Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109246064
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Dubovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1109246064.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek

senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: JUPITER SK s.r.o., IČO:
35 966 254, so sídlom Limbová 451/3, Limbach, zast. A. B. C. D., trvale bytom E. XXX/X, E., proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
IČO: 00 166 073, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody, ušlého zisku a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.11.2023, č.k.
B1-8C/314/2009-511, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa proti žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovaného
domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy 25.000 eur, sumy 296.255,72 eur s príslušenstvom a sumy
65.443,82 eur s príslušenstvom (výrok I.) a nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania (výrok
II.).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 140 ods. 2 písm. m), § 146 ods. 1, § 148 ods.

1, § 150 ods. 1 a 2, § 151, § 153 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného k 25.01.2005 (ďalej len
„Exekučný poriadok“), ust. § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 514/2033 Z.z.“), ust. § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“), nariadením vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoréustanoveniaObčianskehozákonníka,ust.čl.15ods.2,§151ods.1,§191ods.1a2,§197ods.

2, § 198 ods. 2 a 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že z
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že súdny exekútor C. E. C. viedol pod sp. zn. EX 365/2002
exekučné konanie na vymoženie pohľadávky v sume 1.000.000 Sk s príslušenstvom v prospech
oprávneného Union poisťovňa, a.s. proti povinnému B. C. D., ktorý súdny exekútor v rámci exekučného
konania pristúpil k výkonu exekúcie predajom nehnuteľností (kaštieľu so súp. č. XX v k.ú. A. F. G.) a dňa
06.07.2007 vykonal dražbu týchto nehnuteľností, na ktoré udelil príklep vydražiteľovi (spoločnosti A. K.
INVESTMENT, s.r.o.). Na dražbe sa zúčastnil povinný a spoluvlastníčka týchto nehnuteľností - manželka

povinného H. D., ktorí vzniesli proti dražbe námietky. Žalobca (zhotoviteľ) a B. C. D. (objednávateľ)
uzatvorili za účelom rekonštrukcie anglikánskeho kaštieľa a záhrady dňa 21.01.2006 zmluvu o dielo
(ďalej len „zmluva o dielo“). Súdny exekútor dňa 24.07.2007 predložil príslušnému súdu návrh na
schváleniepríklepuspolusnámietkamipovinnéhoajehomanželkyprotidražbeaprotiudeleniupríklepu,pričom uznesením Okresného súdu Bratislava V, č.k. Er 59/1996-573 z 23.10.2009 ich námietkam
proti udeleniu príklepu vyhovel a udelenie príklepu dražby nehnuteľností neschválil z dôvodu, že súdny
exekútor C. E. C. bol vylúčený z vykonávania exekúcie uznesením Okresného súdu Bratislava V,

č.k. Er 59/1996-53 z 20.10.2009. Uznesením Okresného súdu Bratislava V, č.k. Er 59/1996-793 z
25.05.2011 bola predmetná exekúcia zastavená na námietky povinného, že mu nebolo riadne doručené
rozhodnutie Mestského súdu v Bratislave č.k. 36Cb/179/1994 zo dňa 29.06.1995, ktoré malo byť v
tejto veci exekučným titulom. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe žalobcu nebolo možné
vyhovieť, pretože žalobcom nebolo preukázané kumulatívne naplnenie 3 základných podmienok pre

vznik zodpovednosti štátu za škodu (existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného
postupu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom a škodou) podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Nezákonnosť rozhodnutia žalobca netvrdil
a ani ju v konaní nepreukazoval, v žalobe namietal nesprávny úradný postup súdneho exekútora (ktorý
predstavuje len jednu zložku predpokladov zodpovednosti za škodu), pričom len samotná skutočnosť,
že súdny exekútor v súvislosti s exekúciou na obchodný podiel žalobcu pochybil, nezakladá sama o

sebe nárok žalobcu na náhradu škody. Skonštatoval, že pre vznik nároku na náhradu škody je tiež
potrebné, aby došlo k vzniku škody spôsobenej žalobcovi - žalobca si uplatnil voči žalovanému nárok
na náhradu škody vo výške 296.255,72 eur (7.500.000 Sk + 19 % DPH) s príslušenstvom z titulu ušlého
zisku, ktorú zdôvodnil tak, že po udelení príklepu nemohol vykonávať rekonštrukciu nehnuteľnosti na
základe zmluvy o dielo. Takto stanovenú sumu ušlého zisku považoval súd prvej inštancie za nesprávnu

a uviedol, že v žiadnom prípade sa nemôže jednať o ušlý zisk resp. o potenciálny ušlý zisk, pretože
z obsahu zmluvy o dielo vyplýva, že predmetom plnenia bolo dielo s hodnotou 296.255,72 eur, ktorá
predstavovala hodnotu prác, materiálov, energií, výkonov, subdodávok a iných plnení v súvislosti s
rekonštrukciou nehnuteľnosti vo výške žalobou uplatnenej sumy. Ušlý zisk resp. potenciálny ušlý zisk
sa však nerovná výške hodnoty plnenia celého diela dojednaného v zmluve o dielo, ale iba rozdielu,

ktorý by vznikol po odpočítaní všetkých nákladov na rekonštrukciu, ktoré zhotoviteľ s plnením mal, ktorú
ale žalobca nielenže nepreukázal, ale ju v konaní, s výnimkou ušlého zisku rovnajúceho sa hodnote
celého plnenia, ani netvrdil. Doplnil, že výška takéhoto zisku je vždy individuálna a spravidla závislá
od ponuky a dopytu na trhu, pričom v uvedenom prípade to nemuselo platiť, nakoľko zhotoviteľ bol
priamo vo vlastníctve jedného z objednávateľov, ktorému patril 100 % majetkový podiel v žalobcovi

a ktorý zároveň konal v jeho mene, preto bolo podľa súdu prvej inštancie otázne, akým spôsobom
bola zo strany zhotoviteľa vytvorená kalkulácia zisku a či bola aj ekonomicky odôvodnená. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca výšku ušlého zisku resp. potenciálneho ušlého zisku žiadnym
spôsobom ani z časti nepreukázal, preto žalobe v časti uplatneného nároku v sume 296.255,72 eur
s príslušenstvom, nevyhovel. Nevyhovel ani žalobe žalobcu v zostávajúcej časti, ktorou si uplatnil

skutočnú škodu v sume 65.443,82 eur s príslušenstvom z titulu už vykonaných rekonštrukčných prác,
vo vzťahu ku ktorému nároku uviedol, že tento si nie je možné uplatniť voči štátu, pretože ide o riadne
plnenie poskytnuté žalobcom ako zhotoviteľom na základe zmluvy o dielo v prospech objednávateľov,
ktorí boli povinní za vykonané práce zaplatiť, že povinnosť objednávateľov žiadnym spôsobom nezanikla
ani neprešla na štát z titulu zodpovednosti štátu za škodu; žalobca si mohol od objednávateľov na

základe zmluvy o dielo uplatňovať zaplatenie alikvotnej odmeny za dielo podľa rozsahu vykonaných
prác a mohol žalovať aj náhradu škody, ktorá bola žalobcovi spôsobená v súvislosti s tým, že nedošlo
k naplneniu celej zmluvy o dielo v dohodnutom rozsahu z dôvodov na strane objednávateľa. Dohody
medzi zmluvnými stranami v zmluve o dielo, ktoré sa akokoľvek týkali exekučného konania, vyhodnotil
súd prvej inštancie pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu za irelevantné, preto námietku žalobcu,

že zo zmluvy o dielo možnosť fakturácie alikvotnej časti plnenia nevyplýva, považoval za nedôvodnú.
Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur za údajné poškodenie dobrého mena
súd prvej inštancie žalobcovi rovnako nepriznal, pretože žalobca nepreukázal opodstatnenosť a výšku
nemajetkovej ujmy, ktorú požadoval, a to z dôvodu, že skutočnosti uvádzané žalobcom vyhodnotil
ako všeobecného charakteru, v rovine všeobecných tvrdení, ktoré žiadnym spôsobom nepreukazovali

a neodôvodňovali výšku žalobcom uplatneného nároku. Prvoinštančný súd s poukazom na definíciu
a podstatu (priamej a bezprostrednej) príčinnej súvislosti, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „NS SR“) R 21/1992 a R 7/1979 doplnil, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal
ani príčinnú súvislosť medzi ním tvrdenou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným
postupom súdneho exekútora. K vykonávaniu dokazovania súdom prvej inštancie uviedol, že na

pojednávaní dňa 04.09.2023 sporné strany poučil o sudcovskej koncentrácii konania s tým, aby strany
uviedli návrhy na doplnenie dokazovania a že žalobca navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedka
I. A., J. K. a konateľky žalobcu H. D., na základe ktorého návrhu súd prvej inštancie vykonal výsluch
svedka J. K. na pojednávaní dňa 09.10.2023, na ktoré pojednávanie predvolal aj B. I. A. a H. D..Predvolanie na pojednávanie bolo svedkovi B. I. A. doručované na dve adresy, ktoré mal konajúci k
dispozícii, pričom svedok si predvolanie prevzal na jednej z nich dňa 08.09.2023, a napriek tomu sa na
pojednávanie nedostavil, svoju neprítomnosť riadne neospravedlnil. Beate Sarkocy (konateľke žalobcu)

doručoval súd prvej inštancie predvolanie na pojednávanie na adresu jej bydliska a aj prostredníctvom
elektronickej schránky žalobcu, pričom zásielka adresovaná na adresu jej bydliska sa vrátila späť
ako neprevzatá v odbernej lehote a zásielka adresovaná do elektronickej schránky žalobcu bola
doručenádňa21.09.2023;napriekuvedenémusakonateľkažalobcunapojednávanienedostavila,svoju
neprítomnosť neospravedlnila ani nepreukázala dôvod, pre ktorý sa na pojednávaní nezúčastnila. Na

základe uvedeného súd prvej inštancie v zmysle ust. § 198 ods. 3 CSP zamietol návrhy žalobcu na
výsluch svedka B. I. A. a konateľky žalobcu H. D.. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie
rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému
nároknanáhradutrovkonanianepriznal,nakoľkožalovanýsavýslovnýmvyhlásenímvzdaltohtonároku.

3. Proti rozsudku podal prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote odvolanie

žalobca, z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), c), e) a h) CSP, a namietal, že napadnuté
rozhodnutie považuje za svojvoľné, arbitrárne a nepresvedčivo odôvodnené, vecne nesprávne a
nezákonné, vydané v konaní znižujúcom vážnosť a dôstojnosť súdneho konania, nie nezaujatým
sudcom, ktorý nevykonal riadne dokazovanie žalobcom navrhnutými svedkami na pojednávaní dňa
04.09.2023 (B. I. A., H. D. a J. K.). Namietal, že súd prvej inštancie na pojednávaní deklaroval, že

predvolá žalobcom navrhovaných svedkov (B. I. A., H. D. a J. K.) s tým, že ak sa ktorýkoľvek z
nich na ďalšom termíne pojednávania nezúčastní, súd rozhodne o tom, či takýto návrh na vykonanie
dokazovania zamietne, ale svedkov Beatu Sarkocy (konateľku žalobcu) a B. I. A. riadne nepredvolal z
adries súdu známych. V prípade svedka B. I. A. doručil súd prvej inštancie vadne písomnosť k rukám
syna I. A., čo podľa žalobcu vyplýva z doručenky a súd prvej inštancie si uvedené nepreveril a v

prípade svedka - konateľky žalobcu jej predvolanie nebolo riadne a účinne doručené do vlastných rúk
a súd prvej inštancie nerešpektoval, že písomnosti určené žalobcovi, teda jedinej konateľke žalobcu,
mali byť doručované na adresu prostredníctvom splnomocneného zástupcu žalobcu (A. B. C. D.).
Žalobca doplnil, že výsluch konateľky žalobcu ako svedka nie je možný, s čím sa súd prvej inštancie
dôsledne nevysporiadal a túto vadu konania neodstránil. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nemal riadne

ustálený okruh účastníkov konania a navrhoval úkon zopakovať, keďže ide o pochybenie konajúceho
súdu – nevykonanie dôkazov, zmarenie vykonania ktorých malo za následok zmarenie objektivizácie
skutkového stavu veci a viedlo k vydaniu nezákonného, nepresvedčivo a svojvoľne odôvodneného
rozsudku v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP. Žalobca poukázal na neprimeranú dĺžku konania zavinenú
súdom prvej inštancie a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. I. ÚS

708/2014-31 z 04.03.2015, sp. zn. III. ÚS 149/2022-31 z 12.05.2022, čo malo za následok zmarenie
riadneho a včasného dokazovania, kedy by si svedkovia na rozhodné skutočnosti pamätali (poukázal na
výpoveď J. K.), a to najmä nevypočutím svedka B. I. A. (odborný dozor vo veci „Rekonštrukcie kaštieľa“)
ohľadne preukázania skutkového stavu čo do výšky spôsobenej majetkovej škody, ušlého zisku a
nemajetkovej ujmy, ktorú osobitne si uplatnil podaním dňa 18.10.2018. Súd prvej inštancie nerozhodol o

nároku (na náhradu nemajetkovej ujmy) v súlade s rozhodovacou praxou Krajského súdu v Bratislave,
tento návrh na priznanie nemajetkovej ujmy neodstúpil žalovanému, neprerušil konanie na 6 mesiacov
za účelom predbežného pre¬rokovania tohto nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, nevylúčil ho
na ďalšie konanie, čo malo za následok porušenie čl. 4 ods. 4 a čl. 38 ods. 1 Listiny a základného
práva žalobcu na zákonného sudcu. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nemal splnené podmienky na

riadne prejednanie veci a spravodlivé rozhodnutie, bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne
konanie vo vzťahu k nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a
nevykonaniu dokazovania. Žalobca navrhol, aby odvolací súd v napadnutý rozsudok zrušil, usmernil súd
prvej inštancie, aby zákonný sudca A. A. A. v tejto veci už nekonal a nerozhodoval. Žalobca namietal
aj to, že súd prvej inštancie neprípustne ignoroval zastupovanie žalobcu advokátkou C. L. M., s ktorou

riadne nekonali, marili spravodlivosť súdneho konania, advokátku nepredvolávali riadne na vytyčované
pojednávania a že konanie ako celok nesplnilo atribúty spravodlivého procesu, čo malo za následok
odmietnutie spravodlivosti súdneho konania. Žalobca dal do pozornosti rozhodnutie NS SR R 74/2016
podľa ktorého: zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa §§-u 33 ods. 1 zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a zodpovednosť štátu za škodu

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, ktorá bola spôsobená súdnych exekútorom pri výkone exekučnej činnosti,
sa vzájomne nevylučujú (uznesenie NS SR z 23.03.2016 sp. zn. 3 Cdo 75/2015), teda že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil, rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil a odvolateľoviodňal možnosť riadne konať pred súdom o ním uplatnených nárokoch, aktívne neskúmal legitimáciu
účastníkov konania, keď súdny exekútor mal v zmysle ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku platného
za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. samostatnú právnu subjektivitu, teda exekútor sám zodpovedá za

škodu tomu, komu ju spôsobil alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa cit. zákona.

4. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §

378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne.
Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenierozhodujúcichskutočností(§185CSP)zhľadiskaposúdeniaopodstatnenostiuplatnenejžaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k

vecne správnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220
ods. 2 CSP).

6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, sa po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) s dôvodmi
týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal
na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam,
dostatočne sa zaoberal vecnou a právnou argumentáciou strán sporu (najmä žalobcu) a zrozumiteľným
a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých považoval nárok žalobcu v celom

rozsahu za neopodstatnený.

7. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobcom odvolací súd upozorňuje, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 CSP),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako

i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

8. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi

a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri
viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v
napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod
niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával
konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie

nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka
aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,
nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje
procesné práva aj v odvolacom konaní.

9. Odvolací súd poukazuje na uznesenie ÚS SR z 05.11.2019 sp. zn. IV. ÚS/90/2019: „Iba uvedenie
všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní
rozhodnúť, resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie
konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v
povinnosti uviesť v odvolaní odvolacie dôvody. Právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu

na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu
a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
po uplynutí lehoty na podanie odvolania.“ (obdobne aj uznesenie NS SR z 31.05.2021 sp. zn. 2
Cdo/64/2019).

10. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.11. Podľa ust. § 140 ods. 2 písm. m) Exekučného poriadku, dražobná vyhláška musí obsahovať
upozornenie, že osoby, ktoré majú k nehnuteľnosti predkupné právo, môžu ho uplatniť len na dražbe
ako dražitelia a že udelením príklepu predkupné právo zaniká.

12. Podľa ust. § 146 ods. 1 Exekučného poriadku, príklep udelí exekútor tomu, u koho sú splnené
podmienky ustanovené zákonom a kto urobil najvyššie podanie. Ak niekoľko dražiteľov urobí rovnaké
podanie a ak sa neurobilo vyššie prípustné podanie, rozhodne exekútor žrebom o tom, komu sa má
príklep udeliť. Ak však bol jedným z týchto dražiteľov spoluvlastník alebo ten, komu prospieva predkupné

právo vecnej povahy, udelí sa príklep jemu.

13. Podľa ust. § 148 ods. 1 Exekučného poriadku, udelenie príklepu podlieha schváleniu súdom. Súd
rozhodne o schválení príklepu do 30 dní od doručenia žiadosti exekútora na schválenie príklepu.
Exekútor doručí súdu podklady, na ktorých základe bol udelený príklep.

14. Podľa ust. § 150 ods. 1 Exekučného poriadku, o udelení príklepu môže sa vydražiteľ ujať držby
vydraženej veci; o tom je povinný upovedomiť exekútora.

15. Podľa ust. § 150 ods. 2 Exekučného poriadku, ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie a súd udelenie
príklepu schválil, stáva sa vydražiteľ vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu.

16. Podľa ust. § 151 Exekučného poriadku, ak súd udelenie príklepu neschválil, vydražiteľ je povinný
vrátiť vec povinnému, vydať mu úžitky a nahradiť škodu, ktorú mu spôsobil pri hospodárení s
nehnuteľnosťou.

17.Podľaust.§153ods.3Exekučnéhoporiadku,predkupnéprávokvydraženejnehnuteľnostiudelením
príklepu zaniká.

18. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

19. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

20. Podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

21. Podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje výkon právomoci orgánom verejnej moci,
pri ktorom dôjde k porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu
účelu, ku ktorému postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za nesprávny úradný

postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb.

22. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

23. Podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.24. Podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

25. Podľa ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa

odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu.

26. Podľa ust. čl. 15 ods. 2 CSP, žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

27. Podľa ust. § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné.

28. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo.

29. Podľa ust. § 197 ods. 1 CSP, ak strana navrhne výsluch svedka, zabezpečí jeho prítomnosť na
pojednávaní; o tejto skutočnosti vopred upovedomí súd a protistranu.

30. Podľa ust. § 197 ods. 2 CSP, ak nemožno postupovať podľa odseku 1, požiada strana súd o

predvolanie svedka. V návrhu na výsluch svedka sa uvedie meno, priezvisko, prípadne dátum narodenia
svedka, adresa, z ktorej možno svedka predvolať, a označenie skutočností, ktoré majú byť výsluchom
svedka preukázané. Ak nie je adresa svedka strane známa, súd svedka predvolá z adresy evidovanej
v registri obyvateľov Slovenskej republiky.

31. Podľa ust. § 198 ods. 2 CSP, ak nemožno svedka predvolať z adresy označenej stranou, súd ho
predvolá z adresy evidovanej v registri obyvateľov Slovenskej republiky.

32. Podľa ust. § 198 ods. 3 CSP, ak sa nepodarí prítomnosť svedka zabezpečiť, súd návrh na výsluch
svedka zamietne.

33. Súd prvej inštancie zdôvodnil zamietnutie žaloby (vo všetkých častiach uplatneného nároku voči
žalovanému–náhradyškody,ušléhoziskuajnemajetkovejujmy)tým,žežalobcanepreukázalnaplnenie
všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu/nemajetkovú ujmu, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora v exekučnom konaní sp. zn.

EX 365/2002. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalobca vo svojom odvolaní ničím (žiadnymi
konkrétnymi odvolacími námietkami) nespochybnil z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie závery
súdu prvej inštancie o tom, že žalobca preukázal len existenciu prvotného predpokladu zodpovednosti
štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v podobe nesprávneho úradného postupu súdneho
exekútora v exekučnom konaní sp. zn. EX 365/2002, nepreukázal existenciu ďalších podmienok – vznik

škody/nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody/
nemajetkovej ujmy. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca v odvolaní nerozporoval
ťažiskové závery súdu prvej inštancie zdôvodňujúce zamietnutie žaloby, preto je potrebné skonštatovať,
že žalobca v odvolaní neuviedol argumentáciu, ktorá by spochybnila závery súdu prvej inštancie
odôvodňujúce zamietnutie žaloby. Všeobecné odvolacie argumenty žalobcu o vadách a procesných

pochybeniach súdu prvej inštancie, o tom, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom prvej inštancie
a o tom, že napadnutý rozsudok je arbtitrátny, nepresvedčivý, svojvoľný, nesprávny a nezákonný bez
bližšieho zdôvodnenia, nemožno považovať za kvalifikovanú odvolaciu námietku, ktorú by bolo možno
preskúmať v odvolacom konaní a konštatovať jej dôvodnosť. Napriek tomu, že odvolacia argumentácia
žalobcu nesmeruje proti hlavným meritórnym dôvodom zamietnutia žaloby, odvolací súd považoval za

potrebné vysporiadať sa s ostatnými odvolacími námietkami žalobcu.

34. Naplnenie žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) CSP odvolací
súd v prejednávanej veci nezistil a žalobca tento ani nijak nekonkretizoval a nevymedzil.35. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
CSP (súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), tento odvolací dôvod
je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by
súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu

bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva.
Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že
osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom
je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu
alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu
ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo

viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd
viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej
aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6
Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým

sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a
záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý
súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci

nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá
by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej
účasti na konaní.

36. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS SR, iba skutočnosť, že strana sa s

právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá
právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne
odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva,

že k porušeniu práva na spravodlivý proces CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019,
2 Cdo 190/2019, 3 Cdo 168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8
Cdo 152/2018.

37. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm.
b) CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia popísal obsah podstatných skutkových tvrdení
strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil,
uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo
so všetkými podstatnými námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami.

38. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nekonal s právnou zástupkyňou žalobcu C.
L. M., zrejme ušlo jeho pozornosti, že potom, čo po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu č.k.

7Co/15/2020-424, 7Co/54/2020 z 15.02.2021 (ktorým bol zrušený rozsudok pre zmeškanie) oznámil
súdu, že C. M. je splnomocnená na zastupovanie žalobcu pre celé konanie (splnomocnenie z
18.01.2022), udelené plnomocenstvo jej žalobca zrušil (ergo odvolal podľa ust. § 33b ods. 1 písm.
b) Občianskeho zákonníka) dňa 20.04.2022 a zároveň splnomocnil na zastupovanie A. B. C. D. (ako
všeobecného zástupcu podľa ust. § 89 ods. 1 CSP). Preto ak súd prvej inštancie po odvolaní plnej moci

advokátke s touto ďalej nekonal, postupoval správne.

39. Pokiaľ ide o opakované odvolateľovo vyhlásenie, že napadnutý rozsudok bol vydaný zaujatým
sudcom, odvolací súd konštatuje, že uvedené vyhlásenie neobsahuje náležitosti stanovené v ust. § 52ods. 2 CSP, preto na neho neprihliadal; odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. c) tak naplnený
nebol.

40. K námietkam týkajúcim sa spôsobu vykonania (a zamietnutia vykonania) dokazovania výsluchom
svedkov a strany sporu (konateľky žalobcu) navrhnutých žalobcom, ich posúdením dospel odvolací súd
rovnako k záveru o ich nedôvodnosti. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca
navrhol vykonanie uvedených dôkazov, pričom na pojednávaní dňa 04.09.2023 za prítomnosti strán
sporu (v prípade žalobcu jeho splnomocneného zástupcu A. B. C. D.) konajúci súd poučil strany

sporu o sudcovskej koncentrácii konania a k návrhu žalobcu vypočuť svedkov a žalobcu (B. I. A.,
J. K. ako svedkov a konateľky žalobcu H. D.) uviedol, že svedkov a konateľku žalobcu predvolá na
ďalšie pojednávanie s tým, že ak sa ktorýkoľvek z nich na ďalšom termíne pojednávania nezúčastní,
rozhodne o tom, či takýto návrh na vykonanie dokazovania zamietne. V nadväznosti na uvedené
predvolal (i) svedka B. I. A. z adresy M. XX, H. (zásielku podľa poštovej doručenky adresát prevzal
dňa 18.09.2023) a D. XX, H. (zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote), (ii) svedka J. K. z adresy

A. na Žitavou 15 (ktorú adresu trvalého pobytu potvrdila aj obec a adresát zásielku prevzal) a (iii)
konateľku žalobcu H. D. z adresy trvalého pobytu E. X, E. (zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote) a
prostredníctvom spoločnosti žalobcu (elektronicky – zásielka doručená dňa 21.09.2023). Pokiaľ žalobca
namietal, že písomnosti určené žalobcovi, teda jedinej konateľke žalobcu, mali byť doručované na
adresu prostredníctvom splnomocneného zástupcu žalobcu (A. B. C. D.), opomenul aplikáciu ust. §

110 CSP. Súd prvej inštancie pojednávanie konané dňa 04.09.2023 odročil na pojednávanie na deň
09.10.2023, čo prítomní (vrátane splnomocneného zástupcu žalobcu A. B. C. D.) vzali na vedomie s tým,
že písomne už predvolaní nebudú. V spojení s uvedeným, doručovanie predvolania na pojednávanie
priamo H. D. a aj do elektronickej schránky žalobcu zodpovedá dikcii ust. § 110 ods. 1 veta prvá a
druhá CSP, podľa ktorého ak má strana zástupcu so splnomocnením na celé konanie, doručuje sa

písomnosť len tomuto zástupcovi; písomnosť sa doručuje aj strane, ak strana má osobne v konaní
niečo vykonať alebo ak o tom súd rozhodne s ohľadom na povahu veci, čo priamo vylučuje dôvodnosť
námietok žalobcu vo vzťahu ku konaniu súdu prvej inštancie pri predvolávaní konateľky žalobcu. Súd
prvejinštanciesprávnerozlišovalajto,čiidedôkazvýsluchomsvedka–B.I.A.aJ.K.(predvolanienač.l.
494, obsah zápisnice) alebo strany sporu – konateľka H. D. (predvolanie na č.l. 493, obsah zápisnice),

preto námietky žalobcu v tomto ohľade neobstoja.

41. Z ust. § 111 ods. 1 CSP vyplýva, že do vlastných rúk sa doručuje tak, že adresát potvrdí prijatie
písomnosti na potvrdení o doručení písomnosti – doručenke, ktorá je verejnou listinou a údaje v
doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak (teda doručenka potvrdzuje, pokiaľ nie je

dokázaný opak, pravdivosť toho, čo je v nej uvedené). Ak žalobca správnosť (pravdivosť) v doručenke
uvedených informácií popiera (žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie vadne doručil písomnosť k rukám
syna I. A.), musí navrhnúť dôkaz, ktorý preukáže, že obsah listiny nezodpovedá skutočnosti, resp.
že je nepravdivý. Predpokladom vyvrátenia prezumpcie správnosti je totiž podanie takého dôkazu,
na základe ktorého a hodnotením ktorého je možné dospieť k záveru, že je prakticky vylúčené, aby

nastali skutočnosti alebo prebehli skutkové deje, ktoré vyplývajú z obsahu verejnej listiny. Nestačí teda
iba spochybnenie skutkových údajov obsiahnutých v listine (podpisu osoby adresáta na doručenke),
ale musí byť podaný jednoznačný dôkaz o tom, že tieto údaje nezodpovedajú skutočnosti a sú teda
nepravdivé. Ak teda žalobca popieral pravdivosť toho, čo je na doručenke uvedené a čo sa ňou
osvedčuje alebo potvrdzuje (prevzatie predvolania svedka na pojednávanie dňa 09.10.2023 B. I. A.), bol

povinný svoje tvrdenie preukázať, t.j. ponúknuť aj dôkazy, čo ale žalobca neurobil, preto správne mal
súd prvej inštancie za to, že predvolanie bolo riadne doručené svedkovi B. I. A..

42. O nevykonaní dôkazov výsluchom svedka B. I. A. a konateľky žalobcu Beaty Sarkocy rozhodol
súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 09.10.2023, ktoré rozhodnutie odôvodnil tým, že týchto na

pojednávanie predvolal, predvolania im boli doručené a na pojednávanie sa napriek tomu nedostavili.
V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že na základe návrhu žalobcu vykonal výsluch
svedka J. K. na pojednávaní dňa 09.10.2023, na ktoré pojednávanie predvolal aj B. I. A. a H. D..
Skonštatoval,žepredvolanienapojednávaniebolosvedkoviB.I.A.doručovanénadveadresy,ktorémal
súd prvej inštancie k dispozícii, pričom svedok si predvolanie prevzal na jednej z nich dňa 08.09.2023,

napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil a svoju neprítomnosť riadne neospravedlnil a predvolanie
na pojednávanie bolo H. D. doručované na adresu jej bydliska a prostredníctvom elektronickej schránky
žalobcu, pričom zásielka adresovaná na adresu jej bydliska sa súdu vrátila späť ako neprevzatá v
odbernejlehoteazásielkaadresovanádoelektronickejschránkyžalobcuboladoručenádňa21.09.2023,napriek tomu sa konateľka žalobcu na pojednávanie nedostavila, svoju neprítomnosť neospravedlnila.
Uzavrel, že na základe uvedeného v zmysle ust. § 198 ods. 3 CSP zamietol návrhy žalobcu na výsluch
svedka B. I. A. a konateľky žalobcu H. D.. Uvedený postup súdu prvej inštancie je súladný s príslušnými

ustanoveniami CSP, keď súd nemusí vykonať všetky stranou navrhnuté dôkazy a výber dôkazov,
ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Nevykonanie
dôkazu výsluchom svedka vyplýva aj z ust. § 198 ods. 3 CSP v prípade, ak sa jeho prítomnosť
nepodarí zabezpečiť, čo bol prípad B. I. A.. Nevykonaním dôkazu výsluchom konateľky žalobcu nedošlo
k vylúčeniu z dokazovania dôkazu, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, keď v

civilnom sporovom konaní je výsluch strany iba podporným dôkazom, ktorý môže súd vykonať vtedy,
ak tvrdenú skutočnosť nemožno preukázať inak, teda spravidla k preukázaniu spornej skutočnosti, čo
v danom prípade naplnené nebolo. Výsluch strany sporu (žalobcu prostredníctvom jeho konateľky) by
nebol spôsobilý preukázať skutočnosti, ktoré nevyšli v konaní inak najavo (splnomocnený zástupca
žalobcu neuvádzal, na preukázanie akých konkrétnych skutočností nepreukázaných inak, navrhuje
vykonanie výsluchu strany – konateľky žalobcu, ktorá naviac bola osobne prítomná na pojednávaní

dňa 20.05.2011 a vo veci sa nevyjadrila). Odvolací súd tak konštatuje, že súd prvej inštancie logickým
spôsobom odôvodnil nevykonanie navrhnutých dôkazov s ohľadom na odôvodnenie rozsudku vo vzťahu
k podmienkam zodpovednosti žalovaného za vznik škody.

43. Pokiaľ žalobca namietal neprerušenie konania súdom prvej inštancie do uplynutia 6-mesačnej

lehoty na predbežné prerokovanie nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy (§ 15 zákona č. 514/2003
Z.z.), takúto zákonnú povinnosť súdu prvej inštancie právny poriadok SR neukladá (CSP ani zákon
č. 514/2003 Z.z.). Naviac, žalobca sám takúto žiadosť (ani po podaní žaloby) nepodal (na druhej
strane žalobca podal žiadosť dňa 18.01.2008 na predbežné prerokovanie nároku na zaplatenie sumy
296.255,72 eur, ktorú doplnil podaním dňa 27.11.2009 o nárok na zaplatenie sumy 65.443,82 eur), z

postoja žalovaného bolo zrejmé, že nárok neuznáva a primárnym dôvodom zamietnutia žaloby boli iné
dôvody. Za danej situácie nebol dôvod na prerušenie konania z tohto dôvodu, a takýto postup súdu prvej
inštancie by bol nehospodárny a v rozpore so zásadou rýchlosti konania.

44. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre

konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd

reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už
nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

45. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. §
387 ods. 1 CSP ako vecne a právne správne potvrdil.

46. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní

plný úspech, nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne
trovy v odvolacom konaní nevznikli a ich náhradu nepožadoval.

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).