Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. máj 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8621202008
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8621202008.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom XXX XX C. D. XXX, štátna občianka SR, právne zastúpená: JUDr. Daniel Tarbaj, advokát, so
sídlom Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova
11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpená: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, v konaní o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru a neprijateľných zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Svidník č. k. 6Csp/109/2021 - 133 zo dňa 01.12.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III.
II. Zrušuje rozsudok vo výrokoch I. a IV. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto:
,, I. Určuje, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000495241 -
Pôžička zo dňa 14.3.2018 uzatvorený medzi žalobkyňou a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov.
II. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000495241 -
Pôžička zo dňa 14.3.2018 v bode 1. Základné podmienky, ods. 1.2. Základné podmienky, uzatvorená

medzi žalobkyňou a žalovanou, v znení: „Poplatok za výzvu na splatenie úveru 30 eur“ je neprijateľná.
III. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000495241 -
Pôžička zo dňa 14.3.2018 v bode 2. Práva, povinnosti a vyhlásenia klienta, ods. 2.3., uzatvorená medzi
žalobkyňou a žalovanou, v znení: „Ak klient poruší niektorú z povinností uvedených v bode 2.9 písmene
(c), (d), (k) alebo (o) OP, banka môže požadovať od klienta zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 200
eur, a to za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti. V prípade omeškania každej splátky musí
klient zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 15 eur. Pokračujúce omeškanie klienta s úhradou splátky aj po

upozornení banky sa považuje za ďalšie porušenie zmluvných povinností klienta, s ktorým je spojená
povinnosť zaplatiť ďalšiu zmluvnú pokutu vo výške 15 eur. Nárok banky na náhradu škody týmto nie je
dotknutý“ je neprijateľná.
IV. Žalobkyni priznáva proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, o ktorých výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.“

2. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobkyňou

a žalovanou bola dňa 14.03.2018 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere č. č.0000000000495241.
Súd prvej inštancie konštatoval, že z potvrdenia žalovaného adresovaného žalobkyni o splatení pôžičky
zo dňa 5.10.2018 zistil, že žalobkyňa ku dňu 5.10.2018 všetky záväzky vyplývajúce z úverového vzťahu
vyrovnala a úver je splatený. Prvoinštančný súd súlade so žalobou skúmal či táto zmluva obsahujeobligatórne zákonné náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 2 písmeno f) zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch (ZoSÚ) a z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ o spotrebiteľských úveroch,
Súd dospel k záveru, že čo sa týka náležitosti v zmluve podľa ustanovenia § 9 ods.2 písmeno f) ZoSÚ,

tak v posudzovanej zmluve je uvedený iba údaj o splatnosti úveru, termín - doba trvania zmluvy sa v
zmluve nenachádza, a doba trvania zmluvy nemôže vyplývať z čl. 1.2 tejto konkrétnej zmluvy, spotrebiteľ
si ju nemôže odvodzovať z počtu anuitných splátok (96), periodicity a termínu splatnosti anuitnej splátky
(k 20. dňu kalendárneho mesiaca), termínu splatnosti prvej anuitnej splátky (20.3.2018) a zo splatnosti
úveru(20.2.2026).Posudzovanázmluva,akoajvšetkyspotrebiteľskézmluvymusiadobutrvaniazmluvy

obsahovať tak, že ju musia uvádzať, nakoľko zákonodarca v súlade s európskymi smernicami túto
náležitosť zmluvy zakotvil priamo v zákone o spotrebiteľských úveroch ako obligatórnu náležitosť. Čo
sa týka náležitosti zmluvy podľa ustanovenia § 9 ods.2 písm. k) ZoSÚ, podľa súdu prvej inštancie ide
o obligatórnu náležitosť, ktorú zmluva neobsahuje. V predmetnej zmluve chýbajú predpoklady použité
na výpočet RPMN, pričom z uvedeného ustanovenia jasne vyplýva, že v zmluve nepostačuje uviesť len
výšku RPMN, ale aj predpoklady použité pre výpočet RPMN. Strohý údaj len o výške RPMN by totiž

nemal pre neho žiadnu výpovednú hodnotu. Preto musí byť v zmluve uvedené, z akých predpokladov sa
vychádzalo pri výpočte RPMN (výška úveru, výška mesačnej splátky, počet splátok, interval splácania
a pod.), a to bez ohľadu na to, že tieto atribúty sú v zmluve uvedené, pretože každá z nich osobitne
predstavuje ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy.

3. Ďalej prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku skonštatoval, že žalovaná si nesplnila
povinnosť, ktorú jej ukladá § 7 ods. 1 ZoSÚ a to s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaná o splnení tejto povinnosti síce predložila ako dôkaz
žiadosť žalobkyne o poskytnutie spotrebného úveru zo dňa 14.3.2018, avšak z tejto žiadosti nie je zrejmý
mesačný príjem žalobkyne, pri uvedení údaja v žiadosti, že žalobkyňa je zamestnanec, nie je ani názov

a adresa zamestnávateľa. Žalovaný aj napriek súhlasu žalobkyne nepredložil dôkaz o dotazovaní sa na
údaje o nej zo Sociálnej poisťovne. Žalovaný nezisťoval základné informácie o výdavkoch žalobkyne,
nemal ich preukázané a vyhodnotené. Žalovaná odbornú starostlivosť posúdiť schopnosť žalobkyne
splácať spotrebiteľský úver preukazovala iba dopytom zo Spoločného registra bankových informácií, z
ktoréhojelenzrejmé,žežalobkyňakudňuzisťovania(bezdátumu)neboladlžníčkouanispoludlžníčkou.

Konanie žalovanej nemožno preto vyhodnotiť inak, ako hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť
s odbornou starostlivosťou schopnosť klienta pôžičku splácať. Dôsledkom podcenenia bonity nie je
neplatnosť zmluvy, ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť
s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Na základe uvedených skutočností súd tak v
zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, a to pre absenciu

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) ZoSÚ a tiež na základe § 11 ods. 2 ZoSÚ.

4. Prvoinštančný súd mal taktiež za preukázané, že zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku
obsiahnutú v bode 1. - Základné podmienky, v časti 1.2., „ Poplatok za výzvu na splatenie úveru 30
eur “ a v bode 2. - Práva, povinnosti a vyhlásenia klienta, v časti 2.3., „ Ak klient poruší niektorú z

povinností uvedených v bode 2.9 písmene (c), (d), (k) alebo (o) OP, banka môže požadovať od klienta
zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 200 eur, a to za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti.
V prípade omeškania každej splátky musí klient zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 15 eur. Pokračujúce
omeškanie klienta s úhradou splátky aj po upozornení banky sa považuje za ďalšie porušenie zmluvných
povinností klienta, s ktorým je spojená povinnosť zaplatiť ďalšiu zmluvnú pokutu vo výške 15 eur. Nárok

banky na náhradu škody týmto nie je dotknutý „. Uvedené zmluvné podmienky spôsobujú v rozpore s
požiadavkou dobrej viery zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa a sú teda v rozpore s generálnou klauzulou (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V
prípade poplatku za výzvu sa jedná o zmluvnú podmienku, pri ktorej žalovaný nepreukázal individuálne
dojednanie so žalobkyňou a navyše táto zmluvná podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach strán v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky. Poplatok umožňuje získať na úkor
žalobkyne majetkový prospech, keďže žalovaný požaduje paušálne plnenie nad rámec skutočných a
účelnýchvýdavkov.Zaneprijateľnúsapovažujeajzmluvnápodmienka,ktorávyjadrujefinančnýzáväzok
spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom
dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských

úverových vzťahoch).

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b),
d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) žalovaný. Navrhol, abyodvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP a žalobu v celom rozsahu zamietol
a priznal žalovanému náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.
V odvolaní žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa predčasne splatila úver dňa 05.10.2018

mimoriadnou splátkou, čím zanikol jej dlh splnením, preto sa javí podaná žaloba ako špekulatívna.
Žalovaný poukázal, že prvoinštančný súd rozhodol už na prvom pojednávaní, pričom nesprávne
vyhodnotil skutkové zistenia a nesprávne posúdil právny stav. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje
za nepreskúmateľný. Hoci žalovaný podrobne uviedol na svoju obranu relevantné právne tvrdenia
najvyšších súdnych autorít (1Cdo/167/2021, R 86/2021, C -290/19), v ratio decidendi o nich nie je žiadna

zmienka. Zmätočnosť konania vidí žalovaný aj v tom, že súd opomenul postup podľa § 181 ods. 2 CSP
a meritórne vec rozhodol už na prvom pojednávaní bez toho, aby určil, ktoré tvrdenia medzi stranami
sú sporné a ktoré nesporné, ktoré dôkazy vykoná/nevykoná, ako aj to, aby stranám uviedol predbežné
právne posúdenie veci.
Ku skúmaniu bonity žalovaný namieta, že žalovaný splnil odbornú starostlivosť posúdiť schopnosť
žalobkyne splácať spotrebiteľský úver dopytom zo Spoločného registra bankových informácií a zároveň

mala k dispozícii výsledný obrat pohybov na účte žalobkyne - dopyt „CREDIT REPORT –ANALYTIC“.
Žalovaný poukázal, že prvoinštančný súd nezohľadnil skutočnosť, že mesačná splátka žalobkyne (72,92
eur) nepredstavovala ani 1/6 (15,9 %) z mesačných príjmov zamestnanej žalobkyne, určených podľa
minimálnej mzdy za rok 2018 (480 eur). Žalobkyni teda ostávala suma minimálne vo výške 407,08 eur,
ktorá dvojnásobne prevyšuje sumu životného minima.

Žalovaný v odvolaní poukázal na skutočnosť, že zmluva nemusí obsahovať osobitne údaj o dobe trvania
zmluvy, ako aj o termíne konečnej splatnosti, pokiaľ ide o rovnaký dátum, prípadne je táto okolnosť
zrejmá z ostatných údajov v zmluve obsiahnutých. K rozhodnutiu prvoinštančného súdu ohľadom RPMN
žalovaný v odvolaní uvádza, že vo veci C-448/17 úverová zmluva vôbec neuvádzala výšku RPMN,
ani úrokovú sadzbu. Poukázal pritom aj na obdobné krajské rozsudky, ako aj opatrenie NBS č.5/2020,

účinnéažod01.01.2022,pričomveriteliamalidomomentuprijatiatohtoopatrenianezjednotenépostupy
pri výpočte RPMN. Podľa názoru žalovaného nemôže súd prvej inštancie vychádzať len z údajov tzv.
internetovej kalkulačky, ale musí si zaobstarať hodnoverné stanovisko zodpovednej inštitúcie.
Čo sa týka k dojednania poplatku za výzvu na splatenie úveru vo výške 30 eur, podľa názoru žalovaného
poplatok za vystavenie výzvy na splatenie úveru nie je poplatkom za zaslanie upomienky za omeškanú

splátku úveru, ako sa zrejme nesprávne domnieval prvoinštančný súd, navyše žalobkyňa v konaní
nepreukázala, že by jej žalovaný zasielal upomienky za omeškanie splátok alebo výzvy na splatenie
úveru, k čomu ani neexistoval dôvod, nakoľko žalobkyňa bola po celú dobu zmluvného vzťahu platobne
disciplinovaná. Predmetný poplatok je jednorázový, a to iba v prípade dlhodobého omeškania dlžníka
so splácaním úveru. Čo sa týka dojednania k zmluvnej pokute, žalovaný uvádza, že táto je vo vzťahu

ku žalobkyni bez právneho významu. Žalovaný je toho názoru, že súd neposudzoval konanie žalobkyne
aj cez prizmu dobrých mravov. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 11/2016 zo
07.02.2018, z, ktorého vyplýva, že „ ochranu spotrebiteľa je nutné interpretovať triezvo, neutrálne
ako akékoľvek iné právne inštitúty.“ Záverom odvolania žalovaný namietol, že prvoinštančný súd
sa v odôvodnení nevyjadril k špecifickým okolnostiam tohto prípadu, na ktoré poukazoval žalovaný

už vo svojom prvom vyjadrení k žalobe a síce že žaloba bola podaná dňa 07.12.2021, teda po
takmer štyroch rokoch od uzavretia zmluvy o úvere a po viac ako troch rokoch od splatenia úveru.
Žalobkyňa nevyužila svoje zákonné právo odstúpiť od zmluvy o úvere, nepodala sťažnosť alebo
reklamáciu na poskytnuté bankové služby. Žalovaný voči žalobkyni neinicioval žiadne súdne konanie
alebo rozhodcovské konanie, voči žalobkyni neuplatnil poplatok za výzvu na splatenie úveru alebo

zmluvnú pokutu. Žalobkyňa neiniciovala žiadne mimosúdne rokovania pred podaním žaloby a napriek
vyššie uvedeným skutočnostiam prekvapivo podala žalobu na žalovaného.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 CSP
preskúmal rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP, bez

nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné vo
výrokoch II. a III. podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdiť a vo výroku I. a súvisom výroku IV. o trovách
konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu odvolania napadnutého rozhodnutia súdu
prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie
nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnenýa povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Vzhľadom na suspenzívny účinok odvolania
žalobcu, odvolací súd preskúmal rozsudok v celej časti.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový
stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil,
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní. (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

9. V danom prípade odvolacia námietka žalovaného o nedostatočne zistenom skutkovom stave a
nesprávnom právnom posúdení veci vo výroku I. je dôvodná, pretože súd prvej inštancie nemal vo
vzťahu k dôvodom určenia úveru za bezúročný a bez poplatný riadne zistený skutkový stav a tým aj
vec nesprávne právne posúdil.

10. Prvoinštančný súd považoval úver poskytnutý žalobkyni za bezúročný a bez poplatkov, pretože
v zmluve nebola správne určená výška RPMN a chýbajú v nej aj predpoklady použité pre výpočet
RPMN. Súd prisvedčil žalobkyni, že žalovaný zrejme vychádzajúc z obsahu formulárovej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere do výpočtu RPMN nezahrnul aj náklady za doplnkové služby - poistenie, pričom

žalobkyňa nemohla poistenie odmietnuť, a preto poistné malo byť zarátané do výpočtu RPMN, čím bola
RPMN určené v nižšej výške, v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky.
Z uzatvorenej zmluvy vyplýva výška RPMN 11,04 %. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
nie je zistiteľné, na základe akých skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru o nesprávnosti RPMN
a v tomto ohľade je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Podľa prvoinštančného súdu neboli taktiež v

zmluve uvedené predpoklady pre výpočet RPMN. Z obsahu rozhodnutia prvoinštančného súdu, nie
len zo skutkových, ale ani z právnych záverov, odvolací súd nezistil, ktoré konkrétne údaje považuje
súd prvej inštancie za absentujúce a bez ktorých údajov nie je možné náležitým spôsobom vypočítať
RPMN. Odvolací súd poukazuje na to, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, či sa zaoberal
poistením úveru a či žalovaný započítal k výške splátok úveru aj poplatok za poistenie úveru, alebo

nie. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, či žalobkyňa musela uzavrieť poistenie
úveru, resp. jej bola daná možnosť odmietnuť poistenie alebo si mohla dobrovoľne zvoliť poistenie úveru.
V prípade dobrovoľného poistenia úveru by sa poplatok za poistenie nezarátaval do výpočtu RPMN.
K otázke predpokladov výpočtu RPMN odvolací súd poukazuje na právny záver Najvyššieho súdu SR,
ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

7/2021 pod č. 86, podľa ktorého „Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení do 31. marca 2015
nevyplýva, že by jednou z náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny matematický výpočet
ročnej percentuálnej miery nákladov alebo predpoklady pre jej výpočet.“ V odôvodnení citovaného
uznesenia najvyšší súd uviedol, že: „Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov je indikátorom

posúdeniavýhodnostičinevýhodnostiúveru.Pritomtoúdajipretozákonodarcapožadujesúčasneuviesť
všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. 11.1. Dovolací súd
má za to, že v predmetnej úverovej zmluve sú uvedené všetky predpoklady potrebné na výpočet RPMN,
ktorými sú uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokov,
nákladov na poistenie a prípadných poplatkov, ktoré údaje zo zmluvy jednoznačnevyplývajú.12.1.

Dovolací súd, na rozdiel od súdov nižších inštancií, zastáva názor, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ.
nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet ročnej percentuálnej miery
nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať
ako predpoklady pre výpočet RPMN. Takúto požiadavku pritom nie je možné vyvodiť gramatickým
(jazykovým) ani teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného ustanovenia“.

Záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu vstupných údajov pre
výpočet RPMN a pre nesprávne určenú výšku RPMN nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ani v
právnom posúdení veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tomto rozsahu teda nepreskúmateľné,
pričom sa zároveň ani nevysporiadal s recentnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít týkajúcich sa
náležitosti predpokladov použitých pre výpočet RPMN, napr. vyššie citovaným rozhodnutím NS SR.čo

z toho mala

11. Odvolací súd má ďalej za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil obligatórnu náležitosť
zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia § 9 ods.2 písm. f) ZoSÚ (dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskomúvere). Súd prvej inštancie mal za to, že v zmluve o úvere je uvedený iba konečný dátum splatnosti
úveru a doba trvania zmluvy nie. Podľa názoru súdu prvej inštancie si spotrebiteľ nemôže túto náležitosť
zmluvy odvodiť od termínu splatnosti prvej splátky a konečnej splatnosti úveru.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 1Cdo/167/2021 zo dňa 27.4.2022, z ktorého vyplýva právny záver: „ 16.2. V
posudzovanom prípade, hoci len samotná v zmluve explicitne uvedená formulácia doby trvania úveru
(„do splatenia všetkých záväzkov Klienta podľa Zmluvy“) bola aj podľa dovolacieho súdu nejasná a
nedostatočná,nasplneniepožiadavkypodľa§9ods.2písm.f)zákonač.129/2010Z.z.vzneníúčinnom

do 30.4.2018. No súčasne sa dovolací súd domnieva, že z celkového obsahu konkrétnych zmluvných
dojednaní medzi stranami bolo možné zistiť údaj o dobe, či dĺžke trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala okamih, dokedy je spotrebiteľ povinný najneskôr
splatiť úver - termín konečnej splatnosti zmluvy - údaj 5/2020 tento údaj zároveň odpovedal údaju - 120-
tich mesačných splátok od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere - dňa 21.4.2015, so splatnosťou
prvej splátky - dňa 20.6.2015 a splatnosťou ďalších splátok vždy - 20. dňa v mesiaci. 16.3. Preto podľa

dovolacieho súdu, i bez explicitného uvedenia údaja o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
(napr.vkonkrétnomprípade-dobatrvaniaúveru:120mesiacov),jezrejmé,žezmluvaospotrebiteľskom
úvere primeraným a zrozumiteľným spôsobom, nepripúšťajúcim pochybnosti aj z perspektívy tzv.
priemerného spotrebiteľa, obsahovala informáciu pre spotrebiteľa o dobe (či čase) jej trvania v súlade s
§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30.4.2018 vo svetle eurokonfomného

výkladu článku 10 ods. 2 písm. c) smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, a tak umožňovala
spotrebiteľovi v čase podpisu zmluvy poznať časový rozsah záväzku.“
Súd prvej inštancie sa teda nevysporiadal ani s touto recentnou judikatúrou týkajúcou sa doby trvania
zmluvy ako obligatórnej zákonné náležitosti spotrebiteľských úverových zmlúv.
Odvolací súd má preto zato, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil náležitosti predmetnej

úverovej zmluvy týkajúce sa doby trvania zmluvy a predpokladov použitých pre výpočet RPMN, pričom
nezohľadnil najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR týkajúce sa tejto problematiky.

12. Súd prvej inštancie zároveň predmetný úver považoval za bezúročný a bez poplatkov aj podľa
ustanovenia § 11 ods. 2 ZoSÚ. Skonštatoval, že žalovaný si nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá § 7

ods. 1 ZoSÚ, a to s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver. Odvolací súd má za to, že len takéto samotné konštatovanie nesplnenia si povinnosti žalovaného
je nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku vôbec necitoval samotné znenie
ustanovenia § 7 ods.1 zákona č. 129/2010 Z.z. a skutkovo, ani právne sa nevysporiadal s ustanoveniami
rozhodnými pre posúdenie hrubého porušenia povinnosti podľa ust. § 7 ZoSÚ, najmä ustanoveniami §

7 ods. 4, ods. 16, ods. 17, resp. 19 až 42, z nich hlavne ods. 20, ods. 21, 41. Ustanovenie § 11 ods. 2
ZoSÚ odvolací súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka
musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj lustráciu cez príslušné databázy. Súd
prvej inštancie správne konštatoval, že pri zisťovaní bonity nepostačuje len formálne zistenie základných
informáciíovýškepríjmovavýdavkovspotrebiteľa,alejepotrebnétietoskutočnostiajnáležitepreukázať

a vyhodnotiť. Súd prvej inštancie taktiež v tejto veci konštatoval hrubé porušenie povinnosti veriteľa,
napriek tomu, že tento zisťoval príjem žalovanej a predložil aj výpis z príslušného registra, pričom takéto
zanedbanie povinnosti veriteľa má za následok to, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou, v
dôsledku čoho nemôže od spotrebiteľa požadovať jednorázové splatenie úveru, ale nevyplýva z toho
záver, že úver je bezúročný a bez poplatkov z úveru. Odvolací súd poukazuje ale na to, že za hrubé

porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa podľa platnej právnej úpravy ku dňu uzavretia zmluvy, považuje
aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42 a takéto porušenie má za následok, že úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie sa zároveň vôbec nevysporiadal s aplikáciou opatrenia
Národnej banky Slovenska č. 10/2017.

13. Odvolací súd zastáva názor, že veriteľ v zmysle ust. § 7 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. je pri
posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho
príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím
zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného
dedičského konania, predaja nehnuteľností, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej

schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či
spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, ktorá bude postačovať
na splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z
existujúcehostavuaprezumpciejehozachovaniadobudúcna.Nejdepritomozískanie100%-tnejistoty,že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane
výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť
predlžovaniu spotrebiteľov, ktorý nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Zo zákona č. 129/2010

Z.z. vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ
zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za
účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií poskytnutých
spotrebiteľom, ktoré ale musia byť samozrejme preukázané, ako aj z informácií, ktoré získava z
iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich

dostatočnosť, ako aj to, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú
iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o
žiadateľovej finančnej situácií. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda tieto
informácie náležite preveriť, vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať
ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi, a takto získané informácie riadne

vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v
závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok
finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku úveru.
Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu
príjmov, tak aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba

niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
Súd prvej inštancie nezistil, akým spôsobom žalobca overil majetkové pomery žalobkyne za účelom
zistenia jej schopnosti splácať spotrebiteľský úver, nakoľko aj z predloženého dôkazu žalovaného
o skúmaní bonity žalobkyne, tzv. CREDIT REPORT – ANALYTIC vyplýva, že žalobkyni už bolo
v minulosti odmietnuté poskytnutie spotrebného úveru a hypotekárneho úveru (č.l. 116-117 spisu). Tzv.

bonita spotrebiteľa je totiž inštitút, ktorého realizáciu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
musí skúmať dodávateľ, nie spotrebiteľ. Na to, aby veriteľ preskúmal bonitu spotrebiteľa, je povinný
postupovať za súčinnosti spotrebiteľa podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z.z a až v prípade, pokiaľ bonita
spotrebiteľa nemá náležité zistenie, je možné vyvodzovať následky vyplývajúce z ust. § 11 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z.z.

14. Odvolací súd ďalej preskúmal odvolanie žalovaného voči výrokom II., III. rozsudku súdu prvej
inštancie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo vzťahu k týmto výrokom nie je dôvodné. Odvolací
súd má za to, že prvoinštančný súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa úplne správne
argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením v tejto časti žaloby. Vykonal

primerané dokazovanie, správne zistil skutkový stav a v intenciách platnej právnej úpravy z neho vyvodil
i správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie v časti určenia neprijateľných zmluvných podmienok, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje
(§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie dodáva:

V prípade poplatku za výzvu na splatenie úveru v sume 30 eur sa jedná o zmluvnú podmienku,
pri ktorej žalovaný nepreukázal jej individuálne dojednanie so žalobkyňou a navyše táto zmluvná
podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech
žalobkyne. Žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa mala možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok,
ktoré sú obsahom zmluvy, vrátane poplatku za výzvu na splatenie úveru. Keďže to žalovaný nepreukázal

nepovažuje sa dojednanie tohto poplatku za individuálne dojednanie (§ 53 ods. 2, 3 Občianskeho
zákonníka - OZ). Poplatok umožňuje získať na úkor žalobkyne majetkový prospech, keďže žalovaný
požaduje paušálne plnenie nad rámec skutočných a účelných výdavkov. Medzi skutočné a účelné
výdavky patrí poštovné, ktoré pri sadzobníku Slovenskej pošty a.s. v danom období predstavovalo
výdavok v rozmedzí od 1,10 eur do 2,40 eur v závislosti od spôsobu doručenia. Rozhodovacia prax

súdov považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku aj podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok
spotrebiteľa na plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti výlučne
len záujmom dodávateľa podľa (§ 53 ods.4 písm. t) OZ). Ak preto dodávateľ využíva spoplatnenie
konkrétnych úkonov alebo služieb, môže v zmysle ust. § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka prenášať
len také nákladové bremeno, ktoré bude v prevažnej miere sledovať prospech spotrebiteľa. Žalovaný v

odvolaní poukázal na to, že tento poplatok nie je poplatkom za zaslanie upomienky, pričom sa používa
iba v prípade dlhodobého omeškania dlžníka a žalobkyňa úver disciplinovane splácala, preto je táto
zmluva podmienka vo vzťahu k žalobkyni bez právneho významu. Odvolací súd k tomu uvádza, že
je zrejmé, že tento poplatok nie je poplatkom za zaslanie upomienky, pretože jeho výška je úplneneprimeraná a práve táto výška je problematická, keďže vôbec nie je primeraná a vyvážená, a vôbec nie
je zrejmé aká je protihodnota za tento poplatok, teda aký význam má pre spotrebiteľa. Pokiaľ žalovaný
tvrdí, že takýto poplatok uplatňuje iba v prípade dlhodobého omeškania dlžníka, tak táto skutočnosť

zo zmluvy vôbec nevyplýva a žalovaný takýto poplatok môže uplatniť bez ohľadu na to či sa jedná o
krátkodobé, resp. dlhodobé omeškanie. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že vo vzťahu k žalobkyni je táto zmluva
podmienka bez právneho významu, keďže vo vzťahu k nej nebola použitá, tak práve takéto jeho tvrdenie
je bez právneho významu, pretože pre posúdenie neprijateľnosti nie je podstatné či dodávateľ takúto
neprijateľnú zmluvnú podmienku voči spotrebiteľovi použil alebo nie. Odvolací súd poukazuje na to, že

dojednanie tohto poplatku ani nevylučuje, že tento sa nemôže uplatňovať opakovane, pričom pokiaľ by
sažalovanýdostaldofinančnejkrízyaztohtodôvodunesplácalúver,taktakétopoplatkyibaneprijateľne
navyšujú jeho dlh a dostávajú ho ešte do väčšej krízy.

15. Čo sa týka zmluvnej podmienky špecifikovanej vo výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, tak
odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie úplne správne konštatoval, že táto zmluvná pokuta

predstavujeneprijateľnúzmluvnúpodmienkupodľa§53ods.4písm.k)Občianskehozákonníka,pretože
požaduje od spotrebiteľa, ktorý napr. „opakovane poruší ktorúkoľvek povinnosť zo zmluvy o úvere alebo
bez zbytočného odkladu neodstráni ani po výzve“ (bod 2.9 písm. o) obchodných podmienok - OP),
aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s porušením akejkoľvek povinnosti alebo
omeškania, čo možno považovať aj vzhľadom na absenciu konkretizácie za neplatné dojednanie v

zmysle § 37 OZ pre jeho neurčitosť. V konkrétnom prípade to pri pokute 200 eur, predstavuje cca
2,7 násobok mesačnej splátky a pri kumulovanej pokute za meškanie 15 eur, za pokračujte omeškaní
ďalších 15 eur, čo spolu predstavuje 230 eur, to už predstavuje až trojnásobok splátky úveru. Toto
zmluvné ustanovenie nepočíta ani so žiadnymi prípadnými objektívnymi dôvodmi na
strane spotrebiteľa, resp. s dôvodmi, ktoré spotrebiteľ nezavinil. Takto formulovaná zmluvná pokuta je

neobmedzená a môže byť účtovaná žalovanou jednostranne, podľa vlastnej úvahy. Odvolací súd má
za to, že pokiaľ má veriteľ záujem dlžníka skutočne iba upozorniť na úhradu splátky, tak existuje veľa
prijateľnejších možnosti, ktoré spotrebiteľa takýmto neprimeraným spôsobom finančne nezaťažia.
Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že žalovaný sa sám vyjadril, že podstatným predpokladom
prijateľnosti zmluvnej podmienky je predovšetkým jej individuálne dojednanie, avšak nijakým spôsobom

nepreukázal, že so žalobkyňou viedol kontraktačný proces vo vzťahu k napadnutým zmluvným
podmienkam, pričom v zmysle citovaných zákonných ustanovení znáša dôkazné bremeno žalovaný a
ako dodávateľ je preto povinný preukázať, že zmluvné podmienky boli dojednané individuálne.

16. Odvolací súd taktiež preskúmal odvolaciu námietku žalovaného, na základe ktorej mal za to, že súd

prvej inštancie opomenul aplikovať postup podľa § 181 ods. 2 CSP a meritórne vec rozhodol už na
prvom pojednávaní bez toho, aby určil, ktoré tvrdenia medzi stranami sú sporné a ktoré nesporné, ktoré
dôkazy vykoná, resp. nevykoná, ako aj bez toho, aby stranám uviedol predbežné právne posúdenie veci.
Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 (prednese žaloby a vyjadrení k nej) súd určí,
ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné,

ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie
veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Odvolací súd poukazuje na
súdnu prax Najvyššieho súdu SR, ktorý dospel k záveru, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP
je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť
strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom

zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za
dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu
buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu
sporu pri realizácii jej procesných práv (1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020, 7Cdo/111/2020). Obdobné
nazeranie na striktné nedodržanie postupu zo strany súdu spočívajúce v neuvedení, ktoré právne

významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, Najvyšší
súd SR vyjadril už za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy (§ 118 ods. 2 OSP), keď ho považoval
len za tzv. inú vadu konania, ktorá sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP (teraz § 420 písm. f) CSP). Porušenie citovaného
zákonného ustanovenia totiž žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa

pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver
pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. (pozri uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/3/2016,
4Cdo/167/2012, 5Cdo/211/2013, 5Cdo/32/2017, 6Cdo/134/2010). Z judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS
16/2012)tiežvyplýva,žesúdažvsamotnomrozhodnutívoveci,anievrámcipostupupodľaustanovenia§ 118 ods. 2 OSP (predchádzajúca procesná úprava), vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa
konkrétnej prejednávanej veci. Odvolateľ tak po rozhodnutí súdu prvej inštancie mal možnosť vyjadriť
svoje stanovisko ku skutkovému i právnemu posúdeniu sporu súdom prvej inštancie prostredníctvom

podaného odvolania (čo aj urobil) a uplatniť svoj vplyv na výsledok konania prostredníctvom iného
procesného prostriedku (pozri R 39/1993). Prípadné porušenie ustanovenia § 181 ods. 2 CSP nemôže
mať za následok prekvapivé rozhodnutie. Otázka, či súd správne zistil a vyhodnotil skutkové okolnosti
a aký záver z nich vyvodil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, predstavujú námietky
voči skutkovým záverom súdu (konkrétne spôsobu vyhodnotenia dôkazov súdom). I keď v zásade platí,

že postup súdu podľa § 181 ods. 2 CSP je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených
úkonovpredvídateľnýatransparentný,procesnústranutonezbavujezodpovednostizavlastnúprocesnú
aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Zároveň je potrebné
zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy
iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP). Súd pri výkone spravodlivosti
nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani

prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Navyše súd môže dať stranám i inak najavo, akú
skutkovú otázku a z akého dôvodu rieši. Môže to vyplynúť aj z jeho postupu, ktorý nadväzuje na úkony
strán (viď rozhodnutie NS SR 7 Cdo 121/2022 z 28.02.2023). Predmetnú odvolaciu námietku odvolací
súd preto vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko aj keď súd prvej inštancie nepostupoval prísne formálne
zmysle § 181 ods. 2 CSP, tak nerealizácia takéhoto postupu nemala za následok také porušenie práv

žalovaného, ktoré by zakladalo ktorýkoľvek z odvolacích dôvodov namietaných žalovaným.

17. Keďže odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z odvolacích dôvodov vo vzťahu k výrokom II.
a III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, teda k určeniu neprijateľných zmluvných podmienok,
podľa § 387 ods.1 CSP rozsudok v tejto časti ako vecne správne potvrdil. Ohľadom výroku I. o určení

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru súd zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou a takýmto
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto v tejto časti a súvisiacom
výroku o trovách konania, odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný,aaképrostriedkyprocesnejobranypoužil.Súdjasneavýstižnevysvetlí,akoposúdilpodstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy, a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie bude skúmať splnenie povinnosti žalovaného s

ohľadom na § 11 ods. 2 ZoSÚ, posledná veta, podľa ktorého, za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7
ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti
uloženej dodávateľovi v citovanom ustanovení je smerodajné akým spôsobom dodávateľ (žalovaný)
pristupoval k zisťovaniu, hodnoteniu, ale samozrejme aj k prevereniu bonity klienta. Súd prvej inštancie
bude dôkladne aplikovať ustanovenie § 7 ods. 20 ZoSÚ, na základe, ktorého je veriteľ povinný preukázať

čistý príjem spotrebiteľa, náklady na zabezpečenie základných životných potrieb a peňažné záväzky z
znižujúce príjem spotrebiteľa. S poukazom na § 7 ods. 41 ZoSÚ bude zároveň v tejto súvislosti aplikovať
príslušné opatrenie Národnej banky Slovenska a vyhodnotí či žalovaný hrubo porušil svoje povinnosti
podľa § 7 ZoSÚ, čo malo za následok do, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Pri posúdení obligatórnych zákonných náležitosti predmetnej spotrebiteľskej úverovej zmluvy, v zmysle

odôvodnenia odvolacieho súdu, posúdi judikatúru najvyšších súdnych autorít týkajúcu sa doby trvania
zmluvy, resp. predpokladom použitých výpočet veľkým RPMN.
Súd prvej inštancie taktiež v súvislosti s určením RPMN zisti, či žalobkyňa mala možnosť odmietnuť
dojednanie poistenia, resp. či toto poistenie dojednala dobrovoľne a závislosti od týchto zistení posúdi
správnosť výšky RPMN.

20. V konečnom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 396 ods. 3 CSP
rozhodne aj o trovách celého konania.21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).