Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. máj 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/19/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5622010235
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5622010235.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov Mgr.

Anny Mihálikovej a JUDr. Štefana Tomáša, na verejnom zasadnutí konanom 7. mája 2024 prejednal
odvolania prokurátora a obžalovaného A. B. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.
2T/54/2022 z 9.8.2023 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
sp.zn. 2T/54/2022 z 9.8.2023 v časti - vo výroku o treste odňatia slobody.

Na podklade § 322 ods. 3 Tr. por., pri nezmenených výrokoch o vine a treste zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/54/2022 z 9.8.2023,

obžalovaného A. B., nar. XX.X.XXXX v C., trvale bytom C.,
D. XXXX/X,

o d s u d z u j e :

Pod3a § 149 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. k) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 41 ods.
1 Tr. zák. na úhrnný trest odoatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Pod3a § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu zaraiuje do ústavu na
výkon trestu odoatia slobody s minimálnym stupoom stráženia.

Pod3a § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/54/2022 z 9.8.2023 bol obžalovaný A. B.
uznaný za vinného zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.,

v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák., na skutkovom základe,
že:

dňa 19.8.2020 asi o 10.15 hod. na štátnej ceste II/584 v km 38,51 smerom z obce Liptovská Sielnica
do obce Liptovský Trnovec, okres Liptovský Mikuláš, počas vedenia osobného motorového vozidla zn.
VW Transportér, ev. č. C. z dôvodu nesprávnej techniky jazdy, neprispôsobením rýchlosti vozidla daným
adhéznym podmienkam povrchu, aktuálnym geometrickým vlastnostiam komunikácie, aktuálnym

mikroklimatickým podmienkam, kedy vytrvalo pršalo a napriek zvislému dopravnému značeniu značkou
A8 (nebezpečenstvo šmyku), ako aj vzhľadom k aktuálnemu zaťaženiu vozidla, v ktorom sa nachádzalo
9 osôb, zhoršil tak možnú manévrovateľnosť vozidla a v ľavotočivej zákrute dostal šmyk, v dôsledku
ktorého prešiel s vozidlom vľavo do protismernej časti vozovky,a tak pravou bočnou stranou narazil do protiidúceho vozidla zn. VW Multivan, ev. č. GSFF1111 nemecké
evidenčné číslo, ktoré riadil B. C. smerom od obce Liptovský Trnovec; po náraze bolo vozidlo zn.
VW Transportér, ev. č. C. vymrštené mimo vozovku do priekopy v protismernej časti vozovky, kde

ostalo stáť čelom k vozovke, a pri dopravnej nehode došlo k usmrteniu spolujazdcov vo vozidle VW
Transportér, ev. č. C. a to mal. E. F. nar. XX.XX.XXXX, kde bezprostrednou príčinou smrti bolo roztrhnutie
väzov krčno-záhlavového spojenia a prerušenie predĺženej miechy, mal. G. B., nar. X.X.XXXX, kde
bezprostrednou príčinou smrti bol úrazovo-krvácavý šok pri rozsiahlych kompresívnych poraneniach
orgánov dutiny hrudnej a brušnej s trhlinami srdcovnice a pečene, mal. T. K., nar. XX.X.XXXX,

kde bezprostrednou príčinou smrti bola zlomenina lebky a pomliaždenie mozgu, mal. H. H., nar.
X.X.XXXX, kde bezprostrednou príčinou smrti bolo krvácanie do dutiny lebečnej a natrhnutie väzov
krčno-záhlavového spojenia a A. I., kde bezprostrednou príčinou smrti bol úrazovo-krvácavý šok pri
rozsiahlychkompresívnychporaneniachorgánovdutinyhrudnejabrušnejstrhlinamisrdcovnice,pečene
a sleziny;
v tomto vozidle došlo taktiež k zraneniu spolujazdcov J. D., ktorý utrpel zlomeninu 11. a 12. rebra

vpravo, zlomeninu priečneho výbežku driekových stavcov L1 a L2 vpravo, zlomeninu 5. metacarku ľavej
ruky, tržno-zhmoždenú ranu na pravej strane hlavy, pohmoždenie a odreniny hrudníka, pohmoždenie a
odreniny pravého stehna a pohmoždenie
a odreniny oboch predkolení, čo ho obmedzovalo v obvyklom spôsobe života po dobu najmenej 45
dní a K. F., ktorý utrpel otras mozgu ľahkého stupňa, tržno-zhmoždenú ranu pravej strany hlavy,

tržno-zhmoždenú ranu pravej ruky, natiahnutie šľachovoväzivového aparátu krčnej časti chrbtice a
pohmoždeniebrušnejsteny,čohoobmedzovalovobvyklomspôsobeživotapodobu4týždne;vovozidle
VW Multivan, ev. č. GSFF1111, utrpeli
v dôsledku konania A. B. zranenia B. C., a to pohmoždenie a odreninu
naľavompredlaktí,pohmoždeniepravejrukyapohmoždeniepravejstranyhrudníka,čohoobmedzovalo

v obvyklom spôsobe života po dobu 7 dní, mal. L. M., nar. X.XX.XXXX, utrpela natiahnutie šľachovo-
väzivového aparátu krčnej časti chrbtice, povrchovú odreninu
na prednej časti krku a povrchovú odreninu na hornej prednej časti hrudníka, čo ju obmedzovalo v
obvyklom spôsobe života po dobu minimálne 10 dní, mal. S. L. C., nar. XX.XX.XXXX, pohmoždenie
brušnej steny, tržno-zhmoždenú ranu pravého predkolenia

a pohmoždenie pravého ramena, čo ju obmedzovalo v obvyklom spôsobe života po dobu najmenej
2 týždňov, N. C., ktorá utrpela pohmoždenie mäkkých častí hrudníka, pohmoždenie brušnej steny,
pohmoždenie pravého kolena, čo ju obmedzovalo v obvyklom spôsobe života po dobu najmenej 10
dní, pričom A. B. sa tohto konania dopustil tak, že porušil ustanovenia zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke v platnom znení, a to v § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 1 s poukazom na

137 ods. 2 písm. c).

Za tieto trestné činy bol obžalovaný odsúdený podľa § 149 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., §
36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu s probačným dohľadom

v trvaní 5 rokov. Podľa § 51 ods. 4 písm. h) Tr. zák. súd obžalovanému uložil povinnosť podrobiť sa
v súčinnosti s probačnýma mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku
alebo inému výchovnému programu v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. súd obžalovanému
uložil povinnosť strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom na súde
v mieste pobytu obžalovaného podľa konkrétneho určenia probačného a mediačného úradníka, a to

počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti vedenia motorových
vozidiel vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov.

Proti tomu rozsudku podali riadne a včas odvolania prokurátor aj obžalovaný.

Prokurátor podal odvolanie proti výroku o treste v neprospech obžalovaného. Z hľadiska hodnotenia
osoby obžalovaného poukázal na podstatnú skutočnosť, ktorú súd nezohľadňoval, a to, že obžalovaný je
vodičzpovolania.Pretožepoužívamotorovévozidloakopracovnýnástroj,mámaťotoviacvypracované

zručnosti viesť motorové vozidlá, ale predovšetkým správne predvídať vznik kolíznych situácií v cestnej
doprave v porovnaní s bežnými vodičmi. Uvedené sa nestalo a obžalovaný svoje schopnosti precenil.
Uvedené súvisí aj s hodnotením skutkových okolností prípadu. Aj v tomto smere súd zohľadnil pri
rozhodovaní o druhu trestu len niektoré a iné potlačil do úzadia. Nepopierateľne, obžalovaný neprekročilv tej dobe povolenú rýchlosť a taktiež nemožno rozporovať ani technický stav vozovky z hľadiska jej
adhéznych vlastností. Čo je však podstatné pre vznik nehodového deja, je fakt, že v dobe dopravnej
nehody husto pršalo. Tento fakt spolu so zistením, že bezprostredne pred miestom nehody je osadená

dopravná značka „nebezpečenstvo šmyku“, muselo u vodiča z povolania viesť k zvýšenej opatrnosti.
Nie je možné, aby zostalo bez povšimnutia, že v daný deň, pri tak výraznej hustote premávky na danom
úseku, ostatní účastníci tento úsek zvládli. Táto okolnosť pôsobí výrazne v neprospech obžalovaného,
a to z hľadiska posúdenia, čo všetko vykonal pre to, aby správnou technikou jazdy predišiel vzniku
nehody. Nestotožňuje sa s názorom súdu, že uložením podmienečného trestu odňatia slobody bude

dosiahnutý účel trestu v zmysle individuálnej aj generálnej prevencie. Obžalovaný spôsobil fatálny,
neodstrániteľný následok, teda smrť až 5 osôb. Súd naznačil, že skutočnosť, že tu došlo k smrteľnému
následku, nemôže byť sama osebe dôvodom pre uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Prokurátor si uvedomuje, že rozhodovanie o druhu uloženého trestu a jeho výmery nie je, zjednodušenie
povedané,matematickýúkon,priktorombysatrestodvodzovalakonapríkladnásoboknejakejkonštanty
v závislosti

od počtu poškodených. Prokuratúra si vie predstaviť, že podmienečný trest odňatia slobody
za daných skutkových okolností by bolo možné uložiť, čo sa aj bežne stáva v iných obdobných prípadoch
v situácii, ak došlo k jednému smrteľnému následku. Pri ukladaní trestu v prejednávanom prípade
však musí byť rešpektovaná proporcionalita a trest musí odrážať aj takú okolnosť, ako je početnosť
smrteľných následkov. Obžalovaný nemôže spravodlivo očakávať uloženie trestu, aký by ho postihol

len v prípade jedného smrteľného následku. Uvedená otázka z hľadiska sledovania účelu trestu teda
nesúvisí len s individuálnou prevenciou, ale predovšetkým generálnou prevenciou. Daný rozsudok musí
byť odkazom pre ostatných členov spoločnosti, teda predovšetkým účastníkov cestnej premávky, že je
nutné dodržiavať predpisy cestnej premávky. Práve takýto prístup povedie k ochrane života iných osôb
a aj majetkových hodnôt iných osôb. V tomto prípade je nutné zvýrazniť, že takýto typ následku, aký

nastal, je zo štatistického hľadiska výnimočný, o to viacej je prípad citlivejšie vnímaný aj spoločnosťou.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnieva, že uloženie podmienečného trestu odňatia
slobody vzhľadom k osobe obžalovaného a k okolnostiam skutku by neviedlo k dosiahnutiu účelu
trestu, ktorý vyplýva z § 34 Tr. zák. Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku
o treste odňatia slobody a obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody. Na verejnom

zasadnutí prokurátor navrhol uložiť obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2
roky. Zároveň navrhol, aby krajský súd odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné
zamietol.

Obžalovaný podal odvolanie proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku pre nejasnosť a neúplnosť

deklarovaných skutkových zistení, ako aj skutočnosti, že sa okresný súd nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie. Je tiež toho názoru, že napadnutým rozsudkom bolo
porušené ustanovenie Trestného zákona. Z konštrukcie skutkovej vety napadnutého rozsudku je zrejmé,
že kruciálnou otázkou je ustálenie skutkových okolností, ktoré vo svojom súhrne predstavujú príčinu
vzniku predmetnej dopravnej nehody, spočívajúcich v rýchlosti jeho vozidla, adhéznych podmienok

povrchu vozovky, geometrických vlastnostiach vozovky, ako aj v aktuálnych mikro-klimatických
podmienkach, ale predovšetkým v ich význame a miere participácie na vzniku predmetnej dopravnej
nehody. V tejto súvislosti okresný súd skutkovo uzatvára, že nemal pochybnosti o tom, že protišmykové
vlastnosti vozovky v danom úseku boli nevyhovujúce, avšak zároveň dodáva, že uvedená skutková
okolnosť spočívajúca v nevyhovujúcich protišmykových vlastnostiach vozovky nebola rozhodujúcou,

resp. výlučnou príčinou vzniku nehodového deja. Podľa súdu, napriek nevyhovujúcim vlastnostiam
vozovky v naznačenom smere, mal možnosť zabrániť nehode spôsobom a technikou jazdy spočívajúcej
v primeranej rýchlosti, berúc na zreteľ adhézne podmienky povrchu komunikácie, geometrické vlastnosti
komunikácie, vytrvalý dážď a aktuálne zaťaženie vozidla a v neposlednom rade aj výstražnú značku
upozorňujúcu na nebezpečenstvo šmyku. S uvedeným názorom okresného súdu sa nemožno bez

výhrad stotožniť. Predovšetkým z obsahu žiadneho vo veci produkovaného dôkazu, vrátane zistení
a záverov znaleckého posudku z odboru doprava cestná, nevyplýva, aby predmetom odborného
posudzovania bola aj skutková okolnosť vzťahujúca sa k významu a miere participácie nevyhovujúcich
protišmykových vlastností vozovky na vzniku predmetnej dopravnej nehody. V uvedenom smere
považuje napadnutý rozsudok

za nepresvedčivý a nepreskúmateľný. Obsah dôkazov podľa jeho názoru indikujú opačný záver, a to
vzhľadom na skutočnosť, že predmetný úsek vozovky nespĺňal ani len minimálne technické požiadavky
najejprotišmykovévlastnosti.Nejdetedaotzv.bežnézníženieadhézie,aleoextrémnezníženieadhézie
vozovky, ktoré spôsobuje technickú nespôsobilosť vozovky na jej prevádzku. Jednoducho povedané,vozovka, ktorá nespĺňa ani minimálne ustanovené technické požiadavky na jej prevádzku, musí byť
klasifikovaná ako nezjazdná a z tohto dôvodu musí byť pre dopravu uzavretá. Súd v tejto súvislosti
postupoval v rozpore so zásadou bezprostrednosti normatívne ukotvenej v § 2 ods. 19 Tr. por. Okresný

súd sa opomenul vysporiadať s ďalšou podstatnou skutkovou okolnosťou spočívajúcou v tom, že daný
úsek vozovky nebol osadený predpísanou výstražnou dopravnou značkou „pozor zákruta“, a to napriek
jej geometrickým vlastnostiam. Táto bola osadená až po predmetnej dopravnej nehode. Okresným
súdom prezentované právne závery o protiprávnosti jeho konania vychádzajú z nesprávnej premisy,
že deklarovaný extrémny pokles adhéznych vlastností povrchu vozovky, stupeň (intenzitu) zamokrenia

vozovky, v kolerácii s geometrickými vlastnosťami vozovky zaťaženosťou vozidla, mohol v krátkej
časovej sekvencii len na základe ich vizuálneho vyhodnotenia predvídať a tomu prispôsobiť aj rýchlosť
svojho vozidla. Je toho názoru, že práve pre takýto prípad a na tento účel mal byť predmetný úsek
vozovky osadený kompletným dopravným značením, teda nielen dopravnou značkou nebezpečenstvo
šmyku, ale rovnako tak doplnkovou značkou upozorňujúcou
na poveternostné alebo iné podmienky, ktoré takéto indikované nebezpečenstvo šmyku môžu spôsobiť,

a v prípade, ak na odvrátenie indikovaného nebezpečenstva šmyku sa vyžaduje aj výrazné obmedzenie
limitnej prejazdnej rýchlosti, potom referované dopravné značenie musí byť doplnené aj o dopravnú
značku obmedzujúcu maximálne povolenú rýchlosť pre daný úsek vozovky. V danom prípade,
kritický úsek vozovky bol takouto dopravnou značkou obmedzujúcou maximálnu povolenú rýchlosť
na 50 km/hod. osadený až po predmetnej dopravnej nehode. Rovnako tak vzhľadom na existujúce

geometrické vlastnosti vozovky v mieste predmetnej dopravnej nehody, mal byť predmetný úsek
vozovky osadený predpísanou výstražnou dopravnou značkou „Pozor zákruta“, a preto nesplnenie
tejto zákonnej povinnosti, spočívajúcej v nedostatočnom dopravnom značení vozovky, správcom
komunikácie nemožno nedôvodne prenášať na vodičov motorového vozidla. Ako vodič motorového
vozidla nemohol dôvodne predvídať, že predmetný úsek vozovky nespĺňa ani minimálne ustanovené

technické požiadavky na jej adhézne vlastnosti, a pre tento prípad rátať s touto okolnosťou ako reálne
možnou. Ako vodič motorového vozidla dôvodne predpokladal, že vozovka spĺňa aspoň minimálne
technické adhézne vlastnosti, a tomu prispôsobil aj rýchlosť svojho osobného motorového vozidla
na 85-90 km/hod., ktorá koreluje aj limitnej rýchlosti bezpečného prejazdu daným úsekom cesty,
ktorú stanovil aj znalec z odboru cestnej dopravy v znaleckom posudku. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti je toho názoru, že jeho konanie nevykazuje deklarovanú protiprávnosť, ako elementárny
obligatórny pojmový znak skutkovej podstaty súdený trestných činov. Z dôvodu namietanej absencie
jeho protiprávneho konania absentuje potom aj kauzalita medzi jeho konaním a deklarovaným
následkom,
vo forme smrti, či ublíženia na zdraví. Vzhľadom na namietanú absenciu rozhodujúcich pojmových

znakov objektívnej stránky predmetnej skutkovej podstaty, objektívne neprichádza do úvahy ani
existencia pojmových znakov subjektívnej stránky v zákonom ustanovenej forme nedbanlivostného
zavinenia. Považuje skutkové zistenia deklarované v napadnutom rozsudku za neúplné, vo svojich
dôsledkoch zakladajúce porušenie zásady zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností.
Navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Na verejnom zasadnutí obhajca navrhol, aby krajský súd odvolanie
prokurátora ako nedôvodné zamietol podľa § 319 Tr. por.

Krajský súd, ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por., zistil, že odvolania prokurátora aj obžalovaného boli podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr.

por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade
s § 307 ods. 1 písm. a), b) Tr. por., obsah odvolania spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, 2 Tr. por. a nedošlo
k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr.
por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
K výroku o vine

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťouobjasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,
a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 a 6 podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa názoru krajského súdu odsudzujúci výrok prvostupňového súdu je správny, zákonný a má
dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovaného,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného

presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený skutok
sa stal a že ho spáchal práve obžalovaný. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo
v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich

dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov
o podstate súdených trestných činov zistenia, ktoré sú správne.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že záver o vine obžalovaného oprel o výsledky
vykonaných dôkazov v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní.

Na objasnenie príčin dopravnej nehody a preverenie tvrdení obžalovaného bolo už v prípravnom konaní
vykonané rozsiahle dokazovanie, najmä znaleckými posudkami
z odboru doprava cestná a zdravotníctvo, listinnými dôkazmi a tieto dôkazy v súlade
so zásadou ústnosti a bezprostrednosti vykonal i okresný súd na hlavnom pojednávaní.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby

sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže

sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané

dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.,

spoužitím§138písm.h)Tr.zák.,vjednočinnomsúbehusprečinomublíženianazdravípodľa§157ods.
1 Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto
smere a všetkým zákonným predpokladom
na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.Krajský súd naviac dopĺňa, že prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. sa dopustí
ten, kto inému z nedbanlivosti spôsobí smrť a taký čin spácha závažnejším spôsobom konania, v danom

prípade porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona. Objektom tohto trestného činu je
ľudské zdravie a predmetom útoku je živý človek. Na naplnenie zákonných znakov tohto trestného činu
sa vyžaduje, aby páchateľ inému
z nedbanlivosti spôsobil smrť. Smrťou podľa § 142 ods. 2 Tr. zák. je biologická smrť mozgu (cerebrálna
smrť).

Podmienkou, aby bolo možné konštatovať, že ide o porušenie dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo
zamestnania páchateľa, z jeho povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona, je
zistenie,žemedziporušenímtejtopovinnostianásledkomjepríčinnásúvislosť,t.j.žekonaniepáchateľa,
pokryté zavinením, je tou skutočnosťou, bez ktorej by následok nenastal alebo by nenastal takým
spôsobom, ako nastal. Za porušenie dôležitej povinnosti v zmysle § 138 písm. h) Tr. zák. pri premávke

na cestách je potrebné považovať najmä také porušenie povinnosti vodiča motorového vozidla, ktoré
zo zreteľom
na silu, rýchlosť a hmotnosť motorových vozidiel môže mať za následok vážnu dopravnú nehodu
s následkami na ľudskom živote a zdraví a ktoré podľa všeobecnej skúsenosti takéto následky skutočne
máva.

Prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti spôsobí
ťažkú ujmu na zdraví.

Po subjektívnej stránke súdené trestné činy vyžadujú zavinenie z nedbanlivosti v zmysle § 16 Tr.

zák. Páchateľ tohto trestného činu nemal úmysel iného usmrtiť, ani mu spôsobiť akúkoľvek ujmu
na zdraví, ale napriek tomu, hoci z nedbanlivosti, inému spôsobil smrť (napr. pri dopravnej nehode
alebo inej prevádzkovej nehode). Vedomá nedbanlivosť je budovaná na vedomí možnosti vzniku
následku, čo predpokladá schopnosť páchateľa rozpoznať a zhodnotiť okolnosti, ktoré vytvárajú možné
nebezpečenstvo pre záujem chránený zákonom. Pri nevedomej nedbanlivosti zakladá Trestný zákon

zodpovednosť za trestný čin
na povinnosti a súčasne i možnosti predvídať možnosť poruchy alebo ohrozenia záujmu chráneného
zákonom. Kritériom nedbanlivosti pre obidve jej formy je zachovanie určitej miery opatrnosti. Objektívne
vymedzenie miery opatrnosti vyžaduje od každého spravidla rovnakú mieru opatrnosti. Subjektívne
vymedzenie miery opatrnosti vyžaduje, aby sa okrem miery povinnej opatrnosti (objektívne kritérium)

vzalo do úvahy aj subjektívne vymedzenie tejto opatrnosti, ktorú je páchateľ v konkrétnom prípade
schopný vynaložiť (individuálne hľadisko). Preto o zavinenie z nevedomej nedbanlivosti podľa § 16
písm. b) Tr. zák. ide len vtedy, ak povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu
chráneného Trestným zákonom sú dané súčasne. Nedostatok jednej z týchto zložiek znamená, že
čin je nezavinený. Príčinná súvislosť medzi porušením povinnej opatrnosti a následkom je základným

predpokladom zavinenia z nedbanlivosti. Zavinenie musí zahŕňať všetky znaky charakterizujúce
objektívnu stránku trestného činu, teda aj príčinný vzťah medzi konaním páchateľa a následkom
trestného činu.

Subjektívna stránka zahŕňa znaky vzťahujúce sa na psychiku páchateľa. Najvýznamnejší z nich je

zavinenie, ktoré má formu úmyslu alebo nedbanlivosti. Zavinenie predstavuje vnútorný psychický vzťah
páchateľa k podstatným zložkám trestného činu a vzťahuje sa k porušeniu alebo ohrozeniu záujmu
chráneného Trestným zákonom spôsobom uvedeným v Trestnom zákone. Vzťahuje sa na priebeh
páchateľovho trestného činu, ktorý sa prejavil v objektívnej realite a ktorý zodpovedá znakom skutkovej
podstaty trestného činu. Príčinný vzťah spája konanie s následkom. Základným predpokladom trestnej

zodpovednosti je bezpečné zistenie príčinného pôsobenia konania obžalovaného na spoločenské
vzťahy a toho, či toto konanie má znaky zavinenia.

Páchateľjetrestnezodpovednýzanásledok,ktorýspôsobil,lenpotiaľ,pokiaľhozavinil.Zavinenieaspoň
z nevedomej nedbanlivosti je dané vtedy, ak sa preukáže, že páchateľ si mal a mohol predstaviť, že

príčinný vzťah medzi jeho konaním a následkom sa môže rozvinúť tak, ako sa rozvinul. Pre páchateľa
nepredvídateľný príčinný priebeh nie je v zavinení obsiahnutý a páchateľ nezodpovedá za následok,
ktorý takto nastane.Zavinenie z nedbanlivosti (v oboch formách) nie je vylúčené spoluzavinením iných osôb, vrátane
poškodeného.

Spáchanie trestného činu podľa § 149 Tr. zák. v súvislosti s dopravnou nehodou predpokladá, aby
porušenie dopravného predpisu bolo v príčinnej súvislosti s touto nehodou. Konanie páchateľa má
povahu príčiny aj vtedy, ak okrem jeho konania spôsobilo následok aj konanie ďalšej osoby (vrátane
poškodeného). Príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom sa totiž neprerušuje ani
v prípade, ak ku konaniu páchateľa pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku,

ale konanie páchateľa zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo. Dôležité pritom
je, aby konanie páchateľa z hľadiska spôsobeného následku bolo príčinou dostatočne významnou.

Súd prvého stupňa sa týmito úvahami vo vzťahu k súdeným trestným činom dôsledne riadil a jeho
závery, že zistil zavinenie obžalovaného, sú správne. Okresný súd v napadnutom rozsudku veľmi
podrobne rozpísal skutkové i právne dôvody, pre ktoré obžalovaného uznal za vinného z vyššie

uvedených trestných činov. Dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd
pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii
vysokokvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaciemu súdu neostáva nič iné, len
v podrobnostiach poukázať

na správne a erudované dôvody, na ktorých samosudca okresného súdu založil svoje rozhodnutie.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
vopravnomkonanínemáodpovedaťnakaždúnámietkualeboargumentvopravnomprostriedku,aleiba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdomprvéhostupňa.Sjehonámietkami,skutkovýmiaprávnymi,saalesúdprvéhostupňavrozhodnutí
riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom

súde.

Odvolateľ primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa
a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali
vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní.

Legitímnym dôvodom pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku nemôže byť len nové prejednanie
veci súdom prvého stupňa a bez ďalšieho rozhodnutie podľa predstáv jednej zo strán v konaní –
v prejednávanej veci odvolateľa. Odvolací súd nezistil, že hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa
nebolo založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Nezistil,

že skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú logicky odôvodnené. V dôsledku tohto zistenia nemôže
napadnutýrozsudokzrušiťlenpreto,žeodvolateľnazákladesvojhopresvedčeniahodnotítieistédôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.

Z výpovede obžalovaného vyplýva, že necíti trestnoprávnu zodpovednosť za dopravnú nehodu a jej

následky, pričom vychádza zo svojho vnímania priebehu dopravnej nehody. Podľa jeho názoru mu
nemožno pričítať zavinenie na predmetnej dopravnej nehode, pretože ako vodič motorového vozidla
nemohol dôvodne predvídať, že predmetný úsek vozovky nespĺňa ani minimálne ustanovené technické
požiadavky na jej adhézne vlastnosti.

Vo veci bo vypracovaný znalecký posudok z odboru doprava cestná súdnym znalcom Ing. Stanislavom
Chomom, ktorý bol do konania pribratý orgánmi činnými v trestnom konaní.

Krajský súd v uvedených súvislostiach zdôrazňuje, že súd je povinný hodnotiť aj znalecký posudok na
základe starostlivého uváženia všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne s ostatnými dôkazmi

(R 40/1969). Súd hodnotí znalecký posudok voľne ako každý iný dôkaz a nie je ním bezpodmienečne
viazaný.Nemôžesíceľubovoľnenahradiťodbornýnázorznalcavlastným,vdanejvecilaickýmnázorom,
ale môže a je povinný preveriť znalecký posudok najmä z toho hľadiska, či znalec prihliadol na všetky
skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku, či sa skutkové východiská znaleckého posudkuopierajú o skutočnosti náležite zistené v trestnom konaní, či naopak, o skutočnosti, ktoré sú pochybné
alebo dokonca také, ktoré logicky odporujú iným výsledkom dokazovania, a či riešenie znalca logicky
vyplývaztýchtopodkladov(R40/1972).Pochybnostiozáverochznaleckéhoposudkusamusiazakladať

na konkrétnych okolnostiach, ktoré tieto pochybnosti vyvolávajú. Len vtedy je namieste postup podľa §
146 Tr. por. ( Rt 56/94 II).

Súd prvého stupňa po zhodnotení záverov znaleckého posudku a obsahu výsluchu súdneho znalca Ing.
Stanislava Choma jednotlivo i v súhrne s ostatnými dôkazmi správne rozhodol, že je dané zavinenie

obžalovaného na vzniku dopravnej nehody a na vzniku rozsiahlych devastačných zranení a polytraumy
poškodených, nezlučiteľných so životom, ktoré viedli k smrti piatich poškodených, ako aj ťažkej ujmy na
zdraví u poškodeného J. D.. Súdny znalec Ing. Stanislav Chomo v tomto smere podal objektívny, stavu
veci a zákonu zodpovedajúci znalecký posudok, ktorý oprel predovšetkým o vecné stopy a technické
údaje. Znalec uviedol, že po vyschnutí cestnej komunikácie boli identifikované jasné trecie stopy po
šmýkajúcich sa pravých kolesách osobného motorového vozidla Transporter, ktoré v kritickom čase

viedol obžalovaný, s ohraničením ich jasného začiatku a konca, čím bolo možné presne identifikovať
trajektóriu pohybu vozidla Transporter v nestabilnom pretáčavom výbehu a bod primárneho rázu vozidla
Transporter do vozidla Multivan. Vo vzťahu k samotnému priebehu nehodového deja a zavineniu
predmetnej nehody krajský súd poukazuje najmä na závery znaleckého posudku v časti označenej
ako „popis prezentovaných sekvencií nehodového deja“, kde súdny znalec okrem iného konštatuje,

že obžalovaný prevádzal jazdu priamym úsekom cesty, pričom v momente, keď vchádza s vozidlom
do ľavotočivého smerového oblúka, míňa zvislé dopravné značenie A8-nebezpečenstvo šmyku, ktorá
dopravná značka upozorňuje na miesto alebo úsek vozovky
so zvýšeným rizikom vzniku šmyku vozidla aj na suchej vozovke. Znalec ďalej uviedol, že povrch
komunikácie bol výrazne zamokrený. Obhliadka miesta nehody aj fotodokumentácia dokazuje, že na

povrchu vozovky sa vytvárali odlesky, čo znamenalo súvislú vrstvu vody
na vozovke. V ľavotočivom smerovom oblúku začínali pôsobiť významné odstredivé a zotrvačné
sily. Dopravná nehoda sa stala následkom straty smerovej a pohybovej stability vozidla na mokrom
a šmykľavom povrchu cestnej komunikácie v danom úseku, pri nájazde do ľavotočivého smerového
oblúka, ktorý miestu nehodového deja predchádzal, a vozidlo obžalovaného začalo vynášať smerom

von zo zákruty, čo nebolo možné korigovať riadením a smerovým manévrovaním z dôvodu prekročenia
limitného uhla smerovej odchýlky.
Po prejdení reakčnej doby obžalovaného ako vodiča na subjektívny pocit straty smerovej stability sa
vozidlo obžalovaného dostáva do priestoru pravej krajnice, zrejme aj časťou pôdorysného priemetu
nastáva zrejmé necitlivé smerové manévrovanie (strhnutie volantu vľavo a počiatok nábehu brzdového

účinku vozidla), nasleduje fáza intenzívneho brzdenia vozidla. Následne došlo k totálnej strate smerovej
a pohybovej stability, iste v dôsledku nesúmernosti brzdných síl vľavo a vpravo, keď pri jazde pravými
kolesami mimo priestor komunikácie po trávnato-štrkovom povrchu, s významne inou adhéziou ako
asfaltová plocha, obžalovaný intenzívne brzdil vozidlo. Vozidlo obžalovaného dostáva tzv. hodiny a tzv.
bočný šmyk a nekontrolovateľne prechádza do protismeru.

Krajský súd v uvedených súvislostiach pripomína, že súdené trestné činy sú z hľadiska subjektívnej
stránky nedbanlivostnými trestnými činmi. Obidve formy nedbanlivosti (vedomej a nevedomej) majú
spoločné kritérium, a to zachovanie určitej miery opatrnosti, ktorá je z objektívneho hľadiska požadovaná
od každého. U niektorých skupín osôb, vykonávajúcich určitú činnosť, povolanie alebo zamestnanie

(napríklad u vodičov, lekárov a podobne), sa požaduje vyššia miera opatrnosti, ktorej rozsah je
určený buď vo zvláštnom predpise (napr. pre vodičov je to zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke
v platnom znení) alebo vo zvlášť uznávaných pravidlách (napr. pre lekárov je to pravidlo lege artis).
Zároveň nemožno zabúdať ani na to, že okrem vyššej miery opatrnosti vyplývajúcej z osobitného
predpisu (u vodičov je to už spomínaný zákon č. 8/2009 Z.z.) sa musí prihliadať aj na to, či páchateľ

z hľadiska subjektívneho mal možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného
Trestným zákonom.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v posudzovanej veci niet
žiadnych pochybností o tom, že obžalovaný zavinil dopravnú nehodu tým, že v dôsledku nesprávnej

technikyjazdysinepočínalsprávnevdanejkonkrétnejsituáciivcestnejpremávkeprivedenímotorového
vozidla. Obžalovaný bol uzrozumený s tým, že daný úsek cestnej komunikácie bol v čase nehody
vyznačený výstražnou dopravnou značkou upozorňujúcou na nebezpečenstvo šmyku. Obžalovaný
rovnako musel vnímať bezprostredne pred nehodou aktuálne poveternostné mikroklimatické podmienkyspočívajúce v hustom daždi a s tým súviselo výrazné zamokrenie vozovky, na ktorej sa vytvárali odlesky,
čo pri takejto kvalite povrchu je nanajvýš kritické a hrozí nebezpečenstvo šmyku. Nepochybne ide
o také okolnosti, ktorým obžalovaný mal venovať dostatočnú pozornosť a v súvislosti s ktorými mohol

a mal predvídať, že počas vedenia motorového vozidla treba zvýšiť opatrnosť. Naviac treba pripomenúť,
že obžalovaný bol vodičom z povolania, ktorý mal uvedené okolnosti ihneď vyhodnotiť ako rizikové.
Každý vodič (nielen vodič z povolania) pri trvalom a hustom daždi a na mokrej vozovke je povinný
prispôsobiť rýchlosť jazdy poveternostným podmienkam. Každý vodič, keď zbadá dopravnú značku A8
„nebezpečenstvo šmyku“, ktorá upozorňuje na miesto alebo úsek vozovky so zvýšeným rizikom vzniku

šmyku vozidla aj na suchej vozovke, je povinný ihneď na túto značku reagovať. Aj keď obžalovaný
v danom úseku neprekročil v mieste nehody povolenú rýchlosť, s ohľadom na vyššie uvedené aktuálne
podmienky (adhézne podmienky povrchu komunikácie, geometrické vlastnosti komunikácie, vytrvalý
dážď a aktuálne zaťaženie vozidla, v ktorom sa v čase dopravnej nehody nachádzalo 9 osôb) realizoval
nesprávnu techniku jazdy, v dôsledku čoho pri vjazde do ľavotočivej zákruty sa nepohyboval rýchlosťou
primeranou, ktorú mal znížiť. V tejto súvislosti treba zvýrazniť závery znalca Ing. Stanislava Choma,

podľa ktorého limitná rýchlosť pri danom stave cestnej komunikácie vyplývajúceho zo zamokrenia
vozovky, resp. nevyhovujúcich protišmykových vlastností, bola cca 70 km/hod., pričom obžalovaný sa
podľa znaleckého dokazovania v okamihu straty smerovej a pohybovej stability pohyboval rýchlosťou
cca 90 km/hod.

Obžalovaný tak z hľadiska objektívneho, ako aj subjektívneho nepochybne porušil vyššiu mieru
opatrnosti, ktorej rozsah bol pre neho v čase dopravnej nehody určený:
- v ustanovení § 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, podľa ktorého účastník
cestnej premávky je povinný správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť
alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému,

dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim
schopnostiam,
- v ustanovení § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, podľa ktorého vodič je
povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke,
-vustanovení§16ods.1,spoukazomna§137ods.2písm.c)zákonač.8/2009Zz.ocestnejpremávke,

podľa ktorého vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam
vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré
možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na
vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

Krajský súd zdôrazňuje, že porušenie vyššej miery opatrnosti, ktorej rozsah bol určený vyššie
citovanými ustanoveniami zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, bolo z hľadiska spôsobeného
následku príčinou dostatočne významnou. Obžalovaný tým, že nesledoval dôsledne situáciu v cestnej
premávke, pri hustom daždi a pri prejazde ľavotočivou zákrutou, pred ktorou sa nachádzala dopravná
značka nebezpečenstvo šmyku, sa nepohyboval rýchlosťou primeranou, v cestnej premávke sa

nesprával ohľaduplne a disciplinovane tak, aby neohrozil bezpečnosť cestnej premávky. V konečnom
dôsledku spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomreli piati poškodení a pri ktorej utrpel poškodený J.
D. ťažkú ujmu
na zdraví, tak ako to má na mysli ustanovenie § 157 Tr. zák., v spojení s § 123 ods. 3, ods. 4 Tr. zák.
Na týchto záveroch nemení nič ani skutočnosť, že povrch vozovky v mieste nehodového deja bol

z hľadiska protišmykových vlastností vozoviek vyhodnotený ako nevyhovujúci, ktorú okolnosť podľa
súdneho znalca z odboru doprava cestná je potrebné vyhodnotiť ako kauzálnu súvislosť vzniku
nehodového deja. Ak pri vzniku následku spolupôsobili viaceré príčiny, treba hodnotiť každú príčinu čo
do jej významu pre vznik následku osobitne a vzhľadom ku každej z ostatných príčin určiť jej dôležitosť
pre následok, ktorý nastal. Len takýmto postupom možno dospieť k bezpečnému záveru, či a nakoľko

konanie obžalovaného bolo príčinou následku uvedeného v § 149 a § 157 Tr. zák. Tento záver nie je
vylúčený skutočnosťou, že konanie obžalovaného bolo len jedným článkom reťaze príčin, ktoré spôsobili
následok. Odvolací súd je toho názoru, že prvotnou príčinou predmetnej dopravnej nehody nebola
nevyhovujúca vozovka z hľadiska jej protišmykových vlastností. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť
podstatnú okolnosť, že pred osobným motorovým vozidlom obžalovaného prešlo daným úsekom mnoho

iných vozidiel bez nebezpečenstva a v daný deň na danom úseku tento úsek zvládli, t.j. vodiči vyhodnotili
dané podmienky ako kritické a nevyleteli z jazdného pruhu. Odvolací súd hodnotil jednotlivé úkony
obžalovaného ako možné príčiny vzniknutého následku a dospel k záveru, že prvotnou technickou
príčinou dopravnej nehody bol nesprávny spôsob používania komunikáciezo strany obžalovaného, obžalovaný nevykonal manéver nájazdu do ľavotočivej zákruty vzhľadom na
existujúce podmienky a aktuálny jazdný stav vozidla Transporter rýchlosťou pre daný úsek primeranou,
vplyvom vyššej rýchlosti vozidla a iných možných okolností (necitlivé smerové manévrovanie, resp.

brzdenie) došlo k strate smerovej a pohybovej stability vozidla Transporter a následne k pretáčavému
šmyku uvedeného vozidla smerom do protismerného jazdného pruhu.

V okolnostiach danej veci nevyznieva v prospech obžalovaného skutočnosť, že v kritickom čase
nebola na mieste dopravnej nehody umiestnená aj dopravná značka obmedzujúca maximálnu povolenú

rýchlosť na 50 km/hod., ktorá bola osadená až
po predmetnej dopravnej nehode. Rovnako tak nevyznieva v prospech obžalovaného ani skutočnosť,
že predmetný úsek vozovky nebol v kritickom čase osadený výstražnou dopravnou značkou „Pozor
zákruta“.

Odvolací súd uzatvára, že príčinná súvislosť medzi konaním obžalovaného a následkom nebola

prerušená nevyhovujúcou vozovkou z hľadiska jej protišmykových vlastností a ktorá spolupôsobila
pri vzniku následku. V okolnostiach danej veci krajský súd opätovne zdôrazňuje, že z hľadiska
súdených trestných činov je totiž dôležité to, že obžalovaný svojím konaním nedodržal vyššiu mieru
opatrnosti tak z hľadiska jej objektívneho, ako aj subjektívneho vymedzenia (právne úvahy odvolacieho
súdu sú uvedené vyššie), vyplývajúcu mu zo zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a že

jej nedodržanie (rozumej vyššej miery opatrnosti) bolo z hľadiska spôsobeného následku príčinou
dostatočne významnou.

K výroku o treste

Odvolací súd po preskúmaní výroku o treste dospel k záveru, že trest odňatia slobody uložený
obžalovanému rozsudkom súdu prvého stupňa za daných okolností nezodpovedá požiadavke
primeranosti – proporcionálnosti trestu.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho

zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd
zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon,

na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok
represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu
– rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom – potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa
prejavujeprvokgenerálnejprevencie(výchovnépôsobenietrestunaostatnýchčlenovspoločnosti).Trest
samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len
v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje
len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený
čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd

prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti,
poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu

k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň
vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 36 písm. j) Tr. zák. poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ viedol pred spáchaním trestného
činu riadny život.Podľa § 36 písm. k) Tr. zák. poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ sa pričinil
o odstránenie škodlivých následkov trestného činu alebo dobrovoľne nahradil spôsobenú škodu.

Podľa § 37 písm. h) Tr. zák. priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ spáchal viac trestných činov.

Podľa § 61 ods. 1 Tr. zák. trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému
po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej
činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.

Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste nezohľadnil všetky rozhodné
okolnosti a príslušné zákonné ustanovenia.

Záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom
a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou,

a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu.
Z toho vyplýva, že keď bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené
trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové
bezprávie – bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát
a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť

spôsobenú trestným činom napraviť a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať
za spravodlivý. Spravodlivým je vždy len primeraný trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho
individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni
mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste. Pri rešpektovaní uvedených princípov
krajský súd nepovažoval trest odňatia slobody uložený obžalovanému rozsudkom súdu prvého stupňa

vzhľadom na všetky okolnosti prípadu
za primeraný, a preto vyhovel odvolacej požiadavke prokurátora.
Je nepochybné, že obžalovaný sa doteraz nedopustil žiadneho trestného činu,
na odsúdenie cudzozemským súdom nemožno prihliadať, keďže nadobudlo právoplatnosť pred
1.1.2013 (§ 7b Tr. zák.). Obžalovaný doposiaľ neviedol riadny život, nakoľko sa dopustil viacerých

priestupkov na úseku cestnej premávky od roku 2014 do roku 2016, z toho v troch prípadoch bol
postihnutý uložením blokových pokút v sume od 20,- eur do 60,- eur. Odvolací súd preto obžalovanému
nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák. Poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom,
že páchateľ pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, je možné priznať v prípade, ak páchateľ
dodržiaval právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plnil si svoje povinnosti voči

štátu aj voči spoločnosti, nezneužíval svoje práva voči spoluobčanom, nenarušoval občianske spolužitie,
nedopúšťal sa priestupkov, iných deliktov a trestných činov. Je však nepochybné, že obžalovaný sa
pričinil o odstránenie škodlivých následkov trestného činu tým, že Všeobecnej zdravotnej poisťovni
oznámil poistnú udalosť, v dôsledku čoho náhrada škody bola realizovaná z povinného zmluvného
poistenia vozidla obžalovaného. V okolnostiach danej veci preto krajský súd, na rozdiel od súdu prvého

stupňa, obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. k) Tr. zák.
Je tiež nesporným faktom, že proti obžalovanému je vedené trestné konanie pre nedbanlivostné trestné
činy.

Podľa názoru krajského súdu pri posudzovaní všetkých skutočností rozhodujúcich pre ukladanie druhu

trestu a jeho výmery je potrebné v rovnováhe vyhodnotiť všetky skutočnosti, na podklade ktorých
súd rozhoduje o druhu a výmere trestu. Okresný súd pri rozhodovaní o treste nedocenil najmä
spôsob spáchania trestných činov a ich neodstrániteľný následok -smrť piatich osôb a spôsobenie
ťažkej ujmy u jedného poškodeného. Krajský súd pripomína, že aj pri rozhodovaní o druhu a výmere
trestu je potrebné posúdiť všetky okolnosti skutkového charakteru v prejednávanej veci. V tejto

súvislosti treba pripomenúť, že obžalovaný prechádzal úsekom, ktorý bol označený dopravnou značkou
„nebezpečenstvo šmyku“, v kritickom čase husto pršalo, rýchlosť jazdy obžalovaného bola vyššia ako
rýchlosť primeraná jazde na vlhkej vozovke, vplyvom vyššej rýchlosti vozidla a iných možných okolností
(necitlivé smerové manévrovanie, resp. brzdenie) došlo k strate smerovej a pohybovej stability vozidla
Transporter a následne k pretáčavému šmyku uvedeného vozidla smerom do protismerného jazdného

pruhu.

Krajský súd si je vedomý toho, že obžalovaný je potrestaný do konca svojho života stratou
vlastného dieťaťa, detí svojich priateľov, svojho kamaráta. Obžalovaný je slušný človek, doposiaľviedol usporiadaný život doma aj v práci. Okresný súd však nedocenil najmä účinok trestu z hľadiska
generálnej prevencie a z hľadiska morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska následku
jeho protiprávneho konania ide o mimoriadne závažný, tragický a nenapraviteľný následok, ktorého

účinky nemôže zmierniť ani nedbanlivostné konanie páchateľa. Obžalovaný svojím konaním ukončil
život piatich ľudí a vážne zasiahol do života ďalšiemu poškodenému a ich rodinným príslušníkom. Čím
ťažší a závažnejší následok spôsobí páchateľ svojím protiprávnym činom, tým väčší význam nadobúda
táto skutočnosť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery v spojitosti s ďalšími okolnosťami uvedenými
v ustanovení § 34 ods. 4 Tr. zák. Spravodlivý trest, a to aj nepodmienečný trest odňatia slobody môže

veľmi výrazne ovplyvniť ďalších vodičov, aby si ešte dôslednejšie a bez chýb plnili všetky povinnosti
a dodržiavali právne predpisy. Preto účel trestu z hľadiska jeho generálnej prevencie a odstrašenia má
veľký význam.

Okresný súd nepochybil ani tým, že obžalovanému podľa § 61 ods. 1 Tr. zák. uložil aj trest zákazu
činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov. Podľa názoru krajského súdu

uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody v kombinácii s trestom zákazu činnosti vedenia
motorových vozidiel, ktorý patrí k najúčinnejším prostriedkom ochrany bezpečnosti cestnej premávky,
splní účel trestu vymedzený v ustanovení § 34 Tr. zák. Tým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi
trestných činov, zabránenie odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a priviesť ho k tomu,
aby viedol riadny život, pričom uložený trest má správne výchovne pôsobiť aj na ostatných členov

spoločnosti. Účelom trestu zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá je tiež dočasné vyradenie páchateľa
trestného činu z možnosti vykonávať túto činnosť. Krajský súd prihliadol aj na to, že obžalovaný sa
v minulosti dopustil priestupkov na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ako aj prihliadol
na fatálny následok trestného činu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd, nezistiac dôvody pre zmenu rozsudku v prospech
obžalovaného, jeho odvolanie ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Po zvážení všetkých okolností, na základe odvolania prokurátora podaného v neprospech
obžalovaného, krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok

vo výroku o treste odňatia slobody zrušil a sám s poukazom na § 322 ods. 3 Tr. por., pri nezmenenom
výrokuovineatrestezákazučinnostivedeniamotorovýchvozidiel,uložilobžalovanémunepodmienečný
trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, t.j.
na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného. Na výkon
tohto druhu trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože na

takéto rozhodnutie boli splnené všetky podmienky uvedené v ustanovení § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák.,
teda, že obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone
trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený
za úmyselný trestný čin.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku,
a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.