Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. máj 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2123013673
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Stanislavská
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2123013673.4

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov
JUDr. Rastislava Kresla a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX
v B., obžalovanej C. D., nar. XX.XX.XXXX v E. F. a obžalovaného G. E., nar. XX.XX.XXXX v E.
F., pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm.

a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. i), písm. j) Trestného zákona a
iné, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.05.2024 prejednal odvolanie obžalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 27.02.2024 sp. zn. 35Tk/5/2023, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX v B., obžalovanej C.
D., nar. XX.XX.XXXX v E. F. a obžalovaného G. E., nar. XX.XX.XXXX v E. F., z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. A. za vinného z obzvlášť závažného
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. a), písm. b) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. b), písm. i) písm. j) Trestného zákona, obžalovanú C. D. za vinnú z obzvlášť
závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. b) Trestného

zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm. i) písm. j) Trestného zákona a obžalovaného G. E. za
vinného z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. b)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i), písm. j) Trestného zákona na tom skutkovom základe,
že

ako členovia organizovanej skupiny, pôsobiacej najmä na území Trnavského kraja, najmä v okrese
Dunajská Streda v meste B. a Bratislavského kraja v obci E. H. a na ďalších nezistených miestach
územia Slovenskej republiky od presne nezistenej doby, najmenej však od mesiaca október 2022 do ich
zadržania t. j. 3.7.2023 mali presne rozdelené úlohy, pôsobili koordinovane a vzájomne sa zastupovali
pri zadovažovaní, uskladňovaní a distribúcii psychotropnej látky pervitín za účelom získania finančného
profitu si neoprávnene, teda v rozpore so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 139/1998 Z. z.

oomamnýchlátkach,psychotropnýchlátkachaprípravkochvzneníneskoršíchpredpisov,zadovažovali,
prechovávali a následne distribuovali ďalším osobám doposiaľ presne neustálené množstvá drogy
zvanej „pervitín“, ktorej účinnou látkou je metamfetamín, a to v koncentrácii spôsobilej negatívne
ovplyvniť psychiku človeka, alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti alebo sociálne
správanie, teda v koncentrácií minimálne 10 mg metamfetamínu, viacerým doposiaľ neustáleným
osobám. V rámci vopred dohodnutého spôsobu deľby úloh na osobných stretnutiach, ale najmä

komunikáciou prostredníctvom viacerých tzv. pracovných telefónnych čísiel, pravidelne organizovali
neoprávnené zadovažovanie, nákup a predaj pervitínu takým spôsobom, že obž.. A. A. zabezpečilpervitín od doposiaľ nestotožnenej osoby, následne tento pervitín potom odovzdal obž. G. E., ktorý v
hierarchii skupiny vystupoval ako skladník, ktorý predmetné látky uskladnil v ubytovni nad reštauráciou
I. v obci E. H., kde ho rozdelil na menšie balenia, odvážil a na pokyn hlavy skupiny, obž. A. A., resp. jeho

priateľky obž. C. D., ktorá konala na jeho pokyn, ale i samostatne, ďalej distribuoval ďalším dílerom, ako
aj konečným spotrebiteľom. Taktiež obž. C. D. plnila pokyny od obž. A. A. a pervitín od neho predávala
ďalším spotrebiteľom, a to za cenu akú určil práve obž. A. A.. Týmto spôsobom za uvedené obdobie
obvinení ako organizovaná skupina predali svojim odberateľom, a to:
1/ obžalovaný A. A. si zadovažoval pervitín od doposiaľ nestotožnenej osoby pod menom H., pričom v

presne nezistenom období najmenej od roka 2020 až do dňa 3.7.2023 si takto zakúpil pervitín najmenej
30 krát po 5g, 25,- € za 1g pervitínu, najčastejšie pri predajni LIDL v D. J., ďalej kupoval od doposiaľ
nestotožnenej osoby pod menom K. z J. asi 5 krát po 2-5 g a od doposiaľ nestotožnenej osoby pod
menom K. väčšinou po 1 g, pričom pervitín doviezol do rodinného domu na adrese J. XX, B., kde ho
spoločne s obž.. C. D. prechovával a na váhe rozdelil na menšie dávky, časť takto rozdeleného pervitínu
odovzdal obž. C. D. a obž. G. E. na ďalší predaj a časť následne predával, resp. dal za odplatu minimálne

8 osobám a to:
- L. K., nar. X.XX.XXXX, zo B., ktorému predal pervitín najmenej 3 krát, a to prvý krát pred tromi rokmi,
teda v roku 2020 v presne nezistenom čase, naposledy začiatkom roka 2023 pred reštauráciou I. v E.
H., a to pol kubíka za sumu 30,- €,
- D. M., nar. X.XX.XXXX z J., ktorému predal pervitín v J. a v E. H. najmenej 2 krát, a to prvý krát pred

3.7.2022 a naposledy dňa 2.7.2023 dva kubíky za sumu 140,- €, celkovo 30- 40 kubíkov po 50-70,- €
za kubík,
- I. N., nar. XX.X.XXXX zo B., ktorému dal pervitín za to, že ich I. N. vozieval najmenej 7x na svojom
aute a 3 krát mu predal pervitín v cene 10,- € a 20,- €, a to v decembri 2022 až v januári 2023,
- G. O., nar. X.X.XXXX z C., ktorému predal pervitín najmenej 2 krát na parkovisku pred reštauráciou I.

v hodnote 10-50 €, naposledy mu predal pervitín začiatkom júna 2023,
- L. F., nar. XX.XX.XXXX z H., ktorému dal najmenej 2 krát pervitín koncom roka 2022 P. Q. I. P. E. H.
na chodbe,
- I. O., nar. XX.X.XXXX zo L. C., ktorému dal za protihodnotu (kolobežka, bicykel, telefón) 1-2 čiary
pervitínu v období rokov 2022-2023 v počte 6 krát mesačne,

- Q. I., nar. X.X.XXXX z O., ktorému predal 4x pervitín za 10-20 € v období október - december 2022
na adrese J. XX,
- I. I., nar.XX.X.XXXX, ktorému predával ako aj dával pervitín, celkovo 10x, naposledy koncom roka
2020 v parku v B. za sumu 10-20 €, napriek tomu, že I. I. sa liečil z drogovej závislosti na Prednej Hore,
prípadneďalšímdoposiaľnestotožnenýmkonečnýmužívateľom,pričompervitínprechovával,kdepočas

výkonu domovej prehliadky zo dňa 3.7.2023 v rodinnom dome na adrese J. R. XX boli zaistené viaceré
stopy a podľa záveru znaleckého posudku KEÚ PZ Bratislava ČES:PPZ-KEU-BA-EXP-2023/8427 zo
dňa 25.9.2023 vyplýva, že stopa č. 3a (2ks platových vreciek s tlakovým uzáverom, zaistená v spálni v
skrini na poličke) - obsahovala hnedý kryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 2785 mg, s priemernou
koncentráciou 8,8 % hmotnostných metamfetamínu, obsahujúci 245 mg absolútneho metamfetamínu,

ktoré KEÚ PZ považuje za minimálne 11 bežných jednotlivých dávok drogy.
2/ obžalovaná C. D. si zadovažovala v obci J. prípadne na iných miestach v Trnavskom kraji presne
nezistenom období najmenej však od mesiaca jún 2022 do 3.7.2023 od obž. A. A. pervitín, ktorý
prechovávala na adrese J. XX, následne pervitín rozvážila a tento na jeho pokyn predala, resp. dala za
odplatu, alebo aj sama, a to najmenej 3 osobám:

- L. K., nar. X.XX.XXXX zo B., ktorému predala pervitín najmenej 1 krát, a to pred reštauráciou I. v E.
H., a to pól kubíka za 30,- € v júni 2022,
- I. N., nar. XX.X.XXXX zo B., ktorému dala 1 krát pervitín za to, že ich I. N. vozieval najmenej 7x na
svojom aute ,a to v decembri 2022 až v januári 2023,
- D. S., nar. X.XX.XXXX z D., ktorému podala pervitín 3 krát v období 2022-2023 v J. a v E. H., prípadne

ďalším doposiaľ nestotožneným konečným užívateľom, pričom pervitín prechovávala, kde počas výkonu
domovej prehliadky zo dňa 3.7.2023 v rodinnom dome na adrese J. R. XX boli zaistené viaceré stopy
a podľa záveru znaleckého posudku KEÚ PZ Bratislava ČES:PPZ-KEU-BA-EXP-2023/8427 zo dňa
25.9.2023 vyplýva, že stopa č. 3a (2ks platových vreciek s tlakovým uzáverom, zaistená v spálni v skrini
na poličke) - obsahovala hnedý kryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 2785 mg, s priemernou

koncentráciou 8,8 % hmotnostných metamfetamínu, obsahujúci 245 mg absolútneho metamfetamínu,
ktoré KEÚ PZ považuje za minimálne 11 bežných jednotlivých dávok drogy.
3/ obžalovaný G. E. si zadovažoval od presne nezistenej doby, najmenej však od mesiaca august 2022
do 3.7.2023 v obci E. H. od obž. A. A. pervitín, ktorý následne predal najmenej 4 osobám, a to:- T. F., nar. X.X.XXXX, zo B., ktorému predal pervitín najmenej 3 krát, a to prvý krát koncom augusta
2022, a to kubík pervitínu za 50,- € a 2x v období september až október 2022 tiež kubík pervitínu za
50,- €, - G. J., nar.XX.X.XXXX, zo B., ktorému predal pervitín 2x, a to vo februári 2023 a v marci 2023

v I. v E. H., zakaždým 8 čiar pervitínu za 50,-€,
- K. O., nar. XX.XX.XXXX z E. H., ktorému dal 3x pervtín v mesiaci marec - apríl 2023 v E. H. P. I., pričom
pervitín potom spoločne užili,
- C. J., nar. XX.X.XXXX z E. F., ktorej predal pervitín najmenej 3 krát, a to 2,2 kubíka pervitínu za 120,-
€, 3 čiary pervitínu za 20,- € a pol kubíka pervitínu za 30,- €, prípadne ďalším doposiaľ nestotožneným

konečným užívateľom,
pričom účinná látka „pervitínu“ - metamfetamín je zaradená do II. skupiny psychotropných látok v zmysle
zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších
predpisov, na držbu ktorých je potrebné povolenie Ministerstva zdravotníctva SR“.
Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému A. A. (,,citácia“) podľa § 172 ods. 6 Trestného
zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona,

§ 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam nepodmienečný trest odňatia slobody v
trvaní 7 (sedem) rokov.
Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanému uložil trest prepadnutia vecí:

Mobilný telefón zn. XIAOMI 5 G modrej farby, model M2007J3SG, sériové číslo 557ed40f s IMEI
X:XXXXXXXXXXXXXXX a IMEI X:XXXXXXXXXXXXXXX so SIM kartou K.: XXXXXXXXXXXXXXXXX-
X H., modrá plastová miska, váha zn. Manlloro, 2 ks plastových vreciek, 1 ks plastové vrecko, plastová
škatuľka Orbit.
Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona obžalovanému uložil trest prepadnutia veci - peňažných

prostriedkov vo výške 600 eur.
Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát.
Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona obžalovanému uložil ochranné protitoxikomanické liečenie
ústavnou formou.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému uložil ochranný dohľad v trvaní 2 roky.

Podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona je obžalovaný povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody:
- oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
- osobne sa hlásiť jedenkrát za tri kalendárne mesiace u probačného a mediačného
úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho bydliska, pričom prvý krát je tak

povinný urobiť do dvoch pracovných dní po prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody,
- vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska.
Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanej C. D. (,,citácia“) podľa § 172 ods. 6 Trestného zákona,
§ 36 písm. d) Trestného zákona, § 36 písm. j) Trestného zákona § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38

ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c), Trestného zákona nepodmienečný trest
odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov.
Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanej uložil trest prepadnutia vecí: Mobilný

telefón zn. SAMSUNG čiernej farby, model Galaxy A53 5G, sériové číslo RZCT607QJAR s IMEI
X:XXXXXXXXXXXXXXX, IMEI X:XXXXXXXXXXXXXXX so SIM kartou K. I.: XXXXXXXXXXXXXXXXXX
(t.č. +XXXXXXXXXXXX) a SIM kartou K.:XXXXXXXXXXXXXXXXXX-X.
Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona obžalovanej uložil ochranný dohľad v trvaní 2 roky.

Podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona je obžalovaná povinná po prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody:
- oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
- osobne sa hlásiť jedenkrát za tri kalendárne mesiace u probačného a mediačného
úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho bydliska, pričom prvý krát je tak

povinný urobiť do dvoch pracovných dní po prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody,
- vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska.Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému G. E. (,,citácia“) podľa § 172 ods. 6 Trestného
zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 2 písm. d),
ods. 4 Trestného zákona per analogiam trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanému uložil trest prepadnutia vecí: Mobilný
telefón zn. NOKIA čiernej farby, model Nokia 2.2, sériové číslo HZAL1670CAJ92404437 s IMEI
X:XXXXXXXXXXXXXXX a IMEI X:XXXXXXXXXXXXXXX so SIM kartou XXX: XXXXXXX XXXXXX, 3 ks

prázdnych striekačiek so zataveným koncom, digitálna váha šedej farby, digitálna váha oranžovej farby.
Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát.
Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona obžalovanému uložil ochranné protitoxikomanické liečenie
ústavnou formou.
Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému uložil ochranný dohľad v trvaní 2 roky.
Podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona je obžalovaný povinný po prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody:
- oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
- osobne sa hlásiť jedenkrát za tri kalendárne mesiace u probačného a mediačného
úradníka okresného súdu v obvode miesta svojho bydliska, pričom prvý krát je tak
povinný urobiť do dvoch pracovných dní po prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody,
- vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska.
Okresný súd napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č. l. 942 - 948 spisu.
Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali odvolania čo do výroku o treste obžalovaná
C. D. (č.l. 917, 921 spisu), ktoré následne odôvodnila prostredníctvom obhajcu JUDr. Dalibora Kuciaňa

osobitným písomným podaním (č. l. 960 – 961 spisu), obžalovaný G. E. (č.l. 927), ktoré následne
odôvodnil prostredníctvom obhajcu Mgr. Matúša Chmela (č.l. 973 - 974) a obžalovaný A. A. (č.l. 933),
ktoré následne odôvodnil prostredníctvom obhajcu JUDr. Ing. Petra Ošvátha, PhD., LL.M. (č.l. 978 - 980)
Prokurátorka krajskej prokuratúry prítomná na hlavnom pojednávaní si ponechala lehotu na podanie
opravného prostriedku (č. l. 912 spisu), avšak zákonom stanovená lehota jej márne uplynula, keďže

odvolanie nepodala.
Obžalovaná C. D. v písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu žiadala o prerušenie
jej trestného stíhania. Poukázala na to, že Národná rada Slovenskej republiky sa dňa 08.02.2024
uzniesla na zákone, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Trestný zákon v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“). Dala do pozornosti, že

jedným z novelizačných bodov čl. I novely sú, pre jej trestnú veci, pre rozhodnutie vo veci samej,
rozhodujúce, i body 25. a 70. podľa ktorých, je možné jednak za splnenia podmienok podľa § 49 ods. 1
Trestného zákona podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho štyri roky (bod
25. novely) a jednak dochádza k zmene právnej kvalifikácie trestného činu, pre ktorý je obžalovaná
trestne stíhaná, a to tak, že táto sa mení na zločin neoprávnenej výroby a obchodovanie s omamnou

látkou a psychotropnou látkou podľa§ 173 ods. 3 Trestného zákona, za ktorý je možné uložiť trest v
rozmedzí 7 -15 rokov. S poukazom na uvedené má za to, že i po rozhodnutí pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý druhým výrokom uznesenia zo dňa 28.02.2024, PL. ÚS 3/2024-112 okrem
iného pozastavil účinnosť čl. I novely, ktorého obsahom sú i body 25. a 70., je potrebné, resp. vhodné,
prerušiťtrestnéstíhanieapočkaťnameritórnerozhodnutieÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,pričom

už teraz je dôvodné predpokladať, i s odkazom na odlišné stanoviská ústavných sudcov Petra Straku a
Roberta Šorla, z ktorých je možné vyvodiť, že body 25. a 70. nesignalizujú rozpor s Ústavou Slovenskej
republiky. V prípade, ak predmetné body nebudú v rozpore s ústavou, je toho názoru, že vo vzťahu
k ukladaniu trestu dochádza k výraznej zmene, a to v smere možnosti uloženia i mimoriadne zníženého
trestu podľa § 15 ods. 1 v spojení s § 15 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, a to až na 2 roky, pretože,

ak boli splnené všetky zákonné podmienky na uloženie trestu podľa § 15 ods. 1 písm. c) Trestného
zákona, tieto sú a musia byť (minimálne by mali byť) splnené i podľa § 15 ods. 1 písm. d) Trestného
zákona, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodne o neústavnosti minimálne bodu 70. novely.
V neposlednom rade dôsledkom novelizačného bodu 70. je i tá skutočnosť, že skutok, pre ktorý by
bola trestne stíhaná už nebude obzvlášť závažný zločin, ale zločin, čo má vplyv i na splnenie lehoty na

prípadnépodmienečnéprepusteniezvýkonutrestuodňatiaslobodypodľa§66ods.1písm.c)Trestného
zákona, teda namiesto výkonu 3 uloženého nepodmienečného trestu (§ 67 ods. 1 Trestného zákona) by
mohla požiadať o podmienečné prepustenie po výkone už 1 nepodmienečného trestu, za predpokladu
uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody.V ďalšom namietala názor okresného súdu, podľa ktorého by prípadný miernejší trest (za predpokladu
možnosti jeho uloženia po rozhodnutí ústavného súdu o novele) nezodpovedal povahe trestnej činnosti,

ktorej sa dopustila. Opätovne poukázala na tú skutočnosť, že rozhodnutím ústavného súdu, v prípade
nevyhlásenia bodov 25. a 70. novely za protiústavné, skutok, pre ktorý je obžalovaná trestne stíhaná
bude zločinom, s trestnou sadzbou 7 - 15 rokov, pričom možnosť uloženia podmienky sa „posúva“ na
4 roky. Z toho vyplýva, že súdu sa umožňuje (neukladá povinnosť) uložiť podmienku, pre prípad, že
uloží 4 ročný trest, ktorý je nad zákonom umožnenú hranicu 2 roky pri mimoriadnom znížení trestu,

ktoré podmienky pre mimoriadne zníženie trestu súd zistil, a tieto existujú bez ohľadu na rozhodnutie
ústavného súdu o novele. Argumentovala tým, že skutok by už bol zločinom (čo je minimálne dôvod na
vyčkanie rozhodnutia ústavného súdu), a v prípade uloženia i nepodmienečného trestu, hoci i 5 rokov,
má vplyv na (u)plynutie lehoty a možnosť skoršieho podmienečného prepustenia na slobodu, nakoľko
by bola prvýkrát vo výkone trestu za zločin. Je toho názoru, že i 5 rokov by nebolo spravodlivých, v
porovnaní s trestom uloženým obom spoluobžalovaným (7 rokov a 6 rokov 8 mesiacov), ktorí sú, či

už drogovými recidivistami, alebo recidivistami vo všeobecnosti, o to viac, ak práve negatívny vplyv
obžalovaného A. na ňu súd vyhodnotil ako jednu z okolností, pre ktorú súd mimoriadne znížil trest.

V záverečnom návrhu žiadala, aby odvolací súd

(I) vylúčil trestnú vec obžalovanej na samostatné konanie;
(II) prerušil trestné stíhanie obžalovanej do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky v konaní PL. ÚS 3/2024 a prepustil obžalovanú z väzby na slobodu;
(III) po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým body 25. a 70, najmä však bod 70.
novely nebudú protiústavné,

(IV) zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a rozhodol tak, že jej uloží maximálny trest, ktorý je možné
podmienečneodložiť(4roky;vprípade,akbybolbod25.protiústavný,čovšaknepredpokladá,jemožné
uložiťitrest3roky,ktorýbudenadzákonnýmobmedzenímpodľa§39ods.3písm.d)Trestnéhozákona),
uložiť akékoľvek primerané povinnosti a obmedzenia a uložiť probačný dohľad nad jej správaním v
skúšobnej dobe s ustanovením maximálnej skúšobnej doby (5 rokov), v ktorej sa zaväzuje viesť riadny

život (vrátane obdobia, počas ktorej by bola do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a
odvolacieho súdu na slobode) tak, aby preukázala, že jej konanie bolo neuvážené a jeho dôsledky, sú
a budú, pre ňu ponaučením, v opačnom prípade je uzrozumená o návrate do výkonu trestu.

Obžalovaná C. D. podané odvolanie odôvodnila i ďalším podaním zo dňa 30.04.2024 prostredníctvom

svojho obhajcu, kde zopakovala vyjadrenie krajského súdu k jej sťažnostnej argumentácii pri
rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Tvrdila, že tento právny názor je nesprávny,
nezákonný, ústavne neudržateľný, popierajúci zmysel a účel nielen zákonného ustanovenia § 228
ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, ale i základných zásad a princípov, na ktorých je založený
trestný právny poriadok Slovenskej republiky a trestné konanie samotné (v neposlednom rade postup,

konanie, rozhodnutie a právne posúdenie sťažnostného súdu je v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Argumentovala tým, že krajský súd pri vyslovení svojho hoci
nesprávneho právneho názoru opomenul platnosť právneho predpisu a venoval sa výlučne účinnosti
právneho predpisu, i to izolovane. Poukázala na znenie § 19 ods. 1 zákona č. 400/2015 o tvorbe
právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, pričom právne predpisy nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v zbierke zákonov. Platnosť
právneho predpisu zakončuje legislatívny proces v jeho promulgačnej etape. Bez vyhlásenia právneho
predpisu v Zbierke zákonov nemôže právny predpis nadobudnúť platnosť. Právnym následkom platnosti
právneho predpisu je, že tento sa stáva súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a môže byť
z neho vyradený už len na základe výslovného zrušenia legislatívnym orgánom, ktorý ho vydal a v

prípade podzákonných predpisov aj Národnej rady Slovenskej republiky alebo na základe rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho protiústavnosti. Inými slovami, publikovaním novely
Trestného zákona v Zbierke zákonov, čo sa dňa 11.03.2024 stalo, sa novela Trestného zákona stala
a je súčasťou právneho poriadku a je potrebné na ňu prihliadať ako na platný právny predpis, o to
viac v trestnom práve, hoci má pozastavenú účinnosť. Uviedla, že predmetné ustanovenie § 228 ods.

2 písm. e) Trestného poriadku, a nie je to možné vyvodiť zo žiadnej časti žiadneho iného predpisu, sa
netýka prerušenia trestného stíhania „práve účinného“ právneho predpisu, naopak, v súlade s čl. 152
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, sa týka obligatórneho prerušenia trestného stíhania, ak Ústavný
súd Slovenskej republiky pozastaví účinnosť právneho predpisu, za kumulatívneho splnenia dvochpodmienok, a to, že (i) ide o platný právny predpis, čo v tomto a jej prípade, táto podmienka splnená je,
pretože bol publikovaný v Zbierke zákonov, a (ii) musí ísť o právny predpis alebo jej časť, ktorá je pre
konanie a rozhodnutie v trestnej veci rozhodujúca, čo v tomto prípade je, bez akýchkoľvek pochybností,

v jej prípade, splnené. V prípade, ak by sa prevzal tento právny názor krajského súdu do praxe, za
situácie, kedy by Ústavný súd Slovenskej republiky pozastavil účinnosť, pre konanie a rozhodnutie
vo veci rozhodujúcej, trestnoprávnej normy, čo v jej prípade tak je, až po jej účinnosti, s poukazom
na § 2 ods. 1 Tr. zák. a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, je takéto pozastavenie účinnosti
bezpredmetné. Už len z tohto dôvodu je záver krajského súdu a výklad ustanovenia § 228 ods. 2

písm. e) Trestného poriadku, minimálne v jej prípade, nezákonný, arbitrárny a ústavne neudržateľný,
a s poukazom na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky zjavne protiústavný, pričom krajský súd
si účelovo a nepochopiteľne do zákonného ustanovenia, aby neprerušil trestné stíhanie, hoci ide o
obligatórny dôvod prerušenia trestného stíhania, a aby ju neprepustil z väzby (čo je následok prerušenia
trestného stíhania vo väzobnej veci) doplnil, účelovo, nepochopiteľne a v zjavnom rozpore s jej právami,
slovné spojenie „práve účinného“. V tejto trestnej veci, ako i v iných, na celom území Slovenskej

republiky, je práve postup, ktorý jednoznačne predpokladá § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku
nielenžiaduci,alenajmänevyhnutný,bezohľadunainéskutočnosti,vopačnomprípadeje,zaexistencie
platného, hoci s pozastavenou účinnosťou, právneho predpisu, nezákonne vo väzbe, ako ďalšie iné
osoby. V opačnom prípade je ustanovenie § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku obsolentné a teda
zbytočné. Následne zopakovala svoju odvolaciu argumentáciu a konečný návrh v nej obsiahnutý.

Obžalovaný G. E. v písomnom odôvodnení podaného odvolania prostredníctvom svojho obhajcu po
rekapitulácii výroku o trestu napadnutého rozsudku poukázal na ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného
zákona. Vyjadril nesúhlas s uloženým trestom, ktorý považuje z hľadiska individuálnej i generálnej
prevencie za neprimerane prísny a uložený bez prihliadnutia na okolnosti, ktoré mali potenciál ovplyvniť
výmeru trestu v jeho prospech a to vzhľadom na jeho podriadené postavenie voči spoluobžalovanému

A. A. a nakoniec aj voči obžalovanej C. D.. Keďže prvostupňový súd rozhodoval len o treste, akoby
opomenul zohľadniť všetky aspekty jeho postavenia v organizovanej skupine, ktorý predovšetkým
za malú odmenu vo forme drogy pre jeho potrebu a zanedbateľnú peňažnú odmenu plnil príkazy
obžalovaného A. A. a odovzdával mu všetky finančné príjmy za predané drogy. Namietal, že mu bol
uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 8 mesiacov, čo je trest nižší len o štyri mesiace od trestu

obžalovaného A. A.. V ďalšom namietal jeho zaradenie do ústavu na výkon trestu odňatia slobody.
Naprieknezvratnejskutočnostiznámejsúdu,nebol vposlednýchdesiatichrokochpredspáchanímtohto
trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, napriek
tomu ho súd podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Rovnako súd postupoval paušálne, aj u

ostatnýchdvochobžalovaných.Súdprvéhostupňanastrane7rozsudkukonštatuje,žebolvminulosti3x
odsúdený, naposledy Okresným súdom Dunajská Streda v konaní pod sp. zn. 2T/70/2008, teda v konaní
spred16-timirokmi(obž.A.,10xajevpodmienke).Rozhodnutiesúduvnímaakozjavnúnespravodlivosť
a neobjektívnosť pri určovaní výšky trestu, pričom voči spoluobvinenému A. nenesie žiadnu nenávisť
a ani nemá v úmysle mu týmto porovnaním uškodiť. Chcel len upriamiť odvolací súd na neobjektívne

posúdenie jeho postavenia a uloženia trestu a nevie si vysvetliť, čo viedlo súd k uloženiu výšky trestu
a najmä k jeho zaradeniu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Zastával názor, že súd prvého stupňa tým, že vyhodnotil jeho postoj formálne a toto rozhodnutie súdu
o treste je v jeho neprospech vzhľadom k ostatným dvom obžalovaným. K uvedenému je podľa jeho
názoru potrebné prihliadnuť na nasledovnú skutočnosť, pretože Národná rada Slovenskej republiky dňa

8. februára 2024 schválila zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v
znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Novela Trestného zákona
napr. v bode 67. vkladá za § 135a ďalšie § 135b až 135f, ktoré vrátane nadpisu § 135b a nadpisu nad §
135c, v znení §135b „Prechovávanie omamnej látky, psychotropnej látky, drogového prekurzora alebo
predmetu určeného na ich výrobu a obchodovanie s nimi“ a §135c „Ustanovenie množstva omamných

látok, psychotropných látok, rastlín a húb obsahujúcich omamné látky alebo psychotropné látky“. Ako
je čitateľné v označených ustanoveniach v novele Trestného zákona bude ich použitie rozhodujúce pre
konanie a rozhodnutie v jeho trestnej veci. Rovnako bude rozhodujúce aj použitie ustanovení novely
Trestného zákona a to § 173 pod názvom „Neoprávnená výroba a obchodovanie s omamnou látkou a
psychotropnou látkou“ resp. § 173a pod názvom „Neoprávnené prechovávanie, výroba a obchodovanie

s drogovým prekurzorom a predmetom určeným na výrobu omamnej látky, psychotropnej látky alebo
drogového prekurzora“, pretože pod skutkom treba rozumieť všetky prejavy páchateľa, ktoré majú odraz
v materiálnom svete a sú významné z pohľadu trestného práva a sú pokryté zavinením páchateľa.
K tomu dodal, že citované ustanovenia novely Trestného zákona ustanovujú odlišné výšky trestnýchsadzieb ako terajšie ustanovenie § 172 ods. 6 Trestného zákona. Označená novela Trestného zákona
bola pozastavená účinnosť Ústavným súdom Slovenskej republiky dňa 28.februára 2024 pod sp. zn.
PL. ÚS 3/2024-112 a to čl. I, čl. II bodu 39, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 a čl.

XVII zákona z 8. februára 2024, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v
znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojom odôvodnení rozhodnutej m.i. konštatuje v bode 124 nasledovné: „Napadnutá novela
Trestného zákona je komplexná a obsahuje podstatnú úpravu viacerých inštitútov (zásadné skrátenie
premlčacích dôb, výraznú zmenu v odstupňovaní zákonných znakov týkajúcich sa spôsobenej škody,

rozsahu skutku či získaného prospechu, podstatné zmeny v pravidlách ukladania trestov v prospech
trestov nespojených s odňatím slobody, skutkové podstaty v prípadoch drogových trestných činov
atď.). Účinky týchto úprav znamenajú významne priaznivejšie trestanie pre páchateľov, ale, naopak, aj
sprísnenie trestov v niektorých skutkových podstatách. Dôležité je uviesť, že vzájomné pôsobenie zmien
zavedených napadnutým zákonom povedie k zásadným zmenám v systéme vyvodzovania trestnej
zodpovednosti a ukladania trestov. Zmeny v trestných sadzbách spôsobia preradenie trestných činov

z kategórie zločinov na prečiny a z kategórie obzvlášť závažných zločinov na zločiny, čo nepochybne
vyvolá signifikantné dôsledky prejavujúce sa aj v procesnej rovine. Zásadné zníženie premlčacích dôb
zasiahne prebiehajúce trestné stíhania, ktoré budú musieť byť z tohto dôvodu zastavené bez ohľadu na
to, v ktorom štádiu sa nachádzajú.“
Je názoru, že je zrejmé, že podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku a § 283 ods. 1 Trestného

poriadku trestné stíhanie sa preruší v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky alebo Súdny
dvor Európskych únie pozastaví účinnosť právneho predpisu, prípadne jeho časti alebo niektorého
ustanovenia, ktorého použitie je rozhodujúce pre trestné konanie alebo pre rozhodnutie vo veci samej.
V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci samej vysloví, že išlo o neústavnosť, orgán
činný v trestnom konaní alebo súd budú skúmať, či predchádzajúca právna úprava zakladá trestnú

zodpovednosť z hľadiska § 2 Trestného zákona. Ak Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci samej
vysloví, že nešlo o neústavnosť, policajt vydá uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní. Na základe
uvedeného mal zato, že vzhľadom na rozhodnutia súdov jemu známych, že odvolací súd nepristúpi
k prerušenie trestného konania, ale vzhľadom na už spomenutý § 2 Trestného zákona, pristúpi po
rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý podľa vyjadrenia jeho predsedu o ústavnosti, či

neústavnosti novely Trestného zákona rozhodne behom niekoľkých týždňov.
Vkonečnomnávrhupretožiadal,abyodvolacísúdpodľa§321ods.1písm.e),ods.3Trestnéhoporiadku
zrušil napadnutý rozsudok a nahradil ho novým rozhodnutím. Zároveň navrhol, aby bol zaradený do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Obžalovaný A. A. v písomnom odôvodnení podaného odvolania prostredníctvom obhajcu po

rekapitulácii výroku o trestu namietal výšku trestu. K spáchaniu skutku sa v plnom rozsahu priznal,
úprimne ho oľutoval. Poukázal preto na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
S 44/2017, v ktorom bolo judikované, že ,,Ak možno páchateľovi trestného činu, pri uzavretí a schválení
dohody o vine a treste, mimoriadne znížiť trest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, teda
v situácii vopred dohodnutého trestu, možno ust. § 39 ods. 1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení

trestu odňatia slobody použiť aj v prípade priznanie viny podľa§ 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného
poriadku (po prijatí takéhoto vyhlásenia súdom), keďže páchateľ neodvolateľne prijal všetky právne
účinky uznania viny, dokonca bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie
súdu o druhu a výmere uloženého trestu.“ Teda už samotné priznanie viny podľa § 257 ods. 1 písm. b),
písm. c) Trestného poriadku možno považovať za okolnosť prípadu podľa§ 39 ods.1 Trestného poriadku.

Priznaním viny (§ 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku) významným spôsobom „uľahčuje“ prácu
prokurátorovi a súdu v ďalšom procesnom postupe, najmä ak ide o rozsiahlu vec, náročnú na dĺžku
konania a rozsah predpokladaného dokazovania. Dodal, že jeho úplné priznanie sa ako obžalovaného
k trestnej činnosti, úprimné oľutovanie, pomoc orgánom činným v trestnom konaní pri dokumentovaní
aj inej trestnej činnosti (čo bolo dokumentované vyjadrením vyšetrovateľa NAKA doloženého zo strany

obhajoby súdu), pomoc súdu vo forme priznania viny a tak zmiernenia rozsahu dokazovania, sú v súhrne
takými okolnosťami prípadu, ktoré odôvodňujú zhovievavejší prístup súdu pri ukladaní trestu a možno
ich zaradiť pod ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona. Preto nebolo potrebné v predmetnej veci
„hľadať“ ďalšie, či iné okolnosti prípadu, resp. pomery páchateľa v zmysle § 39 ods. 1 Trestného zákona
a neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by bránili v prípade obžalovaného A. A. aplikovať ust. §

39 ods. 1 Trestného zákona. Domnieval sa, že po prijatí vyhlásenia obžalovaného o vine, s prihliadnutím
na všetky okolnosti prípadu bolo možné použiť ustanovenie § 39 Trestného zákona a tak mimoriadne
znížiť trest aj pod výmeru trestu 7 rokov nepodmienečného odňatia slobody.Zdôraznil, že svoje konanie úprimne oľutoval a je odhodlaný napraviť to, čo svojím konaním spôsobil,
teda vzorne sa správať vo výkone trestu a po prepustení na slobodu sa zamestnať a vzorne sa starať
o svoju rodinu, teda o svojho otca a svojich blízkych.

V ďalšom uviedol, že u jeho osoby boli zistené dve poľahčujúce okolnosti, v zmysle § 36 písm. 1)
Trestného zákona, t.j. priznal sa k spáchaniu trestného činu a tento úprimne oľutoval, ako aj § 36 písm.
n) Trestného zákona, t.j. napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Zároveň
bola u neho zistená jedna priťažujúca okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona. Na túto
okolnosť však súd nemusel prihliadať vzhľadom k okolnostiam, že sa ku skutku priznal, oľutoval ho

a tiež, že spolupracoval s OČTK pri objasňovaní svojej, aj inej trestnej činnosti. Vzhľadom ku všetkým
argumentom, navrhol, aby mu s prihliadnutím na prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností, teda dvoch
poľahčujúcich a jednej priťažujúcej, bol udelený nielen trest nielen znížený o 1/ 3 pod dolnú hranicu
trestnej sadzby, ale aby odvolací súd využil možnosť danú v zmysle § 39 ods. 3 písm. c) Trestného
zákona a znížil mu mimoriadne trest aj s možnosťou zníženia na najnižšiu možnú hranicu s prihliadnutím
na jeho pomoc OČTK pri objasňovaní inej trestnej činnosti.

Podotkol, že až po vynesení ešte neprávoplatného napadnutého rozsudku nadobudla dňa 15.03.2024
účinnosťnovelaTrestnéhozákonač.40/2024Z.z.,ktoráv§173ods.3zmenilatrestnúsadzbuzaskutok,
ktorého sa dopustil na trestnú sadzbu v rozpätí od 7 do 15 rokov odňatia slobody. S prihliadnutím na
uvedené po nadobudnutí účinnosti zákona č. 40/2024 Z.z., ktorý v § 173 ods. 3 zmenil trestnú sadzbu za
trestný čin, ktorý spáchal na rozmedzie trestnej sadzby od 7 do 15 rokov odňatia slobody a pri aplikácii

možnosti zníženia trestu o 1/ 3 pod dolnú trestnú sadzbu pri mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody
možno použiť aj v prípade priznania viny podľa § 257 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku (po
prijatí takéhoto vyhlásenia súdom), teda v tomto prípade je možné zo strany súdu mi udeliť trest odňatia
slobody vo výške 4 roky a 8 mesiacov.
V rámci konečného návrhu teda navrhol, aby Krajský súd v Trnave napadnutý rozsudok v zmysle § 321

ods. 1, písm. e) Trestného poriadku s prihliadnutím na dôvody odvolania zrušil a v zmysle § 322 ods. 3
Trestného poriadku rozhodol sám rozsudkom vo veci tak, že mu pri aplikácii § 2 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona zníži v súlade s § 173 novelizovaného Trestného zákona č. 40/2024 Z.z. uložený trest 7 rokov
nepodmienečného odňatia slobody, na trest nepodmienečného odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8
mesiacov.

Prokurátorka krajskej prokuratúry sa k podaným odvolaniam obžalovaných osôb nevyjadrila.
Konanie na odvolacom súde
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd,
v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni; o odvolaní proti rozsudku
súdu podľa § 16 ods. 2 rozhoduje Krajský súd v Trenčíne. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného

trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 Trestného poriadku
(1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.

(2) Ako oneskorené nemôže byť zamietnuté odvolanie, ktoré oprávnená osoba podala oneskorene len
preto, že sa riadila nesprávnym poučením súdu.
(3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,

b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 Trestného poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku preskúma

dôvodnosť napadnutých výrokov rozsudku proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť
postupu konania, ktorým predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy,
ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok
v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods.

1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku.
Odvolania podali obžalované osoby ako oprávnené osoby v zákonnej lehote a proti výroku o treste,
proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolacísúd preskúmal zákonnosť a dôvodnosť napadnutého výroku rozsudku a dospel k záveru, že odvolania
obžalovaných osôb nie je dôvodné a to z nasledujúcich dôvodov.
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo odvolací súd

zhodne ako súd prvého stupňa zistil, že :
· prokurátorka Krajskej prokuratúry Trnava podala dňa 22.12.2023 pod č. Kv 10/23/2200 - 114 podľa
§ 234 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu na A. A. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa §
172 ods. 3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b),

písm. i), písm. j) Trestného zákona, na C. D. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods.
3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), písm.
i), písm. j) Trestného zákona, na G. E. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods.
3, ods. 4 písm. c), ods. 6 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i), písm. j) Trestného

zákona, na tom skutkovom základe ako je uvedené v obžalobe ako i v skutkovej vete napadnutého
rozsudku,
· okresný súd vo veci nariadil hlavné pojednávanie na 27.02.2024, na ktorom obžalovaný A. A.,
obžalovaná C. D. a obžalovaný G. E. po zákonnom poučení podľa § 257 Trestného poriadku urobili
vyhlásenie, že sú vinní zo spáchania skutku kladeného im za vinu v obžalobe, na všetky otázky podľa

§ 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. e), písm. f), písm. g), písm. h) Trestného poriadku odpovedali
áno, pričom prokurátorka nemala výhrady k vyhláseniu obžalovaných osôb a navrhla tieto vyhlásenia
prijať, následne súd I. stupňa prijal vyhlásenie obžalovaného A., obžalovanej D. a obžalovaného E., že
sú vinní zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe Krajskej prokuratúry Trnava č. Kv 10/23/2200 –
114 zo dňa 14.12.2023 s tým, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalované osoby priznali spáchanie

skutku sa nevykoná a vykoná dôkazy súvisiace s výrokom o treste a o ochrannom opatrení.
Vzhľadom na vyššie uvedené vyhlásenie obžalovaného A., obžalovanej D. a obžalovaného E. na
hlavnom pojednávaní, že sú vinní zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe a následnom splnení
všetkých zákonom stanovených podmienok na ich prijatie sa krajský súd zaoberal len meritórnym
preskúmaním napadnutých výrokov o treste.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie prostredníctvom videokonferenčného zariadenia podľa
§ 61b ods. 1 Trestného poriadku za prítomnosti prokurátorky krajskej prokuratúry, obžalovaného A.
A., obžalovanej C. D. a obžalovaného G. E., obhajcu JUDr. Ing. Petra Ošvátha, PhD., LL.M. (za
obžalovaného A.), obhajcu JUDr. Dalibora Kuciaňa (za obžalovanú D.) a Mgr. Matúša Chmela (za
obžalovaného E.). Obžalovaní boli o termíne verejného zasadnutia riadne upovedomení, obžalovaný A.

upovedomenie prevzal 29.04.2024, obžalovaná D. upovedomenie prevzala 29.04.2024 a obžalovaný
E. upovedomenie prevzal 29.04.2024.
Prokurátorka prítomná na verejnom zasadnutí v konečnom návrhu uviedla, že uložené tresty sú vecne
správne a zákonné naplňujúce účel trestu. Mala za to, že prvostupňový súd postoj obžalovaných
k trestnej činnosti, vyhlásenie viny ako i okolnosti týkajúce sa aplikácie mimoriadneho zníženia trestu

správne vyhodnotil a uložil zákonný trest. Odvolanie obžalovaných navrhla v zmysle § 319 Trestného
poriadku zamietnuť.
Obhajca JUDr. Ing. Peter Ošváth, PhD., LL.M. (za obžalovaného A.) v rámci konečného návrhu žiadal
s prihliadnutím na pomer poľahčujúcich okolností, aby odvolací súd využil § 39 ods. 3 písm. c) Trestného
zákonaaznížilobžalovanémuA.mimoriadnetrestajsmožnosťouzníženianaminimálnumožnúhranicu

s prihliadnutím na spoluprácu a pomoc obžalovaného pre OČTK pri objasňovaní inej trestnej činnosti.
Zároveň navrhol, aby odvolací súd prerušil trestné konanie v zmysle § 228 ods. 2 písm. e) Trestného
poriadku a § 283 ods. 1 Trestného poriadku a počkal na meritórne rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorým pozastavil účinnosť novely Trestného zákona, ktorá bola pre obžalovaného
výhodnejšia s nižšou trestnou sadzbou, čim by bolo možné aplikovať § 2 Trestného zákona v zmysle

časovej pôsobnosti účinnosti novely zákona po meritórnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
Obhajca JUDr. Dalibor Kuciaň (za obžalovanú D.) v konečnom návrhu odkázal na konečný návrh
v zmysle písomného odôvodnenia odvolania a navrhol, aby senát rozhodol v súlade s ním.
Obhajca Mgr. Matúš Chmelo (za obžalovaného E.) v rámci konečného návrhu nadviazal na poznámku

predsedníčky senátu, že obžalovaným bola daná možnosť oboznámiť sa s obsahom napadnutého
rozsudku. V tomto kontexte uviedol, že obžalovaný E. je maďarskej národnosti, narodil sa rodičom
s maďarskou národnosťou, doma rozprávali po maďarsky, chodil a navštevoval maďarské školy a hoci
pri prvom výsluchu uviedol, že jazyku slovenskému rozumie, písanému slovu nerozumie. Obžalovanýnerozumie rozsudku poukazujem na § 28 ods. 2 Trestného poriadku, preto bol obhajca toho názoru,
že OČTK mali skúmať, či napriek vyhláseniu obžalovaného slovenskému jazyku rozumie. Zdôraznil, že
obžalovanému nevie vysvetliť obsah a odôvodnenie napadnutého rozsudku, preto žiadal o odročenie

verejného zasadnutia a o pribratie tlmočníka a prekladateľa. K prerušeniu trestného konania zastával
názor, že ak súd zistí, že sú dané dôvody na prerušenie trestného stíhania, o ktorých mal za to, že
dané sú, trestné stíhanie prerušiť musí. Obžalovaný nezodpovedá za stav legislatívy a vôbec už za to,
že v zákone existuje „diera“, ktorej následkom je to, že v prípade prerušenia trestného stíhania musí
byť obžalovaný prepustený z väzby. Či je to nedostatok legislatívy alebo akákoľvek chyba systému je

z hľadiska obžalovaného irelevantné. Obžalovaný uložený trest vo vzťahu k ostatným obžalovaným
vníma ako nespravodlivý a neprimeraný a to najmä z dôvodu jeho vlastného postavenia v organizovanej
skupine. Poukázal pritom na odôvodnenie k zaradeniu obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody so stredným stupňom stráženia, pričom mal za to, že tu jednoznačne boli splnené podmienky
na to, aby bol obžalovaný zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom
stráženia. Žiadal, aby súd obžalovanému E. uložil trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov

a za účelom výkonu trestu zaradil obžalovaného do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Obžalovaný A. A. v konečnom návrhu vyjadril ľútosť nad tým, čo sa stalo. Uviedol, že by mohlo byť
využité mimoriadne zníženie trestu a pripojil sa k návrhu obhajcu a chcel byť prepustený z väzby na
slobodu.
Obžalovaná C. D. v rámci konečného návrhu zotrvala na to, čo povedal jej obhajca.

Obžalovaný G. E. v konečnom návrhu oľutoval a žiadal o prerušenie trestného stíhania z dôvodu
novelizácie Trestného zákona.
Odvolací súd konštatuje, že okresný súd nepochybil pri postupe v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti
potrebné na ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočne rozsiahle
dokazovanie, správne vyhodnotil osoby obžalovaných, ich povesť a ďalšie skutočnosti potrebné pre

uloženie spravodlivých trestov.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného
poriadku dostatočne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel skutkové zistenia
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Odvolací súd sa bez výhrad s týmto
odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň.

Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenato,ževinštančnomsúdnomkonanírozhodnutiasúduprvého
a druhého stupňa tvoria jednotu a v prípade ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa
a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale
stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď. uznesenie NS SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23.01.2018).
Všeobecne k trestu pre obžalovaného A., obžalovanú D. a obžalovaného E.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie
trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky
na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov,
trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa,

tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Primeranosť trestu je nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže
nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii
trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za

predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje
naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia
primeranosti trestu. Druh a výmera testu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené
tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Trest (a osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok
štátneho donútenia. Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a
individuálnej prevencie, je adekvátnosť trestu za spáchaný trestný čin. Teoretické východiská penológie
poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest
podľa nej nepôsobia výchovne, ale práve naopak, pôsobia demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv.

exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom
individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov,
kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Trestné konanie má sledovať rovnako
preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom trestnéhokonania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický
a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa

navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenia
ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného

činu ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak núti
súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípade, na jeho zvláštnosti a teda bráni mechanickému postupu
súdu pri rozhodovaní o treste (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2014 sp. zn. 4To/7/2013).
S poukazom na vyššie uvedené základné zásady ukladania trestov teda krajský súd zameral svoju
pozornosť pri rozhodovaní o odvolaniach obžalovaného A., obžalovanej D. a obžalovaného E. na
skutočnosť, či v danom konkrétnom prípade bol uložený trest tak, ako to konštatoval prvostupňový súd,

primeraný a či spĺňa všetky zákonné kritéria.
K trestu pre obžalovaného A. A.
Pri určovaní výmery trestu odňatia slobody okresný súd zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré svedčili
v prospech a neprospech obžalovaného. V tomto smere okresný súd správne poukázal na to, že
obžalovanýsakspáchanejtrestnejčinnostipriznal,tútooľutoval.Vneprospechobžalovanéhojecelkovo

10 záznamov v registri trestov, pričom bol odsúdený prevažne za majetkovú trestnú činnosť (krádež,
podvod) a boli mu ukladané podmienečné i nepodmienečné tresty i mu bolo upustené od uloženia
súhrnného trestu. V prípade posledného záznamu – odsúdenie Okresného súdu Dunajská Streda sp.
zn. 4T/64/2021 bol uznaný vinným z drogovej trestnej činnosti (neoprávnené prechovávanie omamných
a psychotropných látok pre vlastnú spotrebu vo väčšom rozsahu) a bol mu uložený podmienečný

trest odňatia slobody so skúšobnou dobou v trvaní dvoch rokov, pričom skúšobná doba mu plynie od
31.07.2021 do 31.07.2024. V centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov má 2 záznamy, kedy
porušil zákaz vychádzania.
Okresný súd u obžalovaného správne vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť, teda, že sa obžalovaný ku
skutku priznal a svoje konanie oľutoval (§ 36 písm. l) Trestného zákona), jednu priťažujúcu okolnosť

podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, že už bol v minulosti súdne trestaný. Teda správne ustálil
pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností 1:1. Trest ukladal okresný súd v rozpätí 10 – 15 rokov.
Okresný súd u obžalovaného A. vzhliadol naplnenie dôvodov na aplikáciu mimoriadne zmierňujúceho
ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, pretože obžalovaný na
hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,

toto bolo súdom prijaté, čím postupoval v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016. Okresný súd teda v dôsledku aplikácie ust. § 39 ods. 2 písm.
d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam mimoriadne znížil dolnú hranicu zákonom ustanovenej
trestnej sadzby o jednu tretinu, teda ukladal test v rozmedzí 6 rokov a 8 mesiacov až 15 rokov. Pri
úvahe o uložení druhu a výmery trestu obžalovanému okresný súd prihliadol na okolnosti spáchaného

skutku (vedúce postavenie v rámci organizovanej skupiny), ako aj okolnosti na strane páchateľa
(trestná minulosť, vplyv na spoluobžalovanú D.), preto po zvážení týchto skutočností okresný súd uložil
obžalovanému trest odňatia slobody pri mimoriadne zníženej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere
7 rokov, ktorý považoval za primeraný a zabezpečujúci účel trestu. Majúc na zreteli účel trestu, keď
trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský

súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený trest za zákonný
a spravodlivý, ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti a ktorý dostatočne naplní
funkciu tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Krajský súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody
na zmenu uloženého trestu odňatia slobody.
Okresnýsúdnepochybilaniprizaradeníobžalovanéhonavýkonuloženéhotrestudoústavusostredným

stupňom stráženia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 4 Trestného zákona, a to i napriek tomu, že
obžalovaný sa dopustil obzvlášť závažného zločinu. Okresný súd však mal za to, že sebareflexia,
priznanie sa k stíhanej trestnej činnosti je signálom, že miera kriminálneho narušenia u obžalovaného sa
znižuje a dochádza k jeho náprave aj vzhľadom na okolnosti prípadu (možnosť pracovného zaradenia
obžalovaného).

Obžalovanému bol uložený aj trest prepadnutia veci, a to mobilného telefónu, IMEI so SIM kartou,
modrej plastovej misky, váhy značky Manlloro, 2 ks plastových vreciek,1 ks plastového vrecka, plastovej
škatuľky Orbit a peňažných prostriedkov vo výške 600,- eur. Tento druh trestu bol uložený zákonne
a správne, pretože že zo zabezpečeného spisového materiálu, rovnako aj z odôvodnenia rozsudkuvyplynulo, že prepadnuté veci patrili obžalovanému, prostredníctvom nich páchal trestnú činnosť a
finančná hotovosť pochádzala z trestnej činnosti obžalovaného, keď obžalovaný páchal drogovú trestnú
činnosť nielen pre vlastnú spotrebu, ale drogy aj díloval, čím si zabezpečoval zdroje obživy a svoj životný

štandard.

K trestu pre obžalovanú C. D.
Pri určovaní výmery trestu odňatia slobody okresný súd zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré svedčili
v prospech a neprospech obžalovanej. V tomto smere okresný súd správne poukázal na to, že

obžalovaná sa k spáchanej trestnej činnosti priznala, túto oľutovala. V jej prospech vyhodnotil i tie
skutočnosti, že viedla pred spáchaním stíhanej trestnej činnosti riadny život a zohľadnil i vek. Zároveň
uviedol, že obžalovaná je slobodná, bezdetná, so základným vzdelaním a bez pracovných skúseností.
Doposiaľ nebola súdne trestaná ani priestupkovo postihnutá.
Okresný súd u obžalovanej správne vzhliadol tri poľahčujúce okolnosti, teda že trestný čin obžalovaná
spáchala vo veku blízkom mladistvom, pričom táto skutočnosť mala vplyv na jej rozumovú a vôľovú

vyspelosť (§ 36 písm. d) Trestného zákona), že pred spáchaním trestného činu viedla riadny život
(§ 36 písm. j) Trestného zákona) a že obžalovaná sa ku skutku priznala a svoje konanie oľutovala (§
36 písm. l) Trestného zákona), pričom u osoby obžalovanej nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť, teda
správne ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností 3:0. Pri úvahe o uložení druhu a výmere
trestu obžalovanej okresný súd prihliadol na okolnosti spáchania skutku, ako aj na okolnosti na strane

páchateľky. Následne okresný súd aplikoval ustanovenie § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, keďže
prevládali poľahčujúce okolnosti nad priťažujúcimi okolnosťami, správne znížil zákonom ustanovenú
hornú hranicu trestnej sadzby (10 -15 rokov) o jednu tretinu, teda vychádzal z trestnej sadzby 10
rokov až 13 rokov a 4 mesiace. Uloženie trestu odňatia slobody hoci aj na dolnej hranici trestnej
sadzby považoval okresný súd za neprimerane prísne a vzhliadol dôvody na aplikáciu mimoriadne

zmierňujúcehoustanovenia§39ods.1,ods.3písm.c)Trestnéhozákona.Okresnýsúdvidelmimoriadne
okolnosti prípadu v tých skutočnostiach, že obžalovaná na hlavnom pojednávaním urobila vyhlásenie
o svojej vine, oľutovala svoje protiprávne konanie a uvedomila si negatívne dôsledky trestnej činnosti,
trestnej činnosti sa dopustila vo veku blízkom mladistvých a v zjavnom nedostatku životných situácii, v jej
osobných pomeroch (spolužitie s matkou, ktorá nezvládala rodičovské kompetencie, partnerský vzťah

so spoluobžalovaným A.) či demotivácii obžalovanej pri resocializácii pri uložení neprimerane dlhého
trestu, čo by mohlo ohroziť jej návrat do riadneho života v primeranom čase a byť možnou príčinou
recidívy. Okresný súd po zvážení všetkých týchto okolností dospel k záveru, že obžalovanej je potrebné
uložiť mimoriadne znížený trest po aplikácii § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona na samej
spodnej hranici takto modifikovanej trestnej sadzby, t.j. vo výmere 5 rokov. Majúc na zreteli účel trestu,

keď trest plní predovšetkým funkciu ochranu spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský
súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk, považuje takto obžalovanej uložený trest za zákonný
a spravodlivý, ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti a ktorý dostatočne naplní
funkciu tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Krajský súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody
na zmenu uloženého trestu odňatia slobody.

Čo sa týka spôsobu výkonu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody okresný súd
nepochybil, keď podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona zaradil obžalovanú na výkon takto uloženého
trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, s odôvodnením,
že najmiernejšia forma stráženia umožní obžalovanej jej resocializáciu, osvojenie si hodnotového
systému spoločnosti a rešpektovanie právnych noriem. Zároveň v podmienkach výkonu trestu odňatia

slobody jej bude poskytnutá lepšia možnosť vzdelávania sa (nakoľko obžalovaná nemá dokončené
stredoškolské vzdelanie) a možnosť pracovného zaradenia sa (čím môže získať žiadúce pracovné
schopnosti a zručnosti).
Okresný súd rovnako nepochybil, keď obžalovanej uložil i trest prepadnutia veci, konkrétne mobilného
telefónu a IMEI so SIM kartami, pretože výsledky vykonaného dokazovania odôvodňovali jeho uloženie,

teda že tieto veci boli použité na páchanie stíhanej trestnej činnosti, patrili obžalovanej a je potrebné
práve ich odňatím zamedziť páchaniu ďalšej trestnej činnosti.
K trestu pre obžalovaného G. E.
Pri určovaní výmery trestu odňatia slobody okresný súd zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré svedčili
v prospech aj v neprospech obžalovaného. V tomto smere okresný súd správne poukázal na to, že

obžalovaný v registri trestov má evidované 3 odsúdenia za rôznorodú trestnú činnosť (výtržníctvo,
ublíženie na zdraví, nebezpečné vyhrážanie), za čo mu boli ukladané podmienečné tresty i trest
nepodmienečný. V Centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky má zaznamenaný jeden priestupok proti majetku.Okresný súd u obžalovaného správne vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť, teda, že obžalovaný sa ku
skutku priznal a svoje konanie oľutoval (§ 36 písm. l) Trestného zákona), priťažujúcu okolnosť podľa
§ 37 Trestného zákona nezistil, teda správne ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností

1:0. Následne okresný súd aplikoval ustanovenie § 38 ods. 3 Trestného zákona, keď znížil hornú
hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu (10 – 15 rokov) a ukladal trest v rozmedzí 10 rokov až 13 rokov
a 4 mesiace. Okresný súd u obžalovaného E. vzhliadol naplnenie dôvodov na aplikáciu mimoriadne
zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, pretože
obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, toto bolo súdom prijaté, čím postupoval v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016. Okresný súd teda v dôsledku aplikácie ust. § 39
ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam mimoriadne znížil dolnú hranicu zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, teda ukladal test v rozmedzí 6 rokov a 8 mesiacov
až 13 rokov a 4 mesiace. Pri úvahe o uložení druhu a výmery trestu obžalovanému okresný súd
prihliadol na okolnosti spáchaného skutku, ako aj okolnosti na strane páchateľa (trestná minulosť,

dlhodobý užívateľ omamných a psychotropných látok, bez legálneho príjmu a predaj drog bol hlavným
zdrojom jeho obživy), preto po zvážení týchto skutočností okresný súd uložil obžalovanému trest odňatia
slobody na samej mimoriadne zníženej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov,
ktorý považoval za primeraný a zabezpečujúci účel trestu. Majúc na zreteli účel trestu, keď trest
plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, aj krajský súd

pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený trest za zákonný
a spravodlivý, ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti a ktorý dostatočne naplní
funkciu tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Krajský súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody
na zmenu uloženého trestu odňatia slobody.
Okresnýsúdnepochybilaniprizaradeníobžalovanéhonavýkonuloženéhotrestudoústavusostredným

stupňom stráženia v zmysle ustanovenia § 48 ods. 4 Trestného zákona, a to i napriek tomu, že
obžalovaný sa dopustil obzvlášť závažného zločinu. Okresný súd však mal za to, že sebareflexia,
priznanie sa k stíhanej trestnej činnosti je signálom, že miera kriminálneho narušenia u obžalovaného sa
znižuje a dochádza k jeho náprave aj vzhľadom na okolnosti prípadu (možnosť pracovného zaradenia
obžalovaného).

Okresný súd rovnako nepochybil, keď obžalovanému uložil i trest prepadnutia veci, konkrétne mobilného
telefónu, IMEI so SIM kartou, 3 ks prázdnych striekačiek so zataveným koncom, digitálnej váhy šedej
a oranžovej farby, pretože výsledky vykonané dokazovania odôvodňovali jeho uloženie, teda že tieto
veci boli použité na páchanie stíhanej trestnej činnosti, patrili obžalovanému a je potrebné práve ich
odňatím zamedziť páchaniu ďalšej trestnej činnosti.

K odvolacej námietke obžalovaného A., obžalovanej D. a obžalovaného E. týkajúcej sa prerušenia
trestného stíhania a novely Trestného zákona

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením obžalovaných, že sú dané dôvody na prerušenie trestného

stíhania a to s poukazom na to, že novela č. 40/2024 Z. z. Trestného zákona doposiaľ nenadobudla
účinnosť, hoci vstúpila do platnosti zverejnením v Zbierke zákonov SR. Je nevyhnutné rozlišovať medzi
platnosťou a účinnosťou právneho predpisu, pričom je to práve inštitút účinnosti právneho predpisu,
ktorý zakladá povinnosť prihliadať konajúci súd na už účinný právny predpis, pokiaľ tým môže dôjsť
k výhodnejšieho postaveniu obžalovanej osoby v konaní pred súdom. Až dňom účinnosti je novela

súčasťou právneho predpisu, do tohto momentu je novela neaplikovateľná na právne vzťahy. Pokiaľ
konkrétna právna norma účinná nie je, resp. jej účinnosť z akéhokoľvek dôvodu nenastala, nejde o
právnu normu, ktorá je použiteľná na právne vzťahy, a teda nejde o právnu normu, ktorej použitie by
mohlo byť rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Okresný súd pri ukladaní trestu postupoval podľa
právnej normy, ktorá bola účinná v čase rozhodovania a nebral do úvahy právnu normu, ktorá doposiaľ

účinnosť nenadobudla, teda právne neaplikovateľnú normu. Obsah právnej normy sa pre súdy mení
až vtedy, ak nová právna úprava vstúpi do účinnosti, nakoľko sa až v tomto momente účinne mení
obsah právnej normy a vyvoláva právne účinky. Nejedná sa tu o stav, kedy súd nemá „podľa čoho“
rozhodovať, nejde ani o kolíziu dvoch účinných právnych predpisov, v ktorej situácií by mal súd aplikovať
práve tú, ktorá je pre obžalovanú osobu priaznivejšia. Všetky ustanovenia Trestného zákona sú účinné,

a preto nie je dôvod vyčkávať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale v konaní plynule
a konzistentne pokračovať. Trest odňatia slobody bol obžalovaným osobám ukladaný podľa aktuálne
platného a účinného Trestného zákona, pričom na to nemá relevantný dosah ani konanie prebiehajúcena Ústavnom súde Slovenskej republiky. V predmetnej veci preto nie je dôvod na prerušenie trestného
stíhania a vyčkávanie na rozhodnutie Ústavného súdu SR v merite veci.

Na dôvažok pokiaľ sa teda obžalované osoby dožadovali uloženia trestov podľa neúčinnej novely
Trestného zákona, jedná sa o postup, ktorý nemá oporu v zákonne, a preto nie je možný.

V súvislosti s touto odvolacou námietkou obžalované osoby žiadali o prepustenie z väzby na slobodu,
odvolací súd vyhodnotil tieto žiadosti ako nedôvodné. Trestné stíhanie obžalovaných nebolo prerušené

v dôsledku novely Trestného zákona s pozastavenou účinnosťou, v tomto kontexte teda nebol daný
dôvod na prepustenie obžalovaných z väzby na slobodu. Navyše krajský súd rozhodol o zamietnutí
podaných odvolaní, a teda výroky o treste pre obžalovaných nadobudli právoplatnosť, zároveň bol
krajským súdom nariadený výkon uloženého trestu odňatia slobody, preto nevyvstala potreba rozhodnúť
o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

K odvolacím námietkam obžalovaného A. A.

Na margo odvolacej námietky obžalovaného prostredníctvom ktorej sa domáhal mimoriadneho zníženia
trestunielenpodľa§39ods.2písm.d),ods.4Trestnéhozákonaperanalogiam(ustanovenievzťahujúce
sa na situáciu, kedy súd primárne rozhoduje v konaní o dohode o vine a treste a analogicky aj v konaní,

kedy obžalovaný urobí vyhlásenia o vine podľa § 257 písm. b) Trestného poriadku), ale aj podľa § 39
ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona (mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu za existencie
mimoriadnych okolností prípadu alebo pomerov na strane páchateľa, pričom použitie ustanovenej
trestnej sadzby by bolo neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest
kratšieho trvania), odvolací súd uvádza, že sa jedná o námietku nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací

súd pripomína tú skutočnosť, že zmienené zákonné ustanovenia mimoriadneho zníženia trestu pod
dolnú hranicu upravujú odlišné inštitúty a zároveň na ich aplikáciu musia byť naplnené iné materiálne
podmienky, to znamená, že tieto dva rôzne inštitúty nemožno aplikovať súbežne na jednu prejednávanú
vec bez splnenia podmienok oboch inštitútov. Po preskúmaní odvolacích námietok obžalovaného je
odvolaciemu súdu zrejmé, že obžalovaný sa domáha mimoriadneho zníženia trestu i podľa § 39 ods. 1,

ods.3 písm.c)Trestnéhozákonaatozdôvodu,žepriaplikáciitohtoinštitútubymoholbyťobžalovaného
uložený ešte nižší trest ako v napadnutom rozsudku (vo výmere 5 rokov v zmysle § 39 ods. 3 písm.
c) Trestného zákona). Na takýto postup však nebol daný dôvod, pretože nielen okresný súd, ale aj
odvolací súd nevzhliadol v tejto trestnej veci také mimoriadne okolnosti prípadu či pomery na strane
obžalovaného ako páchateľa trestného činu, pre ktoré by sa javil uložený trest, už beztak na spodnej

hranici mimoriadne zníženej trestnej sadzby za neprimerane prísny a postačoval by na jeho nápravu.
Odvolací súd má za to, že trest odňatia slobody uložený obžalovanému je primeraný okolnostiam
spáchania trestného činu (rozsiahla, závažná drogová trestná činnosť –neoprávnené prechovávanie,
kúpa a predaj, páchaná po dlhší čas – približne tri roky, na viacerých osobách- minimálne 8 osôb a vo
forme vyššej trestnej súčinnosti – vo forme organizovanej skupiny) ako aj osobe obžalovaného a jeho

osobným pomerom (10-krát súdne trestaný, opakovaný výkon nepodmienečných trestov, závislosť od
pervitínu, jeho postavenie v rámci organizovanej skupiny, vplyv na spoluobžalovanú D.). Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nevzhliadol dôvod na to, aby obžalovanému zmiernil už
tak trest na samej spodnej hranici mimoriadne zníženej trestnej sadzby, práve naopak vzhľadom na
predchádzajúcispôsobživotaobžalovanéhoprichádzalodoúvahyuloženieprísnejšiehotrest,ktorývšak

na chýbajúce odvolanie zo strany prokurátora nebolo možné uložiť ( zákaz reformatio in peis).
K odvolacej námietke obhajoby, že ako poľahčujúca okolnosť mala byť pri ukladaní trestu braná do
úvahy okrem okolnosti podľa ust. § 36 písm. l) aj poľahčujúca okolnosť podľa písm. n) Trestného zákona
(tú krajský súd odvodil od tvrdenia obhajoby, že u obžalovaného boli zistené dve poľahčujúce okolnosti
podľa § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona), a teda že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti

príslušným orgánom, krajský súd poukazujúc na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
SR z 27.06.2017, sp. zn. Tpj 55/2016 uvádza, že aby bolo možné zohľadniť v prospech páchateľa
(procesne ako obvineného, resp. obžalovaného) aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného
zákona, musí k samotnému priznaniu sa pristúpiť uvedenie takých údajov, ktoré umožňujú vytvoriť si
komplexnejší obraz o okolnostiach činu, o účasti ďalších osôb na jeho spáchaní, poprípade aktívna

účasť obžalovaného na iných dôkazných úkonoch, než je jeho výsluch (rekonštrukcia, vyšetrovací
pokus, previerka výpovede na mieste činu). Taká súčinnosť musí byť poskytnutá orgánom prípravného
konania, nakoľko už tie musia objasniť čin (a to aj procesným dokazovaním, vedeným v zmysle § 2
ods. 10 Trestného poriadku, nie len „operatívne“) do tej miery, aby mohla byť podaná obžaloba alebonávrh na schválenie dohody o vine a treste (samozrejme, obžaloba ani za týchto okolností nemusí
v súdnom konaní uspieť, čo nie je na účel stanoviska potrebné bližšie rozoberať). V danom prípade
krajskýsúdnevzhliadolžiadneďalšieaktivityobžalovaného,resp.obžalovanýneposkytoltakúsúčinnosť

OČTK, ktorú by bolo potrebné povyšovať na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného
zákona. V prejednávanom prípade preto žiadne napomáhanie, ktoré musí zahŕňať aktívnu spoluprácu
pri objasňovaní vlastnej trestnej činnosti pri vyšetrovaní, sa zo strany obžalovaného nekonalo. Zároveň
ani vyhlásenie obžalovaného o vine a priznanie sa ku skutku nemožno stotožňovať s poľahčujúcou
okolnosťou podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, nakoľko medzi nimi navyše neexistuje objektívny

súvis (obdobne pozri stanovisko Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 5/2017 pod sp. zn. R
44/2017). Na dôvažok pokiaľ ide objasňovanie inej (ako vlastnej) trestnej činnosti, tak zo zabezpečeného
spisového materiálu nevyplynulo, že by jeho spolupráca s políciou dosiahla úroveň predpokladanú ust.
§ 36 písm. o) Trestného zákona, lebo neprispel k odhaleniu alebo usvedčeniu organizovanej skupiny,
zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny. Vyplynulo len toľko, že obžalovaný bol operatívne
vyťažený, kedy uviedol informácie k inej drogovej trestnej činnosti ako je stíhaný a to z obdobia pred 3 – 5

rokmi a zároveň sa tieto informácie preverujú, pričom nie je ani zaručená zmena postoja obžalovaného,
ateda,ževďalšomprocesnompostupebyprípadneodmietolvypovedaťalebobypopieralsvojetvrdenia
a podobne.
Pokiaľ ide o poukazom na to, že okresný súd priznal obžalovanému priťažujúcu okolnosť podľa § 37
písm. m ) Trestného zákona, hoci na ňu nemusel prihliadať, tak krajský súd nevidí dôvodnosť tejto

vznesenej námietky. Je síce pravdou, že súd na predchádzajúce odsúdenie podľa povahy nemusí
prihliadať, avšak to nie je prípad obžalovaného. Z odpisu registra trestov obžalovaného vyplýva, že bol
10-krát súdne trestný, pričom v prípade posledného záznamu (odsúdenie Okresného súdu Dunajská
Streda pod sp. zn. 4T/64/2021) sa jednalo o drogovú trestnú činnosť, kde mu aktuálne plynie skúšobná
doba podmienečného odsúdenia. Obžalovaný je teda vzhľadom na jeho trestnú minulosť výrazne

kriminálne narušenou osobou a teda priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona mu
rozhodne patrí.
K odvolacím námietkam obžalovanej C. D.
Obžalovaná v celom odôvodnení požadovala prerušenie trestného stíhania v dôsledku novely Trestného
zákona (hoci s pozastavenou účinnosťou) a poukazovala na dopad tejto novely na jej trestné stíhanie

– zmiernenie právnej kvalifikácie a iné možnosti ukladania trestu. Nad rámec vyššie uvedeného k tejto
odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že ani predostretá argumentácia obžalovanej nie je spôsobilá
zmeniť právny názor, ktorý krajský súd zastáva ohľadom tejto právnej problematiky. Krajský súd
opätovne konštatuje, že zo zákonného znenia § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku jednoznačne
vyplýva, že sa vzťahuje na tie prípady, v ktorých ústavný súd pozastavil účinnosť právneho predpisu

alebo jeho časti, ktorá je už účinná, resp. musí ísť o aplikovateľnú právnu normu. Zákonodarca v prípade
§ 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku vyjadril slovo „použitie“, ktorého význam spočíva práve
v tom, že sa musí jednať o právnu normu, ktorá je aplikovateľná, teda použiteľná na konkrétny prípad.
Nejde teda o postup krajského súdu, ktorý by bol nezákonný, arbitrárny a ústavne neudržateľný ako
namietala obžalovaná. Práve naopak, krajský súd ako orgán interpretujúci právo aplikoval jazykový,

logický a teleologiký výklad. Krajský súd preto zdôrazňuje, že orgány, ktoré aplikujú právo, majú
povinnosť postupovať podľa účinnej právnej normy v čase rozhodovania v dôsledku čoho sa neberie
pri rozhodovaní na zreteľ neúčinná právna norma, pretože jej obsah je pre tieto orgány je záväzný
práve nadobudnutím účinnosti, kedy dochádza k zmene obsahu pôvodne platnej a účinnej právne normy
a musí byť použitá jej novela. Ak by konajúci súd pripustil právnu argumentáciu obžalovanej, nastala

by situácia, že by nebolo možné konať a rozhodovať ani napr. počas legisvakačnej lehoty, pretože by
súd bol povinný čakať na účinnosť právnej úpravy v prospech obžalovanej, čo zároveň odporuje tomu,
že orgány aplikácie práva (teda aj súd) musí konať plynulo a bez prieťahov. Na tomto mieste zároveň
krajský súd pripomína hlavnú úlohu súdu ako orgánu aplikujúceho právo, ktorá spočíva v tom, že má
rozhodovať v merite veci a nie prognozovať či novela vstúpi alebo nevstúpi do účinnosti.

Záverom k predostretej právnej argumentácii krajský súd uvádza, že obžalovaná opakovane dostala
od krajského súdu odpovede na to, prečo v prípade jej trestného stíhania nie možný postup podľa
§ 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku. Je zrejmé, že obžalovaná sa s odpoveďami krajského
súdu na predostretú právnu problematiku nevie, resp. nechce stotožniť a presadzuje vlastný náhľad na
prerušenie trestného stíhania, na čo má síce právo, no súčasne treba uviesť, že právo na spravodlivý

proces negarantuje osobe právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej predstavami a požiadavkami,
ale najmä právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane odpovedí na
argumenty predostreté obžalovanou.K odvolacím námietkam obžalovaného G. E.
Na margo odvolacej námietky obžalovaného prostredníctvom ktorej namietal porušenie jeho práva

na používanie jazyka, ktorému rozumie, krajský súd uvádza, že túto považuje za nedôvodnú. Zo
zabezpečeného spisového materiálu vyplynulo, že obžalovaný v prípravnom konaní v procesnom
postavení obvineného (č. l. 185 - 192 spisu) uviedol, že jeho štátna príslušnosť je slovenská, rovnako
vyhlásil,žejehonárodnosťjeslovenská,pozákonnompoučeníuviedol,žeslovenskémujazykurozumie,
nežiadal o tlmočníka ani nežiadal preklad rozhodnutí. Túto skutočnosť potvrdzuje aj to, že odsúdený

na narodil na území Slovenskej republiky, kde aj žije. Tento stav bol zachovaný počas celého konania,
v priebehu ktorého obžalovaný nespochybnil svoje tvrdenia z prípravného konania. Obžalovaný až na
verejnom zasadnutí krajského súdu namietal, že nerozumie slovenskému jazyku a do konania mal byť
pribratý tlmočník a prekladateľ.
Podľa § 28. ods. 2 Trestného poriadku, tlmočník sa priberie aj vtedy, ak osoba uvedená v § 2 ods.
20 síce vyhlási, že rozumie jazyku, v ktorom sa vedie konanie, avšak orgán, ktorý úkon vykonáva zistí, že

jazykové schopnosti tejto osoby nie sú dostatočné k riadnemu uplatneniu jej práv v jazyku, v ktorom sa
vedie konanie; o pribratí tlmočníka sa v takomto prípade rozhodne uznesením, proti ktorému je prípustná
sťažnosť.
Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd nepovažoval za dôvodné pribratie tlmočníka a prekladateľa
do konania. Treba podotknúť, že obžalovaný až v priebehu odvolacieho konania prostredníctvom svojho

obhajcuvyjadrilsvojuneznalosťjazyka,vktoromsakonanievedie,pričompočasprípravnéhoasúdneho
konania komunikoval v slovenskom jazyku, nežiadal o tlmočenie a preklad písomností, na hlavnom
pojednávaní okresného súdu i na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu komunikoval, teda krajský
súd nadobudol presvedčenie, že jazykové schopnosti obžalovaného z jazyka slovenského sú u jeho
osoby na dostatočnej úrovni v dôsledku čoho, nebolo porušené jeho práva na používanie jazyka,

ktorému rozumie. V súvislosti s formálne vyslovenou požiadavkou o pribratie tlmočníka sa krajskému
súdu žiada upriamiť pozornosť na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
270/2013 zo dňa 02.07.2013, kde bolo obdobne judikované, že „U obvineného, ktorý síce formálne
uplatní návrh na ustanovenie tlmočníka, avšak počas konania vypovedá a komunikuje v primeranom
rozsahu a obsah jeho vyjadrení nesignalizuje žiaden reálny jazykový hendikep, absencia tlmočníka

nemá negatívny dopad na garancie spravodlivého procesu, a teda vylučuje možnosť porušenia jeho
základného práva na tlmočníka zaručeného čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“ U obžalovaného
teda nemožno konštatovať porušenie jeho základného práva na tlmočníka a prekladateľa, tento
spôsob uplatnenia práva na používanie jazyku, ktorému obžalovaný rozumie považoval krajský súd za
nedôvodný a účelový.

K odvolacej námietke obžalovaného prostredníctvom ktorej sa dožadoval aplikácie mimoriadne
zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, krajský sú uvádza, že túto vyhodnotil
ako nedôvodnú. Je potrebné pripomenúť, že na takýto postup neexistuje zákonný nárok, a teda
sa jedná o fakultatívny inštitút, to znamená, že obžalovaný v rámci trestného konania nedisponuje
právnym nárokom na mimoriadne zníženie trestu. Aplikácia mimoriadneho zníženia trestu je totiž

prejavom diskrečného oprávnenia konajúceho súdu a je prípustná výlučne za splnenia zákonom
stanovených podmienok, konkrétne sa vyžaduje existencia mimoriadnych skutkových okolností alebo
ak to odôvodňujú pomery páchateľa a zároveň je potrebné aby použitie ustanovenej trestnej sadzby
bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti by postačoval aj
trest kratšieho trvania, pričom krajský súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na toto

mimoriadne zníženie trestu. Za daného stavu veci považuje aj krajský súd za aplikačne nesprávne,
aby bol obžalovanému ukladaný nepodmienečný trest odňatia slobody s použitím vyššie uvedeného
mimoriadneho zmierňujúceho ustanovenia. Taký trest by ani podľa názoru krajského súdu nenaplnil
zákonom predpokladaný účel vymedzený v ust. § 34 ods. 1 Trestného zákona, ktorým je nielen zabrániť
páchateľovi v páchaní ďalšej trestnej činnosti, či vytvoriť mu podmienky preto, aby v budúcnosti viedol

riadny život, ale aj zabezpečiť generálnu prevenciu, t. j. odradiť iných od páchania trestnej činnosti.
A v neposlednom rade chrániť spoločnosť pred páchateľmi drogovej trestnej činnosti. Krajský súd
konštatuje, že okolnosti uvádzané obžalovaným (jeho postoj k spáchaniu trestnej činnosti – priznanie sa
a oľutovanie, jeho osobné pomery s ohľadom na trestnú minulosť, učinené vyhlásenie o vine, možnosti
jeho nápravy, okolnosti páchania stíhanej trestnej činnosti, jeho postavenie v organizovanej skupine,

závislosť od drog) zohľadnil už pri aplikácii mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods.
4 Trestného zákona per analogiam, pričom v neposlednom rade boli v takto uloženom treste zohľadnené
aj možnosti jeho nápravy. Netreba opomínať, že v predmetnej veci nešlo o mäkké drogy, ale o tzv.
tvrdé drogy (pervitín). Tu je potrebné zobrať do úvahy aj tú skutočnosť, že okresný súd mu nepriznalpriťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona (že už bol v minulosti odsúdený), čo možno
vyhodnotiť v prospech obžalovaného a čo sa taktiež odzrkadlilo v postupe súdu podľa § 39 ods. 2 písm.
d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam, teda ak by súd pri ukladaní trest nezobral do úvahy vyššie

rozvedené, ukladal by trest odňatia slobody vo väčšej výmere. Uvádzané skutočnosti obžalovaným teda
nemožno považovať za výnimočné či mimoriadne, vymykajúce sa bežnému životu.
Na margo odvolacej námietky ohľadom nepriznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. o)
Trestného zákona, teda že prispel k odhaleniu alebo usvedčeniu organizovanej skupiny, zločineckej
skupiny alebo teroristickej skupiny, odvolací súd poznamenáva, že táto poľahčujúca okolnosť správne

obžalovanému nepatrí. Krajský súd uvádza, že spolupráca obžalovanej osoby pri najzávažnejších
formách trestnej činnosti (ako v prejednávanom prípade, kde sa jedná o obzvlášť závažný drogový
zločin) má určite osobitný význam. Pre priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti nie je rozhodujúce, či
sa páchateľ na trestnej činnosti skupiny podieľal a ani to, či je členom takej skupiny (hoci to tak,
prirodzene, spravidla je). Podmienka na priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti je splnená aj vtedy, ak
trestný čin páchateľa nesúvisí s činnosťou skupiny, ktorú pomáha odhaliť, resp. usvedčiť. Krajský súd po

preskúmaní zabezpečeného spisového materiálu nezistil, že by jeho spolupráca dosiahla takú úroveň,
aby bola v jeho prípade vzhliadnutá zmienená poľahčujúca okolnosť, pretože neprispel k odhaleniu
alebo usvedčeniu organizovanej skupiny, zločineckej skupiny alebo teroristickej skupiny. Obžalovaný
v prípravnom konaní v procesnom postavení obvineného prvotne využil svoje právo odoprieť vypovedať
a až následne pri jeho opätovnom vypočutí sa priznal k spáchaniu stíhanej trestnej činnosti a túto

oľutoval, tak ako aj v konaním pred súdom. Samotné priznanie sa a oľutovanie nemožno považovať za
odhalenie organizovanej skupiny, ktorej bol členom, pretože sú žiadúce aj ďalšie aktivity obžalovaného,
prostredníctvom ktorých by bol pri odhaľovaní takejto skupiny nápomocný.
Obžalovaný v odvolaní namietal aj jeho zaradenie na výkon trestu odňatia slobody. V súvislosti s touto
námietkou krajský súd pripomína, že obžalovaný je trestne stíhaný z obzvlášť závažného zločinu,

kde zákonom obligatórne upravuje zaradenie takéhoto páchateľa do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody s maximálnym stupňom stráženia (§ 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona), čo je odôvodnené
práve závažnosťou trestnej činnosti. Prísnosť tohto zákonného ustanovenia zmierňujú § 48 ods. 4,
ods. 5 Trestného zákona, ktoré umožňujú individualizovať trest v podobe zaradenia odsúdeného do
konkrétne ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Okresný súd správne individualizoval trest v tom,

že obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
so stredným stupňom stráženia. Takýto postup je odôvodnený tým, že sa jedná o najzávažnejšiu formu
trestnej činnosti (obzvlášť závažný zločin drogového charakteru), u jeho osoby je prítomná vyššia
miera kriminálneho narušenia (bol trikrát súdne trestaný a bol mu uložený aj nepodmienečný trest
odňatia slobody, pričom tieto predchádzajúce odsúdenia očividne neviedli k jeho náprave, keďže sa

dopustil ešte závažnejšej trestnej činnosti), preto ani krajský súd nevidel dôvod na jeho zaradenie do
ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Preto podľa názoru odvolacieho súdu vyššie uvedená recidíva
trestnej činnosti obžalovaného, spoločne s jeho závislosťou od psychotropných látok, navodzujú potrebu
zaradiť obžalovaného na výkon trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia. Práve miera narušenia
páchateľa, a jeho osobnostné charakteristiky vyžadujú potrebu jeho zaradenia na výkon trestu do ústavu

s prísnejším stupňom stráženia ako minimálnym. Záverom k tejto odvolacej námietke krajský súd teda
konštatuje, že ide o významný benefit pre obžalovaného, pretože v podmienkach ústavu na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia by bol podrobený výrazne prísnejšiemu režimu ako v strednom stupni
stráženia.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolania obžalovaného A. A., obžalovanej C. D. a obžalovaného G.
E. považoval za nedôvodné a preto ich v zmysle vyššie citovaného § 319 Trestného poriadku zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.