Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/162/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318203115
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8318203115.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a

členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Soni Mesiarkinovej , v spore žalobcov 1/ A.
A., narodenej XX. F. XXXX, A. N. E., V. XXX/XX, 2/ Q. A., narodeného XX. B. XXXX, A. N. E.,
V. XXX/XX, obaja zastúpení advokátkou JUDr. Ing. Renátou Vorobeľovou, Humenné, Lipová 1, proti
žalovanej Československej obchodnej banke, a. s., Bratislava, Žižkova 11, IČO: 36 854 140, o určenie,
že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom, vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.
9Csp/112/2018, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/41/2019
z 11. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcom náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 10Co/41/2019
z 11. júna 2020, potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) č. k.
9Csp/112/2018-99 zo 6. februára 2019, ktorým určil, že na nehnuteľnostiach a to parcelného č. E.
XXX, druh pozemku: záhrady o výmere 119 m2, parcelného č. E. XXX, druh pozemku: zastavané
plochy a nádvoria o výmere 420 m2, stavba: rodinný dom súpisného č. XXX postaveného na pozemku

parcelného č. E. XXX, zapísaných na liste vlastníctva (ďalej len , ,LV“) č. XXXX, k .ú. A. N. E., obec A. N.
E., okres B., Okresným úradom Snina, odbor katastrálny, neviazne záložné právo v prospech žalovanej,
ktoré vzniklo na základe zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľnosti z 11. novembra 2003
uzatvorenej medzi žalobcami ako záložnými dlžníkmi a žalovanou ako záložným veriteľom s právnymi
účinkami vkladu dňa 19. novembra 2003; vyslovil, že žalobcovia majú proti žalovanej nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania, citujúc ustanovenia § 151a,
§ 151b ods. 1, § 151e ods. 2, § 151j ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a 2, § 101 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Občianskeho zákonníka“), § 137 písm.
c)zákonač.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadkuvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen,,CSP”)
ustálil, že žalobcovia na určení, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom majú naliehavý
právny záujem, lebo sa tým predíde budúcim možným sporom a odstráni sa stav právnej neistoty
žalobcov v tom, že nehnuteľnosti sú naďalej zaťažené záložným právom. V konaní bolo nesporné,

že strany uzavreli zmluvu o hypotekárnom úvere č. 057/5003/03 /HU z 11. novembra 2003 a zmluvu
o zriadení záložného práva na nehnuteľnosti, ktorou bol hypotekárny úver zabezpečený č. ZZI k ÚZ
č. 057/5003/03HU z 11. novembra 2003, ktorej právne účinky vkladu záložného práva nastali k 19.
novembru 2003. Z dôvodu nesplácania úveru riadne a včas, žalovaná (resp. jej právna predchodkyňa)vyhlásila mimoriadnu splatnosť hypotekárneho úveru k 22. augustu 2014, preto premlčacia lehota začala
plynúť 23. augusta 2014 a uplynula 23. augusta 2017. Súd prvej inštancie ustálil, že došlo k premlčaniu
pohľadávky žalovanej voči žalobcom a tým aj k premlčaciu záložného práva, ktorým bola pohľadávka

zabezpečená. Záložné právo, predmetom ktorého sú nehnuteľnosti ním zaťažené sa nemohlo premlčať
skôr ako zabezpečená pohľadávka, teda k premlčaniu mohlo dôjsť najskôr k 24. augustu 2017. K
notárskej zápisnice N 522/2003, Nz 112715/2003 z 1. decembra 2003, na ktorú žalovaná poukazovala,
súd prvej inštancie uviedol, že pre právne posúdenie a rozhodnutie v danej veci nebola notárska
zápisnica rozhodujúca, lebo z výpisu LV č. XXXX pre k. ú. A. N. E. vyplýva, že záložné právo bolo

zriadené zmluvou o zriadení záložného práva z 11. novembra 2003. Súd prvej inštancie podotkol,
že pokiaľ povinný vznesie námietku premlčania po uplynutí premlčacej doby, záložný veriteľ nemôže
záložné právo realizovať (§ 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka). O nároku na náhradu trov konania
rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP.

3. Odvolací súd konštatoval správne zistený skutkový stav, ako aj správne právne posúdenie. Na

doplnenie uviedol, že záložné právo je právom, ktoré podlieha premlčaniu, pretože nejde o majetkové
právo, ktoré by bolo na rozdiel od vlastníckeho práva z možnosti premlčania vylúčené, aj keď má vecno-
právnu povahu. Premlčacia doba záložného práva je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz (t. j. odo dňa, kedy vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo
zálohu). Ak však bolo záložné právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,

premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť; v prípade, že záložné právo
bolo záložným veriteľom písomne uznané čo do dôvodu a výšky, premlčuje sa za desať rokov odo
dňa, keď k uznaniu došlo, alebo ak bola v uznaní uvedená lehota na plnenie od uplynutia tejto lehoty
(§ 110 ods. 1 veta 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazovala výlučne na
notársku zápisnicu z 1. decembra 2003, ktorá je exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku,

z nej vyplývajúca povinnosť plnenia má charakter verejnej listiny, na ktorú sa uplatňuje prezumpcia
správnosti, ktorú skutočnosť odvolací súd nerozporoval. Odvolací súd poukazujúc na ustanovenie §
110 ods. 1 Občianskeho zákonníka poznamenal, že v danej veci bolo potrebné aplikovať desaťročnú
premlčaciu dobu na rozdiel od aplikácie trojročnej premlčacej doby súdom prvej inštancie, z dôvodu
uznania práva žalovanej dlžníkmi, ktoré uznanie spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti právneho

úkonu v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dôsledky takéhoto písomného uznania práva
podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú podobné ako pri právach priznaných rozhodnutím súdu
alebo iného orgánu, tak aj v tomto prípade doba, ktorá uplynula z pôvodne premlčacej doby sa stane
právne bezvýznamnou a začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť odo
dňa uznania tohto práva. Z obsahu notárskej zápisnice N 522/2003, Nz 112715/2003 z 1. decembra

2003 vyplýva, že k uznaniu práva čo do dôvodu a výšky došlo bez akýchkoľvek výhrad žalobcov 1.
decembra 2003, preto premlčacia doba uplynula 1. decembra 2013. Podaním žaloby z 30. júla 2018 bolo
zabezpečovacie právo premlčané, čo malo za následok, že na dotknutých nehnuteľnostiach neviazne
záložné právo žalovanej. Na základe uvedeného odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne
správny v súlade s § 387 ods. 1 CSP vrátane výroku o trovách konania. O nároku na náhradu trov

odvolacieho konania odvolací súd v súlade s § 396 ods. 1 v spojení s § 262 a § 255 CSP.

4. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej len ,,dovolateľka“),
ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 a § 421 ods. 1 písm. b) resp. písm. c)
CSP. Namietala, že odvolací súd a ani súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadali s jej zásadnou

argumentáciou predostretou v odvolaní, pričom išlo o závažnú argumentáciu a vysporiadanie sa s
ňou bolo spôsobilé viesť k diametrálne odlišnému meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej. Následne po zrekapitulovaní skutkového stavu poukázala na body 22 až 24 odôvodnenia
napádaného rozhodnutia a tvrdila, že k premlčaniu nedošlo s poukazom na ustanovenie § 151j ods.
2 Občianskeho zákonníka a dojednané zmluvné podmienky v zmluve o zriadení záložného práva

ZZI k ÚZ č. 057/5003/03HU z 11. novembra 2003 (bod 9, 17), ktoré citovala. Argumentovala tým,
že žalobcovia nespochybnili záväzok voči nej, čo bolo v konaní nesporné. Podľa názoru dovolateľky,
premlčaním pohľadávky a premlčaním záložného práva toto právo nezaniká, iba ho nemožno vykonať,
preto bude mať charakter naturálnej obligácie. Na základe uvedeného preto považovala napadnutý
rozsudok v rozpore so zákonom a so základnými zásadami, na ktorých je právny štát založený.

Nemožnosť výkonu záložného práva totiž nemôže automaticky znamenať rozhodnutie súdu o tom, že
na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom záložného práva neviazne záložné právo s poukazom na
spôsoby zániku záložného práva vyplývajúce z § 151md Občianskeho zákonníka. Navrhla napadnutérozhodnutie a rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnila si náhradu
trov dovolacieho konania.

5. Žalobcovia písomné vyjadrenie k doručenému dovolaniu nepredložili.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej
neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)

po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené
podmienky podľa § 429 CSP, s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia (§ 438 ods. 1 v
spojení s § 219 ods. 1 a 3 CSP) v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie nie je
dôvodné.

7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,
sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť

vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania
ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú,
alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

8. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

9. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 20 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne

napadnúť dovolaním.

10. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

12. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

13. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu
do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v

dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

14. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva naspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie

ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán
v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

15. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

16. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietala
nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou uplatnenou v odvolaní, ktoré by bolo spôsobilé viesť k
diametrálne odlišnému meritórnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej.

16.1. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval, že záložné právo podlieha premlčaniu a nemohlo sa
premlčať skôr ako zabezpečovaná pohľadávka. Na rozdiel od vlastníckeho práva, ktoré je z možnosti
premlčania vylúčené, aj keď má vecno-právnu povahu. Na požadovanom určení, že na dotknutých
nehnuteľnostiach neviazne záložné právo v prospech žalovanej v zmysle § 137 písm. c) CSP je daná
naliehavý právny záujem. K notárskej zápisnici z 1. decembra 2003, ktorá je vykonateľným exekučným

titulom o uznaní pohľadávky čo do dôvodu a výšky žalobcami, citujúc § 110 ods. 1 Občianskeho
zákonníka následne uviedol, že v danom prípade žalobcovia ako dlžníci uznali právo žalovanej s tým,
že dôsledky takéhoto to písomného uznania spĺňajúceho všetky náležitosti v zmysle Občianskeho
zákonníka (§ 34 a nasl.), sú podobné ako pri právach priznaných rozhodnutím súdu alebo iného
orgánu. Premlčacia doba, ktorá uplynula z pôvodne premlčacej doby sa stane právne bezvýznamnou

a začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť odo dňa uznania tohto práva.
K uznaniu práva čo do dôvodu a výšky žalobcami došlo bez akýchkoľvek výhrad dňa 1. decembra
2003, preto premlčacia doba uplynula 1. decembra 2013; žalobcovia podali žalobu 30. júla 2018, preto
zabezpečovacie právo je premlčané, čo má za následok, že na dotknutých nehnuteľnostiach neviazne
záložné právo žalovanou. V závere odvolací súd podotkol, uvedenými dôvodmi nerozporuje prezumpciu

správnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu, avšak k premlčaniu práva, ktoré bolo ňou uznané
čododôvoduavýškydošlo.Napokonsúdprvejinštanciektvrdeniužalovanejonepremlčanípohľadávky
podľa § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že v prípade vznesenia námietky premlčania
po uplynutí premlčacej doby, záložné právo záložný veriteľ nemôže realizovať, lebo premlčané právo
nemožno priznať.

16.2. K namietanému nevysporiadaniu sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalovanej odvolacím
súdom, dovolací súd uvádza, že odôvodnenie odvolacieho súdu uvedené v bodoch 23 až 27 v spojení
s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie v celom jeho kontexte (body 6 až 41), lebo z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), spĺňa náležitosti

odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia
a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových

zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je
koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery,
ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť.

17. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho

odôvodneniadovolanímnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnezistenýskutkovýstavalebonesprávne
právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP (R 24/2017).
Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia dovolateľke znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, žedošlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,

ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska
doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).
Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na
súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

18. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie

je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení
účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok.
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania,
vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na

zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS
252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva
na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity
zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku.

19. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej
miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú
súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29.
apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).

20. Na základe uvedených dôvodov dovolací súd dospel teda k záveru, že z procesného postupu
súdov nižších inštancií nevyplýva, že by konanie bolo zaťažené vadou zmätočnosti, ktorá by mala mať
za následok porušenie procesných práv dovolateľky v takej intenzite, že by bolo možné konštatovať
porušenie jej práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto prípustnosť a ani

dôvodnosť dovolania z tohto dôvodu nie je daná.

21. Podľa § 421 ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

22. Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.24. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková). Môže
ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii
a interpretácii procesných ustanovení). Na to, aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného

ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu
z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti (vecnej prejednateľnosti) dovolania, zodpovedajúce niektorému zo
spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a
tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania

prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Tento
dôvod prípustnosti sa viaže na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo
stranyodvolaciehosúdu,atovtom,žeodvolacísúdzaujalinýprávnyzáver,nežakývkonkrétnejprávnej
otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia zásadného
významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. K posúdeniu
dôvodnosti dovolania a teda vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (či dovolateľom napadnuté

rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení), môže dovolací súd pristúpiť len po
prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

25. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu v zmysle § 421 ods. 1 písm.
b) resp. písm. c) CSP dovolateľka namietala, že napadnutý rozsudok je v rozpore so zákonom

a v rozpore so základnými zásadami, na ktorých je založený právny štát. Tvrdila, že nemožnosť
výkonu záložného práva zo strany žalovanej nemôže automaticky znamenať rozhodnutie súdu o tom,
že na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom záložného práva neviazne záložné právo. Spôsoby
zániku záložného práva sú uvedené v § 151md Občianskeho zákonníka. Premlčaním pohľadávky
a premlčaním záložného práva, toto právo nezaniká, iba ho nemožno vykonať; bude mať charakter

naturálnej obligácie, ale bude stále existovať.

25.1. Z dôvodu vymedzenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 CSP, t. j. konštatovaním procesnej
prípustnosti podaného dovolania, dovolací súd následne v rámci dovolacieho prieskumu sa zaoberal
podstatou dovolacej argumentácie v zmysle namietaného právneho posúdenia veci odvolacím súdom

k nastoleným otázkam, týkajúcim sa nemožnosti výkonu záložného práva a rozhodnutia súdu o tom, že
na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom záložného práva neviazne záložné právo.

26. Podľa § 151a Občianskeho zákonníka záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a
jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia

pohľadávky z predmetu záložného práva (ďalej len ,,záloh“), ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.

27. Podľa § 151j ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie
je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného
práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe

podľa osobitného zákona, alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov,
ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak. Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom
nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu
aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná.

28. Podľa § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú
skôr, než zabezpečená pohľadávka.

29. Záložné právo je právny inštitút slúžiaci na zabezpečenie záväzku, ktorý plní zabezpečovaciu a
uhradzovaciu funkciu pre veriteľa zabezpečenej pohľadávky. Zabezpečovacia funkcia spočíva v tom, že
záložný veriteľ sa nemusí obávať insolvencie dlžníka alebo konkurencie iných veriteľov dlžníka. Záložné
právo dlžníka motivuje, resp. núti, aby svoj dlh splnil riadne a včas. Nesplnením tejto povinnosti dlžníka,

nastupuje uhradzovacia funkcia záložného práva a záložný veriteľ sa uspokojí z výťažku z predaja
zálohy. Inštitút premlčania možno definovať ako právny následok kvalifikovaného uplynutia času vo
vzťahu k povahe subjektívneho práva. Účelom premlčania je pôsobiť na veriteľa, aby v primeranom
čase uplatnil svoje subjektívne právo v zmysle rímskej zásady vigilantibus iura scripta sunt (,,právapatria bdelým“) a na druhej strane je dôsledkom požiadavky právnej istoty, ktorá sa prejavuje i v tom,
aby nepretrvávali nevyjasnené právne vzťahy a neuspokojené práva bez časového obmedzenia po
neprimerane dlhú dobu. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej

osobe nemôže premlčané právo priznať, spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti práva a vzniká tzv.
naturálna obligácia. Jej vznesenie je významné iba vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa
uspokojenia zo zálohu.

30. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že strany sporu uzavreli zmluvu o hypotekárnom úvere č.

057/5003/03 /HU z 11. novembra 2003 a zmluvu o zriadení záložného práva na nehnuteľnosti, ktorou
bol hypotekárny úver zabezpečený č. ZZI k ÚZ č. 057/5003/03HU z 11. novembra 2003, ktorej právne
účinky vkladu záložného práva nastali k 19. novembru 2003. Z dôvodu nesplácania úveru riadne a včas,
žalovaná(resp.jejprávnapredchodkyňa)vyhlásilamimoriadnusplatnosťhypotekárnehoúverupodaním
z 5. augusta 2014; premlčacia lehota začala plynúť 23. augusta 2014 a uplynula 23. augusta 2017.
Odvolací súd vychádzajúc z obsahu notárskej zápisnice N 522/2003, Nz 112715/2003 z 1. decembra

2003 na rozdiel od súdu prvej inštancie ustálil, že premlčacia doba uplynula 1. decembra 2013. Podaním
žaloby z 30. júla 2018 bolo zabezpečovacie právo premlčané, čo malo za následok, že na dotknutých
nehnuteľnostiach neviazne záložné právo žalovanej.

30.1. Otázka nemožnosti výkonu záložného práva z dôvodu vznesenia námietky premlčania záložcom

(v danom prípade dlžníkom) a rozhodnutia súdu o určení, že na nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom
záložného práva neviazne záložné právo bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu meritórne riešená
v rozsudku sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26. októbra 2022. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že ,,vznesenie
námietky premlčania po uplynutí premlčacej doby nespôsobuje zánik práva, ale iba zánik nároku.“ V
takomto prípade teda nezaniká subjektívne právo, ale iba právny nárok, ktorý sa na toto subjektívne

právo viaže. Zánik nároku potom spôsobuje zánik možnosti domáhať sa splnenia povinnosti zo strany
oprávneného voči povinnému proti jeho vôli. Ak by povinný súhlasil s plnením po uplynutí premlčacej
doby, z dôvodu existencie subjektívneho práva, takéto plnenie by bolo možné a nezaložilo by na
strane oprávneného vznik bezdôvodného obohatenia. Premlčaním záložné právo nezaniká, nie je ho
možné v prípade vznesenia námietky premlčania vykonať proti vôli povinného subjektu (záložcu).

Odborná literatúra zastáva názor, že záložca má naliehavý právny záujem na tom, aby súd v sporovom
konaní určil, že premlčané záložné právo nie je vykonateľné vzhľadom na dovolanie sa premlčania
záložcom. Podľa nej je prijateľné, že takýto určujúci rozsudok je podkladom pre výmaz záložného práva
zpríslušnéhoregistrazáložnýchpráv,atonapriektomu,žezáložnéprávovosvojejnaturálnejpodobede
iure trvá (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky

zákonník I.§ 1-450. 2.vydanie. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2019, 1344 s.)“.

30.2. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) uznesením sp. zn. IV. ÚS 427/2023 z
5. septembra 2023 odmietol ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/169/2021
z 26. októbra 2022. V odôvodnení uviedol, že ,,ústavný súd identifikoval, že aj v odbornej verejnosti

prebieha diskusia o nedostatkoch právnej úpravy týkajúcej sa následkov premlčania záložného práva.
Riešenie, ktoré najvyšší sud v napadnutom rozsudku zvolil, tak z pohľadu ústavného súdu zodpovedá
prevažujúcemu názoru odbornej verejnosti o procesnej možnosti podania určovacej žaloby, v rámci
ktorej bude vznesená námietka premlčania záložného práva, a takýto rozsudok môže slúžiť ako podklad
na výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností. Toto riešenie zodpovedá aj navrhovanej novej

právnej úprave. Ide teda o riešenie zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky“. V súvislosti s povahou
premlčaného práva na výkon záložného práva ústavný súd poukázal (pri podobnosti hmotnoprávnej
úpravy) aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. 21 Cdo 2185/2009 z 21. decembra
2010 z ktorého relevantnú časť citoval: ,,Aj keď premlčané právo pretrváva - všeobecne vzaté - ako tzv.
naturálna obligácia, nemožno takýto záver bez ďalšieho vztiahnuť aj na záložné právo. K speňaženiu

zálohu môže dôjsť na návrh záložného veriteľa, ak osobitné právne predpisy neustanovujú iné spôsoby
speňaženia, napr. vo verejnej dražbe vykonávanej podľa zákona č. 26/2000 Zb. o verejných dražbách,
v znení neskorších predpisov, alebo súdnym predajom zálohu (porov. § 165a ods.1 ObčZ). Ak záložný
dlžník namietol dôvodne premlčanie záložného práva, nemožno tu úspešne dovodzovať tzv. naturálnu
obligáciu spočívajúcu v možnosti uspokojenia zaistenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu,

pretože speňaženie zálohu na návrh záložného veriteľa tu už nemôže byť vykonané a dobrovoľné
splnenie práva (nároku) na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženia zálohu
záložným dlžníkom nie je pojmovo možné; k prijatiu „premlčaného dlhu“ teda v tomto prípade, na rozdiel
od záväzkových právnych vzťahov, už z povahy veci nemôže dôjsť“.30.3. Pre účely posúdenia prípadného negatívneho dopadu na právne postavenie sťažovateľky, resp.
záložného veriteľa ústavný súd následne dôvodil, že ,,všeobecne je potrebné posúdiť, aké právo mu

ostane zachované, ak záložca úspešne namietne premlčanie jeho práva na výkon záložného práva.
Je nepochybné, že v takom prípade sa záložný veriteľ nemôže domôcť výkonu svojho záložného
práva. Záložné právo je zabezpečovacím inštitútom a obsahuje subjektívne právo veriteľa uspokojiť
svoju pohľadávku zo zálohu, a to zákonom predpokladaným, resp. zmluvne dohodnutých spôsobom.
Oproti tomu stojí povinnosť záložcu strpieť výkon záložného práva. Je otázne, či je možné, ako to aj

sťažovateľka argumentuje, realizovať výkon premlčaného záložného práva dobrovoľne so súhlasom
záložcu. Obsah záväzku na strane záložcu nespočíva v aktívnom konaní, ale v povinnosti niečo strpieť.
Ak by tu mal byť prítomný prvok dobrovoľnosti, pojmovo už nejde o výkon záložného práva, ale v takomto
konštrukte môžeme hľadať iné právne inštitúty. Zabezpečenie záväzku záložným právom teda spočíva
v tom, že veriteľ, ak jeho splatná pohľadávka nie je riadne a včas splnená, je oprávnený sám bez
ingerencie, resp. súčinnosti záložcu, teda jednostranne uspokojiť sa zo zálohu a záložca výkon jeho

práva musí strpieť. Premlčaním t. j. nevykonaním tohto práva v ustanovenej dobe, nemožno veriteľovi
priznať právo na výkon záložného práva. Pojmovým obsahom záložného práva je teda jeho výkon, ak
k výkonu nedôjde pred uplynutím premlčacej doby, uplatnením námietky premlčania záložcom dôjde k
vyprázdneniu obsahu subjektívneho práva veriteľa“. Napokon ústavný súd poukázal na obdobný záver,
vyplývajúci z nálezu ústavného súdu z 8. decembra 2011 sp. zn. II. ÚS 250/2011, podľa ktorého „ Ak

záložný veriteľ neuplatnil v premlčacej lehote právo na uspokojenie pohľadávky zabezpečenej z výťažku
z predaja zo zálohu, má to za následok, ak sa záložca dovolá premlčania tohto práva, že záložný veriteľ
sa nemôže úspešne domôcť speňaženia zálohu (uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku z
predaja zálohu). Záložné právo v takom prípade už nemôže byť naďalej spôsobilým predmetom na
uspokojenie zabezpečenej pohľadávky.“ V závere ústavný súd skonštatoval, že vyslovený právny záver

najvyššieho súdu v preskúmavanej veci nevytvára nerovnovážny stav medzi záložcom a záložným
veriteľom, ale práve naopak, vypĺňa legislatívnu medzeru, ktorá do nevýhodnej pozície stavala záložcu,
čím zodpovedá princípom všeobecnej spravodlivosti a rozumne usporadúva procesné vzťahy. Toto
riešenie tak nepresahuje medze zásady sudcovskej tvorby práva podľa čl. 4 ods. 2 Základných princípov
CSP.

31. Nadväzujúc na uvedené závery dovolací súd konštatuje, že namietané nesprávne právne
posúdenie otázky nemožnosti výkonu záložného práva z dôvodu jeho premlčania a následného určenia
neexistencie záložného práva na nehnuteľnostiach, bolo súdmi nižších inštancií posúdené v súlade

s právnym názorom dovolacieho súdu uvedeným v rozsudku sp. zn. 4Cdo/169/2021 z 26. októbra
2021, s ktorým právnym názorom sa stotožnil aj vec prejednávajúci senát. I napriek tomu, že z obsahu
notárskej zápisnice nevyplýva uznanie pohľadávky čo do dôvodu a výšky žalobcami, ako to nesprávne
uviedol odvolací súd, právny záver súdu prvej inštancie o premlčaní zabezpečenej pohľadávky a práva
zodpovedajúceho výkonu záložného práva v trojročnej premlčacej lehote v zmysle § 101 v spojení s §

100 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka je správny. Odlišné posúdenie plynutia premlčacej
doby odvolacím súdom v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nebolo ani dovolateľkou
namietané v dovolacom konaní (§ 440 CSP).

32. Výkon záložného práva je majetkovým právom, ktoré sa nepremlčuje skôr, než zabezpečená

pohľadávka. Jej vznesenie je významné iba vo vzťahu k právu záložného veriteľa domáhať sa
uspokojenia zo zálohu. Záložné právo premlčaním nezaniká. Od premlčania záložného práva je
potrebné odlišovať zánik záložného práva uplynutím času podľa § 151md ods. 1 písm. d) Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého záložné právo zriadené na určitý čas zaniká jeho uplynutím. Na zánik práva
uplynutím času prihliada súd, aj keď to účastník konania nenamieta.

33. Dovolaciemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti nie je známe, že by nastolené otázky riešené v
tomto rozhodnutí boli posudzované rozdielne. Navyše dovolací súd nie je viazaný určením, pod ktorý
prípad prípustnosti riešenia v zmysle § 421 CSP táto otázka spadá (I. ÚS 51/2020). Na základe

uvedených dôvodov dovolací súd namietané nesprávne právne posúdenie nepovažoval za dôvodné,
preto dovolanie ako nedôvodné zamietol v súlade s § 448 CSP.34. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 CSP a zásadou úspechu žalobcov vyplývajúcou z § 255 ods. 1 CSP, ktorým
náhradu trov dovolacieho konania nepriznal v súlade so zásadou hospodárnosti konania v zmysle čl. 17

v spojení s čl. 4 Základných princípov CSP z dôvodu, že im z obsahu spisu trovy dovolacieho konania
nevyplývajú a ani im preukázateľne žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli (R 72/2018).

35. Najvyšší súd na záver poznamenáva, že uznesením sp. zn. 2Cdo/162/2022 z 15. augusta 2023
rozhodolopokračovanívsporesprávnounástupkyňoužalovanejČeskoslovenskouobchodnoubankou,

a. s., Bratislava, Žižkova 11, IČO: 36 854 140 s právoplatnosťou od 8. septembra 2023, ktorú zmenu na
strane žalovanej uviedol aj v záhlaví tohto rozhodnutia.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.