Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/75/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200259
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:8021200259.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca

spravodajca) ako predseda senátu, JUDr. Jana Martinčeková ako členka senátu a JUDr. Martin Tiso
ako člen senátu vo veci žalobcu: T.. T. L., B.. X. T. XXXX, Ú.-C. XXXX/XX, L., zastúpeného: Advokátska
kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., IČO: 47 238 232, Dobšinského 12, Bratislava, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie
rozhodnutiač.30156-3/2017-BAz10.mája2017,okasačnejsťažnostižalobcuprotirozsudkuKrajského
súdu v Prešove č. k. 1 Sa 1/2021-36 z 10. januára 2023 takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta.
III. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca na základe povolenia z 9. decembra 2002
poskytoval zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore pediatria, klinická imunológia
a alergológia, lekárska genetika. Slovenská lekárska komora mu 24. augusta 2005 vydala licenciu
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/PO/0429/05. Na žiadosť žalobcu mu Prešovský

samosprávny kraj 21. apríla 2006 s účinnosťou k 30. júnu 2006 zrušil skoršie povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu však
zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu sa žalobca u žalovanej uplynutím 30. júna 2006 odhlásil
z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo
činnej osoby.
2. Po zistení, že žalobca bol aj naďalej (po 30. júni 2006) držiteľom licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Poprade rozhodnutím z 4. januára 2017, č. 700-3050001117-

GC09/17 vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi
nezaniklo 30. júna 2006, ale zaniklo až 30. júna 2008. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, v dôsledku čoho bol žalobca aj po
30. septembri 2006 samostatne zárobkovo činnou osobou. Jeho povinné nemocenské a dôchodkové
poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho
po kalendárnom roku, kedy jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol

vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 (od 1. januára 2008 išlo o ods. 9)
cit. zák. Z údajov poskytnutých finančnou správou pobočka zistila, že žalobcov príjem klesol prvýkrát
pod zákonom stanovenú hranicu až v roku 2007, a preto jeho povinné poistenie nemohlo zaniknúť 30.
septembra 2006.3. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaná toto rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím z 10. mája 2017,
č. 30156-3/2017-BA. Do odôvodnenia prevzala odôvodnenie rozhodnutia pobočky, ktoré považovala
správne. Uviedla, že pokiaľ mal žalobca platnú licenciu L1A a v rozhodujúcom období za rok 2005

a 2006 dosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší než je zákonom
stanovená hranica, vzniklo mu povinné poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe. Z dôvodu, že
žalobcapodalnesprávnevyplnenýregistračnýlistfyzickejosoby-odhlášku,pobočkavydalarozhodnutie
o zániku povinného poistenia k 30. júnu 2008.
4. Správnu žalobu, ktorú podal žalobca proti tomuto rozhodnutiu, správny súd (po zrušení jeho

predošlého rozsudku č. k. 1 Sa 13/2017-57 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 Sžsk 37/2018) zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 1 Sa 1/2021-36. Na odôvodnenie uviedol,
že v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. prvým úkonom začínajúcim konanie môže byť aj
vydanie rozhodnutia a pobočka pred vydaním rozhodnutia nemusela zoznámiť žalobcu s podkladom
rozhodnutia. Odkázal taktiež na závery kasačného súdu a rozsudku veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019
o tom, že licencia L1A je oprávnením, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. účinného do 31.

decembra 2010 zakladalo žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Zhodne s názorom
kasačného súdu z jeho zrušujúceho rozsudku zároveň ustálil, že neidentifikoval žiadne procesné vady,
ktoré by ovplyvnili zákonnosť rozhodnutia žalovanej.
II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáhal zrušenia tohto rozsudku. Zotrval na
názore, že ak fyzická osoba vykonáva činnosť na základe podnikateľského oprávnenia a dosahuje
príjem, možno od nej požadovať, aby prispievala do sociálneho systému. Žalobca tieto podmienky
spĺňal do 30. júna 2006, dokedy dosahoval príjem zo svojej podnikateľskej činnosti. K tomuto
dátumu však prejavil vôľu svoj status samostatne zárobkovo činnej osoby ukončiť (zrušil povolenie

na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zrušil identifikačné číslo, oznámil Sociálnej poisťovni
skutočnosti, zakladajúce zánik sociálneho poistenia ako SZČO, ako fyzická osoba nevykonával
podnikateľskú činnosť a nevyužíval ekonomické prostredie štátu), v čom ho utvrdila žalovaná tým, že
zánik povinného poistenia k tomuto dátumu v spise vyznačila ako nesporný. Ak žalovaná o jedenásť
rokov neskôr vydala opačné rozhodnutie, je jej postup v rozpore s princípom právnej istoty, pretože ide

o retroaktívny zásah; právnej istote sa mala dať prednosť. Nie je zrejmé, či ho vydať musela alebo či išlo
o jej iniciatívu. Žalobca zopakoval svoj názor, že pobočka mu pred vydaním svojho rozhodnutia nedala
možnosť zúčastniť sa konania, čím porušila aj jeho ústavné právo. Ďalej zdôraznil, že sporná právna
otázka charakteru licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe bola predmetom rozporných
rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Na zmenu judikatúry

vrcholnej súdnej inštancie však nebol výnimočný dôvod. Poistka proti omylu, ktorou argumentoval
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 610/2021, nemôže byť legitímnym dôvodom
zmeny judikatúry veľkého senátu kasačného súdu, ale má slúžiť len na nápravu základných vád a
omylov zásadného významu (s odkazom na rozsudky vo veci Rjabych proti Rusku, Sutyazhnik proti
Rusku alebo DRAFT-OVA, a.s., proti Slovensku). Pôvodný názor veľkého senátu v rozhodnutí sp. zn. 1

Vs 1/2019 žiaden takýto nedostatok nevykazoval. Žalobca ďalej odkázal na judikatúru Ústavného súdu
Českej republiky, ktorá podľa neho preferuje zdržanlivosť pri zmene judikatúry. Zjednocujúce stanovisko
v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) a § 24d ods. 3 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení
neskorších predpisov, v ktorom ústavný súd videl možnosť stabilizácie rozpornej judikatúry veľkého
senátu, nemôže navrhnúť účastník konania (adresát právnej normy) a oprávnené osoby žiaden takýto

návrh nepodali. Podľa žalobcu má mať v právnom štáte právna istota prednosť pred subjektívnym
právnym názorom, ktorý sa prejavuje zmenou judikatúry. Práve na tento účel zákonodarca zriadil veľký
senát. Ak došlo k rozdielom v jeho právoplatných rozhodnutiach, malo správne kolégium (resp. dnes
plénum najvyššieho správneho súdu) obligatórne prijať zjednocujúce stanovisko, inak sa zasahuje do
princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to žalobca navrhol, aby kasačný súd prerušil konanie a podal
predsedovi tunajšieho súdu podnet na zaujatie stanoviska pléna.
6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Podľa nej kasačný súd v predošlom zrušujúcom
rozsudkuužzaujalprávnynázorkuvšetkýmotázkamasprávnysúdbolpovinnýhorešpektovať.Žalobca

sa svojou kasačnou sťažnosťou v podstate snaží o revíziu pôvodného rozsudku. Odkázala na judikatúru
najvyššieho súdu, príp. tunajšieho súdu.
III.
Posúdenie veci kasačným súdom7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý
rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení

s § 203 ods. 2 SSP).
III.A K prerušeniu konania
8. Podľa § 452 ods. 1 SSP sa na kasačné konanie primerane použijú ustanovenia druhej časti, teda aj
jeho § 100 ods. 1 a 2, ktoré ustanovujú dôvody prerušenia konania. Podľa citovaných ustanovení možno
kasačné konanie prerušiť, ak sú tu určité predbežné otázky (otázka, ktorú kasačný súd nie je oprávnený

riešiť, návrh na vyslovenie nesúladu právneho predpisu alebo prejudiciálna otázka podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie), ak preskúmavané opatrenie bolo napadnuté protestom prokurátora (v
prerokúvanej veci nebolo), žalobca nedal súhlas na zastavenie konania, ak bolo napadnuté rozhodnutie
zrušené alebo zmenené (čo sa v prerokúvanej veci nestalo), prípadne ak to zhodne navrhnú všetci
účastníci (v prerokúvanej veci navrhol prerušenie len žalobca). Spomedzi všetkých dôvodov prerušenia
by tak v prerokúvanej veci mohol prichádzať do úvahy len dôvod uvedený v § 100 ods. 2 písm. a)

SSP, teda ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na také konanie podnet.
Zákon tak výslovne ustanovuje, že musí ísť o konanie „súdne“ alebo „administratívne“, v ktorom sa rieši
predbežná otázka (napr. v zmysle § 132 SSP). Ustanovenie § 24e ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.
z. predpokladá, že kolégium (plénum, porov. § 24e ods. 6 cit. zák.) prijíma stanovisko k zjednocovaniu

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Zjednotenie výkladu však nie je
predbežnou otázkou zodpovedajúcou napr. § 132 SSP a postup kolégia pri prijímaní stanoviska nie je
ani súdnym, ani administratívnym konaním. Vzhľadom na to podľa kasačného súdu neprichádza do
úvahy prerušenie kasačného konania z tohto dôvodu. Takýmto postupom nemôže dôjsť ani k porušeniu
práva na zákonného sudcu, keďže účastník nemá nárok na to, aby senát kasačného súdu dal podnet

na prijatie stanoviska (porov. uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 439/2023 a III. ÚS 440/2023).
III.B K veci samej
9. Najvyšší súd už v predošlom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 7 Sžsk 37/2018 vyriešil všetky podstatné
hmotnoprávne a procesnoprávne otázky prerokúvanej veci a tunajší súd nemá dôvod sa od tohto
riešenia odchyľovať ani v tom to rozsudku. S odkazom na rozsudok veľkého senátu najvyššieho súdu sp.

zn. 1 Vs 3/2019 už uzavrel, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné
oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba
považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31. decembra 2010, na základe ktorého je lekár - jej držiteľ považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu. Kasačný súd dodáva, že sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára

výlučne vo vzťahu k licencii L1A. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem
z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti (v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.
z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné,
či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen
v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z.

10. Žalobca v kasačnej sťažnosti rozsiahlo formuluje aj námietku porušenia právnej istoty, ktorú údajne
založila žalovaná tým, že na základe jeho odhlášky vyznačením v spise rozhodla o zániku jeho
povinnéhopoistenia.Námietkažalobcu,žeprijatieodhláškyžalovanoupredstavujerozhodnutieozániku
poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v
znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa

z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho
zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto
odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len
evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho
názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto

akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná
považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172
ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v
odhláške. Z tohto ustanovenia, ale aj z § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu cit. zák. zreteľne vyplýva, že
postačujúcim dôvodom na vydanie takéhoto rozhodnutia je sama spornosť otázky zániku poistenia, a tak

nie je zrejmé, aký iný dôvod vydania tohto rozhodnutia by žalovaná mala žalobcovi objasniť. Žalovaná
svojím postupom v prvostupňovom a odvolacom konaní zároveň dala žalobcovi primeranú možnosť,
aby uplatňoval svoje právo vyjadriť sa k skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov
(v zhode s názorom veľkého senátu v jeho uznesení sp. zn. 1 Vs 1/2019).11. Najväčšia skupina námietok žalobcu sa týka porušenia princípu právnej istoty zo strany veľkého
senátu najvyššieho súdu tým, že v krátkom čase po sebe prijal dve rozhodnutia sp. zn. 1 Vs 1/2019
a 1 Vs 3/2019 a v nich vyslovil odporujúce si názory. Hneď na úvod však treba zdôrazniť, že žalobca

nedostatočne zohľadňuje znenie § 466 ods. 3 SSP. Podľa tohto ustanovenia je právny názor vyjadrený
v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec
znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova
stáva záväzným pre všetky senáty. To logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého
senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu

v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho
rozhodnutia veľkého senátu. Preto nemožno tvrdiť, že existencia dvoch protichodných rozhodnutí
je zdrojom nekonzistentnosti judikatúry najvyššieho (správneho) súdu. Zákon totiž podobnú situáciu
vyslovene predpokladá a možno z neho logicky vyvodiť jej riešenie, že záväzným zostáva len právny
názor vyslovený neskôr.
12. K úvahám žalobcu o hraniciach zmeny judikatúry možno znova odkázať na uznesenia ústavného

súdu citované v ods. 8 tohto rozsudku. Podľa nich požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho
očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (rozsudok ESĽP z 18. decembra 2008, Unédic proti
Francúzsku, sťažnosť č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri
nezmenenej právnej úprave, bola nielen dopĺňaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (nález
českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 117/07). Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože

odráža skutočnosť, že proces interpretácie a aplikácie práva nie je statický, ale dynamický, a súdy,
hľadajúce najsprávnejšie a najspravodlivejšie riešenie rozhodovaných prípadov, môžu neskôr dospieť k
presvedčeniu, že riešenie, ktoré zvolili skôr, nie je z celého radu dôvodov optimálne (stanovisko pléna
českého ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14). Neexistuje a nemôže existovať žiadna garancia proti
zmene judikatúry ako takej. I keď nenastane zmena spoločenských pomerov, v právnej oblasti dochádza

k neustálemu vývoju a justičné orgány musia mať možnosť, ktorá plynie priamo z viazanosti sudcu
zákonom, doterajší, na základe novo získaných poznatkov nesprávny právny názor zvrátiť a či prekonať
(nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3221/11).
13. Príklady žalobcu z judikatúry ESĽP sú napospol nepriliehavé. Význam rei iudicatae a obmedzenia,
ktoré formuloval tento súd v rozsudkoch Rjabych proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, a Suťjažnik proti

Rusku, sťažnosť č. 8269/02, sa týkajú výlučne zmeny existujúceho právoplatného súdneho rozhodnutia
v individuálnej veci sťažovateľa (typicky na základe dozorných opravných prostriedkov iných orgánov
verejnej moci). Podobne rozsudky vo veci DRAFT-OVA, a.s., proti Slovensku, sťažnosť č. 72493/10, a
vo veci Compar, s.r.o., proti Slovensku, sťažnosť č. 25132/13, sa týkali práva účastníka na rešpektovanie
právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím v jeho individuálnej veci. Európsky súd pre ľudské

práva nepovažoval za súladné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď bolo možné zrušiť právoplatné rozhodnutia
na základe mimoriadneho opravného prostriedku tretej osoby - generálneho prokurátora Slovenskej
republiky. Ani jedno z rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 1/2019 alebo 1 Vs 3/2019 však nebolo
vydané vo veci žalobcu. V rozsudku vo veci Beian proti Rumunsku, sťažnosť č. 30658/05, ESĽP videl
porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v existencii dlhodobo rozpornej judikatúry rumunského kasačného

súdu. Ako však už bolo uvedené, v právnom poriadku Slovenskej republiky ustanovenie § 466 ods.
3 SSP zabezpečuje, že nahradenia jedného rozhodnutia veľkého senátu iným nevytvára rozpornú
judikatúru kasačného súdu (porov. aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 183/2023). Rozsudok vo
veci Baranowski proti Poľsku, sťažnosť č. 28358/95, je vôbec neaplikovateľný, pretože jeho podstatou
bola nedostatočná zákonná úprava dôvodov obmedzenia osobnej slobody zaručenej v čl. 5 Dohovoru.

Konečne, pokiaľ žalobca odkazoval na nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3221/11, z jeho
odôvodnenia celkom zreteľne vysvitá množstvo argumentov v prospech možnosti zmeny judikatúry a
dokonca aj spätnej pôsobnosti takejto zmeny. V danej konkrétnej veci český ústavný súd chránil osobitné
postavenie adresáta, ktorý v dôveru v existujúcu judikatúru robil resp. nerobil určité úkony (v danej
veci adresát vychádzal z dlhšej premlčacej doby, ktorú neskoršia judikatúra skrátila; podobne nález

českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3500/18 k zmene judikatúry ohľadom premlčania finančného
zadosťučinenia v peniazoch). U žalobcu však žiadne takéto dôvody neexistujú: v prerokúvanej veci je
sporným obdobím poistenia obdobie rokov 2006 až 2008, pričom (protichodné) rozhodnutia veľkého
senátu boli vydané v rokoch 2019 a 2020. Žalobca tak nemôže tvrdiť, že v roku 2006 konal s dôverou
v právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu z roku 2019.

IV.
Záver
14. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden z dôvodov
kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť žalobcu tak nie je dôvodná, a pretoju kasačný súd podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. Ešte predtým však zamietol
jeho návrh na prerušenie konania.
15. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 1 a § 467 ods. 1 SSP, keď

žalobca vo veci úspech nemal a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil dôvody, aby jej nárok
na náhradu trov priznal.
16. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.