Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. júl 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/36/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117221550
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6117221550.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

ZlochuasudkýňJUDr.RenátyDeákovejaJUDr.DaniceKočičkovej,akočlenieksenátu,vsporežalobcu:
V. Z., nar. XX. M. XXXX, bytom C. XX, zastúpený JUDr. Jurajom Dubovským, nar. 10. júna 1949, bytom
Páterova 54, Rožňava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o zaplatenie 675.032,94
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k.
16C/40/2017-442 zo dňa 15. marca 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III, V. a VIp o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% proti žalovanej, ktoré
mu je žalovaná p o v i n n á nahradiť v lehote troch dní právoplatnosti uznesenia súdu o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom
č. k. 16C/40/2017-442 zo dňa 15. marca 2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“) rozhodol nasledovne:
I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 635.640,59 Eur zastavuje.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 9.000,- Eur, a to v lehote 3

dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi titulom ušlého príjmu sumu 3.942,35 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.942,35 Eur od 15. 04. 2017 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
IV. Súd žalobu v prevyšujúcej časti zamieta.
V. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania o náhradu nemajetkovej ujmy z prisúdenej sumy
v rozsahu 100%, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov

konania o náhradu nemajetkovej ujmy žalobcu.
VI. Žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania o náhradu škody v rozsahu 98%, a to do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania žalovanej.

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou pôvodne
domáhal zaplatenia sumy 675.032,94 Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Žalovaná suma
mala pôvodne predstavovať náhradu skutočnej škody vo výške 4.501,70 Eur z titulu ušlého príjmu za

dobu väzby od 01.07.2004 do 10.02.2005; 5.000 Eur z titulu náhrady odmeny za obhajobu v trestnom
konaní; náhradu ušlého zisku vo výške 365.531,24 Eur titulom ušlého zisku za roky 2004 až 2015 a
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300.000,-Eur. Žalobu žalobca odôvodnil v podstate tým, že bola na
ňom vykonávaná väzba v trvaní 225 dní; jeho trestné stíhanie bolo po 11 rokoch právoplatne skončenéoslobodzujúcim rozsudkom, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal. V priebehu konania žalobca
zobral žalobu v časti späť a žiadal, aby súd žalovanú zaviazal k zaplateniu sumy celkom 39.392,35
Eur s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 26.342,35 Eur od 15.04.2017 do zaplatenia, z čoho

predstavovaluplatnenýnároknaušlýpríjemzadobuväzbyod01.07.2004do10.02.2005sumu3.942,35
Eur; ušlý zisk za obdobie od 01.07.2004 do 31.12.2007 v sume 22.400,- Eur; nemajetková ujma za
vykonanú väzbu v sume 13.050,- Eur; úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 26. 342,35 Eur
od 15.04.2017 do zaplatenia. Žalovaná žalobcom uplatnený nárok v spore neuznala, považovala ho za
nedôvodný; tvrdila, že nie sú splnené zákonné atribúty nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy;

tvrdila, že žalobca si väzbu zavinil sám s ohľadom na jeho predchádzajúcu trestnú minulosť; vzniesla
námietku premlčania uplatnených nárokov.

1.2 Súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, oboznámil sa so žalobou, písomnými, ústnymi
vyjadreniami strán sporu, výsluchom žalobcu, vykonal dokazovanie listinami predloženými stranami
sporu. Aplikoval ustanovenie § 8 ods.5 písm. b), § 19 ods.1, ods.2, § 17 ods.1, § 15 ods.1 zákona č.

514/2003 Z.z., poukázal aj na ustanovenie § 17 ods.1, ods.2, ods. 3 citovaného zákona v súčasnom
znení; aplikoval aj ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. v časti uplatneného nároku, a to § 22 ods.1, ods.2.

1.3 Prvou výrokovou vetou okresný súd rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby; aplikoval ustanovenie
§ 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a za súhlasu žalovanej

konanie v časti o zaplatenie sumy 635.640,59 Eur zastavil. Predmetom konania tak zostal nárok na
zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v celkovej výške 39.392,35 Eur s 5% ročným úrokom z
omeškania zo sumy 26.342,35 Eur od 15.04.2019 do zaplatenie a nárok na náhradu trov konania.

1.4 Na základe vykonaného dokazovania okresný súd k všetkým uplatneným nárokom vo všeobecnosti

ustálil, že žalobcovi bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, útvar boja proti korupcii
v Banskej Bystrici, ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-200 zo dňa 30.06.2004 vznesené obvinenie pre trestný
čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185 ods.1 Trestného zákona a
podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods.2, § 250 ods.1, ods.5 Trestného zákona. Sťažnosť
žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola Krajskou prokuratúrou v Trenčíne zamietnutá.

Žalobca bol uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2Tp/91/2004 zo dňa 04.07.2004 vzatý do
väzby dňom 01.07.2004 z dôvodov uvedených v § 67 písm. a), b), a c) Trestného poriadku; sťažnosť
žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby bola uznesením Krajského súdu v Trenčíne zamietnutá.
Žalobca bol väzobne stíhaný spolu 225 dní; z väzby bol prepustený dňa 10.02.2005. Okresný súd
poukázal na to, že trestné stíhanie žalobcu bolo skončené podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku

oslobodzujúcim rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4T/27/11 zo dňa 03.02.2015,
nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, v spojení s uznesením sp.zn. BB-4T/27/2011
zo dňa 25.06.2015, ktorým predseda senátu vzal na vedomie späťvzatie odvolania prokurátorkou
Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Okresný súd mal taktiež
preukázané, že žalobca žiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku; Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky listom zo dňa 30.03.2017 žalobcu upovedomilo, že nárok na náhradu škody
neuspokojí ani čiastočne, pretože na takýto postup nie sú dané zákonné podmienky.

1.5 Okresný súd na základe vykonaného dokazovania považoval žalobcom uplatnené nároky na
náhradu ušlého príjmu za väzbu a náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu, čo do základu za oprávnené

a odôvodnené. Vo vzťahu k týmto nárokom aplikoval ustanovenie § 8 ods.5 písm. b) zákona č.
514/2003 Z.z. z dôvodu, že uvedený zákon nadobudol účinnosť na 01.07.2004 a nezákonné rozhodnutie
(uznesenie o vzatí do väzby) bolo vydané dňa 04.07.2004. Za preukázanú mal tiež pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného, nakoľko žaloba smeruje proti Slovenskej republike, ktorá zodpovedá za ujmu
žalobcu v zastúpení ústredných orgánov štátnej správy v zmysle § 3 ods.1 písm. c) a § 4 ods.1 písm.

a) zákona č. 514/2003 Z.z.. Právny základ uplatneného nároku považoval okresný súd za nesporný s
poukazom na ustanovenie § 8 ods.5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého právo na náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby a bol oslobodený spod obžaloby.
Uplatnený nárok súd prvej inštancie nepovažoval za premlčaný, nakoľko s poukazom na ustanovenie
§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa žalobca o škode dozvedel najskôr dňa 25.06.2015, čo je deň

vydania uznesenia Špecializovaného trestného súdu, sp.zn. BB-4T/27/2011, ktorým predseda senátu
vzal na vedomie späťvzatie odvolania podaného prokurátorkou; v uvedený deň sa trestné konanie
vedené proti žalobcovi skončilo. Subjektívna premlčacia lehota tak začala plynúť dňa 25.06.2015;
uplynula dňa 25.06.2018. Ak žalobca žalobu podal dňa 18.07.2017, bolo to v čase plynutia subjektívnejpremlčacej lehoty. Uplynutie objektívnej 10 ročnej premlčacej doby nebolo možné uplatniť, nakoľko
ide o škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa § 8 zákona č. 514/2003 Z.z.. Vo všeobecnosti
okresnýsúdkonštatoval,žesamotnékonštatovanieporušeniaprávaniejedostatočnýmzadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a napokon nebolo preukázané, že voči
nezákonnému rozhodnutiu žalobca nepodal riadne a včas sťažnosť. Napokon za nesporne preukázané
považoval okresný súd splnenie podmienok § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z.; žalobca podal žiadosť
o prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy; v 6-mesačnej lehote nárok žalobcu
zo strany žalovaného konajúceho prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

uspokojený nebol.

1.6 V súvislosti s obranou žalovanej súd prvej inštancie sa zaoberal aj otázkou vylúčenia negatívnych
podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody uvedených v ustanovení § 8 ods.6 písm. a) zákona
č. 514/2003 Z.z. a skúmal, či si žalobca väzbu nezavinil sám. Obrana žalovanej v tomto smere spočívala
v tvrdení, že žalobca si väzbu zavinil sám, svojim spôsobom života a svojim konaním, čo odôvodňovalo

jeho vzatie do väzby. V čase vedenia trestného stíhania bol žalobca trestne stíhaný a odsúdený
celkovo 3 krát; pri rozhodovaní o väzbe bolo konštatované, že aj keď sa na žalobcu v súčasnej dobe
hľadí, akoby súdom trestaný nebol, má sklony k páchaniu protispoločenskej činnosti. S poukazom
na záver vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 5Cdo/40/2019 okresný súd zdôraznil, že
zavinenie väzby osobou, ktorá žiada náhradu škody, zákon bližšie nedefinuje, je tak potrebné vychádzať

z konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania.
Práve z vykonaného dokazovania okresný súd vyvodil, že v dobe jeho vzatia do väzby neexistovali
žiadne konkrétne okolnosti a skutočnosti objektívne preukazujúce, že by žalobca svojim konaním dal
príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby a teda, že by akýmkoľvek spôsobom pôsobil na znalcov,
zastrašoval svedkov, dohadoval sa so spoluobvinenými na rovnakých výpovediach alebo odstraňoval

prípadnédôkazy,prípadne,že bysapripravovalnaútekalebosavyhýbaltrestnémustíhaniualebožeby
mal v záujme v akejkoľvek trestnej činnosti akýmkoľvek spôsobom pokračovať. Okresný súd tak dospel
k záveru, že žalobca si väzbu sám nezavinil, jej dôvodnosť mal skúmať výlučne súd rozhodujúci v konaní
o väzbe. V prejednávanej veci skúma len otázku zavinenia väzby žalobcom; toto však za preukázané
nemal. Samotná trestná minulosť žalobcu nebola podkladom pre záver, že by si väzbu zavinil sám aj s

prihliadnutím na skutočnosť, že v čase rozhodovania o väzbe sa na neho hľadelo, akoby súdom trestaný
ani nebol. Námietku ohľadom naplnenia negatívnych podmienok, ktoré by vylučovali práva žalobcu na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, považoval okresný súd za nedôvodnú.

1.7 Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu za väzbu, túto si žalobca uplatnil v sume 13.050,- Eur, pričom

poukázal na obvyklú súdnu prax, konkrétne rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Winkler proti Slovenskej republike a tiež rozhodnutie NS ČR, sp.zn. 30Cdo 2357/2010. V tomto
smere okresný súd poukázal na časové verzie ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z.; uvedený
zákon v čase vydania uznesenia o vzatí do väzby kritériá stanovenia konkrétnej výšky nemajetkovej
ujmy neupravoval. Okresný súd tak prihliadal predovšetkým na povahu trestnej veci, celkovú dĺžku

obmedzenia osobnej slobody jeho väzbou a preukázané následky v osobnostnej sfére žalobcu.
Žalobcovi vznikla nemajetková ujma spôsobená aj medializáciou; z uvedených kritérií vyvodil, že vedené
trestnéstíhanieajprostredníctvomväzobnéhostíhaniaboloobjektívnespôsobiléprivodiťžalobcoviujmu
v rodinnom, sociálnom a profesijnom živote. Na základe vykonaného dokazovania aj s prihliadnutím na
skutočnosti zistené výsluchom žalobcu a výsluchom svedkov okresný súd ustálil, že väzba trvajúca 225

dní zasiahla negatívne do osobnostných práv žalobcu. Žalobcovi hrozil vysoký trest, bol nepochybne
v strese a neistote, jeho prípad bol medializovaný a v mieste jeho trvalého pobytu o tejto skutočnosti
vedel takmer každý. Uvedené narušilo jeho dobré meno, povesť, dôstojnosť, česť i vážnosť v očiach
verejnosti, ako aj jeho dovtedy zabehnutú, úspešnú a výnosnú podnikateľskú činnosť. Trestné stíhanie
a obmedzenie slobody zasiahlo nielen žalobcu, ale aj jeho rodinu a jeho podnikanie.

1.8 Pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd zdôraznil, že túto určuje voľnou úvahou;
poukázal pritom na závery z rozsudku NS SR, sp.zn. 7Cdo/145/2011 zo dňa 12.12.2012 a ustálil, že v
právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vec, neexistujú žiadne kritériá pri určení náhrady nemajetkovej
ujmy, žiadna metodika výpočtu, žiadne bodové ohodnotenie. Úvaha súdu v takom prípade musí byť

odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave; náhrada by mala byť taká vysoká,
aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú. Náhrada však nemôže byť neprimerane
vysoká. Ako na vodítko k voľnej úvahe poukázal na ustanovenie § 17 ods.3 zákona č.514/2003 Z.z. v
aktuálnom znení, stanovujúce kritériá pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorým jeosoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote
a závažnosť následkov, ktoré vznikli v spoločenskom uplatnení. Nemajetková ujma môže byť pritom

referovanáposkytnutímmorálnejsatisfakciealeboposkytnutímnáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch,
samostatne alebo kumulatívne. Napokon okresný súd bez toho, aby priamo aplikoval, poukázal aj na
ustanovenie § 17 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z. v aktuálnom znení. Po vyhodnotení vyššie uvedených
kritérií určujúcich rozsah voľnej úvahy súdu, a to osobu poškodeného, závažnosť vzniknutej ujmy,
závažnosť následkov v súkromnom a spoločenskom živote, prípadne v pracovnom uplatnení, okresný

súd aj s poukazom na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR, sp.zn. III.ÚS 754/2016 zo
dňa 24.01.2017 uzavrel, že suma 40,-Eur za každý deň vykonanej väzby, a teda celkom spolu suma
9.000,-Eur je sumou zodpovedajúcou adekvátnosti náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi
nezákonným rozhodnutím. Zohľadnil zásah do osobnej slobody žalobcu a jeho dobrej povesti, negatívne
dôsledky v jeho osobnom, rodinnom, spoločenskom a pracovnom živote, ako aj skutočnosť, že na
žalobcu bola uvalená kolúzna väzba ako väzba najprísnejšia. Okresný súd tak konštatoval, že bolo

preukázané splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za nemajetkovú ujmu,
a to rozhodnutie o väzbe, vykonanie väzby, oslobodenie žalobcu spod obžaloby, absencia negatívnych
podmienok podľa § 8 ods.6 zákona č. 514/2003 Z.z., vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť
medzi väzbou a nemajetkovou ujmou. Z uvedeného dôvodu okresný súd vo vzťahu k nemajetkovej
ujme žalobcovi priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 9.000,-Eur; v prevyšujúcej časti

uplatneného nároku žalobu ohľadne nemajetkovej ujmy zamietol.

1.9 Žalobca uplatnil nárok na náhradu ušlého príjmu v sume 3.942,35 Eur za dobu väzby od 01.07.2004
do 10.02.2005. Uvedené vypočítal zo základu dane z príjmu fyzickej osoby za rok 2003. Okresný súd
vychádzajúc z daňových podkladov predložených žalobcom ustálil čistý príjem žalobcu za rok 2003 v

sume 192.667,-Sk, priemerný ročný príjem za obdobie rokov 1999-2003 mal ako živnostník vo výške
1.642.315,12 Eur priemerný ročný zisk vo výške 11.623,24 Eur. Aj z uvedeného okresný súd vyvodil,
že žalobca mal reálne predpoklady na ďalší rozvoj jeho podnikateľskej činnosti, bol účastný výberových
konaní na vykonávanie prepravy pre iné súkromné spoločnosti. Žalobcovi sa v podnikaní nesporne
darilo; v dôsledku vzatia do väzby reálne podnikateľskú činnosť vykonávať nemohol a činnosť sa mu

po výkone väzby obnoviť nepodarilo, čo viedlo k ukončeniu pracovných pomerov so zamestnancami
žalobcu, čo je preukázané v spore aj listinnými dôkazmi. Žalobca prišiel o viaceré zákazky súvisiace
s prepravou tovaru; jeho obchodní partneri si našli iných prepravcov. Nepochybne tak došlo k poklesu
príjmov žalobcu, ktorý v roku 2004 a 2005 nedosiahol; z podnikateľskej činnosti vykonávanej na základe
živnostenského oprávnenia zisk a jeho daňová povinnosť bola 0,-Eur. Vo vzťahu k nároku na náhradu

ušlého príjmu okresný súd ustálil, že medzi poklesom jeho príjmov (škodou) a väzbou je príčinná
súvislosť; zo žalobcom predložených dôkazov vyplýva, že je možné objektívne predpokladať, že žalobca
by aj v rozhodnom období jeho väzobného stíhania dosiahol z podnikateľskej činnosti fyzickej osoby
príjem aj pozitívny výsledok odzrkadľujúci sumu čistého ročného príjmu. O tento príjem žalobca prišiel
práve z dôvodu jeho väzobného stíhania. Žalobca preukázal, že bez väzobného stíhania žalobcu by

realizované podnikateľské aktivity žalobcu boli spôsobilé vyvolať následok rozloženia majetku žalobcu
práve o ním vyčíslenú sumu ušlého príjmu za obdobie trvania väzby. Žalobca v tejto časti svoj nárok
náležite preukázal; súd prvej inštancie mu priznal 3.942,35 Eur ako náhradu ušlého príjmu za obdobie
väzby.

1.10 Okresný súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania z priznaných nárokov; pri rozhodovaní o výške
úroku z omeškania aplikoval ustanovenie § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods.1
nariadenia vlády č.87/1995 Z.,z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonník
(ďalej len „nariadenie č.87/1995 Z.z.“); nárok na úrok z omeškania priznal od 15.04.2017, a teda po
oznámení žalovanej, že nárok žalobcu na náhradu škody neuspokojí. Okresný súd neuznal námietku

žalovanej, že štát sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia povinnosti zaplatiť náhradu
škody v paričnej lehote; okresný súd poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia NS SR, sp.zn.
7Cdo/145/2020 zo dňa 30.06.2022.

1.11Pokiaľvšakideouplatnenýnároknanáhraduušléhoziskuzaobdobieod01.07.2004do31.12.2007

v sume 22.400,-Eur, tento nárok súd prvej inštancie zamietol, nakoľko ho nepovažoval za preukázaný.
Tento nárok žalobca uplatnil z titulu nezákonného trestného stíhania (nie z dôvodu väzby); vo vzťahu k
tomuto nároku okresný súd aplikoval ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb.. Uplatnený nárok nepovažoval
za premlčaný, nakoľko uplatnenie námietky premlčania žalovaným bolo aj s poukazom na záveryvyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn. III.ÚS 44/2017 zo dňa 21.11.2017 za uplatnenie
námietky v rozpore s dobrými mravmi. Aj keď nárok považoval za nepremlčaný, žalobu v tejto časti
zamietol, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal ním tvrdený nárok na náhradu

uplatneného ušlého zisku.

1.12 Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 255
ods.1, ods.2 C.s.p.. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol viacerými výrokmi. Jedným
výrokom žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme v

rozsahu 100% z prisúdenej sumy. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že vo vzťahu k právnemu základu
uplatneného nároku bol žalobca v plnom rozsahu úspešný. Ak však ide o výšku priznanej nemajetkovej
ujmy, táto je len dôsledkom úvahy súdu a zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti uplatneného nároku na
náhradunemajetkovejujmynepredstavujeúspechžalovanej.Druhýmvýrokomonárokunanáhradutrov
konania okresný súd posudzoval úspech žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody
vo forme ušlého príjmu a vo forme ušlého zisku. V tomto smere dospel k záveru, že pomer úspechu

žalovanej predstavuje celkovo 98% a v tomto rozsahu jej priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi v časti náhrady škody pôvodne uplatnenej v celkovej výške 375.032,94 Eur.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výrokom II., III., V. a VI. podala v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalovaná (ďalej aj „odvolateľka“), v ktorom navrhla, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Uplatnila odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. b), f) a h) C.s.p., tvrdila tak, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, odvolateľka zdôraznila, že žalobca uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená v dôsledku rozhodnutia o väzbe. Vyžaduje sa tak
priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi žalobcom označeným zásahom a tvrdeným vznikom

ujmy, a teda bezprostredná príčinná súvislosť s výkonom väzby žalobcu. Z odôvodnenia súdu prvej
inštancie však vyplýva, že súd prvej inštancie neposudzoval len väzbu ako takú, ale vychádzal aj z
povahy trestnej veci, dĺžky väzby, dĺžky vedeného trestného stíhania a dopadov trestného stíhania do
osobnostnej sféry žalobcu. Zákon č. 514/2003 Z.z. pritom ako možný titul pre uplatnenie nároku na
náhradu škody a majetkovej ujmy špecifikuje rozhodnutie o väzbe, avšak aj nezákonné rozhodnutie o

vznesení obvinenia. Ide o dva rozdielne tituly, z ktorých je možné domáhať sa náhrady nemajetkovej
ujmy. V dôsledku zákonnej diferenciácie jednotlivých titulov je nevyhnutné diferencovať aj dôvodenie
ich vzniku. Poukázala na právnu teóriu a jej závery týkajúce sa vzťahov príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným
rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku; ak však bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,

zodpovednosť za škodu nenastáva. Ide pritom o skutkovú otázku; zásadný význam má odpoveď na
otázku, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú je náhrada požadovaná. Žalovaná sa v tomto smere
vyjadrila, že vznik nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady sa žalobca domáha z titulu rozhodnutia o väzbe, nie
je možné spájať a dôvodiť s následkami, ktoré mali vzniknúť v súvislosti s vedením trestného stíhania,
jeho dĺžkou alebo akýmkoľvek iným aspektom tohto konania. Z uvedeného žalovaná vyvodila, že súd

prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

2.1.1 Žalovaná tvrdila, že súd prvej inštancie na jednej strane vzhliadal na dĺžku trestného konania
a trestné konanie samotné ako skutočnosť, ktorá má a mala vplyv na vznik nemajetkovej ujmy u

žalobcu, ako aj vplyv na dôvodnosť priznanej výšky jej peňažnej náhrady; na druhej strane však osobitne
zdôrazňuje, že predmetom konania je len nárok žalobcu vyplývajúci z rozhodnutia o väzbe. V uvedenej
protirečivosti napadnutého rozhodnutia žalovaná videla porušenie práva na spravodlivý proces tým,
že rozhodnutie okresného súdu nie je náležite odôvodnené. Považovala odôvodnenie rozhodnutia za
vnútorne nekonzistentné, neumožňujúce preskúmateľnosť dôvodov priznania náhrady nemajetkovej

ujmy a jej výšky. Okresný súd okrem skutočností vzťahujúcich sa k trestnému stíhaniu žalobcu vzal pri
posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére žalobcu za rozhodné aj ďalšie skutočnosti.
Poukazoval na zasiahnutie celej rodiny trestným stíhaním, rozvod žalobcu, medializáciu trestnej veci
žalobcu. Nie v poslednom rade okresný súd založil rozhodnutie aj na skúmaní dopadov rozhodnutiao väzbe na podnikateľskú činnosť žalobcu. Okresný súd tak rozhodnutie založil na skutočnostiach,
ktoré podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. nie sú spôsobilými dôvodmi pre preukázanie vzniku a
rozsahu nemajetkovej ujmy v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Ak

však súd prvej inštancie spojil následky dvoch rôznych titulov pre nemajetkovú ujmu, a to rozhodnutie
o väzbe a rozhodnutie o vznesení obvinenia, je rozhodnutie nepreskúmateľné. Kritériá, ktoré súd prvej
inštancie vyhodnocoval, nemôžu byť v prípade primeranosti náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenú
väzbou brané na zreteľ; ide o dĺžku alebo akýkoľvek iný aspekt vedenia trestného stíhania, následky
jeho rodinných príslušníkov, rozvod manželstva a taktiež aj akékoľvek následky, ktoré mali vzniknúť v

majetkovej sfére žalobcu. Za takéto kritérium nemožno aplikovať ani medializáciu prípadu.

2.1.2 Ak súd prvej inštancie konštatoval, že do väzobného stíhania bol žalobca bezúhonný, resp. viedol
riadny život, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že bol v minulosti opakovane trestne stíhaný a
odsúdený. Túto nespornú skutočnosť súd prvej inštancie nezohľadnil, resp. z napadnutého rozhodnutia
to nevyplýva. Okresný súd tak pri posudzovaní primeranosti výšky peňažnej náhrady vzal do úvahy

aj skutočnosti, ktoré vznik nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére žalobcu spôsobenej rozhodnutím o
väzbe nemôžu odôvodňovať. Odvolateľka uzavrela, že súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
predstavujúca 40,-Eur za jeden deň väzby je neprimeraná okolnostiam prípadu a osobe poškodeného;
z napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiadna rozhodovacia prax súdnych autorít, ktorá by primeranosť
tejto náhrady podporovala.

2.2 Vo vzťahu k náhrade ušlého príjmu žalobcu vo výške 3.942,35 Eur žalovaná zdôraznila, že tento
záver bol súdom prvej inštancie prijatý na základe predloženého daňového priznania k dani z príjmu
fyzickej osoby za rok 2003 a pomerného prepočtu čistého priznaného príjmu počtom dní, ktoré žalobca
vykonával väzbu. Táto fotokópia daňového priznania nie je opatrená podpisom daňovníka, neobsahuje

ani údaje o jeho prijatí daňovým úradom. Žalovaná už v konaní pred súdom prvej inštancie rozporovala
jeho autenticitu a súd prvej inštancie sa s týmto žiadnym spôsobom nevysporiadal. Žalovaná zdôraznila,
že pre preukázanie vzniku škody v podobe ušlého príjmu v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou
nepostačuje preukázanie pravdepodobnosti dosiahnutia príjmu, ale musí byť naisto postavené, že pri
pravidelnom behu vecí mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému

nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. V tomto smere poukázala na závery vyplývajúce z
uznesenia NS SR, sp.zn. 4Cdo/319/2008 zo dňa 28.04.2010. Takéto dôkazy žalobca v priebehu
konania nepredložil. Dôkazy, ktoré v konečnom dôsledku súd prvej inštancie vzal za rozhodné, nemajú
spôsobilosť preukázať reálny hospodársky výnos a pre posúdenie vzniku a existencie ušlého zisku sú
absolútne nepreukazujúce. Ak súd prvej inštancie poukazoval na úspech žalobcu vo výberovom konaní

v spoločnosti Coca-Cola Beverages Slovakia, objednávky na prepravu posypovej soli a úspech v súťaži
na uzatvorenie a rekultiváciu skládky odpadov v Z. nad N., k tomuto žalovaná zdôraznila, že žalobca k
týmto kontraktom nepreukázal ich reálne uzatvorenie. Žalobca nepreukázal, s akým výsledkom skončilo
výberové konanie v spoločnosti Coca-Cola Beverages Slovakia; ním predložený certifikát nepreukazuje,
že mal prevádzkovať činnosť týkajúcu sa prepravy posypovej soli a nepreukazuje ani výšku zmluvnej

alebo inej odmeny. K súťaži na uzavretie a rekultiváciu skládky odpadov v Z. nad N. nebola predložená
žiadna dokumentácia, na základe ktorej by bolo možné považovať tvrdenia žalobcu o reálnom víťazstve
v súťaži, či uzatvorenie kontraktu za preukázané. Nebol tak naplnený predpoklad preukázania existencie
takých skutočností, ktoré bezpochyby vedú k záveru, že žalobca by dosiahol zisk v konkrétnej výške,
nebyť škodovej udalosti, v danom prípade rozhodnutia o väzbe.

2.3 Žalovaná podala odvolanie aj čo do výrokov o nároku na náhradu trov konania a tvrdila, že za
základ pre určenie miery úspechu strany v konaní na účely rozhodnutia o trovách konania v súvislosti
s priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy je súd povinný vychádzať z nároku uplatneného
v žalobe. Iný postup je postupom contra legem; nemožno vychádzať len z úspechu žalobcu o základe

nároku bez zohľadnenia rozdielu medzi výškou žalobcom požadovanej a súdom priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy. Poukázala na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR, sp.zn. IV.ÚS
652/2018-44 zo dňa 13.02.2020. Následne tak poukázala na to, že žalobca uplatňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 300.000,-Eur a až na základe argumentácie žalovanej, predbežného
právneho názoru súdu a dôkaznej situácie v konaní, vzal postupne žalobu vo veľkej časti späť. Až

podaním doručeným okresnému súdu dňa 27.07.2020 žalobca definitívne ustálil výšku požadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy na sumu 13.050,-Eur. Mala tak za to, že súd prvej inštancie mal aplikovať
ustanovenie § 255 ods.2 C.s.p., z uplatneného nároku 300.000,-Eur bol žalobca úspešný len vo výške
9.000,-Eur, z čoho vyplýva čistý úspech žalovanej 94%.2.4 Ak súd prvej inštancie iným výrokom o trovách konania (výrok VI.) rozhodol o trovách konania o
nároku na náhradu škody, žalovaná mala za to, že výrok V. a výrok VI. napadnutého rozsudku sú v praxi

nevykonateľné, neaplikovateľné a sú v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku; tieto
ustanovenia separátne rozhodnutie o trovách konania neumožňujú. Nie je totiž zrejmé, akým spôsobom
bude súd prvej inštancie postupovať pri vyčíslení náhrady trov konania za jednotlivé úkony, resp. v
prípade žalovanej o trovy v podobe cestovných výdavkov spojených s účasťou na pojednávaniach. Pri
väčšine procesných úkonov nie je možné určiť, či sa týkali náhrady nemajetkovej ujmy alebo náhrady

majetkovej škody; je otázne, či súd prvej inštancie bude pri následnom rozhodovaní o výške trov
vyhodnocovať, či konkrétny úkon súvisel s nárokom na náhradu majetkovej škody alebo nemajetkovej
ujmy. Postup súdu prvej inštancie tak nemá oporu v ustanoveniach Civilného sporového poriadku.

2.5 Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o trovách konania postupovať podľa
zásady úspechu s ohľadom na celkový výsledok konania a o trovách konania mal rozhodnúť jediným

výrokom.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil. Považoval napadnutý rozsudok za riadne odôvodnený a v časti, v ktorej jeho
žalobe vyhovel, považoval závery za presvedčivé. Zdôraznil, že už samotným nezákonným rozhodnutím

o väzbe mu bola spôsobená nenapraviteľná ujma; pobyt vo väzbe je pre osobu, ktorá je presvedčená o
tom, že je trestne stíhaná nedôvodne, spôsobili ťažké následky na psychiku. Vedomie, že sa nenávratne
zhoršujú už aj tak narušené rodinné vzťahy, že stráca rozostavaný rodinný dom, lebo nespláca hypotéku
a že sa mu rúca jeho úspešné podnikanie a uvedomenie si, že povesť váženého občana v malom meste
je ohrozená, je nepochybne krajne ťaživé.

3.1 Žalobca poukázal na rozhodnutie vo veci Winkler proti Slovenskej republike, kde bola priznaná
náhrada za každý deň väzby v sume 68,-Eur. Ak okresný súd žalobcovi priznal náhradu za nemajetkovú
ujmu vo výške 40,-Eur za každý deň neoprávnenej väzby, nepriznal náhradu v takej výške, ako sa
žalobca podľa vlastného názoru oprávnene domáhal; rozhodnutie okresného súdu však nebolo v

rozpore so zákonom a bolo riadne odôvodnené.

3.2 Za nedôvodnú považoval žalobcu námietku žalovanej o tom, že fotokópia daňového priznania nie
je opatrená podpisom daňovníka a neobsahuje údaje o jeho prijatí daňovým úradom, je nedôvodná,
prichádzakunejpo6rokochsúdnehokonania.Žalobcatvrdil,žepreukázal,žeobmedzeniejehoosobnej

slobody väzbou bolo jediným a bezprostredným dôvodom, pre ktorý žalobca počas trvania väzby nemal
žiadny príjem a neexistuje nijaký dôvod domnievať sa, že ak by nebol vzatý do väzby, jeho príjem a
dosahované výsledky by boli prinajmenšom na úrovni roku 2003.

4. Replika k vyjadreniu žalobcu podaná nebola.

5. Žiadne ďalšie vyjadrenie podané nebolo.

6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1, 2 C. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej

inštancie podľa § 387 ods.1, ods.1 C.s.p. v napadnutých výrokoch ako vecne správne potvrdil, vrátane
napadnutých výrokov o nároku na náhradu trov konania.

6.1 Podľa § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovanej, ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym

skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec v
najpodstatnejších otázkach správne právne posúdil. Okresný súd vykonal dostatočné a rozsiahle
dokazovanie na zistenie skutkového stavu, skutkový stav zistil úplne a správne, napadnuté rozhodnutie
netrpí vadou nesprávnych skutkových zistení; odvolací súd nezistil dôvod pre doplnenie alebozopakovanie dokazovania v odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nekonštatoval
potrebu nariadenia pojednávania o odvolaní; dokazovanie nebolo potrebné zopakovať alebo ho doplniť
a nebol daný ani dôležitý verejný záujem na nariadení odvolacieho pojednávania.

7.1 Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa
zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.).

8. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej, toto nie je v danom prípade dôvodné.
Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie za riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je
z neho zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní,
je preskúmateľný a zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné
z obsahu spisu. Odvolací súd sa v podstatných otázkach stotožňuje so závermi a argumentáciou súdu

prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal riadne a dostatočné dokazovanie, zistené skutočnosti riadne
a dostatočne vyhodnotil, precízne odôvodnil nielen právny základ uplatneného nároku; odôvodnil aj
naplnenie všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu (nemajetkovú ujmu) spôsobenú orgánom
verejnej moci; poukázal na všetky predpoklady zodpovednosti za škodu (nemajetkovú ujmu) v zmysle
ustanovení zákona č.514/2003 Z.z.; poukázal tiež na princíp voľnej úvahy súdu pri posudzovaní

výšky náhrady nemajetkovej ujmy, zdôraznil kritériá, ktoré pri posúdení dôvodnosti výšky uplatnenej
nemajetkovej ujmy vyhodnocoval; tieto vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach.
Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie v podstatných otázkach v plnom rozsahu stotožňuje
a poukazuje na ne; reagujúc na odvolacie námietky žalovanej odvolací súd dodáva nasledovnú
argumentáciu:

8.1 Okresný súd pri svojom rozhodovaní aplikoval ustanovenia zákona č.514/2003 Z.z. vo vzťahu k
uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a náhrady škody spočívajúcej v ušlom príjme;
v prípade náhrady škody za ušlý zisk aplikoval ustanovenia zákona č.58/1969 Zb.. Aplikáciu dvoch
zákonovprecízneodôvodnilspoukazomnaskutočnosť,ženáhradanemajetkovejujmyanáhradaškody

spočívajúcej v ušlom príjme sa týkala zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie - rozhodnutie o
väzbe žalobcu; naproti tomu nárok na náhradu škody za ušlý zisk bol uplatnený v súvislosti s vedením
trestného stíhania; nezákonným rozhodnutím v takomto prípade bolo uznesenie o vznesením obvinenia.
Okresný súd poukázal na rozhodujúce časové okamihy (uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané
v čase účinnosti zákona č.58/1969 Zb., žalobca bol zadržaný v čase účinnosti zákona č.58/1969 Zb.;

rozhodnutie o väzbe bolo vyhlásené už v čase účinnosti zákona č.514/2003 Z.z.). Odvolací súd v tomto
smere zdôrazňuje, že aplikáciu oboch zákonov rôzne na posudzované nároky odvolateľka nenamietala
aaniodvolacísúdnesprávneprávneposúdenie(nesprávnuaplikáciutohoktoréhozákonaupravujúceho
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím) nezistil.

8.2 Zo skutkového stavu zisteného okresným súdom vyplýva, že proti žalobcovi ako obvinenému (a
neskôr obžalovanému) bolo vedené trestné stíhanie; uznesením Prezídia Policajného zboru, útvaru
boja proti korupcii v Banskej Bystrici mu bolo dňa 30.6.2004 vznesené obvinenie pre trestný čin
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ustanovenia § 185 ods.1 Trestného
zákona a podvodu formou spolupáchateľstva podľa ustanovení § 9 ods.2, § 250 ods.1 ods.5 Trestného

zákona. Okresný súd zistil, že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola žalobcom podaná;
sťažnosť bola Krajskou prokuratúrou v Trenčíne zamietnutá. Okresný súd zároveň zistil, že žalobca
bol uznesením Okresného súdu Trenčín sp.zn. 2Tp/91/2004 zo dňa 4.7.2004 vzatý do väzby dňom
1.7.2004 z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 písm.a), b) a c) Trestného poriadku; žalobca proti
uvedenému uzneseniu podal sťažnosť; sťažnosti proti uzneseniu o väzobnom stíhaní bola uznesením

Krajského súdu v Trenčíne zamietnutá. Súd prvej inštancie zdôraznil výsledok trestného stíhania
vedeného proti žalobcovi a uzavrel, že žalobca bol rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp.zn.
BB-4T/27/2011 zo dňa 3.2.2015 spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že spáchal
skutok ktorý mu bol kladený za vinu; trestné stíhanie voči žalobcovi v konečnom dôsledku skončilo
uznesenímsp.zn.BB-4T/27/2011zodňa25.6.2015,ktorýmpredsedasenátuvzalnavedomiespäťvzatie

odvolania konajúceho prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku. Napokon súd prvej inštancie mal
za preukázané aj naplnenie ďalších predpokladov zodpovedanosti štátu v zmysle ustanovení zákona
č.514/2003 Z.z.; žalobca uplatnil u žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v zmysleustanovenia § 15 zákona č.514/2003 Z.z. a žalovanou mu bolo oznámené, že jeho nárok neuspokojí,
a to ani čiastočne.

8.3 Uvedené skutkové zistenia v bode 8.2 neboli v podanom odvolaní namietané.

8.4 Odvolaciemu súdu z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva záver súdu prvej inštancie,
že mal zistené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe;
uzavrel, že samotné oslobodenie spod obžaloby a ani samotné konštatovanie porušenia práva nie je

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Právny základ
nároku považoval za preukázaný a za preukázaný ho považuje aj odvolací súd.

8.5 Vo vzťahu k právnemu základu nároku odvolateľka v zásade nenamietala (odvolacie námietky sa
týkajú predovšetkým výšky priznanej nemajetkovej ujmy a výšky náhrady škody spočívajúcej v ušlom
príjme). Odvolacou námietkou vo vzťahu k základu uplatneného nároku bolo tvrdenie žalovanej, že

žalobca si svoje trestné stíhanie spôsobil sám z dôvodu, že okrem trestného činu kladeného mu za vinu
(v čase rozhodovania o väzbe) sa mal dopustiť inej trestnej činnosti, za ktorú bol právoplatne odsúdený
a väzobné stíhanie si tak spôsobil sám, nakoľko súd rozhodujúci o väzbe na neho nahliadal ako na
osobu, ktorá má sklony k trestnej činnosti.

9. Odvolacou námietkou tak bolo tvrdenie, že záver súdu prvej inštancie o bezúhonnosti žalobcu v
čase rozhodovania o jeho väzbe bol nesprávny; z vykonaného dokazovania vyplýva, že bol opakovane
trestnestíhanýaodsúdený;zodvolacejnámietkyvyplývatvrdenie,žesúdprvejinštancietútoskutočnosť
nezohľadnil, resp. s napadnutého rozhodnutia to nevyplýva.

9.1 Odvolacia námietka žalovanej nie je dôvodná a navyše je v rozpore so obsahom napadnutého
rozhodnutia.

9.2 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že okresný súd sa otázkou
vylúčenia negatívnych podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy)

zaoberal; osobitne sa zaoberal otázkou, či si žalobca väzbu nezavinil sám. K uvedenému odvolací
súd poukazuje na právny názor vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS
273/2021 zo dňa 29. júna 2021, podľa ktorého „v konaní o náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej
moci pri jej výkone, v ktorom si fyzická osoba uplatňuje nárok v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, je
štát tou procesnou stranou, ktorá musí preukázať existenciu skutočností vylučujúcich vznik práva na

náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa § 8 ods.6 písm.a) zákona č.514/2003 Z.z.“.

9.3 Závery súdu prvej inštancie sú pritom v plnom rozsahu správne; okresný súd zistil, že na žalobcu
sa v čase rozhodovania o väzbe hľadelo akoby súdom trestaný ani nebol. Odvolací súd v tomto
smere poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

1Cdo/68/2020 zo dňa 18.8.2020, resp. sp.zn. 7Cdo/243/2019 zo dňa 28.10.2020, v ktorom dovolací súd
konštatoval, že „súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd preto v jednom konzistentnom celku správne
rozhodli i na podklade toho, že zavinenie obvineného, pri vzatí do väzby, treba zakaždým skúmať z
dôvodov, pre ktoré bol do väzby vzatý, a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam a nie na základe toho,
či bol ten ktorý obvinený už trestaný alebo pri vzatí do väzby kládol odpor a podobne“, resp. „ak teda

dovolateľka naznačuje vo svojom odvolaní, že ... skúšobná doba podmienečného odkladu výkonu trestu
alebo predchádzajúce nepodmienečné odsúdenie môže viesť k tomu, že si ten ktorý obvinený týmto
zaviní vzatie do väzby sám, v dôsledku čoho takejto osobe nevznikne právo na náhradu škody, takáto
argumentácia predstavuje iba polemiku s rozhodnutím odvolacieho súdu, resp. ide o námietky, ktoré sa
týkajú spochybňovania správnosti skutkových zistení“.

9.4 Odvolateľka v podanom odvolaní a ani v konaní pred súdom prvej inštancie ani netvrdila, že si
žalobca svoje trestné stíhanie zavinil sám z dôvodu, že pôsobil na svedkov alebo spoluobvinených,
prípadne hrozilo, že by pokračoval v trestnej činnosti alebo že dokoná trestný čin ktorým hrozil alebo že
ujde alebo sa bude skrývať aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu; takéto skutočnosti nevyplývajú ani z

rozhodnutia, ktorým bol žalobca vzatý do väzby. Navyše charakter trestnej činnosti, za ktorý bol žalobca
v minulosti odsúdený, podľa objektu útoku a závažnosti sa k trestnému činu, pre ktorý bol väzobne
stíhaný, ani z ďaleka nepribližuje.9.5 Napokon k neprihliadnutiu na minulé odsúdenie žalobcu (ktoré tresty mal mimochodom v čase vzatia
doväzbyzahladené)ajnavýškupriznanejnemajetkovejujmyodvolacísúduvádza,žezavineniežalobcu
za vzatie do väzby je zákonnou negatívnou podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody

(nemajetkovej ujmy) v zmysle ustanovenia § 8 ods.6 písm.a) zákona č.514/2003 Z.z.; z povahy veci tak
nemôže byť kritériom pre výšku dôvodne uplatnenej nemajetkovej ujmy, na ktoré by mal súd prihliadať
podľa ustanovenia § 17 zákona č.514/2003 Z.z. platného v čase rozhodnutia o väzbe a ani v zmysle
v súčasnosti stanovených kritérií v zmysle ustanovenia § 17 ods.3 zákona č.514/2003 Z.z., ktorými sa
okresný súd inšpiroval (uvedené ustanovenie priamo neaplikoval). Inak povedané, ak si stíhaná osoba

uloženie väzby zavinila sama, nie je daný právny základ pre priznanie škody (nemajetkovej ujmy) a
otázka výšky škody (nemajetkovej ujmy) je tak bezpredmetná. Ak si uloženie väzby sama nezavinila,
právny základ nároku je daný a nie je dôvod sa touto otázkou zaoberať pri stanovení výšky nemajetkovej
ujmy.

10. Odvolacou námietkou bolo tvrdenie, že zákon č.514/2003 Z.z. ako možný titul pre uplatnenie nároku

na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy špecifikuje rozhodnutie o väzbe, ale aj rozhodnutie o
vznesení obvinenia. V tom dôsledku je potrebné diferencovať aj dôvody vzniku škody (nemajetkovej
ujmy) v závislosti na tom ktorom titule; súd prvej inštancie však pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy
neposudzoval iba väzbu ako takú, ale zohľadnil aj povahu trestnej veci, dĺžku väzby, dĺžku vedeného
trestného stíhania a dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu.

10.1 Odvolateľka tak tvrdila, že pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie
zohľadnil aj kritériá, ktoré pri uplatnenom titule na náhradu nemajetkovej ujmy - rozhodnutie o väzbe,
zohľadniť nemal.

10.2 Uvedenú námietku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

10.3 Odvolacia námietka je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a prípadné zohľadnenie
kritéria, ktoré súd prvej inštancie zohľadniť nemal, nemá dopad na správnosť napadnutého rozsudku vo
vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy.

10.4 Súd prvej inštancie správne poukázal na právnu úpravu, ktorú aplikoval, a z ktorej vyvodil, že
aplikovanáprávnaúprava(účinnávčasevydaniarozhodnutiaoväzbe),žiadnekritériápreposudzovanie
výškynemajetkovejujmyneustanovovala.Spoukazomnarozhodnutiavyššíchsúdnychautorítpoukázal
na potrebu určenia výšky náhrady podľa voľnej úvahy súdu; jasne a precízne definoval hranice voľnej

úvahy (intenzita trvania a rozsah nepriaznivých následkov vzhľadom na postavenie poškodeného v
rodine a spoločnosti; voľná úvahy musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom
stave; náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu; náhrada by nemala byť
iba symbolická a nemôže byť ani neprimerane vysoká). Ako vodítko k voľnej úvahe súd prvej inštancie
poukázal na neskoršiu právnu úpravu v zmysle ustanovenia § 17 ods.3, ods.4 zákona č.514/2003 Z.z..

10.5 Kritériá, ktorých posudzovanie si súd prvej inštancie zvolil pri svojej voľnej úvahe sú v prevažnej
väčšine správne a vychádzajú aj z vývoja súdnej praxe pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej
ujmy v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesením
obvinenia, prípadne nezákonným rozhodnutím o väzbe poškodenej osoby.

10.6Striktnéoddeleniejednotlivýchkritériíniejeanidosťmožné.Trestnéstíhanieosobyobvinenejmôže
prebiehať bez potreby väzobného stíhania; pre väzbu je však nevyhnutné, aby osoba vzatá do väzby,
bola z trestnej činnosti obvinená. Okrem kritéria celkového trvania väzby a charakteru väzby (v danom
prípade tzv. kolúzna väzba), ktoré bez akejkoľvek pochybnosti sú kritériom vzťahujúcim sa na uplatnený

titul (rozhodnutie o vzatí do väzby), tak do úvahy prichádza aj povaha trestnej veci, nakoľko nepochybne
na psychický stav väzobne stíhanej osoby vplýva aj hrozba trestu a jeho výška ustanoveného Trestným
zákonom pre trestný čin kladený za vinu osobe väzobne stíhanej.

10.7 Nemožno opomenúť ani dopad na rodinné vzťahy a postavenie spoločnosti, ak práve väzobné

stíhanie sa týchto oblastí osobnostných práv väzobne stíhanej osoby dotýka. V tomto smere nie je ani
možné jednoznačne oddeliť následky a definovať, ktoré následky sú spôsobené iba trestným stíhaním
a ktoré vznikli v dôsledku výkonu väzby; tieto následky sa prelínajú a môžu byť spôsobené samotným
trestnýmstíhanímaajvýkonomväzby;väzbamôženásledkyvyvolanétrestnýmstíhanímnielendopĺňať,ale aj znásobovať. Nepochybne rozdielny dopad na rodinný život má iba vedené trestné stíhanie naproti
väzobnému stíhaniu spojenému (okrem iného) iba so sporadickým a neosobným kontaktom s rodinnými
príslušníkmi. Uvedené v plnom rozsahu platí aj pre spoločenské kontakty osoby pozbavenej osobnej

slobody v dôsledku väzby; väčšiu intenzitu na spoločenské vzťahy má „odstránenie“ väzobne stíhanej
osoby z jej spoločenského okolia; väzobné stíhanie má nepochybne dopad aj na morálne odsúdenie
obvineného jeho bližším či širším okolím („iba“ o vznesení obvinenia ani nemusí mať za následok
vedomosť širšieho okolia obvinenej osoby o trestnom stíhaní); väzobné stíhanie a neprítomnosť po dobu
cca desiatich mesiacov sa pred pravidelnými spoločenskými kontaktami obvinenej osoby utajiť nedá.

Odvolací súd v zhode so závermi súdu prvej inštancie nemá pochybnosť o tom, že nielen samotné
trestné stíhanie, ale aj výkon väzby dopad na osobnostné práva osoby obvinenej má; najmä ak v
prejednávanom prípade nezákonná väzba (čo preukázal výsledok trestného stíhania) trvá 225 dní.

10.8 Súd prvej inštancie nepochybil, ak výšku nemajetkovej ujmy posudzoval aj vzhľadom na osobu
žalobcu, jeho rodinný, spoločenský a podnikateľský život; osoba väzobne stíhaná nie je „inou“ osobou

ako osoba, ktorej bolo „iba“ vznesené obvinenie.

10.9 Napokon sú kritériá, ktoré sa vzťahujú výlučne na titul odškodnenia, ktorým je uznesenie o vznesení
obvinenia a za ktoré odvolací súd považuje trvanie trestného stíhania. Žalobca v čase vzatia do väzby
nemohol mať žiadnu vedomosť o budúcom trvaní trestného stíhania (viac ako 10 rokov), tlaku dĺžky

trestného stíhania v čase výkonu väzby vystavený nebol. Za takéto kritérium v prejednávanej veci
je nevyhnutné považovať aj kritérium dovtedy dosahovaných príjmov žalobcu, predovšetkým však z
dôvodu, že osobitne uplatnil nárok na náhradu škody spočívajúcej v ušlom príjme.

10.10Zuvedenýchdôvodovneobstojíakodôvodnétvrdenie,žesúdprvejinštanciespojilnásledkydvoch

rôznych titulov pre nemajetkovú ujmu, a to rozhodnutie o väzbe a rozhodnutie o vznesení obvinenia, čo
malo podľa tvrdení odvolateľky predstavovať nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

10.11 Odvolací súd z napadnutého rozhodnutia vyvodil, že súd prvej inštancie vychádzal predovšetkým
z povahy trestnej veci, celkovú dĺžku obmedzenia osobnej slobody žalobcu a preukázané následky v

osobnostnej sfére žalobcu. Stanovenie týchto kritérií bolo súladné s rozhodovacou činnosťou aj vyšších
súdnych autorít; kritériá stanovené v neskoršej právnej úprave bral okresný súd iba za inšpirujúce
(neskoršiu právnu úpravu tak priamo neaplikoval) a ktoré iba potvrdili dovtedajšiu súdnu prax pri
stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy.

10.12 Pre odvolací súd je tak rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy preskúmateľné; v tomto smere
okresný súd odôvodnil, ktoré dôkazy vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy vykonal, vykonané dôkazy
hodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a voľné hodnotenie dôkazov komparoval okrem iného
so závermi Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplývajúcich z jeho nálezu sp.zn. III. ÚS 754/2016
zo dňa 24.1.2017. Ak teda súd dospel k záveru, že suma 40,- Eur za každý deň vykonanej väzby je

sumou zodpovedajúcou adekvátnosti náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi nezákonným
rozhodnutím o väzbe, jeho záverom nie je čo vytknúť. Voľná úvaha súdu má zodpovedajúci podklad
v zistenom skutkovom stave, je riadne odôvodnená a preskúmateľná. Iba skutočnosť, že súd prvej
inštancie poukázal na trvanie trestného stíhania nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozsudku okresného
súdu pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy. Iba na skutočnosti, že vec bola v minulosti aj medializovaná,

súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nezaložil.

11. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie vo vzťahu k náhrade ušlého príjmu rozhodol iba
na základe žalobcom predloženého daňového priznania k dani z príjmu fyzickej osoby za rok 2003 a
pomerného prepočtu čistého priznaného príjmu počtom dní, počas ktorých sa na žalobcovi vykonávala

väzba. Uvedený dôkaz pritom nie je opatrený podpisom daňovníka a neobsahuje údaje o jeho prijatí
správcom dane.

11.1 K uvedenému odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nezaložil svoje rozhodnutie iba na
citovanom dôkaze (na č.l. 35 spisu) ale na vykonanom dokazovaní, keď správne aplikoval zásadu

voľného hodnotenia dôkazov a dôkazy hodnotil jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach. Okrem
uvedeného dôkazu príjem žalobcu ako fyzickej osoby oprávnenej na podnikanie súd prvej inštancie
vykonal dôkazy aj potvrdeniami Daňového úradu Košice, pobočka Rožňava za jednotlivé zdaňovacie
obdobia (za roky 1992-2005) vrátane potvrdenia o podaní daňového priznania k dani z príjmovfyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2003 (čl.18 spisu). Uvedené potvrdenie je opatrené (nečitateľnou
pečiatkou), na úradnej listine a podpísané úradnou osobou (I. T., správca daní 9). Z uvedeného
potvrdenia správcu dane vyplývajú tie isté skutočnosti, ako z daňového priznania vrátane základu dane,

daňovej povinnosti a čistého ročného príjmu za konkrétne zdaňovacie obdobie.

11.2 Z ostatných vykonaných dôkazov (potvrdenia o podaní daňových priznaní, listinných dôkazov
skončenia pracovných pomerov zamestnancov žalobcu, vyhláseniami obchodných partnerov žalobcu
(BAKER OVENS, s.r.o., Autodoprava, LEYLINE SRL, M-STAV)) pre okresný súd správne vyplynulo,

že žalobca mal reálne predpoklady pre ďalší rozvoj podnikateľskej činnosti; odvolací súd dodáva, že
uvedené vyplýva aj z dlhodobosti (od roku 1992) a ziskovosti podnikania žalobcu vyplývajúceho z
potvrdení o podaní daňových priznaní za roky 1992-2003. Absencia podpisu daňovníka a potvrdenia
o podaní daňového priznania tak pre rozhodnutie súdu prvej inštancie nemohla byť podstatná, keď
rozhodná skutočnosť, reálny predpoklad pre ďalší rozvoj podnikateľskej činnosti, vyplýval aj z ďalších
vykonaných dôkazov. Práve žalovaná hodnotí dôkazy v rozpore so zásadou voľného hodnotenia

dôkazov, pravosť a dôvodnosť jedného dôkazu hodnotí bez jeho súvislosti s ostatným vykonaným
dokazovaním.

11.3 Odvolací súd uvádza, že žalobca bol v rozhodnom čase podnikateľ; z uvedeného dôvodu nebolo
možné, aby stratu príjmu preukázal jedným dôkazom, a to stratou príjmu od zamestnávateľa. Vykonané

dokazovanie ale s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou preukázalo, že bolo reálne dosahovanie
príjmuakovkalendárnomrokupredchádzajúcomroku,vktorombolžalobcavzatýdoväzby;aksúdprvej
inštancie z tejto „istoty“ príjmu vychádzal, postupoval pri hodnotení dôkazov a ich právnom posúdení v
súlade s princípmi elementárnej logiky. Odvolacia námietka tak nie je dôvodná.

11.4 Ak odvolateľka tvrdila, že žalobca nepreukázal, akým spôsobom bolo vyhodnotené výberové
konanie v Coca-Cola Beverages Slovakia, súťaž na uzavretie a rekultiváciu skládky odpadov v Z. nad
N. a aká je preukazná hodnota certifikátu týkajúceho sa prepravy posypovej soli, opätovne hodnotí
vykonané dôkazy izolovane a nesprávne. Podstatné je, že (aj) týmito dôkazmi žalobca preukazoval a
preukázal, že v podnikateľskej činnosti mienil naďalej pokračovať, podnikateľskú činnosť rozvíjať o nové

obchodné kontrakty. Ak sa tak nestalo, z vykonaného dokazovania (aj) pre odvolací súd vyplynulo, bolo
to v dôsledku pretrhnutia možnosti reálne podnikať práve v dôsledku väzobného stíhania. Je vecou
všeobecne známou, že pokiaľ podnikateľský subjekt opustí (čo aj dočasne) podnikateľské prostredie,
návrat do dovtedajších obchodných vzťahov je mimoriadne zložitý; strata zamestnancov a neschopnosť
splácania úverového zaťaženia (v dôsledku straty príjmov) je pre podnikateľský subjekt likvidačné. Aj s

prihliadnutím na časovú súslednosť a stratu príjmov práve v období väzobného stíhania má aj odvolací
súd za to, že k strate príjmu z podnikateľskej činnosti žalobcu došlo práve v dôsledku väzobného
stíhania; je tak daná okrem iných zákonných podmienok aj príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a škodou. Výška škody vo vzťahu k strate príjmu bola súdom prvej inštancie ustálená
správne podľa výšky dovtedy dosahovaného príjmu a počtu dní väzobného stíhania.

11.5 Iba skutočnosť, že žalobca podnikal na základe živnostenského oprávnenia a nebol zamestnancom
ho pri stanovení výšky škody v dôsledku straty na zárobku diskriminovať nemôže, najmä v prípade, že
komplex dôkazov preukazuje reálnu možnosť dosahovať (aspoň) dovtedajší príjem a ak dokazovanie
preukázalo, že pravdepodobnosť dosahovania dovtedajších príjmov hraničí s istotou, ako tomu bolo v

prejednávanej veci.

11.6Okresnýsúdrozhodolsprávneajpokiaľžalobcovipriznalúrokzomeškaniazpriznanejškodytitulom
ušlého zisku. Tu odvolací súd poukazuje na novšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
vyslovenú napr. v rozhodnutí sp.zn. 4Cdo/257/2019 zo dňa 26.2.2020. Najvyšší súd v citovanom

rozhodnutí z ustanovenia § 8 ods.5 písm.b) zákona č.514/2003 Z.z. vyvodil, že „nárok žalobcu podľa
§ 17 ods. 2 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z. voči žalovanej vzniká už samotnou existenciou väzobného
trestného stíhania a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody následne oslobodená
spod obžaloby. Preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej
ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej

skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich (väzobného stíhania, oslobodzujúceho rozsudku a ich príčinnú
súvislosť so vznikom nemajetkovej ujmy vzniknutej obmedzením na osobnej slobode jednotlivca). Podľa
§ 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom
alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľpožiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej
ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím
šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedený názor dovolacieho

súdu je podporený aj novelou č. 412/2012 Z. z., ktorou bolo s účinnosťou od 1. januára 2013 ustanovenie
§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené tak, že podľa poslednej vety tohto ustanovenia, ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia

neskôr.“ S uvedeným záverom, že k vzniku omeškania s plnením ujmy nedochádza márnym uplynutím
lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa §
16 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z. sa najvyšší súd stotožnil aj v rozhodnutí sp.zn. 8Cdo/191/2020 zo dňa
27.1.2022 pričom zdôraznil, že tento záver prijal dovolací súd už v rozhodnutiach sp.zn. 4Cdo/48/2017
a 7Cdo/243/2019.

12. Súd prvej inštancie napokon zamietol žalobu žalobcu vo vzťahu k náhrade škody spočívajúcej
v ušlom zisku titulom nezákonne vedeného trestného stíhania. Proti tomuto výroku odvolanie nebolo
podané; z uvedeného dôvodu sa odvolací súd k správnosti zamietajúceho výroku vo vzťahu k náhrade
ušlého zisku nevyjadruje.

13. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
II. (o povinnosti nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu) a III. (o povinnosti nahradiť žalobcovi škodu
spočívajúcu v ušlom príjme) postupom podľa ustanovenia § 387 ods.1, ods.2 C.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

14. Za vecne správne považuje odvolací súd aj výroky V. a VI. napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie; a teda rozhodnutie o trovách konania.

14.1 V prejednávanej veci došlo k rozhodovaniu o viacerých samostatných nárokoch v spoločnom
konaní.Uvedenénárokymoholžalobcauplatniťajsamostatne;bolonajehorozhodnutí,čiaktorénároky

uplatní a či si tieto nároky uplatní v jednom konaní. Hypoteticky možno predpokladať, že v prípade,
ak by nároky uplatnil samostatne, okresný súd by tieto nároky spojil na spoločné konanie, nakoľko
sa týkajú tých istých účastníkov a nároky sú uplatnené na základe toho istého titulu - zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uplatneným nárokom tak bol nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v dôsledku nezákonného rozhodnutia o väzbe žalobcu a nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, resp. nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia.
Uvedený nárok na náhradu škody rovnako spočíval v dvoch čiastkových nárokoch, a to v nároku na
náhradu škody spočívajúcom v ušlom príjme a nároku na náhradu škody spočívajúcom v ušlom zisku.

14.2 Podľa názoru odvolacieho súdu so samostatnosťou jednotlivých nárokov bolo potrebné počítať aj

pri rozhodovaní o trovách konania; určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od voľnej úvahy
súdu; určenie výšky škody záviselo od preukázanej straty na zárobku, resp. preukázanom ušlom zisku.
Pri strate na zárobku (príjme) sa vychádzalo z porovnania výšky príjmu žalobcu za obdobie pred vzatím
do väzby v porovnaní s obdobím väzobného stíhania. Takáto rozdielnosť v spôsobe zisťovania výšky
nárokov nachádza svoj obraz v dvojakom režime rozhodovania o nároku na náhradu trov konania; kým

v prípade nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy priznanie trov konania v závislosti na úvahe súdu
(prípadne znaleckého posudku), v prípade škody prichádza do úvahy striktne zásada úspechu v spore.

14.3 Okresný súd tak rozhodol správne, pokiaľ o nárokoch, ktoré mali osobitý charakter (nemajetková
ujma,resp.náhradaškody)rozhodolosobitnýmivýrokmionárokunanáhradutrovkonania;tentospôsob

rozhodnutia je v súlade s princípom spravodlivosti; pri nároku na stratu na príjme sa voľná úvaha súdu
uplatniť nemôže.

14.4 Otázka, aké bude rozhodnutie o vyčíslení trov konania, je potom otázkou, ktorú bude riešiť súd
prvej inštancie; ak okresný súd vo vzťahu k samostatným nárokom rozhodol o trovách konaní o týchto

nárokoch osobitne, jeho postup nebol v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku.14.5 Odvolateľka poukazovala na skutočnosť, že súd prvej inštancie bol povinný vychádzať z nároku
uplatneného v žalobe, a teda pred jej čiastočným späťvzatím, a mal aplikovať zásadu úspechu v spore
aj vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

14.6 Vo vzťahu k trovám konania o náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd poukazuje na závery
vyplývajúce z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 56/2017 zo dňa 8.2.2017,
z ktorých vyplýva, že ani nová právna úprava Civilného sporového poriadku nevylučuje osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od

znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej
právnej úpravy (§ 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku).

14.7 Ak okresný súd nárok na náhradu trov konania priznal nie z uplatnenej, ale priznanej nemajetkovej
ujmy, ako to explicitne vyplýva z výroku V. napadnutého rozsudku, odvolací súd považoval rozhodnutie o
trovách konania o náhradu nemajetkovej ujmy za vecne správne. Na uvedenom nič nemení skutočnosť,

že žalobca žalobu zobral späť v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy; na výšku
náhrady trov konania čiastočné späťvzatie dopad nemá; základom pre vyčíslenie trov konania o náhradu
nemajetkovej ujmy je len a výlučne priznaná suma nemajetkovej ujmy.

14.8Zuvedenýchdôvodovodvolacísúpostupompodľaustanovenia§387ods.1,ods.2C.s.p.akovecne

správne potvrdil aj výroky napadnutého rozsudku okresného súdu o nároku na náhradu trov konania.

15. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval

zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p..
Nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal žalobcovi, ktorý bol vo veci samej v odvolacom
konaní úspešný v celom rozsahu, nakoľko odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil; žalovaná bola v odvolacom konaní v
celom rozsahu neúspešná, nárok na náhradu trov odvolacieho konania jej tak podľa princípu úspechu

v odvolacom konaní nevznikol. Odvolací súd dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. nezistil.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.2, druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 C.s.p.)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.