Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. jún 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423207378
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1423207378.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek
senátu JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v spore žalobcu: M.. T.. M. A., G..
XX.XX.XXXX, E. K. U. XXX/X, K. O. K., zastúpeného: JUDr. Peter Kubina, advokát, vedúci organizačnej
zložky zahraničného združenia Dentos Europe CS LLP, IČO: 36 861 391, so sídlom Bottova 2A,
Bratislava a žalovaného: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava,

IČO: 00 151 866, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalovaného proti
uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. novembra 2023, č.k. 58Cpr/4/2023 - 67, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku (výrok I.) mení tak,
že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z a m i e t a .

II. Výrok IV. napadnutého uznesenia sa z r u š u j e .

III. Žalovanému sa nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania n e p
r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozhodnutie súdu prvej inštancie

1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 29. novembra 2023, č.k. 58Cpr/4/2023 - 67 rozhodol tak, že vo
výroku I. nariadil neodkladné opatrenie v znení, že žalovaný je povinný zdržať sa uplatňovania a výkonu
personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi,
vo zvyšnej časti návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (výrok II.) a žiadnej
zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). Výrokom IV. súd prvej inštancie
poučil žalovaného, že môže podať žalobu proti žalobcovi, ktorou sa bude domáhať určenia, že vydaním

personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi.

2. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého uznesenia vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal
nariadenianeodkladnéhoopatrenia,ktorýmbudežalovanémuuloženápovinnosťzdržaťsauplatňovania
a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči

žalobcoviaposkytnúťžalovanému(odvolacísúdpoznamenáva,žesprávnemábyťuvedenéžalobcovia
nie žalovanému) časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu vo výške 3.695 eur mesačne
v hrubom, príspevku na bývanie vo výške 232 eur mesačne v hrubom a príspevku na ubytovanie vo
výške 144,84 eur mesačne v hrubom za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra
vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi od 27.10.2023 vrátane do dňa
vykonateľnosti tohto uznesenia, spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9,25 % ročne z nezaplatenej

sumy od 27.10.2023 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa vykonateľnosti uznesenia.3. Po právnej stránke návrh posúdil podľa § 194 ods. 1, § 324 ods. 1, § 325 ods.1, 2 písm. a) a d),
§ 326 ods.1, 2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1 veta prvá a ods. 2, § 336 ods.1, § 337 ods.1 a 2 zák.
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 2 písm. e), § 7 ods. 1 a 8 zákona č.

54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, § 2a ods. 1 a ods. 3, § 46 ods.
1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len ,,zákon
o štátnej službe príslušníkov PZ“) a § 2 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len "antidiskriminačný

zákon") a dospel k záveru, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia bol dôvodný v
časti, v ktorej sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa uplatňovania a výkonu
personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 435 zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi;
vo zvyšnej časti nebola splnená podmienka bezprostredne hroziacej ujmy, a preto návrh na nariadenie
neodkladného opatrenia vo zvyšnej časti zamietol.

4. Konštatoval, že pri zohľadnení skutočnosti, že predmetom tohto konania je antidiskriminačný spor,
v rámci ktorého sa žalobca domáha poskytnutia neodkladnej právnej ochrany pred diskrimináciou zo
strany jeho zamestnávateľa (žalovaného) z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej
činnosti, je v prejednávanom prípade daná právomoc všeobecného (civilného) súdu. Právomoc
všeobecného súdu je daná aj v prípade, ak ide o zákaz diskriminácie policajtov, a to s poukazom na ust.

§ 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona.

5. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v rámci antidiskriminačného sporu ako civilného sporu je
civilný súd oprávnený podľa § 194 C.s.p. posúdiť predbežnú otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať
iný orgán verejnej moci, ak o nej ešte nebolo rozhodnuté, nesmie však ísť o otázky upravené v § 193

C.s.p., ktoré nemôže súd sám predbežne posúdiť. Ako predbežnú otázku teda môže posúdiť zákonnosť
žalobcom namietaného personálneho rozkazu pre účely prebiehajúceho konania o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia.

6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že namietaný personálny rozkaz bol vydaný na základe právnej

skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia žalovaného, keďže nie každé dôvodné podozrenie z porušenia
služobnejpovinnosti,alebospáchaniatrestnéhočinujedôvodomnadočasnépozbavenievýkonuštátnej
služby, ale kumulatívne musí byť splnené aj, že ďalšie ponechanie policajta vo výkone štátnej služby
by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. Na takýto
pracovnoprávny úkon bol preto potrebný súhlas Úradu, ktorý bol podmienkou zákonnosti rozhodnutia

zamestnávateľa. Súd prvej inštancie mal teda osvedčené, že predchádzajúci súhlas Úradu na takýto
pracovnoprávny úkon v prejednávanej veci nebol daný a pre účely konania o návrhu na nariadenie
neodkladnéhoopatreniaakopredbežnúotázkuposúdilzákonnosťžalobcomnamietanéhopersonálneho
rozkazu tak, že pokiaľ žalovaný o predchádzajúci súhlas Úradu nepožiadal, konal v rozpore so zákonom,
in concreto v rozpore § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Dodal, že zákon o ochrane

oznamovateľov je potrebné v plnej miere aplikovať aj na právne vzťahy policajtov upravené zákonom o
štátnej službe policajtov, t.j. vrátane § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov, a teda aj v prípade,
ak chráneným oznamovateľom je policajt, zamestnávateľ môže voči nemu urobiť pracovnoprávny úkon
len so súhlasom Úradu.

7. Súd prvej inštancie mal osvedčené, že zo strany žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu došlo
k diskriminácii žalobcu z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, ktorá
sa v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych
vzťahoch podľa § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov zakazuje. V predmetnom prípade Úrad
žalovanému nedal súhlas s týmto pracovnoprávnym úkonom, pretože žalovaný o jeho udelenie Úrad

ani nepožiadal. Žalovaný však mal zákonnú povinnosť vyžiadať si predchádzajúci súhlas Úradu s týmto
pracovnoprávnym úkonom. Keďže v prípade žalobcu tak neurobil (opomenul), dopustil sa žalovaný
vo vzťahu k žalobcovi priamej diskriminácie. Tým, že v prípade žalobcu žalovaný opomenul požiadať
Úrad o súhlas s pracovnoprávnym úkonom, zaobchádzal so žalobcom menej priaznivo, ako by sa
mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca

v konaní dostatočne osvedčil existenciu subjektívneho nároku (vyplývajúceho zo zákazu diskriminácie),
ktorému sa má poskytnúť ochrana nariadením neodkladného opatrenia. Zároveň súd prvej inštancie
konštatoval, že z predložených dôkazov vyplýva aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy,
keďže v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie bol žalobca na základe namietaného personálnehorozkazu dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, čo má na žalobcu (a prostredníctvom neho aj
na jeho rodinu) obzvlášť nepriaznivé účinky, keďže žalobcovi je vyplácaný služobný plat znížený na
úroveň blízku minimálnej mzde, žalobca sa v služobnom čase musí zdržiavať na určenom mieste

(v mieste trvalého pobytu) a má zakázané zamestnať sa inde, podnikať, alebo vykonávať akúkoľvek
inú zárobkovú činnosť, ktorou by si mohol zabezpečiť legálny príjem na vykompenzovanie výpadku
služobného platu kráteného v príčinnej súvislosti s personálnym rozkazom. Žalobca teda nemôže
vykonávať prácu (službu policajta), pričom namietaný personálny rozkaz je naplnením dlhodobých
vyhrážok,ktoréžalobcoviajehokolegompoviacneždvarokyverejneadresovalipolitici,ktorípovoľbách

konaných dňa XX.XX.XXXX a vymenovaní novej vlády dňa XX.XX.XXXX získali kontrolu nad politickým
vedením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Nakoľko personálnym rozkazom bol žalobca dočasne
pozbavenývýkonuštátnejslužbydoprávoplatnéhoskončeniatrestnéhostíhania(čomôžetrvaťniekoľko
rokov), súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že v dôsledku vykonávania personálneho
rozkazu na dobu neurčitú je žalobca de facto vyhodený z práce a nútený poberať minimálnu mzdu,
bez možnosti vyvíjať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť na kompenzovanie tohto výpadku. Tým sa

pracovnoprávny úkon stáva prostriedkom ekonomického nátlaku žalovaného na žalobcu, aby služobný
pomer v Policajnom zbore ukončil na vlastnú žiadosť (uvedené je nevyhnutné k tomu, aby sa žalobca
mohol zamestnať inde a zabezpečil si tak príjem umožňujúci ekonomickú existenciu žalobcu a jeho
rodiny),čojevšakpodľanázorusúduprvejinštancievrozporesúčelomsledovanýmzákonomoochrane
oznamovateľov, a preto návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v tejto časti súd prvej inštancie

považoval za dôvodný.

8. Podľa názoru súdu prvej inštancie nariadením uvedeného neodkladného opatrenia je možné
dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami vo vzťahu k spornému pracovnoprávnemu úkonu.
Súd prvej inštancie preto neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej (§ 336 ods. 1 C.s.p.)

a keďže neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej, poučil žalovaného v zmysle § 337
ods. 1 C.s.p. o možnosti podať žalobu, nakoľko antidiskriminačný zákon vychádza z tzv. obráteného
dôkazného bremena, t.j. z povinnosti žalovaného zamestnávateľa preukázať, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že nevykonávaním predmetného
personálneho rozkazu sa nevytvorí nenávratný a nenapraviteľný stav vo vzťahu k stranám sporu a

žalovanému tým nevznikne nenapraviteľná ujma, právne účinky nariadeného neodkladného opatrenia
neobmedzia žalovaného neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah. Podľa názoru súdu
nariadené neodkladné opatrenie nie je ani v rozpore s požiadavkou obsiahnutou v uznesení Najvyššieho
správneho súdu sp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 08.12.2021, v zmysle ktorého síce právomoc na konanie
o neodkladných opatreniach má vo všeobecnosti súd podľa Civilného sporového poriadku, to však

samo o sebe neznamená, že ak sú splnené podmienky § 324 a 325 ods. 1 C.s.p., súd môže vydať
neodkladné opatrenie s akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva, keďže judikatúra
súdov už totiž dávnejšie vyslovila, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí
inému orgánu verejnej moci (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 240/98, judikát R
123/1999, alebo jeho uznesenie sp. zn. 7 Cdo 59/2011). V danom prípade sa nariadením navrhovaného

neodkladného opatrenia nijakým spôsobom nebráni žalovanému vo výkone jeho zamestnávateľských
práv voči žalobcovi podľa zákona o štátnej službe, vrátane uplatnenia prípadného nového personálneho
rozkazu po udelení predchádzajúceho súhlasu Úradu na základe žiadosti žalovaného s takýmto
pracovnoprávnym úkonom voči žalobcovi. Žalobca v súčasnosti nemá k dispozícii iný účinný právny
prostriedok, než je navrhované neodkladné opatrenie. Náprava porušenia zákazu diskriminácie žalobcu

v nadväznosti na jemu priznanú ochranu oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti podľa
zákona ochrane oznamovateľov, antidiskriminačného zákona a v nadväznosti aj na zákon o štátnej
službe policajtov (§ 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov), zakladá právomoc civilných súdov
podľa C.s.p., keďže ani zákon o štátnej službe policajtov a ani Správny súdny poriadok neposkytuje
žalobcovi možnosť získania účinnej a rýchlej právnej ochrany v porovnateľnom rozsahu, obsahu a

predovšetkým v porovnateľnom čase a s porovnateľnými účinkami ako poskytuje inštitút neodkladného
opatrenia podľa Civilného sporového poriadku.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 C.s.p., keďže žalobca
si podaným návrhom uplatnil 2 samostatné nároky, v jednom prípade bol úspešný a v druhom prípade

bol neúspešný, žalobca a žalovaný tak mali v konaní rovnaký úspech, preto súd žiadnej zo strán sporu
nárok na náhradu trov konania nepriznal.

10. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli.II. Odvolanie

11. Proti tomuto uzneseniu v rozsahu výrokov I., III. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p., teda že neboli splnené
procesné podmienky a podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., napadnuté uznesenie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že nebola daná právomoc civilného súdu vec
prejednať a rozhodnúť o podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže civilné súdy
neprejednávajú a nerozhodujú právne veci vyplývajúce z verejnoprávnych vzťahov s výnimkou prípadov,

ak zákon výslovne zveruje takéto právne veci do právomoci civilného súdu. Predmetom sporu je
vzťah založený podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, pričom žalobca svoju argumentáciu
v prospech nariadenia neodkladného opatrenia doplnil aplikáciou antidiskriminačného zákona, čím
sa snažil docieliť možnosť aplikácie C.s.p. na daný spor. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ
je verejnoprávnej povahy a je tzv. lex specialis pre vznik, zmenu a skončenie štátnej služby. V
ustanoveniach § 231 až § 247a zákona o štátnej službe príslušníkov PZ je upravené konanie vo

veci služobného pomeru, na ktorý sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - Správny
poriadok. Služobný pomer príslušníka Policajného zboru nemá znaky súkromno-právneho pomeru,
ale má znaky verejno-právneho pomeru vzhľadom na jeho charakter a právnu povahu zvláštnosti
štátu ako „zamestnávateľa“ policajta a súčasne nositeľa verejnej moci. Medzi policajtom a Policajným
zborom, resp. štátom ide o právny pomer štátno-služobný, ktorý vzniká individuálnym mocenským

aktom služobného funkcionára a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pracovno-právneho
pomeru. V štátno-služobnom pomere účastníci nemajú rovnaké postavenie, čo sa prejavuje v spôsobe
vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, úprave nárokov vyplývajúcich z tohto pomeru a úprave
konaniapredslužobnýmiorgánmi.PríslušníkPolicajnéhozborusapriamozúčastňujenavýkoneverejnej
moci a preto má štát výsostné oprávnenie jednostrannými aktmi zakladať, meniť alebo rušiť vzťahy

v takomto služobnom pomere. Práva a povinnosti policajta v služobnom pomere sa zakladajú, menia
a zanikajú rozhodnutím (rozkazom), ktorý vydáva nadriadený. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami
a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania a ukončenia
pracovnej činnosti štátnych zamestnancov nespadajú pod ochranu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

(ide o spory COEUR c. Francúzsko, BENKESSIOUER c. Francúzsko, PELLEGRIN c. Francúzsko).
Jasný príklad takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia. Všetky spory medzi štátnou správou a
zamestnancami, ktorí vykonávajú zamestnanie implikujúce účasť na výkone verejnej moci, budú vyňaté
spod čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru s výnimkou sporov v dôchodkových veciach, pretože akonáhle
zamestnanec odíde do dôchodku, pretrhne zvláštne puto, ktoré ho spojovalo so štátnou správou.

12. Dôvodil, že personálny rozkaz - rozhodnutie nadriadeného je individuálnym právnym aktom, u
ktorého nemôže všeobecný súd v sporovom konaní vysloviť jeho neplatnosť, ak samotný personálny
rozkaz nie je zrušený príslušným orgánom alebo správnym súdom postupom podľa Správneho súdneho
poriadku (ďalej aj „S.s.p.“). Je neprípustné, aby sa nevyužitie prostriedkov súdnej ochrany v rámci

správneho súdnictva nahrádzalo napr. určujúcimi žalobami alebo žalobami na plnenie v štandardnom
občiansko-právnom konaní, prípadne nariaďovaním neodkladných opatrení. Takýmto postupom by bola
popretánielenzákladnáfilozofia,aleajúčelazmyselsprávnehosúdnictva,pretožebezohľadunato,čia
sakýmvýsledkomprebehlokonaniepodľaS.s.p.,bymoholdotknutýsubjektkedykoľveknapr.určovacou
žaloboualebožalobounaplneniespredbežnouotázkoudomáhaťsavkonečnomdôsledkupreskúmania

(určenia neplatnosti, určenia spôsobu skončenia) rozhodnutia orgánu štátnej moci. Zákon o štátnej
službe príslušníkov PZ osobitne upravuje riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu vydanému
podľa § 241 zákona, a to odvolanie a rozklad a takisto aj mimoriadne opravné prostriedky - obnovu
konania a preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Rozklad a preskúmanie rozhodnutia
mimo odvolacieho konania sú inštitúty správneho práva, z čoho možno odvodiť, že štátna služba je

verejnoprávnym vzťahom na existenciu, priebeh a skončenie ktorého sa predpisy súkromného práva
neuplatňujú. V prípade právoplatného rozhodnutia vydaného podľa dvanástej časti zákona o štátnej
službe príslušníkov PZ možno následne podať správnu žalobu na správny súd podľa Správneho
súdneho poriadku. Do času právoplatnosti rozhodnutia sa však na konanie vzťahuje výlučne dvanásta
časť zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, aplikácia Zákonníka práce, ako predpisu súkromnoprávnej

povahy je vylúčená.

13. Poukázal, že zákon o štátnej službe príslušníkov PZ v žiadnom ustanovení neobsahuje tzv.
splnomocňovacieustanovenie,vzmyslektoréhojenaprejednaniesporuvyplývajúcehozoštátnejslužbypríslušníka PZ príslušný civilný súd podľa C.s.p. Zákonov o štátnej službe príslušníkov PZ obsahuje
osobitné správne konanie, na ktoré nemožno subsidiárne uplatniť predpis civilného práva procesného,
a preto je právomoc civilného súdu absolútne vylúčená.

14. Podľa úvahy súdu prvej inštancie však možno použiť inštitúty civilného procesného práva aj na
verejnoprávne vzťahy, na rozhodovanie v ktorých je príslušný orgán verejnej moci, resp. správny
súd a nahradiť tak ich zákonom určenú rozhodovaciu právomoc. Takýto prístup však zasahuje do
výkonu právomoci príslušného orgánu, ktorého rozhodnutie a z neho vyplývajúce dôsledky sú takýmto

rozhodovaním súdu dotknuté, v rámci výkonu verejnej moci. Žalovaný zastáva názor, že nie je možné zo
strany civilného súdu porušiť povinnosť danú čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a rozhodnúť o veci,
ktorá nemá súkromnoprávny charakter, resp. vo veci, na rozhodovanie v ktorej je zo zákona príslušný
orgán verejnej moci/správny súd. Práve z dôvodu, že existujú prostriedky nápravy v rámci inštitútov
samotného zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, resp. inštitútov správneho súdnictva, nie je možné
zakladať právomoc civilného súdu. Názorový koncept súdu prvej inštancie je v absolútnom rozpore so

striktne danou exaktnou úpravou § 2, § 3 a § 4 C.s.p., ale najmä s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože súd nemôže prekročiť právomoc danú mu zákonom a rozhodovať vo veciach, ktoré
do jeho právomoci nepatria.

15. V súvislosti s právomocou civilného súdu žalovaný poukázal aj na judikát Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, R 24/2002 (rozsudok, sp.zn 2Cdo 46/2000), ktorý posudzoval vzťah daňovníka
a správcu dane, kedy sa daňovník na civilnom súde domáhal vrátenia daňového preplatku titulom
bezdôvodnéhoobohateniaavktoromnajvyššísúd jednoznačnevymedzil,žeideovzťahverejnoprávny,
pričom osobitný predpis určuje ako sa vysporiadať s daňovým preplatkom, t.j. existuje lex specialis
upravujúci vzťahy medzi stranami sporu. Vzťah s verejnoprávnym charakterom však podľa dovolacieho

súdu nebolo možné podradiť pod § 7 ods. 1 a ods. 2 OSP, keďže žiaden zákon výslovne neustanovil, že
nárok je príslušný prejednať súd v občianskom súdnom konaní (aktuálne § 3 a § 4 Civilného sporového
poriadku).

16. Žalovaný sa ďalej vyjadril k aplikácii antidiskriminačného zákona v predmetnej veci a to jednak

k právomoci civilného súdu a zároveň ku skutočnosti, či možno na žalobcu aplikovať ochranu podľa
antidiskriminačného zákona, teda či zo strany žalovaného došlo k nerovnakému zaobchádzaniu voči
žalobcovi z dôvodu podania kvalifikovaného oznámenia podľa zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane
oznamovateľov. Antidiskriminačný zákon síce v ustanovení § 11 ods. 3 predpokladá primárne aplikáciu
C.s.p. v sporoch, neustanovuje inak a to odkazom na jednotlivé zákony na úseku verejného práva, tzv.

lex specialis uvedené v čl. II. až čl. XXII., ktoré sú zároveň lex specialis vo vzťahu k antidiskriminačnému
zákonu. Ak vo veci služobného pomeru príslušníka PZ nie je daná právomoc civilného súdu, a to
vo vzťahu k žiadnym právam alebo povinnostiam založeným zákonom o štátnej službe príslušníkov
PZ, potom nie je daná ani právomoc civilného súdu v prípade porušenia rovnakého zaobchádzania
zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Správny súdny poriadok v ust. § 252 a nasl. upravuje

inštitút žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy, ktorým možno podľa § 3 písm. e) S.s.p.
rozumieť faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu
byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby dotknuté. Žalovaný je toho
názoru, že žalobca bol povinný podať na súd žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy a
podať prípadný návrh na priznanie odkladného účinku, čím by ostala zachovaná právomoc správneho

súdu na preskúmanie postupu a rozhodnutí žalovaného ako orgánu verejnej správy. Ako už bolo
uvedené, samotný antidiskriminačný zákon neurčuje, že Civilný sporový poriadok je jediným procesným
predpisom,napodkladektoréhosamožnodomáhaťochranypodľaantidiskriminačnéhozákona.Aksám
antidiskriminačný zákon predpokladá aplikáciu iného procesného predpisu, napr. Správneho súdneho
poriadku a navyše, pod pojmom súd nemožno bezpodmienečne rozumieť výlučne civilný súd, nie je ex

lege vylúčené, aby žalobca podal žalobu na správny súd, ktorý je navyše ako jediný zo sústavy súdov
oprávnený preskúmavať postup a rozhodnutie žalovaného voči žalobcovi. Žalobca bol teda oprávnený
a aj povinný napadnúť údajný nezákonný postup žalovaného spočívajúci v nerovnakom zaobchádzaní
prioritne v rozklade voči personálnemu rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky a až následne sa
domáhať ochrany pred správnym súdom. Je absolútne neželateľný stav, kedy rovnakú otázku posudzuje

jednak správny orgán v riadnom opravnom konaní - konaní o rozklade a zároveň civilný súd, ktorý
prejednáva súkromno-právne spory a ktorý nemá vôbec právomoc posudzovať zákonnosť postupu a
rozhodnutí orgánov verejnej správy.17. Žalovaný ďalej odmieta tvrdenie o diskriminácii žalobcu z dôvodu podania kvalifikovaného
oznámenia. Dôvodom pre dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby bolo a je výlučne právoplatné
obvinenie žalobcu pre skutok zneužívanie právomoci verejného činiteľa, ktorý má priamy súvis

s pracovnou činnosťou žalobcu. Oznámenie žalobcu nesmeruje voči jeho nadriadenému v rámci
žalovaného, ale voči verejne činným osobám pôsobiacim v politickom živote, na prokuratúre, v
policajnom zbore a v súkromnom sektore, a preto podmienka pre udelenie ochrany podľa zákona o
ochrane oznamovateľov nie je daná. Ochrana poskytnutá žalobcovi je v rozpore so zákonom a zo strany
príslušných orgánov došlo k zneužitiu tohto inštitútu pre potreby žalobcu a ostatných v skupine Č..

18. Dodal, že z vyjadrení žalobcu a ani z odôvodnenia v napadnutého uznesenia nie je zrejmé,
z akého dôvodu mal žalovaný diskriminačne postupovať, teda či z dôvodu podania kvalifikovaného
oznámenia v súvislosti s ktorým bola žalobcovi udelená ochrana alebo z dôvodu vedeného trestného
stíhania, v ktorom je žalobca právoplatne obvinený. K vydaniu personálneho rozkazu došlo na základe
právoplatného vznesenia obvinenia žalobcovi pre skutok úzko súvisiaci s jeho pracovnou činnosťou a

splnenie podmienok podľa § 46 zákona o štátnej službe.

19. Podanie údajne trestného oznámenia, v súvislosti s ktorým bola žalobcovi udelená ochrana, by ani
objektívne nemohlo byť dôvodom pre vydanie personálneho rozkazu, keďže toto trestné oznámenie
nesmeruje voči žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi, ale voči predstaviteľom iného orgánu

verejnej správy, s ktorým žalovaný nemá nič spoločné. Voči žalobcovi jednoznačne v čase vydania
personálneho rozkazu existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu v zmysle § 43 ods.
1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a trestný čin, z ktorého je žalobca obvinený súvisí
s výkonom jeho služobnej činnosti, pričom tieto skutočnosti nie sú závislé od posúdenia žalovaného a
ust. § 46 ods. 1 spím. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ nie je fakultatívne ale obligatórne.

Prijatie tohto personálneho opatrenia dočasnej povahy vo vzťahu k žalobcovi je závislé len na existencii
vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia a trvá až do doby právoplatného skončenia trestného
stíhania a je tak nezávislé od vôle príslušného nadriadeného, a preto v zmysle § 7 ods. 1 zákona o
ochrane oznamovateľov sa nevyžaduje súhlas úradu na úkon podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b)
zákona o štátnej službe príslušníkov PZ.

20. Zdôraznil, že nejde o klasický pracovnoprávny úkon ako je to u bežných zamestnancov, ale ide tu o
rozhodnutie preskúmateľné v rámci odvolacieho/rozkladového konania vedeného v súlade so zákonom
o štátnej službe príslušníkov PZ a následne v rámci správneho súdnictva.

21. Prijatie personálneho opatrenia dočasnej povahy bolo zrealizované nielen voči žalobcovi, ale
realizovalo sa aj voči ďalším policajtom, ktorí sú resp. boli právoplatne obvinení zo spáchania trestných
činov a trestné konanie do súčasnej doby nebolo ukončené. Od roku 2013, kedy žalovaný vedie
štatistické údaje vzťahujúce sa práve k tomuto personálnemu opatreniu dočasnej povahy, bolo dočasne
pozbavených celkovo 79 policajtov, ktorým bolo vznesené obvinenie za dôvodné podozrenie zo

spáchania trestného činu.

22. Keďže rovnaký postup ako u žalobcu bol aplikovaný na ďalších niekoľko desiatok príslušníkov
PZ dôvodne podozrivých z trestnej činnosti a takýto postup bol platný a aktuálny v čase vydania
napadnutého uznesenia, nemožno zo strany súdu prvej inštancie konštatovať priamu diskrimináciu voči

žalobcovi. Voči neurčitému počtu príslušníkov PZ v rovnakej situácii v akej je žalobca, t.j. dôvodne
podozrivých z trestnej činnosti bolo postupované podľa § 46 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ
a títo boli dočasne pozbavení výkonu štátnej služby. Nie je preto možné súhlasiť s názorom súdu
prvej inštancie, že žalobca je diskriminovaný vo vzťahu k ostatným policajtom, a že došlo k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný tiež nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie (bod 43

odôvodnenia uznesenia), že žalobcovi vzniká každým dňom ujma, a že dochádza k porušovaniu
jeho práv a oprávnených záujmov. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 46 ods. 4 zákona o štátnej
službe príslušníkov PZ, z ktorého vyplýva, že v prípade právoplatného skončenia trestného stíhania v
prospech žalobcu, doplatí sa mu rozdiel medzi mesačným služobným platom, ktorý mu bol priznaný
počas dočasného pozbavenia a mesačným služobným platom, ktorý mal priznaný. Taktiež v ust. § 48

ods. 7 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ sú taxatívne vymenované činnosti, ktoré môže policajt
vykonávať popri výkone funkcie policajta.23. Žalovaný ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že ak mal za preukázané, že žalobca voči rozhodnutiam
ministra vnútra podal podľa § 244 zákona o štátnej službe PZ rozklad, teda že je aktuálne vedené
správne konanie podľa zákona o štátnej službe, nie je jasné, z akého dôvodu nepostupoval podľa § 330

ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuaneurčilčasovéohraničenienariadenéhoneodkladnéhoopatrenia.
Mohla by nastať situácia, kedy aj napriek konštatovaniu správneho súdu, resp. kasačného súdu v
konaní o správnej žalobe, o správnosti a zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ktoré žalobca napáda,
by bol naďalej žalobca pod ochranou neodkladného opatrenia vydaného civilným súdom, ktorý nemá
žiadnu právomoc preskúmať zákonnosť a správnosť rozhodnutí prijatých podľa zákona o štátnej službe,

resp. rozhodnutí vydaných správnym súdom podľa Správneho súdneho poriadku. Konštatoval, že súd
prvej inštancie neprimeraným spôsobom zasiahol a zasahuje do právomoci a činnosti orgánu verejnej
moci, na čo však civilný súd nemá právomoc. Žalobca podaným návrhom na nariadenie neodkladného
opatrenia nepreukázal ani potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, keďže existujú iné zákonné možnosti
v prospech žalobcu, a to rozklad, ktorý si už žalobca voči personálnemu rozkazu ministra vnútra uplatnil
a následne, po rozhodnutí o riadnom opravnom prostriedku aj správna žaloba podaná na správnom

súde podľa Správneho súdneho poriadku, ktorej môže byť podľa § 185 Správneho súdneho poriadku
priznaný odkladný účinok. Tak zákon o štátnej službe príslušníkov PZ, ako aj Správny súdny poriadok
určujú lehoty, v rámci ktorej je správny orgán, resp. správny súd povinný rozhodnúť. V prípade podania
správnej žaloby a priznania odkladného účinku je správny súd povinný rozhodnúť o správnej žalobe v
lehote 6 mesiacov. Ak by správny súd vyhovel návrhu na priznanie odkladného účinku, žalobca by tým

dosiaholrovnaképrávneúčinkyakonariadenímneodkladnéhoopatreniavcivilnomspore.Kuvedenému
sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp.zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 07.02.2018. Z
dôvodu existencie ďalších zákonných možností upravených predpismi na úseku správneho práva, ktoré
je žalobca oprávnený použiť vo svoj prospech a ktoré slúžia pre bezprostrednú ochranu ohrozených
práv, nie je naplnená podmienka pre nariadenie neodkladného opatrenia a to potreba bezodkladnej

úpravy pomerov.

24. Navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 C.s.p. zrušil napadnuté uznesenie a konanie
podľa § 391 ods. 1 C.s.p. zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že uznesenie súdu prvej inštancie považuje za vecne
správne a odvolanie žalovaného za nedôvodné. Má za to, že právomoc súdu prvej inštancie rozhodnúť
o neodkladnom opatrení v predmetnej veci bola jednoznačne daná s poukazom na ust. § 2a ods. 1 a 3
zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a ods. 3 antidiskriminačného zákona a tiež
§ 12 ods. 6 zákona o ochrane oznamovateľov. Poukázal na ust. § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona,

podľa ktorého na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa
vzťahuje Občiansky súdny poriadok [od 1.7.2016 C.s.p., pozn.], ak tento zákon neustanovuje inak. Pre
tunajší prípad (ochrana chráneného oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti podľa zákona
o ochrane oznamovateľov pred rozdielnym zaobchádzaním z dôvodu oznámenia protispoločenskej
činnosti) antidiskriminačný zákon neustanovuje inak, a preto sa na toto konanie iniciované pre porušenie

zásady rovnakého zaobchádzania aplikuje C.s.p., vrátane inštitútu neodkladného opatrenia. V tejto
súvislosti uviedol, že na účely § 3 a § 4 C.s.p., podľa ktorých súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány a „iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Toto konanie
je teda sporom (vecou) spadajúcou pod § 4 C.s.p. na základe § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona.

26. Žalovaný proti tomu argumentuje, že odkaz na Občiansky súdny poriadok v § 11 ods. 3
antidiskriminačného zákona neznamená odkaz iba na C.s.p. ale aj na S.s.p., pretože v čase účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku sa aj správne súdnictvo vykonávalo podľa Občianskeho súdneho
poriadku, a preto nie je vylúčené, aby tento odkaz zahŕňal aj Správny súdny poriadok ak ide o veci

patriace do právomoci správnych súdov. Poskytovanie súdnej ochrany pred diskrimináciou patrí do
výlučnej právomoci civilných súdov podľa C.s.p., a tento záver nevyplýva len z odkazu na „Občiansky
súdny poriadok“ v § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ale predovšetkým z rozsahu právnej
ochrany podľa § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3
antidiskriminačného zákona. Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že aj príslušníci Policajného

zboru majú zákonom garantovaný nárok na súdnu ochranu pred porušovaním zásady rovnakého
zaobchádzania v služobnom pomere, pričom kompetentným orgánom na poskytnutie tejto súdnej
ochrany je výlučne civilný súd v rámci civilného sporového konania. Žiadny iný súd (a osobitne správny
súd) totiž nemá právomoc poskytnúť žalobcovi právnu ochranu vyplývajúcu z § 2a ods. 3 zákona oštátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona a §
12 ods. 6 zákona o ochrane oznamovateľov.

27. Súdnu ochranu v rozsahu vymedzenom v § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ
v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona totiž môže žalobcovi poskytnúť výlučne civilný
súd v konaní podľa C.s.p. Správny súd nemôže tento rozsah právnej ochrany poskytnúť žalobcovi v
žiadnom konaní podľa S.s.p. Správny súd nemôže o správnej žalobe rozhodnúť výrokom podľa § 9 ods.
2 alebo 3 antidiskriminačného zákona, ale iba výrokom, ktorý pripúšťa S.s.p. (zrušenie napadnutého

rozhodnutia, prípadne vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie). Jedine v konaní o správnej
žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy by mohol správny súd rozhodnúť tak, že zakáže
žalovanému pokračovať v napadnutom inom zásahu a ak je to možné, prikáže mu obnoviť stav pred
zásahom (§ 262 ods. 1 S.s.p.), avšak tá v tomto prípade jednoznačne prípustná nie je, nakoľko ide o
rozhodnutie správneho orgánu a nie iný zásah správneho orgánu a okrem toho, ani pri tomto druhu
správnej žaloby nemá správny súd právomoc poskytnúť právnu ochranu v celom rozsahu § 9 ods. 2 a

3 antidiskriminačného zákona (napríklad nemôže priznať primerané zadosťučinenie).

28. Žalobca sa návrhom nedomáha preskúmania zákonnosti a zrušenia personálneho rozkazu (čo
patrí do právomoci správnych súdov), ale domáha sa výlučne toho, „aby ten, kto nedodržal zásadu
rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania“ a „ak je to možné, napravil protiprávny stav“ teda

právnej ochrany, ktorej sa žalobca môže domáhať jedine podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, a ktorej poskytnutie patrí podľa
§ 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona do výlučnej právomoci civilných súdov podľa C.s.p. Je vecou
dispozičného oprávnenia žalobcu, či sa súdnej ochrany podľa § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ a v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona rozhodne domáhať

žalobou vo veci samej alebo návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, pričom žalobca poukázal na
výslovnú prípustnosť neodkladných opatrení v antidiskriminačných sporoch podľa § 309 písm. b) C.s.p.
a v individuálnych pracovnoprávnych sporoch podľa § 318 písm. b) C.s.p.

29. Povinná dostupnosť neodkladného opatrenia v takomto prípade vyplýva priamo zo Smernice

Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 zo 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú
porušenia práva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11. 2019) v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) 2020/1503 zo 7. októbra 2020 (Ú. v. EÚ L 347, 20. 10. 2022) (ďalej len „Smernica“), ktorá bola
v celom rozsahu implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky predovšetkým zákonom
na ochranu oznamovateľov v spojení s antidiskriminačným zákonom. Podľa článku 21 ods. 6 Smernice

(ktorý už je jej normatívnym a záväzným textom), chránení oznamovatelia protispoločenskej činnosti
vrátane štátnych zamestnancov v služobnom pomere „musia mať podľa potreby prístup k nápravným
opatreniam proti odvetným opatreniam vrátane predbežného opatrenia až do ukončenia súdneho
konania, a to v súlade s vnútroštátnym právom“. Medzi takéto „nápravné opatrenia“ alebo „predbežné
opatrenia“ ustanovené v právnom poriadku Slovenskej republiky možno zahrnúť predchádzajúci súhlas

Úradu s pracovnoprávnym úkonom podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov, pozastavenie účinnosti
pracovnoprávneho úkonu Úradom podľa § 12 zákona o ochrane oznamovateľov, ako aj neodkladné
opatrenie podľa § 324 a nasl. C.s.p. v spojení s § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov
PZ a § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Smernica bola do právneho poriadku
Slovenskej republiky implementovaná úplne. Jej požiadavky na dostupnosť neodkladnej predbežnej

ochrany pre chráneného oznamovateľa protispoločenskej činnosti uvedené v bode 96 preambuly a v
článku 21 ods. 6 sú v právnom poriadku Slovenskej republiky premietnuté v § 7 a § 12 zákona o ochrane
oznamovateľov, v § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a
§ 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona a v § 324 a nasl. C.s.p. Ak by ohľadom miery implementácie
týchto požiadaviek Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku nastal spor, potom podľa čl. 3 ods.

1 C.s.p. a podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr. R. Q. C., R.-XX/XX, O., R.-XXX/XX Q.
Q. R.-XXX/XX) je povinnosťou súdov vykladať vnútroštátne právo v súlade so Smernicou.

30. Právomoc civilného súdu na nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia vyplýva aj z § 12
ods. 6 zákona o ochrane oznamovateľov. Predchádzajúce pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho

úkonu Úradom podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane oznamovateľov nie je podmienkou, ktorá nevyhnutne
musí byť splnená na nariadenie takéhoto neodkladného opatrenia; ide iba o dodatočnú možnosť
právnej ochrany oznamovateľa. Ide v tomto prípade o lex specialis aj vo vzťahu k § 325 ods. 1 C.s.p.,
pretože potreba bezodkladnej úpravy pomerov je daná už tým, že ide o odvetné opatrenie, resp.o pracovnoprávny úkon, ktorý podliehal predchádzajúcemu súhlasu Úradu, ktorý nebol udelený a s
okamžitou účinnosťou nepriaznivo postihuje oznamovateľa za oznámenie protispoločenskej činnosti v
jeho pracovnom alebo služobnom pomere.

31. Pokiaľ by policajt v konaní pred správnym súdom odôvodňoval nezákonnosť rozhodnutia jeho
nadriadeného výlučne porušením zásady rovnakého zaobchádzania, správny súd by takúto žalobu
postúpil civilnému súdu, keďže správne súdy nepreskúmavajú spory a iné súkromnoprávne veci,
v ktorých je daná právomoc súdu v civilnom procese. Potvrdzuje to aj uznesenie kompetenčného

senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1KO/10/2020 z 25. novembra 2020. Nejde tu o konkurenciu
právnych prostriedkov nápravy, ale o ich súbeh, ktorý je predpokladaný v zmysle ust. § 2a ods. 1 a
3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, ktorý priamo odkazuje na § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3
antidiskriminačného zákona. Aj ust. § 12 zákona o ochrane oznamovateľov predpokladá ingerenciu
civilného súdu do sporu medzi oznamovateľom a jeho zamestnávateľom nariadením neodkladného
opatrenia. Civilný súd môže posúdiť otázku zákonnosti rozhodnutia žalovaného (orgánu verejnej moci)

ako otázku predbežnú, pokiaľ je to pre jeho rozhodnutie potrebné. Zastáva názor, že civilný súd v konaní
onávrhunanariadenieneodkladnéhoopatreniavsúladesust.§194ods.1a2C.s.p.samoholzaoberať
zákonnosťou personálneho rozkazu, najmä z hľadiska posúdenia súladu s ust. § 7 ods. 1 zákona o
ochrane oznamovateľov, pričom tento záver bol kľúčový pre záver o nedodržaní zákazu diskriminácie
z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti žalobcom. V tejto súvislosti poukázal na

bod 10 a 12 uznesenia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1SKomp/6/2021 z 8. decembra 2021,
sp. zn. 1SKomp/30/2022, 1SKomp/31/2022, 1SKomp/34/2022 alebo 1SKomp/36/2022 a uznesenie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/50/2023, a teda právomoc súdu konať o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia vydať uznesenie je jednoznačne daná na základe ust. § 2a ods. 1 a 3 zákona
o štátnej službe príslušníkov PZ, § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 325 ods. 2 písm.

a) a d) C.s.p.

32. Mal za to, že argumenty žalovaného o nedostatku právomoci súdu sú nesprávne a neopodstatnené,
nakoľko žalovaný vychádza z nesprávneho posúdenia predmetu sporu, nezohľadnil ustanovenia
zakladajúce právomoc civilných súdov a neprihliada na zákon o ochrane oznamovateľov. Predmetom

sporu v predmetnej veci je nárok na súdnu ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania,
konkrétne uloženie povinnosti zdržať sa porušovania zásady rovnakého zaobchádzania, t. j.
diskriminačného konania žalovaného voči žalobcovi, t.j. tzv. „zdržovacia žaloba“, ktorú má žalobca k
dispozícii podľa § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3
a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ktorá môže podľa § 325 ods. 2 písm. d) a § 330 ods. 2

C.s.p. mať aj podobu návrhu na vydanie neodkladného opatrenia a súd môže o nej touto procesnou
formou rozhodnúť, ak sú na to splnené zákonné podmienky podľa § 325 ods. 1 C.s.p. Do kompetencie
žalovaného dočasne pozbaviť žalobcu výkonu štátnej služby sa neodkladným opatrením nezasiahne a
ani sa mu nezabráni v jej výkone preto, lebo nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijako
nebráni žalovanému, aby voči žalobcovi vydal nový personálny rozkaz s rovnakým výrokom po tom, ako

k tomu získa predchádzajúci súhlas Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Rovnako
sa nezasiahne ani do kompetencie správneho súdu preskúmať zákonnosť personálneho rozkazu, lebo
neodkladné opatrenie takémuto prieskumu nijakým spôsobom nebráni a správny súd nie je v takomto
konaní viazaný predchádzajúcim právnym posúdením otázky zákonnosti personálneho rozkazu civilným
súdom ako predbežnej otázky na účely rozhodnutia o neodkladnom opatrení. Zásah do kompetencií

iných štátnych orgánov nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia tiež neprichádza do úvahy.
Taktiež žalovaným spomínaná žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy je v tomto prípade
neprípustná. O iný zásah orgánu verejnej správy môže ísť iba v prípade, ak ide o faktický postup
vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené
záujmyalebopovinnostifyzickejosobydotknuté,nejdeosituáciu,ktorábyboladokumentovanávydaním

rozhodnutia. Preto je vylúčené, aby mohol byť personálny rozkaz napadnutý správnou žalobou proti
inémuzásahuorgánuverejnejsprávy.Personálnyrozkazmôžebyťnapadnutýibavšeobecnousprávnou
žalobou.

33. Žalobca ďalej vo vyjadrení uviedol, že žalovaný dezinterpretuje procesný postup žalobcu v správnom

konaní. Podaním rozkladu žalobca v žiadnom prípade nepriznal, že by bola vylúčená právomoc civilných
súdovvydaťnariadenéneodkladnéopatrenie.Rozkladpodalžalobcapreto,lebosaspravovalzákonným
poučením obsiahnutým v závere personálneho rozkazu, preto, lebo porušenie zásady rovnakého
zaobchádzanianiejeanijedinýmdôvodomnesúladupersonálnehorozkazusozákonom,alepersonálnyrozkaz bol vydaný aj v rozpore s inými ustanoveniami iných zákonov, predovšetkým zákona o štátnej
službe policajtov (čo však už presahuje rámec antidiskriminačného sporu) a preto, že žalobca nechcel
zanedbať využitie žiadneho opravného prostriedku, aby si nezmaril prístup k neskoršej súdnej ochrane

aj prostredníctvom správnej žaloby. Z tohto postupu žalobcu je zároveň evidentné, že žalobca nechce
navrhovaným neodkladným opatrením nahrádzať rozklad a správnu žalobu, ale má záujem uchádzať
sa o celý a maximálny rozsah právnej ochrany garantovanej právnym poriadkom. Má za to, že potreba
bezodkladnej úpravy pomerov bola dostatočne osvedčená a personálny rozkaz v tomto prípade nie je
vyňatý z pôsobnosti ust. § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a na jeho vydanie sa bezpochyby

vyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu. Zdôraznil, že možnosť dosiahnutia trvalej úpravy pomerov nie
je podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia a súbeh dvoch systémov súdnej ochrany je zákonom
predpokladaný. Súbeh súdnej ochrany žalobcu na jednej strane prostredníctvom rozkladu a správnej
žaloby podľa Správneho súdneho poriadku a na druhej strane podľa § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej
službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 antidiskriminačného zákona je nielen možný, ale
je výslovne zákonom predpokladaný už len preto, že každý z týchto dvoch systémov súdnej ochrany

nevyhnutne vedie k poskytnutiu iného druhu a rozsahu súdnej ochrany. Nariadenie neodkladného
opatrenia aj keby trvalo upravovalo pomery medzi stranami, nemôže založiť prekážku res iudicata,
pretože každé neodkladné opatrenie je po splnení zákonných podmienok zrušiteľné buď na základe
návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia (§ 334 C.s.p.) alebo na základe žaloby o navrátenie do
pôvodného stavu (§ 337 ods. 2 C.s.p.).

34. Podaním rozkladu žalobca iba uplatnil svoje procesné právo v súlade s poučením a v žiadnom
prípade ním nepriznal, že by bola vylúčená právomoc civilných súdov vydať nariadené neodkladné
opatrenie.Anipovolenieodkladnéhoúčinkusprávnejžalobyniejeekvivalentomneodkladnéhoopatrenia
na ochranu pred diskrimináciou. V konaní o rozklade neexistuje žiadna možnosť pozastavenia účinkov

rozhodnutia, pričom lehota na rozhodnutie o ňom je minimálne 60 dní a počas tejto lehoty sa personálny
rozkaz bude voči žalobcovi uplatňovať. Až po tejto dobe bude možné podať správnu žalobu s návrhom
na priznanie jej odkladného účinku. K priznaniu odkladného účinku správnej žaloby sa tak žalobca
nemá šancu dostať skôr než 4 mesiace od vydania personálneho rozkazu, čo je pre žalobcu likvidačné
a nezlučiteľné s bodom 96 preambuly Smernice. Poukázal tiež, že ani čl. 21 ods. 5 Smernice nijako

neobmedzuje právomoc civilného súdu na nariadenie neodkladného opatrenia. Personálny rozkaz v
tomto prípade nie je vyňatý z pôsobnosti § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a na jeho vydanie
sa bezpochyby vyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu. Vydanie personálneho rozkazu je dôsledkom
právnej skutočnosti, ktorá nepochybne závisela od posúdenia žalovaného, či by ponechaním žalobcu
v štátnej službe bol ohrozený dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania.

Vydaním uznesenia sa navyše nevytvoril nenávratný stav, ktorý by s konečnou platnosťou zasiahol do
kompetencií žalovaného, resp. zabránil v ich výkone. V predmetnej veci ide o nariadenie zdržania sa
konaniažalovaného,pričomtakýtostavjenazákladevyššiespomínanýchprávnychprostriedkovobrany
a nápravy možné kedykoľvek zvrátiť. Žalobca s poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd
potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

35. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 21.03.2024 v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na svojej
odvolacej argumentácii spočívajúcej v absencii právomoci civilného súdu rozhodovať o podanom návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia vzhľadom na skutočnosť, že predmetom podaného návrhu
žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia je poskytnutie ochrany voči postupu správneho orgánu,

ktorý bezprostredne predchádzal vydaniu individuálneho správneho aktu v správnom konaní. Uviedol,
že ust. § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ výslovne neurčuje právomoc civilného
súdu tak, ako to mylne prezentuje žalobca, ust. § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ
odkazuje na ust. § 9 ods. 2 a § 11 antidiskriminačného zákona a pod pojmom súd, ako sa uvádza v § 9
ods. 2 antidiskriminačného zákona, nemožno rozumieť výlučne civilný súd. Žalobca nekonkretizuje, na

podklade akých konkrétnych skutočností má za to, že pod pojmom súd v predmetnom ustanovení sa
rozumie civilný, a nie aj/alebo správny súd. Právna úprava v tomto smere nie je exaktná a nevyplýva z
nej výlučná právomoc civilného súdu podľa C.s.p. Ničím nepodložená domnienka žalobcu o právomoci
civilného súdu je nesprávna a nevyplýva z ustanovení antidiskriminačného zákona. V jednoduchosti
povedané, právomoc civilného súdu nie je podľa názoru žalovaného automaticky daná, o to viac,

pokiaľ zákonodarca v ustanovení § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona určil aplikáciu OSP ,,pokiaľ
tento zákon neustanovuje inak“. Sám zákonodarca v antidiskriminačnom zákone určil, že spory, ktoré
vznikli z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, sa automaticky neprejednávajú podľa
Občianskeho súdneho poriadku, avšak aj podľa iných procesných predpisov. Aj samotný Civilnýsporový poriadok v ustanovení § 315 ods. 2 prezumuje aplikáciu iného procesného predpisu, nielen
aplikáciu C.s.p. v konaniach podľa zákona o rovnakom zaobchádzaní. Argumentáciu žalovaného
podporuje aj názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1KO/5/2021: „... spory týkajúce sa

diskriminácie môžu rozhodovať aj správne súdy, pokiaľ diskriminácia nastala v dôsledku rozhodnutia
orgánu verejnej správy, iného zásahu orgánu verejnej správy, nečinnosti orgánu verejnej správy a pod.“
Zotrval na názore, že žalobca bol povinný prioritne napadnúť údajne nezákonný postup predchádzajúci
vydaniu individuálneho správneho aktu riadnym opravným prostriedkom, t.j. podať rozklad smerujúci
voči napadnutému rozhodnutiu žalovaného vydaného v správnom konaní. Žalobca totiž napáda

vadu vydaného správneho rozhodnutia, že správne rozhodnutie je nezákonné z dôvodu nesplnenia
podmienky podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Takýto vytýkaný nedostatok je oprávnený
a zároveň povinný posúdiť nadradený správny orgán rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku,
pričom ak by nadradený správny orgán posúdil dôvodnosť rozkladovej argumentácie žalobcu a
konštatoval by nezákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia - personálneho rozkazu, došlo by
k odstráneniu namietanej vady. V tejto súvislosti žalovaný poukázal rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. XSžz/X/XXXX, podľa ktorého: ,,Postup správneho orgánu predchádzajúci
vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy. V prípade, ak by súd preskúmaval zákonnosť, resp. prípustnosť
vedenia správneho konania, dopustil by sa predčasného konania, ktoré by zasahovalo do právomoci
verejnej správy. Takýmto konaním by došlo k prelínaniu súdnej moci s mocou výkonnou.“ Rozhodnutím

civilného súdu o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bolo zasiahnuté do kompetencie
iného orgánu verejnej moci. Vecou samou je totiž preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu ako
rozhodnutia orgánu verejnej správy (ministra) a príslušnou hmotnoprávnou úpravou je zákon o štátnej
službe príslušníkov PZ, čo potvrdil aj sám žalobca v bode 16. svojho vyjadrenia, že napáda nie iný
zásah orgánu verejnej správy, ktorého výsledkom nie je vydanie rozhodnutia, ale rozhodnutie správneho

orgánu.

36. K žalobcom uvádzanému bodu 96. preambuly Smernice 2019/1937, žalovaný uviedol, že smernica
určuje členským štátom povinnosť prijať také právne normy do vnútroštátneho poriadku, ktoré umožnia
strane sporu využiť prostriedky predbežnej (dočasnej) ochrany do právoplatného skončenia konania

pred súdom alebo iným orgánom. Je však na úvahe členského štátu, aké konkrétne prostriedky
predbežnej ochrany zvolí. Takýmto prostriedkom je v zmysle nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I.
ÚS 53/2018 zo dňa 07.02.2018 priznanie odkladného účinku správnej žalobe, ktorá je ekvivalentom
neodkladného opatrenia. Navyše pojem predbežné opatrenie tak, ako ho používa smernica nemožno
bezvýhradne stotožňovať s pojmom predbežné opatrenie v zmysle OSP. Slovenský právny poriadok

aktuálne inštitút predbežného opatrenia nepozná, neodkladné opatrenie sa svojou povahou líši od
predbežného opatrenia tým, že, ako sám žalobca uvádza, umožňuje trvalo upraviť pomery bez uloženia
povinnosti súdom podať v konkrétnej lehote žalobu vo veci samej. Predbežné opatrenie podľa § 76
ods. 3 OSP bolo spojené s povinnosťou žalobcu podať v prípade vyhovenia návrhu v konkrétnej lehote
žalobu vo veci samej. Predbežným opatrením teda nebolo možné natrvalo upraviť pomery ako sa

sám žalobca domáhal návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Inštitút predbežného opatrenia
podľa OSP a neodkladného opatrenia podľa C.s.p. preto nemožno stotožňovať. Ani smernica v čl.
21 ods. 5 neurčuje primárnu a výlučnú právomoc civilného súdu preskúmať zákonnosť odvetného
opatrenia zamestnávateľa, avšak vo všeobecnej rovine uvádza pojem ,,konanie pred súdom“, čo
nevylučuje právomoc správneho súdu na konanie vo veci žalobcu na základe podania správnej žaloby,

ale ani právomoc správneho orgánu podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ na preskúmanie
zákonnosti postupu zamestnávateľa a vysporiadanie sa s prezentovaným nerovnakým zaobchádzaním
voči nahlasujúcemu zamestnancovi. Čo sa týka prostriedkov predbežnej ochrany, smernica určuje
povinnosť členského štátu zaviesť nápravné opatrenia, okrem iného predbežné opatrenie, ktoré však
po obsahovej stránke predstavuje aj inštitút priznania odkladného účinku správnej žaloby.

37. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o možnosti súbehu rozhodnutia vydaného civilným súdom o
nariadení neodkladného opatrenia a rozhodnutia vydaného správnym súdom o zákonnosti napadnutého
správneho rozhodnutia žalovaný uviedol, že ide o absurdnú situáciu, ktorej sa je potrebné vyhnúť a z
dôvodu zamedzenia vzniku, ktorej je viac ako nevyhnutné, aby bola daná právomoc správneho orgánu a

následne správneho súdu. Správny súd by konštatoval zákonnosť rozhodnutia, na druhej strane civilný
súd by konštatoval nezákonnosť rozhodnutia. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu uvádzaným v
bode 75. a 179. vyjadrenia, že pokiaľ by došlo k potvrdeniu zákonnosti napadnutého personálneho
rozkazu žalovaného v konaní pred správnym súdom, žalovaný by mal možnosť podať návrh na zrušenieneodkladného opatrenia podľa § 334 C.s.p. alebo podať žalobu o navrátenie do pôvodného stavu
podľa § 337 ods. 2 CSP. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 491/2017 dodal, že
aktuálne sa prezumuje správnosť a zákonnosť personálnych rozkazov ako individuálnych správnych

aktov vydaných podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, keďže zákonnosť personálneho rozkazu
môže posudzovať výlučne nadradený správny orgán a následne správny súd v konaní o správnej
žalobe. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie boli personálne rozkazy platné, účinné, vykonateľné
a prezumuje sa ich zákonnosť až do času, pokým nadradený správny orgán alebo správny súd
nekonštatuje opak. Konštatovanie zákonnosti personálnych rozkazov v rámci konania o rozklade pred

nadradeným správnym orgánom, resp. v konaní o správnej žalobe nie je stricto sensu dôvodom,
aby došlo k zrušeniu nariadeného neodkladného opatrenia, keďže aj v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie bol tento personálny rozkaz platný, vykonateľný a po formálnej stránke sa prezumovala jeho
zákonnosť.

38. Žalovaný ďalej poukázal, že prípadný nezákonný postup, ktorý predchádza vydaniu rozhodnutia v

správnom konaní nemožno označiť za diskrimináciu, čo v konečnom dôsledku skonštatoval aj krajský
súd v konaní žalobcov P. M., B. Č. Q. B. A.. V aktuálnom konaní si civilný súd uzurpoval právomoc, ktorá
mu nepatrí, keďže preskúmanie správneho rozhodnutia patrí do právomoci nadradeného správneho
orgánu, resp. správneho súdu podľa S.s.p. Totožnú právnu argumentáciu aplikuje žalobca aj v riadnom
opravnom prostriedku - rozklade a zároveň v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podanom

na civilnom súde.

39. Vo vzťahu k zákonnosti udelenia ochrany žalobcovi opatrením prokurátora ÚŠP GP SR žalovaný
odkázal na svoju odvolaciu argumentáciu. Rovnakého názoru bol aj odvolací súd vo veci žalobcu P. M.
Q. B. Č., sp.zn. 8CoPr/14/2023 a sp.zn. 8CoPr/15/2023, podľa ktorého účelom ochrany podľa zákona

o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči
zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnávateľ vo vzťahu podriadenosti. Keďže oznámenie žalobcov
P. M. Q. B. Č. nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp. nadriadenému menovaných, potom
nemožno považovať za dostatočne osvedčené tvrdenie menovaných žalobcov o úmysle žalovaného
priamo diskriminovať žalobcov z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti. Žalobca

rovnako ako B.Á. Č., P. M. a iní podal jedno spoločné trestné oznámenie do trestnej veci mediálne
známej ako kauza P., Č.: O.-X/NKA-A.-XXXX, na základe ktorého bola žalobcovi, P. M., B. Č. a iným
poskytnutá opatrením prokurátora ÚŠP GP SR ochrana podľa zákona o ochrane oznamovateľov.
Trestné oznámenie žalobcu teda nesmerovalo voči nadriadenému žalobcu, resp. voči žalovanému,
ale voči iným tam konkretizovaným alebo doposiaľ nestotožneným osobám, ktoré však nie sú vo

vzťahu nadriadenosti voči žalobcovi. Z dôvodu, že žalobca neučinil kvalifikované oznámenie o závažnej
protispoločenskej činnosti voči svojmu nadriadenému, nemá oznámenie žalobcu akýkoľvek súvis s
napadnutým správnym individuálnym aktom voči žalobcovi a teda je vylúčené, aby zo strany žalovaného
došlo k diskriminácii práve v súvislosti s podaným trestným oznámením žalobcu. Vo vzťahu k žalobcom
uvádzanej záväznosti poznámok pod čiarou v zákone, žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho

správneho súdu SR sp.zn. 5Sfk/5/2021. Dodal, že ak civilný súd nie je oprávnený preskúmať zákonnosť
personálneho rozkazu, a to ani predbežne podľa § 194 C.s.p., potom nie je daný iný postup ako návrh
žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnuť, keďže civilný súd zasahuje do právomoci
orgánu verejnej správy. Žalovaný aj vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu uvádzaným vo vyjadrení k
odvolaniupoukázalnaodôvodnenieuzneseniaKrajskéhosúduvBratislaveč.k.8CoPr/14/2032-184,č.k.

8CoPr/15/2023-167 a 2Co/11/2024-134, ktorého odôvodnenia sa v plnom rozsahu pridržiava. Odvolací
súd sa v týchto veciach stotožnil s argumentáciou žalovaného a vyvrátil argumentáciu žalobcu, resp.
jeho právneho zástupcu o splnení podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia.

40. Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 06. mája 2024 zotrval na dôvodoch uvedených vo vyjadrení

k odvolaniu a dodal, že judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/5/2021, na ktorý
žalovaný poukazuje v odvolacej replike, nevylúčil právomoc civilných súdov vo veciach ochrany pred
diskrimináciou (bod 23 judikátu s dôrazom na spojku „aj“) a zároveň konštatoval, že ak ide o poskytnutie
súdnej ochrany formou neodkladného opatrenia, takúto formu právnej ochrany správny súd nemá
a z tohto dôvodu potvrdil v danej veci právomoc civilného súdu (body 21 až 25 judikátu). Nijako z

neho nevyplýva, že by správny súd mohol v konaní podľa Správneho súdneho poriadku poskytovať
právnu ochranu garantovanú § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, či už v jej meritórnej
alebo predbežnej/neodkladnej forme. Ani judikát Najvyššieho súdu SR uvádzaný žalovaným odvolacej
replike sp. zn. 3Sžz/3/2012 nie je na tento prípad relevantný, pretože nehovorí nič o (ne)možnostiposkytnutia neodkladnej súdnej ochrany pred diskrimináciou, ktorá vyústila, resp. bola formalizovaná
rozhodnutím orgánu verejnej správy. Žalobca poukázal, že podstatný argument žalovaného spočíva v
odvolávaní sa na legislatívnu poznámku pod čiarou v § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov,

ktorá demonštratívne uvádza niektoré ustanovenia tam uvedených zákonov ako príklady rozhodnutí,
ktoré nezávisia od posúdenia zamestnávateľa. Žalobca netvrdí, že poznámka pod čiarou je taxatívna.
Personálny rozkaz o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej
službe príslušníkov PZ nie je rozhodnutím, na ktoré sa vzťahuje výnimka z § 7 ods. 1 zákona o
ochrane oznamovateľov, pretože (i) nejde o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovného

(služobného) pomeru a (ii) je dôsledkom skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia žalovaného. Text ust. §
7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nemôže byť modifikovaný obsahom legislatívnej poznámky
pod čiarou. Ak žalobca tvrdí, že legislatívna poznámka pod čiarou nie je normatívnou súčasťou právneho
predpisu a nemá právne záväzný charakter, tak tým žalobca myslí to, že ak je text § 7 ods. 1 zákona
o ochrane oznamovateľov významovo úplne jednoznačný, vrátane definovania výnimky, na ktorú sa
povinnosť uvedená v tomto ustanovení nevzťahuje (čo je), potom jeho význam nie je možné rozširovať

a ani zužovať poukazovaním na legislatívnu poznámku pod čiarou. To potvrdzuje aj judikát Najvyššieho
správneho súdu ČR sp. zn. 7As/55/2003 citovaný žalovaným: „pokiaľ sú splnené podmienky definované
v príslušnom zákonnom ustanovení“, nič nebráni aplikovať právny predpis neuvedený v legislatívnej
poznámke pod čiarou.

41. Žalobca odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžk/20/2018 zo dňa 30.04.2019
zdôraznil, že v zmysle § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov pozbavenie žalobcu výkonu
štátnej služby záviselo od posúdenia (úvahy) ministra vnútra, tzn. nešlo o pracovnoprávny úkon súvisiaci
so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od
posúdenia zamestnávateľa, a preto bol žalovaný povinný pred vydaním personálneho rozkazu požiadať

Úrad o súhlas s vydaním tohto rozhodnutia (pracovnoprávneho úkonu) voči žalobcovi.

42. Podľa žalobcu žalovaný poukazom na uznesenie odvolacieho súdu, sp. zn. 7Co/50/2023, poprel
právo žalobcu domáhať sa neodkladnej úpravy pomerov v antidiskriminačnom spore a argumentáciu
žalovaného považuje v rozpore so zákonom. Antidiskriminačné spory nepochybne patria do právomoci

civilných súdov, a to aj v prípade policajtov vzhľadom na § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona a s poukazom
na § 307 a nasl. C.s.p. Zastáva názor, že prvostupňový súd postupoval správne, keď neuložil žalobcovi
povinnosť podať žalobu vo veci samej a poučil žalovaného o možnosti podať antidiskriminačnú žalobu,
nakoľko žalobca v súlade s § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona osvedčil, že žalovaný porušil

zásadu rovnakého zaobchádzania, pričom je teraz na žalovanom, či v súlade s týmto ustanovením
unesenie (obrátené) dôkazné bremeno a bude iniciovať konanie vo veci samej. Námietku žalovaného
o nemožnosti rozhodnúť neodkladným opatrením v antidiskriminačných sporoch žalobca považoval
za nedôvodnú a v rozpore so zákonom, Smernicou a aj Ústavou, nakoľko svojvoľne bez zákonného
podkladu odopiera žalobcovi právo domáhať sa neodkladnej právnej ochrany pred diskriminačným

zaobchádzaním žalovaného, ktoré porušuje jeho ochranu oznamovateľa závažnej protispoločenskej
činnosti. Uznesenia odvolacieho súdu vo veciach sp. zn. 8CoPr/14/2023, 8CoPr/15/2023 a 2Co/2/2024
žalobca považuje za zmätočné a za výsledok postupu odvolacieho súdu porušujúceho právo uvedených
žalobcov na spravodlivý proces. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správne a zaviazal žalovaného k plnej náhrade trov odvolacieho konania.

III. Právne posúdenie

43. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a v medziach
uplatnených dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 379, 380 C.s.p.), bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné.

44. Podľa § 324 ods.1 C.s.p. pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na
návrh nariadiť neodkladné opatrenie.

45. Podľa § 325 ods. 1, 2 písm. d) C.s.p., neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné
bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Neodkladným opatrením
možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.46. Podľa § 328 ods. 1 C.s.p., ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú
splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.

47. Podľa § 329 ods. 1 veta prvá C.s.p., súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.

48. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p., pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia

súdu prvej inštancie.

49. Podľa § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, práva ustanovené týmto zákonom sa
zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri vykonávaní štátnej
služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych
vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom.1) V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa

zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického
alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo
iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 1aa)
(poznámka pod čiarou k bodu 1) znie - zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný

zákon), poznámka pod čiarou k bodu 1aa) znie - § 3 písm. b) a c) zákona č. 583/2008 Z.z. o prevencii
kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov)

50. Podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, občan pri vstupe do štátnej služby alebo
po jej skončení alebo policajt, ktorý sa domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem bol

dotknutý nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej
ochrany ustanovenej osobitným zákonom. 1)

51. Podľa § 1 antidiskriminačného zákona, tento zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého
zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady.

52. Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania
spočívavzákazediskrimináciezdôvodupohlavia,náboženskéhovyznaniaaleboviery,rasy,príslušnosti
k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského
stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo

sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo
inej protispoločenskej činnosti. 1a) (Poznámka pod čiarou k 1a) - § 3 písm. b) a c) zákona č. 583/2008
Z.z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov)

53. Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého

zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,
zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

54. Podľa § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona, zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku
1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi. 1) (poznámka pod

čiarou k bodu 1) - napríklad zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov,
zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov,
zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, zákon č. 576/2004 Z.z. o
zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.)

55. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

56. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona sa každý môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stavalebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z
dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti
právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.

57. Podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, na konanie vo veciach súvisiacich s porušením
zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje
inak.

58. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

59. Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho

potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

60. Podľa § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak nejde o
rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

61. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že základným predpokladom pre nariadenie neodkladného
opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že vykonanie
exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím
opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň
základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť

ochrana, ako i dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby
neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie.

62. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie
o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre

nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa. Tvrdenia
navrhovateľa je potrebné aspoň spoľahlivo osvedčiť aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť
presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti; keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda
záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Napokon treba poukázať
i na to, že ak aj sú vyššie uvedené predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia formálne

naplnené, súd je povinný zaoberať sa tiež tým, či jeho nariadeniu nebráni iná prekážka.

63. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal neodkladným opatrením uložiť žalovanému povinnosť
zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo
dňa27.10.2023vočižalobcoviaposkytnúťžalobcovičasťpracovnejodmeny-pomernúčasťslužobného

platu vo výške 3.695 eur mesačne v hrubom, príspevku na bývanie vo výške 232 eur mesačne v
hrubom a príspevku na ubytovanie vo výške 144,84 eur mesačne v hrubom za každý deň trvania výkonu
personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi od
27.10.2023vrátanedodňavykonateľnostitohtouznesenia,spolusúrokomzomeškania.Poukázalnato,
že ako príslušník Policajného zboru SR v stálej štátnej službe u žalovaného, bol personálnym rozkazom

ministra vnútra dočasne pozbavený výkonu štátnej služby od 27.10.2023 do právoplatného skončenia
trestného konania. Argumentoval, že na vykonanie tohto pracovnoprávneho úkonu žalovaného bol
potrebný predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti podľa
§ 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, z dôvodu,
že opatrením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry č.k. Z. W. XX/XX/XXXX-XX zo dňa 5.10.2023

mu bola poskytnutá ochrana oznamovateľa z dôvodu podania kvalifikovaného oznámenia o závažnej
protispoločenskej činnosti. Neodkladným opatrením sa tak ako chránený oznamovateľ domáhal ochrany
pred vykonávaním pracovnoprávneho úkonu žalovaným, ktorý považoval za absolútne neplatný v
zmysle ust. § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti č. 54/2019 Z.z. Po
právnej stránke sa dovolával ochrany podľa antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. s poukazom

na § 2 ods. 1, ktorý zakazuje diskrimináciu z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej
činnosti v spojení s ust. § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ zakazujúceho diskrimináciu z
uvedeného dôvodu vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru. Nárokov z porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania sa domáhal podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 2a ods. 3 zákonao štátnej službe príslušníkov PZ, ktoré umožňuje policajtovi v prípade nedodržania zásady rovnakého
zaobchádzania domáhať sa upustenia od diskriminačného konania a nápravy protiprávneho stavu.

64. Návrh žalobcu na vydanie neodkladného opatrenia je skutkovo založený na tvrdení, že
pracovnoprávny úkon ( personálny rozkaz ) žalovaného vydaný voči nemu ako chránenému
oznamovateľovi, bez predchádzajúceho súhlasu Úradu, je v rozpore s § 7 ods. 1 zákona o ochrane
oznamovateľov a je porušením ochrany oznamovateľa protispoločenskej činnosti. Podľa žalobcu
vydaním tohto pracovnoprávneho úkonu (personálneho rozkazu) s ním bolo zaobchádzané v rozpore

so zásadou rovnakého zaobchádzania z dôvodu ním podaného kvalifikovaného oznámenia závažnej
protispoločenskej činnosti. V dôsledku vydania personálneho rozkazu sa mení obsah služobného
pomeruakoindividuálnehopracovnoprávnehovzťahumedzižalobcomakozamestnancomažalovaným
ako zamestnávateľom z diskriminačného dôvodu. Žalobca porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
vyvodzuje z dôvodu podania oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti a zo skutočnosti, že
na vydanie personálneho rozkazu nebol žalovanému udelený predchádzajúci súhlas Úradu, žalovaný

o tento súhlas úradu ani nepožiadal, a preto je personálny rozkaz ako pracovnoprávny úkon ex lege
neplatný podľa § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov.

65. Súd prvej inštancie dospel k záveru prioritne skúmal, či má ako civilný súd právomoc v danej veci
konať a rozhodnúť o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia. Podľa názoru odvolacieho

súdu v tomto smere dospel k správnemu záveru, že táto podmienka konania je v danej veci splnená,
nakoľko s poukazom na ust. § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s
§ 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona má žalobca ako príslušník Policajného zboru zákonný nárok
na súdnu ochranu pred porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere pred
civilným súdom v rámci civilného sporového konania. To znamená, že príslušník Policajného zboru

môže porušenie zásady rovnakého zaobchádzania napadnúť aj samostatnou žalobou (resp. návrhom
na nariadenie neodkladného opatrenia) na civilnom súde. Pokiaľ príslušník Policajného zboru tvrdí, že
rozhodnutím jeho nadriadeného (napr. personálnym rozkazom ministra vnútra) došlo vo vzťahu k jeho
osobekporušeniuzákonaasúčasnekporušeniuzásadyrovnakéhozaobchádzania,môženezákonnosť
rozhodnutia napadnúť riadnym opravným prostriedkom (odvolanie, resp. rozklad) a následne správnou

žalobou na správnom súde, ktorý nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia posúdi v súlade
s namietaným ustanovením § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Uvedené
vyplýva aj z početnej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd SR v rámci správneho súdnictva v
rozsudkoch sp. zn. 10Sžk/24/2018 zo dňa 28. 02. 2019 a sp. zn. 6Sžk/16/2021 zo dňa 21. septembra
2022 sa zaoberal námietkou porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy, a to služobného hodnotenia príslušníka Policajného zboru.
Rozsudok sp.zn. 1Sžk/37/2018 zo dňa 27. 04. 2021 sa týkal preskúmavania zákonnosti rozhodnutia
riaditeľa OR PZ o nepriznaní príplatku za nerovnomernosť času služby príslušníka Policajného zboru
a otázku porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych
vzťahoch v súvislosti s preskúmavaným rozhodnutím vyhodnotil ako neopodstatnenú s poukazom

na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že by podal žalobu v zmysle zák. č. 365/2004 Z.z.
(antidiskriminačný zákon). Príslušník Policajného zboru sa teda môže domáhať ochrany z dôvodu
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania postupom podľa § 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý
odkazuje na zákon č. 365/2004 Z. z., podaním žaloby na všeobecnom súde (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Sžk/3/2019 zo dňa 25. 11. 2019 a sp. zn. 7Cdo/289/2021 zo dňa 27.04.2023). S

poukazom na vyššie uvedenú judikatúru najvyšších súdnych autorít má odvolací súd za to, že je plne v
dispozícii žalobcu, aký konkrétny prostriedok právnej (súdnej) ochrany si zvolí vo vzťahu k tvrdenému
porušeniu práv, ktoré tkvie v porušení zásad rovnakého zaobchádzania. Z odôvodnenia uznesenia
kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/5/2021 zo dňa 25. mája
2021vyplýva,že„sporytýkajúcesadiskrimináciemôžurozhodovaťajsprávnesúdy,pokiaľdiskriminácia

nastala v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej správy, iného zásahu orgánu verejnej správy, nečinnosti
orgánu verejnej správy a pod. s poukazom na ust. § 6 ods. 1 a 2 S.s.p. V kontexte tejto ochrany ale nie
je možné poskytnúť súdnu ochranu prostredníctvom inštitútu neodkladného opatrenia, nakoľko z ust. §
25 S.s.p. vyplýva, že správny súd nemôže konať a rozhodovať o návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia (k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 7 Sžsk/21/2017 z 24.7.2017).“ Neobstojí

preto argumentácia žalovaného, že prejednávanie antidiskriminačných sporov príslušníkov Policajného
zboru patrí výlučne do právomoci správnych orgánov, resp. správneho súdu.66. Z uvedených dôvodov je odvolací súd názoru, že na prejednanie návrhu žalobcu v predmetnej
veci je daná právomoc civilného súdu podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku.
Najvyšší súd v kompetenčnom senáte uznesením sp. zn. 1KO/5/2021 uviedol, že antidiskriminačný

zákon č. 365/2004 Z.z. je svojou povahou súkromno - právny predpis, ktorý dáva diskriminovaným
osobám za podmienok ustanovených týmto zákonom aktívnu žalobnú legitimáciu v civilnom konaní.
Súd prvej inštancie v tomto smere správne vychádzal aj z právnych záverov vyslovených v uznesení
kompetenčnéhosenátuNajvyššiehosúduSRaNajvyššiehosprávnehosúduSRsp.zn.1SKomp/6/2021
zo dňa 08.12.2021, ktorých správnosť bola opakovane potvrdená aj ďalšími rozhodnutiami daného

kompetenčného senátu (porov. napr. uznesenia sp. zn. 1SKomp/31/2022, sp. zn. 1SKomp/34/2022).

67. Zamestnanec, ktorý urobil oznámenie o protispoločenskej činnosti na svojom pracovisku, sa môže
domáhať ochrany prostredníctvom antidiskriminačného zákona, ktorý za dôvod diskriminácie považuje
podanie oznámenia kriminality, alebo inej protispoločenskej činnosti. V antidiskriminačnom spore, v
ktorom sa môže dotknutá osoba domáhať najmä upustenia od diskriminačného konania, nápravy

protiprávneho stavu a primeraného zadosťučinenia, je na žalobcovi najskôr preukázať, že na základe
pravdepodobnosti skutočností možno usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu a
žalovaný musí, potom čo žalobca preukáže „zásah na prvý pohľad" (prima facie), poskytnúť objektívne
zdôvodnenienamietanéhorozdielnehozaobchádzania.Navrhujúcastranatedamusípreukázať„naprvý
pohľad“ prípad diskriminácie, teda, že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných

dôvodov. Uvedená zásada je premietnutá do § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého
žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo. Žalobcovi preto postačuje z hľadiska splnenia svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti,
aby v žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých možno na prvý pohľad (prima facie) dôvodne usudzovať

porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a ďalej je už na žalovanom, aby preukazoval v spore, že
postupom namietaným žalobcom nedošlo z jeho strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Zamestnanec podávajúci oznámenie o protispoločenskej činnosti má tiež právo domáhať sa ochrany
priamo na základe zákona o ochrane oznamovateľov, ktorý poskytuje chránenému oznamovateľovi
ochranu pred pracovnoprávnymi úkonmi zamestnávateľa vykonanými bez predchádzajúceho súhlasu

Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti tak, že ich sankcionuje neplatnosťou (§ 7
ods. 8).

68. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937 z 23. októbra 2019 o ochrane
osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie, pre nahlasujúce osoby majú osobitný význam predbežné

prostriedky nápravy až do ukončenia súdnych konaní, ktoré môžu byť zdĺhavé. Konkrétne by pre
nahlasujúce osoby mali byť dostupné aj predbežné opatrenia, ako sú ustanovené vo vnútroštátnom
práve, na zastavenie hrozieb, pokusov alebo pokračujúcich odvetných opatrení, ako je obťažovanie,
alebo na zabránenie niektorým formám odvetných opatrení, ako je prepustenie, ktoré môže byť ťažké
zvrátiť po uplynutí dlhého obdobia, a ktoré môže jednotlivca finančne zruinovať, čo je perspektíva,

ktorá môže vážne odradiť potenciálnych oznamovateľov (bod 96 Preambuly). Podľa článku 21 bod
6 Smernice, osoby uvedené v článku 4 musia mať podľa potreby prístup k nápravným opatreniam
proti odvetným opatreniam vrátane predbežného opatrenia až do ukončenia súdneho konania, a to
v súlade s vnútroštátnym právom. Článok 22 bod 1 Smernice stanovuje, že členské štáty v súlade s
chartou zabezpečia, aby dotknuté osoby v plnej miere požívali právo na účinný prostriedok nápravy

a spravodlivý proces, ako aj prezumpciu neviny a právo na obhajobu vrátane práva na vypočutie a
práva na prístup k spisu. Z citovaných ustanovení Smernice vyplýva, že chránené osoby musia mať
vnútroštátnymprávomgarantovanýprístupkprávnymprostriedkomnápravy,ktoréimzabezpečiaúčinnú
a rýchlu ochranu do ukončenia súdneho konania. Primeraný prostriedok nápravy by mohol mať formu
opätovného nadobudnutia pozície, napríklad v prípade prepustenia, presunutia alebo preradenia na

nižšiupozíciu,alebovprípadeodopretiaodbornejprípravyalebopovýšenia,aleboobnoveniazrušeného
povolenia, licencie alebo zmluvy; náhrady za súčasné a budúce finančné straty, napríklad za ušlé minulé
mzdy,aleajzastratubudúcichpríjmov,nákladyspojenésozmenoupovolania;anáhradyinejmajetkovej
ujmy, ako sú náklady na právne úkony a výdavky na lekárske ošetrenie, a nemajetkovej ujmy, ako
je bolesť a utrpenie. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že právnym prostriedkom takejto

ochrany je vo všeobecnosti vo vnútroštátnom právnom poriadku inštitút neodkladného opatrenia, ktorý
je spôsobilý zabezpečiť okamžitú a účinnú náhradu alebo nápravu utrpenej ujmy.69. Z hľadiska ochrany pred diskrimináciou neodkladným opatrením bolo na žalobcovi osvedčiť „na prvý
pohľad" prípad diskriminácie, teda, že s ním bolo zaobchádzané rozdielne pri vydávaní personálneho
rozkazu žalovaným pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej protispoločenskej

činnosti. Odvolací súd na základe tvrdení strán a predložených listinných dôkazov dospel k záveru,
že nemožno dostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu,
teda k vydaniu personálneho rozkazu z dôvodu vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti
žalobcom. Pokiaľ ide o priamu súvislosť medzi vydaním personálneho rozkazu a tvrdeným dôvodom
diskriminácie, považoval odvolací súd za relevantné, že žalovaný poskytol objektívne zdôvodnenie

namietaného konania, keď poukázal na to, že právnym základom vydania personálneho rozkazu bol
§ 46 zákona ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorý mu
ukladá povinnosť dočasne pozbaviť policajta výkonu služby, ak by jeho ponechanie vo výkone štátnej
služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne
podozrivý, že spáchal trestný čin alebo porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Žalovaný
náležite osvedčil, že práve uvedené zákonné dôvody boli podkladom pre vydanie personálneho rozkazu.

Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou žalovaného, že postup podľa § 46 ods. 1 písm.
b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením
žalobcu podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Obligatórna povinnosť žalovaného postupovať podľa
§ 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ bola naviazaná na vznesenie obvinenia voči
žalobcovi, čo spochybňuje súvis vydania personálneho rozkazu s kvalifikovaným oznámením zo strany

žalobcu. Podkladom pre personálne opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení
obvinenia voči žalobcovi, ktorá skutočnosť je nezávislá od vôle žalovaného.

70. V danom prípade tak nebolo pre účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené
vydanie personálneho rozkazu žalovaným z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti

žalobcom. Ako na to poukazuje žalovaný, účelom ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov je
ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému
je zamestnanec vo vzťahu podriadenosti. Na základe žalovaným tvrdenej skutočnosti, že oznámenie
žalobcu nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi, nemožno považovať za
dostatočne presvedčivé tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu

podania oznámenia o protispoločenskej činnosti.

71. Pre úspech žalobcu v predmetnom konaní bolo tiež potrebné identifikovať skupinu, s ktorou sa
zaobchádzalo rozdielne a osvedčenie porovnateľnosti svojej situácie so situáciou v danej skupine. Je
totiž potrebné, aby existovali dve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne.

Žalobca na opodstatnenosť svojich tvrdení o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z
dôvodu podania oznámenia zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, a je v
rovnakej či porovnateľnej situácii. Žalobca neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo
zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Naopak, žalovaný poukázal na to, že k rovnakému postupu -
dočasnémupozastaveniuvýkonuštátnejslužby,došloajuinýchpríslušníkovPolicajnéhozborudôvodne

podozrivých zo spáchania trestnej činnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru,
žepokiaľsažalobcadomáhalochranypodľaantidiskriminačnéhozákona,neosvedčildôvodnosťnároku,
ktorému požaduje navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu.

72. Súd prvej inštancie vo vzťahu k personálnemu rozkazu číslo XXX, ktorým bol žalobca dočasne

pozbavený výkonu štátnej služby mal za osvedčené, že zo strany žalovaného ako zamestnávateľa
žalobcu došlo k diskriminácii žalobcu z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej
činnosti, ktorá sa v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných
právnych vzťahoch podľa § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov zakazuje, nakoľko aj na
rozhodnutia vydané podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov sa vzťahujú ustanovenia

zákona o ochrane oznamovateľov vrátane § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a teda na takéto
rozhodnutie bol potrebný predchádzajúci súhlas Úradu s týmto pracovnoprávnym úkonom.

73. V prípade právneho úkonu zamestnávateľa v pracovnoprávnom vzťahu voči chránenému
oznamovateľovi bez predchádzajúceho súhlasu Úradu zákon o ochrane oznamovateľov stanovuje

sankciu neplatnosti v § 7 ods. 8 v spojení s § 17 Zákonníka práce a túto neplatnosť si súd v civilnom
sporovom konaní môže sám posúdiť ako predbežnú otázku.74. Pokiaľ ide o vydanie personálneho rozkazu v služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru, je
neplatnosť podľa ust. § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti spojená s
ust. § 250 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Z tohto dôvodu sa odvolací súd zaoberal tým,

či si môže v civilnom sporovom konaní ako predbežnú (§ 194 ods.1 C.s.p.) vyriešiť otázku zákonnosti
rozhodnutia vydaného ministrom voči príslušníkovi Policajného zboru podľa zákona o štátnej službe
príslušníkov PZ v správnom konaní.

75. Odvolací súd je názoru, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru nie je možné prirovnávať

k zamestnaneckému pomeru v intenciách právnej úpravy Zákonníka práce. Svojou povahou je inštitútom
verejného práva, ide o štátnozamestnanecký pomer. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale
mocenským aktom služobného orgánu, čiže rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po
celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je typickým pomerom
súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej
úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru

a nárokov s tým súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa vyhýba
implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodých) do vzťahov, ktoré sú založené
na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je charakteristické
jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach a povinnostiach príslušníkov.
Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter

zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do
organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o
modifikácii súkromno-právneho pomeru, ale o špecifickom štátnozamestnaneckom pomere verejného
práva, ktorého právna úprava má formu kódexu (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžo/246/2009
zo dňa 10.3.2010, sp. zn. 3Sžo/40/2013 zo dňa 20.8.2014, sp. zn. 10Sžo/334/2015 zo dňa 25.1.2017).

Príslušné ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov PZ je potrebné vykladať s ohľadom na
osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru (uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. II. ÚS 515/2016 zo dňa 23.6.2016).

76. Vzhľadom na to, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru je svojou povahou inštitútom

verejného práva, dostávajú sa tu do kolízie prostriedky ochrany podľa Civilného sporového poriadku s
prostriedkamiochranypodľasprávnehopráva,resp.Správnehosúdnehoporiadku.Kolíziatýchtonoriem
je daná tým, že v prípade podania rozkladu, príp. správnej žaloby, bude potrebné posudzovať zákonnosť
personálneho rozkazu nielen z hľadiska splnenia predpokladov podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej
službe príslušníkov PZ (lex generalis), ale i z hľadiska získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na

vydanie rozhodnutia podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov (lex specialis). V danom prípade
bolo preto potrebné vyriešiť otázku, či súdy môžu posudzovať v civilnom sporovom konaní ako jednu
z podmienok zákonnosti personálneho rozkazu udelenie predchádzajúceho súhlasu Úradu na vydanie
personálneho rozkazu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, keď túto zákonnú podmienku
súčasnezisťujevrámcikomplexnéhoposúdeniazákonnostirozhodnutiaajsprávnyorgán,resp.správny

súd. Žalobca totiž, ako na to poukazuje žalovaný v odvolaní, v podanom rozklade uplatňuje totožnú
skutkovú a právnu argumentáciu, keďže sa neuspokojil s tým, že správne rozhodnutie bolo vydané bez
predchádzajúceho súhlasu Úradu a je podľa jeho presvedčenia neplatné.

77. Vzhľadom na to, že zo záverov ustálenej judikatúry (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

1Obo/240/98 (R 123/1999), sp. zn. 7Cdo/59/2011) vyplýva, že neodkladným opatrením nemožno brániť
vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci, odvolací súd v predmetnej veci zastáva názor, že
prednosť majú právne prostriedky ochrany v správnom konaní, resp. v správnom súdnom konaní podľa
Správneho súdneho poriadku. Nemožno totiž neodkladným opatrením odnímať účinky rozhodnutiam
alebo iným individuálnym správnym aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne meniť ich

obsah. Žalovaný dôvodne argumentuje, že v prípade vydania požadovaného neodkladného opatrenia
v Civilnom sporovom konaní by bola právomoc správneho súdu negovaná a vydanie jeho rozhodnutia,
ktorým by správnej žalobe nevyhovel, by nevyvolalo žiadne právne ani faktické účinky, pokiaľ by popri
ňom existovalo rovnako právoplatné a vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie. Uprednostnenie
účinkovneodkladnéhoopatreniabypotomdefactoznamenalopodriadeniesasprávnehosúducivilnému

súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby. Odvolací súd sa stotožnil so
žalovaným,žetakýtoprávnystavbybolnežiadúciaumožňovalbyneodkladnýmopatrenímobchádzanie
preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva. Uprednostnením jedného z
prostriedkov ochrany bude zabezpečený aj princíp právnej istoty, podľa ktorého nie je žiadúce, aby poprisebe existovali na určitú právne relevantnú otázku rôzne rozhodnutia pri aplikovaní rovnakej právnej
normy.

78. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že ide o konkurenciu dvoch právnych
prostriedkov ochrany, pričom uprednostniť je potrebné prostriedky právnej ochrany podľa Správneho
súdneho poriadku pred prostriedkami právnej ochrany podľa Civilného sporového poriadku. So zreteľom
na uvedené, považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie o potrebe predbežného posúdenia
zákonnosti personálneho rozkazu ministra vnútra o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobcu

za nesprávny, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu postupom v civilnom sporovom konaní súd
prvej inštancie takýmto posúdením zákonnosti rozhodnutia žalovaného vydaného v správnom konaní
neprípustne zasiahol do právomoci orgánu verejnej správy, čím by bol oslabený princíp právnej istoty.
Na uvedený záver nemá vplyv skutočnosť, že žalovaný môže následne zvrátiť účinky nariadeného
neodkladného opatrenia vydaním nového personálneho rozkazu, návrhom na zrušenie neodkladného
opatrenia či žalobou o navrátenie do pôvodného stavu. Ako sa už viackrát v obdobnej veci vyjadril

odvolací súd, vyslovený právny záver v prejednávanej veci je plne konformný aj so závermi rozhodnutia
Krajského súdu vydaného v obdobných veciach sp. zn. 8CoPr 15/2023 a sp. zn. 8CoPr 14/2023
vyslovenými v skutkovo a právne obdobných veciach.

79. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6CdoPr/2/2023 z 27.06.2023, ktorý

akcentuje verejnoprávny charakter služobného pomeru profesionálneho vojaka, a ktorý je použiteľný
aj na prejednávanú vec. Podľa názoru najvyššieho súdu vysloveného v predmetnom rozhodnutí, do
právomoci orgánu verejnej správy nemožno zasiahnuť neodkladným opatrením vydaným v civilnom
súdnom konaní. Súd v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený preskúmavať normatívne, resp.
individuálne správne akty žalovaného, týkajúce sa úpravy práv a povinností profesionálnych vojakov

vyplývajúce, resp. súvisiace s existenciou ich služobného pomeru v rámci Ozbrojených síl SR a nie
je oprávnený ani zakázať (napr. formou neodkladného opatrenia) orgánu verejnej správy (ktorým z
tohto pohľadu sú aj jednotlivé zložky a útvary Ministerstva obrany SR, resp. Ozbrojených síl SR) konať
a rozhodovať v rozsahu, ktorý im zverujú všeobecne záväzné právne predpisy. Úspešnosť návrhu
žalobcu nebolo možné priznať a vydať neodkladné opatrenie, pretože základ tvoria nároky z verejného

práva, ktorým procesnú ochranu zabezpečuje správne súdnictvo inštitútmi, ktoré upravuje a nie civilné
súdnictvo a C.s.p.

80. Právnemu záveru, že zákonnosť personálneho rozkazu nie je možné riešiť v civilnom sporovom
konaní, pretože by išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci, svedčia

aj závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR z 30.01.2020 sp.zn. II. ÚS 145/2019, v ktorom
sa ústavný súd vyjadril k súdnemu prieskumu správneho aktu v konaní o náhradu škody tak, že z
dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch
sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu
otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho

vecnú správnosť, t. j. či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie
administratívneho aktu. Konštatoval, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú
otázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom. Túto
právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za
presne špecifikovaných zákonných podmienok.

81. Z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 07.02.2018 vyplýva, že „odkladný účinok
správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent
neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných a iných opatrení
vcivilnommimosporovomkonaníaoprotitýmtoopatreniampodstatouodkladnéhoúčinkuje"zmrazenie"

právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného rozhodnutia alebo opatrenia
orgánu verejnej správy. V nadväznosti na uvedené potom možno v preskúmavanej veci zhodne so
súdom prvej inštancie konštatovať, že v prípade žalobcu ako príslušníka Policajného zboru v služobnom
pomere u žalovaného možno v intenciách Smernice považovať odkladný účinok správnej žaloby za
účinný a efektívny prostriedok jeho ochrany ako chráneného oznamovateľa pred odvetnými opatreniami

zamestnávateľa. Uvedený záver je plne opodstatnený i tým, že zákonná úprava služobného pomeru
príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany,
než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere. Služobný pomer podľa zákona č. 73/1998 Z.z. má
verejnoprávny charakter, je založený na prísnej subordinácii (služobnej podriadenosti). Policajný zborpreto; za účelom plnenia úloh vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti a boja proti zločinnosti;
funguje na požiadavke striktného dodržiavania služobných povinností policajtmi ukladaných im
prostredníctvom jednostranných autoritatívnych administratívnoprávnych aktov. Neobstojí tak námietka

žalobcu, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces odmietnutím spravodlivosti (denegatio
iustitae).

82. Napokon odvolací úd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 22. januára 2020, sp.
zn. IV. ÚS 13/2020, ktorým bola subsidiarita nariadenia neodkladných opatrení podľa § 324 ods. 3

C.s.p., výslovne upravená len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, rozšírená aj vo vzťahu k
iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia sa
primerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy
fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené. I v intenciách uvedených záverov možno
konštatovať, že právne prostriedky ochrany podľa Správneho súdneho poriadku; vrátane odkladného
účinku; ktoré dostatočne účinne zabezpečujú ochranu žalobcu pred porušovaním jeho práv chráneného

oznamovateľa podľa zákona o ochrane oznamovateľov, majú prednosť pred ochranou neodkladným
opatrením.

83. Poskytnutie súdnej ochrany nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia tak nespadá pod
oblasť právnych vzťahov, ktorým je možné poskytnúť ochranu neodkladným opatrením. S ohľadom na

špecifický charakter služobného pomeru príslušníka Policajného zboru by nariadenie neodkladného
opatrenia predstavovalo neprípustný zásah, bolo by popretím osobitného verejnoprávneho charakteru
služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, v rámci ktorého má minister vnútra zverené
oprávnenie na vydanie personálneho rozkazu policajtovi, ktorým sa realizuje a zabezpečuje plnenie
úloh Policajného zboru SR.

84. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobca neosvedčil základné
predpoklady odôvodňujúce nariadenie neodkladného opatrenia obmedziť výkon práv žalovaného
vyplývajúcich mu voči žalobcovi zo služobného pomeru, z ktorého dôvodu vyhovujúci výrok uznesenia
súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho

rozkazu ministra vnútra SR č. XXX zo dňa 27.10.2023, nie je vecne správny. Preto ho odvolací súd
podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že návrh v tejto časti zamietol (I. výrok).

85.Odvolacísúdzároveňpodľa§389ods.1písm.d/C.s.p.zrušilIV.výroknapadnutéhouzneseniasúdu
prvej inštancie, ktorým poučil žalovaného o možnosti podať príslušnú určovaciu žalobu proti žalobcovi,

ktorousabudedomáhaťurčenia,ževydanímpersonálnehorozkazuministravnútraSlovenskejrepubliky
č. XXX zo dňa 27.10.2023 neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi, nakoľko
zmenou prvého výroku tohto rozhodnutia odvolacím súdom, výrok IV. napadnutého uznesenia súdu
prvej inštancie stratil svoje opodstatnenie, zanikli dôvody jeho vydania (stal sa nadbytočným).

86. Výrok II. napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním, a preto
nadobudol právoplatnosť.

87. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 C.s.p. V konaní plne procesne úspešnému žalovanému však z dôvodu procesnej ekonómie

nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy
nevznikli (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R
72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

88. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,

c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).