Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. december 2021

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-5S/14/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200126
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8020200126.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a

sudcov JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu V+S
Welding, s.r.o., so sídlom Stöcklova 37/22, 085 01 Bardejov, IČO: 36 677 892, zastúpeného konateľom
K. T., právne zastúpeného JUDr.Andrianou Kmecovou, MBA, advokátkou, so sídlom v Hlavná 11, 080
01 Prešov, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974
01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 28.novembra
2019 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 28. novembra 2019 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX a vec v

r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

P r i z n á v ažalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Závery správnych orgánov a obsah administratívneho spisu

1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prvostupňové

rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 3.mája 2019 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX, ktorým správca
dane podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 10 235 eur na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2016, t. j. znížil nadmerný odpočet zo sumy 32
227,85 eura na sumu 21 992,85 eura daňovému subjektu, potvrdil.

2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný poukazom na odvolanie daňového subjektu voči rozhodnutiu
správcu dane, v ktorom citoval príslušné ustanovenie § 44 ods. 1 Daňového poriadku, ako aj čl. 2 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má žalobca za to, že boli porušené jeho procesné práva.
Nesprávne bol zistený skutkový stav, nedostatočne a v neprospech kontrolovaného daňového subjektu
boli vyhodnotené dôkazy, čím došlo, ako už súd uviedol, k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Zároveň
žalobca argumentoval tým, že spoločnosť má dlhodobo dobré meno, aj svojich obchodných partnerov.
Žalobca tvrdí, že v predmetnom zdaňovacom období si objednal zváračské práce od zhotoviteľa
spoločnosti LEWEL, s.r.o. na základe písomnej uzatvorenej zmluvy o dielo z 01.01.2016, ktoré práce
zabezpečili uvedenej spoločnosti subdodávatelia. Argumentoval aj tým, že v uvedenej zmluve o dielo

si objednal práce u spoločnosti LEWEL, s.r.o. a táto si vždy osobne vyzdvihla materiál k vykonaniu
zváračských prác, teda výrobných dielov na jednotlivé komponenty pre výrobu bankomatov. Podľa
daňového subjektu je primárne potrebné objasniť otázku dôkazného bremena daňového subjektu, ktorú
podľa neho preukázal daňový subjekt v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku. V záujmeobozretnosti daňový subjekt vylúčil akékoľvek pochybnosti o možných budúcich komplikáciách a to
uzatvorením zmluvy o dielo. Ďalej tvrdil, že ak spoločnosť LEWEL, s.r.o. neuniesla svoje dôkazné
bremeno, nie je to na neprospech neho ako objednávateľa daného diela. Ďalej uviedol, že v prospech

preukázania tvrdení svedčia aj faktúry, dodacie listy, preberací protokol, výdajky zo skladu, bankové
výpisy, ako aj výpovede svedkov, ktorí boli prítomní pri manipulácii s tovarom. Ďalej dôvodil tým daňový
subjekt, že navrhol k svedeckým výpovediam doplniť uvedené výpovede svedkov, nakoľko správca
dane tvrdenia bez akéhokoľvek preukázania vyhodnotil v neprospech daňového subjektu. Argumentoval
aj tým, že závery správcu dane bez akéhokoľvek náležitého odôvodnenia a vysporiadania sa so

všetkými námietkami daňového subjektu spôsobujú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a
preto odmieta akúkoľvek účasť na konštatovanom reťazci a uvádza, že dôsledné skúmanie reálnosti
obchodov pre odpočet DPH v súvislosti s bojom proti daňovým podvodom nie je možné založiť na
systéme zodpovednosti bez zavinenia. Ďalej uviedol, že tvrdenia správcu dane, že daňová povinnosť
nevznikla, je v rozpore s tým, že zo strany daňového subjektu vo vzťahu k spoločnosti LEWEL, s.r.o. bola
predmetná faktúra vystavená len formálne, a že v tomto obchodnom vzťahu výroba výrobných dielov

realizovaná nebola, že ide o fiktívne plnenie, ktoré vlastne daňový subjekt v odvolaní namieta.

3. Finančné riaditeľstvo ako odvolací orgán v zmysle § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal
odvolaním napadnuté rozhodnutie a zo spisového materiálu zistil tento skutkový stav.
Daňový úrad Prešov vykonal u daňového subjektu - žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie august 2016. Daňová
kontrola začala 14.11.2016 Spornou faktúrou vystala faktúra č. XXXXXXX zo dňa 30.08.2016 od
dodávateľa LEWEL, s.r.o. v celkovej sume 61 410 eur, z toho DPH vo výške 10 235 eur za výrobu
výrobných dielov podľa potvrdenej prílohy za obdobie august 2016 (445 ks x 115 eur), z ktorej si daňový
subjekt uplatnil právo na odpočítanie dane.

4. Dodávateľ spoločnosť LEWEL, s.r.o. mal kontrolovaného daňovému subjektu - žalobcovi dodať
zvarenétrezorovésteny,pričommateriáltrezorovýchstienpochádzalodžalobcuadodávateľzazaviazal
poskytnúť zváračské práce podľa poskytnutých výkresov od žalobcu. Medzi zmluvnými stranami bola
uzatvorená aj zmluva o dielo, ktorá bola správcovi dane predložená. Zváranie predmetných trezorových

stien malo byť spoločnosťi LEWEL, s.r.o. (A. D.) dodané od spoločnosti TOSTAR s.r.o. (A. E.), ktorej
tieto služby mali dodať spoločnosti Chaňana s.r.o. a Warrior Company, s.r.o. (F. F.) a týmto na základe
zmluvy malo poskytovať práce občianske združenie RÓMOVIA NAPREDUJÚ DOPREDU (B. O.).

5. Z vykonaného dokazovania správca dane mal za preukázané, že spoločnosť LEWEL, s.r.o.

nemala žiadnych zamestnancov ani nevlastnila žiadne vozidlá. Jej hlavnou obchodnou činnosťou
bola prevádzka pohostinstva. A. E. vo svojej výpovedi uviedol, že predmetom dodania bolo zváranie
trezorových stien, pričom materiál bol preberaný v spoločnosti žalobcu, odovzdával ho p. O. a ten bol
následne prevezený autom VW R., ev. č. XXXCX a vozíkom č. XXXYD, ktorý bol zapožičaný p. E. do
skladu na B. ul. XX v E., kde bol spracovaný spoločnosťou Chaňana, s.r.o. a Warrior Company, s.r.o.

SpoločnosťWarriorCompany,s.r.o.podľavyjadreniajehokonateľapredKÚFSuviedla,ženevykonávala
podnikateľskú činnosť. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ani spoločnosť Chaňana, s.r.o. nemala
v rokoch 2015 a 2016 žiadnych zamestnancov a nevykonávala podnikateľskú činnosť. Spoločnosť
Warrior Company, s.r.o. nemala ani žiadnych zamestnancov a iba na základe zmluvy spolupracovala
s občianskym združením RÓMOVIA NAPREDUJÚ DOPREDU, ktorej štatutárnym zástupcom bol B.

O., ktorý mal zabezpečovať pracovníkov a týchto vyplácať v hotovosti. Správca dane vykonal miestne
zisťovanie u predmetného občianskeho združenia dňa 02.05.2017, pričom B. O. v rámci tohto zisťovania
uviedol, že so spoločnosťou Warrior Company, s.r.o. mal uzatvorenú zmluvu o prepožičaní pracovníkov,
ktorú uzatvoril s F. F., podľa potreby premiestňoval brigádnikov na rôzne miesta na východnom
Slovensku, medzi ktorými bolo aj pracovisko v Košiciach. Nepamätal si, či ľudia, ktorí pracovali v

Košiciach, mali aj oprávnenie na výkon zváračských prác. Platby im vyplatil v hotovosti. Správca dane
zistil, že občianske združenie nemalo oprávnenie na výkon zváračských prác a taktiež, že predmetné
združenie zamestnávalo zamestnancov iba do 06.06.2016, teda v kontrolovanom zdaňovacom období
nemalo žiadnych zamestnancov.

6. Na základe uvedeného správca dane, ako aj žalovaný uzatvorili, že dodanie výrobných dielov
nebolo uskutočnené tak, ako to deklaroval daňový subjekt žalobca si neoprávnene uplatnil právo na
odpočítanie dane z faktúry od dodávateľa LEWEL, s.r.o. za výrobu výrobných dielov. Správne orgány
taktiež konštatovali, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou, keď si zváračské práce objednal oddodávateľa, ktorý nemal priestory ani kvalifikovaných zamestnancov na vykonávanie zváračských prác
a jeho hlavnou činnosťou, ktorou sa zaoberal, bola pohostinská činnosť. Konštatoval, že je v súlade so
zásadou poctivého obchodného styku, ak konateľ obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu

a rozsahu činnosti, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o
subjektov, v spolupráci s ktorými tak činí. Pričom vyslovil, že takéto vedomosti štatutárnemu orgánu
žalobcu zjavne chýbali, preto právne uzavrel, že výkon takéhoto práva na podnikanie nepožíva podľa
§ 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu.

7. Zároveň správny súd poukazuje na to, že žalovaný ako odvolací orgán sa vyporiadal v odôvodnení
rozhodnutia s odvolacími námietkami daňového subjektu.

II.

Žalobné dôvody

8. Žalobca poukázal v žalobe na priebeh daňovej kontroly, na vydané rozhodnutia, na zmluvu o dielo
uzavretúsospoločnosťouLEWEL,s.r.o.anamietal,žep.B.O.oznámildaňovémuúradumenázváračov
a zároveň predložil kópie občianskych preukazov týchto osôb. Podľa názoru žalobcu má správca dane

týchto zváračov vypočuť a nemohol zamietnuť relevanciu týchto dôkazov iba na tom tvrdení, že neboli
predložené ich zváračské preukazy.

9. Žalobca taktiež argumentoval, že svojho dodávateľa LEWEL, s.r.o. si preveril prostredníctvom
dostupných zdrojov a možnosti, teda prostredníctvom webstránky finstat, taktiež preveril, či je platcom

DPH, či nie je dlžníkom vo vzťahu k štátu, preveril dodávateľa prostredníctvom stránky obchodného
registra, teda či má oprávnenie na vykonávanie zváračských prác, ktoré mal dodávateľ od 02.06.2017.
Taktiež uviedol, že pred začiatkom spolupráce si dodávateľa preveril tým, že si nechal urobiť skúšobné
diely s požadovaným termínom dodania a v požadovanej kvalite. Po týchto skúšobných prácach sa s
dodávateľom dohodol na spolupráci a uzavrel s ním zmluvu o dielo, ktorá je súčasťou administratívneho

spisu správcu dane. Taktiež konštatoval, že až na základe reálne uskutočneného zdaniteľného plnenia
vystavil faktúru č. XXXXXXX.

10. Ďalšou žalobnou námietkou bola otázka rozloženia dôkazného bremena daňového subjektu.
Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn.: 6Sžf/10/2012 z 28.11.2012, ako aj na rozhodnutie C-354/2013

Optigen Ltd bod 47. Na základe uvedeného uviedol, že dôkazné bremeno žalobcu nie je absolútne a
vzťahovalo sa len k povinnosť preukázať nárok na odpočítanie dane z faktúry vystavenej dodávateľom
LEWEL, s.r.o. teda žalobca nemôže niesť zodpovednosť za nedostatky zavinené týmto subjektom.
Podľa názoru žalobcu nemožno rozširovať dôkazné bremeno aj na preukázanie skutočností, na ktoré
sa vzťahovala dôkazná povinnosť dodávateľa. Ak teda dôkazné bremeno z prijatých plnení nesplnil

dodávateľ LEWEL, s.r.o. od svojich subdodávateľov, potom toto plnenie sa musí posúdiť samostatne.
Taktiež poukázal na skutočnosť, že v zmysle uzatvorenej zmluvy medzi žalobcom a dodávateľom mal
dodávateľ tieto práce vykonať sám, čím teda samotný dodávateľ porušil zmluvné povinnosti. Žalobca
uviedol, že bol dobromyseľný v tom, že jeho dodávateľ výkon práce v súlade s ustanoveniami zmluvy
o dielo, keďže samotná zmluva je koncipovaná tak, že vylučuje akékoľvek subdodávateľské vzťahy. Na

základe uvedeného mal za to, že v dôkaznej núdzi je jeho dodávateľ a nie žalobca.

11. Žalobca poukázal na dôkazy svedčiace v jeho prospech a to na faktúru č. XXXXXXX, dodací list,
preberací protokol, výkresovú fotodokumentáciu, príjemky a výdajky zo skladu a na sklad, bankové
výpisy o úhrade za vykonané služby a výpovede svedkov, ktorí boli prítomní pri manipulácii predmetného

tovaru a to p. S., p. K., p. E., p. T., p. O., p. R. a p. D., ako aj p. S. (zamestnanca SBAJ INMARKT,
s.r.o., ktorá zabezpečovala strážnu službu v objekte, v ktorom má prevádzku spoločnosť žalobcu a ktorý
potvrdil existenciu vozidiel a skutočnosť, že konateľ spoločnosti LEWEL, s.r.o. jazdil do areálu a mal
voľný vstup do areálu.

12. Žalobca taktiež namietal vyhodnotenie dôkazov, keďže z jednotlivých svedeckých výpovedí je
zrejmé, že títo potvrdili dodanie diela daňovému subjektu, vyhotovenie faktúr, prijatie platieb na účet a
popísali priebeh akéhokoľvek dôkazu preukazujúceho ich tvrdenia. Uviedli, že žalovaný tieto tvrdenia
vyhodnotil ako keby svedkovia všetko popreli.13. Žalobca taktiež navrhol znalecké dokazovanie z oblasti strojárstva a ekonómie, ktoré by bolo
spôsobilé potvrdiť, že v danom prípade došlo k zdaniteľnému plneniu tak, ako to tvrdí žalobca.

Podľa názoru žalobcu uvedený dôkaz je spôsobilý potvrdiť, že uvedené zváračské práce boli dodané
spoločnosťou LEWEL, s.r.o. v kontrolovanom období. Poukazujúc na to, že žalovaný nereflektoval
návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania, má žalovaný za to, že nedošlo k dostatočnému zisteniu
skutkového stavu.

14. Žalobca taktiež odmietal účasť na konštatovanom reťazci a uviedol, že nemožno založiť
zodpovednosť žalobcu bez jeho zavinenia. Zároveň uviedol, že ak je daňová povinnosť v reťazci
dodávateľov a ich subdodávateľov v niektorom článku nevymožiteľná, dôsledky ich podvodného konania
nie je možné prenášať na tých, ktorí sa podvodov nezúčastnili a dane riadne platia.

15.Záveromžalobcanamietalzáverysprávcudaneoformálnomvystavenípredmetnejfaktúry,nakoľkov

takomto prípade by išlo o fiktívne plnenie bez reálnej výroby výrobných dielov, pričom v takom prípade je
dôkazné bremeno na strane správcu dane, ktorý je povinný preukázať, že žalobca sa podieľa na plnení,
ktoré je spojené s daňovým únikom, avšak v uvedenom prípade k preukázaniu takýchto skutočností
nedošlo.

III.
Vyjadrenie žalovaného

16. K žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 20.04.2020 vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na skutkových
a právnych okolnostiach uvedených v napadnutých rozhodnutiach a navrhol žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Zároveň sa vyjadril aj k návrhu na odkladný účinok, pričom poukázal na to, že neboli splnené
zo strany žalobcu dôvody na odkladný účinok, preto navrhol správnemu súdu návrh odkladného účinku
zamietnuť.

IV.
Replika žalobcu

17. K podanému stanovisku k podanej žalobe sa vyjadril písomným podaním zo dňa 20.05.2020 právny
zástupca žalobcu, ktorý zotrval na dôvodoch podanej žaloby a navrhol žalobe vyhovieť a rozhodnutie
žalovanéhozrušiťavecvrátiťprvostupňovémusprávnemuorgánunaďalšiekonanie.Eštepredvydaním
samotného rozhodnutia právna zástupkyňa žalobcu písomným stanoviskom zo dňa 01.12.2021 doplnila

právnu argumentáciu k podanej správnej žalobe, pričom správny súd argumentuje tým, že uvedené
doplnenie právnej argumentácie k podanej správnej žalobe bolo podané po lehote dvoch mesiacov.

V.
Závery správneho súdu

18. Správny súd s poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho
poriadku (ďalej len „SSP“) postupoval pri preskúmaní napadnutých rozhodnutí v intenciách uvedených

ustanovení tohto zákona.

19. Uznesením zo dňa 21.05.2020 č. k.: 5S/14/2020-69 zamietol správny súd návrh žalobcu na priznanie
odkladného účinku.

20. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chránených záujmov fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.21. Podľa § 2 ods. 2 SSP. každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok

ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

22. Podľa § 191 ods. 1 SSP, Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,

b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

23. Správca dane podľa názoru súdu postupoval pri daňovej kontrole v zmysle ustanovenia § 3 ods.
1 Daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných

právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ich osôb.

24. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,

ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

25. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

26. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,

vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.

27. Podľa § 3 ods. 9 Daňového poriadku, správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo
zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

28. V daňovej kontrole platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia. Správca dane nie je povinný
vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Správca dane iba prejednáva dôkazy platiteľom

predložené, čo vyplýva zo skutočností, že dôkazná povinnosť je na strane platiteľa.

29. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie

bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

30.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.31. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

32. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

33. Podľa § 44 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.

34. Na základe uvedeného správca dane preveruje prípustnosť, prípadne akceptovateľnosť právnych

úkonov vo vzájomných záväzkových vzťahoch daňových subjektov z pohľadu daňových následkov.
Daňovými následkami je vznik daňových povinností podľa hmotnoprávnych daňových zákonov. Daňový
poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty
splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných

skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

35. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (zákon o DPH), právo odpočítať
daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť.

36. Podľa § 19 ods. 1 prvej vety zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa § 19 ods.
2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

37.Podľa§49ods.2písm.a/zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

38. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle § 51 ods. 1 zákona o DPH je viazané na kumulatívne
splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, pričom nesplnenie už jednej z nich vylučuje
priznanie nároku.

39. Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o
predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

40. Základnou podmienkou uplatnenia odpočítania dane je dodanie tovaru alebo služby na základe

ktorého vznikla daňová povinnosť. Z dôvodu priznania odpočítania dane je platiteľ povinný preukázať
(dôkazné bremeno je na ňom), že pri tejto službe vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke
(vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru resp. služby
faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra bez ďalšieho nie je dôkazom
o tom, že daňový subjekt skutočne nadobudol tovar, resp. službu, pri ktorom vznikla daňová povinnosť.

41. Prijatie faktúr s formálne splnenými náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH ešte nezakladá
podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých faktúr. Zákonné podmienky, po
splnení ktorých vzniká platiteľovi nárok na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii,
v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne

preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v
subjekte. Uvedené kontrolovaný platiteľ nesplnil.42. Aj napriek tej skutočnosti, že žalobca ako platiteľ dane predložil faktúru č. XXXXXXX zo dňa
30.08.2016 s dátumom zdaniteľného obchodu 31.08.2016 od dodávateľa LEWEL, s.r.o., Bardejov v
celkovej sume 61 410,00 eur, z toho DPH 10 235,00 eur za výrobu výrobných dielov podľa potvrdenej

prílohy za obdobie august 2016 o počte 445 ks x 115 eur, z ktorej si daňový subjekt - žalobca uplatnil
právo na odpočítanie dane, správca dane túto faktúru neuznal.

43. Správny súd s poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia preskúmal napadnuté
rozhodnutia,akoajkonanie,ktoréichvydaniupredchádzalo,oboznámilsasobsahomadministratívneho

spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, preto rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil
žalovanému ako odvolaciemu orgánu na ďalšie konanie.
Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného, ktorý ako odvolací orgán odvolaniu žalobcu
nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie na základe odvolania žalobcu dňa 28.11.2019 pod príslušným
číslom XXXXXXXXX/XXXX potvrdil, pričom správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku určil
daňovému subjektu, t. j. žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 10 235,00 eur na DPH za

zdaňovacie obdobie august 2016, pričom mu znížil nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie
august 2016 zo sumy 32 227,85 eur na sumu 21 992,85 eur. Žalovaný ako odvolací orgán totožne
ako správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt, teda žalobca si uplatnil právo na odpočítanie
dane v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, pretože správca dane dospel k záveru, že
spoločnosť LEWEL, s.r.o. nedodala zváračské práce tak, ako to žalobca dôvodil predloženou faktúrou

č. XXXXXXX zo dňa 30.08.2016.

44. Správny súd poukázal na rozhodnutie správcu dane, ktorý podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku
v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani,
pričom správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal

daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať, alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných
predpisov. Správny súd v prvom rade poukazuje na to, že bolo potrebné počas výkonu daňovej kontroly
správcom dane bezpochyby zistiť, či boli správcovi dane oznámené mená osôb tak, ako to deklaroval
žalobca v jednak pripomienkach k protokolu, ako aj v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. Ide o
mená osôb, ktoré mali vykonať zváračské práce, čo vyplýva jednak z odôvodnenia žalobných námietok,

ale aj z odvolacích námietok žalobcu.
Žalovaný sa k uvedenému bodu vo svojom vyjadrení ani vo svojom rozhodnutí nevyjadril a správca
dane podľa správneho súdu tak nedostatočne zistil skutkový stav veci potrebnej na rozhodnutie vo
veci samej, nakoľko výsluch uvedených osôb môže prispieť k zisteniu skutočného stavu veci a preto
je potrebné doplniť dokazovanie o výsluchy týchto svedkov. Ak správca dane tento dôkaz vykoná

tak, ako ho navrhoval žalobca v priebehu vyrubovacieho konania, môže správca dane dospieť k
správnemu záveru. Vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu pre nevykonanie výsluchu
navrhovaných svedkov poukazuje správny súd aj na skoršie rozhodnutie Finančného riaditeľstva z
31.07.2018 pod č. XXXXXXXXX/XXXX, ktoré rozhodlo o odvolaní voči rozhodnutiu, ktorým správca
dane určil daňovému subjektu rozdiel v sume nadmerného odpočtu 13 235 eur na DPH za zdaňovacie

obdobie august 2016, t. j. znížil nadmerný odpočet na DPH zo sumy 32 227,85 eur na sumu 18
992,85 eura. Žalovaný rozhodnutie zrušil z dôvodu, že správca dane nezistil dostatočne skutkový
stav pri kontrolovanom zistení týkajúcom sa dodania služby - výroba výrobných dielov, čím konal v
rozpore s Daňovým poriadkom, ako aj zákonom č. 222/2004 Z. z. o DPH. Ku kontrolovanému zisteniu
týkajúceho sa faktúry za reklamu odvolaní orgán skonštatoval, že správca dane zistený skutkový stav

nesprávneprávneposúdil.Spoukazomnatúskutočnosť,žefinančnériaditeľstvoargumentovalotým,že
jepotrebné,abysprávcadanedoplnildokazovanieovýsluchsvedkovatokonkrétneS..A.D.aabyzvážil
aj vypočutie ďalších svedkov, ktorí boli navrhovaní zo strany daňového subjektu, považuje uvedené
správny súd za nesplnenie povinnosti správcu dane vykonať uvedený pokyn odvolacieho orgánu za
dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane pre nedostatočne zistený skutkový stav.

45. Argumentáciou daňového subjektu, ktorý namietal, že správca dane prijal tézu, že keďže neboli
predložené zváračské preukazy, informácie o totožnosti zváračov považoval za irelevantné a vôbec
sa nezaoberal týmito návrhmi žalobcu. Žalobca ďalej namietal, že ich správca dane nezohľadnil ani
nevypočul. Odvolací orgán k tomu uviedol, že v prvom rade správca dane vychádzal zo zistenia, že

občianske združenie nemalo vôbec oprávnenie na výkon zváračských prác a v čase deklarovaného
zdaniteľného obchodu nemalo zamestnancov. V druhom rade správca dane nebol povinný vyhľadávať
zváračov, ktorí mali predmetné práce vykonať. Skutkové okolnosti však nasvedčovali tomu, že
uvedené mená zváračov, ako aj ich doklady predložené zo strany občianskeho združenia RÓMOVIANAPREDUJÚ DOPREDU mali byť predložené. Tieto skutočnosti však neboli dostatočným spôsobom zo
strany správcu dane deklarované, ani potvrdené ale ani vyvrátené.

46.Správnysúdpoukazujenato,žezákladnýmprincípomvýberudanezpridanejhodnotyakonepriamej
dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy dane z pridanej hodnoty zaplatenej v cene prijatých
tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich dani z pridanej
hodnoty. Daň z pridanej hodnoty je súčasťou ceny a preto je ňou zdaňovaný predaj tovaru a služieb
v každej fáze výroby a distribúcie okrem oslobodených transakcií. Platiteľ si môže od dane, ktorú má

odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný
platiteľ ako súčasť ceny. Uvedený princíp sa však uplatní iba vtedy, ak platiteľ preukáže, že deklarovaný
tovar nadobudol od konkrétneho platiteľa dane z pridanej hodnoty a že mu daň z pridanej hodnoty aj
v cene tovaru zaplatil. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2016, sp. zn.
3Sžf/104/2015, publikovaný v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 4/2017).

47. Preukazovanie práva na odpočet DPH vyplýva jednak z hmotnoprávnych podmienok stanovených
zákonom o DPH, ale taktiež je prepojené aj na procesnoprávne podmienky zakotvené v daňovom
poriadku. Zákon o DPH vychádza z predpokladu, že zdaniteľný obchod reálne prebehol. Povinnosť
preukázania reálneho uskutočnenia dodávky tovaru alebo služieb, teda vyplýva z daňového poriadku
ako procesného predpisu upravujúceho daňové konanie. Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná

povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát
obtiažne a pomerne nejednoznačné. V zásade však platí, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo
vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by vo
vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol obchod
uskutočnený, aby v budúcnosti nemohli vzniknúť pochybnosti o jeho realizácii, teda je potrebné, aby

dokázal preukázať, že dodanie tovaru, resp. služby, špecifikované vo faktúre, bolo dodané daňovému
subjektu konkrétnym dodávateľom v deklarovanom zdaniteľnom období, v deklarovanom rozsahu ako
aj iné skutočnosti vyplývajúce z faktúry.

48. Z rozhodnutia veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zloženého

z predsedu senátu A.. A. Z. a členov senátu A.. T. Q., A.. A. T., S.., A.. Z. R., A.. A. U., A.. G. N.
a Z.. S. Z. zo dňa 18. mája 2021, sp. zn. 1Vs/1/2020, z ktorého vyplýva: „Pokiaľ daňové orgány
opierajú svoje závery o to, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, musia mu predtým umožniť toto
bremeno uniesť a vykonať ďalšie ním navrhované dôkazy, ak tieto smerujú k preukázaniu riadneho
uskutočnenia dodávok.“ Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia taktiež vyplýva: „24. Senát 8S zaujal

názor, že rozsah dôkaznej povinnosti daňového subjektu je obmedzený na okolnosti na jeho strane,
pričom tento nezodpovedá za porušenia povinností svojho dodávateľa, ibaže sa vedome zúčastňuje
podvodného konania v snahe získať pre seba (alebo pre iného) daňovú výhodu. Uvedené je podporené
obsažnou judikatúrou tak najvyššieho súdu (napr. 2Sžf/4/2009; 5Sžf/97/2009; 3Sžf/1/2010; 3Sžf/1/2011;
6Sžf/19/2011; 8Sžf/32/2014 a pod.), ako aj rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ (napr. vo veciach

Optigen Ltd (C-354/03); Fulcrum Electronics Ltd C-353/03); Bond House Systems Ltd (C-484/03); Kittel
(C-439/04); Inter-Mark Group (C-530/09). Predkladajúci senát poukázal na to, že v rámci daňového
konania nebolo podvodné konanie žalobcu preukázané ani len správcom dane tvrdené.
28. Senát 8S uviedol, že vo svojej rozhodovacej praxe opakovane pripustil poskytnutie ochrany
dobromyseľnému nadobúdateľovi zdaniteľného plnenia v prípade, ak plnenie bolo poskytnuté za

štandardných okolností, ako k nemu dochádzalo v rámci predchádzajúcej obchodnej praxe, hoc na
strane dodávateľa došlo k podvodnému konaniu (napr. rozhodnutia sp. zn. 8Sžfk/7/2018, sp. zn.
8Sžfk/16/2018, sp. zn. 8Sžfk/42/2018 a pod.) „Mal za to, že primeranosť ostražitosti daňového subjektu
zodpovedá aj rutinizácii obchodných procesov, a preto ak zdaniteľné plnenie má prebehnúť za totožných
podmienok ako dovtedy, existencia tovaru nie je spochybnená, kúpna cena je zaplatená štandardným

spôsobom a v rámci komunikácie nedôjde k neodôvodneným rozdielom oproti bežnému/zaužívanému
obchodnému styku, daňový subjekt nemá dôvod spochybňovať oprávnenie svojho dodávateľa nakladať
s predmetom zdaniteľného plnenia.
34. Veľký senát sa stotožňuje s názorom predkladajúceho senátu v tom, že samotná svedecká výpoveď
štatutárneho zástupcu dodávateľa o tom, že sa nijako nepričinil o dodanie deklarovaného tovaru

žalobcovi, nemusí stačiť a v okolnostiach prípadu ani nestačí pre spoľahlivý záver o nepreukázaní
uplatneného nároku na odpočítanie dane. Rozpor predmetnej svedeckej výpovede s tvrdeniami žalobcu
a predloženými dokladmi, ktoré nasvedčujú inej, v realite uskutočniteľnej verzii obchodnej transakcie,
musí byť žalobcovi umožnené v konaní odstrániť vykonaním navrhnutých dôkazov a komplexnýmvyhodnotením skutkových zistení. Na žalobcovi totiž leží dôkazné bremeno, ako to sám konštatoval i
sťažovateľ.
35. Pokiaľ teda sťažovateľ opiera svoje závery o to, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, musí mu

predtým umožniť toto bremeno uniesť a vykonať ďalšie ním navrhované dôkazy, ak tieto smerujú k
preukázaniu riadneho uskutočnenia dodávok.
36. Veľký senát na druhej strane súhlasí so sťažovateľom v tom, že zistenia správcu dane, najmä
svedecká výpoveď K. K., boli celkom iste dôvodom pre vznik pochybností o pravdivosti žalobcom
predložených dokladov a údajov v nich uvedených. Tieto objektívne podložené pochybnosti však po

ich oznámení žalobcovi mali podľa zákona viesť k tomu, aby sa žalobcovi vytvoril priestor, aby vysvetlil
nejasnosti a pravdivosť údajov riadne preukázal. Svedectvo K. K. totiž s ohľadom na ostatné žalobcom
predložené doklady nemožno považovať za jednoznačný a nevyvrátiteľný dôkaz o neuskutočnení
dodávok tak, ako ich žalobca deklaroval. Žalobca totiž uskutočnenie obchodov preukazoval ďalšími
dôkazmi o prevzatí tovaru žalobcom na sklad, o jeho preprave, ktoré sťažovateľ v podstate ignoroval a
vybavil ich tým, že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad.

37. Veľký senát podporuje sťažovateľa i v tom, že je nanajvýš neštandardné, že konateľ dodávateľa C.
N. previedol svoj obchodný podiel v spoločnosti AGRODREVO s. r. o. na tretie osoby (najprv na O. Š.
a potom na K. K.), ktoré zjavne nemali v úmysle podnikať a ani nevedeli, čo nadobúdajú a aké im z
toho vyplývajú práva a povinnosti. Rovnako je podozrivé, keď bývalý konateľ a spoločník si ponechá
oprávnenie konať za spoločnosť a nechá si od pravdepodobne nič netušiaceho nového konateľa a

spoločníka podpísať plnomocenstvo, osobitne za situácie, keď spoločnosť po zmene v osobe spoločníka
a konateľa prestane spolupracovať so správcom dane a plniť si daňové povinnosti.
39. Je treba však zároveň upozorniť, že úlohou správcu dane v danej veci nebolo skúmať pravosť
listín či platnosť úkonov osôb konajúcich za zdaniteľné osoby, ale overiť či tvrdenia žalobcu a ním
deklarované obchody, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane na vstupe, zodpovedajú skutočnosti, a

či nadobudnuté tovary použil na svoje zdaniteľné plnenia. Veľký senát dáva znovu do pozornosti, že
žalobca vo vyjadrení k protokolu predložil okrem faktúr aj dodacie listy (hoci nepodpísané), označil
osobu, ktorá mala tovar od dodávateľa prevziať, ďalej predložil doklady o čiastočných bezhotovostných
úhradách faktúr a čiastkovom započítaní práv a záväzkov zmluvných strán a tiež doklady o uskutočnení
prepravy tovaru a úhrade jej nákladov. Žiadne z týchto dokladov daňové orgány nevyhodnotili, len

naznačili ich nehodnovernosť. Nevykonali výsluch C. N. a K. H., ktorých výpovede sú vo vzťahu k
pochybným skutočnostiam relevantné a mohli objasniť uzavretie obchodov aj ich tvrdenú realizáciu.

49. Na základe uvedených skutočností, na ktoré poukázal správny súd vyššie, má za to, že predmetné
rozhodnutie žalovaného zrušil z dôvodu uvedeného v ustanovení § 191 ods. 1 písm. e) SSP, nakoľko

nebol dostatočne zistený skutkový stav veci pre rozhodnutie a preto správny súd dospel k záveru, že
je potrebné zo strany správcu dane vykonať určité postupy k tomu, aby mohol dospieť k záveru, že
skutkový stav je dostatočne zistený preto, aby mohol správne argumentovať a teda dospieť k záveru, že
žalobca splnil alebo nesplnil ako daňový subjekt svoje povinnosti vyplývajúce z príslušných ustanovení
zákona o dani z pridanej hodnoty, ako aj z príslušných ustanovení Daňového poriadku. S dôrazom

na už zrušujúce rozhodnutie, na ktoré správny súd poukázal, uvedené skutočnosti vyplývali preto, aby
správca dane zrealizoval uvedené odporúčania, ktorými bol de facto prvostupňový správny orgán z
rozhodnutia finančného riaditeľstva právne viazaný. Pokiaľ nevykonal všetky dostupné dôkazy na to,
aby dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, správny súd aj napriek tým skutočnostiam, že neboli
vykonané uvedené výsluchy osôb, ako to odporúčal odvolací orgán, rozhodnutie správcu dane, ktoré

vydal na základe takto nedostatočne zisteného skutkového stavu 03.05.2019, žalovaný ako odvolací
orgán rozhodnutím, ktoré je predmetom preskúmania v danom konaní, dňa 28.11.2019 potvrdil ako
vecne správne rozhodnutie aj napriek tomu, že neboli vykonané tie pokyny, ktoré vo svojom zrušujúcom
rozhodnutí zo dňa 31.07.2018 správcovi dane dal. Šetrením správcu dane, ako vyplýva z vykonaného
dokazovania, doplnil iba výsluch S.. A. D., konateľa dodávateľa spoločnosti LEWEL, s.r.o., avšak

nevykonal ďalšie vypočutia svedkov, ktoré by potvrdili, resp. vyvrátili skutočnosti uvádzané žalobcom
jednak v pripomienkach k protokolu, ako aj odvolacích námietkach voči prvostupňovému rozhodnutiu.

50. Správny súd argumentuje ďalej poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4Sžf/30/2014
zo dňa 17.02.2015, podľa ktorého aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi

dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo
daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný
hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musízodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
Zásada objektívnej pravdy pritom ovládajúce daňového konania nepredstavuje absolútnu povinnosť
správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia

daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných
skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,
akú hodnovernosť a dôkaznú silu, ako aj schopnosť vrátiť závery vyplývajúce z realizovaného
dokazovania z nich vyvodí a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo

zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

51. K danému rozsudku správny súd argumentuje poukazom na nedostatočne zistený skutkový stav a
na nevykonanie dôkazov, ktoré už pred vydaním preskúmavaných rozhodnutí v tomto konaní navrhol
odvolací orgán správcovi dane vykonať, avšak tento všetky dôkazy nevykonal a preto rozhodnutie
správcu dane a následne aj rozhodnutie žalovaného nadobudli povahu nepreskúmateľnosti z dôvodu

nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

52. Správny súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: I.US 241/07-44, podľa ktorého, zo
zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového
hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena

reálnych plnení a teda dodanie tovaru a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu
daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola
uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť
zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

53. Správny súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z obsahu administratívneho spisu, z ktorého mal za to,
že z viacerých svedeckých výpovedí vyplýva, že subdodávatelia spoločnosti LEWEL, s.r.o. sa zaoberali
dodaním dielcov na spracovanie bankomatov, toto dodanie aj potvrdili, pričom správca dane tvrdí, že
uvedené vyjadrenia a výpovede svedkov nepotvrdili dodanie tovaru, čo však z administratívneho spisu
a z jednotlivých výpovedí svedkov, ktorí boli vypočutí správcom dane, podľa správneho súdu nevyplýva.

Podľa názoru správneho súdu uvedené vyhodnotenie výpovedí svedkov má podstatný vplyv na splnenie
podmienok pre uplatnenie odpočtu podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona
č. 222/2004 Z. z.

54. Správny súd sa nestotožnil so záverom žalovaného, podľa ktorého nebolo preukázané v daňovom

konaní, že spoločnosť LEWEL, s.r.o. bola dodávateľom dielov na výrobu bankomatov pre žalobcu.

55. Správny súd s poukazom na uvedené skutočnosti, ktorými argumentoval a odôvodnil zrušenie
rozhodnutia žalovaného, dospel takto k záveru na základe preskúmania napadnutých rozhodnutí, ako aj
obsahu administratívneho spisu a konštatoval, že správca dane pri výkone daňovej kontroly na zistení

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2016 nevykonal
dokazovanie v takom rozsahu, aby správny súd rozhodnutia ako preskúmateľné posúdil a v predmetnom
konaní aj preskúmal.

56. Správny súd na základe uvedených žalobných námietok, ktorý v prvom rade je argumentácia tým,

že správca dane, ako aj žalovaný nevykonali návrhy žalobcu, ako aj poukaz zo strany žalobcu na
rozhodnutie Finančného riaditeľstva z 31.07.2018 a preto rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil
žalovanému ako odvolaciemu orgánu na ďalšie konanie v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 písm.
e) SSP.

57. Čo sa týka trov konania, o týchto rozhodol správny súd s poukazom na úspešnosť žalobcu v zmysle
ustanovenia § 167 ods. 1 SSP, o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením súdnym úradníkom
po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

58. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444
ods. 1 Správneho súdneho poriadku)..

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno

zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.