Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. február 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/39/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807208697
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tóth
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3807208697.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25 a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti povinnému: N. A., bytom F., J. XXXX/XX, štátny občan Slovenskej
republiky, o vymoženie 541,72 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Prievidza zo dňa 3. júla 2012, č.k. 15Er/1469/2007 - 19 a o návrhu oprávneného na
prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil,
pričom svoje rozhodnutie odôvodnil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku a s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom doručeným súdnemu exekútorovi
19.06.2007 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., sp.

zn. SR 0831/07 zo dňa 27.02.2007. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo udelené JUDr. Rudolfovi
Krutému 03.08.2007. Súd prvého stupňa v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny
rámec vzťahu medzi oprávneným a povinným a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola
uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto
zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a z tohto dôvodu
sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú

zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z
obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej
zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred
pripravené na predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet
spotrebiteľov. Vzhľadom k vyššie uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy súd prvého stupňa
dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a

vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným)
a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a
to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej
zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej
doložky v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Preskúmaním predmetných všeobecných
podmienok, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17, vzhliadol súd prvého stupňa v

takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu
povinným je podľa názoru súdu prvého stupňa len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsobriešenia prípadného sporu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na
strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda
podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním

žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany
pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou
rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. (posledná veta), súd prvého stupňa posúdil ako nekalú
povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu
uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci

na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného
si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec
pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že
faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade
veriteľ,čižeoprávnený,pretožetentozostavilznenierozhodcovskejdoložkyvosvojejvopredpripravenej
formulárovej zmluve. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere

podľa názoru súdu prvého stupňa spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54
Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS
(výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto
doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca,

aleneplatnározhodcovskádoložkanemôžebyťpotomzákladomprávomocirozhodcovskéhosúdu.Aksi
rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný
titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené
spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu konania exekúciu
z úradnej moci vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na
absenciuprávomocirozhodcuvdanejvecikonať,atospoukazomnaneplatnosťrozhodcovskejdoložky,
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Záverom uviedol, že o náhrade trov exekúcie súd
rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným uznesením.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu,
odvolanie oprávnený, a to s poukazom na § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 221 ods. 1 písm. e/ a d/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a z dôvodu, že súd prvého stupňa
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie. Mal za to, že všeobecný

súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný
titul zrušený. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu

uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Extenzívna interpretácia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore
s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v
rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty.
Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 331/09 zo dňa 11.11.2010.

Povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, je vykladať
právny predpis spôsobom ústavne konformným. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc
posudzovaťzákonnosťrozhodnutírozhodcovskýchsúdovibavrámcikonaniaozrušenírozhodcovského
rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý by na
úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích

rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý (ust. § 1 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní). Ďalej uviedol, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako
je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
rozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom.Anivprípadepasívnehosprávaniaúčastníkavkonaní,vktorom
bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného

titulu. Uviedol, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie
bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského
súdu. Zastával názor, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutialen na návrh účastníka konania. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo
rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania

v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Mal za to, že postupom exekučného súdu, ako aj
napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie
relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem

a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Porušením
princípu rovnosti zbraní bol žalobca (oprávnený) uvedený exekučným súdom do takého postavenia,
ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom
postavení. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach
exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Poukázal na skutočnosť,

že exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie
otázkou súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd usúdil, že exekučný
súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná.
Uviedol, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje,

že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Mal za to, že účastníkom
zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nie je možné sa
stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo
o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie
nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o

spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva obsahuje podstatné
náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného
zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere
nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá, okrem iného ročná percentuálna miera nákladov
tak, ako to nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Poukázal na nesprávne posúdenie

neprimeranosti úrokov z omeškania. Vyslovil názor, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol
dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. K poplatku
za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú

upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur, ako paušálnu náhradu nákladov
a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz
posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil
súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.

Žiadal odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného písomne podané nebolo.

Po podaní odvolania, oprávnený podaním zo dňa 26.07.2012, ktoré doručil súdu prvého stupňa dňa

13.08.2012, podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej
argumentácie k podanému odvolaniu. Uviedol, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil,
že ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä
z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica nemôže ukladať

povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Podľa jeho názoru
všeobecný súd nezdôvodnil, prečo priamo aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Ďalej
uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je
potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do
úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Žiadal, aby odvolací súd exekučné

konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky,
a to či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, vprípade zápornej odpovede, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v
súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,

okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie
je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.
Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje komunitárna povinnosť

členských štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom.
Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu

rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že

vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie
rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu
silu noriem verejného poriadku. (Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).

Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také
podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz

neprimeranostijetupotrebnéchápaťtak,žepodnikateľakodruházmluvnástranaspotrebiteľskejzmluvy
nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť
akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ
vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie
sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje

mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací
súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej

mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je
úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú
vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou

vnútroštátnehosúduvyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohovyplývajúpodľavnútroštátnehoprávascieľom
ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa
16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02,
bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad,môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005,
My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa
týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený

používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

Preskúmanímodvolacísúdzistil,žesúdprvéhostupňavosvojomrozhodnutísprávneaplikovalpríslušné

právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Správne vychádzal z ust. § 58 ods. 1 a ust. § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučnéhoporiadkuaustanovenia§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,ktoré
ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri
zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku
zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého
stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného
zákona, t. j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva, uzavretá medzi oprávneným a povinným
dňa 16.06.2006, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1
Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z
komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné

aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne
vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi
účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať

ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych
vzťahoch. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné
ustanovenia chrániace spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ v spojení s ods. 2

zákona č. 244/2002 Z. z., preto správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1, 4 a
§ 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a príslušnej smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová
zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému a ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy,
neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto zo zákona absolútne neplatná.
Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže

spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa,
teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).
Rozhodcovskú doložku, upravenú v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, správne
považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka v znení platnom v rozhodnom období.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o
neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právokomunitárne komfortným spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý rozhodcovskú
doložku v danej zmluve, resp. v príslušných všeobecných podmienkach poskytnutia úveru vyhodnotil
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto
zmluvného ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola s povinným ako spotrebiteľom

individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných ustanovení vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe
predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu,
resp. rozhodcovi, ktorého si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto
rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči
takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp.

rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej
doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má
podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je
potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj
v náväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08,
C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu

a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany
práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie práva na
spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský

rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.

1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .