Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. máj 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15CoP/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7223200970
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:7223200970.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a členov senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a JUDr. Zuzany Biščákovej, v právnej veci navrhovateľa: T. K.,
nar. X.X.XXXX, trvale bytom V. XXXX/XX, K. - Š., adresa na doručovanie Š. XX, K. - Š., ako povinného
z vyživovacej povinnosti, proti oprávnenému z vyživovacej povinnosti: A.. M. K., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom V. XXXX/XX, K. - Š., ako oprávneného, v konaní o zrušenie vyživovacej povinnosti, o odvolaní
otca - povinného z platenia výživného proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. K2-14Pc/4/2023-121
zo dňa 31. októbra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Predmetom konania je návrh otca ako povinného z vyživovacej povinnosti zo dňa 27.1.2023, ktorým
žiadal, aby súd zrušil vyživovaciu povinnosť T. K. voči M. K. určenú rozsudkom Okresného súdu Košice II
zo dňa 20.2.2018, sp. zn. 19P/234/2017 od 6.10.2021 do budúcna. Zároveň žiadal rozhodnúť o trovách
konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie rozsudkom pod č. k. K2-14Pc/4/2023-121 dňa 31. októbra
2023 rozhodol tak, že:
„Návrh zamieta.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

3. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že mal skutkovo preukázané, že od posledného
rozhodnutia súdu o výživnom pre oprávneného M. K. rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa
20.2.2018 č. k. 19P/234/2017-73 nastala zmena pomerov, najmä na strane oprávneného z vyživovacej
povinnosti. Poukázal na to, že dňa 1.9.2021 nastúpil na vysokoškolské štúdium na C. L., kde 14.6.2023

úspešne ukončil 3-ročné bakalárske štúdium v študijnom odbore W. a získal titul Bc. Od 1.9.2023
nastúpil následne na 2-ročné inžinierske štúdium v dennej forme na tejto škole, ktorého predpokladané
ukončenie je v máji 2025. Uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie potvrdené potvrdením z uvedenej
fakulty.V časti tvrdení navrhovateľa o výkone podnikateľskej činnosti oprávneného v rozsahu spôsobilom
na uspokojenie jeho bežných potrieb a tým nadobudnutie schopnosti sa samostatne živiť, súd prvej
inštancie dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že

oprávnený z výživného od 6.10.2021 získal koncesiu na prevádzkovanie taxi služby a od 26.9.2023
oprávnenie na výkon živnosti v predmete podnikania kuriérske služby. Túto zárobkovú činnosť však
oprávnený prevádzkuje len popri štúdiu v dennej forme a v rozsahu do 30 hodín týždenne, spravidla
počasvíkendov,čopodľanázorusúduplnekorešpondujesjehoštudijnýmrozvrhomapotreboudomácej
prípravy na štúdium, či skúšky.

Zdoloženéhodaňovéhopriznaniazarok2022apríjmovvyčíslenýchoprávnenýmmalsúdprvejinštancie
za to, že príjem, ktorý oprávnený dosahuje z výkonu podnikateľskej činnosti nie je v dostatočnej
výške na úhradu všetkých jeho bežných potrieb, ktoré vyčíslil oprávnený a ktoré považoval súd za
primerané veku, záujmom, štúdiu na vysokej škole, potrebám oprávneného, ako aj aktuálnym životným
nákladom, ktoré medzičasom nepochybne vzrástli. Zohľadňujúc aktuálne úverové zaťaženie a príjmy
matky oprávneného, ktorá v prevažnej miere hradí bežné výdavky oprávneného, mal súd za to, že

výživné zo strany povinného v aktuálnej výške len 100,- eur mesačne považuje za prirodzené, že sa
oprávnený v rámci svojich možností sám snaží zvýšiť svoju životnú úroveň a príjmy. Takúto pracovnú
aktivitu nemožno podľa názoru súdu vyhodnotiť v neprospech oprávneného dieťaťa tak ako to uvádza
navrhovateľ a vznik oprávnenia na podnikateľskú činnosť bez ďalšieho posúdiť ako nadobudnutie
schopnosti samostatne sa živiť. Oprávnený je študentom riadneho denného štúdia a pripravuje sa na

svoje budúce povolanie dennou formou štúdia, a preto naďalej zostáva odkázanou osobou na výživu
svojich rodičov, nemožno od neho žiadať, aby uspokojoval svoje potreby vlastnou prácou a prípadne
finančné prostriedky získané vlastnou pracovnou činnosťou môže použiť na ďalšie svoje potreby, ktoré
nie je možné uspokojiť z výživného poskytovaného jeho rodičmi.
Súd prvej inštancie teda na základe vyjadrení účastníkov konania, doložených listinných dôkazov,

mal za preukázané, že ich vzájomné vzťahy sú už dlhodobo napäté, sprevádzané rodinnými spormi,
v posledných dvoch rokoch aj nedostatočnou vzájomnou komunikáciu, a to pre správanie na oboch
stranách. Pokiaľ povinný namietal nevhodné správanie sa oprávneného v období po jeho vzatí do väzby
a následne po jeho prepustení, keď začali exekučné konania a vzťahy medzi rodičmi sa vyostrovali
tak, že ho nerešpektoval, prípadne jeho správanie voči nemu bolo prejavmi vulgárne, bol voči nemu

negatívny a uvádzal osočujúce tvrdenia, mal súd prvej inštancie za to, že správanie sa oprávneného
nemožno pričítať len na ťarchu oprávneného. Na psychický vývoj, ktorého mala nesporne dopad situácia
väzobného stíhania povinného otca a následný rozvod rodičov i pocit straty, bezpečia a ohrozenia
každodenných istôt. Vzájomné nepochopenie je zjavné aj z emotívne ladených prednesov, či podaní
oboch účastníkov konania. Z vyjadrení účastníkov konania mal súd prvej inštancie za preukázané,

že ich správanie a prípadný konflikt bol v danom čase vysoko konfrontačný s prvkami vzájomného
nepochopenia a vyhrocovania situácie, ktoré navyše povinný zavŕšil podaním trestného oznámenia
na syna. Povinný aj napriek postaveniu rodiča neprejavil snahu o obnovenie kontaktu so synom a
harmonizácie ich vzťahov. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie dospel k záveru, že správanie sa
oprávneného, ktorý aktuálne odmieta styk s povinným otcom a jeho nezáujem o neho, respektíve v

obdobípreddvomarokmi,savovzťahuknemunesprávalprimerane,niejemožnépovažovaťzakonanie
porušujúce dobré mravy a že by nebolo spravodlivé sankcionovať ho za to zrušením zákonného práva
na výživu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil návrh navrhovateľa ako
nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol. Vyživovacia povinnosť navrhovateľa k oprávnenému naďalej
trvá, nakoľko menovaný nie je schopný sa pre sústavnú prípravu na svoje budúce povolanie štúdiom na

vysokej škole v dennej forme sám sa živiť. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol aj o trovách konania
v zmysle § 52 CSP.

III. Obsah odvolania a vyjadrenie k odvolaniu

4. Proti rozsudku podal odvolanie otec ako povinný z platenia výživného, a to voči rozsudku ako takému,
pričom argumentoval tým, že navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a oprel svoje dôvody odvolania o ustanovenie § 365
ods. 1 písm. f), h) CSP, nakoľko podľa jeho názoru súd prvej inštancie došiel k nesprávnym skutkovým

zisteniam a následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Podľa odvolateľa za nesprávny považuje názor súdu prvej inštancie na podnikanie oprávneného, ktorý
sám pri svojom účastníckom výsluchu uviedol a potvrdil výkon podnikania, a to, že si zabezpečil činnosť
taxi služby, čo bolo konajúcim súdom aj preukázané vykonaním predložených dôkazov. Odvolateľ sanestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý podnikanie oprávneného hodnotí na úrovni
brigádnickej činnosti, respektíve ako snahu odbremeniť svoju matku od zabezpečenia jeho potrieb.
Pritom príjem matky konajúci súd prvej inštancie vôbec nezisťoval. Matka má príjem viac ako 1.000,-

eur. V kontexte uvedeného poukázal odvolateľ na § 75 ods. 2 Zákona o rodine a zároveň argumentoval
tým, že sa súd prvej inštancie nezaoberal skutočnosťou, že oprávnený sa dopustil priestupku, pričom
poukázal na uznesenie OPZ K. - M. zo dňa 17.5.2020, kde je detailne popísané konanie oprávneného,
ktorého sa mal dopustiť voči otcovi ako aj voči starej matke zo strany otca. Navrhuje preto odvolateľ
rozhodnúť v zmysle odvolacieho návrhu.

5. K podanému odvolaniu sa písomným stanoviskom zo dňa 26.12.2023 vyjadril oprávnený z poberania
výživného, ktorý uviedol, že odvolanie zo strany navrhovateľa neobsahuje žiadne nové skutočnosti,
ktoré súd prvej inštancie už neposudzoval. Zopakoval, že je študentom denného štúdia, na ktoré sa
potrebuje denne pripravovať. Poukázal zároveň aj to, že vyčíslil svoje výdavky, ktoré zhruba predstavujú
500,- eur mesačne, pričom otec prispieva na jeho výživu 100,- eur mesačne. Počas konania priznal

priemerný príjem za celú dobu jeho privyrábania si, čo predstavuje približne 150,- eur mesačne. Zároveň
poukázal aj daňové priznania za rok 2022 a 2023. Považuje za irelevantné počas konania o vyživovacej
povinnosti posudzovať zdravotný stav matky navrhovateľa. Súd prvej inštancie posúdil rodinné vzťahy,
ktoré sú dlhodobo napäté, ako aj celý skutkový stav. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol oprávnený
z poberania výživného, aby odvolací súd rozsudok potvrdil.

6.Kvyjadreniuoprávnenéhozpoberaniavýživnéhosapísomnýmstanoviskomzodňa26.1.2024vyjadril
navrhovateľ - povinný z platenia výživného, ktorý v konečnom dôsledku zopakoval dôvody, ktoré uviedol
jednak v odvolaní ako aj vo svojich vyjadreniach na pojednávaní. Zdôraznil, že osoba oprávnená na
výživné uvádza, že príprava na štúdium zaberá absolútnu väčšinu času, teda nemá priestor na trvalý

pracovný pomer, z ktorého by mal príjem dostatočný, aby sa mohol živiť, pričom vyčíslil svoje výdavky
na 500,- eur. K rozpisu výdavkov iba uviedol, že boli vyčíslené na základe údajov vyplývajúcich jednak
z bankového účtu, ako aj príjmovej a výdavkovej časti. Odvolateľ má za to, že konajúcu súd náležitým
spôsobom sa nevenoval zisteniu oprávnenosti a opodstatnenosti výdavkov a príjmov, priklonil sa len
k ničím nepodloženým tvrdeniam osoby oprávnenej na výživné. Taktiež nijakým spôsobom nezisťoval

príjem matky, ktorá má 1.000,- eur príjem. Osoba oprávnená na výživné považuje za irelevantné počas
konaniaovyživovacejpovinnostiposudzovaťzdravotnýstavjehomatky,čopovažujezapotrebnéuviesť,
že ide o dôchodkyňu vo veku 76 rokov a konaním oprávneného bol ohrozený jej život a zdravie. Na
základe uvedeného navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas v zmysle

ustanovenia § 362 ods. 1 CSP oprávneným subjektom - účastníkom konania, ktorého v neprospech
bolo vydané rozhodnutie podľa § 359 CSP, proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolaniepripúšťaspoukazomnaustanovenie§355ods.1CSPposkonštatovaní,žepodanéodvolanie
má zákonné náležitosti v súlade s § 127 a § 363 CSP a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom v zmysle § 65 CMP a dôvodmi

odvolania s poukazom na ustanovenie § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
ustanovenia § 329 ods. 1 CSP, keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli súdu a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na
úradnej tabuli a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP.

8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil
s rozhodnutím prvej inštancie, pretože bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá.
Má za to, že všetky dôvody, ktoré uvádza v odvolaní odvolateľ, ako aj matka detí, vyriešil už súd prvejinštancievnapadnutomrozsudku,pričomrozhodnutiaprvoinštančnéhoaodvolaciehosúduniejemožné
posudzovať izolovane, pretože tvoria jeden celok.

10.Odvolacísúdpreberásúdomprvejinštanciezistenýskutočnýstavveci.Odvolacísúdnenašieldôvod,
pre ktorý by sa mal od záverov súdu odchýliť. Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne
správny, jeho správnosť argumentuje nasledovne.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného rozsudku i argumenty
predostrené v odvolacom konaní bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky na dané skutkové

okolnosti pre zrušenie výživného na oprávnenú osobu.

11. Odvolateľ nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a argumentoval tým, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

12.Vnadväznostinauplatnenéodvolacienámietkyodvolacísúduvádza,žezasituáciesúdomzisteného

skutočného stavu možno konštatovať, že návrh na zrušenie výživného nezodpovedá odôvodneným
potrebám oprávneného z výživného M., nar. XX.X.XXXX, ktorý je v súčasnej dobe študentom denného
štúdia na C. univerzite, odbor R., ktorého štúdium má končiť v máji 2025.

13. Podľa § 154 CMP, na konanie vo veciach výživného plnoletých osôb a iných obdobných nárokov je

miestne príslušný všeobecný súd navrhovateľa.

14. Pri rozhodovaní o zrušení výživného je potrebné porovnávať okolnosti v čase vydania
predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré bolo vydané v roku 2017 s okolnosťami v čase nového
rozhodnutia, pričom predpokladom takejto zmeny, akú navrhoval navrhovateľ vo svojom návrhu zo

dňa 27.1.2023, bolo potrebné zo strany súdu prvej inštancie posúdiť komplexne okolnosti čo sa týka
oprávnení na poberanie výživného zo strany oprávneného, ako aj na povinnosť platenia výživného zo
strany otca ako povinného z platenia výživného. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd dospel
k názoru, že oprávnený z poberania výživného je aj naďalej osobou, ktorá je toho času študentom
vysokej školy v dennej forme, ktorého výdavky v podstatnom rozsahu hradia rodičia a z hľadiska prípravy

na svoje budúce povolanie jeho sústava príprava na povolanie štúdiom na vysokej škole dennou formou
naďalej trvá, je teda oprávnený podľa názoru nielen súdu prvej inštancie ale aj odvolacieho súdu na
poberanie výživného. Aj v súčasnosti je odkázaný svojou výživou na rodičov a nie je schopný sa
samostatne živiť.

15. Z dôvodov, ktoré mal preukázané súd prvej inštancie bezpochyby vyplýva, že ak príprava povolania
dieťaťa - štúdiom, ktorá je akceptovaná súdnou praxou ako prekážka spôsobilosti dieťaťa sa samo živiť,
je definitívne zavŕšená až ukončením vysokoškolského štúdia II. stupňa, ktorého ako podmienka na
štúdium nevyhnutne predchádza úspešné ukončenie vysokoškolského štúdia I. stupňa. Preto je možné
bezpochyby uzavrieť, že príprava na konkrétne povolanie dieťaťa je ukončená dosiahnutím prvého

najvyššieho stupňa vzdelania v bežnom vzdelávacom procese, ktorým je vysoká škola, respektíve
univerzita. Nakoľko M. ako oprávnený z poberania výživného získal vo zvolenom odbore dňa 14.6.2023
na základe 3-ročného bakalárskeho štúdia v odbore W. titul bakalár a od 1.9.2023 nastúpil následne na
2-ročné inžinierske štúdium v dennej forme na C. L., ktorého predpokladané ukončenie je v máji 2025
spĺňa naďalej podmienky dieťaťa, ktoré nie je schopné samo sa živiť. Uvedené skutočnosti sú dôvodom

na to, aby pokračovala vyživovacia povinnosť zo strany povinného aj naďalej, a preto podľa odvolacieho
súdu správne rozhodol súd prvej inštancie, keď návrh povinného z platenia výživného - navrhovateľa
ako nedôvodný zamietol.

16. Odvolací súd s poukazom na tú skutočnosť, že v danom konaní ohľadom výživného vychádza súd

z predpokladu, že súd prvej inštancie rozhodol správne, s ktorým tvrdením a s rozhodnutím sa odvolací
súd plne stotožňuje. Súd správne poukázal na to, že otec oprávneného je aj naďalej povinný z platenia
výživného platiť na svojho syna výživné, nakoľko tento sa nedokáže o seba samostatne postarať.
Uvedenej skutočnosti nebráni ani to, že oprávnený z príjmu výživného je v súčasnej dobe držiteľom
koncesie na taxikárske služby, ako aj živnosti na podnikanie v oblasti kuriérskych služieb. Na základe

doloženého daňového priznania za rok 2022, ako aj príjmov vyčíslených oprávneným, mal súd prvého
stupňa za bezpochyby preukázané, že oprávnený dosahuje z výkonu podnikateľskej činnosti príjem,
ktorý však nie je v dostatočnej výške na úhradu všetkých jeho bežných potrieb, ktorých vyčíslenie bolo
predložené oprávneným a ktoré považoval nielen súd prvej inštancie ale aj odvolací súd za bezpochybypreukázané. S poukazom na výživné, ktoré platí povinný z platenia výživného, a to vo výške 100,- eur
mesačne, odvolací súd poukazuje na to, že uvedená výška výživného v žiadnom prípade nepostačuje na
krytie potrieb oprávneného ako študenta denného štúdia, pričom však dáva do pozornosti tú skutočnosť,

žeoprávnenýzpoberaniavýživného,akosaužvyjadrilpredsúdomprvejinštancieaargumentovaltýmto
vyjadrením aj vo svojich stanoviskách k odvolaniu, nechce dávať podnet, respektíve návrh na zvýšenie
výživného. Avšak bezpochyby má za to, že stále je osobou, ktorá je oprávnená na poberanie výživného
zo strany otca ako povinného z platenia výživného vo výške 100 eur mesačne.

17. Zo skutočného stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplývajú podľa odvolacieho súdu všetky
dôvody, ktorými odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil.

18.Povinnosťoupristanovenívýživného,akoajprijehoplatení,jeprihliadnuťnanajlepšízáujemdieťaťa,
ktorý má relevanciu pri určovaní rozsahu výživného v každom jednom prípade. Každé dieťa má právo

mať jasný životný štýl, rastie, potreby sú zvýšené, je potrebné prihliadnuť pri stanovení výživného aj
možné scenáre rozvoja, vývoja dieťaťa a podrobiť to v krátkodobom a dlhodobom horizonte preukázaniu
skutkového stavu. Výživné znamená, že dieťa dostáva prostriedky a aj príležitosti, aby sa mohlo rozvíjať,
či už fyzicky, mentálne, duchovne, sociálnym zdravím, normálnym spôsobom, teda potreby dieťaťa pri
stanovení samotného výživného sú vnímané v najširšom slova zmysle a v čo najlepšom záujme dieťaťa.

Výživné tak má slúžiť na zabezpečenie všetkých odôvodnených potrieb dieťaťa s cieľom zabezpečiť
rozvoj samotného dieťaťa.

19. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že zákon o rodine pri rozhodovaní o výške výživného
vymedzuje kritéria ako určitý návod pre súd, kombináciou ktorých je určenie konkrétnej výšky výživného.

Pokiaľ výška výživného v danom konkrétnom konaní bola na 100,- eur mesačne, odvolací súd má za
to, že akceptuje vyjadrenia oprávneného a čo sa týka samotnej výšky výživného do tohto nezasahuje.
Podľa odvolacieho súdu je povinnosťou otca, aby objektívne preukázal dôvody na zrušenie výživného,
pričom v podanom návrhu neboli uvádzané také dôvody, pre ktoré by súd jeho návrhu mohol vyhovieť,
respektíve, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie zhodnotil všetky potreby oprávneného z
poberania výživného ako aj všetky výdavky, ktoré, ako už oprávnený konštatoval, v prevažnej miere
hradí jeho matka.

Nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa bližšie príjmom matky oprávneného, pretože súd
prvej inštancie rozhodoval o návrhu otca na zrušenie výživného. Zaoberal sa preto dôvodmi, ktoré
uviedol navrhovateľ vo svojom návrhu a odvolací súd argumentuje tým, že sa súd prvej inštancie
dôslednevysporiadalsovšetkýmiskutočnosťami,ktoréuvádzalnavrhovateľvnávrhu,akoajsovšetkými
jeho dôvodmi, ktoré boli uvedené ako odvolacie námietky. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie

sa týmito skutočnosťami vyporiadal už vlastne v konaní o podanom návrhu a dostatočným spôsobom
odôvodnil dôvod, respektíve zámer, z akého dôvodu návrh povinného z platenia výživného zamietol.
Odvolací súd po vyhodnotení zisteného skutočného stavu a vyhodnocujúc námietky otca v podanom
odvolaní, prijal právny záver a má za to, že v danom prípade je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne
správne a zákonné. Na základe skutočností, ktoré boli uvedené v podanom návrhu povinného z platenia

výživného, aj podľa názoru odvolacieho súdu, je návrh nedôvodný, a preto bolo potrebné súdom prvej
inštancie tento ako nedôvodne podaný zamietnuť. Otec, ktorý je povinný z platenia výživného v priebehu
konaniažiadnymidôkazmi,ktorébysmerovalikzáveru,ženiejevjehoschopnostiachdosahovaťpríjem,
z ktorého by mohol platiť 100,- eur výživné mesačne. Bez ďalšieho vychádzal súd prvej inštancie z
ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine a možno tak v prejednávanej veci konštatovať, že súd prvej

inštancie vychádzal z ustanovení zákona o rodine a odvolací súd má bezpochyby za to, že v žiadnom
prípade nepochybil pri rozhodovaní o návrhu povinného z platenia výživného.
Odvolací súd vzal v úvahu aj tú skutočnosť, že otec platí výživné po 50 eur mesačne aj na staršie dcéry.

21. Takisto konštatoval odvolací súd a poukázal na to, že považuje za potrebné zdôrazniť, obdobne ako

to bolo v rozhodnutí súdu prvej inštancie, že vo vzťahu dvoch osôb musí dôjsť vždy ku konsenzu, teda k
vzájomnej dohode, na základe ktorej bude ich vzájomná komunikácia, respektíve vzájomné stretávanie
sa,čiakceptovaniejednejdruhéhodobudúcna.Rovnakoakopovinnýzplateniavýživnéhomápovinnosť
platiť výživné, má povinnosť ako otec ukázať svojím príkladom synovi ako sa má správať otec vočidieťaťu. Na druhej strane oprávnený z poberania výživného ako syn je povinný svoje správanie sa voči
rodičovi v plnej miere zosúladiť s tým, že ako dieťa má určité povinnosti a určité záväzky voči rodičovi,
ktorý ho na tento svet de facto priviedol.

22. Za daného stavu odvolací súd rozsudok ako vecne správny postupom vyplývajúcim z ustanovenia
§ 387 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP potvrdil.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 52 CMP, podľa ktorého

žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere 3 : 0 hlasov (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá
vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená

vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).