Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. máj 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoCsp/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7522209537
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Novotná Mlinárcsiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7522209537.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej

a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a Mgr. Miloša Greguša v právnom spore žalobcu A. B. nar.
X.X.XXXX bývajúceho vo C. D. E. F. G. X zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár,
s.r.o., so sídlom v Košiciach na Kuzmányho ul. č. 29 za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Peter Rybár
proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35792752 so sídlom v Bratislave na Pribinovej
ul. č. 25 zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave
na Kubániho ul. č. 16 za ktorú koná konateľka a advokátka JUDr. Andrea Cviková o primerané
zadosťučinenie vo výške 2.000 Eur o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k.

K3-16Csp/38/2022-93 zo dňa 7.9.2023 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 2.000 Eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdom prvej
inštancie (výrok II.).

2. V celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorá bola skutkovo vystavaná na tvrdení o existencii práva žalobcu
na primerané zadosťučinenie z dôvodu jeho úspešného uplatnenia spotrebiteľských práv, keď bolo
rozsudkom bývalého Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 14C/1195/2015 zo dňa 7.12.2021 v spojení
srozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.2Co/68/2022zodňa25.8.2022rozhodnuté,žežalovaný
nemá právo na výkon zrážok zo mzdy vyplývajúcich zo siedmych dohôd o zrážkach zo mzdy a uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.769,45 Eur, úroky z omeškania do výšky 5,05 % ročne

zosumy7.313,28Eurod13.10.2015dozaplateniaaúrokovzomeškaniadovýšky5,05%ročnezosumy
456,17 Eur od 24.11.2015 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol.
V uvedenom konaní súd konštatoval, že v uzavretých zmluvách o revolvingovom úvere absentovali
zákonné náležitosti, v dôsledku čoho posúdil zmluvy ako bezúročné a bezpoplatkové. Následne
i dohody o zrážkach zo mzdy súd posúdil ako neprijateľné zmluvné podmienky, a teda ako neplatné.
Na zistený skutkový stav súd aplikoval ust. § 100 ods. 1, § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len OZ) a § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, z ktorých vyvodil

záver o dôvodnosti žaloby, keď v prvom rade potvrdil základ nároku žalobcu na primerané finančné
zadosťučinenie, keďže sa tento v konaní vedenom na bývalom Okresnom súde Košice - okolie pod sp.
zn. 14C/1195/2015 úspešne domohol ochrany svojich spotrebiteľských práv. Pokiaľ ide o rozsah (výšku)
finančnéhozadosťučinenia,poukázanímnajudikatúruNajvyššiehosúduSR,vrátanerozhodnutiasp.zn.6Cdo/127/2017 a porovnaním požadovaného primeraného zadosťučinenia v sume 2.000 Eur s výškou
bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaného tým, že prostredníctvom jednotlivých
splátok a zamestnávateľom žalobcu vykonaných zrážok zo mzdy získal od žalobcu sumu 7.769,45

Eur, o ktorú sumu sa žalovaný bezdôvodne obohatil, priznal výšku primeraného zadosťučinenia 2.000
Eur, čo predstavuje 25,74 % z ujmy preukázateľne vzniknutej žalobcovi. V ďalšom poukázal na to, že
žalobca sa musel voči nekalému konaniu žalovaného brániť súdnou cestou a uplatňoval si voči nemu
finančné plnenie, čo u neho vyvolalo stav právnej neistoty. Je pritom irelevantné, či sa žalobca zúčastnil
nariadených pojednávaní alebo nie. Žalobca musel podať žalobu, vyhľadať právnu pomoc a čakať na

výsledok konania na podklade jeho žaloby, pričom samotné sporové konanie trvalo 7 rokov, čo je značne
dlhé obdobie, počas ktorého každá strana sporu pociťuje stav právnej neistoty a obavu z výsledku sporu.
Žalovanývočižalobcovinedôvodnedlhodobovykonávalzrážkyzomzdy,čomalonepochybnenegatívny
dopad v oblasti finančného zabezpečenia žalobcu a jeho rodiny.

3. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na § 255 ods. 1 CSP

výlučným procesným úspechom žalobcu v spore.

4. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods.
1 písm. b/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu zamietol, eventuálne zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov konania. V odvolaní namietal nezákonné určenie sumy primeraného zadosťučinenia. Hoci
ide o nárok nemajetkovej povahy, súd jeho výšku neurčuje podľa takých skutočností, pričom v konaní ani
žiadne skutočnosti zodpovedajúce takejto povahe uplatneného nároku neboli tvrdené a ani preukázané.
Dôvodnosť jeho odvolacej námietky smerujúcej voči postupu a záverom súdu vyplýva z toho, že súd
v bode 17 odôvodnenia uvádza, že sumu určil ako 25,74, % z ujmy preukázateľne vzniknutej žalobcovi.

Súd žiadnym spôsobom nevysvetlil v odôvodnení rozhodnutia postup, zákonné alebo iné dôvody, na
základe ktorých sumu 2.000 Eur považoval za primeranú a predovšetkým za zadosťučinenie. V ďalšom
sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho procesnou obranou, ktorou poukazoval aj na fakt, že
na základe priznania nároku na úrok z omeškania a jeho úhrady v zmysle rozhodnutia z predošlého
konania bolo v plnom rozsahu negované aj tvrdenie žalobcu o masívnom zásahu do jeho majetkovej

stability spotrebiteľa. Taktiež považuje za nezákonné a pre rozhodovanie o žalovanom nároku za
neúčinný argument, že sporové konanie trvalo 7 rokov. Danú skutočnosť nespôsobil žalovaný ale
vyplynula z procesného postupu konajúceho súdu a z napadaného rozsudku opätovne nevyplýva
žiadna súvzťažnosť medzi uvedenou dĺžkou konania a povahou uplatneného nároku. Samotné kritéria
označené súdom, ktoré má zohľadniť pri určení sumy finančného zadosťučinenia, nemajú povahu,

ktorá by zodpovedala charakteru žalovaného nároku, sú rýdzo materiálneho charakteru a preto nie sú
dôvodom pre uplatnenie finančného zadosťučinenia a ani pre určenie jeho výšky. Z uvedeného dôvodu
sumu 2.000 Eur považuje za neprimeranú s ohľadom na všetky okolnosti prejednávaných vecí.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu ako vecne správny potvrdiť

a priznať plný nárok náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 30.6.2022 sp. zn. 7Cdo/92/2021 a zo dňa 30.1.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017, podľa ktorého
preukazovanie skutočnej výšky škody utrpenej ujmy by bolo z pravidla nereálne. Pokiaľ ide
o samotnú výšku priznaného nároku doplnil, že zákon neustanovuje žiadne kritéria, pričom jediným
kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Vo vzťahu k výške primeraného finančného

zadosťučinenia poukázal taktiež na rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 19.10.2020 sp. zn.
23CoCsp/36/2020, že kritériom pre stanovenie môže byť napríklad výška bezdôvodného obohatenia
veriteľa na úkor spotrebiteľa alebo výška sumy, o ktorú sa chcel obohatiť veriteľ na úkor spotrebiteľa.
Primeranosť finančného zadosťučinenia a posúdenie jej výšky ja dané výlučne do kompetencie
súdu, kde v obdobných konaniach príslušné súdy priznávali spotrebiteľom ďaleko vyššiu hodnotu

primeraného zadosťučinenia, v niektorých prípadoch dokonca totožnú s výškou napríklad získaného
bezdôvodného obohatenia na úkor spotrebiteľa alebo s výškou sumy priznanej rozhodcovským
rozsudkom, ktorý bol zrušený, či výškou sumy vymoženej od spotrebiteľa nezákonným spôsobom.
V súvislosti s posudzovaním výšky primeranosti priznaného zadosťučinenia nemožno opomenúť ani
realitu znehodnocovania peňazí, na ktorú je potrebné prihliadať o to viac, že v prejednávanom prípade

ide o nárok, ktorý nie je úročený. V ďalšom poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
a krajských súdov.

6. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodom
na odvolanie (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou

osobou, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ust. § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Rozsudok verejne vyhlásil 31.5.2024 (§ 378 CSP, § 219 ods. 3 CSP). O termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

8. Predmetom odvolacieho prieskumu bol rozsudok, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 2.000 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a súvisiaci výrok o náhrade trov
konania (výrok II.).

9.Žalovanýnamietalodvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.b/,t.j.,žesúdnesprávnymprocesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j., že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j.,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10.Rozhodnutiusúdunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedalo tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a

§ 205 CSP alebo, že na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná
vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

11. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre zistenie skutkového stavu,

vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 a 2 CSP.
Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd rozsudok ako vecnej
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

12. Správne, vecné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací
súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú
správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé potvrdiť zmenu napadnutého rozsudku. Žalovaný v odvolaní
len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia súd vyporiadal.

13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých zákonných
predpokladov pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi v zmysle § 3 ods. 5 zák.
č. 250/2007 Z.z. a v zhode so súdom prvej inštancie považuje priznané finančné zadosťučinenie vo

výške 2.000 Eur za primerané s ohľadom na kritériá, ktoré súd zohľadnil pri určovaní tejto výšky.

14. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k vyššie uvedeným záverom s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia,
ktoré aplikoval v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky

žalovaného, keďže boli už uplatnené v konaní pred súdom.

15. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dopĺňa, že vychádzajúc zo
zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 tretia veta zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
a z rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít (6Cdo/127/2017, 6Cdo/389/2015) odvolací súd

konštatuje, že možno priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa citovaného
ustanovenia zákona bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia a výška vzniknutej ujmy a bez
toho, aby bolo medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Citované ustanovenie má plniť jednak
funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov odprotiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity
spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich
práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného

práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.

16. Pre posúdenie základu predmetu sporu (priznanie primeraného finančného zadosťučinenia) bolo
preto podstatné, či sú splnené zákonné predpoklady pre požadované priznanie nároku, a to, či si

spotrebiteľ uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom, a či bol úspešný.

17. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia je potrebné
rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti,
alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v
spotrebiteľskej zmluve (porovnaj 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t.j. ani podmienku, aby bol

medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje.

18. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel
od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa

oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie, či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti
alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo
spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré
bybolopotrebnépriurčenívýškyzadosťučineniazohľadniť.Jedinýmkritériomjeprimeranosťfinančného
zadosťučinenia a je vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého prípadu, stanovil

rozsah finančného zadosťučinenia.

19. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania je zrejmé, a táto otázka nebola medzi stranami sporu
sporná, že žalovaný sa v osobitnom súdnom konaní v pozícii žalobcu domáhal ochrany svojich práv
v súvislosti siedmych úverových zmlúv a na to nadväzujúcich siedmych dohodách o zrážkach zo mzdy,

ako aj celkovú výšku poskytnutého úveru 10.170 Eur a výšku bezdôvodného obohatenia 7.769,45
Eur, ktorú mal žalovaný získať na úkor žalobcu a bol povinný mu ju na základe rozhodnutia vydať.
Z rozhodnutia vyplynulo, že všetky úvery boli bezúročné a bez poplatkov, preto mal žalovaný právo
len na vrátenie sumy rovnajúcej sa súčtu poskytnutých istín, t.j. 7.948,63 Eur, pričom žalobca uhradil
žalovanému spolu 15.718,08 Eur. V súlade s § 451 ods. 2 OZ bol žalovaný povinný vydať žalobcovi

bezdôvodné obohatenie vo výške 7.769,46 Eur. V ďalšom z rozhodnutia vyplynulo, že výkon zrážok zo
mzdy vyplývajúcich z dohôd o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov boli pre svoju neprijateľnosť neplatné.
Dohody o zrážkach boli formulované jednostranne v neprospech spotrebiteľa. Žalovaný pri uzavretí
dohody o zrážkach zo mzdy postupoval v rozpore s ust. § 53 ods. 5 OZ a zmluvy o revolvingovom úvere,
dohodách o zrážkach zo mzdy, ktoré boli uzavreté v ten istý deň. V danom prípade išlo o spotrebiteľskú,

typicky formulárovú a vopred pripravenú zmluvu, ktorej podmienky a obsah nemohol žalobca ako
spotrebiteľ ovplyvniť. Žalovaný, ako spotrebiteľ, ktorý, ak chcel získať úver, musel podpísať všetky
predložené dokumenty, s ktorými sa nemohol dôsledne oboznámiť a neboli vysvetlené skutočnosti, ktoré
sa uvádzajú v dokumentoch.

20. Žalovaný tak splnil predpoklad v zmysle § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
ktorý vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. Odvolací súd sa preto stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie o preukázaní podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo
povinnosti žalobcom predložením rozsudku, ktorým žalovaný nemá právo na výkon zrážok zo mzdy
vyplývajúcich z dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov dlžníka č. 850027961 zo dňa 11.7.2013, č.

8500027958 zo dňa 12.7.2013, č. 8500026842 zo dňa 24.6.2013, č. 8500015885 zo dňa 23.10.2012, č.
8500009330 zo dňa 17.1.2012, č. 8500009332 zo dňa 17.1.2012 a č. 8500016884 zo dňa 23.10.2012.
Zároveň bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi sumu 7.769,45 Eur. Uvedeným rozhodnutím bol
judikovaný konkrétny nárok z porušenia práva, ale aj záver súdu, že podmienkou úspešného uplatnenia
nároku na primerané finančné zadosťučinenie nie je preukázanie vzniku ujmy na strane žalobcu.

21.Odvolacísúdzastávanázor,žeprepriznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniasanevyžaduje
vznik ujmy, či už materiálnej alebo nemateriálnej, postačuje hrozba vzniknutej ujmy a postačí, že
spotrebiteľ na podklade spotrebiteľskej zmluvy má plniť to, čo veriteľovi práve pre rozpor so zákonomnepatrí. Odvolací súd zároveň poznamenáva, že v prejednávanej veci táto ujma preukázaná bola, a to
nielen v majetkovej sfére ale aj v nemajetkovej sfére žalobcu, ktorý bol nútený domáhať sa svojho
práva v súdnom konaní, ktoré nepochybne predstavuje negatívny zásah do bežného života spotrebiteľa

a je spôsobilý privodiť mu ujmu v súkromnom živote vo forme strachu, nepríjemných pocitov, neistoty
a podobne. Aj vydania rozhodnutia o tom, že žalovaný nemá právo na výkon zrážok zo mzdy sa musel
žalobca domáhať v súdnom konaní, nakoľko nemal iný účinný prostriedok, ako zabrániť výkonu zrážok
z jeho mzdy v prospech žalovaného.

22. Z uvedeného dôvodu sa preto odvolací súd stotožnil so záverom súdu, že žalobcovi bola spôsobená
majetková ujma, nebyť toho, že bol v základnom konaní aktívny. Zásahom súdu bolo žalovanému
vyslovené, že nemá právo na výkon zrážok zo mzdy vyplývajúcich zo siedmych dohôd o zrážkach zo
mzdy a z iných príjmov dlžníka, pričom žalovaný sa obohatil na úkor žalobcu o sumu 7.769,45 Eur,
ktorá suma mu bola aj reálne zrazená zo mzdy. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi takto vznikla ujma
v uvedenej výške, potvrdená aj rozhodnutím súdu prvej inštancie v spojení s rozhodnutím odvolacieho

súdu.

23. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo
potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, len primeranosť. Je preto na úvahe súdu, aby so
zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

24. Primeranosť výšky finančného zadosťučinenia súd v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne
a logicky odôvodnil a odvolací súd sa s týmto odôvodnením stotožňuje. Aj keď súd v odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobcovi priznal výšku zadosťučinenia 2.000 Eur predstavujúcu 25,74% z ujmy
preukázateľne vzniknutej žalobcovi, odvolací súd dodáva, že pokiaľ sumu 2.000 Eur vydelí počtom

uzavretých dohôd o zrážkach zo mzdy (7), priemerná výška finančného zadosťučinenia pri každej
dohode je 285 Eur. Pokiaľ by sa žalobca domáhal určenia neplatnosti dohôd o zrážkach zo mzdy
a v tej súvislosti i vydania bezdôvodného obohatenia z jednotlivých dohôd samostatnými žalobami,
pri siedmych nárokoch z revolvingových úverov je možné predpokladať, že v konečnom dôsledku
dĺžka trvania jednotlivých konaní mohla byť rovnaká, ako v prípade uplatnenia si týchto nárokov

jednou žalobou. Následne aj uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia z jednotlivých nárokov
samostatnými žalobami by nepochybne malo vplyv na trovy konania strán sporu. V danom prípade
preto postup žalobcu považuje odvolací súd za hospodárny. Rovnako tak je potrebné dodať, že
žalobcovi danom prípade ujma skutočne vznikla tým, že žalovaný sa na jeho úkor obohatil o sumu
7.769,45 Eur. Vzhľadom na uvedené potom odvolací súd považuje výšku finančného zadosťučinenia

2.000 Eur, t.j. priemerne 285 Eur z každej zmluvy samostatne, vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu
za primeranú a bude viesť žalovaného, ako silnejšiu zmluvnú stranu, nezneužívať jeho dominantné
postavenie v právnom vzťahu, ak k takémuto konaniu a k správaniu, aby nedochádzalo k porušovaniu
práv spotrebiteľa.

25.Vodvolacejnámietkežalovaného,ževuvedenomrozhodnutísúdnerozhodovalnazákladežiadneho
skutkového alebo právneho záveru týkajúceho sa výšky úrokov, odvolací súd poznamenáva, že súd
vychádzal z rozsudku bývalého Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 14C/1195/2015, v ktorom bolo
konštatované, že žalovaný nemá právo na výkon zrážok zo mzdy vyplývajúcich z dohôd o zrážkach zo
mzdy a z iných príjmov dlžníka vo vzťahu k siedmym revolvingovým úverom s poukazom na to, že boli

vyhodnotené ako bezúročné a bez poplatkov. V základnom konaní súd zistil, že žalovaný sa na úkor
žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 7.769,46 Eur, ktorú mu následne žalovaný titulom bezdôvodného
obohatenia mal vydať. Z uvedeného dôvodu je preto odvolacia námietka žalovaného nedôvodná.

26. Žalovaný podaným odvolaním odôvodnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 psím. b/, f/ a h/ CSP,

ktoré v prejednávanej veci nie sú dané, a preto odvolací súd postupoval podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
a konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozsudku vo výroku I. a v súvisiacom výroku II. o trovách
konania ako vecne správny a doplnil na zdôraznenie jeho správnosti ďalšie dôvody.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný,
preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.
O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc § 251 CSP.28. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).