Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. máj 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203401
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203401.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov

senátuJUDr.JánaAuxtaaJUDr.AnnySnopčokovej,vprávnejvecižalobcu:A.B.C.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom A. XXX, XXX XX A., právne zastúpený Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom, so sídlom
Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:
00 151 866, o zaplatenie 6.377,72 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Lučenec č. k. 10C/66/2023-167 zo dňa 13.02.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 10C/66/2023-167 zo dňa 13.02.2024 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote
troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Lučenec (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.377,72 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.). Výrokom II. súd rozhodol o trovách konania tak, že uložil žalovanému povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
súd rozhodne o ich výške.

1.1 V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou tamojšiemu súdu dňa
04.09.2023 domáhal voči žalovanému náhrady škody vo výške 6.377,72 Eur spôsobenej porušením
práva Európskej únie, konkrétne porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica
2003/88/ES“), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku
Slovenskej republiky. Išlo teda o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi
ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným - Slovenskou republikou ako členským štátom

Európskej únie.
1.2 Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva štátnu
službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannom zbore (ďalej aj „zákon o HaZZ“ alebo „zákon č. 315/2001 Z. z.“). Štátnu službu aktuálne
vykonáva v služobnej hodnosti D., vo funkcii E. F., v čate „A.“ na hasičskej stanici v G., ktorá patrí
pod Okresné riaditeľstvo HaZZ v H.. Prácu hasiča začal vykonávať dňom XX.XX.XXXX u právneho
predchodcu HaZZ, pričom v HaZZ pôsobí od jeho vzniku. Ako hasič pôsobí nepretržite už viac ako 30

rokov.
1.3 Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne. Pracovná zmena sa skladá
z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na pracovisku (§ 92 ods. 1 zákona o HaZZ
- určená služobná pohotovosť). Určená služobná pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín.1.4 Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej
služobnej pohotovosti (t.j. v pomere 17/7), pričom služobné pohotovosti boli vykonávané v čase 22:30
- 05:30 hod. S účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a

8 hodín služobnej pohotovosti (t.j. v pomere 16/8), pričom služobné pohotovosti sú vykonávané v čase
22:00 - 06:00 hod. Celkovo v rámci jednej pracovnej zmeny strávi žalobca ako hasič na pracovisku
sústavne minimálne 24 hodín.
1.5 Okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny, môže byť žalobcovi ako
hasičovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona o

HaZZ - nariadená služobná pohotovosť), a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu
obsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov,prirozsiahlychpožiaroch,
živelných pohromách, resp. iných udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie
kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod.
1.6 Obe služobné pohotovosti, určená ani nariadená služobná pohotovosť, sa nezapočítavajú do
pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske

za príslušný kalendárny mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti.
1.7 S poukazom na opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t.j. na hasičskej stanici) žalobca v žalovanom období
august 2020 - jún 2023 vrátane len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti priamo nadväzujúcej

na výkon zmenovej služby odpracoval v období od augusta 2020 do decembra 2020 - 264,23 hodín,
v období od januára 2021 do decembra 2021 - 449,26 hodín, v období od januára 2022 do decembra
2022 - 600,65 hodín a v období od januára 2023 do júna 2023 - 315,53 hodín.
1.8 Za žalované obdobie od 01.08.2020 do 30.06.2023 žalobca celkovo odpracoval spolu 1653,56
hodín služobnej pohotovosti (z toho 1629,67 hodín určenej + 23,89 hodín nariadenej), pričom žiadna

z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho
priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od augusta 2020 do júna 2023
vrátane dosiahol najmenej 50,86 hodín týždenne.
1.9 Súd vec právne posúdil podľa čl. 1, 2, 6, 17 smernice 2003/88/ES, § 11, § 13, § 100, § 101 a § 853
Občianskeho zákonníka a na vec aplikoval tiež ustanovenie § 85, § 86, § 92, § 97, § 103 a § 122 zákona

č. 315/2001 Z. z. Uviedol, že predmetom konania bol nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného
času presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od augusta
2020 do júna 2023 z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho poriadku Slovenskej
republiky,konkrétnedozákonač.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzbore.Zaplateniažalovanej

sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla ako jednotlivcovi porušením unijného
práva žalovaným ako členským štátom Európskej únie. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca
pracuje od XX.XX.XXXX ako hasič v služobnom pomere v súčasnosti podľa zákona č. 315/2001 Z. z.
Existencia služobného pomeru žalobcu v Hasičskom a záchrannom zbore za žalované obdobie bola
preukázaná rozhodnutím o vymenovaní do štátnej služby a žalobcom predloženými výplatnými páskami

za rozhodné obdobie. Žalovaný žalobcom predložené plány služieb ani výplatné pásky nespochybňoval,
preto tvrdenia žalobcu o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považoval súd za
nesporné skutkové tvrdenia. V období od augusta 2020 do júna 2023 odpracoval spolu 1653,56 hodín
služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej), ktoré neboli započítané do pracovného času (priemerný
týždenný pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 50,86 hodín).

1.10 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie
tohto sporu, nakoľko podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné
súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Európskej únie v dôsledku nesprávneho prebratia
(transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku je možné zaradiť medzi súkromnoprávne

spory.
1.11 K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného súd poukázal na to, že podľa článku
29 smernice 2003/88/ES je táto smernica adresovaná členským štátom, pričom žalovaný (Slovenská
republika) ako členský štát Európskej únie a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej
republikydoEurópskejúniejezodpovednýzaprijatievšetkýchopatrenílegislatívnejaajfaktickejpovahy

s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že Slovenská republika túto povinnosť nesplní, je
zodpovedná aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice
došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do nášho právneho poriadku. Nakoľko žalobca ako fyzická
osoba sa žalobou domáha náhrady škody spočívajúcej v nemajetkovej ujme z titulu porušenia unijnéhopráva členským štátom EÚ, do pôsobnosti ktorého patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný
zbor, teda Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, disponuje pasívnou vecnou legitimáciou. Preto súd
námietku žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore nepovažoval za dôvodnú. Ďalej

súd uviedol, že žalovaný tiež namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica nebola do právneho
poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, pričom uvádzal, že znenie zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore (ďalej aj len „HaZZ“) smernici neodporuje. S touto námietkou sa súd prvej inštancie
nestotožnil. Poukázal na to, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že
priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

Podľa § 85 ods. 1 zákona o HaZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona
o HaZZ, služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona o HaZZ,
služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas
príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť
dĺžkaslužobnéhočasuvjednotlivýchslužobnýchdňochvyššiaako18hodín.Celkovádĺžkavykonávania

štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania
štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona o HaZZ, služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času. Z citovaných ustanovení zákona o HaZZ vyplýva, že zákon oddeľuje vykonávanie

štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci určenej
služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje na služobný
čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej
služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča. Podľa článku
2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého

pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča
má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o HaZZ tak jednoznačne
v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času hasiča vyčleňuje čas určenej

služobnej pohotovosti. Uvedené možno dovodiť aj z ustanovenia § 122 ods. 3 zákona o HaZZ, z
ktorého tiež vyplýva rozlíšenie, že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej
služby (k výjazdu), až takéto vykonanie je štátnou službou. Uvedený záver vyplynul aj z vykonaného
dokazovania, podľa ktorého žalobca po zohľadnení času určenej služobnej pohotovosti odpracoval v
spornom období priemerne viac ako 48 hodín týždenne. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje,

aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v smernici. Súdny dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby
priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku
alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna

úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného
času (hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi
HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) smernice.
V tejto súvislosti potom musel súd konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade
s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade príslušníkov HaZZ, neprijala

doposiaľ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ
definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 smernice a aby nebola prekročená
maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času stanovená článkom 6 písm. b) smernice.
1.12 Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť

tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, súd uvádza, že zo žaloby je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo
strany žalovaného k vzniku škody v dôsledku zásahu do práva žalobcu na ochranu zdravia a do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život. Súd sa v tejto súvislosti nestotožnil ani s námietkou žalovaného o

uplatnení (skrytého) mzdového nároku zo strany žalobcu a nie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
V prejednávanom spore nejde o mzdový nárok a žalobca ani netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda
(plat). Len zo spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky vyvodiť, že
predmetom sporu je mzdový nárok.1.13 Porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je zároveň dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a

súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr.
C-429/09).
1.14 Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu,
pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice
2003/88/ES v žalovanom období od augusta 2020 do júna 2023 odpracoval 1653,56 hodín služobnej

pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného
(služobného) času, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu za celé obdobie predstavoval 50,86
hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady
od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil. Zásah do osobnosti
žalobcu bol tak spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období opakovane pracoval viac ako 48 hodín
priemerne, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/

ES mu odpracované hodiny služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.
1.15 Dokazovaním zároveň bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu, konkrétne do jeho práva na
ochranu zdravia a súčasne do jeho práva na súkromie a rodinný život, pretože musel v skutočnosti
odpracovať viac, ako bol povinný podľa smernice 2003/88/ES, na úkor svojej rodiny musel tráviť čas
v práci a v dôsledku toho prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, najmä

manželke, s ktorou by mali radi potomka. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy prihliadol súd aj na
dlhodobé trvanie takéhoto protiprávneho stavu, keď žalobca potvrdil, že v zbore pracuje už 30 rokov,
pričom uvedená situácia bola riešená viackrát na poradách, kde sa uvažovalo o riešení v podobe
navyšovania počtu príslušníkov HaZZ. Nejakí príslušníci aj boli prijatí, avšak vzhľadom na prirodzenú
fluktuáciu pracovníkov sa stav nezmenil. Podľa vedomostí žalobcu prvé žaloby boli podané v roku 2012,

nadriadení o tomto stave vedia, pričom prešlo pomerne dlhé obdobie, ale náprava nenastala. Žalobca
pritom následkom dlhodobého trvania takýmto spôsobom nerovnomerného rozvrhnutia pracovného
času utrpel ujmu vo svojom súkromnom živote, keď má menej času pre rodinu, najmä svoju manželku,
ale aj ostatných príbuzných, ktorí by potrebovali jeho pomoc, pričom svoje záľuby a voľnočasové aktivity
už pre nedostatok času spôsobený pracovným nasadením opustil, aby mohol obmedzený čas, ktorý

má k dispozícii, venovať rodine a aspoň nevyhnutnej starostlivosti o dom. Pracovné nasadenie sa
negatívne prejavuje aj na žalobcovom zdraví zvýšeným krvným tlakom vyžadujúcim medikamentóznu
liečbu, problémami so spánkom. Počas pracovnej zmeny je stále v strehu, nakoľko po oznámení výjazdu
má jednu minútu na oblečenie a odjazd zásahovým vozidlom. Rovnako reaguje aj v bežnom živote, keď
reaguje na rôzne podnety. Pociťuje aj únavu, keď deň po službe iba dospáva. Málokedy po službe si

môže tiež niečo plánovať, pretože sa stáva, že kvôli pracovným povinnostiam niekedy mešká domov
aj dve hodiny.
1.16 Záverom súd prvej inštancie uviedol, že má vedomosť o rozhodovacej činnosti, či už súdov
prvej inštancie alebo odvolacích súdov, pričom táto rozhodovacia činnosť v obdobných prípadoch je
rozličná, keď niektoré rozhodnutia sa stotožňujú s výškou nemajetkovej ujmy, ktorá je odvodzovaná

od počtu hodín pracovnej pohotovosti, ktorá nie je započítaná do pracovného času, niektoré súdy
pri úvahe o výške nemajetkovej ujmy vychádzajú zo skutočností, koľko hodín pracovnej pohotovosti,
ktorá bezprostredne nadväzovala na pracovný čas hasiča, bolo v rozhodnom období nad rozsah 48
hodín a niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy priznávajú na základe voľnej úvahy neberúc do úvahy
ani počet odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti, ktorý sa nezapočítava do pracovného času

hasiča, resp. presahuje hranicu 48 hodín pracovného času v týždni. Súd si osvojil pri rozhodnutí
vo veci spôsob výpočtu náhrady škody ako nemajetkovej ujmy žalobcom v žalobe, považoval ho
za primeraný, aj s poukazom na zásah do jeho rodinného života, jeho súkromia a mal za to, že
vypočítaná suma zodpovedá odmene, ktorú by žalobca dosiahol, pokiaľ by sa pohotovosť započítavala
do fondu pracovného času. Súd bol toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom

najbližšie vypočítateľným v zmysle ustanovení zákona o HaZZ. Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú
pohotovosť, ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu nebola vyplatená. Súd sa s takýmto
vyčíslením stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade
škody v dôsledku konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu, ktorá je
primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu

a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, za ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu.
Počas trojročného obdobia, ktorého sa tento spor týka, žalobca odpracoval 1653,56 hodín služobnej
pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje nemajetkovú ujmu v
sume 3,86 Eur za hodinu (6.377,72 Eur : 1653,56 hodín), ktorú musel v rámci služobnej pohotovostinezahrnutej do pracovného času stráviť v práci a nemohol sa venovať rodine, priateľom, svojim
koníčkom, či odpočinku. Súd prvej inštancie taktiež odkázal uvedením spisových značiek na ostatnú
rozhodovaciu činnosť súdov prvej inštancie a odvolacieho súdu v obdobných veciach. Žalobe žalobcu

v celom rozsahu preto vyhovel a žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.377,72 Eur.
1.17 Pokiaľ ide o posúdenie námietky premlčania, súd uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej
dobe v zmysle § 101 OZ. Počiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby pri náhrade za
nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu

objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K nemajetkovej ujme
žalobcu dochádzalo osobitne v tých mesiacoch, v ktorých nebol dodržaný limit pracovného času
podľa článku 6 písm. b) smernice a v priamej príčinnej súvislosti s ktorým porušením smernice
potom boli porušené osobnostné práva žalobcu, pričom následne - v nasledujúcich mesiacoch (ku
dňu splatnosti mzdy, t.j. vždy 10. deň nasledujúceho mesiaca) táto ujma nebola zo strany žalovaného
kompenzovaná v služobnom plate žalobcu. Žalobca si predmetné nároky uplatnil až počnúc splatnosťou

mzdy za august 2020, ktorá bola 10.09.2020 - žaloba bola pritom na súde podaná dňa 04.09.2023,
čo znamená, že jednotlivé nároky žalobcu premlčané nie sú. Na podporu záverov o dĺžke a plynutí
premlčacej doby ohľadne peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd poukazuje napríklad na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo dňa 17.02.2011, rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa 27.11.2012 uverejnený v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2014 pod č. R 58/2017.
1.18 O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a keďže mal žalobca
v spore plný úspech, uložil žalovanému povinnosť nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100%.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) Civilného sporového poriadku, pričom uviedol, že rozsudok súdu
prvej inštancie napáda v celom rozsahu.
2.1Žalovanývodvolaní namietolnedostatokprávomocisúduprvejinštancievovecikonaťarozhodovať.
Tiež namietol, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“
a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik

zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej
aplikácie Smernice. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že by Smernica bola do ZoHaZZ prebratá
nesprávne. Tvrdil, že v konaní ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový
nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Z uvedeného dôvodu podľa názoru
žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie.

2.2 Podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na
služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných
činností, a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, poukazujúc na čl. 1 ods.
2, 3, a 4 Smernice a čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný tvrdil, že Smernica sa neuplatňuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany a vzhľadom na

charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica na služobný
pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu. Podľa žalovaného
rozhodnutie vo veci V-429/09 I. J. sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca C., preto ho nie je možné
považovať za smerodajné. Žalovaný tvrdil, že článok 6 Smernice je spomenutý v článku 17 ods. 1
Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku, pričom

jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v posudzovanom prípade), keď sa jedná o
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
2.3 Žalovaný namietol, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu
škody. Žalovaný tvrdil, že žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť. V tomto smere žalovaný zdôraznil, že žalobca

nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do
pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Žalovaný

v odvolaní poukázal na zásadu, podľa ktorej musí poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude
musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody.
2.4 Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodujúcou skutočnosťou je to, koľko času konkrétny príslušník
skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčnéhoobdobia.Ztohtodôvodujeprezistenie,čiskutočnedošlokporušeniuprávžalobcunevyhnutnévypočítať
čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti bezprostredne
nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda služobnej

pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ.
2.5 Žalovaný mal za to, že pokiaľ sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva
na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či
skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti
sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Taktiež je potrebné zohľadniť nerovnomerné

rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 4 mesiacov. Pri výpočte týždenného
pracovného času treba teda počítať na základe referenčných období a nie každý mesiac jednotlivo
tak, ako to počíta a následne uvádza samotný žalobca v žalobe. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 4 mesiacov, čo podľa
žalovaného nie je v súlade so smernicou. Taktiež žalovaný zvýraznil, že žalobca si pri svojich výpočtoch
stanovil dlhšie referenčné obdobie, teda za každý kalendárny rok, t.j. referenčné obdobia v trvaní až

12 mesiacov, čo je v rozpore so smernicou 2003/88/ES. Z tohto dôvodu potom žalovaný považuje
žalobcom predložené údaje o priemernom týždennom pracovnom čase za irelevantné. Rovnako za
irelevantné žalovaný považuje koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné je
iba to, či a v akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas, a preto nemôže
žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti. Zároveň nie je

žalovanému zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu ohodnotil sumou 3,91 Eur za
každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalobca ignoruje fakt, že zásah
do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje
sa v každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za
žiadnych okolností nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať tabuľkovo, na základe akéhosi univerzálneho

vzorca vymysleného žalobcom, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdovým nárokom. Žalovaný
tak má za to, že žaloba žalobcu je zmätočná, nakoľko žalobca si touto formou iba „maskuje“ svoje
mzdové nároky voči svojmu zamestnávateľovi, pričom predmetom tohto konania nie je doplatenie mzdy
za služobnú pohotovosť. K výške náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný namietal, že priznanú sumu
6.377,72 Eur považuje za absolútne neprimeranú a privysokú, a to i s porovnaním výšky náhrad, ktorá

je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa jeho
názoru podstatne vyššia. K uvedenému odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/19/2020
a takisto aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Zároveň žalovaný v odvolaní namietal,
že žalobca v konaní dosiaľ nepreukázal zásah do súkromného rodinného života či neoprávnený zásah,
ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej

súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej ujmy
súdom prvej inštancie 6.377,72 Eur. Žalobca pritom musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, aká ujma mu
vznikla.
2.6 Ďalej žalovaný v podanom odvolaní reflektoval na bod 82. napadnutého rozsudku, v ktorom
súd o. i. konštatoval, že počas trojročného obdobia, ktorého sa tento spor týka, žalobca odpracoval

1.653,56 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje
nemajetkovú ujmu v sume 3,86 Eur za hodinu, ktorú musel v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej
do služobného času stráviť v práci a nemohol sa venovať rodine, priateľom, svojim koníčkom či
odpočinku. Žalovaný má v tej súvislosti za to, že v tomto prípade nemožno prirovnávať žalobcovu ujmu
s výpočtom náhrady škody, napr. pri väzbe. Uvedená suma sa javí žalovanému ako nezdôvodnená

apremrštená,čímsavýraznebagatelizujepriznávanienáhradynemajetkovejujmy,ktorájepoškodeným
priznávaná za smrť blízkej osoby. Žalovaný zvýraznil, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je
tak ponechané na ľubovôľu súdu. K určeniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na otázku
preukázania vzniknutej ujmy, a to v značnej miere, odkázal žalovaný tiež na zrušujúce uznesenie

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/66/2023.
2.7 Zároveň žalovaný zdôraznil, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by
utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Súčasne
osobitne žalovaný poukázal na to, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného
zásahu. Žalovaný má za to, že v tomto konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným

prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný
predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Zo žaloby vyplynulo, že žalobca vidí problém vo svojom
nedostatočnom finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len
sekundárneho finančného plnenia od Slovenskej republiky. Zostáva otáznym, akú inú činnosť by chcelžalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas
pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne takmer vylúčené,
aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť

s rodinou. Žalovaný zároveň namietal, že skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času koľko
by si predstavoval rodine, voľnočasovým aktivitám a koníčkom, ktoré však nijako nepopísal, nie je
argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice; medzi uvedeným neexistuje
priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Žalobca neuniesol bremeno tvrdení, ani bremeno dôkazu,
neosvedčil svoj nárok a nepreukázal utrpenú ujmu tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca ujmu

na svojich právach v bezprostrednej súvislosti s nesprávnym prebratím smernice utrpel, a to v značnej
miere. Súd prvej inštancie nijako bližšie nevysvetlil, prečo ujmu na právach žalobcu videl ako závažnú.
S námietkami o nepreukázaní nemajetkovej ujmy a jej výšky zo strany žalovaného sa súd nijako
nevysporiadal, čím žalovanému odňal právo na spravodlivé súdne konanie a presvedčivé zdôvodnenie
právneho názoru súdu prvej inštancie. V závere odvolania žalovaný poukázal na jednotlivé rozhodnutia
slovenských súdov a nimi priznávané sumy, pričom konštatoval, že priemerná výška doposiaľ priznanej

škody, resp. nemajetkovej ujmy v obdobných rozhodnutiach, predstavuje sumu približne 1.000,- až
2.500,- Eur.
2.8 Taktiež žalovaný namietal nesprávne vyhodnotenú námietku premlčania, keď nesúhlasil
s argumentáciou súdu prvej inštancie obsiahnutou v bode 86. rozsudku, kde súd dospel k záveru, že
žalovaný nárok premlčaný nie je. Žalovaný na podporu svojich tvrdení odkázal na odôvodnenie rozsudku

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.12.2003, kde odvolací súd výslovne uviedol, že premlčacia
doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu
priemerného pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ smernice, možno spravidla zistiť v priebehu, resp.
najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť
v prvý deň nasledujúceho mesiaca.

2.9 Žalovaný tiež odvolaním namietol výrok o trovách konania, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožnil
amalzato,ženárokžalobcombolnesprávneuplatnenýavdanomprípadesajednáonesprávneprávne
posúdenie veci. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu žalovaného, tak výrok
o trovách konania musí byť v celom rozsahu zmenený v prospech žalovaného. Žalovaný tak navrhol,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok považuje v celom
rozsahu za správny.
3.1 Zdôraznil, že Smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy ZoHaZZ transponovaná len formálne.

Porušovanie práv hasičov nerešpektovaním Smernice je pritom stav, ktorý trvá dlhoročne. Tvrdil, že je
úplne logické a pochopiteľné, že sa žalobou domáha náhrady škody (v podobe nemajetkovej ujmy v
peniazoch) za tisícky hodín, počas ktorých boli porušované jeho práva, kde táto ujma už logicky nemá
byť ako inak aspoň čiastočne odškodnená, než poskytnutím peňažnej náhrady. Z hľadiska dôkazného
preukázania rozhodujúcich skutočností dôvodnosti žaloby poukázal na to, že už k samotnej žalobe

priložil relevantné listinné dôkazy - výpisy z dochádzkového systému SAP a výplatné pásky za každý
mesiac žalovaného obdobia, pričom tieto dôkazy, ako ani skutkové tvrdenia ohľadne rozsahu počtu
odslúžených hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré sa mu nezapočítavali do odpracovaných hodín,
neboli ani samotným žalovaným absolútne nijako spochybnené. Dodal, že rovnako listinnými dôkazmi
preukázal a na základe týchto vyčíslil, že priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia

presiahol 48 hodín týždenne. Táto najpodstatnejšia skutočnosť nebola žalovaným nijakým spôsobom
spochybnená či popretá. Vzhľadom na uvedené bol žalobca presvedčený, že svoj nárok odôvodnil a
preukázal. K námietke, žalovaného že „nie mu nie je zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú
ujmu ohodnotil sumou 3,91 Eur za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv“
uviedol, že táto suma nebola a nie je základom pre výpočet žalovanej sumy, ale je „len“ výsledkom

porovnania žalovanej sumy s počtom hodín žalobcom odpracovanej určenej služobnej pohotovosti,
ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Odhliadnuc od uvedeného, podľa názoru žalobcu pre
posúdenie primeranosti žalovanej výšky v týchto sporoch ani nie je v konečnom dôsledku rozhodujúce
to, aký spôsob výpočtu či stanovenia výšky nároku žalobca použije, ani to, aké premenné pri prípadnom
výpočte zohľadní (teda napr. aký výpočet hodín či určenie konkrétnej sumy odškodnenia za určitú

jednotku času použije), podstatné je najmä to, aby súdom priznaná výška náhrady bola primeraná ku
všetkým okolnostiam, za ktorých škoda (ujma) vznikla a jej následkom.
3.2 Podľa žalobcu prisúdená náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadňuje
závažnosť,intenzituadĺžkutrvaniazásahudozákladnýchprávžalobcu(dlhoročnéporušovanievžalobeoznačených základných práv), mieru zavinenia žalovaného a okolnosti, za ktorých k porušeniu práv
došlo a naďalej dochádza (roky trvajúce vedomé a zjavne úmyselné udržiavanie protiprávneho stavu,
ktorýžalovanémuzrejmevyhovujeanapriekobjektívnejvedomostiorozporeZoHaZZsúniovýmprávom

tento protiprávny stav neodstránil). Aj z tohto pohľadu je presvedčený, že napadnutým rozsudkom
priznaná výška nároku je vzhľadom na všetky relevantné okolnosti veci primeraná a spravodlivá. K
vznesenejnámietkepremlčaniauviedol,žesposúdenímnámietkypremlčaniasúdomsaplnestotožňuje.
Toto právne posúdenie námietky premlčania je v súlade s rozhodovacou praxou prvoinštančných ako aj
odvolacích súdov v obdobných sporoch. Premlčacia doba na náhradu škody v súdenej veci (v podobe

nemajetkovej ujmy) začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv. Pri porušovaní maximálneho týždenného pracovného času je možné konštatovať
presah až po zistení, o koľko bol maximálny prípustný počet hodín v tom-ktorom mesiaci prekročený.
V danom prípade sú počet odpracovaných hodín, fond pracovného času, počet hodín pohotovosti
a ostatné údaje ohľadne pracovného času zistiteľné až po reálnom odpracovaní všetkých hodín v
danom mesiaci, o ktorom sa žalobca dozvedel najskôr z výplatných pások vyhotovených jeho služobným

úradom vždy k 10.dňu mesiaca nasledujúceho po reálne odpracovaných hodinách. Bez toho, aby mal
k dispozícii údaje uvedené vo výplatnej páske, od služobného úradu by nemohol prepočítať, v akom
rozsahu bol maximálny pracovný čas prekročený, aký počet hodín služobnej pohotovosti žalobcovi
nebol započítaný do pracovného času, aký bol jeho fond pracovného času za daný mesiac, aká bola jeho
hodinová mzda a napokon vzhľadom na uplatnený spôsob výpočtu žalovaného nároku by ani nevedel

tento svoj nárok nielen vyčísliť, ale najmä ani dôkazne preukázať. Okamih vzniku žalovaného nároku
nadobudnutia vedomosti o škode a jej rozsahu a tým aj možnosti uplatnenia vyčíslenia a dôkazného
preukázania žalovaného nároku je nutné vnímať aj v týchto súvislostiach. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
3.3 Žalobca vo vyjadrení tiež uviedol, že služobný čas zásahového hasiča v rozsahu 40 hodín týždenne

tak ako ho stanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, či dokonca 37,5 hodinový pracovný čas, ktorý napríklad
mala garantovať kolektívna zmluva na rok 2023, je v reálnych podmienkach výkonu služby hasičov –
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru absolútne iluzórny a nereálny. Štát však na takéto zrejme
jedinémožnéreálneriešeniedanéhoproblémuzjavnenechcealebonevievynaložiťfinančnéprostriedky
a naďalej namiesto reálneho a vecného riešenia účelovo tvrdí, že odslúžené hodiny služobnej

pohotovosti hasičov nie sú pracovným časom. Zjavne z tých istých dôvodov tvrdí, že pravidelným
prekračovaním 48 hodinového týždenného pracovného času u hasičov smernica porušovaná nie je,
prípadne ak je, tak ujma spôsobená hasičom nie je tak závažná, aby si zaslúžila skutočné a jediné
možné odškodnenie, ktorého sa žalobca v spore domáha. Žalovaný tak protiprávny stav reálne nerieši,
pričom žalobca zvýraznil, že k podaniu žaloby on, ako i jeho kolegovia pôsobiaci na hasičskej stanici

v G., pristúpili až po tom, ako žalovaný napriek mnohým dlhodobým upozorneniam a sťažnostiam tento
protiprávny stav nijako neriešil. Za takýchto okolností žalobcovi neostávalo nič iné, len obrátiť sa so
žalobou na súd. Pokiaľ žalovaný spochybňuje, že by v dôsledku predmetného protiprávneho stavu
žalobca utrpel akúkoľvek ujmu na právach, ktorá by bola odškodniteľná, žalobca odkázal na rozsudok
súdneho dvora C-243/09 vo veci I. J., podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama

o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením čl. 6 písm. b/ smernice
bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných
právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Podľa názoru žalobcu je podstatnou skutočnosťou
to, že čas, ktorý trávil v práci nad rámec maximálne prípustného pracovného času v priemere 48 hodín
týždenne, by inak v skutočnosti v práci tráviť nemal. Čas presahujúci maximálny týždenný pracovný čas

by teda mohol využiť akokoľvek inak, podľa vlastného slobodného rozhodnutia, či už s rodinou, priateľmi,
koníčkami alebo aj odpočinkom. Zároveň i nezapočítavaním služobnej pohotovosti do pracovného času
má taktiež ten praktický dôsledok, že tieto odpracované hodiny nie sú započítané ani do celkovo
odpracovaného pracovného času na účely priznania a určenia výšky výsluhového dôchodku, aj keď táto
skutočnosť nie je a nebola hlavným dôvodom podania tejto žaloby. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní

poukazuje na ním označené rozhodnutia súdov a dospieva k priemernej výške dosiaľ priznanej škody
v rozsahu 1.000,- až 2.500,- Eur, žalobca uviedol, že na pôde odvolacieho súdu bolo dosiaľ vyhlásených
celkovo 29 rozhodnutí, v ktorom odvolací súd potvrdil rozsudky súdov prvej inštancie, v ktorých bolo
takým žalobám, ako v súdenej veci v celom rozsahu vyhovené. Súdy zároveň konštatovali primeranosť
takto vyčíslenej výšky náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. K námietke premlčania

žalobca uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením tejto právnej otázky súdom prvej inštancie,
uvedené považuje za správne a zákonné. Zvýraznil, že prekročenie služobného času za mesiac
august 2020 mohol zistiť až po dovŕšení tohto mesiaca, teda prvým dňom nasledujúceho mesiaca, t.j.
01.09.2020. Pri všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 O.z., by potom premlčacia dobaplynula do 04.09.2023, pretože deň 01.09.2023 pripadol na deň pracovného odpočinku, ktorý pripadol
na piatok a v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa posledný deň premlčacej doby presunul
na najbližší pracovný deň, ktorý bol deň 04.09.2023. Žalobca vo veci podal žalobu elektronicky dňa

04.09.2023, a teda v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Žalobca tak navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

4. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu bolo doručené žalovanému dňa 05.03.2024 s možnosťou
k uvedenému sa vyjadriť v lehote 10 dní.

5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

6. V dôsledku odvolania podaného žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie krajský súd ako súd
odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
- ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia

pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP „a contrario“ rozsudok súdu prvej inštancie vo postupom
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Na základe podaného odvolania žalovaného tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a
dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj
konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na
základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný

skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní
vyhodnotil podľa § 391 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP,
pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (vo veci samej),

nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové
relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli bez svojej viny byť prezentované v prvoinštančnom konaní.
Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového
stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne
nariaďovaťodvolaciepojednávaniezostranyodvolaciehosúdu(§383,§384ods.1,2a3vspojenísust.

§ 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené v podanom
odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie
nie je dôvodné, nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne
správne. Po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej
inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

10. S poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie za vecne správny, ako vo výrokovej časti, tak aj v časti odôvodnenia, a zároveň v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného k
zásadným odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza:

11. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nemal kompetenciu konštatovať, že obsah
Smernice bol do ZoHaZZ prebratý nesprávne, takýto záver nemohol si osvojiť ani ako predbežnú právnu
otázku, pričom zároveň namietal v tejto časti arbitrárnosť rozsudku, keď podľa žalovaného sa súd prvej
inštancie nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie takto nastolenej otázky.

Odvolací súd k uvedenému uvádza, že súd prvej inštancie v danej veci mal právomoc na prejednávanie
sporu. S poukazom na ust. § 3 ods. 1 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a
iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle
§ 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickouosobou. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávneho
prebratia - transpozície smernice Európskej únie do vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné
zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho

dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom
majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie mal právomoc
prejednať a rozhodnúť predmetný spor žalobcu a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa domáhal
ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať
zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi, ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom

jedným z predpokladov zodpovednosti je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej
cieľom je priznanie práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom
spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie
pri preberaní Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k ZoHaZZ,
čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či ZoHaZZ zodpovedá cieľom čl. 6
písm. b/ Smernice. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej

inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad ZoHaZZ so Smernicou, podľa
názoru odvolacieho súdu je nedôvodná. S otázkou právomoci súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
o nároku žalobcu sa súd prvej inštancie vysporiadal správne.

12. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, žalovaný v konaní poukázal

na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ s tým, že na aplikácii
Smernice sa žalovaný nepodieľal. Uvedená námietka nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná.
Odvolací súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii
Smernice, resp. ZoHaZZ vo vzťahu k žalobcovi, je z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho

významu.Odvolacísúdpoukazujenato,žepodľačl.29Smernicetátosmernicajeadresovanáčlenským
štátom, pričom žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát Smernice po vstupe Slovenskej
republikydoEurópskejúniejezodpovednýzaprijatievšetkýchopatrenílegislatívnejaajfaktickejpovahy
s cieľom dosiahnutia účelu smernice; v prípade že štát túto povinnosť nesplní, je štát, teda žalovaný,
zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku

jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Keďže Smernica je určená štátu,
teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym prebratím Smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát). Z
týchto dôvodov preto odvolací súd námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v spore
považuje za nedôvodnú.

13. Odvolací súd za nedôvodnú považuje aj námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov
hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré

zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 Smernice v spojení s čl. 2 Smernice
Rady 89/391/EHS zo dňa 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a
ochrany zdravia pracovníkov pri práci), pričom zároveň namietal, že rozhodnutie Súdneho dvora C
429/09satýka„mestskéhohasiča“apretohoniejemožnépovažovaťzasmerodajné,resp.,žeSmernica
sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností

a rozvrh služobného času, keď činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité
osobitné činnosti služieb civilnej obrany. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri
právnom posúdení veci aj v znení Smernice správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry
Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor podal
(viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 7. júla 2022). Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so

závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet
dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6
písm. b) Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na činnosti
hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú

zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým
môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým
rizikám; na účely Smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisovtoho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný
právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre
zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže

mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či
niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo
vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú
ustanovenia Smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie
uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že Smernica sa nevzťahuje na žalobcu

ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp.
služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje
v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného
času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo
sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu
a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi

(rozsudok C-429/09 vo veci J. body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú
podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny
dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod

95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť

maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že
žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.
j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného
času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ Smernice. Námietka žalovaného, že

Smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich
odmeňovania nevzťahuje, je preto z vyššie uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje
na to, že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností
a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste
výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto

pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce
nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti
pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

14. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok
na náhradu škody, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že

u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z
dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
Smernice zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a

aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v
zmysle Smernice a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám,
resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku
žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané

do služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných
hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie
rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej
služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) citovaného zákona.15. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.
Podľa judikatúry Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
únie, ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo
zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením
práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške

náhradyškodyvždyrozhodujevnútroštátnysúd.Odvolacísúdjevsúladesnázoromsúduprvejinštancie
toho názoru, že v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
žalobcovi v dôsledku porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ Smernice
priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48
hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ Smernice nebolo do

právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl.
2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej
inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom žalobcu,
že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to tri roky spätne pred podaním žaloby na súd dňa

04. 09. 2023, opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval
hranicu 48 hodín, na čo poukázal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Zároveň je splnená
aj podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm.
b/ Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej
normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva

členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom
rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti
medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s
porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku

zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže
žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle Smernice, a to na úkor svojich blízkych
ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine,
priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

16. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom
škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje
judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo

v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu,

že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné
zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto
slabšie postavenie, môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv
voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa,

ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec
tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany
zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,

aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania;
vyžadovanie takejto podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má
základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho,aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ Smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci
požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,
a preto za týchto podmienok správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemožno považovať za

primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby
na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu
zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

17. Odvolací súd uvádza, že Smernica neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade

jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ) porušením práva
únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv jednotlivca.
Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektívnosti bolo
stanovené,čisanáhradaškodymusíposkytnúťvoformeudeleniadodatočnéhonáhradnéhovoľnaalebo
vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu

spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd prvej inštancie správne ustálil, že
vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia
podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka). Žalovaného odvolacia námietka, že žalobca nepreukázal
spôsobenúujmuniejedôvodná,pretožezvykonanéhodokazovaniavkonanípredsúdomprvejinštancie

vyplynulo, že žalobca v žalovanom období od 01. 08. 2020 do 30. 06. 2023 odpracoval celkovo 1653,56
hodínslužobnejpohotovosti,ktorémuvrozporesčl.2ods.1Smernicenebolizapočítanédopracovného
času a zároveň opakovane dochádzalo u žalobcu k prekračovaniu limitu 48-hodinového týždenného
služobnéhoodpracovanéhočasu.Žalobcanapreukázaniesvojhotvrdeniaopočteodpracovanýchhodín
predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný relevantným spôsobom nespochybnil a

nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.

18. Žalovaný v odvolaní namietal spôsob, akým žalobca vyčíslil nemajetkovú ujmu. Odvolací súd aj
túto námietku považuje za nedôvodnú a uvádza k nej, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy v sume 6 377, 72 Eur, ktorú vyčíslil ako súčet odpracovaných hodín služobnej

povinnosti za obdobie od augusta 2020 do 30. júna 2023 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady
vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a náhrady za nariadenú
služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a/ ZoHaZZ, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie
výpoveďou v spojení s listinnými dôkazmi, ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa
preukázal, tak ako to vyhodnotil súd prvej inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je

v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných,
priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu
neboli započítané do služobného času (čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 Smernice), nedomáhal sa nemajetkovej
ujmy vyčíslenej za presný počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Z konania pred

súdom prvej inštancie ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalovaný
nerozporoval dôkazy predložené žalobcom ani výpočet času služobnej pohotovosti a správne preto súd
prvej inštancie dospel k záveru o prekročení maximálneho týždenného pracovného času (nad 48 h) v
žalovanom období. Odvolací súd osobitne k predmetnej námietke žalovaného dodáva, že základnou
požiadavkou pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy je zásada jej primeranosti k okolnostiam a následkom

(intenzite)nezákonnéhozásahudosférypoškodenejosoby.Pričomneexistujepaušálnyvzorecvýpočtu,
resp. vyčíslenia nemajetkovej ujmy (nie je objektívne kvantifikovateľná), a preto sa spôsob ustálenia
výšky nemajetkovej ujmy odvíja od konkrétnej povahy posudzovaného prípadu. V predmetnej veci išlo
o zásah do osobnosti žalobcu spôsobený porušením maximálneho limitu týždenného pracovného času,
keď do pracovného času, resp. služobného času žalobcu, neboli zahrnuté hodiny ním odpracovanej

určenej a nariadenej pracovnej pohotovosti. Za posudzovaného stavu je tak podľa názoru odvolacieho
súdu spôsob výpočtu ujmy žalobcom logicky a zákonne udržateľný, ktorý priamo a primerane reflektuje
na nezákonnosť zásahu do jeho práv. Je len logickým vyústením úvah žalobcu, keď ním vyčíslená výška
ujmy predstavuje cca 3,86 Eur za každú hodinu odpracovanej služobnej pohotovosti (či už určenej alebo
nariadenej), ktorá v rozpore s právom únie nebola zahrnutá do služobného času, a ktorú tak mohol

žalobca venovať rozvoju rodinného či sociálneho života. S prihliadnutím aj na povahu zásahu do práva
žalobcu, ako významného sociálneho práva únie, je možné výšku ujmy vyčíslenú žalobcom považovať
za dostatočnú a primeranú, v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Odvolací súd uvádza, že súd prvej
inštancie podrobne uviedol spôsob výpočtu za jednotlivé obdobia v odôvodnení svojho rozhodnutia, ato v bode 81. až 85., pričom odvolací súd sa so spôsobom výpočtu výšky nemajetkovej ujmy tak, ako
to vykonal súd prvej inštancie stotožňuje, keď aj odvolací súd mal preskúmaním veci jednoznačne za
preukázané, že u žalobcu dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu týždenného pracovného času

nad48hodínvžalovanomobdobí.Zvykonanéhodokazovaniavyplýva,žespôsobplánovaniazmenných
služieb a pohotovosti na pracovisku opakovane má za následok prekročenie maximálne prípustného
rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES z oddeleného vykazovania počtu
odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti na pracovisku, v mzdovom liste žalobcu je
preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods.

1 zákona č. 315/2001 Z.z. sa do služobného času žalobcu nezapočítavali, pričom ich započítaním do
služobného pracovného času, keďže žalobca reálne strávil čas v mieste pracoviska aj počas služobnej
pohotovosti, dochádzalo k prekročeniu maximálneho prípustného rozsahu týždenného pracovného času
48 hodín podľa uvedenej smernice ES.

19. Odvolací súd uvádza, že polemika žalovaného v podanom odvolaní, keď uvádza, že otáznym

zostáva akú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti kedy musí byť prítomný
na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a
je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou,
prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou, neobstojí. Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný
zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, s poukazom na to, že pri nariadenej

služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na
odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca a v čase
služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného
výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, rovnako neobstojí, a to z dôvodu,
že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a

bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má
vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť
svoje povinnosti, nenachádza sa, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného
prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Dokonca aj

čas pracovnej pohotovosti strávený v domácom prostredí, či na telefóne predstavuje pracovný čas,
nakoľko zamestnanec musí byť zastihnuteľný a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovania času
je značne obmedzená. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že práva žalobcu
vyplývajúce zo Smernice neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie
porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní

zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto
dôvodovpretoodvolacísúdpovažujenárokžalobcuzadôvodnýaprisúdenúnáhradunemajetkovejujmy
za primeranú, a to aj v porovnaní s rozhodnutiami súdov v porovnateľných veciach (porovnaj rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/11/2022, sp. zn. 16Co/36/2022, sp. zn. 17Co/47/2022,
sp. zn. 14Co/34/2022, sp. zn. 17Co/16/2022, sp. zn. 17Co/59/2022, sp. zn. 16Co/11/2022, sp. zn.

14Co/113/2023, sp. zn. 17Co/86/2023, sp. zn. 17Co/84/2023), pričom k porušeniu práv žalobcu
dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.

20. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky pre
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka

z dôvodu, že žalobca sa mal domáhať upustenia od takéhoto zásahu od svojho zamestnávateľa,
s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási
kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd prvej inštancie
so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na
ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu správne dospel k záveru,

že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j.
na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy
porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát
EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice a zároveň za

situácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný záver,
že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako
berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľasúdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa §

13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Odvolací súd teda uvádza, že je v zhode
s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc
do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto
zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v

prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny a ani neprevyšuje
náhrady priznané obetiam trestných činov. K námietke žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy
by nemala byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že
v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne

reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je
aj v tomto smere odvolacia námietka žalovaného nedôvodná (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS273/2021).Odvolacísúdpovažujevýškunemajetkovejujmyprimeranú
kzávažnostinezákonnéhozásahu,spočívajúcvobmedzenížalobcuslobodnenakladaťsvoľnýmčasom
a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy

primeranú k okolnostiam za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte, v rámci
ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu.

21. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne posúdil aj vznesenú námietku
premlčania. Odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie v tejto časti v bode 86. odôvodnenia

rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom odôvodnení sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými
námietkami, ktoré žalobca opakovane uviedol aj v podanom odvolaní. Odvolací súd s poukazom
na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania práve na bod 86. odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu odvolací súd aj stotožňuje. Odvolací súd

dodáva, že v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa na premlčanie peňažnej satisfakcie,
t. j. majetkového nároku ako formy odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu aplikuje všeobecná
premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka. V uvedenom smere je potrebné konštatovať, že
v predmetnej veci, t. j. pri porušovaní, resp. prekračovaní maximálneho týždenného pracovného času je
možné určiť presah maximálneho pracovného času vo vymedzenom (žalobcom označenom) období až

po objektívnom ustálení odpracovaných hodín za dané obdobie (včítane pohotovostí) žalobcom. Preto
pokiaľ bola žaloba v súdenej veci, keď bolo uplatňovaná náhrada za nemajetkovú ujmu vzniknutú za
žalované obdobie od augusta 2020 do júna 2023, doručená súdu prvej inštancie dňa 04. 09. 2023,
správne súd prvej inštancie konštatoval, že žalobou uplatnený nárok, majúci charakter práva majetkovej
povahy premlčaný nie je. Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného

o premlčaní žalobou uplatneného nároku za nedôvodnú.

22. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
meritórnom výroku I. ako vecne správny.

23. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i druhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní
od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom
žalobou uplatňovaného nároku bola nemajetková ujma žalobcom vyčíslená sumou 6 377, 72 Eur a
žalobca bol v celom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie rozhodol podľa správnych ustanovení CSP,

a tieto aj správne aplikoval. Odvolací súd z dôvodu vecnej správnosti potvrdil i závislý výrok o náhrade
trov prvoinštančného konania.24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného tento
nebol úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti

potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží žalobcovi, ktorý sa k odvolaniu
žalovaného i vyjadroval, a to prostredníctvom právneho zástupcu. V súvislosti s odvolacím konaním
tak žalobcovi trovy preukázateľne vznikli. S poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP odvolací súd
uložil žalovanému, ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní, povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa

právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.

25. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).