Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. január 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/79/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1520205295
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1520205295.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Kristíny Srnkovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B.,
nar. X.X.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,
so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov, matky C. D. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F.
G. XXXXX/XX, XXX XX H. – B. H., toho času bytom C. XX/XX, D., zastúpenej advokátkou JUDr.

Renátou Burgerovou, so sídlom Páričkova 5, Bratislava a otca I. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H.
XX, H., zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Hrinkovou, so sídlom Hečkova 18, Bratislava, za účasti
Okresnej prokuratúry V, so sídlom Prokofievova 4, Bratislava, v konaní o návrhu otca na úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaniach matky proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava V č.k. 20P/220/2020-383 zo dňa 3.5.2022 a dopĺňaciemu rozsudku toho istého súdu
č.k. 20P/220/2020-441 zo dňa 21.6.2022 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. zveril maloletého A. v období od
18.9.2020 do 3.5.2022 do osobnej starostlivosti matky s tým, že otcovi neuložil žiadnu povinnosť platiť

výživnénamaloletéhozatotoobdobie(výrokII.).VýrokomIII.maloletéhozverilsúčinnosťouod4.5.2022
do osobnej starostlivosti otca s tým, že obaja rodičia sú oprávnení maloletého zastupovať a spravovať
jeho majetok. Výrokom IV. uložil matke povinnosť platiť výživné na maloletého s účinnosťou od 4.5.2022
vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa podľa zák. č. 601/2003 Z.z.
v znení neskorších predpisov mesačne, ktoré je matka povinná platiť vždy do 20-teho dňa toho ktorého
mesiace vopred k rukám otca. Výrokom V. rozhodol o úprave styku tak, že matka je oprávnená sa s

maloletým stýkať každý nepárny kalendárny týždeň v mesiaci od stredy od 16.00 hod. do nedele do
18.00 hod. a počas vianočných sviatkov v párnom kalendárnom roku od 24.12. od 09.00 hod. do 25.12.
do 16.00 hod. s tým, že otec je povinný dieťa na styk s matkou pripraviť a v určený čas ho odovzdať
matke v mieste jej bydliska a matka je povinná v mieste svojho bydliska dieťa otcovi riadne a včas vrátiť.
Výrokom VI. súd prvej inštancie uložil otcovi povinnosť prispievať výživným na maloletého sumou 100
eur mesačne za čas strávený u matky počas upraveného styku, pričom túto povinnosť uložil otcovi s

účinnosťou od 4.5.2022 s tým, aby výživné platil k rukám matky vždy do 15-teho toho ktorého mesiaca
vopred. Výrokom VII. súd určil, že rozsudok je vykonateľný doručením a výrokom VIII. rozhodol o trovách
konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovenia § 24 ods. 4, 5, § 26, §

36 ods. 1, § 62 ods. 1,2,4,5, § 65 ods. 1 a 2 a § 75 ods. 1 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len zákon o
rodine) ako aj čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a § 32 ods. 1, 4 listiny základných práv a slobôd.3.
Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh otca je dôvodný. V rozhodnutí

bolo konštatované, že bolo prihliadané najmä na najlepší záujem dieťaťa, keď v čase rozhodovania
boli splnené podmienky na to, aby maloletý bol zverený do osobnej starostlivosti otca. Mal za to, že
aktuálne je pre maloletého stabilnejšie výchovné prostredie u otca. V tejto súvislosti bolo ďalej uvedené,
že v prospech otca svedčilo to, že aj napriek finančnému zázemiu si postavil dom, má ustálené bytové
podmienky pre maloletého, vie hospodáriť s peniazmi a je ochotný za matkou dochádzať do jej bydliska,

aby mohol s maloletým tráviť každý druhý víkend. Pokiaľ ide o zverenie maloletého do starostlivosti
jedného z rodičov, bolo prihliadané na správanie sa matky (nezodpovedne sa nasťahovala do podnájmu
v D., potom k rodičom do D., vzdala sa práce a pravidelného príjmu, v roku 2020 jazdila pod vplyvom
drog) a kým si v tomto smere neupraví pomery, je v najlepšom záujme maloletého, aby bol zverený
otcovi. Na druhej strane prvoinštančný súd konštatoval, že v priebehu dvojročného konania došlo v
posune u matky v jej zmýšľaní, ktorá sa o maloletého riadne starala, čo vyplýva aj zo správ zo škôlky.

Bolo zistené, že maloletý sa v jej faktickej starostlivosti nachádzal v čase od 18.9.2020, t.j. od doby
odkedy rodičia maloletého nežijú v spoločnej domácnosti až do 3.5.2022. S účinnosťou od 4.5.2022
prvoinštančný súd zveril maloletého do osobnej starostlivosti otca s tým, že obaja rodičia sú oprávnení
maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok.

4.
Súd pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti zohľadnil odôvodnené potreby maloletého, ako aj
schopnosti a možnosti jeho rodičov. Prihliadal na to, že v čase keď maloletý bol v starostlivosti matky
(18.9.2020 do 3.5.2022) otec platil matke na maloletého výživné vo výške 100 eur od septembra 2020,
ďalej od marca 2021 po 200 eur mesačne. Okrem toho platil v tomto období aj náklady na škôlku, keď v

čase od januára 2021 do júna 2021 zaplatil za návštevu súkromnej školy v D. 3 x po 280 eur, za návštevu
štátnej škôlky v septembri 2021 80 eur, ďalej v mesiacoch október až december 2021 po 60 eur a za
január 2022 50 eur. Na základe konštatovania prvoinštančného súdu otec za celé obdobie od 18.9.2020
do 3.5.2022 prispel na výživu, sporenie maloletého ako aj náklady na škôlku sumou v celkovej výške
6.550 eur. Na základe týchto zistení prvoinštančný súd deklaratórne rozhodol o výživnom na maloletého

za obdobie od 18.9.2020 do 3.5.2022 tak, že za toto obdobie, keď matka mala maloletého vo svojej
starostlivosti, nie je otec povinný platiť výživné na dieťa.

5.
Vzhľadomktomu,žemaloletýbolod4.5.2022zverenýdoosobnejstarostlivostiotca,takmatkesúdprvej

inštancie od tejto doby určil platiť výživné (bez ohľadu na vykonané dokazovanie) len v minimálnej výške
v sume 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, ktorého výška sa každoročne
k 1.7. mení. Výrokom VI. bolo otcovi maloletého uložená povinnosť platiť výživné na maloletého 100 eur
mesačnezačasstrávenýumatkypočasstykumaloletéhosňoustým,žetátopovinnosťmubolauložená
vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky s účinnosťou od 4.5.2022. Platenie

výživného matke požadoval otec v záujme zabezpečenia životnej úrovne v čase, keď maloletého bude
mať vo svojej starostlivosti matka.

6.
Pokiaľ ide o úpravu styku matky s maloletým, tak prvoinštančný súd rozhodol tak, že matka je oprávnená

sa stretávať s maloletým každý nepárny kalendárny týždeň v mesiaci od stredy od 16.00 hod. do nedele
do 18.00 hod. a počas vianočných sviatkov v párnom kalendárnom roku od 24.12. od 09.00 hod. do
25.12. do 16.00 hod. s tým, že otec je povinný dieťa na styk s matkou pripraviť a v určenom čase
ho odovzdať matke v mieste jej bydliska a matka je povinná v mieste svojho bydliska dieťa otcovi
riadne a včas vrátiť. Mal za to, že takýto rozsah úpravy styku by mal v budúcnosti viesť k tomu, aby

sa dalo uvažovať aj o prípadnej striedavej osobnej starostlivosti. Takéto vymedzenie rozsahu úpravy
styku matky s maloletým považoval súd prvej inštancie v súčasnej dobe za primerané a ktoré je v
najlepšom záujme maloletého. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo ďalej konštatované,
že došlo k zamietnutiu návrhu matky pokiaľ ide o úpravu styku s maloletým počas vianočných sviatkov s
odôvodnením, že z konania vyplynulo, že rodičia sa vedia dohodnúť o úprave styku počas Vianoc. Toto

súd prvej inštancie konštatoval, napriek tomu, že počas vianočných sviatkov bol styk matky s maloletým
čiastočne upravený.

7.Výrokom VII. súd prvej inštancie určil, že tento rozsudok je vykonateľný doručením, a to s poukazom na
ustanovenie § 233 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) s odôvodnením, že ide o jediný spôsob
ako si otec maloletého môže reálne začať plniť rodičovské povinnosti voči nemu, splniť záujem matky,

dať dieťa v Rakúsku do materskej škôlky a v konečnom dôsledku si rodičia maloletého môžu vyskúšať
súdom nastavený režim, pokiaľ ide o úpravu styku, a to ešte v čase pokiaľ nie je dieťa školopovinné.

8.
V závere svojho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že nepripustil vykonanie dôkazu

navrhnutého otcom, a to vypracovanie znaleckého posudku o spôsobilosti rodičov vychovávať dieťa,
vrátane určenia najvhodnejšieho spôsobu výchovy, pričom takýto návrh vyhodnotil za nedôvodný a
nadbytočný. Prvoinštančný súd tiež ďalej uviedol, že matka poukazovala na výtky zo strany otca detí,
o čom vedeli aj jej rodičia, avšak nepredložila žiaden dôkaz v podobe, či už matka napríklad podala
trestné oznámenie na otca dieťaťa alebo predložila iné podklady, z ktorých by vyplývalo, že ju otec
fyzicky týral. Na základe vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za to, že ako rodičia sú obaja

spôsobilí maloletého vychovávať, ale nateraz má lepšie podmienky pre syna otec, bez toho, aby tento
svoj názor náležitým spôsobom odôvodnil. Zo strany súdu bolo taktiež nepripustené vykonanie dôkazu,
a to výsluchu matkou navrhnutej svedkyne – jej matky na preukázanie ako sa o maloletého stará, čo
súd odôvodnil tým, že v konaní túto starostlivosť o maloletého nikto nespochybňoval.

9.
Dopĺňacímrozsudkomč.k.20P/220/2020-441zodňa21.6.2022boldoplnenýrozsudokprvoinštančného
súdu č.k. 20P/220/2020-383 zo dňa 3.5.2022 výrokmi č. IX. , keď vo zvyšku bol návrh otca zamietnutý
a výrokom X. bol zamietnutý návrh matky. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie nerozhodol o celom
predmete konania, bolo potrebné rozhodnúť vo veci týmto dopĺňacím rozsudkom. Otec maloletého

žiadal, aby bol tento zverený do jeho osobnej starostlivosti s tým, aby bol iba on oprávnený dieťa
zastupovať a spravovať jeho majetok a matke žiadal určiť výživné vo výške 30 eur mesačne. Na druhej
strane matka najskôr žiadala, aby maloletý bol zverený do striedavej osobnej starostlivosti, neskôr do
jej osobnej starostlivosti s tým, aby otcovi bolo určené výživné vo výške 500 eur mesačne, aby bol otec
zaviazaný jej doplatiť nedoplatok na výživnom a aby bol otcovi určený styk s maloletým na každý párny

víkend od piatku od 16.00 hod. do 18.00 hod. do nedele. Nesúhlasila s tým, aby maloletý mal obvyklý
pobyt v E. v dome otca v Rakúsku.

10.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie matka z dôvodov podľa ustanovenia § 355 ods.

2 a § 362 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), pričom žiadala prvoinštančný
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázala na odvolacie dôvody
uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. V prvom rade dala po pozornosti
odvolacieho súdu uznesenie Okresného súdu Bratislava V č.k. 20P/220/2020-18 zo dňa 25.9.2020,
ktorým súd neodkladným opatrením zveril maloletého otcovi a matke určil vyživovaciu povinnosť 30 eur

mesačneavozvyškunávrhotcazamietol.Protitomutorozhodnutiupodalaodvolanie,pričomuznesením
KrajskéhosúduvBratislaveč.k.20Co/187/2020-70zodňa2.11.2020odvolacísúdpredmetnéuznesenie
zmenil tak, že návrh otca zamietol. V tomto uznesení odvolacieho súdu bolo konštatované, že tvrdenia
otca v zmysle podaného návrhu matka vyvrátila a svoje tvrdenia podložila aj písomnými dôkazmi. Vo
vzťahu k týraniu matky zo strany otca odvolací súd uviedol, že tvrdenia matky sú tak závažné, že

musia byť preskúmané prvostupňovým súdom. Tiež bolo v rozhodnutí odvolacieho súdu ďalej uvedené,
že matka vyvrátila dôkazmi aj tvrdenia otca, že matka trpí psychotickou poruchou a užíva omamné
a psychotropné látky. Odvolací súd uviedol, že uvedené skutočnosti bude potrebné preveriť v rámci
dokazovania vo veci samej a objektívne ustáliť, ktorý z rodičov má lepšie predpoklady vo vzťahu
k starostlivosti o dieťa. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré napadla odvolaním v

konaní vo veci samej, tak namietala, že prvostupňový súd sa nezaoberal možnosťou striedavej osobnej
starostlivosti, s ktorou otec nesúhlasil, hoci tento návrh predložil matke v júni 2021. Za tohto stavu mala
za to, že súd prvej inštancie nevykonal všetky opatrenia smerujúce k striedavej osobnej starostlivosti,
keďže z konania bolo zrejmé, že so striedavou osobnou starostlivosťou nemali rodičia v zásade problém
(aj keď nie v rovnakom čase) a intervenciou súdu bolo možné k striedavej osobnej starostlivosti dospieť.

V striedavej osobnej starostlivosti matka videla najlepší záujem dieťaťa, ktoré má t.č. svoje stabilné
prostredie vytvorené matkou, na ktorú je ako štvorročné dieťa (v čase písania odvolania) prirodzene
silne citovo naviazané. Požadovala, že je potrebné SOS správne nastaviť, aby maloletý sa na radikálnu
zmenu mohol postupne emočne a psychicky pripraviť a ju aj prijať. V tejto súvislosti poukázala nato, že v čase prebiehajúceho konania maloletý trávil s matkou celkové viac ako 3 týždne zo štyroch
(83,2%) a otec takmer 5 dní z tohto obdobia štyroch týždňov (6,8%). Za tohto stavu preto považovala
takéto radikálne rozhodnutie prvoinštančného súdu, že zasiahne štvorročné dieťa emotívne, nakoľko

je takýmto rozhodnutím „vytrhnuté“ z jeho prostredia kde žije, z opatery matky a detského kolektívu zo
škôlky. Rozhodnutím súdu prvej inštancie s okamžitou vykonateľnosťou viazanou na deň jeho doručenia
sa režim radikálne zmení tak, že dieťa má s otcom tráviť za obdobie štyroch týždňov čas 20 dní
(70,8%) a matka len 8 dní (29,2%). Ide o tak hrubý, necitlivý a rýchly zásah do života maloletého,
na ktoré dieťa nie je ani zrelé a ani pripravené. Taktiež poukázala na to, že zo spoločnej domácnosti

neodišla dobrovoľne, pretože otec jej zobral kľúče a ju vyhodil na ulicu a dal jej dieťa. Poukázala
na to, že už v rámci odvolacieho konania voči vydanému neodkladnému opatreniu dal odvolací súd
súdu prvej inštancie pokyn uvedené násilie v rodine preskúmať, čo súd prvej inštancie neurobil. Práve
naopak, tvrdenia matky, ktoré nielen písomne aj predloženými dôkazmi predložila (lekárske správy,
fotografie, čestné vyhlásenie rodičov matky) súd bagatelizoval, a na matku vrhol po celé konanie tieň
nezodpovednej osoby, ktorá rozvrat zapríčinila a agresiu otca nepreukázala. Odchod matky s dieťaťom

bol len dôsledkom neustálych hádok, bitiek, ponižovania matky a agresie zo strany otca a k tomu
pridruženému zhoršeniu zdravotného stavu matky. Uviedla, že v tomto smere nebolo zo strany súdu
prvej inštancie vykonané riadne dokazovanie, pričom požiadala, aby v konaní bola v konaní vypočutá
ako svedkyňa jej matka, ktorá by vedela potvrdiť agresívne správanie zo strany otca. Ďalej uviedla, že
ani prítomný prokurátor, ktorý do konania vstúpil v septembri 2021 nenavrhol vykonať dôkazy, ktoré by

ozrejmili a preverili tvrdenia matky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa u matky javí ako satisfakcia
pre otca, že s dieťaťom počas súdneho konania trávil menej času ako matka, a preto by to malo byť
rozhodnutím súdu v jeho prospech zmenené aspoň do času ... než si (matka) upraví svoje pomery, ktoré
nemá nateraz natoľko ustálené, aby sa plnohodnotne venovala výchove dieťaťa (bod 60 rozsudku),
pričom tento záver súdu prvej inštancie nie je ničím odôvodnený. V tejto súvislosti ďalej uviedla, že o

maloletého sa riadne stará, napriek tomu, že opustila s dieťaťom spoločnú domácnosť, ktorú užívala s
otcom, s pomocou rodičov zabezpečila bývanie, dieťaťu zabezpečila škôlku v blízkosti bydliska, pričom
jej nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie si osvojil záver, že matka nie je schopná sa
postarať o dieťa, keď z vyjadrenia kolízneho opatrovníka, správy zo škôlky nevyplýva, že matka si svoju
rodičovskú úlohu neplní. Za dôležité tiež považovala uviesť, že návrh otca na SOS zo dňa 30.6.2021

odmietla potom, že sa dieťa od otca vrátilo v nepohode s modrinami, hoci matka okamžite volala otcovi
a informovala sa čo sa stalo, pričom k takejto situácii došlo viackrát, čo aj preukázala listinnými dôkazmi.
Ďalej uviedla, že aj po osvedčení, že dieťa si zvyklo na daný režim stretávania sa s otcom, matka
žiadala sa vrátiť k striedavej osobnej starostlivosti ako ju navrhol otec v júni 2021 s tým, že by sa
niektoré body vyprecizovali a doplnili podľa dohody rodičov. V tejto súvislosti poukázala na niektoré

rozhodnutia odvolacích súdov, a to Krajského súdu v Bratislave z 1. marca 2016 č.k. 11CoP/393/2015,
ako aj rozhodnutie Krajského súdu v Trnave z 30. marca 2016 č.k. 25CoP/6/2016. Uviedla, že súd prvej
inštancie nevzal do úvahy všetky podmienky uvedené v týchto rozhodnutiach, nevyhodnotil správne
najlepší záujem dieťaťa. Zdôraznila, že o maloletého sa väčšinou stará ona, pri nej sa dieťa cíti šťastné,
žije s ňou v spoločnej domácnosti rodičov matky, pričom ona spoločne so starými rodičmi maloletého

vytvárajúpredieťaláskyplnéprostredie,oslavujúsviatky,vedúdieťakviere,navštevujúprababku,matka
učí dieťa základné anglické slovíčka, trávia čas doma aj v prírode. O tom, že dieťa je šťastné a matka sa
o neho riadne stará, svedčia aj správy kolíznej opatrovníčky z ÚPSVaR Bratislava zo dňa 11.3.2021, ako
aj učiteľky zo škôlky v D. z júna 2021, ktoré sú súčasťou súdneho spisu. Zo správy kolízneho opatrovníka
vyplynulo, že dieťa je na matku citovo naviazané, matka sa mu vo voľnom čase venuje, počas hry dieťa

vyhľadávalo prítomnosť matky a z pohľadu prítomnej sociálnej pracovníčky bol vzťah vyhodnotený ako
láskyplný a zdravý vzťah matky a dieťaťa. Záverom kolízny opatrovník vyhodnotil, že na strane matky
sú vytvorené vhodné podmienky pre zabezpečenie starostlivosti o maloletého a jeho rovnomerného
všestranného psychického, fyzického a sociálneho vývinu. Namietala, že tieto závery z nezávislého
šetrenia ÚPSVaR neboli v rozsudku súdu prvej inštancie uvedené, neboli vzaté do úvahy pri rozhodovaní

o úprave rodičovských práv, ktoré napriek nespochybniteľnej starostlivosti matky uprel arbitrárnym, už
vykonateľným rozhodnutím, pričom jej zúžil styk s dieťaťom z 23 dní na 8 dní za obdobie štyroch týždňov.
Tvrdenia otca o tom, že sa o dieťa nestarala a domov chodila v noci, považovala za nepravdivé, čo
aj preukázala v rámci odvolacieho konania voči nariadenému neodkladnému opatreniu. Jej prvoradým
záujmom je zdravý vývoj dieťaťa po všetkých stránkach, keď otec maloletého nemá pracovné návyky,

pričom pre matku je prioritným, aby dieťa počas starostlivosti u otca navštevovalo škôlku tak, ako to dieťa
má u matky. Ďalej matka namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil to, že obdobie leta 2020 bolo
pre ňu vysoko náročné obdobie po psychickej stránke a tiež po stránke zdravotnej. Uviedla, že otec sa
ju v konaní snažil vykresliť ako psychicky narušenú osobu, ktorá vidí parazity, keď do konania predložilsprávu z preventívnej prehliadky matky, teda nezákonné získaný dôkaz z lekárskeho záznamu matky.
Uviedla, že preukázala, že netrpela žiadnym bludom, v auguste 2020 jej bola diagnostikovaná porucha
zažívania a dňa 28.8.2020 jej bola diagnostikovaná aj parazitová bližšie neurčená choroba, pričom na

parazity boli preliečení aj otec aj dieťa. Priznala, že dňa 18.8.2020 jej bol odobratý vodičský preukaz,
avšak za okolností, ktoré sa matke javia ako zvláštne, avšak v danom momente je to bezvýznamné,
nakoľko uplynutím času sa možnosť matky v danej veci účinne brániť už pominula. Bol jej uložený ročný
trest zákazu činnosti viesť osobné motorové vozidlo, od ktorého bolo po siedmych mesiacoch upustené.
Preukázala, že drogy neužíva a nie je závislá, počas konania sa pravidelne podrobovala vyšetreniam,

ktoré všetky vylúčili prítomnosť psychotropných látok. V tejto súvislosti tiež poukázala na to, že súd prvej
inštancie v konaní nepristupoval k otcovi rovnako ako k matke, neposudzoval jeho kriminálnu minulosť,
nepreskúmal tvrdenia matky o týraní otcom, neprihliadal na tvrdenia, že otec bol vyšetrovaný orgánmi
NAKA v súvislosti s dílovaním drog, ani na dôkaz zo spisu, kde svedok E. spomína minulosť otca, pre
ktorého svojho času podpálil dve autá, pričom ide o jeden z dôkazov, ktorý našla na stole v byte, keď ešte
spolu žili. V neposlednom rade tiež poukázala na to, že súd prvej inštancie neskúmal za akých okolností

opustila spoločnú domácnosť v septembri 2020. Mala za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní
pochybil, keď maloletého zveril do osobnej starostlivosti otca (v rozsahu celkom 20 dní z 28) a matke
určil čas starostlivosti o dieťa v rozsahu celkom 8 dní (z 28 dní), napriek tomu, že na to nie sú splnené
žiadne podmienky, aby dieťa bolo odlúčené od matky na tak dlhý čas. Súd prvej inštancie v odôvodnení
nezobral do úvahy vek dieťaťa, jeho potreby vo vzťahu k matke, pričom z dôkazov selektívne uvádzal

skutočnosti, ktoré sú najmä v neprospech matky, napriek tomu, že matka väčšinu z tvrdení vyvrátila a
doložila dôkazmi.

11.
V závere svojho odvolania uviedla, že v rozsudku súdu prvej inštancie absentuje náležité odôvodnenie,

resp. vysporiadanie sa s podstatnými tvrdeniami a dôkazmi prezentovanými ňou. V tejto súvislosti
poukázala na to, že povinnosť súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia vyplýva okrem iného aj z
ustálenej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03), podľa ktorej
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. V nadväznosti na tieto skutočnosti považovala za nevyhnutné uviesť, že
absencia riadneho odôvodnenia rozsudku (vrátane nevysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami a
dôkazmi prezentovanými matkou) má za následok nepreskúmateľnosť rozsudku.

12.
K odvolaniu matky sa vyjadrila Okresná prokuratúra Bratislava V, ktorá ho považuje za nedôvodné
a žiadala rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne. Prvoinštančné rozhodnutie
považovala za riadne odôvodnené, vychádzajúce z náležite zisteného skutkového stavu, ktorého
zistenie bolo pre účely tohto konania zabezpečené vykonaním dostatočného dokazovania potrebného

na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ ide o nevyhodnotenie a nepreskúmanie dôkazov vo
vzťahu k možnému týraniu matky otcom, uviedla, že obaja rodičia vo svojich podaniach uvádzali
agresívne správanie voči druhému rodičovi, matka na preukázanie svojich tvrdení doložila do spisu
aj fotodokumentáciu, z ktorej však nie je zrejmý ani len dátum vyhotovenia fotografie. Vzhľadom
aj na časový odstup od deklarovaného násilia otca voči matke, ani prípadné nariadené znalecké

dokazovanie zamerané na rodičovské kompetencie by nemohlo nahradiť rozhodnutie súdu v trestnom
konaní, resp. znalecký posudok znalca z odboru klinickej psychológie vykonaný v trestnom konaní
na účely preskúmania, či žena bola alebo nebola týraná. V tejto súvislosti bolo zo strany prokurátora
konštatované, že matka síce uviedla, že sa hanbila ísť na políciu, no zároveň tieto pre ňu tak závažné
skutočnosti oznámila v konaní pred súdom, kde však tieto skutočnosti objektívne nie je možné preveriť

a tým pádom na ne ani v ďalšom konaní prihliadať. K námietke, že súd prvej inštancie sa úpravou
výkonu rodičovských práv a povinností formou striedavej osobnej starostlivosti nezaoberal, uviedol, že
priestor na uzatvorenie dohody bol dostatočný, avšak k jej uzavretiu nedošlo. Základným predpokladom
pre možnosť vzniku striedavej osobnej starostlivosti je najmä dohoda a spolupráca rodičov maloletého
dieťaťa, t.j. že rodičia preukážu, že potreby dieťaťa sú pre nich prvoradé a svoje osobné vzťahové

problémy či už z minulosti, alebo prítomnosti neprenášajú do ich vzťahu s maloletým dieťaťom, a teda
že striedavá starostlivosť zaistí potreby dieťaťa lepšie ako výlučná starostlivosť. Ak sú medzi rodičmi
konfrontačné a opozičné vzťahy, zverenie dieťaťa do striedavej starostlivosti nie je v jeho záujme.
Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov, a ak to nieje možné, potom u toho rodiča, ktorý má k zvereniu lepšie predpoklady, okrem iného uznáva rolu a
dôležitosť druhého rodičia v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom (III.
ÚS ČR 1206/09). V danom prípade mal za to, že podmienky na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej

starostlivosti splnené nie sú, to aj s ohľadom na skutočnosť, že rodičia bývajú v iných mestách, dokonca
v iných štátoch. V závere svojho vyjadrenia Okresná prokuratúra poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8CoP/306/2018, v zmysle ktorého „pre akékoľvek rozhodnutie súdu o úprave výkonu
rodičovskýchprávapovinností,jepodstatnýmposúdenienajlepšiehozáujmumaloletéhodieťaťa,pričom
nejde o otázku skutkovú, ale o právne posúdenie veci a rovnako zdôraznila, že záujem dieťaťa nie

je možné zamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného pôsobenia, teda
s ich predstavou o výkone rodičovských práv a povinností. Účelom konania vo veciach starostlivosti
súdu o maloleté dieťa je čo najrýchlejšia efektívna ochrana záujmov maloletého dieťaťa, ktorým je aj
nastolenie určitého režimu výkonu rodičovských práv a povinností k dieťaťu. Rozhodnutím súdu sa
eliminuje eventuálny škodlivý dopad z hľadiska osobnostnej a morálnej ujmy na strane maloletého
dieťaťa, v dôsledku ukončenia dlhodobého dohadovania, osočovania a neúcty medzi rodičmi, t.j. aby sa

vylúčil faktor traumatizujúceho prežívania na strane maloletého dieťaťa.

13.
K odvolaniu matky sa vyjadrila aj právna zástupkyňa otca, ktorá žiadala rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne potvrdiť. Mala za to, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci a overil

si jednotlivé tvrdenia rodičov. Tieto tvrdenia skúmal, hodnotil a porovnával vo všetkých súvislostiach a
vyhodnocoval, ktorý z rodičov má lepšie predpoklady na výchovu dieťaťa. Ďalej bolo poukázané na to,
že v súčasnosti je maloletý u otca spokojný a pokojný, pričom u otca má vytvorené všetky podmienky
na výchovu a výživu a sú uspokojované všetky jeho potreby. S matkou sa stretáva pravidelne a možno
konštatovať,žeintenzitastretnutínemánajehopsychikužiadennegatívnydopad,pričomotecpodporuje

a umožňuje stretnutia s matkou a jej rodinou aj nad rámec určeného styku, a preto nie je obava, že by
sa väzby maloletého, matky a jej rodiny prerušili alebo znehodnotili.

14.
Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej

inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

Podľa § 62 ods. 1 CMP, odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo
neúplne zistil skutočný stav veci.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa článku 5 Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní
vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa
zohľadnia najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa ako aj bezpečie a stabilita
prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a
citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným

postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa
zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky
na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné
vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových
väzieb s obidvoma rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami i využitie možných prostriedkov na

zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

Podľa článku 24 ods. 2 a 3 Charty základných práv Európskej únie, pri všetkých opatreniach prijatých
orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať
do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa. Každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov

a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom.
V článku 18 ods. 1Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.Podľa § 28 ods. 1 písm. a) a § 28 ods. 2 Zákona o rodine, súčasťou rodičovských práv a povinností
sú najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého
dieťaťa. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy

maloletého dieťaťa. 9 14 CoP/78/2023 14 CoP/79/2023

Podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine, rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek
dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez
návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté

dieťa do osobnej starostlivosti. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery
v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú
primerane.

Podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o
osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej

starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto zaistené potreby dieťaťa. Ak
so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či
bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa.

Podľa § 24 ods. 5 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností

alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu
k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie

pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

15.
Rodičovské práva majú v zmysle Zákona o rodine obaja rodičia v rovnakom rozsahu. Ich obsahom je
predovšetkým právo vychovávať a starať sa o svoje maloleté deti. Separácia rodičov so sebou vždy

prináša nutnosť riešiť vhodný model starostlivosti o deti tak, aby bolo rešpektované právo dieťaťa byť
vychovávané oboma rodičmi.

16.
V otázke rozhodovania o zverení maloletých detí do starostlivosti rodičov, resp. jedného z nich platí

zásada najlepšieho záujmu dieťaťa v zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, pričom podľa
Výboru OSN pre práva dieťaťa je „koncept najlepšieho záujmu dieťaťa flexibilný a adaptabilný. Mal by
byť prispôsobený a definovaný individuálne s ohľadom na špecifickú situáciu, v ktorej sa dieťa, či deti,
ktorýchsavectýka,nachádzajú,pričompozornosťbymalabyťvenovanáichosobnýmpomerom,situácii
a potrebám. V rámci individuálnych rozhodnutí musí byť najlepší záujem dieťaťa hodnotený a stanovený

vo svetle špecifických okolností konkrétneho dieťaťa,“ (Nález ústavného súdu ČR zo dňa 30.05.2014,
sp. zn. I. ÚS 1506/13).

17.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CMP) po zistení, že odvolanie podala včas

oprávnenáosoba(§359a§362ods.1CSPa§7ods.1CMP)protirozhodnutiusúduprvej,protiktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 62
CMP a § 365 ods. 1 písm. h) CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal
rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66

CMP) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. 10 14 CoP/78/2023 14 CoP/79/2023

18.
Predmetom konania na súde prvej inštancie je návrh otca na úpravu výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletému, keďže rodičia nežijú v spoločnej domácnosti a na tejto úprave sa nevedia

dohodnúť. Z obsahu spisu je zrejmé, že obaja rodičia v priebehu konania navrhovali striedavú osobnú
starostlivosť (ďalej len SOS) vo vzťahu k maloletému, avšak súd prvej inštancie sa touto možnosťou
vôbec nezaoberal. Matka maloletého vyjadrila v priebehu konania súhlas s návrhom otca na SOS z
júna 2021 s tým, že žiadala niektoré podmienky, za akých by sa SOS realizovala, zakomponovať doprípadnej dohody. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné k veci uviesť, že ak so striedavou
starostlivosťou súhlasí, resp. ju navrhuje aspoň jeden z rodičov, súd musí skúmať, či je SOS v záujme
maloletého dieťaťa, a ak zistí, že je v záujme dieťaťa, súd nariadi SOS i proti vôli rodiča, ktorý žiada

priznať starostlivosť výlučne pre seba. Na druhej strane je tiež potrebné uviesť, že striedavá starostlivosť
by mala byť prioritou len za predpokladu, že sú splnené všetky zákonné podmienky.

19.
Ustanovenie § 24 ods. 3 Zákona o rodine pritom súdu stanovuje, aby vždy skúmal, či striedavá

osobná starostlivosť o dieťa bude v jeho záujme, či by nedošlo k citovej ujme dieťaťa, či by rozvoj
dieťaťa bol úplný, najmä zo stránky citovej, rozumovej a mravnej, pokiaľ by dieťaťu nebola umožnená
striedavá starostlivosť. Súd sa musí vždy zamerať iba na potreby dieťaťa a na to, či tieto potreby
dieťaťa budú striedavou osobnou starostlivosťou naplnené. Právna teória uvádza, že v zmysle §
24 ods. 3 Zákona o rodine záujem dieťaťa treba chápať čo najextenzívnejšie. V záujme dieťaťa je
predovšetkým to, aby vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie, aby jeho

výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju jeho osobnosti, aby boli rešpektované jeho práva uvedené v
Dohovore o právach dieťaťa, ako aj v iných právnych predpisoch. Pre rozhodnutie súdu je tiež potrebné,
aby poznal aj názor dieťaťa, ak je schopné vzhľadom na svoj vek a celkovú rozumovú vyspelosť
vyjadriť svoj názor a prihliadol naň. Dôležitým predpokladom na rozhodnutie súdu o zverení do striedavej
osobnej starostlivosti je i vysoká miera schopnosti dohody rodičov, nevyhnutnosť spolu komunikovať a

spolupracovať a nezapájať dieťa do svojich vzájomných problémov.

20.
Prvým zákonným kritériom striedavej osobnej starostlivosti je, že obaja rodičia sú spôsobilí dieťa
vychovávať. Nespôsobilosť rodiča dieťa vychovávať je daná najmä jeho zdravotným stavom, fyzickým

alebo psychickým, nevhodnou kvalitou jeho výchovného prostredia, neexistujúcim, nedostatočným
alebo nevhodným prostredím v domácnosti rodiča a pod. Druhým takýmto kritériom je, že obidvaja
rodičia majú o osobnú starostlivosť o dieťa záujem. Nemožno nariadiť striedavú osobnú starostlivosť v
prípade, ak o ňu nemajú záujem obidvaja rodičia, teda proti vôli rodiča, ktorý sa o dieťa osobne starať
nechce a žiada len právo styku s dieťaťom, nanútenie osobnej starostlivosti nemôže byť na prospech

dieťaťu. Zákon o rodine vyslovene však pripúšťa možnosť, že súd nariadi striedavú starostlivosť i
proti vôli jedného z rodičov. Tretím kritériom je, že striedavá starostlivosť je v záujme dieťaťa. Medzi
dôležité kritériá posudzovania záujmu maloletého dieťaťa patria predovšetkým: 1. citové väzby dieťaťa,
2. vývinové potreby, 3. stabilita budúceho výchovného prostredia, 4. schopnosť rodiča dohodnúť sa
na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Podľa § 24 ods. 5 14CoP/130/2023 18 Zákona

o rodine je záujmom dieťaťa v tomto ohľade najmä právo maloletého na zachovanie jeho vzťahu k
obom rodičom. Súd musí dbať, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo
strany oboch rodičov, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržiavanie pravidelného, rovnocenného
arovnoprávnehoosobnéhostykusobidvomirodičmi.Jepotrebnékaždémuzrodičovposkytnúťdostatok
vlastného priestoru na výchovné pôsobenie na dieťa. Typickými prípadmi rodičov, ktorí nie sú vhodní na

striedavú starostlivosť sú rodičia, ktorí pôsobia na osobnosť dieťaťa alebo na jeho výchovu negatívne.
Vnášajú do výchovy dieťaťa nestabilitu, maria správne výchovné pôsobenie druhého rodiča, vytvárajú
tlak na psychiku dieťaťa, podporujú v dieťati nesprávne návyky a pod. Striedavá starostlivosť tiež nie je
vhodným riešením v prípade, ak nevyhovuje osobnosti dieťaťa. Štvrtým kritériom je, že takto budú lepšie
zaistené potreby dieťaťa. V danom prípade je potrebné sledovať motív každého rodiča, pre ktorý chce

realizovať osobnú starostlivosť. Dieťa by sa nemalo stať rukojemníkom svojich rodičov v ich vzájomnej
nenávisti. Rodičia by mali byť schopní spolupracovať aspoň v nevyhnutnej miere pri zaisťovaní potrieb
dieťaťa a nevytvárať pre dieťa hostilné prostredie. Počas konania sa súd musí pokúsiť o odstránenie
negatívnychvplyvovasledovaťúčinnosťprijatýchopatrení.Vprípadesplneniavšetkýchšpecifikovaných
zákonných podmienok kumulatívne by striedavá starostlivosť mala v praxi predstavovať po rozpade

partnerského vzťahu rodičov jednu z najpodstatnejších alternatív riešenia pre deti, práve z pohľadu
vyššie zákonmi a medzinárodnými dohovormi citovanými ustanoveniami o najlepšom záujme dieťaťa,
ktorý je potrebné vždy primárne sledovať.

21.

V predmetnej veci zo strany prvoinštančného súdu nedošlo vôbec k posudzovaniu vyššie uvádzaných
podmienok za akých by SOS prichádzala do úvahy, čo v podstate prvoinštančný súd vo svojom
rozhodnutí aj priznal. Taktiež možno konštatovať, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o forme
osobnej starostlivosti o maloletého nevychádzal zo základnej zásady, týkajúcej sa rozhodovania voveciach maloletých detí, ktorou je sledovanie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa. Tento princíp
je zakotvený nielen v čl. 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (v zmysle ktorého pri
všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú

detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa), ale vyplýva tiež z čl. 3 ods.
1 Dohovoru o právach dieťaťa (podľa ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi). Aj podľa čl. 5 Zákona o rodine,
záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa

ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä a/ úroveň
starostlivosti o dieťa, b/ bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa
zdržiava, c/ ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, d/ okolnosti,
ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, e/ ohrozenie
vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a
citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f/ podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na

rozvojschopnostíavlôhdieťaťa,g/názordieťaťaajehomožnévystaveniekonfliktulojalityanáslednému
pocitu viny, h/ podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a
s inými blízkymi osobami, i/ využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa,
ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

22.
V zmysle citovaných ustanovení sa dieťaťu poskytuje možnosť, aby bolo vypočuté v každom
súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu
alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami
vnútroštátneho zákonodarstva. Niet sporu o tom, že maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a

slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo
názory dieťaťa alebo im nevenovalo primeranú pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni dieťaťa, upiera
dieťaťu možnosť ovplyvniť určenie ich najlepšieho záujmu (viď uznesenie najvyššieho súdu z 22.júna
2016, sp.zn. 5 Cdo 492/2015). Treba ale zdôrazniť, že nie je možné, aby všeobecné súdy stanovisko
maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutia iba na jeho prianí a nie na

starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci C. proti Fínsku zo dňa
9.mája 2006 č. 18249/02, body 57- 59).

23.
Vzhľadom k vyššie uvedeným zisteniam odvolací súd konštatuje, že závery súdu prvej inštancie o

tom, že aktuálne je pre maloletého stabilnejšie výchovné prostredie u otca sú predčasné. Zo strany
súdu prvej inštancie vôbec nebolo prihliadané na to, že maloletý počas celého konania bol v prevažnej
miere v starostlivosti matky, ktorá sa o neho riadne starala. Tieto skutočnosti vyplývajú jednak zo správ
zo škôlky ako aj zo správy kolízneho opatrovníka zo dňa 11.3.2021, v ktorej bolo konštatované, že
medzi matkou a dieťaťom je zdravý a láskyplný vzťah, matka sa synovi venuje a na matku je citovo

naviazaný. Na tieto zistenia prvoinštančný súd neprihliadal, náležitým spôsobom ich nevyhodnotil, ale
len konštatoval, že nateraz má na výchovu maloletého vytvorené lepšie podmienky otec bez toho, že
by bol tento záver odôvodnený. Taktiež je treba uviesť, že už v uznesení Krajského súdu v Bratislave
č.k. 20 Co/187/2020-70 zo dňa 2.11.2020 (prvostupňovým súdom nariadené neodkladné opatrenie
bolo týmto uznesením odvolacieho súdu zmenené a návrh otca bol zamietnutý) bolo konštatované, že

matka dôkazmi tvrdenia otca vyvrátila, pričom bola to práve ona, ktorá podložila svoje tvrdenia (týranie)
aj písomnými dôkazmi, so záverom, aby tieto skutočnosti boli preskúmané súdom prvej inštancie, k
čomu však nedošlo. V tejto súvislosti odvolací súd tiež dodáva, že jednotlivé zistenia boli zo strany
prvoinštančného súdu vyhodnocované iba v prospech otca, napriek tomu, že súčasťou spisového
materiálu boli viaceré listinné doklady a správy, ktoré konštatovali, že matka má s maloletým vytvorený

láskyplný a zdravý vzťah a dieťa je na ňu citovo naviazané. Kolízny opatrovník skonštatoval, že na
strane matky sú vytvorené vhodné podmienky pre zabezpečenie starostlivosti o maloletého a jeho
rovnomerného všestranného psychického, fyzického a sociálneho vývinu. Znamená to, že súd prvej
inštancie nevyhodnotil správne najlepší záujem dieťaťa z dokazovania, ktoré bolo doposiaľ vykonané,
a to napriek nespochybniteľnej starostlivosti matky o maloletého, čo možno konštatovať aj v súvislosti s

výrokom prvoinštančného súdu týkajúceho sa rozsahy úpravy styku matky s maloletým, keď došlo k jeho
zúženiu z 23 dní na 8 dní za obdobie štyroch týždňov.., čo je v rozpore ust. § 24 ods. 5 Zákona o rodine.

24.Odvolací súd zdôrazňuje, že mimosporové konanie je typické dominanciou princípu oficiality a princípu
materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby zistil skutočný stav veci, teda v rámci dokazovania
sa nemôže spoliehať len na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale aplikuje vyšetrovací, resp.

vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci
konania, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Je potrebné konštatovať, že vec sa dostala
do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení súdu prvej inštancie vyžadovala takú mieru ingerencie
odvolacieho súdu, ktorá by v skutočnosti mala za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie
(úlohou odvolacích súdov napriek preneseniu na neurčitých činností vyžadovaných skôr od súdov prvej

inštancie je totiž stále prieskum správnosti rozhodnutí súdov prvej inštancie s prípadným doplnením
dokazovania). 13 14 CoP/78/2023 14 CoP/79/2023

25.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s
dopĺňacím rozsudkom zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci, nevykonania navrhnutých dôkazov, pričom tento nedostatok nie je možné odstrániť v
konaní pred odvolacím súdom, a podľa § 62 ods. 1 CMP pre nedostatočne zistený skutkový stav veci.

26.
Po vrátení veci tak povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní, s poukazom na vyššie

uvedené dôvody, posúdiac návrhy rodičov, vykonať dokazovanie smerujúce k zisteniu aké výchovné
prostredie je pre maloletého najvhodnejšie, či sú v danom prípade splnené zákonné podmienky na
zvereniemaloletéhodoSOSobochrodičov,aleboktorýzrodičovjevzhľadomnazáujemdieťaťa,väčšmi
spôsobilý na výkon osobnej starostlivosti o maloletého, resp. zverením komu by boli zabezpečené
najpriaznivejšie podmienky pre vývoj dieťaťa a u koho sú lepšie predpoklady na výkon prípadnej osobnej

starostlivosti. Pre uvedený záver musí mať súd prvej inštancie spoľahlivý podklad získaný vykonaním
a zhodnotením vykonaného dokazovania. Ak dospeje k záveru, že sú splnené zákonné podmienky pre
zverenie maloletého dieťaťa len jednému z rodičov, vykoná dokazovanie ohľadom rozsahu úpravy styku
druhého rodiča s maloletým. V prípade, že by súd prvej inštancie bude mať pochybnosti komu z rodičov
zveriť maloletého do jeho starostlivosti, tak by bolo dôvodné vykonať znalecké dokazovanie znalcom z

odboru detskej psychiatrie za účelom posúdenia vhodnosti výchovného prostredia, a teda zistenia, či je v
záujme maloletého, aby bol zverený do SOS oboch rodičov alebo do starostlivosti len jedného z rodičov.

27.
Zároveň súd prvej inštancie komplexne vyhodnotí pomery rodičov a maloletého dieťaťa, zistí ich príjmy,

ale aj výdavky rodičov a maloletého. V zmysle vyšetrovacej zásady vzťahujúcej sa na mimosporové
konania je potrebné objektivizovať príjmy a ustáliť zárobkové a majetkové pomery rodičov, preukázaním
ich pravidelných a nepravidelných príjmov ich výsluchom, aktualizáciou príjmov oboch rodičov, získaním
správ od zamestnávateľov, prípadne iných subjektov, bližšie skúmať potreby maloletého dieťaťa. Okrem
príjmov a výdavkov, majetkové pomery rodičov ovplyvňuje aj vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,

hnuteľným veciam vyššej hodnoty, peňažné prostriedky na účtoch v peňažných ústavoch. Pomery v
domácnosti sú tiež ovplyvňované spolužitím s inými osobami.

28.
Súd prvej inštancie vo veci rozhodne po zistení skutočného stavu v čase svojho rozhodnutia, na základe

vykonania na vec vzťahujúceho sa dokazovania v súlade s § 188 o § 195 a nasl. CSP a § 204 CSP a
súčasne umožní účastníkom konania vyjadriť sa k dôkazom (§ 182 CSP). Pri vyhodnotení výsledkov
dokazovania, so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty matky, tieto posúdi
z hľadiska na ne vzťahujúcich sa zákonných ustanovení. Svoje nové rozhodnutie súd prvej inštancie
odôvodní v súlade s ustanovením § 220 CSP tak, aby právne závery, ku ktorým dospeje, mali oporu vo

vykonanom dokazovaní a aby úvahy súdu k týmto záverom vedúce, boli logické a presvedčivé.

29.
V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne o trovách prvoinštančného
konania a v súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania. 14

14 CoP/78/2023 14 CoP/79/2023

30.Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods. 1 CMP, §
393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).