Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/36/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200513
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:7021200513.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Martina Tisa, v právnej
veci žalobcu: Z. U., nar. XX.XX.XXXX, C. C. X, XXX XX Z., právne zastúpený advokátom JUDr.
MariánomHavrilom,sosídlomNám.slobody13,07101Michalovce,protižalovanej:Sociálnapoisťovňa,
ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej č. 20705-2/2021-BA zo dňa 05.05.2021, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sa/7/2021-43 zo dňa 09.12.2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 1Sa/7/2021-43 zo dňa 09.12.2022 sa zrušuje a vec sa

vracia Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Košiciach č. k. 1Sa/7/2021-43 zo dňa 09.12.2022 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zrušil
rozhodnutie žalovanej č. 20705-2/2021-BA zo dňa 05.05.2021 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“)
a vec vrátil jej vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania.

2. Preskúmavaným rozsudkom žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, pobočka Michalovce (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) zo dňa 09.02.2021, č.
1456/2021-MI-DvN (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci nepriznania nároku žalobcu na dávku

v nezamestnanosti.

3. Prvostupňový správny orgán rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 104 ods. 1 č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“, resp. zákon č.
461/2003 Z. z.) a na ustanovenie čl. 61 ods. 1, ods. 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v
znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len

„základné nariadenie“, resp. „nariadenie č. 883/04“). Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce
(ďalej len „úrad práce“) dňom 08.12.2020 zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie a
ten požiadal o dávku v nezamestnanosti. Žiadosť žalobcu bola prvostupňovému správnemu orgánu
doručená dňa 08.01.2021. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme
Sociálnej poisťovne, údaje z úradu práce potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti,
potvrdený formulár PD U1 kompetentnou inštitúciou, údaje z dokumentu „Vyhlásenie žiadateľa na
účely posúdenia zachovania centra záujmov“ zo dňa 28.12.2020 (ďalej len „vyhlásenie“), údaje zo

zápisnice doplnenej 03.02.2021 (ďalej len „zápisnica“). Prvostupňový správny orgán uviedol, že žalobca
v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období
od 08.12.2016 do 07.12.2020 nepreukázal na území Slovenskej republiky (ďalej tiež ako „SR“ alebo
„Slovensko“) žiadne doby poistenia v nezamestnanosti a na území iného členského štátu Európskejúnie, resp. Európskeho hospodárskeho priestoru (ďalej len „EÚ“), konkrétne na území Spojeného
kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „Spojené kráľovstvo“), preukázal žalobca dobu
poistenia v nezamestnanosti od 10.12.2016 do 07.12.2020, v posudzovanom období v celkovom počte

1459 dní. Spojené kráľovstvo uplatňuje do skončenia prechodného obdobia (31.12.2020) základné
nariadenie. Z vykonaného dokazovania (vyhlásenie a zápisnica) vyplynulo, že žalobca do Spojeného
kráľovstva odišiel za prácou v septembri 2004 a na Slovensko sa vrátil v decembri 2020. V Spojenom
kráľovstve bol zamestnaný u viacerých zamestnávateľov a pracovné pomery boli uzatvorené na dobu
určitú aj neurčitú. V období medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa žalobca zdržiaval v Spojenom

kráľovstve. Pracovnú situáciu žalobcu tak možno hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na
britský pracovný trh. Počas pracovnej činnosti žalobca plnil daňové a odvodové povinnosti v Spojenom
kráľovstve, teda za štát bydliska na daňové účely sa považuje Spojené kráľovstvo. Počas pobytu v
Spojenom kráľovstve žalobca býval s bratom, sesternicou, kamarátmi v podnájme, ktorý mal charakter 4
izbového rodinného domu. Podľa vyjadrenia sa žalobca štyrikrát sťahoval na inú ulicu, do iného mesta.
V Spojenom kráľovstve bol žalobca prihlásený k prechodnému pobytu od roku 2004 do 2020 a jeho

bytovú situáciu možno hodnotiť ako primeranú podmienkam výkonu práce. Počas pracovnej činnosti v
Spojenom kráľovstve sa žalobca vracal na územie Slovenskej republiky sám, letecky v priemere štyrikrát
ročne na dobu 1-5 týždňov. Na Slovensku sa zdržiaval na adrese trvalého pobytu, spolu s rodičmi, kde
aj po návrate zo Spojeného kráľovstva býva. Žalobca je slobodný a bezdetný. Na Slovensku vlastní
nehnuteľnosť na bývanie, má životné poistenie, bankový účet a taktiež mal termínovaný vklad, dve

stavebnésporenia,ktorévroku2020predčasnezrušil.Nemáspotrebiteľskýúver,hypotekárnyúveranie
je vlastníkom osobného motorového vozidla. Celková dĺžka pobytu v Spojenom kráľovstve od roku 2004
- 2020, orientácia na britský pracovný trh, zdržiavanie sa na území Spojeného kráľovstva v pracovnom
aj mimopracovnom čase, bytové pomery primerané podmienkam výkonu práce, plnenie daňových
a odvodových povinnosti v Spojenom kráľovstve svedčia podľa názoru prvostupňového správneho

orgánu o zachovaní bydliska a o vytvorení centra záujmov a väzieb na území Spojeného kráľovstva.
Ako vyplýva zo všetkých dostupných a preukázaných údajov, za štát žalobcovho bydliska na účely
aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia, je potrebné považovať štát výkonu jeho zárobkovej činnosti.
Vzhľadom na skutočnosť, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti
žalobca neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas

posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky,
čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania
dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.

4. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaná dôvodila, že nakoľko v konaní o dávke

v nezamestnanosti žalobca preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, bola Sociálna poisťovňa, pobočka
Michalovce, povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v
nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby
bolo posúdené v zmysle čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej

len „vykonávacie nariadenie“):
- dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - do zápisnice, zo dňa 3. februára
2021, navrhovateľ uviedol, že na území Spojeného kráľovstva sa zdržiaval od septembra 2004 do
decembra 2020, t. j. viac ako 16 rokov, čo je nutné považovať za dlhodobý pobyt;
- povaha a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti - z informačného systému Sociálnej

poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do zahraničia bol žalobca na území Slovenska poistený v
nezamestnanosti v jednom pracovnom pomere, ktorý trval od 01.07.2004 do 31.08.2004, t. j. 2 mesiace.
Takmer celá jeho pracovná história je spojená výlučne so Spojeným kráľovstvom. Zo zápisnice zo
dňa 03.02.2021 vyplýva, že žalobca na území Spojeného kráľovstva pracoval v piatich pracovných
pomeroch. V období medzi pracovnými pomermi sa zdržiaval na území Spojeného kráľovstva. Vo

vyhlásení žalobca uviedol, že jeho posledný pracovný pomer na území Spojeného kráľovstva trval od
25.07.2011 do 07.12.2020 (viac ako 9 rokov), bol dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený bol zo strany
zamestnávateľa. Súčasne osvedčil, že počas pobytu v Spojenom kráľovstve si zamestnanie na území
Slovenska nehľadal. Na základe všetkých uvedených skutočností možno navrhovateľovu pracovnú
situáciu v Spojenom kráľovstve hodnotiť jednoznačne ako stabilnú, s dlhodobou prioritnou orientáciou

na britský pracovný trh;
- rodinný stav a rodinné väzby - žalobca sa na území Spojeného kráľovstva zdržiaval s blízkou osobou
- so svojím bratom (ktorý na tomto území pracoval od roku 2005). Do zápisnice, zo dňa 03.02.2021
uviedol, že na územie Slovenska sa vracal štyrikrát ročne na 1 - 5 týždňov. V konaní o nároku na dávku vnezamestnanosti predložil cestovné doklady, podľa ktorých sa v roku 2015 a v roku 2017 na Slovensko
vrátil dvakrát; v roku 2016 a v rokoch 2018 - 2020 sa vracal na Slovensko štyrikrát ročne (na 2 až 30
dní, pričom priemerná dĺžka pobytu na Slovensku bola 13 dní). Deklarovanú dĺžku pobytu na Slovensku

teda žalobca nepreukázal;
- bytová situácia a jej stabilita - na území Spojeného kráľovstva býval žalobca spoločne s bratom,
sesternicou a kamarátmi v podnájme, ktorý mal charakter 4-izbového rodinného domu. Počas pobytu v
Spojenom kráľovstve ubytovanie 4-krát zmenil. Na území Slovenska od roku 2020 vlastní nehnuteľnosť
na bývanie - byt, ktorý však na svoje bývanie plánuje využívať až po jeho rekonštrukcii. Počas návratov

na územie Slovenska býval v spoločnej domácnosti s rodičmi;
- členský štát, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely - žalobca bol zamestnaný
na území Spojeného kráľovstva, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že
za štát bydliska sa na daňové účely považuje Spojené kráľovstvo.

5. Žalovaná poukázala na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho

zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 a vyhodnotila, že celková dĺžka pobytu žalobcu v zahraničí, stabilná
pracovná situácia na území Spojeného kráľovstva vrátane dlhodobej orientácie na britský pracovný
trh, platenie daní a odvodov na území Spojeného kráľovstva boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné
skutočnosti (vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, pravidelné návraty na Slovensko, životné poistenie
a osobný účet na Slovensku), ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku. Všetky tieto skutočnosti

podľa žalovanej preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve
na území Spojeného kráľovstva a so zreteľom na všetky zistené informácie nie je možné považovať
žalobcove bydlisko počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované
na území SR. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych

predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Spojeného kráľovstva
zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

6. Pri posudzovaní bydliska žalobcu bolo dôsledne prihliadnuté aj na jeho bytovú situáciu na Slovensku,
pričom podľa názoru žalovanej, vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, ktorá v čase výkonu zárobkovej

činnosti v zahraničí a ani po návrate zo zahraničia nebola žalobcom reálne využívaná na bývanie,
v porovnaní s ostatnými preukázanými skutočnosťami (najmä v porovnaní s dlhodobým pôsobením
žalobcu v zahraničí, jeho dlhodobou orientáciou na britský pracovný trh, s prítomnosťou brata v
zahraničí a plnením daňových a odvodových povinností na území Spojeného kráľovstva), jednoznačným
spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku. Žalovaná hodnotila aj pravidelné

návraty žalobcu na Slovensko a je toho názoru, že aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát
do roka navštívia niektorých svojich rodinných príslušníkov na Slovensku a strávia s nimi voľný čas alebo
dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že tieto osoby nemajú po uplynutí týchto kratších časových
úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať a preto táto skutočnosť nepreukazuje zachovanie väzieb
žalobcu na Slovensku počas jeho dlhodobej prítomnosti v zahraničí.

5. K nesúhlasu žalobcu s tvrdením, že v čase voľna sa zdržiaval v Spojenom kráľovstve, keďže na
územie Slovenska sa pravidelne vracal a všetok voľný čas, ktorý mohol, trávil na Slovensku, žalovaná
uviedla, že žalobca sa na územie Slovenska vracal štyrikrát ročne počas dovolenky, priemerne na 13
dní. Je preto zrejmé, že mimopracovný čas nepochybne prevažne trávil na území Spojeného kráľovstva.

V súvislosti s tvrdením žalobcu, že už viac ako 3 mesiace žije na Slovensku, pričom do Spojeného
kráľovstva sa neplánuje vrátiť, žalovaná poukázala na čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, kedy
preukázanie zachovania bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v
zahraničí sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ.
Miesto, kde sa zdržiava žalobca po ukončení poslednej zárobkovej činnosti, je preto v konaní o jeho

nároku na dávku v nezamestnanosti právne irelevantnou skutočnosťou. Ak žalobca uvádza, že nikdy
nemal v úmysle zotrvať v Spojenom kráľovstve dlhodobo a natrvalo, žalovaná na to reagovala tak,
že nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením objektívnych kritérií vyplývajúcich z čl. 11 ods. 1
vykonávaciehonariadeniapochybnostinevznikli,nebolopotrebnéčl.11ods.2tohtonariadeniaaplikovať
a skúmať jeho subjektívny úmysel. Nie je preto rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody viedli žalobcu k

zmene tohto rozhodnutia a k vráteniu sa na Slovensko. Pohnútka k odchodu do Spojeného kráľovstva,
ako aj pre návrat na Slovensko je v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase, teda počas
posledného zamestnania, za daných okolností podľa názoru žalovanej irelevantná. Žalobca zvolenímúzemia Spojeného kráľovstva, na ňom trávil väčšinu času, mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na
Slovensku, čím oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko.

6. V súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie je v rozpore so zásadou spočítania
období, ako aj so zásadou exportovateľnosti dávok, žalovaná uvádza, že uvedené zásady nemajú
legislatívnu oporu. Nárok žalobcu na dávku v nezamestnanosti bol posúdený v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona, základného nariadenia aj vykonávacieho nariadenia. Žalovaná poukázala na
čl. 61 až 65 základného nariadenia a skonštatovala, že iba vo výnimočných prípadoch je možné

zohľadniťdobupoisteniadosiahnutúnaúzemíinéhočlenskéhoštátuEurópskejúniepokiaľjedosiahnutá
ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu
zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na
území Slovenskej republiky. Čo sa týka exportovateľnosti dávky v nezamestnanosti žalovaná uviedla,
že v zmysle čl. 64 základného nariadenia príjemca dávky v nezamestnanosti môže požiadať o jej
exportovanie na územie iného členského štátu Európskej únie, teda aj na územie Slovenska; žalobca

však o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva nepožiadal, táto dávka mu podľa
britských právnych predpisov nebola priznaná a teda nemohla byť ani exportovaná na Slovensko.

7. Správny súd v napadnutom rozsudku s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej tiež „SD EÚ“) C-90/97 Swaddling dospel k záveru, že žalovaná nevyhodnotila skutočnosti,

vyplývajúce z administratívneho spisu správne. Je presvedčený, že konanie žalobcu počas jeho
pôsobenia v Spojenom kráľovstve jednoznačne nasvedčovalo zachovaniu pevných väzieb na území
SR. Svedčí o tom najmä fakt, že počas posledného roka pobytu v Spojenom kráľovstve (v roku 2020) si
žalobca zadovážil nehnuteľnosť - byt, ktorého kúpu financoval z osobných úspor, ako aj zo stavebného
sporenia zriadeného na tento účel na Slovensku. Táto okolnosť preukazuje, že žalobca mal nielen

trvalý pobyt, ale aj centrum záujmov na území Slovenskej republiky, t. j. miesta, kde býva s úmyslom
zdržiavať sa tam trvalo. Správanie žalobcu počas jeho pobytu v Spojenom kráľovstve (vrátane návštev
rodičov) nasvedčuje tomu, že bydlisko žalobcu v Spojenom kráľovstve bolo len prechodné a natrvalo
sa chcel zdržiavať v SR. Správny súd bol presvedčený, že žalobca konal v záujme zachovania bydliska
a centra záujmov v Slovenskej republike, o čom svedčí práve skutočnosť kúpy bytu s tým, že v

konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o rovnocennom postupe so zadovážením si bývania počas
zamestnania v Spojenom kráľovstve. Ubytovanie, hoci v samostatnej izbe, ale v zdieľanom dome s
ďalšími nájomcami (štyrikrát zmenené), aj po dlhšej dobe pobytu v Spojenom kráľovstve, nesvedčí o
vytváraní si náležitého komfortu a súkromia s úmyslom usadenia sa v danej krajine, ale svedčí skôr o
úmysle ušetriť počas tohto zamestnania čo najviac finančných prostriedkov. Podľa názoru správneho

súdu kúpu bytu plánoval tak, aby po svojom návrate na Slovensko a po zrekonštruovaní bytu mohol
v tomto bývať. Uvedené svedčí podľa názoru správneho súdu o snahe zachovať si centrum životných
záujmov a bydlisko v Slovenskej republike, čo podporuje aj tvrdenie žalobcu vyplývajúce zo zápisnice
zo dňa 03.02.2021, že pracovná činnosť v Spojenom kráľovstve mu umožnila kúpu bytu. Je pre správny
súd prekvapením, na základe čoho žalovaná pri hodnotení úrovne splnenia jednotlivých kritérií u žalobcu

priznala 1. dĺžke pobytu v zahraničí, 2. pracovnej situácii na území Spojeného kráľovstva, ako aj 3.
plateniu daní a odvodov na území Spojeného kráľovstva prioritu pred ostatnými kritériami uvedenými v
čl. 11 vykonávacieho nariadenia, napr. pred vlastníctvom nehnuteľnosti, pravidelnými návratmi, životným
poistením a osobným účtom na Slovensku. Podľa názoru správneho súdu stabilita zamestnania v
Spojenom kráľovstve, dĺžka pobytu tam, ako aj plnenie daňových povinností voči tomuto štátu, by nemali

predstavovať zásadné ukazovatele v súvislosti s posudzovaním zachovania centra záujmov v tom
ktorom štáte. Na dotvorenie obrazu o celkovej situácii žalobcu je potrebné poukázať aj na poistnú zmluvu
uzatvorenú dňa 26.06.2002 so Slovenskou poisťovňou, a. s., predmetom ktorej je životné poistenie
žalobcu, s dohodnutou dobou poistenia 35 rokov.

8. Správny súd s poukazom na rozsudok SD EÚ C-76/76 Silvana Di Paolo proti Office national de
ľemploi, uviedol, že finančné možnosti žalobcu, vzdialenosť miesta výkonu práce od bydliska jeho
rodičov na Slovensku, cieľ jeho pobytu vo Veľkej Británii a v neposlednom rade aj nastavenie pracovných
podmienok v jeho zamestnaní, boli rozhodujúcimi faktormi, pre ktoré sa aj žalobcov mimopracovný
život väčšinou odohrával vo Veľkej Británii. Záver žalovanej, že žalobca mimopracovný čas nepochybne

prevažne trávil na území Spojeného kráľovstva, príde správnemu súdu úplne logický, avšak ktorý v
žiadnom prípade nemožno pri posudzovaní umiestnenia centra záujmov/bydliska pripísať na ťarchu
žalobcovi. K hodnoteniu rodinných väzieb žalobcu správny súd skonštatoval, že žalovaná nevenovalanáležitú pozornosť intenzite vzťahu žalobcu k jeho rodičom, ktorí žijú na Slovensku a za ktorými žalobca
pravidelne dochádzal.

9. Ak žalovaná vo svojom rozhodnutí poúčala žalobcu o zákonnej možnosti požiadať o dávku v
nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, správnemu súdu v tomto rozhodnutí súčasne
chýba odkaz na konkrétne vnútroštátne právo Spojeného kráľovstva a žalovaná tiež neskúmala
právne možnosti uplatnenia si nároku na predmetnú dávku v tomto štáte v prípade, ak síce žalobca
bezprostrednepredzaradenímdoevidencieuchádzačovozamestnaniebolpoistenývbritskomsystéme

sociálneho zabezpečenia pre prípad nezamestnanosti, avšak jeho zamestnanecký pomer bol ukončený
zo strany zamestnávateľa.

10. Proti uvedenému rozsudku včas podala žalovaná (ďalej tiež ako „sťažovateľka“) kasačnú sťažnosť
z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„SSP“) a žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

11. Sťažovateľka vo vzťahu k právnemu posúdeniu otázky nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti
správnym súdom poukázala na judikatúru kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/92/2020 a sp. zn.
7Sžsk/12/2021, z ktorej vyplýva, že nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti automaticky bez ďalšieho
nepreukazuje zachovanie centra záujmov na Slovensku. Sťažovateľka uviedla, že bydlisko žalobcu

bolo posúdené na základe všetkých zistených a preukázaných skutočností v súlade s čl. 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia.

12. K poukazu správneho súdu na rozsudok vo veci C-76/76 zo dňa 17.02.1977 má za to, že na
tento nie je možné v konaní prihliadať, lebo zohľadňuje Nariadenie rady (EHS) č. 1408/71 účinné

do 30.04.2010 a podľa tohto nariadenia nemalo posúdenie bydliska rozhodujúci vplyv na nárok na
dávku v nezamestnanosti. K názoru správneho súdu, že trávenie mimopracovného času na území
Spojeného kráľovstva nie je možné pripísať na ťarchu žalobcu, sťažovateľka argumentovala, že ich
na jeho ťarchu nepripisovala, ale prihliadala na ňu pri posudzovaní miesta bydliska a na základe
všetkých zistených skutočností, ktoré boli vyhodnotené komplexne a v ich vzájomnej súvislosti.

Sťažovateľka namietala, že posúdila rodinné väzby žalobcu a prihliadla na ne, poukázala na prirodzené
osamostatnenie sa dospelých osôb od rodičov. Svoje posúdenie rodinných väzieb považuje za súladné
s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.
júna 2009. Sťažovateľka tiež namietala, že nie je oprávnená prejudikovať rozhodnutia príslušných
zahraničných inštitúcií o nároku na dávku v nezamestnanosti, považovala však za potrebné informovať

žalobcu o možnosti uplatniť si túto dávku na území členského štátu. Podľa sťažovateľky bolo
bez pochybnosti preukázané, že žalobca si počas dlhodobého pracovného pôsobenia v zahraničí
nezachoval svoje bydlisko na území SR.

13. Žalobca sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 19.01.2023, rozsudok správneho

súdu považuje za vecne správny, stotožňuje sa s jeho odôvodnením a s tvrdeniami v kasačnej sťažnosti
nesúhlasí. Navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú a priznať mu nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že

kasačnásťažnosťbolapodanáoprávnenouosobou,jeprípustnáapodanávzákonomstanovenejlehote,
beznariadeniapojednávania(§455SSP),oboznámiacsasosúdnymspisomaadministratívnymspisom
a po vyhodnotení sťažnostných námietok zistil, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto podľa § 462
ods. 1 SSP rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

15. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie sťažovateľky zo dňa 05.05.2021, ktorým zamietla
odvolaniežalobcuapotvrdilarozhodnutieprvostupňovéhosprávnehoorgánuzodňa09.02.2021,ktorým
podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa článku 61 základného nariadenia rozhodla, že
žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

16. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 24.05.2021 (právoplatnosť
preskúmavaného rozhodnutia) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných
štyrochrokochpredzaradenímdoevidencieuchádzačovozamestnaniebolpoistenývnezamestnanosti
najmenej dva roky.17. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky

dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje.
Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy

doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného
členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté
v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

18. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila

v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
-doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

19. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v
členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti
do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby

bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb
zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba.

20. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a

druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa
na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

21. Podľa článku 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia, ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú

uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú
uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa
považujú za rodinných príslušníkov.

22. Podľa článku 1 písm. j/ a k/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia:

j/ „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva;
k/ „pobyt“ znamená prechodné bydlisko.

23. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo
viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto

inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto

činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

24. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

25. Z článkov 61 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba
viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského
štátu, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu (tu na
území Spojeného kráľovstva) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti v
prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá

osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch
je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie,
pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ
zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum
záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ
o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie

nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Pod
pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe evidovaný trvalý alebo prechodný pobyt podľa
vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem
„bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde osoba zvyčajne býva, na účely vykonávacieho
nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

„Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú v zmysle čl.
11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a
stabilitavýkonuzárobkovejčinnosti,dĺžkatrvaniapracovnejzmluvy,rodinnýstavarodinnéväzby,bytová
situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento

zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených
v odseku 1 tohto článku.

26. Kasačný súd vo vzťahu k výkladu pojmu „bydlisko“ poukazuje na rozhodnutie Správnej komisie
pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti čl.

65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, týkajúce sa práv na dávky v
nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali
počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na
území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát. Správna komisia uviedla, že je v súčasnosti
prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade

cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz
za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami
pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť
oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné
zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo

svojej krajine pôvodu.

27. Po preskúmaní obsahu administratívneho spisu a obsahu vydaných rozhodnutí žalovanej
a prvostupňového správneho orgánu konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie (v spojení s
prvostupňovým správnym rozhodnutím) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je

logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Kasačný súd nepovažuje za potrebné podrobne sa
venovať každému detailu konania pred správnymi orgánmi či pred krajským súdom a nadbytočne tak
opakovať fakty, ktoré sú účastníkom konania dobre známe, ale v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
zameria na rozhodujúce skutočnosti, majúce súvis s kasačnými dôvodmi.

28. Správny súd v napadnutom rozsudku nespochybňoval záver žalovanej, s ktorým sa stotožňuje aj
kasačný súd, že o naplnení kritéria v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia bydlisku
žalobcu v posudzovanom období od 08.12.2016 do 07.12.2020 na území Spojeného kráľovstva svedčí
dĺžka a trvanie jeho pobytu na území tohto štátu, stabilita a trvanie jeho zamestnania a to, že tento štát
bol aj štátom na daňové a odvodové účely. Správny súd žalovanej vytýkal najmä nesprávne posúdenie

situácie žalovaného v časti jeho rodinných väzieb, jeho bytovej situácie a mimopracovných aktivít (čl.
11 ods. 1 písm. b/ cit. nariadenia).29. Pokiaľ ide o rodinné väzby, kasačný súd konštatuje, že toto kritérium sa týka len rodinných
príslušníkov, t. j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek
plnoletosti (čl. 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia). Vo vzťahu k rodičom a bratovi žalobcu kasačný

súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb
rodičia/brat nie sú blízkymi osobami. Zároveň však kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade
žalobcu ani nič nenasvedčovalo, že by jeho vzťah k rodičom bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá
by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jeho bydliska do Spojeného kráľovstva
(obdobne rozsudky sp. zn. 7Sžsk/92/2020, sp. zn. 7Ssk/124/2022). Na základe uvedeného je kasačný

súd toho názoru, že žalobca si síce nevytvoril rodinné väzby na území Spojeného kráľovstva, avšak ani
si rodinné väzby v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) bod ii. na Slovensku nezachoval, preto toto kritérium nie
je možné hodnotiť v prospech zachovania úzkych väzieb so SR a teda v prospech zachovania bydliska
žalobcu na jeho území (obdobne rozsudok sp. zn. 7Ssk/124/2022).

30. Správny súd považoval za logický fakt, že žalobca vzhľadom na finančné možnosti, miesto výkonu

práce, dôvod pobytu a pracovné podmienky trávil mimopracovný čas na území Spojeného kráľovstva,
avšak „v žiadnom prípade ho nemožno pri posudzovaní umiestnenia centra záujmov/bydliska pripísať na
ťarchužalobcovi“.Kasačnýsúdsastýmtonázoromnemôžestotožniťasúvisiacunámietkusťažovateľky
vyhodnotil ako dôvodnú. Z administratívneho spisu (vyhlásenie, zápisnica, doklady o návštevách SR)
podľa názoru kasačného súdu jednoznačne vyplýva, že miestom, kde sa žalobca v posudzovanom

období dlhodobo zdržiaval, kde bol stabilne zamestnaný, plnil odvodové a daňové povinnosti a kde
trávil mimopracovný čas, bolo Spojené kráľovstvo. Správny súd ani žalobca vôbec nespochybnili
samotnú skutočnosť, že žalobca mimopracovný čas trávil obvykle na území Spojeného kráľovstva,
mal ho za fakt, ktorý je logický a žiadal od žalovanej, aby túto skutočnosť nepripisovala „na ťarchu
žalobcu“. Správny súd však neuviedol žiadnu relevantnú právnu úvahu, ktorá by podporila jeho záver,

že splnenie tohto kritéria sa môže vykladať len tak, aby to nebolo „na ťarchu žalobcu“. Podľa názoru
kasačného súdu skutočnosť, že žalobca trávil podstatnú časť mimopracovného času vo Veľkej Británii,
nie je sťažovateľkou vykladaná „na ťarchu žalobcu“, ale ide o objektívnu skutočnosť, vyplývajúcu z
vykonaného dokazovania. Sťažovateľka túto skutočnosť len objektívne vyhodnotila a posúdila aj v
kontexte s ostatnými kritériami. V tomto smere je irelevantné, aká bola finančná situácia žalobcu,

podstatné je, kde skutočne žalobca prevažne trávil mimopracovný čas, a nie z akých dôvodov. Prijatie
záveru správneho súdu (s prihliadnutím na zistený skutkový stav), by ad absurdum znamenalo, že
ani ďalšie kritériá podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia by nebolo možné vyhodnotiť ako
preukazujúce bydlisko žalobcu na území Spojeného kráľovstva (podľa správneho súdu „na ťarchu
žalobcu“), hoci majú oporu v administratívnom spise, napr. že žalobca sa na území tohto štátu logicky

dlhodobo zdržiaval, keďže tam dlhodobo pracoval a v dôsledku toho logicky plnil svoje odvodové a
daňové povinnosti práve tam.

31. V súvislosti s posudzovaním bytovej situácie, najmä čo do ustálenia jej stability, kasačný súd
uvádza, že je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu. Skutočnosť, že žalobca býval v

podnájme ešte automaticky nezakladá záver o tom, že centrum záujmov je i naďalej v SR, ale je
potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto forma ubytovania nie je v daných podmienkach Spojeného
kráľovstva ničím neštandardným. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalobca mal na ubytovaní
súkromie a sociálne zázemie (obýval samostatnú izbu a ubytovane zdieľal s bratom a kamarátmi, nie
s neznámymi osobami) a že ubytovanie menil v priebehu 16 rokov 4 krát, teda išlo o pomerne stabilné

ubytovanie. Inak by musela byť vyhodnotená bytová situácia, napr. ak by išlo o ubytovanie poskytnuté
zamestnávateľom len na dobu trvania pracovného vzťahu. Ani skutočnosť, že žalobca na Slovensku
nadobudol nehnuteľnosť nezakladá záver o tom, že centrum záujmov má i naďalej v Slovenskej
republike. Opak by navodil nelogickú a nežiadúcu situáciu, že každý, kto nadobudol na území Slovenska
nehnuteľnosť, automaticky tu má zachované centrum záujmov. Takýto výklad by však nezodpovedal

ani účelu základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že sa žalobca stal vlastníkom nehnuteľnosti
na Slovensku osvedčuje žalobcom deklarovaný úmysel, týkajúci sa presťahovania (po určitom čase
pobytu v Spojenom kráľovstve) na Slovensko. Návrat žalobcu po 16-tich rokoch pobytu v Spojenom
kráľovstve, v čase po ukončení jeho zamestnania v tomto štáte zo strany zamestnávateľa, preukazuje
nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so

Slovenskom a prenesení centra záujmov do Spojeného kráľovstva. (obdobne sp. zn. 7Sžsk/92/2020,
sp. zn. 7Ssk/102/2021, sp. zn. 7Sžsk/12/2021).32. Kasačný súd uzatvára, že na základe správnymi orgánmi zisteného skutkového stavu je možné
konštatovať, že v prípade žalobcu sa v posudzovanom období od 10.04.2016 do 13.06.2020
nepreukázalo udržanie úzkeho spojenia so Slovenskom a je teda odôvodnený záver žalovanej a

prvostupňového správneho orgánu, že bydliskom žalobcu bolo Spojené kráľovstvo. Tieto závery nie
sú spôsobilé zvrátiť ani ďalšie sprievodné skutočnosti v podobe založenia finančných produktov na
Slovensku, keďže ich vlastníctvo či využívanie sa nemusí nevyhnutne realizovať len na území jedného
členského štátu.

33. Kasačný súd ďalej uvádza, že sa nestotožnil ani s názorom krajského súdu, že pri určovaní
bydliska je potrebné zohľadňovať počiatočný úmysel žalobcu, pre ktorý odišiel do Spojeného kráľovstva
ani úmysel, pre ktorý naopak prišiel po 16 rokoch na územie Slovenska. Úmysel žalobcu nie je
relevantný, keďže postup podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba
subsidiárne, teda v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane
otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (obdobne rozsudok sp. zn. 10Sžsk/5/2016). V

zmysle čl. 11 ods. 2 je to vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade
ich rozdielneho stanoviska. V posudzovanom prípade však príslušná inštitúcia Spojeného kráľovstva
a príslušná slovenská inštitúcia nedospeli k rozdielnym záverom. Zo skutkového stavu vyplýva, že
príslušná inštitúcia Spojeného kráľovstva vo formulári U1 uviedla, že žalobcovi nárok na dávku v
nezamestnanosti podľa britských zákonov nevznikol, neuviedla teda, že by nebola príslušným orgánom

na rozhodovanie o prípadnej žiadosti žalobcu. Rovnako sťažovateľka uvedený záver príslušnej inštitúcie
Spojeného kráľovstva nerozporovala a následne zvolila postup priamej aplikácie kritérií uvedených v čl.
11ods.1vykonávaciehonariadenia(obdobnerozsudoksp.zn.1Sžso/26/2016asp.zn.7Sžsk/91/2020).
Kasačný súd ďalej poznamenáva, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je
objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej

osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom
mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán niekedy
v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba
zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) - rozsudok sp. zn. 1Sžsk/38/2017.

34. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku, že sa správny súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v rozsudkoch sp. zn. 7Sžsk/12/2021 a sp. zn.
7Sžsk/92/2020; iné rozhodnutia kasačného súdu sťažovateľka nevymedzila v súlade s ust. § 440 ods.
2 SSP. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že rozhodnutia krajských súdov, označené sťažovateľkou v
kasačnej sťažnosti, nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu (pozri napr. judikát R

71/2018, rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžrk/5/2020 a sp. zn. 10Szak/1/2018).

35. Kasačný súd sa stotožnil aj s námietkou sťažovateľky, že nie je oprávnená prejudikovať rozhodnutia
príslušných zahraničných inštitúcií, vrátane citácie prameňov práva, ktoré sama v konkrétnom prípade
neaplikuje a dodáva, že takáto právomoc zo zákona o sociálnom poistení Sociálnej poisťovni nevyplýva.

36. Záverom kasačný súd konštatuje, že judikatúra SD EÚ, v ktorej bol podaný výklad k ustanoveniam
nariadenia č. 1408/71, bola zohľadnená v novom nariadení č. 883/04. V základnom nariadení tak boli
zohľadnené aj závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 17.02.1977 Silvana Di Paolo
proti Office national de ľemploi, C-76/76. Toto rozhodnutie je stále aplikovateľné, pričom je potrebné

dôsledne prihliadať na skutkový stav veci. Vo veci prejednávanej SD EÚ žalobkyňa odišla zo svojho
štátu bydliska v Belgicku do Spojeného kráľovstva v septembri 1972 s cieľom zdokonalenia sa v jazyku,
popri štúdiu pracovala a do štátu bydliska k rodičom sa vrátila v júli 1973, teda po 10 mesiacoch. V
nadväznosti na tento skutkový stav SD EÚ vyslovil svoj záver v bode 3 odpovede na otázky belgického
súdu, na ktorý poukázal aj správny súd. SD EÚ však v tomto rozsudku v bode 12 tiež uviedol, že prenos

zodpovednosti za vyplácanie dávok v nezamestnanosti z členského štátu posledného zamestnania na
členský štát bydliska je odôvodnený pre určité kategórie pracovníkov, ktorí si zachovávajú úzke väzby
s krajinou, v ktorej sa usadili a kde majú obvyklý pobyt, ale už by nebol odôvodnený, ak by sa príliš
širokým výkladom pojmu bydlisko dosiahol bod, v ktorom by sa na všetkých migrujúcich pracovníkov,
ktorí vykonávajú činnosť v jednom členskom štáte, zatiaľ čo ich rodiny majú naďalej obvyklý pobyt v

inom členskom štáte, vzťahovala výnimka obsiahnutá v článku 71 nariadenia č. 1408/71. Z uvedeného
vyplýva, že vzhľadom na diametrálne odlišný skutkový stav v tu prejednávanej veci správny súd tento
rozsudok SD EÚ zo dňa 17.02.1977 aplikoval nesprávne.37. Z uvedených dôvodov kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu podľa § 462 ods.
1 SSP z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP a vec mu vrátil na nové rozhodnutie. Správny
súd v novom rozhodnutí zohľadní vyššie uvedené závery konštatované kasačným súdom a vec nanovo

právne posúdi. Pritom je viazaný právnym názorom kasačného súdu.

38. O náhrade trov tohto kasačného konania rozhodne správny súd v konečnom rozhodnutí
(§ 467 ods. 3 SSP).

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.