Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/21/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114225191
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7114225191.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B. E., narodeného XX. M. XXXX, T., G. X,

zastúpenéhoadvokátskoukanceláriouADVOKÁTSKAKANCELÁRIAJUDr.PeterKerecmanspoločnosť
s ručením obmedzeným, Košice, Rázusova 1, IČO: 36 588 725 proti žalovanému C.. I. L., narodenému
XX. D. XXXX, T., T. XX, zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Mikuľakom, Košice, Františkánska 5, o
zaplatenie 7.826 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice (pôvodne na Okresnom
súde Košice I) sp. zn. 15C/287/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
12. mája 2021 č. k. 9Co/80/2020-234, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol prvým rozsudkom
z 28. marca 2017 č. k. 15C/287/2014-104, ktorým žalobe žalobcu vyhovel. Krajský súd v Košiciach
uznesením z 28. augusta 2018 sp. zn. 3Co/253/2017 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keďže z odôvodnenia rozhodnutia nebolo zrejmé, na základe
akého titulu si žalobca uplatnil konkrétny nárok a rovnako odôvodnenie muselo obsahovať zdôvodnenie
zákonných predpokladov uplatneného nároku s tým, že súd prvej inštancie v rozsudku neuviedol, v čom

spočívalo porušenie právnej povinnosti, ktorá zakladá všeobecnú zodpovednosť žalovaného za škodu,
ktorá mala žalobcovi vzniknúť.

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 13. novembra 2018 č. k. 15C/287/2014-163 v spojení s opravným
uznesením z 23. marca 2020 č. k. 15C/287/2014-220 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 7.826 eura so 17,6 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 13. novembra 1998 do
zaplatenia a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podanú žalobu žalobca

odôvodňoval z titulu uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve uzavretej so žalovaným dňa 5. januára
1998, na základe ktorej žalovanému žalobca poskytol finančnú čiastku vo výške 6.638,78 eura (200.000
Sk), v zmysle ktorej sa mal ako tichý spoločník podieľať na zisku vo výške 17 % z vkladu na dobu
každých aj započatých 6 mesiacov až do vypovedania a vyplatenia dohodnutej sumy. Dňa 13. novembra
1998 žalovanému poskytol ďalšiu finančnú čiastku v hodnote 1.600 DM (1.161 eura) a taktiež sumu
790 Sk (26,22 eura). V roku 1998 žalobca podal na žalovaného trestné oznámenie pre podozrenie zo
spáchania trestného činu podvodu, kde si uplatnil aj náhradu škody. Žalobca mal za to, že žalovaný

listom zo dňa 2. marca 1999, jeho pohľadávku uplatnenú titulom náhrady škody uznal s tým, že Okresný
súd Košice I rozsudkom z 21. mája 2014 sp. zn. 6T/34/2005 oslobodil obžalovaných C.. I. L. a R.
L. spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
2. júla 2014, pričom žalobca ako poškodený bol so svojím nárokom na náhradu škody uplatneným vtrestnom konaní, odkázaný na občianskoprávne konanie. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju
zamietnuť s poukazom na vydaný rozsudok v trestnom konaní, ktorým bol oslobodený spod obžaloby,
keďže predmetné skutky nie sú trestným činom. Poukazoval na premlčanie uplatneného nároku, pričom

uplatnený nárok zákonným spôsobom neuznal.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 12. mája 2021
č. k. 9Co/80/2020-234 rozsudok súdu prvej inštancie z 13. novembra 2018 č. k. 15C/287/2014-163 v
spojení s opravným uznesením z 23. marca 2020 č. k. 15C/287/2014-220 zmenil tak, že žalobu zamietol

a žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd apeloval na to, že
súdprvejinštanciezaviazalžalovanéhonazaplateniežalovanejsumytitulomvšeobecnejzodpovednosti
zaškodupodľa§420ods.1Občianskehozákonníkaatoajsodkazomna§415Občianskehozákonníka,
keďže mal za to, že žalovaný porušil aj toto zákonné ustanovenie, nakoľko už od roku 1992 sa v médiách
spomínali nigérijské podvody s poukazom na citovaný článok, a napriek tomu žalovaný použil peniaze
žalobcu na deblokáciu pohľadávky nigérijskej spoločnosti, čím nepostupoval s náležitou opatrnosťou

vyplývajúcou z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka a svojím nezodpovedným konaním spôsobil
žalobcovi škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd uviedol, že v konaní bolo
nesporne preukázané, že medzi sporovými stranami došlo k podpísaniu listiny označenej ako zmluva o
tichom spoločenstve, ktorú súd prvej inštancie odôvodnil ako zmluvu uzavretú medzi fyzickými osobami
a to správne, keďže žalobca bol tam označený ako E. B., G. X, T. ako tichý spoločník a žalovaný ako

súkromná firma GASTRO divízia 03 pán L. I., T. XX, T. a v článku 1 sa tichý spoločník zaviazal poskytnúť
podnikateľovi finančnú čiastku 200.000,- Sk a podieľať sa s ním na podnikaní (bez bližšej špecifikácie)
s tým, že v čl. 2 má tichý spoločník právo na podielu zo zisku podľa vzájomnej dohody vo výške 17
% z vkladu na dobu každých aj započatých 6 mesiacov až do vypovedania a vyplatenia dohodnutej
sumy s tým, že tichý spoločník sa nepodieľa na strate podnikateľa, pričom predmetná zmluva o tichom

spoločenstvenač.l.63spisubolauzavretávKošiciachdňa5.januára1998.Opätovnéposkytnutiesumy
200.000,-Sk ale iným titulom, z vykonaného dokazovania nevyplynulo. Odvolací súd tiež uviedol, že súd
prvej inštancie vec právne posúdil titulom náhrady škody v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ako aj § 415 Občianskeho zákonníka s poukazom na učinené skutkové vyhodnotenie ale vec nesprávne
právne posúdil, keďže aj keď konštatoval, že zavinenie žalovaného v tomto konaní bolo preukázané tým,

že žalovaný poskytnuté peniaze žalobcu použil nie s náležitou opatrnosťou vyplývajúcom z ustanovenia
§ 415 Občianskeho zákonníka, a svojím nezodpovedným konaním mal spôsobiť žalobcovi škodu,
keďže poskytnuté peniaze žalobcu použil na deblokáciu pohľadávky nigérijskej spoločnosti, aj keď
sa v médiách v roku 1992 spomínali nigérijské podvody, pričom žalovaný mal za to, že poskytnuté
finančné prostriedky zo strany žalobcov jemu ako aj žalobcovi prinesú zisk s tým, že aj sám, tak ako

to aj vyplýva z obsahu trestného spisu 6T/34/2005, bol uvedený do podvodu a preto bol aj súdom v
trestnom konaní oslobodený spod obžaloby pre trestný čin podvodu, podľa odvolacieho súdu nemožno
z tohto konania žalovaného so zreteľom na nenaplnenie zákonných predpokladov v zmysle § 420 ods. 1
Občianskeho zákonníka, konštatovať ani zavinenie žalovaného, prípadne porušenie právnej povinnosti,
keďže konkrétna právna povinnosť, ktorú by mal žalovaný dodržať t. j. v prospech žalobcu aj plniť,

nevyplývala ani z konkrétne uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve, nakoľko predmetnou zmluvou o
tichom spoločenstve žalobca žalovanému len poskytol finančné prostriedky za účelom podieľania sa s
ním na podnikaní bez konkrétneho určenia, čo potvrdil aj ten fakt, že až dňa 29. januára 2001 doručil
žalobca žalovanému výpoveď z účasti tichého spoločníka, nakoľko zo strany žalovaného od poskytnutia
finančnej čiastky vo výške 235.000 Sk nedošlo k sľúbeným podnikateľským aktivitám a to z dôvodu

nevyplatenia žiadnych dohodnutých finančných čiastok s okamžitou splatnosťou poskytnutých financií v
hotovosti aj s úrokom (viď list žalobcu zo dňa 29. januára 2001) s apelom aj na to, že žalobca po stretnutí
v banke so žalovaným dňa 13. novembra1998, opätovne mal zložil v prospech žalovaného sumu 1.600
DM a 790 Sk. Preto požičanie peňazí pramenilo z účasti žalobcu ako tichého spoločníka na podnikaní
žalovaného, nakoľko sám žalobca v konaní tvrdil, že žalovanému požičal (poskytol) peniaze na projekt

kúpy podniku D. čo vyplývalo z obsahu spisu. Odvolací súd dodal, že v prípade len nekonkrétneho
použitia peňazí, by bol nárok žalobcu premlčaný, nakoľko v takomto prípade by žalobca nemusel
čakať na skončenie trestného konania, a nárok by si mohol uplatniť titulom bezdôvodného obohatenia,
v znení uplynutia premlčacej lehoty podľa § 107 Občianskeho zákonníka s tým, že ani v prípade
požičania peňazí a uplatnenia tohto nároku titulom náhrady škody, konanie žalovaného z hľadiska v

konaní učineného právneho posúdenia veci nevykazovalo predpoklady z hľadiska právneho posúdenia
v zmysle § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka, so zreteľom na v tomto rozsudku učinené odôvodnenie.
Nakoľko súd prvej inštancie zistený skutkový stav správne vyhodnotil, následne ale nesprávne právne
posúdil v zmysle naplnenia zákonných predpokladov titulom zodpovednosti za škodu v zmysle § 420ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže konanie žalovaného nepramení z porušenia akejkoľvek právnej
povinnosti, prípadne titulom zavinenia žalovaného s tým, že naplnenie zákonných predpokladov titulom
náhrady škody v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka má kumulatívnu podobu t. j. pre ich

naplnenie sa požaduje naplnenie všetkých zákonných predpokladov titulom náhrady škody, nemožno
žalovaného zaviazať na náhradu škody, čím odpadá dôvodnosť preskúmania ďalšej odvolacej námietky
titulom priznaného príslušenstva z istiny. Odvolací súd rovnako apeloval na to, že uznanie záväzku tak,
ako ho právne posúdil súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že listom zo dňa 2.
marca 1999, žalovaný uznal uplatnenú pohľadávku žalobcu, čo sa týka právneho posúdenia v zmysle

§ 558 Občianskeho zákonníka, je nesprávne, keďže právne posúdenie v tomto znení vyžaduje, že
ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v
čase uznania trval, pričom z upozornenia na porušenie zákona - pokus o zmier zo dňa 2. marca 1999
naplnenie zákonných predpokladov uznania dlhu nevyplýva, t. j. konkrétny dôvod a výška dlhu t. j., že
uplatnený nárok pozostáva zo sumy 200.000 Sk a následne zo sumy 1.600 DM a 790 Sk, ktorú mal
žalobca žalovanému poskytnúť dňa 13. novembra 1998, čím je toto podanie žalovaného neurčité v

dôvode a výške, čo má aj vplyv na plynutie premlčacej lehoty. Nakoľko súd prvej inštancie, nesprávne
právne posúdil naplnenie zákonných predpokladov titulom náhrady škody, ako aj uznania dlhu, odvolací
súd v zmysle § 388 CSP napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením zmenil tak, že žalobu
žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní
rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie (ďalej len „dovolateľ“), ktoré odôvodnil
ustanoveniami § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP . Rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnych otázok a to:
A. Či uplatnený nárok žalobcu je potrebné posúdiť podľa ustanovení o náhrade škody (§ 420

Občianskeho zákonníka), vydania bezdôvodného obohatenia (§ 451 Občianskeho zákonníka), resp.
vrátenia pôžičky (§ 657, § 563 Občianskeho zákonníka), prípadne iného ustanovenia záväzkového
práva.
B. V prípade, ak ide o nárok na plnenie z bezdôvodného obohatenia, vrátenia pôžičky alebo obdobný
nárok, či došlo k jeho premlčaniu, t. j. kedy začala plynúť premlčacia doba, či došlo k jej spočívaniu (§

112 Občianskeho zákonníka) a kedy (by) uplynula.
C. Podporne aj právneho posúdenia uznania dlhu žalovaným (podľa § 558 Občianskeho zákonníka),
pretože jej vyriešenie malo vplyv na rozloženie dôkaznej povinnosti.

3.1. Právne posúdenie veci odvolacím súdom je podľa dovolateľa nesprávne. Dovolateľom uplatnený

nárok bolo potrebné posúdiť podľa ustanovení záväzkového práva (zmluvy o pôžičke § 657 a §
563 Občianskeho zákonníka), pričom takto uplatnený nárok nie je premlčaný, pretože bol uvedením
rovnakých rozhodujúcich skutkových okolností uplatnený dovolateľom v trestnom konaní, v ktorom
dovolateľ riadne pokračoval, v dôsledku čoho premlčacia doba v období od 28. apríla 1999 do 2. júla
2014 neplynula a žaloba bola tak podaná pred jej uplynutím, keďže bola súdu doručená 8. októbra

2014. Navyše žalovaný svoj dlh riadne uznal v zmysle § 588 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho
dôkazné bremeno o tom, že dlh v čase jeho uznania netrval, ťažilo žalovaného. Dovolanie považuje
za prípustné aj preto, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, tento
dôvodjedanýtým,ženapadnutérozhodnutiejenedostatočneodôvodnenévovzťahukotázkeprávneho

posúdenia uplatneného nároku a neobsahuje žiadne právne posúdenie hmotnoprávneho vzťahu medzi
stranami. Konanie je postihnuté vadou zmätočnosti spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu takej intenzity, že zakladá prípustnosť i dôvodnosť podaného dovolania. Dovolateľ sa
odkazuje na judikatúru dovolacieho súdu, ktorá uznáva, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia v prípade,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutiesúdu,môžebyťskutočnosťou,ktorázakladáprípustnosťdovolaniapodľa§220písm.f)CSP
(sp. zn. 3Obdo/39/2016, sp. zn. 3Obdo/14/2017, sp. zn. 4Obdo/57/2016). Odvolací súd v napadnutom
rozhodnutí však žiadnym spôsobom nevysvetlil z akých dôvodov nemala byť žaloba žalobcu posúdená
podľa iných ustanovení hmotného práva ale práve iba podľa § 420 Občianskeho zákonníka resp. z
akých dôvodov by nárok žalobcu podľa iných ustanovení hmotného práva neobstál, hoci okrajovo sa

zaoberal aj jeho kvalifikáciou ako nároku z bezdôvodného obohatenia. Súd pri riešení otázky nedal na
ňu dostatočne jasnú odpoveď, nevysvetlil z akého dôvodu právne vec posudzoval a pripustil právne
posúdenievecidvomaprotichodnýmispôsobmi(náhradaškodyibezdôvodnéobohatenie)pričomobstáť
môže len jedno právne posúdenie. Pokiaľ odvolací súd uzavrel, že nárok žalobcu posudzovaný akonárokzbezdôvodnéhoobohateniajepremlčaný,vyriešiltútootázkuvrozporesustálenourozhodovacou
praxou dovolacieho súdu, pretože nevzal do úvahy, že uplatnením nároku v trestnom konaní dochádza
k spočívaniu plynutia premlčacích lehôt. Ako je zrejmé v tejto veci z porovnania uplatnenia nároku

žalobcom v trestnom konaní a v žalobe podanej v tomto konaní, žalobca odôvodňuje svoje právo na
plnenie voči žalovanému rovnakými skutkovými okolnosťami a preto ide o rovnaký nárok. Odvolací súd
nesprávne vykladal ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka, tým že list žalovaného z 2. marca 1999
nie je uznaním dlhu. Formalistický prístup odvolacieho súdu k tejto otázke tak popiera účel inštitútu
uznania dlhu. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie krajského súdu zmenil tak,

že rozsudok súdu prvej inštancie z 13. novembra 2018 č. k. 15C/287/2014-163 potvrdí a prizná plnú
náhradutrovodvolaciehoidovolaciehokonaniaalternatívne,abynapadnutérozhodnutiekrajskéhosúdu
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal žalobcovi plnú náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalovaný sa k podanému dovolaniu vyjadril a navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a žalobcu
zaviazal k úhrade trov konania v rozsahu 100 %.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady

pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo. Dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je procesne prípustné, ale nie je dôvodné a preto
ho zamietol (§ 448 CSP).

5.1. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

5.2. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

5.3. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

5.4. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
5.5. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

5.6. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

6. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal (i)
nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, (ii) svojvoľné skutkové závery, (iii) nedostatky v
procese hodnotenia dôkazov a (iv) nesprávne právne posúdenie.

6.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/

zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj

porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia

spravodlivosti).

6.2. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na

právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

6.3. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v

zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľa, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jeho práva na

spravodlivý proces.

6.4. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto
ho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku

zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú
interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia
odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé. Z odôvodnenia

rozhodnutiakrajskéhosúdujezrejmé,zakýchskutkovýchzisteníaúvahvychádzal,keďdospelkzáveru,
že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil naplnenie zákonných predpokladov titulom náhrady
škody, ako aj uznania dlhu, čo vyvolalo potrebu napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením
zmeniť tak, že žalobu žalobcu zamietol.6.5. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zosumarizoval ustálený skutkový stav a
konštatoval, že v konaní bolo nesporne preukázané, že medzi sporovými stranami došlo k podpísaniu

listiny označenej ako zmluva o tichom spoločenstve, ktorú súd prvej inštancie odôvodnil ako zmluvu
uzavretú medzi fyzickými osobami a to správne, keďže žalobca bol tam označený ako E. B., G. X, T.
ako tichý spoločník a žalovaný ako súkromná firma N. divízia 03 pán L. I., T. XX, T. a v článku 1 sa
tichý spoločník zaviazal poskytnúť podnikateľovi finančnú čiastku 200.000,- Sk a podieľať sa s ním na
podnikaní (bez bližšej špecifikácie) s tým, že v čl. 2 má tichý spoločník právo na podielu zo zisku podľa

vzájomnejdohodyvovýške17%zvkladunadobukaždýchajzapočatých6mesiacovaždovypovedania
a vyplatenia dohodnutej sumy s tým, že tichý spoločník sa nepodieľa na strate podnikateľa, pričom
predmetná zmluva o tichom spoločenstve na č. l. 63 spisu bola uzavretá v Košiciach dňa 5. januára
1998. Opätovné poskytnutie sumy 200 000 Sk ale iným titulom, z vykonaného dokazovania nevyplynulo.

6.6. Keďže z výsledkov vykonaného dokazovania tak, ako to aj uviedol súd prvej inštancie vyplynulo,

čo žalovaný ani nepopieral, že žalobca mu ako fyzickej osobe odovzdal predmetnú sumu, aj odvolací
súd správne konštatuje, že žalovaný vo veci je správne vecne pasívne legitimovaný a dodal, že z
uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve, ako aj z jej právnej kvalifikácie v zmysle § 673 Obchodného
zákonníka ale nevyplýva dohoda na aký účel má byť vklad tichého spoločníka použitý, keďže z intencií
zákona § 673 ods. 1 Obchodného zákonníka len vyplýva, že zmluvou o tichom spoločenstve sa

zaväzuje tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa s ním na jeho podnikaní a
podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka na výsledku
podnikania a preto aj keby mal žalobca vedomosť o tom, že žalovaný vykonáva svoju podnikateľskú
činnosť prostredníctvom obchodnej spoločnosti GASTRO s. r. o., z výsledkov vykonaného dokazovania
a jeho vyhodnotenia, by to malo byť jednoznačne preukázané, pričom žalobca finančné prostriedky

vo výške 200.000 Sk poskytol (zmätočne žalobca uvádzal, že požičal) podnikateľovi I. L. bez presného
určenia účelu poskytnutia finančných prostriedkov, keďže zo zmluvy o tichom spoločenstve to konkrétne
nevyplýva, čím nie sú dôvodné odvolacie námietky o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
Rovnako to vyvracia aj procesný útok žalobcu, že finančné prostriedky vo výške 200.000 Sk poskytol
žalobca žalovanému nie titulom uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve, keďže v trestnom konaní (viď

bod 7. ako aj odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Košice I, 6T/34/2005 sa uvádza, že požičanie
peňazí bolo učinené titulom uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve).

6.7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil titulom náhrady škody v zmysle § 420 ods. 1 OZ, ako
aj § 415 OZ s poukazom na učinené skutkové vyhodnotenie, ale vec nesprávne právne posúdil,

keďže aj keď konštatoval, že zavinenie žalovaného v tomto konaní bolo preukázané tým, že žalovaný
poskytnuté peniaze žalobcu použil nie s náležitou opatrnosťou vyplývajúcom z ust. § 415 OZ, a svojím
nezodpovedným konaním mal spôsobiť žalobcovi škodu, keďže poskytnuté peniaze žalobcu použil na
deblokáciu pohľadávky nigérijskej spoločnosti, aj keď sa v médiách v roku 1992 spomínali nigérijské
podvody, pričom žalovaný mal za to, že poskytnuté finančné prostriedky zo strany žalobcov jemu ako aj

žalobcovi prinesú zisk s tým, že aj sám, tak ako to aj vyplýva z obsahu trestného spisu 6T/34/2005, bol
uvedený do podvodu a preto bol aj súdom v trestnom konaní oslobodený spod obžaloby pre trestný čin
podvodu. Podľa odvolacieho súdu nemožno z tohto konania žalovaného so zreteľom na nenaplnenie
zákonných predpokladov v zmysle § 420 ods. 1 OZ, konštatovať ani zavinenie žalovaného, prípadne
porušenie právnej povinnosti, keďže konkrétna právna povinnosť, ktorú by mal žalovaný dodržať t. j. v

prospech žalobcu aj plniť, nevyplýva ani z konkrétne uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve, nakoľko
predmetnou zmluvou o tichom spoločenstve žalobca žalovanému len poskytol finančné prostriedky za
účelom podieľania sa s ním na podnikaní bez konkrétneho určenia, čo potvrdzuje aj ten fakt, že až
dňa 29.1.2001 doručil žalobca žalovanému výpoveď z účasti tichého spoločníka, nakoľko zo strany
žalovaného od poskytnutia finančnej čiastky vo výške 235.000 Sk nedošlo k sľúbeným podnikateľským

aktivitám a to z dôvodu nevyplatenia žiadnych dohodnutých finančných čiastok s okamžitou splatnosťou
poskytnutých financií v hotovosti aj s úrokom (viď list žalobcu zo dňa 29. januára 2001) s apelom aj
na to, že žalobca po stretnutí v banke so žalovaným dňa 13. novembra 1998, opätovne mal zložil v
prospech žalovaného sumu 1.600 DM a 790 Sk. Preto požičanie peňazí pramenilo z účasti žalobcu
ako tichého spoločníka na podnikaní žalovaného, nakoľko sám žalobca v konaní tvrdil, že žalovanému

požičal (poskytol) peniaze na projekt kúpy podniku Sabina Sabinov, čo vyplýva z obsahu spisu. Odvolací
súd dodal, že v prípade len nekonkrétneho použitia peňazí, by bol nárok žalobcu premlčaný, nakoľko
v takomto prípade by žalobca nemusel čakať na skončenie trestného konania, a nárok by si mohol
uplatniť titulom bezdôvodného obohatenia, v znení uplynutia premlčacej lehoty podľa § 107 OZ stým , že ani v prípade požičania peňazí a uplatnenia tohto nároku titulom náhrady škody, konanie
žalovaného z hľadiska v konaní učineného právneho posúdenia veci nevykazuje predpoklady z hľadiska
právneho posúdenia v zmysle § 415 OZ a § 420 OZ, so zreteľom na v tomto rozsudku učinené

odôvodnenie. Odvolací súd poukázal, že nakoľko súd prvej inštancie zistený skutkový stav správne
vyhodnotil, následne ale nesprávne právne posúdil v zmysle naplnenia zákonných predpokladov titulom
zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 OZ, keďže konanie žalovaného nepramení z porušenia
akejkoľvek právnej povinnosti, prípadne titulom zavinenia žalovaného s tým, že naplnenie zákonných
predpokladov titulom náhrady škody v zmysle § 420 ods. 1 OZ má kumulatívnu podobu t. j. pre ich

naplnenie sa požaduje naplnenie všetkých zákonných predpokladov titulom náhrady škody, nemožno
žalovaného zaviazať na náhradu škody, čím odpadá dôvodnosť preskúmania ďalšej odvolacej námietky
titulom priznaného príslušenstva z istiny. Odvolací súd tiež apeloval na to, že uznanie záväzku tak, ako
ho právne posúdil súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že listom zo dňa 2. marca
1999,žalovanýuznaluplatnenúpohľadávkužalobcu,čosatýkaprávnehoposúdeniavzmysle§558OZ,
je nesprávne, keďže právne posúdenie v tomto znení vyžaduje, že ak niekto uzná písomne, že zaplatí

svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval, pričom z upozornenia
na porušenie zákona - pokus o zmier zo dňa 2. marca 1999 naplnenie zákonných predpokladov uznania
dlhu nevyplýva, t. j. konkrétny dôvod a výška dlhu t. j., že uplatnený nárok pozostáva zo sumy 200.000
Sk a následne zo sumy 1.600 DM a 790 Sk, ktorú mal žalobca žalovanému poskytnúť dňa 13. novembra
1998, čím je toto podanie žalovaného neurčité v dôvode a výške, čo má aj vplyv na plynutie premlčacej

lehoty.

6.8. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Zabezpečuje uznaný
záväzok tým, že v dôsledku ním založenej právnej domnienky zvýhodňuje postavenie veriteľa. Uznanie
dlhu nemá za následok zánik pôvodného záväzku a jeho nariadenie novým záväzkom z dôvodu uznania.

Písomnéuznaniedlhučododôvoduivýšky,mápodľa§110ods.1OZtennásledok,žeplynutiepôvodnej
premlčacej doby sa preruší a začne plynúť nová 10 ročná premlčacia doba. Neformálne uznanie dlhu
(napr. ústne uznanie alebo uznanie konkludentným konaním alebo zaplatením splátky a pod.) nemá za
následok vznik právnej domnienky podľa § 558 OZ, ani prerušenie premlčacej doby podľa § 110 ods.
1 OZ, ako aj nejasné a neurčité uznanie dlhu, so zreteľom na dôvod a výšku dlhu, keďže na to, aby

uznanie dlhu malo účinky, je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu
aj výšky, čo sa podľa odvolacieho súdu v danom prípade právne nestalo. Nakoľko súd prvej inštancie,
nesprávne právne posúdil naplnenie zákonných predpokladov titulom náhrady škody, ako aj uznania
dlhu, odvolací súd v zmysle § 388 CSP napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením zmenil
tak, že žalobu žalobcu zamietol.

6.9. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a
skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností, či skutočností, ktoré
v konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, na základe akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle

§ 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať
to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže
sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

6.10. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutnéna doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).

6.11. Dovolací súd uvádza, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť
na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť

vykonávať dokazovanie - porovnaj ustanovenie § 442 CSP, v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať
revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi
závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady
voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak
dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

6.12. Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil

ústavnoprávne deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, odvolací súd postupoval v súlade so
základnými princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl.
15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti. Krajský súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval
ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu
rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci

a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodol tak, že jeho skutkové a právne závery
nemožno považovať za svojvoľné, neudržateľné, ani prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska preto nemožno postupu odvolacieho súdu nič
vytknúť a námietky žalobcu preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a dôvodnosti dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené.

6.13. Z niektorých dovolacích formulácii vyplýva, že dovolateľ namieta v kontexte zmätočnostnej
vady podľa § 420 písm. f) CSP nesprávne (či rozporuplné) právne posúdenie veci. K tomu dovolací
súd uvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť
právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne

posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť,žedovolateľsasprávnymnázoromvšeobecnéhosúdunestotožňuje,nemôževiesťkzáveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

6.14. V tomto kontexte hodno zdôrazniť, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP

nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych
právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k
záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R
54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011,

7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd,
bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

6.15. Napokon dovolateľ namietal, že odvolací súd opomenul skutočnosť, že preukázané zárobkové
a majetkové pomery žalobcu odôvodnili jeho oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 2/3, ktoré

mu bolo priznané pre toto konanie uznesením okresného súdu č. k. 15C/287/2014-32 a odvolací
súd mu neposkytol pred vydaním vlastného zmeňujúceho rozhodnutia vo veci samej možnosť pre
naplnenie dôvodov podľa § 257 CSP preukázať a výrok o povinnosti náhrady trov konania odôvodnil
tým, že žalovaný bol v konaní procesne úspešný a zároveň nezistil, že žalobca spĺňa predpoklady pre
rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 257 CSP. Na túto námietku žalobcu dovolací súd konštatuje,

že oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle v § 138 ods. 1 O. s. p. (v čase vydania uznesenia)
neznamená súčasne aj zbavenie zodpovednosti účastníka konania za výsledok sporového konania. To
znamená, že v prípade, ak účastník konania, ktorý bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov bude
celkom, resp. čiastočne neúspešný v konaní, bude za podmienok § 396 ods. 2 CSP, § 255 ods. 1 CSPzaviazaný na znášanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý v konaní mal celkom alebo čiastočný
úspech(uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Obo/181/2007,6Obo/103/2008zodňa29.mája2009).

6.16. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

7. V prejednávanej veci žalobca ďalej uviedol dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP a

namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok a to:
A). Či uplatnený nárok žalobcu je potrebné posúdiť podľa ustanovení o náhrade škody (§ 420
Občianskeho zákonníka), vydania bezdôvodného obohatenia (§ 451 Občianskeho zákonníka), resp.
vrátenia pôžičky (§ 657, § 563 Občianskeho zákonníka), prípadne iného ustanovenia záväzkového
práva.
B. V prípade, ak ide o nárok na plnenie z bezdôvodného obohatenia, vrátenia pôžičky alebo obdobný

nárok, či došlo k jeho premlčaniu, t. j. kedy začala plynúť premlčacia doba, či došlo k jej spočívaniu (§
112 Občianskeho zákonníka) a kedy (by) uplynula.
C. Podporne aj právneho posúdenia uznania dlhu žalovaným (podľa § 558 Občianskeho zákonníka),
pretože jej vyriešenie malo vplyv na rozloženie dôkaznej povinnosti.

8. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie
odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady
prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia
ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem

iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným
v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018,
6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017 a 8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom
napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd
pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá

v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť
dovolania.

9. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,

Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešeniezáviselonaaplikáciiainterpretáciiprocesnýchustanovení).Predmetnáotázkamusíbyťzároveň
procesnou stranou nastolená v dovolaní.

10. Žalobca vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého je dovolanie

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

11. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a) CSP, by mal dovolateľ: a/

konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a
označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom
odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka
správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu

určitej právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

12. Dovolateľ uviedol, že odvolací súd posúdil uplatnený nárok žalobcu podľa § 420 OZ so záverom,
že žalobca nepreukázal naplnenie predpokladov vzniku náhrady škody (bod 38), pretože nepreukázal
protiprávnosť konania žalovaného a ani jeho zavinenie, resp. alternatívne ako nárok z vydania

bezdôvodného obohatenia (bod 39), ktorý však je premlčaný, pretože premlčacia lehota podľa § 107
OZ uplynula pred podaním žaloby. Zároveň konštatoval, že žalovaný svoj dlh (listom z 2. marca 1999)
neuznal, pretože tento list nemá náležitosti uznania dlhu podľa § 558 OZ. Je názoru, že odvolací
súd žalobcom uplatnený nárok mal posúdiť podľa ustanovení záväzkového práva (zmluvy o pôžičke §657 OZ, § 563 OZ), pričom takto uplatnený nárok nie je premlčaný, pretože bol uvedením rovnakých
rozhodujúcich skutkových okolností uplatnený žalobcom v trestnom konaní, v ktorom žalobca riadne
pokračoval, v dôsledku čoho premlčacia doba v období od 28.4.1999 do 2.7.2014 neplynula a žaloba

bola tak podaná pred jej uplynutím, keďže bola súdu doručená 8.10.2014. Navyše žalovaný svoj dlh
riadne uznal v zmysle § 588 OZ, v dôsledku čoho dôkazné bremeno o tom, že dlh v čase jeho uznania
netrval, ťažilo žalovaného.

13. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods.1 písm. a) CSP namietal A).

Či uplatnený nárok žalobcu je potrebné posúdiť podľa ustanovení o náhrade škody (§ 420 Občianskeho
zákonníka), vydania bezdôvodného obohatenia (§ 451 Občianskeho zákonníka), resp. vrátenia pôžičky
(§ 657, § 563 Občianskeho zákonníka), prípadne iného ustanovenia záväzkového práva a odkázal
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/144/2010, ktorý definoval východiská posudzovania
predstieraných úkonov a platnosti zastretých právnych úkonov, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/55/1998 definujúcimi znaky a podstatné náležitosti právneho úkonu zmluvy o pôžičke, rozsudok

Najvyššieho súdu SR 4Cdo/146/2008, 2Cdo/92/2010 definujúcim podmienky vzniku nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

13.1. Dovolací súd v zhode so závermi vyslovenými v rozsudku odvolacieho súdu konštatuje, že v
konaní neboli naplnené predpoklady pre uplatnenie náhrady škody tak, ako ich vyžaduje ust. § 420

OZ, a to a) porušenie právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou, d) zavinenie. V konaní bolo správne právne posúdené, že na strane
žalovaného absentovalo preukázanie zavineného konania, ktoré by nesporne zakladalo kumulatívne
naplnenie všetkých podmienok pre úspešné preukázanie vzniku nároku na náhradu škody (bod 38
rozsudku krajského súdu).

13.2. Vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu (§ 451 OZ) dovolací súd uvádza, že ust. § 451 ods. 2 OZ
ako aj ust. § 454 OZ definuje, čo sa považuje za bezdôvodné obohatenie. Je ním majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,zneplatnéhoprávnehoúkonu,zprávnehodôvoduktorýodpadol,
z nepoctivých zdrojov tým, že sa za neho plnilo, hoci podľa práva mal plniť sám. Záväzok vydať

bezdôvodné obohatenie vo všeobecnosti nevzniká v dôsledku protiprávnosti, ale vzniká za splnenia
zákonom stanovených podmienok. Povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie nie je viazané na splnenie
subjektívnych predpokladov a má ju každý, kto sa na úkor iného obohatil, stačí, že k obohateniu došlo
bez právom uznaného dôvodu. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, kedy v čase poskytnutia plnenia existoval

právny dôvod plnenia, ktorý však následne v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti odpadol, stratil svoje
účinky (7Cdo/85/2013 NS SR). V posudzovanej právnej veci odvolací súd nezistil naplnenie podmienok
apredpokladovpreuznaniežalobcovhonárokutitulombezdôvodnéhoobohateniaakouvádzadovolateľ,
nakoľko plnenie (v rade poskytovaných súm zo strany žalobcu v prospech žalovaného), vrátane
uzavretej Zmluvy o tichom spoločenstve neukladali žalovanému povinnosť, ako s nimi naložiť, na aký

účel sú určené, na plnenie akého záväzku mali slúžiť.

13.3. Vo vzťahu k pôžičke, tak ako je upravená v ust. § 657 OZ (Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ
dlžníkoviveciurčenépodľadruhu,najmäpeniazeadlžníksazaväzujevrátiťpouplynutídohodnutejdoby
veci rovnakého druhu) vyplýva, že zmluvou neformálneho charakteru, reálnou zmluvou, čo znamená,

že zmluvné strany môžu zmluvu uzavrieť akýmkoľvek spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť o obsahu
ich dojednania, pričom k založeniu zmluvného vzťahu dochádza reálnym odovzdaním veci. Podstatnými
náležitosťami takejto zmluvy je prenechanie druhovo určených vecí, vrátenia veci rovnakého druhu,
dočasnosť ponechania, faktické odovzdanie veci dlžníkovi. Reálna podstata zmluvy o pôžičke je
naplnená i vtedy, keď veriteľ poukáže zo zmluvy o pôžičke podľa zmluvného dojednania s dlžníkom

(dohoda o platobnom mieste) peňažnú čiastku na účet dlžníkovho veriteľa, pričom sa dlžník zaviaže
mu takto poskytnutú čiastku v dojednanej dobe vrátiť (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 28. júna 2017, sp. zn. 33Cdo/2627/2016; rovnako aj sp. zn. 28Cdo/3790/2008,
sp. zn. 33Cdo/671/2011, sp. zn. 33Cdo/3912/2010, sp. zn. 33Cdo/3756/2013). Podľa rozhodnutia
20Cdo/3334/2012 (NS ČR), ak veriteľ prenecháva dlžníkovi peniaze, k jej uzavretiu dochádza až

odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Podľa rozhodnutia 29Cdo/3977/2011 (NS ČR) nie je vylúčené,
aby v prípade, že predmet pôžičky (peniaze) nebol dlžníkovi odovzdaný a zmluva o pôžičke nevznikla,
a hoci bola zmluva označená ako zmluva o pôžičke pri splnení podmienok podľa § 51 OZ posúdená ako
zmluva nepomenovaná. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznúsituáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv.
negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne

nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej
právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte
nevrátil požičané peniaze (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2010, sp. zn. 4Cdo/13/2009,
NS SR sp. zn. 21Cdo/4520/2007 z 11. decembra 2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/403/2014 z 16. decembra 2015). V otázke premlčania tohto nároku dovolací súd poukazuje napr.

na rozhodnutie 33Odo/846/2006 (NS ČR) podľa ktorého právo na plnenie zo zmluvy sa premlčuje vo
všeobecnej 3 ročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ, pričom začiatok plynutia premlčacej doby je
spájaný s okamihom, keď sa právo mohlo po prvý raz vykonať. Ak nebola splatnosť dlhu dohodnutá,
ustanovená právnym predpisom, alebo určená v rozhodnutí, možno o splatenie dlhu požiadať dlžníka
kedykoľvek, ten je povinný plniť v zmysle § 563 OZ prvého dňa po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
Ak môže veriteľ vyvolať splatnosť dlhu (požiadať dlžníka o zaplatenie), potom - objektívne posudzované

- môže svoje právo aj vykonať (podať žalobu na súd). Prvá objektívna možnosť vykonania je teda daná
okamihom, kedy veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať.

13.4. Zo zmluvy o tichom spoločenstve, ktorú súd prvej inštancie a odvolací súd správne posúdil, že ide
o zmluvu medzi fyzickými osobami, v ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť finančnú čiastku 200.000 SK

a podieľať sa (bez bližšej špecifikácie) na podnikaní označeného subjektu s tým, že má mať právo na
podiel zo zisku vo výške 17 % z vkladu na dobu každých aj započatých 6 mesiacov až do vypovedania
tohto kontraktu a vyplatenia dohodnutej odmeny. Z konania vedeného na súde prvej inštancie, ako
aj na odvolacom súde tiež vyplynulo, že označený žalobca vykonal úkon odstúpenia od tejto dohody
(dňa 29. januára 2001 doručil vypovedanie Zmluvy). Dovolací súd v zhode so závermi vyslovenými

odvolacím súdom bod 37 odôvodnenia) uvádza, že z uzavretej zmluvy o tichom spoločenstve, ako
správnej kvalifikácie podľa § 673 Obchodného zákonníka nevyplýva dohoda na aký účel mal byť vklad
zo strany žalobcu poskytnutý. Titulom absencie naplnenia tejto podmienky - účel použitia alebo určenia
poskytnutých finančných prostriedkov zo strany žalobcu, preto nie je preukázaný/naplnený predpoklad,
že s týmto vkladom žalovaný nakladal bez právneho dôvodu, alebo v rozpore s účelom určenia. Nie je

preto možné konanie žalovaného považovať za bezdôvodné obohatenie, a na tom základe žiadať vrátiť
poskytnuté finančné plnenie.

13.5. Vo vzťahu k argumentácii dovolateľa, že je potrebné tento právny vzťah medzi žalobcom a
žalovaným vyhodnotiť aj podľa § 657 OZ ( zmluva o pôžičke), § 563 OZ (splnenie dlhu) dovolací súd

konštatuje, že žalobca poskytol žalovanému finančnú čiastku v hodnote 6.638,78 Eur (200.000 Sk,
titulom Zmluvy o tichom spoločenstve dňa 05. januára 1998). Dňa 13. novembra 1998 mu poskytol ďalšiu
finančnú čiastku v sume 1.168 Eur (1 600 DM a 790 Sk, čo predstavuje sumu 26,22 Eur). Vo vzťahu
k sume 6.638,78 Eur absentuje preukázanie skutočnosti, že ide o pôžičku pre preukázanie naplnenia
určenia povinnosti žalovanému túto časť finančných prostriedkov vrátiť. Vo vzťahu k sume 1.160 Eur

a 26.22 Eur, ktoré boli poskytnuté dňa 13. novembra 1998 absentuje právna skutočnosť, že išlo o
pôžičku, jej splatnosť. V prípade, ak absentuje uvedenie splatnosti poskytnutých finančných prostriedkov
a za predpokladu, že išlo o pôžičku, je táto splatná podľa § 563 OZ (dlžník/žalovaný je povinný tieto
prostriedky vrátiť prvý deň po doručení výzvy na plnenie zo strany veriteľa/žalobcu). Z konania vyplýva,
že uvedené finančné prostriedky žalobca poskytoval žalovanému za účelom ich zhodnotenia ako

investíciu (vklad) s očakávaním dosiahnutia výnosu, o čom svedčí aj výška úrokov dohodnutá v Zmluve
o tichom spoločenstve a aj následné vklady vykonané po uzavretí predmetnej zmluvy. Z uvedeného je
preto možné vyvodiť záver, že v danom prípade ide o investovanie finančných prostriedkov za účelom
dosiahnutia zhodnotenia v podobe úrokov. Z konania nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali
dôvodnosť tvrdenia dovolateľa, že na právny vzťah je nutné aplikovať § 657 OZ, § 563 OZ a plnenie

podriadiť pod nárok na vrátenie pôžičky.

13.6. Vovzťahukpožiadavkedovolateľazaoberaťsaajinýmustanovenímzáväzkovéhoprávapodktoré
by bolo možné predmetný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným z hľadiska podriadiť, dovolací súd
uvádza, že sa jedná o inominátnu (nepomenovanú) zmluvu, ktorá má prvky/znaky dohody o zhodnotení

poskytnutýchfinančnýchprostriedkov,avšakabsentujeprejavzhodnostivôlestrán,ževprípadenezdaru
vzniká nárok minimálne na vrátenie istiny vkladu. Z uvedeného dôvodu si žalobca tento stav zavinil sám,
akbeználežitejopatrnostinakladalsfinančnýmiprostriedkami,tietoinvestovalnaúčetžalovaného,ktorý
ich znehodnotil, nie len čo do deklarovaného výnosu, ale aj čo do istiny. Tejto skutočnosti zodpovedá ajoslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 31. marca 2014 pod sp. zn. 6T/34/2005, ktorým
bol žalovaný oslobodený spod obžaloby a žalobca bol so svojim nárokom odkázaný na náhradu škody
na občianskoprávne konanie. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02.07.2014. Právny vzťah

medzi žalobcom a žalovaným nie je možné podriadiť pod ustanovenie § 657 OZ (Zmluva o pôžičke),
tak ako sa mylne domnieva dovolateľ, a to pre absenciu preukázania skutočnosti, že dlžník/žalovaný sa
zaviazal peniaze vrátiť po uplynutí dohodnutej doby. Dovolací súd konštatuje, že vyjadrenie žalovaného,
ktorým prejavil vôľu uhradiť pohľadávku nie je možné vyhodnotiť ako uznanie nároku žalobcu titulom
absencie podmienok a predpokladov podľa ust. § 558 OZ (podrobnejšie rozbor pod písmenom c)

predmetného rozhodnutia).

14. Najvyšší súd uzatvára, že odklon právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu na ktoré poukázal dovolateľ sa neodklonil od podstaty všeobecných právnych
záverov dovolacieho súdu uvedených v rozhodnutiach. Odvolací súd zamietol žalobu z dôvodu,
že v konaní bolo nesporne preukázané, že medzi sporovými stranami došlo k podpísaniu listiny

označenej ako zmluva o tichom spoločenstve. Nosné dôvody (ratio decidendi) odvolacieho súdu,
na základe ktorého bola žaloba zamietnutá nie sú v kolízii s právnymi závermi zodpovedajúcimi
ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Odvolací súd o nastolenej právnej otázke (s meritórnym
významom pre jeho rozhodnutie) rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu
a teda napadnutým rozhodnutím nedošlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

(§ 421 ods. 1 písm. a) CSP).

15. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods.1 písm. a) CSP namietal B). V
prípade, ak ide o nárok na plnenie z bezdôvodného obohatenia, vrátenia pôžičky alebo obdobný nárok,
či došlo k jeho premlčaniu, t. j. kedy začala plynúť premlčacia doba, či došlo k jej spočívaniu (§ 112

Občianskeho zákonníka) a kedy (by) uplynula.

15.1. Dovolateľ je názoru, že pokiaľ

odvolací súd uzavrel, že nárok žalobcu posudzovaný ako nárok z bezdôvodného obohatenia je

premlčaný, pretože premlčacia doba podľa § 107 OZ uplynula pred podaním žaloby (bod 39), vyriešil
túto otázku v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, pretože nevzal do úvahy,
že uplatnením nároku v trestnom konaní dochádza k spočívaniu plynutia premlčacích lehôt (§ 112 OZ).
Poukázal a rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Cz27/83 z 22. decembra 1983 - R 29/1985, rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cz 14/73 z 29. októbra 1973 - R 31/1974, rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 5Cz 28/83 z 22. decembra 1983, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR z 24. októbra 1979
Cpj 35/78 - R 22/1979.

15.2. Dovolací súd vo vzťahu k uplynutiu premlčacej doby uvádza, že sa čiastočne stotožňuje s
dovolaním v tej časti, v ktorej dovolateľ poukazuje na to, že ak po skončení trestného stíhania nedôjde

k úhrade nároku (za predpokladu jeho preukázania), plynutie premlčacej doby pokračuje (rozsudok NS
SR sp. zn. 5Cz/27/83 zo dňa 22. decembra 1983, R 29/1985, rozsudok NS SR sp. zn. 2Cz/14/73 zo
dňa 29. novembra 1973-R31/1974, ako aj rozsudok NS SR sp. zn. 5Cz/28/2003 zo dňa 22. decembra
1983) a to z dôvodu, že trestné konanie začaté v roku 1999 až do 02. júla 2014 (právoplatnosť
rozsudku o oslobodení spod obžaloby) má za následok spočívanie lehôt pre uplatnené nároky na

náhradu škody a podobne (peňažného charakteru) a nakoľko žaloba bola podaná dňa 08. októbra
2014 a v konaní sa riadne pokračovalo, nárok by nepodliehal premlčaniu. Otázku premlčania však
dovolací súd nerieši, nakoľko má za to, že v konaní bolo riadne preukázané, že medzi žalobcom a
žalovaným nešlo o uzavretie Zmluvy o pôžičke, išlo o inominátnu (nepomenovanú) zmluvu, ktorá má
prvky investovania, avšak bez preukázania povinnosti vrátenia týchto prostriedkov. Žalobca si bol preto

vedomý, že vstupuje do právneho vzťahu neistého charakteru, pričom sa môže stať, že sa finančné
prostriedky určené na investovanie nezhodnotia, a to ani čo do vkladu. Na takto zistenom skutkovom
základe, preto s poukazom na závery odvolacieho súdu, ako aj obsah spisu, dovolací súd nevyhovel
ani tejto časti dovolania, nakoľko nemal za preukázané naplnenie podmienok pre vrátenie vkladu titulom
bezdôvodného obohatenia, ani nároku na náhradu škody, ani poskytnutej pôžičky. Právny vzťah, ktorý

bol ustálený v rámci dokazovania súdom prvej inštancie a na odvolacom súde nezakladá nárok žalobcu
na vrátenie poskytnutého vkladu (niekoľkých vkladov v rade).16. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods.1 písm. a) CSP namietal
C). Podporne aj právneho posúdenia uznania dlhu žalovaným (podľa § 558 Občianskeho zákonníka),
pretože jej vyriešenie malo vplyv na rozloženie dôkaznej povinnosti.

16.1. Dovolací súd zhodne so závermi odvolacieho súdu uvádza, že predmetná listina musí spĺňať
základné atribúty tak, aby bolo možné z jej obsahu vyvodiť, kto právny úkon uskutočnil, voči komu
tento úkon smeruje a čo je obsahom právneho úkonu. Dovolací súd zdôrazňuje, že v listine absentuje
konkrétny dôvod a výška dlhu. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/92/2019 z 29.
októbra 2020 vyplýva, že „uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom, túto funkciu plní

tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase uznania. Uznanie dlhu je však možné urobiť
až po tom, čo dlh vznikol, spravidla, keď sa stal splatným.“

16.2. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cbo/4052/2013 vyplýva, že uznanie právneho
úkonu dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorý možno urobiť až po tom, čo dlh vznikol. Okrem všeobecných
náležitostí prepísaných pre právny úkon je k jeho platnosti potrebná písomná forma, t. j. vyjadrenie

prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Zákon nevyžaduje, aby sa dlžník v
certifikačnom prejave zaviazal na plnenie, ale stačí, že z obsahu je zrejmé, že je si vedomý svojej
povinnosti plniť, resp. že je na plnenie dlhu pripravený. Nie je tiež nevyhnutné uviesť výslovne dôvod
dlhu priamo v certifikačnom prejave, avšak uznávací prejav musí obsahovať také údaje, z ktorých za
prípadnej pomoci výkladu OZ dôvod dlhu nepochybne vyplýva. Nestačí, ak dlžník aj veriteľ vie, o aký dlh

a v akej výške ide, ale vzhľadom k obligatórnej písomnej forme úkonu - musia byť tieto údaje uvedené
v písomnom prejave vôle aspoň z neho musí vôľa bez pochybností vyplývať.

16.3. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/79/2005 z 28.02.2006 vyplýva, že uznanie
dlhu je jedným zo spôsobov zabezpečenia záväzku, ktorý zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá

právnu domnienku existencie dlhu v dobe, ktorý možno urobiť až po tom, čo dlh vznikol. Uznanie dlhu je
jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných
pre právne úkony (§ 34 a nasl. OZ) je k jeho platnosti treba písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť
dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výška.

17. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že v posudzovanej právnej veci absentujú náležitosti
uznania záväzku, ktoré by bez akýchkoľvek pochybností zakladali záver o obsahu záväzku v čase
vykonania úkonu a preto v tejto časti je dovolanie a nastolená otázka dovolateľom skutkovo a právne
riešená odvolacím súdom správne, pričom dovolací súd nenašiel odklon od ustálenej judikatúry v tomto
smere.

18. Keďže dovolacia námietka žalobcu, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci v ňom vymedzených právnych otázok (§ 421 ods. 1 písm. a)
CSP) je nedôvodná a vzhľadom na neopodstatnenosť námietky, že konanie pred odvolacím súdom bolo
postihnuté namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu ako

celok podľa ustanovenia § 448 CSP zamietol.

19. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP), preto mu dovolací súd proti žalobcovi priznal v súlade s § 262 ods. 1 CSP nárok na
náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§
262 ods. 2 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.