katastra. Doplnila, že zasiahol
do jej práv tým, že nerešpektoval svoje vlastné závery z predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia.

5. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že Krajský súd v Trnave v rozsudku presvedčivo
a úplne zodpovedal na všetky argumenty a otázky, ktoré sú pre prijaté závery právne významné,
pričom svoje závery riadne odôvodnil aj poukázaním na jednotlivé vykonané dôkazy. V rozsudku
nemožno identifikovať žalobkyňou naznačené údajné nedostatočné odôvodnenie, prípadne jeho údajnú

zmätočnosť alebo arbitrárnosť. Navrhli preto, aby dovolací súd dovolanie zamietol.

5.1. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných naďalej trvala na podanom dovolaní.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, nie však dôvodné.

7. V prvom rade bolo potrebné, aby najvyšší súd rozhodol o zmene subjektu na strane žalovaných, ako

to svojím podaním v dovolacom konaní, doručeným najvyššiemu súdu 6. novembra 2023, navrhovala
žalobkyňa. Svoj návrh odôvodnila tým, že po začatí dovolacieho konania nastala právna skutočnosť
- predaj spoluvlastníckeho podielu 55/56 k celku na dotknutých pozemkoch zo žalovaných 1/ a 2/
na Z. C. - čím došlo k singulárnej sukcesii a tiež k procesnému nástupníctvu vo veci, keďže jemu v
súčasnosti svedčí vlastnícke právo. Poukázala na uznesenie najvyššieho súdu z 29. januára 2019 sp.

zn. 8Cdo/152/2018, ktorý modifikoval zásadnú nemožnosť zmeny žalobcu v dovolacom konaní.

7.1. V súdenej veci však ide o iný prípad. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/152/2018 prebiehalo konanie o
určenie vlastníckeho práva, pričom bol žalobca úspešný a po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku,
ako „nový“ vlastník vec previedol inej osobe. Na návrh jedného zo žalovaných, ktorý bol zároveň

aj dovolateľom, dovolací súd rozhodol o zmene žalobcu, nakoľko sa kupujúci ako nový vlastník stal
držiteľom subjektívnych práv (vlastníctvo), o ktorých sa priamo v dovolacom konaní rozhoduje. Na
rozdiel od tohto prípadu v preskúmavanom konaní navrhovala žalobkyňa nahradenie prejavu vôle
pri prevode spoluvlastníckeho podielu, nakoľko došlo k porušeniu jej predkupného práva. Nekoná sa
teda o jej vlastníckom práve, ale o jej predkupnom práve, ktoré bolo porušené zmluvou medzi pôvodnými

spoluvlastníkmi p. C. a spol. na jednej strane a žalovanými na strane druhej. Takto bol žalobkyňou
vymedzený predmet konania, ktorý vyplýva zo zmluvy a nie z obsahu vlastníckeho práva žalobcu.
Predmet konania nemá s Z. C., napriek nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu, nič spoločné.
Naviac, keďže žalobkyňa pri koncipovaní žaloby vychádzala z podmienok, za akých prebehol
pôvodný prevod spoluvlastníckych podielov, nepostačujú zistené skutkové závery na výrok rozhodnutia

súdu, ktorý by sa týkal nového prevodu spoluvlastníckeho podielu zo žalovaných na Z. C.. Skutkový
základ sporu je iný, ako by bol v prípade, ak by žalovaným bol Z. C., keďže sa týka iného prevodu
spoluvlastníckych podielov, pri ktorom malo dôjsť k porušeniu predkupného práva žalobkyne podľa
žaloby. Preto návrhu na zmenu subjektu na strane žalovaného dovolací súd nemohol vyhovieť.8. Dovolací súd ďalej skúmal existenciu dovolateľkou uplatneného dovolacieho dôvodu, ktorým je tzv.
vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie

je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1
CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym

poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.
Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) dovolateľka v dovolaní namietala nepreskúmateľnosť
rozsudku odvolacieho súdu a jeho nedostatočné odôvodnenie.

11. K námietkam žalobkyne týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na
spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj
právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v sebe zahŕňajú
aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť
rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia
súdnehorozhodnutiamusívyplývaťvzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS
117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-
B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý

argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka
konania (II. ÚS 76/07).12. Vo svetle uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu, napadnutý
dovolaním žalobkyne, spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto
ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odvolací

súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, že zistil, že žalobkyňa nie je v danej veci aktívne
vecne legitimovaná, nakoľko žalovaní spochybnili jej vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu na
spoločnej nehnuteľnosti. Z odôvodnení rozhodnutí obidvoch súdov nižších inštancií, chápaných v ich
organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018) je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov
súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké

závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd prijaté
rozhodnutie náležite vysvetlil. Odôvodnenie jeho rozsudku zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Odvolací súd sa stručným, ale dostatočným spôsobom
vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami odvolateľky - žalobkyne. So všetkými sa v zásade

zaoberal už súd prvej inštancie, vysporiadal sa s nimi podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným
spôsobom a nenašiel nič, čo by k tomu už dodal. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a
jeho rozhodnutie konzistentné. Závery, ku ktorým odvolací súd dospel, sú prijateľné pre právnickú aj
laickú verejnosť. Dovolací súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Dovolateľka v dovolaní neuvádza relevantné
skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v základnom konaní.

13. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd (spolu so súdom prvej inštancie) vo svojom odôvodnení

dostatočným spôsobom poukázal na zistený skutkový stav a z neho vyvodil závery, že nemohol vyhovieť
žalobkyni, keďže bolo dôvodne spochybnené jej vlastnícke právo k predmetnému spoluvlastníckemu
podielu, a teda nie je oprávnená sa domáhať porušenia zákonného predkupného práva. Rovnako
dostatočne vysvetlil, akým spôsobom došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva neb. C. P. titulom
vydržania. Naplnenie podmienok vydržania podľa odvolacieho súdu vychádzalo z tzv. putatívneho

titulu nadobudnutia, pričom na takúto možnosť začatia plynutia vydržacej doby poukázal s odkazom
na rozhodnutie ústavného súdu i rozhodnutia najvyššieho súdu (iné ako to, ktorým argumentuje
žalobkyňa), ktoré sa touto problematikou zaoberajú. Takýto spôsob odôvodnenia možno považovať
za dostatočný. Dovolací súd dopĺňa, že odvolací súd situáciu vyriešil tak, že je možné vysporiadať
predmetný spoluvlastnícky podiel v inom konaní definitívne. Krajský súd okrem iného vysvetlil, prečo

sa zaoberal len časťou odôvodnenia odvolania. Odvolacia argumentácia žalobkyne, akokoľvek bola
rozsiahla, nič nemohla zmeniť na záveroch odvolacieho súdu, preto sa správne zaoberal iba jej
relevantnými časťami. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa skutkových záverov, tieto ako je vysvetlené
nižšie, nie sú predmetom dovolacieho prieskumu. S vykonaným dokazovaním sa súd prvej inštancie
vysporiadal napr. v bodoch 17. až 21. svojho rozsudku, s nevykonaním dôkazov sa vysporiadal v bode

36. a nasl. Nie je porušením práva na spravodlivý proces, keď súd z vykonaných dôkazov vyvodí iné
závery ako predpokladá strana sporu, hoc aj tá, ktorá dôkaz predložila. Za zásadnú považuje dovolací
súdskutočnosť,ževčaseuzavretiapredmetnýchzmlúvoprevodespoluvlastníckychpodielovžalobkyňa
ako podielová spoluvlastníčka v katastri nehnuteľností zapísaná nebola. Nepodstatná pre toto konanie je
i skutočnosť, že sa v minulosti pán C. P. nedomáhal zápisu svojho vlastníckeho práva do listu vlastníctva.

14. Porušenia práva na spravodlivý proces sa podľa dovolateľky mal odvolací súd dopustiť i tým, že
sa odlíšil od právneho názoru, ktorý sám v predchádzajúcom uznesení zaujal. Dovolací súd na
tomto mieste pripomína, že v praxi nie je vylúčená situácia, že odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí
vysloví určitý právny názor, avšak po podaní nového odvolania tento svoj vlastný právny názor zmení

(bez toho, aby došlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného skutkového stavu a pod.) a rozhodne
inak. Už staršia rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 68/1971) pripustila, aby odvolací súd svoj
skorší záväzný právny názor vyjadrený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zmenil, nakoľko z
Občianskeho súdneho poriadku nevyplývala viazanosť vlastným právnym názorom. Keďže ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku ohľadom kasačnej záväznosti rozhodnutí súdov vyššej inštancie sú

obsahovo totožné s ustanoveniami v Civilnom sporovom poriadku, je táto judikatúra použiteľná aj pre
nový procesný kódex. Názor, že odvolací súd sa nemusí bezvýhradne riadiť vlastným právnym názorom,
vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí, bol odôvodňovaný medziiným aj „zásadou socialistickej
zákonnosti, ktorá vyžaduje, aby na zistený skutkový stav sa správne použil zákon. (...) Nemožnoani prehliadať, do akej miery by utrpela vážnosť odvolacieho súdu tým, že by zotrval na právnom
názore, o nesprávnosti ktorého sa už presvedčil.“ (Rubeš, J. a kol., Komentár k Občianskemu súdnemu
poriadku, 1. diel, Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 732). Táto názorová

predstavasapresadila ajpospoločensko-politickýchzmenáchpor.1989,ato„predovšetkýmsohľadom
na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom“ (nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013). Ústavný súd v
predmetnom náleze o. i. konštatoval, že „pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť
vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napríklad aj pod

vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy)
zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými
predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn. 28Cdo/3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky
v rozsudku z 3. mája 2007 vo veci sp. zn. 22Cdo/1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre

súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju
považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý
je vo všeobecnosti viazaný len zákonom ... Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže
byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.“

14.1. Z týchto dôvodov (ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný
len zákonom) je a priori vylúčené, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces procesným
postupom odvolacieho súdu, ktorý v napadnutom rozsudku ohľadom svojich právnych záverov negoval
svoje skoršie názory, vyslovené v zrušujúcom uznesení z 25. júna 2019 sp. zn. 9Co/305/2018 (porovnaj
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/172/2017, 4Cdo/81/2022).

15. Pokiaľ ide o námietky dovolateľky týkajúce sa možného porušenia zásady hodnovernosti
katastra a právneho titulu nadobudnutia vlastníctva neb. C. P. (bod 7. dovolania) dovolací súd
poznamenáva, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch,

nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP (porovnaj R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že
realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012
a sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,
7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než konajúce

súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací
súd v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 9. júna
2020) sa zaoberal aj celkovým postupom odvolacieho súdu pokiaľ išlo o hodnotenie skutkových zistení,
potrebu dokazovania a abstrakciu právnych záverov z nich a nezistil porušenie procesných pravidiel

CSP v odvolacom konaní, ktoré by mohlo mať za následok prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP. Rovnako tento záver platí, aj pokiaľ konajúce súdy skúmali otázku vecnej legitimácie
žalobkyne.

15.1. Ako obiter dictum dovolací súd dopĺňa, že súhlasí s názorom, ktorý v predmetnej

súvislosti zaujal súd prvej inštancie, v zmysle ktorého ak sa žalobkyňa domáha nahradenia prejavu vôle
a žalovaní poukazujú na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, nakoľko ju nepovažujú za
spoluvlastníka nehnuteľností, potom sa súd prvej inštancie musí zaoberať, aj keď iba ako prejudiciálnou
otázkou, vlastníctvom sporných nehnuteľností, nakoľko nevlastník nemôže žiadať súd o nahradenie
prejavu vôle, pretože by nehnuteľnosť mohla pripadnúť do rúk nevlastníka.

16. Pokiaľ dovolateľka namietala nesprávne skutkové zistenia, či hodnotenie dôkazov a abstrahovania
skutkových záverov, tieto nespôsobujú prípustnosť v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Išlo tu
najmä o námietky týkajúce sa výpovede povinných spoluvlastníkov, svedectva p. P., pripojenia iného
spisu i listinných dôkazov v spise. Dovolateľkina argumentácia je totožná s tou, ktorú prezentovala

pred súdmi nižších inštancií. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie nepredstavuje
opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci.
Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnenýprehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu)
v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi

vykonaného dokazovania.

16.1. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané
súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v

prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)

CSP, avšak dovolací súd tieto vady v prejednávanej veci nezistil.
17. Dovolací súd ďalej konštatuje, že prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP namietaná
nebola. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že dovolateľka neopodstatnene namietala
dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto jej dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP).

18. Žalovaní 1/ a 2/ boli v dovolacom konaní úspešní, preto im dovolací súd na základe ustanovenia
§ 453 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho
konania v plnom rozsahu.

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.