Uznesenie – Poriadok vo verejných veciach ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. apríl 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4To/18/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4323010488
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4323010488.7

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu Mgr.
Adriany Némethovej a Mgr. Ľubomíry Podmaníkovej, v trestnej veci proti obžalovaným A. B. pre zločin
prevádzačstva spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 355 odsek 2 písmeno a/, odsek 3
písmeno d/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno j/ Trestného zákona a C. D. E. F. pre zločin
prevádzačstva spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 355 odsek 1, odsek 3 písmeno d/

Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno j/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného C. D.
E. F. proti rozsudku Okresného súdu Levice Trestného zákona zo dňa 11.12.2023, sp. zn. 2T/52/2023,
na verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 18. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného C. D. E. F. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný C. D. E. F. (ďalej len „obžalovaný“) uznaný vinným zo zločinu

prevádzačstva spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 355 odsek 1, odsek 3 písmeno d/
Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno j/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že:
„po predchádzajúcej vzájomnej dohode dňa XX.XX.XXXX v presne nezistených nočných hodinách na
presne nezistenom mieste v B., niekde v lesnom poraste, A. B. umožnil nastúpiť do vypožičaného
motorového vozidla zn. G. H., EČV:I., imatrikulované v A., VIN: J., hnedej farby, vo vlastníctve obchodnej
spoločnosti B. K. D., za vypožičanie ktorého mu C. D. E. F. dal peniaze, pätnástim štátnym občanom

L. D. republiky bez príslušných platných dokladov, ktorí nie sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky
ani osobami s udeleným trvalým pobytom na jej území, a ktorí sa pred policajnou hliadkou identifikovali
nasledujúcim údajmi: B. B., nar. XX.XX.XXXX, M. D., nar. XX.XX.XXXX, B. A., nar. XX.XX.XXXX, D.
L., nar. XX.XX.XXXX, B. D., nar. XX.XX.XXXX, A. D., nar. XX.XX.XXXX, M. B., nar. XX.XX.XXXX, D.
D. nar. XX.XX.XXXX, L. N., nar. XX.XX.XXXX, B. D., nar. XX.XX.XXXX, O. D., nar. XX.XX.XXXX, P.
D., nar. XX.XX.XXXX, O. D., nan XX.XX.XXXX, D. Q., nar. XX.XX.XXXX a B. D., nar. XX.XX.XXXX, a

následne viedol uvedené motorové vozidlo s týmito osobami vo vnútri cez B. až ku hranici so Slovenskou
republikou podľa GPS súradníc, ktoré mu na jeho mobilný telefón oznamoval C. D. E. F., ktorý ho vpredu
počas celej cesty spolu s doposiaľ ďalšou nestotožnenou osobou mužského pohlavia sprevádzal na
motorovom vozidle zn. O., sivej farby s bližšie nezistenými údajmi a evidenčným číslom, spoločne prešli
cezhraničnýpriechodR.-E.avčasepribližneo04.30h.pokračovalicezúzemieSlovenskejrepublikyzo
R., kde na rázcestí pred obcou N. L. s motorovými vozidlami obaja zastavili, vystúpili, C. D. E. F. dal A. B.

pokyn, aby otvoril svoje motorové vozidlo, následne ukázal, aby päť osôb vystúpilo, čo si zaznamenával
kamerou mobilného telefónu, počas čoho sa A. B. vrátil do svojho motorového vozidla na miesto vodiča,
a keď spredu zbadal prichádzajúcu policajnú hliadku Obvodného oddelenia Policajného zboru S., otvoril
predný kryt motora, aby odpútal ich pozornosť a C. D. E. F. spolu s ďalšou nestotožnenou osobou
mužského pohlavia nachádzajúcou sa v motorovom vozidle zn. O., sivej farby s bližšie nezistenými
údajmi a evidenčným číslom medzitým z miesta ušli, pričom za uskutočnenie prevozu bola A. B. sľúbená

odmena vo výške 600,-Eur až 700,- Eur spočívajúca v preplatení nákladov na cestu a ušlého príjmu.“Za to mu bol podľa § 355 odsek 3 Trestného zákona, za zistenej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36
písmeno j/ Trestného zákona a nezistenej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Trestného zákona, podľa §
38odsek2,odsek3Trestnéhozákona,§39odsek1,odsek3písmenod/Trestnéhozákonauloženýtrest

odňatia slobody 4 roky a 6 mesiacov. Podľa § 48 odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona bol obžalovaný
zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 65 odsek
1, odsek 4 Trestného zákona mu bol uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu
7 rokov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný voči výroku o vine, treste ako
i konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.

Obžalovaný odôvodnil svoje odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu C. E. M. tým, že skutočnosti
uvedené v obžalobe sa v konaní žiadnym spôsobom nepreukázali a sú v rozpore so zisteným skutkovým
stavom. Výsluch spoluobžalovaného A. B. je plný rozporov a je až nepochopiteľné, prečo súd zobral

jeho výpoveď za vierohodnú, pričom každá jeho výpoveď je iná a sú v nich podstatné rozpory. Jeho
dôveryhodnosť znižuje aj to, že bol viac krát súdne trestaný. Opakovane menil výpovede a na záver
konania potvrdil, že komunikácia ani hlas v nej nie je jeho, napriek tomu, že predtým tvrdil vo svojich
výsluchoch niečo iné. Zaistená komunikácia preukazuje iné, ako A. B. tvrdí. Toto nie je dôveryhodný
svedok.VyšetrovateľmalvtelefónefotografiuD.F.apotomsapýtaltýchmigrantov,žečitotobolaosoba,

ktorá tam ušla. O ničom takom nie je v spise ani zmienka. Opísať ho mali však iba dvaja zo štyroch.
Rovnako je podstatnou chybou konania, ak súd opiera svoje skutkové zistenia a právne závery o dôkazy,
ktoré na hlavnom pojednávaní neboli vykonané alebo už v prípravnom konaní neboli vykonané zákonom
predpísaným spôsobom a ich procesné nedostatky pred súdom neboli sanované. Veľmi dôležitá bola
komunikácia zo zaisteného telefónu a vypracovaný znalecký posudok č. 12/2023 vypracované T. U. I.. Z

komunikácie je zrejmé, že organizátorom trestného skutku bol K. V. a vykonávateľom spoluobžalovaný
A. B., pričom on nemal ani najmenšiu vedomosť o tejto trestnej činnosti, preto môj výsluch pred sudcom
pre prípravné konanie zo dňa 13.03.2023 je pravdivým opisom skutkového deja. Neexistuje jediná
komunikácia zaznamenaná v znaleckom posudku 12/2023 za inkriminované obdobie medzi ním a
spoluobžalovaným, čo opätovne preukazuje skutočnosť, že nemal vedomosť o príprave trestnej činnosti

a skutku, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba. Vykonaným dokazovaním sa ani
žiadnym spôsobom sa nepreukázalo, že by mal byť v kontakte s osobami, ktoré realizujú nelegálne
prevádzanie migrantov do rôznych krajín. Súd odmietol vykonať dokonca aj výsluch osoby, ktorá mala
skutok celý organizovať. Nemôže byť zákonné a právne postačujúce, aby odmietnutie ich výsluchu bolo
len na poklade vyjadrenia cudzineckej polície a odpovede talianskych orgánov, keď nemali identifikačné

údaje. Poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Breukhoven proti Českej republike, ako aj na prípad D.
D. proti Slovensku z 10. februára 2022. Poukázal aj na nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu I.
stupňa. Vykonaným dokazovaním sa jeho vina jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností nepotvrdila.
Súdvychádzalzvýpovedesvedkov–migrantov,ktorýmbolajehofotografiavopredukázaná,zvýpovede
spoluobžalovaného, ktorý neustále menil svoju výpoveď a nakoniec sám priznal, že v komunikácii nie je

jeho hlas, logický záver zo znaleckého dokazovania je, že on v komunikácii nefiguruje, napriek tomuto
všetkému, bol uznaný vinným. Na základe zásady „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech
obvineného) ktorá je jednou z kľúčových zásad aplikujúcich sa v rámci trestného konania, pričom
táto zásada, ktorá vychádza z právnych myšlienok rímskeho práva, je ako táka neoddeliteľne spätá
so zásadou prezumpcie neviny, ktorá má tak isto pre trestný proces zásadný význam, z výsledkov

vykonaného dokazovania, z dôkazov, ktoré neboli jednoznačné a netvorili ucelenú reťaz tak priamych
ako aj nepriamych zákonných dôkazov, z ktorých by sa mohol vyvodiť bezpečný záver, že sa stal skutok,
pre ktorý bol odsúdený a radu nezákonných dôkazov navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodol tak, že
rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušuje a spod obžaloby ho oslobodzuje.

Obžalovaný odôvodnil svoje odvolanie aj prostredníctvom svojho obhajcu B. C. W. tým, že poukázal
na absenciu existencie materiálnych dôvodov vznesenia obvinenia ju obžalovaného, pričom dôležitým
dôkazom preukazujúcim tvrdenie obhajoby je aj znalecký posudok číslo 12/2023, keď z komunikácie
je zrejmé, že organizátorom trestného skutku bol K. V. a vykonávateľom spoluobžalovaný B.. On
nemal vedomosť od tejto trestnej činnosti. Poukazuje na skutočnosti, že prokurátorka si v obžalobe

zamieňala osoby K. V. a B., pričom ide o dve rozdielne osoby. Poukázal na výpoveď spoluobžalovaného,
ktorý podstatne zmenil obsah svojej výpovede keď o vznesení obvinenia vypovedal, že nemal žiadnu
ekonomickú dohodu a preto argumentácia obžaloby, že mu bola sľúbená odmena vo výške 600 až 700
eur sa nezakladá na pravde. Ďalej poukázal na komunikáciu medzi spoluobžalovaným B. a osobouK. V., z ktorej je zrejmé, že spoluobžalovaný komunikoval výhradne s touto osobou. Poukázal na
výpoveď B. ohľadom hlasových správ, v ktorých opoznal spoluobžalovaný svoj hlas a k druhému hlasu
sa nevedel jednoznačne vyjadriť komu patrí. Poukázal tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora

v kauze D. D. proti Slovenskej republike. Poukázal na to, že výpoveďou konzistentne, nikdy nemenil
svoju výpoveď. Spoluobžalovaný vypovedal, že osobu pod prezývkou K. V. nepoznala, čo sa nezakladá
na pravde, pretože obhajobou bolo preukázané, že sa minimálne 4 krát spolu stretli pred skutkom a
existuje ich rozsiahla komunikácia zachytená znaleckom posudku číslo 12/2023. K výpovediam svedkov
- prevážaných osôb, ktorí ho mali rozpoznať podľa vlasov, uviedol, že mal po celý čas na hlave čapicu.

Na základe zásady in dubio pro reo žiadal odvolací súd, aby postupoval podľa ustanovenia § 321
a nasledujúce Trestného poriadku a obžalovaného spod obžaloby v celom rozsahu oslobodil podľa
ustanovenia § 285 písm. c) Trestného poriadku, prípadne, aby vec vrátil súdu prvej inštancie, aby znovu
konal a vo veci rozhodol.

Obžalovaný C. D. E. F. na verejnom zasadnutí uviedol, že bol odsúdený na základe svedectva, ktoré

nesúhlasí s dôkazmi. Chce zdôrazniť svoju nevinu a myslí, že proces v danej veci nebol spravodlivý.
Spoluobžalovaný je zločinec, bol viackrát súdne trestaný v A..

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí zotrval na písomných dôvodoch odvolania
obžalovaného, nad rámec predložil ako dôkaz súkromný znalecký posudok vypracovaný znaleckou

organizáciou z Talianskej republiky, pričom zadávateľkou bola družka obžalovaného. Tento má riešiť
hlasové záznamy z telekomunikácie obžalovaného s ďalšou osobou, ktorý sa vykonával ako dôkaz pred
súdom prvého stupňa. Navrhol postupovať v zmysle písomného petitu odvolania.

Zástupca Krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že má za to, že súd prvého stupňa

sa správne a zákonným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými, právnymi
okolnosťami, na základe, ktorých správne a zákonným spôsobom rozhodol. Uložený trest vzhľadom na
aplikáciu § 39 Trestného zákona v žiadnom prípade nie je možné považovať za neprimerane prísny.
Navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou,
preskúmal podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že v tomto konaní bol zadovážený dostatok
dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie, ktoré súd I.
stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie.

Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní pri vykonávaní dôkazov postupoval podľa príslušných ustanovení

Trestného poriadku, ako i ďalších ustanovení upravujúcich spôsob vykonávania dôkazov v trestnom
konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných chýb, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutého
rozsudku v zmysle § 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku.

Svoje rozhodnutie súd I. stupňa primerane odôvodnil tak, ako mu to ukladajú príslušné ustanovenia

Trestného poriadku, keď uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel skutkové zistenia.
Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného, ním
navrhnutými dôkazmi a akými právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní jeho konania v otázke
viny a pri ukladaní trestu.

Krajský súd, rovnako ako súd I. stupňa, mal za nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil
skutku popísaného vo výroku napadnutého rozsudku. Medzi konaním obžalovaného a vzniknutým
následkomexistujepríčinnásúvislosť.KrajskýsúdsastotožňujesozáveromsúduI.stupňaopreukázaní
zavinenia obžalovaného, poukazujúc pritom na vyhodnotenie dôkazov súdom I. stupňa v odôvodnení

napadnutého rozsudku, ktoré zodpovedajú ustanoveniu § 2 odsek 12 Trestného poriadku a v ktorom sa
súd I. stupňa vysporiadal s dôkazmi, na základe ktorých mal zavinenie obžalovaného za preukázané.
Je potrebné uviesť, že krajský súd nezistil žiadny skrytý záujem spoluobžalovaného B., aby uškodil
obžalovanému a to, že nevedel rozpoznať hlas na nahrávke, ktorá bola predmetom dokazovania,neznamená, že obžalovaný sa na skutku nepodieľal, pretože nie je až tak podstatné s kým B. počas
cesty komunikoval ( napokon z preukázaných skutočností vyplýva, že v sprievodnom
vozidle bola okrem obžalovaného ešte ďalšia osoba), a komunikácia na ktorú poukazuje obhajoba

medzi spoluobžalovaným B. a osobou K. V. je z obdobia ( XX.XX.XXXX – XX.XX.XXXX) pred
spáchaním samotného skutku, čo nijakým spôsobom nepreukazuje neúčasť obžalovaného na spáchaní
trestného činu dňa 07.12.2022. Obžalovaný F. je spoluobžalovaným B. usvedčovaný z účasti na
uvedenom trestnom čine, pričom je jeho výpoveď podporená aj výpoveďami dvoch svedkov - migrantov,
ktorých práve obžalovaný F. nahrával po tom, ako im v počte piatich, kázal vystúpiť z auta. Výpovede

obžalovaného sú nekonzistentné a rozporuplné, pri jeho výsluchu pred sudcom pred prípravné konanie
sa k trestnej činnosti doznal, čo neskôr odôvodnil stresom a tým, že nemal ešte obhajcu. Krajský
súd pripomína, že obhajcu si mohol kedykoľvek zvoliť a až momentom jeho vzatia do väzby vznikli
podmienkynapovinnúobhajobu.Ďalšouvýznamnouskutočnosťou,ktorápreukazujevinuobžalovaného
je jeho útek z miesta činu, ako aj tá skutočnosť, že iba tretej osobe, ktorá ešte bola v osobnom
motorovom vozidle sa podarilo ujsť, je preto preukázané, že práve osoba obžalovaného sa nachádzala

mimo osobného motorového vozidla v čase príchodu polície. Krajský súd považuje v prvom rade za
potrebné uviesť, že pri trestnom čine prevádzačstva v zmysle § 355 Trestného poriadku ide o aplikáciu
práva Európskej únie, pretože postihovanie tohto trestného činu je upravené v rámcovom rozhodnutí
Rady 2002/946/SVV z 28. novembra 2002 o posilnení trestného systému na zabránenie napomáhaniu
neoprávneného vstupu, tranzitu a bydliska a v smernici Rady 2002/90/ES z 28. novembra 2002, ktorá

definuje napomáhanie neoprávneného vstupu, tranzitu a bydliska. Uvedená smernica okrem iného
ustanovuje, že každý členský štát Európskej únie prijme primerané postihy voči každej osobe, ktorá
úmyselne napomáha osobe, ktorá nie je štátnym občanom členského štátu, aby vstúpila alebo prešla
cez územie členského štátu, porušujúc právne predpisy dotknutého členského štátu týkajúce sa vstupu
alebotranzitucudzincov.Tátodefiníciajevprincípezhodnásozákladnouskutkovoupodstatoutrestného

činu prevádzačstva podľa § 355 odsek 1 Trestného zákona. Spáchanie trestného činu prevádzačstva
má závažnejší následok vtedy, ak sa týka väčšieho počtu nelegálnych migrantov. V takom prípade totiž
ide o viac osôb, ktoré nelegálne prekročujú štátnu hranicu, čím dochádza k závažnejšiemu narúšaniu
spoločného priestoru Európskej únie v zmysle smernice, pričom krajský súd pripomína, že v danej veci
išlo o pätnástich migrantov. V rozhodnutí vo veci D. D. proti Slovenskej republike, č. 32084/19, 10. 2.

2002 (na ktorý poukazovala obhajoba) zhrnul ESĽP svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa namietaného
porušenia práva na obhajobu tým, že obvinený (resp. ani jeho právny zástupca) nebol prítomný na
výsluchu svedkov v prípravnom konaní, pričom títo svedkovia neboli vypočutí v konaní pred súdom. Aj v
tomto konaní išlo o trestný čin prevádzačstva a výsluch migrantov. Z tohto rozhodnutia ESĽP vyplýva, že
pri zistení, či boli dodržané práva na obhajobu zakotvených v čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, je potrebné

preskúmať, či trestné konanie ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (D. D., § 42).
Ak ide o prípady, keď svedok nebol vypočutý v konaní pred súdom, potom je potrebné posúdiť, či v
prvom rade existovali okolnosti odôvodňujúce použitie výpovede takého svedka s tým, že základným
pravidlom je, aby svedok vypovedal pred súdom, a je potrebné vykonať všetko potrebné, aby bola účasť
svedka v konaní pred súdom zabezpečená. Avšak v prípade, ak je taký dôkaz podporený aj ďalšími

dôkazmi ( ako to bolo v danom prípade, kde je podstatná výpoveď spoluobžalovaného, ktorá je práve
podporená výpoveďami svedkov - migrantov) posúdenie či ide o rozhodujúci dôkaz, bude záležať od
dôkaznej sily ostatných dôkazov, pričom čím sú tieto dôkazy silnejšie, tým menej možno považovať
výpoveď svedka v neprítomnosti za rozhodujúcu, pričom samotný čl. 6 ods. 3 dohovoru treba vykladať
v kontexte prieskumu spravodlivosti konania ako celku, teda ani pravidlo „jediný alebo rozhodujúci“

nemožnopoužívaťmechanicky.Kzárukámvyvažujúcimnevypočutienelegálnychmigrantovpredsúdom
potom krajský súd uvádza skutočnosť, že sťažovateľ bol v konaní zastúpený obhajcom (dokonca dvomi),
pričom z rozhodnutia súdu I. stupňa nevyplýva žiadne ďalšie obmedzenie jeho procesných práv (okrem
toho obmedzenia, ktoré spočívalo v neprítomnosti nelegálnych migrantov v konaní pred súdom).
Krajský súd odmietol vykonať dokazovanie predloženým listinným dôkazom, správou o technickom

poradenstve v oblasti počítačov, pretože tento nepovažoval za znalecký posudok z oblasti fonetiky
a fonológie, ktoré sú jazykovednými disciplínami a zaoberajú sa zvukovou stavbou jazyka. Navyše ako
už krajský súd vyššie uviedol, skutočnosť, že naozaj spoluobžalovaný nekomunikoval s obžalovaným,
ale s treťou osobou počas cesty, nezbavuje obžalovaného viny a neznamená, že to nebol práve on, kto
bol spolujazdcom v sprievodnom vozidle a natáčal migrantov v momente, keď títo vystupovali z vozidla.

K sťažnostnej námietke obhajoby pokiaľ ide o vlastníctvo osobného motorového vozidla, táto námietka
je vo vzťahu k účasti obžalovaného na prejednávanom trestnom čine úplne irelevantná.Súd I. stupňa po prejednaní veci na hlavnom pojednávaní a vyhodnotení dôkazov svoje úvahy
správne založil na výpovedi spoluobžalovaného, ktorý o podstatných okolnostiach vypovedal v priebehu
trestného konania konzistentne a podporne i výpovede svedkov – migrantov, ktorí popísali osobu

obžalovaného, ako tú, ktorá im dala pokyn na vystúpenie z vozidla v počte 5 a pri tom ich natáčala.

Po preskúmaní výroku o treste krajský súd zistil, že súd I. stupňa správne pri ukladaní trestu
aplikoval kritériá ustanovenia § 34 Trestného zákona, keď prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho
následok, správne zistil u obžalovaného poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno j/ Trestného zákona

a nezistil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Trestného zákona, správne postupoval pri ukladaní trestu
u obžalovaného podľa § 38 odsek 2, odsek Trestného zákona a správne aplikoval ustanovenie § 39
odsek 1, odsek 3 písmeno d/ Trestného zákona a obžalovanému ukladal trest v takto zníženej výmere,
a to štyri roky a šesť mesiacov, pretože aj krajský súd je toho názoru, že trest bez aplikovania jeho
mimoriadneho zníženia by bol v danom prípad pre páchateľa neprimerane prísny, nakoľko obžalovaný
bol doposiaľ netrestaný a podľa jeho výpovede, je otcom maloletých detí, ktoré sú odkázané na jeho

výchovu a výživu, ako na to správne poukázal už aj súd I. stupňa. Správne súd I. stupňa zaradil
obžalovaného na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 odsek 2 písmeno
a/ Trestného zákona, pretože nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu
vo výkone trestu odňatia slobody. A napokon správne uložil obžalovanému aj trest vyhostenia podľa
§ 65 odsek 1, odsek 4 Trestného zákona, pretože v osobe obžalovaného ide o štátneho príslušníka

Dominikánskej republiky, ktorému nebol na území SR poskytnutý azyl, ani doplnková ochrana.

Pretože krajský súd nezistil žiadne také zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 321 písmeno
a/ až e/ Trestného poriadku, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek zmenu výroku o vine alebo výroku
o treste odvolaním obžalovaného napadnutého rozsudku súdu I. stupňa v jeho prospech, odvolanie

obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať ďalší riadny

opravný prostriedok.