Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. máj 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/86/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4417211123
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Šaligová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4417211123.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Šaligovej a sudkýň JUDr.

Sone Zmekovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.
XX, XXX XX D. E., zastúpenej JUDr. Ing. Kristínou Rakickou - Decsi, PhD., advokátkou so sídlom Pri
Gymnáziu 22, 940 01 Nové Zámky, proti žalovanému: F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX D.
E., adresa na doručovanie G. XX, XXX XX D. E., o náhradu škody, ušlého zisku a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10C/95/2017-589 zo dňa
24.01.2023 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala
zaplatenia sumy 83.083,76 eura titulom náhrady škody za obdobie od 01.06.2007 do 19.12.2016
z dôvodu, že sa voči nej mal žalovaný správať dlhodobo protiprávne a ona musela náhle v obave o svoj
život a zdravie, opustiť domov. Skutočná škoda mala pozostávať z výdavkov použitých na náhle riešenie
bývania v sume 19.916,54 eura. Žalobkyňa tiež nemohla riadne vykonávať svoje podnikateľské aktivity
(prekladateľskú činnosť), čím jej mal vzniknúť ušlý zisk v sume 37.167,22 eura. Z dôvodu obavy o život a

zdravie v psychickom strese, sociálnej odkázanosti, bezdomovectve a možnosti uplatniť sa v sociálnom
živote si uplatnila aj nemajetkovú ujmu v sume 26.000 eur.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd uviedol, že v časti náhrady škody, teda skutočnej škody a
ušlého zisku musia byť splnené štyri zákonné predpoklady uvedené v § 420 Občianskeho zákonníka,
ktorými sú: a) porušenie právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná povinnosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou a d) zavinenie. Žalobkyňa v žalobe, ale aj počas celého sporu poukazovala

na to, že žalovaný sa voči nej mal dlhodobo protiprávne správať, a preto náhle v obave o svoj život a
zdravie musela opustiť domov, čoho následkom bol vznik škody pozostávajúcej z výdavkov použitých
na náhle riešenie bývania. Ušlý zisk jej mal vzniknúť tým, že vo svojom domove, teda v spornej
nehnuteľnosti nemohla riadne vykonávať svoje podnikateľské aktivity (prekladateľskú činnosť), a to
práve pre protiprávne konanie žalovaného. S uvedeným tvrdením žalobkyne sa súd prvej inštancie
nestotožnil, pretože z vykonaného dokazovania, ktoré v podrobnostiach uviedol v bodoch 5.1 až 5.15.4
odôvodnenia rozsudku mal za to, že žalovaný sa voči žalobkyni protiprávneho konania nedopustil.

Medzi stranami nebolo sporné, že vzťahy medzi nimi boli od roku 1990 až doteraz mimoriadne zlé.
Ich postoje sú diametrálne odlišné a bez akejkoľvek schopnosti čo i len čiastočne akceptovať názor
protistrany. Uvedené sa prejavuje po dobu niekoľkých desaťročí vzájomným správaním strán, ktoré sa
vymyká rozumným vzťahom súrodencov; naopak, viedlo k množstvu súdnych konaní a sporov (body5.2.1 až 5.3.10 odôvodnenia rozsudku), trestných konaní (body 5.4.1 až 5.4.3 odôvodnenia rozsudku)
a priestupkových konaní (body 5.5.1 až 5.5.5 odôvodnenia rozsudku). Vyhodnotením jednotlivých
konaní nadobudol súd presvedčenie, že od roku 1990 medzi stranami existuje dlhodobá averzia a

neznášanlivosť, ktorá vedie k vzájomným schválnostiam, ktoré nie je možné považovať za normálne
súrodenecké správanie. Na druhej strane však intenzita týchto vzájomných správaní, teda aj zo strany
žalovaného voči žalobkyni, nedosahuje a ani nedosahovala úroveň protiprávneho konania ako prvého
predpokladu všeobecnej zodpovednosti za škodu. Žalobkyňa si svoj nárok na náhradu skutočnej škody
a ušlého zisku uplatnila za obdobie od 01.06.2007 do 19.12.2016. V tom čase už rodičia strán a A.

A. nežili, pretože ich otec F. C. zomrel v roku 1997 a matka A. C. zomrela v roku 2006. Dôležité je aj
to, že titulom dedenia sa obe strany stali podielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti, každý v
spoluvlastníckom podiele 1/8 k celku titulom dedenia po svojom otcovi F. C.; zostávajúcimi podielovými
spoluvlastníkmi sú sestra A. A. v spoluvlastníckom podiele 1/8 k celku, a na príslušnom liste vlastníctva
stále figuruje ako podielová spoluvlastníčka aj ich matka A. C. v spoluvlastníckom podiele 5/8 k celku,
keďže dedičské konanie po nej doteraz nie je právoplatne skončené.

3. Strany pre súd z nepochopiteľných dôvodov pri existencii podielového spoluvlastníctva k spornej
nehnuteľnosti nepostupovali podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že pri rozdielnych
názoroch na hospodárenie so spoločnou vecou mohol ktorýkoľvek podielový spoluvlastník podať na
súd žalobu o hospodárení so spoločnou vecou. Namiesto toho sa konanie strán prejavovalo v súdnych

konaniach a sporoch, trestných konaniach a priestupkových konaniach. Žalobkyňa iniciovala voči
žalovanému aj konanie vedené pod sp. zn. 9C/212/2016, pričom návrh na nariadenie neodkladného
opatrenia a aj žaloba znejúca na vykázanie a uloženie povinnosti vysťahovania sa zo spoločného
obydlia - rodinného domu, boli právoplatne zamietnuté. V konaní vedenom pod sp. zn. 4C/277/2015
sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala nemajetkovej ujmy za dlhodobé bránenie práv k domu a jeho

reálnemu užívaniu trvalým násilím, no jej podanie bolo odmietnuté. V ďalšom konaní vedenom pod sp.
zn. 5C/32/2019 bol právoplatne zamietnutý návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia,
ktorým by sa žalovanému uložil zákaz vstupu do spornej nehnuteľnosti, ako i zákaz približovať sa k jej
osobe. Aj z týchto konaní je zrejmé, že správanie sa žalovaného nedosahovalo voči žalobkyni úroveň
protiprávneho konania. Na druhej strane bola v konaní sp. zn. 13C/115/2006 uložená žalovanému

povinnosť vydať žalobkyni kľúče od vchodovej brány a od vchodových dverí rodinného domu, no v
konaní sp. zn. 13C/63/2018 bola naproti tomu uložená povinnosť A. B. C. vydať F. C. a A. A. kľúče od
vchodovejbrányadverítohoistéhodomu.Uvedenésúdvyhodnotiltak,žesprávaniesastránmápodobu
schválností. Žalobkyňa počas celého konania uvádzala, že s oboma rodičmi, teda aj s matkou, mala
dobrý vzťah, že jej chceli umožniť bývanie v spornej nehnuteľnosti a vytvoriť podmienky na vykonávanie

jej podnikateľských aktivít. Toto tvrdenie je však v rozpore s rozsudkom súdu č. k. 6C/343/1998-134 zo
dňa 21.05.2002, ktorým bola F. C. a matke A. C. uložená povinnosť, aby sa B. C. písomne ospravedlnili
za výroky, že je duševne chorá, má sa psychiatricky liečiť, pričom sa mali zdržať týchto výrokov do
budúcna. Ak by totiž vzťahy medzi žalobkyňou a jej matkou boli natoľko dobré, ako ich prezentovala
žalobkyňa, tak v takom prípade by sa predsa nemohlo viesť konanie sp. zn. 6C/343/1998.

4. Schválnosť v správaní žalobkyne voči žalovanému sa prejavila aj v konaní sp. zn. 11Ps/26/2006
a sp. zn. 10C/72/98, v ktorom sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala náhrady škody titulom straty na
zárobku, avšak jej žaloba bola zamietnutá. Žalobkyňa neuspela ani pri podávaní trestných oznámení
na žalovaného, pretože trestné stíhania (body 5.4.1 a 5.4.2 odôvodnenia rozsudku) boli právoplatne

zastavené. O úrovni vzťahov medzi stranami svedčia aj priestupkové konania (body 5.5.1 až 5.5.5
odôvodnenia rozsudku). Dve priestupkové konania smerujúce voči žalovanému boli zastavené, v
jednom priestupkovom konaní bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu, a v dvoch prípadoch bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku žalobkyňa, a to proti
občianskemu spolunažívaniu voči žalovanému a proti občianskemu spolunažívaniu voči matke A. C.,

čo svedčí len o tom, že vzťahy medzi žalobkyňou a jej matkou nemali práve optimálny charakter. K
úrovni vzťahov medzi stranami súd vypočul svedkov A. H., A. A. I., H. A. J. a A. A.. Uviedol, že výpoveď
svedka A. H. možno považovať za dôveryhodnú, pretože k stranám nie je v žiadnom vzťahu, na bližšie
okolnosti medzi stranami si už nepamätal, až na jednu udalosť, kedy žalovaný mal použiť slzotvorný
plyn preto, lebo ho žalobkyňa predtým mala obliať vodou. Rovnako svedok A. A. I. nie je k stranám v

žiadnom vzťahu a bol svedkom konfliktu medzi stranami pozostávajúceho z hádky a strkanice medzi
nimi, na podrobnosti si však už nepamätal. Svedkyňu H. A. J. súd považoval za dôveryhodnú, pretože
k stranám nie je v žiadnom vzťahu, hoci z dôvodov uvedených v bode 5.8.3 odôvodnenia rozsudku sa
cítila byť žalobkyňou využívaná a bola prítomná pri slovnej výmene názorov medzi stranami zvýšenýmhlasom. Potvrdila aj podpísanie čestného prehlásenia, ktorého obsah podpisovala pod dojmom opisu
charakteru žalovaného žalobkyňou. K výpovedi svedkyne A. A., sestry strán, súd uviedol, že ju treba
hodnotiť s určitým nadhľadom, pretože vzťahy medzi ňou a žalobkyňou nie sú vôbec dobré. Podľa

jej výpovede mala žalobkyňa od roku 1990 obývať dve izby v rodinnom dome a vytvoriť tam veľký
neporiadok. V tomto smere boli predložené aj farebné fotografie, ktorých autenticita spochybňovaná
stranami nebola. Svedkyňa napokon nemala žiadne poznatky, že by sa žalovaný žalobkyni vyhrážal.
Na druhej strane žalobkyňa pripojila k žalobe čestné prehlásenia a písomné svedectvá (body 5.11.1
až 5.11.3 odôvodnenia rozsudku), ku ktorým však mal súd výhrady, pretože boli výrazne jednostranne

nasmerované proti osobe žalovaného, čo nie je v logickom slede s ďalšími dôkazmi uvedenými vyššie,
a preto mal súd o ich pravdivosti vážne pochybnosti.

5. Na základe týchto úvah dospel súd k záveru, že úroveň vzťahov medzi stranami je minimálne od
roku 1990 v rozpore so zásadami slušnosti, pomoci a rešpektovaní sa súrodencov, no na druhej strane
správanie žalovaného voči žalobkyni nedosahovalo charakter protiprávneho konania, čím nie je splnený

hneď prvý predpoklad všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ
ide o druhý predpoklad, ktorým je škoda, v tomto prípade skutočná škoda a ušlý zisk, tak skutočná škoda
žalobkyni vzniknúť nemohla a ani nevznikla, pretože bolo jej rozhodnutím sa zo spornej nehnuteľnosti
odsťahovať a riešiť si bytovú otázku iným spôsobom. Žalobkyni nič nebránilo iniciovať súdne konanie
o určenie nakladania so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri absencii

prvých dvoch predpokladov nemôže byť splnený ani ďalší predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi
protiprávnym úkonom a škodou, a rovnako tak ani zavinenie, ktoré u žalovaného nebolo zistené, či
už vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. Obdobne súd vyhodnotil aj náhradu škody uplatnenú titulom
ušlého zisku. Potvrdenia o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb žalobkyne za
roky 1994, 2006, 2007 a 2008 ešte neznamenajú, že pokiaľ by sa žalobkyňa zo spoločnej nehnuteľnosti

neodsťahovala, že by dosiahla zisk, ktorý vyčíslila vo forme ušlého zisku. Pri náhrade ušlého zisku
nestačí iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom
behu veci, nebyť protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho
majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. Pri absencii predpokladu protiprávneho
konania žalovaného nie je splnený ani druhý predpoklad, ktorým je škoda vo forme ušlého zisku, pretože

žalobkyňa nepreukázala spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti, že pri pravidelnom behu
veci by mohla dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku. Na tomto závere nič nemení ani výpoveď
svedka H. K. L., ktorý potvrdil spoluprácu v podnikateľských aktivitách so žalobkyňou, avšak ešte v roku
1992 až 1996, kedy následne došlo k jej ukončeniu. Pozastavenie prevádzkovania živnosti žalobkyňou
v období od 15.03.2008 do 15.03.2011, ktoré znamenalo ukončenie jej príjmu z prekladateľskej činnosti,

nemôže byť vyhodnocované v neprospech žalovaného. Žalobkyňa si totiž uvedených následkov musela
byť vedomá, pričom sa tak rozhodla sama, slobodne a vážne. V priebehu celého konania nepreukázala,
že by konala pod nátlakom alebo protiprávnym konaním zo strany žalovaného.

6. Súd žalobu považoval za bezdôvodnú aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mala mať svoj

pôvod v obave o život a zdravie žalobkyne v psychickom strese, sociálnej odkázanosti, bezdomovectve
a možnosti uplatniť sa v sociálnom živote. Uviedol, že pri náhrade nemajetkovej ujmy je potrebné
vychádzať z ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vrátane § 13 ods. 2. Na priznanie
nemajetkovej ujmy musia byť splnené tri predpoklady: a) existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý
vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby

v jej fyzickej a morálnej integrite, b) musí ísť o zásah neoprávnený a c) musí byť daná príčinná
súvislosť medzi oboma uvedenými predpokladmi. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nie
je splnený ani jeden z uvedených troch predpokladov. Výsledky dokazovania nepreukázali, že existuje
zásah žalovaného, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení
alebo ohrození osobnosti žalobkyne v jej fyzickej a morálnej integrite, ďalej že by išlo o neoprávnený

zásah žalovaného, a napokon, že by existovala príčinná súvislosť medzi týmito dvomi predpokladmi.
Skutočnosti uvádzané žalobkyňou zostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení, ktoré nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd zopakoval, že niekoľko desaťročí pretrvávajúce nezhody medzi
stranami ako súrodencami, ktoré sa prejavujú spôsobom uvedeným vyššie a mali, resp. majú svoj dopad
vjednotlivýchsúdnychasporovýchkonaniach,priestupkovýchkonaniachatrestnýchkonaniach,ktorými

sa súd podrobne zaoberal, nie je možné zaradiť medzi predpoklady, ktoré by odôvodňovali priznanie
nemajetkovej ujmy žalobkyni. Dlhodobo nepriaznivé vzťahy strán majú vo výraznej miere svoj pôvod v
rozdielnych názoroch na hospodárenie so spoločnou spornou nehnuteľnosťou a aj na spolužitie medzi
stranami na jednej strane a ich rodičmi na druhej strane počas obdobia ich života. To však ešte samoo sebe neznamená, že rozdielny postoj žalovaného oproti postoju žalobkyne zakladá nárok žalobkyne
na náhradu nemajetkovej ujmy. Naopak, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, ktorým by preukázala
existenciu zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, neoprávnenosť zásahu a príčinnú

súvislosť.

7. Súd nevypočul navrhnutého svedka A. K. L., bývalého primára psychiatrického oddelenia FNsP Nové
Zámky, ktorý mal potvrdiť, že keď žalobkyňa unikala žalovanému k ich susedom, tak mala telefonovať
práve označenému svedkovi, ktorý mal poskytnúť telefónne číslo na nemocničnú stráž. Pokiaľ by aj

označený svedok potvrdil skutočnosti uvádzané žalobkyňou, na závere súdu by to nič nezmenilo.
Označené tvrdenie je bez právneho významu vo vzťahu k náhrade skutočnej škody, ušlého zisku a
nemajetkovej ujmy. Vypočutá nebola ani svedkyňa E. E., ktorá ako prenajímateľka uzatvárala zmluvu o
nájme bytu so žalobkyňou ako nájomníčkou, pretože uvedená skutočnosť nebola zo strany žalovaného
rozporovaná. Súd nevykonal ani prehratie zvukového záznamu CD nosiča, ktorý mal údajne obsahovať
rozhovor strán, pretože zvukový záznam bol vyhotovený žalobkyňou bez vedomia žalovaného, ktorý k

jeho prehratiu pred súdom nedal súhlas. Vychádzajúc zo súdnej praxe sa za takýchto okolností nemôže
vykonať dôkaz prehratím zvukového záznamu. Konaním spočívajúcim vo vyhotovovaní záznamov
prejavov osobnej povahy fyzickej osoby za účelom ich použitia ako dôkazov v prípadnom súdnom,
správnom alebo v inom konaní sa porušuje právo na ochranu osobnosti tejto osoby ( R 90/1997 ČR
- Soudní rozhledy). Rozsudok vo veci samej súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 420 ods. 1,

§ 442 ods. 1, 3, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka Výrok o trovách konania súd oprel o
ustanovenie § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

8. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý
rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala porušenie

práva na spravodlivý proces, nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich
skutočností a nesprávne skutkové zistenia (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) CSP). Uviedla, že súd
nevykonal ňou navrhovaný kľúčový dôkaz (prehratie zvukového záznamu zachyteného na CD nosiči),
hoci opakovane zdôrazňovala, že preukazuje protiprávne konanie žalovaného, pretože je z neho
nepochybne počuť brutálny útok žalovaného na ňu, keď sa dobíjal do jej izby, prekonal barikády, ktoré

vytvorila, aby útoku zabránila, rozbil na vstupných dverách do jej izby sklo a snažil sa dostať dnu, pričom
sa jej vyhrážal, že ju usmrtí a rozštvrtí v záhrade, čo mal aj v úmysle vykonať, a čo by aj vykonal, nebyť
jej pohotovej reakcie, keď vyskočila z okna a utiekla. Práve uvedené protiprávne konanie žalovaného
bolo dôvodom pre jej nútený útek zo spoločnej nehnuteľnosti v snahe zachrániť si život a tiež dôvodom
vzniku škody. Nesúhlasí s označením obsahu CD prvostupňovým súdom za „údajný rozhovor“. Napriek

tomu, že žalovaný voči nej použil slzotvorný plyn, súd dospel k záveru, že nekonal protiprávne. Aj
keby bola pravda, že žalovaného predtým obliala vodou, čo popiera, v žiadnom prípade by nebola ako
primeraná reakcia použitie slzotvorného plynu. Slzotvorný plyn sa podľa Trestného zákona považuje
za zbraň, intenzita útokov žalovaného na ňu bez akýchkoľvek pochýb dosahuje protiprávne konanie.
Napriekuvedenýmskutočnostiam,samozrejmeiokreminéhodôkazovéhomateriálunachádzajúcehosa

v spise, potvrdzujúceho dlhodobé a opakované agresívne a protizákonné správanie a útoky žalovaného
na ňu, prvostupňový súd žiadne protiprávne konanie žalovaného nevzhliadol. Fyzický útok žalovaného
na ňu potvrdil vo svojom novinovom článku aj svedok A. A. I., ktorý priamo po tom, čo sa incident
pred jeho očami odohral, ho popísal a vyslovene uviedol, že „brat ju fyzicky napadol a pokúšal sa
jej násilím vytrhnúť z ruky skrutkovač.“ Na pojednávaní uviedol, že: „ak je v článku uvedené, že

žalovaná bola žalovaným fyzicky napadnutá, a že jej z ruky vytrhol skrutkovač, tak zdôrazňujem, ak
v tom článku to naozaj je uvedené, tak to naozaj tak aj bolo.“ Ani toto nebolo pre súd dostatočným
dôkazom o opakujúcom sa protiprávnom konaní žalovaného voči nej, pričom výpoveď tohto svedka
dokonca interpretoval nepresne v jej neprospech. Pochybnosti súdu o pravdivosti čestných vyhlásení
nie sú ničím podložené a z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, s akými „ďalšími

dôkazmi uvedenými vyššie“ nie sú v logickom slede. Uvedené čestné vyhlásenia ako aj iné dôkazy
v konaní potvrdzujú opakované agresívne správanie žalovaného voči nej. Hoci súd konštatuje, že
„výpoveď svedkyne A. A., sestry strán je potrebné hodnotiť s určitým nadhľadom, pretože vzťahy
medzi ňou a žalobkyňou nie sú vôbec dobré“, na jej výpoveď opakovane poukazuje a opiera o ňu vo
viacerých bodoch svoje závery, aj keď je zrejmé, že menovaná nadržiava žalovanému a kryje jeho

protiprávne konanie. Na základe týchto skutočností má za to, že prvoinštančný súd vyhodnotil dôkazy
účelovo v jej neprospech. Nemôže súhlasiť ani so závermi súdu, že sa sama rozhodla opustiť spornú
nehnuteľnosť, a preto jej žiadna škoda nevznikla. Keby súd náležite zistil skutkový stav, musel by dospieť
k záveru, že jej útek nebol jej dobrovoľným rozhodnutím. Išlo o konanie, ku ktorému bola donútená práveagresívnym a protiprávnym konaním žalovaného, ktorý sa ju pokúsil fyzicky zlikvidovať, a nebyť toho,
že vyskočila von cez okno domu na ulicu, bol by svoj čin dokonal. Ona sa v žiadnom prípade nerozhodla
zo spornej nehnuteľnosti odsťahovať a riešiť si bytovú otázku iným spôsobom, ale z nej vyslovene

unikla, aby si zachránila život po tom, čo na ňu žalovaný zaútočil s úmyslom ju usmrtiť. V dôsledku
toho, že prvoinštančný súd nevykonal ňou navrhovaný dôkaz, nemal možnosť v záujme spravodlivého
a správneho rozhodnutia objektívne posúdiť závažnosť a protiprávnosť konania žalovaného, ktoré
bezprostredne predchádzalo nevyhnutnému opusteniu domova v záujme záchrany vlastného života
a bolo príčinou vzniku škody, ktorú si uplatňuje v tomto súdnom konaní. Ak použitie zvukového

záznamu, resp. nezákonne získaného dôkazu sleduje legitímny cieľ (preukázanie porušeného práva v
súdnom konaní), tak nie je rozumný dôvod na odmietnutie vykonania tohto dôkazu v civilnom procese.
Nepripustenie dôkazu (napr. audionahrávky rozhovoru), ktorý je spôsobilý ovplyvniť významné skutkové
zistenia nedôvodným uprednostnením práva na ochranu osobnosti nahrávanej osoby pred právom na
spravodlivýproces,ktorýmsamápreukázať„silnejšie“právo,nemožnopovažovaťzaústavnokonformný
procesný postup. Odmietnutie vykonania dokazovania prehratím zvukového záznamu CD nosiča, na

ktorom je zaznamenaný priebeh útoku žalovaného na ňu, bezprostredne predchádzajúci nútenému
opusteniu domova, iba s odôvodnením, že žalovaný na jeho prehratie nedal súhlas, považuje za
absolútne neakceptovateľné. Pre ňu išlo nepochybne o kľúčový dôkaz na preukázanie jej tvrdení
o protiprávnosti konania žalovaného a jeho zásadnej intenzite, v dôsledku ktorého bola v záujme
záchrany vlastného života nútená utiecť zo spoločnej nehnuteľnosti, čím došlo na jej strane k vzniku

škody, a tiež na preukázanie príčinnej súvislosti medzi správaním sa žalovaného a následnému
vzniku škody v dôsledku núteného opustenia spoločnej nehnuteľnosti. Vyjadrenie súdu o neunesení
dôkazného bremena v nadväznosti na nevykonanie ňou riadne navrhnutého a pre rozhodnutie vo
veci samej zásadne významného dôkazu, sa javí ako absolútne nelogické a arbitrárne. Nesúhlasí
ani so závermi súdu, že skutočnosť, ktorú by mohol A. L. potvrdiť, je bez právneho významu vo

vzťahu k náhrade skutočnej škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy. Naopak, tento svedok mohol
potvrdiť existenciu protiprávneho konania žalovaného voči nej, následkom ktorého jej vznikla škoda.
Rozhodnutie prvoinštančného súdu považuje za riadne neodôvodnené, arbitrárne a nepresvedčivé.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez
nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219
ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a ako

taký ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo veci postupoval v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP,
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po
prejednaní veci konštatoval, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne na podklade skutkového

stavu zisteného z vykonaných dôkazov a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, a tak na dôvažok
uvádza len nasledovné:

11. Podľa obsahu spisu sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala náhrady škody spôsobenej jej útokom
zo strany žalovaného v roku 1996, v dôsledku ktorého bola nútená utiecť zo spoločnej nehnuteľnosti,

čím došlo na jej strane k vzniku škody za obdobie od 01.06.2007 do 19.12.2016, ktorá pozostávala so
skutočnejškody(výdavkyspojenésbývaním),ušléhozisku(nemožnosťriadnevykonávaťpodnikateľskú
činnosť) a nemajetkovej ujmy (obava o svoj život a zdravie, sociálna odkázanosť). Súd prvej inštancie
skúmal existenciu predpokladov zodpovednosti za škodu uplatňovanú žalobkyňou a pri rozhodovaní
vychádzal zo skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania. Na základe toho správne

konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala, že žalovaný sa voči nej dopustil protiprávneho konania,
čím nebol splnený ani prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 420
Občianskeho zákonníka. Rovnako nebol preukázaný ani zásah žalovaného, ktorý by bol objektívne
spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti žalobkyne, jej
fyzickej a morálnej integrity. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o neunesení

dôkazného bremena ohľadom vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu deklarovanú žalobkyňou,
a preto považuje za nadbytočné opakovať tie isté dôvody, ktoré uviedol súd prvej inštancie v rozsiahlom
odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP
sa zaoberal predovšetkým námietkami žalobkyne vznesenými v podanom odvolaní.12. Žalobkyňa v prvom rade namietala nevykonanie podľa nej kľúčového dôkazu – prehratie zvukového
záznamu zachyteného na CD nosiči, ktoré by preukázalo protiprávne konanie žalovaného, ktorý sa

dobíjal do jej izby, vyhrážal sa jej usmrtením, pod vplyvom ktorého bola nútená vyskočiť z okna
a utiecť. Práve uvedené protiprávne konanie žalovaného bolo dôvodom pre jej nútený útek zo spoločnej
nehnuteľnosti a tiež dôvodom vzniku škody. Vykonaním tohto dôkazu by sa podľa nej preukázalo
protiprávne konanie žalovaného, príčinná súvislosti medzi jeho správaním a následným vznikom škody
v dôsledku núteného opustenia spoločnej nehnuteľnosti.

13. K nezákonne získaným dôkazom je potrebné uviesť, že takýmto dôkazom môže byť v zásade
čokoľvek, pri získaní čoho došlo k porušeniu zákona. V praxi najčastejšie ide o také dôkazy, pri
získaní ktorých došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, teda nelegálne zvukové a audiovizuálne nahrávky. Pri hodnotení takéhoto
dôkazu je potrebné vychádzať z článku 16 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd pri prejednaní a rozhodovaní

veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie
dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením článku 3 ods. 1. Vo všeobecnosti
teda platí pravidlo, že súd v konaní postupuje v súlade so zákonom, čo znamená, že nezákonne získaný
dôkaz je v konaní pred súdom právne neúčinný, a na takéto dôkazy sa hľadí, akoby vôbec neboli
uplatnené. CSP však v článku 16 ods. 2 obsahuje výnimku z tohto pravidla, a tak celkom výnimočne

môžesúdpostupovaťvrozporesprincípomlegalityavykonaťajnezákonnezískanýdôkaz,atovtedy,ak
jeprávoprotistranyústavnokonformneposúdenévkonkrétnomprípadeakosilnejšieprávonežporušené
právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva. Test proporcionality je trojstupňový a zahŕňa posúdenie
vhodnosti, potrebnosti a primeranosti zásahu do práv protistrany. Pri posudzovaní vhodnosti sa skúma,
či je navrhovaný dôkaz spôsobilý na zistenie skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania. Ak súd zistí,

že navrhovaný dôkaz nie je vôbec spôsobilý na preukázanie tvrdených skutočností, vykonanie takéhoto
dôkazu nepripustí. Ďalším krokom je posúdenie potrebnosti vykonania dôkazu, teda posúdenie toho,
či je možné tvrdenú skutočnosť dokázať zákonným spôsobom alebo iba navrhovaným nezákonným
dôkazom. Súd nezákonný dôkaz nevykoná, ak strana svoje tvrdenia bude môcť dokázať aj zákonnými
dôkazmi, čo znamená, že súd vykoná nezákonný dôkaz iba vtedy, ak je navrhovateľ tohto dôkazu

v dôkaznej núdzi. Na záver je potrebné posúdiť primeranosť zásahu do práv dotknutého subjektu, ktorej
práva boli porušené v procese získania nezákonného dôkazu. Je potrebné teda posúdiť závažnosť
a intenzitu zásahu a zároveň či je miera zásahu do práva primeraná cieľu, ktorý sa má nezákonným
dôkazom dosiahnuť. Je teda potrebné skúmať, či je v danom prípade záujem na unesení dôkazného
bremena vyšší ako záujem na ochrane práva porušeného získaním nezákonného dôkazu.

14. Vychádzajúc z uvedeného v zásade platí, že nezákonne získaný dôkaz - nahrávka, či fotografia
je neprípustná. Ak však nastane situácia, kedy strana sporu nemá k dispozícii iný dôkaz, ktorým by
mohla účinne chrániť svoje práva a dosiahnuť tak spravodlivosť, môže súd prihliadať aj na takýto dôkaz.
V takom prípade musí posúdiť, ktoré ústavné právo je pri vzájomnej kolízii silnejšie a preváži. Takýto

dôkaz sa pripustí najmä v prípade, ak ho predloží tzv. slabšia strana, teda spotrebiteľ, zamestnanec,
osoba, ktorá bola diskriminovaná a pod. Aj tu však musí súd zistiť to, či bol zásah do súkromia
osoby legitímny a nevyhnutný, teda či slabšia strana nemala k dispozícii iný dôkaz. Je dôležité dodať,
že ide o procesnú rovinu. Porušenie práva na ochranu súkromia a právo žiadať zadosťučinenie sa
pripustením nezákonného dôkazu nekonvaliduje. Inak povedané, z hmotnoprávneho hľadiska pôjde

stále o porušenie práva na ochranu súkromia dotyčnej osoby a tá môže od osoby, ktorá záznam osobnej
povahy vyhotovila, žiadať primerané zadosťučinenie.

15. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že žalobkyňou navrhovaný
dôkaz(zvukovýzáznamzachytenýnaCDnosiči)niejespôsobilýmdôkazomnapreukázaniežalobkyňou

tvrdených skutočností. Z rozsiahleho spisového materiálu je zrejmé, že medzi stranami sporu od roku
1990 pretrvávajú nezhody, ktoré viedli k iniciovaniu viacerých trestných, priestupkových a súdnych
konaní. Podľa žalobkyne bol však podstatný práve útok žalovaného zo dňa 06.02.1996 zachytený na
CD nosiči, ktorý ju prinútil opustiť spoločnú nehnuteľnosť v snahe zachrániť si život, čo bolo podľa nej
v príčinnej súvislosti s následným vznikom škody.

16. Ako je zrejmé zo spisu a vyjadrení žalobkyne (č. l. 560 spisu), s uvedeným dôkazom sa žalobkyňa
obrátila aj na orgány činné v trestnom konaní, avšak žalovaný pre uvedené konanie nebol uznaný za
vinného zo spáchania priestupku a ani trestného činu, pretože konaním žalovaného neboli naplnenéznaky skutkovej podstaty trestného činu. Podľa vyjadrenia žalobkyne (č. l. 562 spisu) bol tento dôkaz
vykonaný aj v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 3T/62/2005.
Uvedené trestné konanie sa viedlo voči žalovanému pre skutky, ktoré sa mali udiať v roku 2003,

avšak trestné stíhanie vo veci bolo uznesením Okresnej prokuratúry Galanta č. 2Pv 63/05-238 zo dňa
29.09.2008 zastavené, pretože bolo nepochybné, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, sa
nestal. S uvedeným konaním žalovaného, ktorého sa mal dňa 06.02.1996 dopustiť voči žalobkyni, boli
teda príslušné orgány činné v trestnom konaní oboznámené, avšak toto konanie podľa nich nebolo
spôsobilé privodiť trestné stíhanie žalovaného, pretože preverovaním sa nezistilo, že by sa žalovaný

svojím konaním dopustil trestného činu. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Okresného úradu vyšetrovania
PZ Nové Zámky zo dňa 01.12.1997 (č. l. 275 pripojeného spisu sp. zn. 3T/62/2005). Naopak, bola to
práve žalobkyňa, ktorá sa dňa 06.02.1996 dopustila priestupku proti občianskeho spolunažívaniu, keď
vo dvore rodinného domu č. XX D. B. M. spôsobila drobné ublíženie na zdraví svojej matke A. C..
Rovnako dňa 10.04.1996 sa na tom istom mieste hrubo správala k svojej matke a spôsobila jej drobné
ublíženie na zdraví, čím v oboch prípadoch úmyselne narušila občianske spolunažívanie. Uvedené

vyplýva z rozhodnutia Okresného úradu v Nových Zámkoch č. I./XXXX-X I. I./1996 zo dňa 17.09.1996.

17. Je nepochybné, že spolužitie rodičov, žalovaného a žalobkyne, nebolo dobré, sprevádzali ho spory a
hádky. Z listu rodičov strán sporu adresovanom žalobkyni zo dňa 28.02.1996 (č. l. 390 spisu) vyplýva, že
rodičia žalobkyňu dokonca vyzvali, aby si vysťahovala svoje veci z rodinného domu. Náhrady škody na

veciach a z dôvodu straty na zárobku v sume 100.000 Sk (bez bližšej špecifikácie obdobia) sa žalobkyňa
na základe jej násilného vykázania žalovaným dňa 06.02.1996 domáhala aj v konaní vedenom na
Okresnom súde Nové Zámky. Súd rozsudkom č. k. 10C/72/1998-31 zo dňa 01.07.1999 žalobu zamietol
z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti medzi konaní žalovaného a škodou, ktorá mala žalobkyni
vzniknúť, a tiež z dôvodu nepreukázania zavineného konania žalovaného. Súd rovnako v odôvodnení

rozsudku konštatoval, že vzájomné spolužitie sprevádzali nedorozumenia, vulgárne nadávky, viedli sa
priestupkové konania a z dôvodu agresívneho správania žalobkyne a obmedzovania rodičov, ju títo
vyzvali na opustenie domu.

18. Vykonanie žalobkyňou navrhnutého dôkazu bolo správne súdom prvej inštancie zamietnuté,

keďže predmetný dôkaz bol nezákonný a z vyššie uvedeného postupu žalobkyne ako aj orgánov
činných v trestnom konaní bolo zrejmé, že tieto sa s trestným oznámením žalobkyne zaoberali,
avšak konštatovali, že k trestnému činu zo strany žalovaného nedošlo. Žalovaný sa teda nedopustil
protiprávneho konania, ktoré je prvým predpokladom pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu
podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z rovnakých skutkových okolností žaloby vo veci sp.

zn. 10C/72/1998, súd uplatnený nárok žalobkyne na náhradu škody považoval za bezdôvodný práve
z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a škodou ako aj z dôvodu
nepreukázania zavineného konania žalovaného.

19. V danom prípade je podľa odvolacieho súdu potrebné tiež zdôrazniť, že žalobkyňa svoj nárok

na náhradu škody za obdobie od 01.06.2007 do 19.12.2016 odôvodnila konaním žalovaného zo dňa
06.02.1996, pod vplyvom ktorého opustila domácnosť. Aj keby v danom prípade išlo o protiprávne
konaniežalovaného,čovšakpreukázanénebolo,vzhľadomnačasovýodstupodtohtokonania,uplynulo
viac ako 11 až 20 rokov, keď mala žalobkyni v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného vzniknúť škoda.
Škoda za uvedené obdobie, pokiaľ žalobkyni vznikla, nemohla byť ani z tohto dôvodu (veľkého časového

odstupu) v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného v prípade, ak by išlo o protiprávne konanie. Vznik
škody totiž musí bezprostredne súvisieť s protiprávnym konaním, musí s ním byť v príčinnej súvislosti.
Škoda vzniknutá v rokoch 2007 až 2016 predsa nemôže byť vzhľadom na časový odstup v príčinnej
súvislosti s konaním, ktoré sa malo udiať pred 11 až 20-imi rokmi. Ako už uviedol súd prvej inštancie,
bolo na rozhodnutí žalobkyne, ako riešila svoju bytovú otázku po odsťahovaní sa z rodinného domu,

a tiež na jej rozhodnutí, či bude iniciovať konanie podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorým
by sa vyriešilo nakladanie so spoločnou vecou.

20. Žalobkyňa nesúhlasila s tým, ako súd vyhodnotil použitie slzotvorného plynu žalovaným a fyzický
útok žalovaného, o ktorom písal A. A. I., čo malo byť podľa nej pre súd dostatočným dôkazom

o opakujúcom sa protiprávnom konaní žalovaného voči nej. K uvedenej námietke je nutné uviesť,
že výpovede svedkov len potvrdili zlé vzťahy medzi stranami sporu, čo súd nespochybnil, avšak
neboli dôkazmi preukazujúcimi príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom
škody, ktorú žalobkyňa odôvodňovala práve zásahom žalovaného zo dňa 06.02.1996. Súd prvejinštancie vyhodnotil výpovede svedkov ako aj množstvo priestupkových, trestných a súdnych konaní vo
vzájomných súvislostiach, pričom správne konštatoval zlé vzťahy medzi stranami sporu, no správanie
žalovaného voči žalobkyni nedosahovalo charakter protiprávneho konania. Súd sa zaoberal vzájomnými

vzťahmi strán sporu obšírne a veľmi podrobne rozpísal všetky konania, ktoré sa viedli v priebehu
niekoľkých rokov, avšak protiprávne konanie žalovaného voči žalobkyni preukázané nemal.

21. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne, že vypočutím svedka A. L. by sa mohla potvrdiť
existencia protiprávneho konania žalovaného voči nej, následkom ktorého jej vznikla škoda. Uvedený

svedok totiž nebol pri žalobkyňou popisovanom útoku žalovaného, žalobkyňa mu len mala telefonovať
počas jej úniku za účelom poskytnutia telefónneho čísla na nemocničnú stráž. Súd prvej inštancie správe
uzavrel, že pokiaľ by aj svedok potvrdil útok žalovaného na žalobkyňu, záver súdu by to aj tak nezmenilo
vzhľadom na ďalšie vykonané dôkazy, ktoré bolo treba posudzovať vo vzájomnej súvislosti.

22. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena

ohľadom vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu deklarovanú žalobkyňou. Podľa názoru
odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, a
vzniknutú situáciu zhodnotil komplexne. S ohľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolací
súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky podstatné námietky
žalobkyne opísané v odvolaní, jeho odôvodnenie zodpovedá požiadavkám upraveným v ustanovení

§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom toto rozhodnutie odvolací súd nezhodnotil ako
arbitrárne, nepresvedčivé a nepreskúmateľné, a preto v odôvodnení bližšie reagoval len na skutočnosti
namietané v odvolaní žalobkyne. Súd prvej inštancie správne posúdil danú vec a svoje právne závery
dostatočne odôvodnil citovanými, správne aplikovanými v tom čase platnými a účinnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. S ohľadom na to odvolací súd nemohol posúdiť odvolanie žalobkyne ako

opodstatnené, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

23. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému patrí v celom rozsahu náhrada trov
vynaložených v tomto štádiu konania (§ 255 ods. 1 CSP). Keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania

nevznikli, odvolací súd rozhodol, že sa mu nárok na ich náhradu nepriznáva (§ 396 ods. 1, § 262 ods.
1 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).