Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. máj 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoCsp/35/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122462135
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6122462135.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Daniely Babinovej a členov senátu
Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., IČO: 35
776 005, so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXXX/X, XXX XX D., zast. E. F. G., advokátom so sídlom H. XX, D., o zaplatenie 1.380 eur,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 18Csp/3/2023-151 zo dňa 03.05.2023,

jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len ,,súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
nasledovne :

,,I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi 1380 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.“

2. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie v prvom rade vyporiadal s namietanou vecnou
legitimáciou žalobcu, keď konštatoval, že žalobca vykonáva konsolidáciu pohľadávok štátu na základe

zmluvy o vymáhaní pohľadávky štátu vo vlastnom mene a na vlastný účet. Dodatok č. 1 k Zmluve o
vymáhaní pohľadávok štátu č. X/XXXX/XXXXX A. a z jeho prílohy č. 1, ktorého predmetom je faktúra
č. XXXXXXXXX vystavená dňa 15.4.2020 a splatná 14.5.2020 vo výške 1380 eur za Ministerstvo
zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (ďalej v texte aj ako MZVEZ SR) podpisovali v súlade
s § 20 ods. 2 OZ a Organizačným poriadkom I. I. J., riaditeľka finančného odboru sekcie ekonomiky a
všeobecnej správy a Ing. Tibor Králik, generálny riaditeľ sekcie ekonomiky a všeobecnej správy, ktorého

zastupovala v rozsahu jeho práv a povinností v súlade s Občianskym zákonníkom, Organizačným
poriadkom a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi ním určená riaditeľka odboru I. I. J., ktorá
nekonala v rozpore so zákonom, keďže Obchodný zákonník ani Občiansky zákonník a ani iný právny
predpis nezakazujú takýto postup pri zastupovaní.
Ďalej sa súdu prvej inštancie vyporiadal s námietkou vo vzťahu k postaveniu žalovanej, ktorá sa
domáhala postavenia spotrebiteľa. Túto námietku súd nepovažoval za dôvodnú, keďže Slovenská

republika poskytujúca konzulárnu ochranu svojím štátnym občanom nevystupovala ako osoba konajúca
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Teda žalovanej nesvedčí
postavenie spotrebiteľky, aj keď táto ako fyzická osoba nepochybne pri podpise Prísľubu nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal námietkami žalovanej vo vzťahu k okolnostiam prípadu,
namietanej tiesne, neslobody, neplatnosti právneho úkonu a rozporu s dobrými mravmi a považoval ich

za nedôvodné.Zdôraznil, že slovenskí štátni príslušníci, ktorí sa zdržiavali v zahraničí dočasne boli obzvlášť zasiahnutí
účinkami pandémie korony. Na jednej strane žalovanej a jej dvom synom hrozilo, že budú musieť
zostať v zahraničí na dobu neurčitú. V marci 2020 bola letecká doprava čoraz viac zastavovaná pre

nebezpečenstvo, ktoré predstavuje koronavírus, až sa napokon (až na výnimky) úplne zastavila. Na
druhej strane existovala obava, že slovenskí štátni príslušníci, ktorí uviazli v zahraničí, už nebudú mať
primerané ubytovanie, pretože hotely a iné ubytovacie zariadenia boli zatvorené, a že by mohli mať
ťažkostisprístupomkdostatočnýmfinančnýmprostriedkomnafinancovaniesvojhoživobytiavzahraničí
na neistú dobu. Hovorilo sa tiež, že ak by ochoreli na koronavírus, mohli by mať sťažený prístup k

primeranejlekárskejstarostlivostivzahraničí,čonaznačilaajžalovanávosvojichvyjadreniachavyvstala
istotne aj otázka dostatočného krytia zo zdravotného poistenia. Na základe týchto skutočností Slovenská
republika (konajúca MZVEZ SR) v marci 2020 bez akéhokoľvek omylu predpokladala, že žalovanej a jej
maloletýmdeťomhroziavyššieškody(akožalovanounamietanéprepadnutéletenky,nájomné,hnuteľné
veci ako časť batožiny) spôsobené pandémiou korony, ak budú pokračovať v pobyte v zahraničí.
Z predložených dôkazov mal súd prvej inštancie preukázané, že tieto obavy (žalovanou namietaná

tieseň) boli dôvodom, prečo žiadala a aj následne so synmi využila organizovaný repatriačný let.
Podľa súdu nemožno poprieť ani vhodnosť spiatočného repatriačného letu vzhľadom na to, že situácia
nebezpečenstva pre slovenských štátnych príslušníkov v zahraničí nebola založená len na riziku nákazy
COVID-19, ale aj na následných opatreniach spojených s priebehom pandémie (ako sú zatváranie
hotelov, ťažkosti so zabezpečením živobytia, neisté krytie zdravotného poistenia). Predpoklad, ??že

Slováci sú po návrate na územie Slovenskej republiky týmito dôsledkami postihnutí výrazne menej, mal
súd prvej inštancie za nesporný.
Súdprvejinštanciepoukázalnato,ževkonanísižalobcauplatňovalskutočnevynaloženénákladynalet,
o čom predložil aj dôkazy (faktúry). Nič naopak nenasvedčuje tomu, že žalovaná mohla získať podstatne
lacnejšie spiatočné lety s inými leteckými spoločnosťami. Keďže ako sama žalovaná uviedla, letecká

dopravasazastavilaatedajevôbecotázne,čibysivôbeczabezpečilaindividuálnedopravuiným,preňu
a jej rodinu lacnejším, resp. inak prijateľnejším spôsobom. Napokon v tomto smere žiadnu argumentáciu
súdu neposkytla a naopak zo spisu plynie jej výslovná žiadosť o zabezpečenie repatriačného letu a
odmietnutie ponúknutej repatriácie autobusom z Madridu. Za podstatné považoval súd rovnako, že
repatriačný let bol dobrovoľný, teda nikto nebol nútený do lietadla nastúpiť a opustiť územie K., ak by

o to nepožiadal. Bolo to teda výsledkom slobodnej vôle žalovanej opustiť územie K. a vrátiť sa domov
spolu s maloletými synmi.
Súd prvej inštancie uviedol, že nemal preukázané, že by žalobca v rozpore s rovnosťou nepožadoval
rovnakú paušálnu sumu na obyvateľa pre všetkých slovenských štátnych príslušníkov repatriovaných
z K., preto zásadu rovnakého zaobchádzania nemal za porušenú zo strany Slovenskej republiky.

Napokon je podľa názoru súdu bezpredmetné, najmä z hľadiska rovnakého zaobchádzania, že na
repatriačných letoch sa zúčastnili aj občania iných krajín EÚ, prípadne iní štátni príslušníci tretích
krajín, či už na základe reciprocity (Česká republika) alebo iných dohôd, keďže táto solidarita - ľudská
pomoc - je žiaduca a nevyhnutná v ľudskom spoločenstve v časoch celosvetovej pandémie. V tomto
smere nepovažoval za podstatné, či si žalobca nárokuje náhradu výdavkov aj od týchto osôb alebo

ich domovských štátov. Za právne významné považoval súd iba to, že boli zahrnuté do výpočtu na
obyvateľa bez ohľadu na to, či o preplatenie neskôr požiadali tieto osoby samy alebo jednotlivé štáty.
V tomto smere žalovaná ale nič nenamietala. Naopak žalobca preukázal, že fakturoval sumu vo výške
7.820 eur Rakúsku (jeho zastupiteľstvu) za prepravenie jeho štátnych občanom tým istým letom, ako
bola repatriovaná žalovaná. Vo vzťahu k štátnym príslušníkom Českej republike poukázal na dohodu

o reciprocite.
Súd prvej inštancie poukázal na emailovú komunikáciu z 31.3.2020 o 2:33 hod., z ktorej plynie, že
záujem o let prejavilo 56 osôb. Pri fakturovaných 29 247,15 eur to vychádza na osobu 522,27 eur.
Žalobca si uplatnil náklady vo výške 460 eur, teda vo výške ktorá nepresiahla výšku nákladov na
jednu repatriovanú osobu. Žalovaná žiadnu predloženú listinu zo strany žalobcu nespochybnila, ani

skutočnosti z nich plynúce. Za tohto stavu súd prvej inštancie konštatoval, že právny vzťah nie je
založený na nápadne nevýhodných podmienkach tak, ako to namieta žalovaná.
Vo vzťahu k námietkam žalovanej tykajúcej sa diskriminácie pri porovnaní s letom vládnym špeciálom
K. L. na základe medzinárodnej policajnej spolupráce, ktoré náklady boli hradené Ministerstvom vnútra
SR a letmi prezidenta SR, súd prvej inštancie , že ide o nesúvisiace nároky, ktoré nemajú rovnaký

právny základ, preto nemožno hovoriť o nerovnakom zaobchádzaní medzi nimi a žalovanou. Vo vzťahu
k K., obvinenej z terorizmu, súd poukázal na to, že aj voči nej v zmysle sprístupnených informácií budú
fakturované náklady repatriácie, preto nemožno ani v tomto smere vidieť nerovnaké zaobchádzanie.
Napokon vo vzťahu k diskriminácii medzi leteckou a autobusovou prepravou súd prvej inštanciepoznamenal,žeajžalovanejbolaponúknutámožnosťrepatriácieautobusovouprepravou,čopozvážení
okolností odmietla. Súd dal do pozornosti, že destináciu na pobyt s maloletými deťmi po relatívne dlhé
časové obdobie (od októbra 2019 do júna 2020) si vybrala žalovaná slobodne a teda musí znášať aj

dôsledky pandémie korony z tohto hľadiska.
S poukazom na uvedené mal súd prvej inštancie za nepochybné, že žalovanej vznikol voči štátu záväzok
na úhradu 1.380 eur (3x 460 eur) z titulu podpísaného Prísľubu, keďže sa repatriačného letu s dvomi
maloletými synmi zúčastnila, a preto žalobe vyhovel
Súd prvej inštancie dodal vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, že ju považuje za nedôvodnú.

V súdenej veci totiž nejde o nárok z prepravy, ale ide o zákonný nárok z Prísľubu v zmysle zákona o
zahraničnej službe. Premlčuje sa preto tento nárok v trojročnej premlčacej dobe. Keďže repatriačný let
bol realizovaný dňa 31.3.2020, faktúra za jeho absolvovanie bola vystavená dňa 15.4.2020 s lehotou
splatnosti dňa 14.5.2020 a žaloba bola podaná dňa 14.11.2022, bola podaná v rámci trojročnej
premlčacej doby.

3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP) Žalobca bol úspešný v celom
rozsahu, keďže mu však žiadne trovy konania nevznikli, nárok mu nepriznal.

4. V zákonom stanovenej lehote podala žalovaná odvolanie proti tomuto rozsudku z dôvodov uvedených

v § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Namietala, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) predovšetkým si nevypočul
vyjadrenie ministra M., ktoré sa nachádza vo videu od 20tej minúty uverejnenom na webstránke:N., resp.
v priloženom zvukovom zázname. V tomto vyjadrení minister M. verejne vyhlásil, že na zabezpečenie
repatriácie boli vládou určené prostriedky cestnej prepravy, čiže autobusy a vo výnimočných prípadoch

letecká doprava. Vláda prijala rozhodnutie, že doprava autobusmi bude pre občanov poskytnutá
zadarmo, avšak leteckú prepravu si budú musieť platiť zo svojich prostriedkov, pretože ju zabezpečia
komerčné spoločnosti. Signifikantne preukazuje diskriminačné konanie Slovenskej republiky (vlády
SR) voči repatriantom v čase pandémie COVIDu 19, ktorí sa vracali na Slovensko pri 1. repatriácii
zadarmo (autobusmi) a 2. repatriácii za úplatu (leteckým vládnym špeciálom). Rozhodnutie vlády SR

o tom, že autobusy komerčných spoločností budú hradené zo štátneho rozpočtu SR (tzn. autobusy
pre repatriantov zadarmo) a vládny špeciál zaplatia repatrianti je zjavne diskriminačné, nevylučujúc,
že je aj v celom rozsahu neplatné, keďže vláda SR nemala žiaden zákonný titul prijať vyššie uvedené
diskriminačné rozhodnutie vo vzťahu k repatriantom vracajúcim sa vládnym špeciálom.
Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a to predovšetkým v tom, že nepochopil zjavnú nemožnosť žalovanej a jej detí
dopraviť sa z ostrova v O. P. (K.) do Q. (centrálnej časti kontinentálneho R.), kde by akože potom
mohla žalovaná s maloletými deťmi cestovať autobusom zadarmo na Slovensko. Keďže komerčné lety
medzi ostrovom K. a kontinentálnym R. boli po vypuknutí pandémie COVID 19 v predmetnom čase
pozastavené, žalovaná sa nemohla logicky komerčne dopraviť do Q.. Takisto bola pozastavená aj lodná

komerčná trajektová doprava do kontinentálneho R..
Súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a to predovšetkým v tom, že
bez kontextu situácie, okolností, stavu vecí a právnych predpisov považoval za nesporné, že žalovaná
elektronicky podpísala Prísľub, v ktorom sa zaviazala uhradiť ekvivalent všetkých nákladov na účely
repatriácie s jej osobou a jej rodinných príslušníkov. Náklady boli vyčíslené na 460 eur na jednu osobu.

Zároveň žalovaná uviedla, že v zmysle v § 14h (15) č. 151/2010 Z. z. o zahraničnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov s prihliadnutím na okolnosti diplomatická misia a konzulárny úrad si od
občana a nezastúpeného občana môžu vyžiadať prísľub vo forme záväzku, že členskému štátu, ktorého
je štátnym občanom, uhradí finančné náklady na poskytnutú konzulárnu ochranu. Vzor prísľubu vo forme
záväzku je uvedený v prílohe č. 5. Na tento prísľub vo forme záväzku sa vzťahuje právny poriadok

členského štátu, ktorého je táto osoba štátnym občanom. Tzn. ide o možnosť a nie nutnosť vyžadovať
prísľub v zmysle vyššie uvedeného. V samotnom vzore (v prílohe č. 5.) je uvedené, že repatriant, ktorý
sa chce vrátiť na Slovensko musí podpísať prísľub aj na neurčitú (neznámu) sumu a ktorú potom na
požiadanie ministerstva zahraničných vecí/vlády je povinný splatiť. Ako inak, ako podpísanie Prísľubu
v tiesni možno definovať vyššie uvedené? Podľa žalovanej je absolútne zrejmé, že žalovaná podpísala

Prísľub v tiesni (čo žalovaná aj pri podpisovaní Prísľubu uviedla). Prísľub, ktorý podpísala žalovaná a
na základe ktorého žalobca vymáha 1.380 eur je preto absolútne neplatný.Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie zrušil (s poukazom na § 389 CSP a násl.) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

5. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca uviedol, že žalovaná žiadne nové relevantné dôkazy nepredložila.
Poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 17.01.2023, v ktorom sa vyjadril k odporu žalovanej a navrhol
pokračovanie v spore. Žalobca sa plne stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého
bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi 1.380 eur do 3 dni od právoplatnosti rozsudku.

6. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 24.07.2023 zotrvala na skutočnostiach uvedených vo svojom odvolaní
a zároveň opätovne žiadala a navrhla súdu, aby si vyžiadal dokumenty (zvukový záznam, zápisnicu,
uznesenie vlády SR) zo zasadnutia vlády SR zo dňa 18.03.2023, kde bolo prijaté diskriminačné
rozhodnutie, že repatrianti za autobusy neplatia, ale za vládny špeciál repatrianti platia. Žalobkyňa
zároveň doplnila dokumenty, ktoré získala až po podaní odvolania a z ktorých vyplýva, že štát nevie

koľko repatriantov bolo v autobusoch zadarmo zo R. a doprava neurčeného počtu repatriantov zo R.
autobusmi, stála takmer 2x viac ako doprava repatriantov z Kanárskych ostrovov vládnym špeciálom
(autobusmi presne 53 158,15 eura) a (lietadlom presne 29 131,45 eura).

7. V podaní označenom ako Zistenie nových skutočnosti, ktoré žalovanej ku dňu podania odvolania

neboli známe zo dňa 21.08.2023 žalovaná okrem iného uviedla, že sa jej podarilo okrem iného zistiť aj
napr. to, že doprava repatriantov vykonaná firmou L. – K., A. z Q. (odchod 29.04.2020) do H. (príchod
30.04.2020) stála štát (Slovenskú republiku) 10 733,15 eur – viz. príloha faktúra: L. a celkový počet
prepravovaných repatriantov v tomto autobuse bol 17 ľudí, čo znamená, že doprava jedného repatrianta
autobusom z Q. stála 631,36 eur, tzn. o 171,36 eur viac ako stála doprava jedného repatrianta vládnym

špeciálom z ostrova K. (doprava jedného repatrianta lietadlom z K. stála 460 eur) viz. príloha email od
spoločnosti -vyjadrenie o počte repatriantov v autobuse.

8. V podaní označenom ako Zistenie nových skutočnosti, ktoré žalovanej ku dňu podania odvolania
neboli známe zo dňa 22.11.2023 žalovaná poukázala na skutočnosť, že v inom súdnom konaní

Okresného súdu Prievidza sp. zn. 9C/2/2023, v rámci ktorého bol vydaný rozsudok č.k. 9C/2/2023-112,
sa žalobca odvoláva na napadaný rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 18Csp/3/2023. Na uvedenú
argumentáciu žalobcu žalovaná replikou uvádza, že v čase pandémie COVID 19 v príslušnom období,
boli komerčné lety z ostrova K. na kontinent zrušené, tzn. nebolo možné sa reálne dopraviť k autobusu
do Q.. Letecká komerčná doprava bola v uvedenom čase pozastavená, rovnako ako aj trajektová

doprava, to je okrem iného aj celkom dosť podstatný rozdiel v porovnaní s letmi zadarmo z I. v októbri
2023, keď komerčné lety z I. a do Izraela neboli zrušené, tzn. komerčná letecká doprava do Izraela a
sIzraelafungovalaviac-menejvštandardnomrežimeafungujeanapriektomuvládaSRvyslalaniekoľko
krát vládny letecký špeciál pre dovolenkárov do I.. Podľa všetkých je zrejme, že nikto z dovolenkárov
v Izraeli neplatil žiadne euro za vládny letecký špeciál, keďže ten bol platený z prostriedkov MV SR, ako

je uvedené v prílohe s pokynom vtedajšieho premiéra SR a povereného ministra vnútra SR p. S..

9. V podaní označenom ako Zistenie nových skutočnosti, ktoré žalovanej ku dňu podania odvolania
neboli známe zo dňa 06.02.2024 žalovaná uviedla, že je preukázaný zjavný rozpor a diskriminačné
konanie voči žalovanej Ministerstvom zahraničných veci a európskych záležitosti´ Slovenskej republiky

(rozhodnutie číslo XXXXXX/XXXX-XXXX-1) okrem iného aj v konaní v tom, že žalovaná, v tom čase
žijúca na ostrove K. spolu s maloletými deťmi bola v čase pandémie COVID 19 donútená podpísať
prísľub na úhradu nákladov na dopravu do vlasti vládnym leteckým špeciálom (keďže inak do vlasti
nebolo možné sa dostať) a dovolenkári v Izraeli nemuseli podpísať (a zjavne ani nepodpísali) prísľub na
úhradu nákladov na dopravu do vlasti vládnym leteckým špeciálom, nič za dopravu vládnym leteckým

špeciálom neplatili a nikto od dovolenkárov z Izraela ani nevymáha náklady na dopravu do vlasti vládnym
leteckým špeciálom (pritom dovolenkári sa mohli dostať do vlasti štandardnými komerčnými letmi, ktoré
z Izraela fungovali).

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34

CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vrátiť
na ďalšie konanie.11. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Podľa § 14g ods. 4 zákona č. 151/2010 Z.z. z 9. marca 2010 o zahraničnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov konzulárna ochrana sa poskytuje najmä: a) v prípade zatknutia alebo
iného obmedzenia osobnej slobody, b) ak je občan a nezastúpený občan obeťou trestného činu, c) v
prípade vážnej nehody alebo závažnej choroby, d) v prípade úmrtia, e) pri repatriácii, f) v prípade potreby
vydania náhradného cestovného dokladu alebo náhradného cestovného dokladu Európskej únie,12o)
g) ak môže dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo majetku väčšieho počtu osôb.
13. Podľa § 14h ods. 15 zákona č. 151/2010 Z.z. z 9. marca 2010 o zahraničnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov s prihliadnutím na okolnosti diplomatická misia a konzulárny úrad si od
občana a nezastúpeného občana môžu vyžiadať prísľub vo forme záväzku, že členskému štátu, ktorého
je štátnym občanom, uhradí finančné náklady na poskytnutú konzulárnu ochranu. Vzor prísľubu vo forme
záväzku je uvedený v prílohe č. 5. Na tento prísľub vo forme záväzku sa vzťahuje právny poriadok
členského štátu, ktorého je táto osoba štátnym občanom.

14. V prejednávanej veci súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v konaní uniesol dôkazné
bremeno a preukázal, že na základe žiadosti žalovanej poskytol žalovanej a jej dvom ďalším rodinným
príslušníkom (maloletým synom) konzulárnu ochranu formou repatriácie podľa § 14g ods. 4 písm. e)
zákona č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe, konkrétne leteckú dopravu troch osôb z K. na územie

SR, dňa 31.03.2020, v súvislosti s pandémiou COVID - 19, pričom žalovaná podpísala podľa § 14h ods.
15 zákona č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe prísľub vo forme záväzku, že uhradí finančné náklady
na poskytnutú konzulárnu ochranu. Žalovanej žalobca vystavil faktúru na sumu 1.380 eur s lehotou
splatnosti do 14.05.2020 ako refakturáciu nákladov za žalovanú a jej dve deti za leteckú prepravu na
základe prísľubu vo forme záväzku pri poskytnutí konzulárnej ochrany vo forme repatriácie.

15. Súd prvej inštancie mal preukázané, že Ministerstvu zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
vznikli v súvislosti s repatriáciou žalovanej a jej rodinných príslušníkov, ako aj ďalších osôb celkové
náklady vo forme úhrady faktúry Ministerstvu vnútra SR v súvislosti s uvedeným letom vo výške
29.247,15 eura vzhľadom na počet prepravovaných osôb (56). Žalobca preukázal náklady repatriačného

letu v uplatnenej výške 460 eur na jednu osobu. Podľa názoru súdu prvej inštancie, bolo MZVEZ SR
oprávnené požadovať úhradu finančných nákladov poskytnutej konzulárnej ochrany a z tohto hľadiska
mal nárok žalobcu za preukázaný.

16. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalovaná odcestovala s dvoma maloletými

deťmi na územie Kanárskych ostrovov z dôvodu chronicky zhoršeného zdravotného stavu a aby sa stali
prirodzene bilinguálnymi a naučili sa španielsky jazyk. Pobyt trval od polovice októbra 2019 do marca
2020, pričom využívala nizkonákladové lety na územie európskeho kontinentu, ak potrebovala zariadiť
záležitosti v domovskom štáte. Tvrdila, že možnosť repatriačného letu využila pod tlakom, v krížovej
situácii a zo strachu o obavy o jej dve maloleté deti.

17. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že sa zaoberal námietkami
žalovanej vo vzťahu k okolnostiam prípadu namietanej tiesne, neslobody, neplatnosti právneho úkonu
a rozporu s dobrými mravmi, pričom ich považoval na základe úvah, ktoré následné podrobne rozviedol
v bodoch 35. až 45 odôvodnenia, za nedôvodné. Avšak z odôvodnenia rozsudku už nevyplýva, že by

sa súd prvej inštancie venoval rozporu uplatneného nároku na náhradu nákladov repatriačného letu
s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

18. Podľa 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi.

19. Zákonodarca v záujme vyváženia spravodlivosti doplnil právny poriadok o všeobecný korektív
spočívajúci v zákaze konaní namierených proti účelu zákona, ktoré myšlienku spravodlivosti potierajú(napr. zneužitia práva, obchádzania zákona, konaní priečiacich sa dobrým mravom a pod.). Takýmto
konaniam právny poriadok ochranu neposkytuje. Až tak je naplnené poslanie, ktoré myšlienka
spravodlivosti presadzuje. Pri riešení konfliktu medzi skutočnou vôľou a vôľou prejavenou zohráva rolu

pojem „dobrá viera“. Pri posúdení otázky, ktorej strane sporu v konkrétnom prípade poskytnúť ochranu,
v prípade, že nie je možné zachovať maximum oboch v kolízii stojacich základných práv, je súd povinný
túto kolíziu vyriešiť v prospech toho, komu svedčí všeobecná idea spravodlivosti (podobne pozri nález
Ústavního soudu České republiky sp. zn. Pl. ÚS 34/09).

20. Preto je potrebné zohľadňovať aj okolnosti, ktoré predchádzali vzniku právneho úkonu, platnosť
ktorého je spochybňovaná, pohnútky zúčastnených strán, ich obozretnosť (v zmysle zásady „vigilanti
busiura“), existenciu či, naopak, absenciu dobrej vôle a podobne. Súd sa nemôže obmedziť len na
skúmanie písomného prejavu vôle (textu zmluvy). Súd pri rozhodovaní nesmie zabúdať ani na to, že
„hranice vzájomného súžitia nie sú definované len právom, ale tiež morálkou, etikou a zvykmi, ktoré
vytvárajú zásady existencie každého spoločenstva“ (Petr Bohata. Dobré mravy v německém právu.

Právní rozhledy 9/1999, s. 466 a nasl.; ďalej len „Bohata, 1999“). Tieto zásady sú do zákona vtelené
pod pojmom „dobré mravy“, ktoré možno vyjadriť tiež ako „cítenie každého poctivo a spravodlivo
zmýšľajúceho človeka“ (Bohata, 1999). Rozpor s dobrými mravmi môže byť zistený až po preskúmaní
všetkých okolností úkonu (pohnútok, účelu, ktorý sleduje), nemusí spočívať len v samotnom obsahu
právneho úkonu. Preto prichádza do úvahy aj prípad, keď vyjde rozpor s dobrými mravmi najavo až po

zhodnotení viacerých nadväzujúcich právnych úkonov (Bohata, 1999). Zásada súladu výkonu práv s
dobrými mravmi predstavuje významný princíp, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať
tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Konanie proti dobrým mravom
je konaním protiprávnym. (nález Ústavného súdu ČR z 21. októbra 2008, sp. zn. IV. ÚS 1735/07).

21. Nedodržanie podmienok výkonu práva uvedených v § 3 ods. 1 OZ a prekročenie zákonného rámca
výkonu práva predstavuje exces, ktorého následkom je, že takýto výkon práva nemôže požívať právnu
ochranu. Následok výkonu práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi, ktorý má sankčnú povahu, je
preto neposkytnutie ochrany práva, resp. odopretie vydania autoritatívneho rozhodnutia potrebného na
vznik právneho vzťahu medzi oprávnenou a povinnou osobou. Výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu,

môže byť v rozpore s dobrými mravmi. Ide najmä o prípady, keď k uzavretiu právneho úkonu dochádza z
iných dôvodov, ako je dosiahnutie hospodárskeho cieľa právneho úkonu či uspokojenia iných potrieb, a
keď hlavným motívom osoby robiacej právny úkon je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv.
šikanózny výkon práva). Právny úkon resp. výkon práva sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje
niektoré zo súhrnu základných spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré preukázali počas

historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti) vyjadrujúcu podstatné historické tendencie a
stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti.

22. V prejednávanej veci odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa doposiaľ nevenoval
právnemu posúdeniu, či žalobný nárok na úhradu nákladov na repatriáciu žalovanej a jej rodinných

príslušníkov možno vzhľadom na konkrétne okolnosti tejto veci posudzovať ako výkon existujúceho
práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

23. I keď žalobca v konaní svoj nárok riadne preukázal a možno prisvedčiť záverom súdu prvej inštancie
o jeho zákonnosti, dôvodnosti a správnosti, nemožno opomenúť ďalšie špecifické okolnosti veci. V tejto

súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Okresného súdu Prievidza č.k. 9C/2/2023-112 zo
dňa 20.09.2023 a potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8Co/65/2023-18/2 zo dňa
17.04.2024, v ktorých súdy zohľadnili kategóriu dobrých mravov podľa § 3 ods. 1 OZ v obdobnej
veci uplatneného nároku totožného žalobcu na úhradu nákladov na repatriáciu voči žalovanému ako
refakturáciu nákladov za leteckú prepravu 4 osôb na základe Prísľubu vo forme záväzku pri poskytnutí

konzulárnej ochrany vo forme repatriácie – let z Tenerife, Gran Canaria do Bratislavy dňa 31.03.2020
( t.j. totožný let ako v prejednávanej veci).

24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v zmysle ust. § 389 ods. 1
písm. c) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Úlohou prvoinštančného súdu bude v ďalšom konaní opätovne posúdiť dôvodnosť žaloby, keď
posúdi, či žalobný nárok na úhradu nákladov na repatriáciu žalovanej a jej rodinných príslušníkov
predstavuje výkon práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskehozákonníka vo vyššie uvedených intenciách. Po opätovnom posúdení veci súd prvej inštancie rozhodne
a svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavkám stanoveným v ustanovení § 220 ods.
2 CSP. Zároveň rozhodne aj o všetkých trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP).

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).