Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. jún 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823010274
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Mitterpáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7823010274.2

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciach,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.DanielyMitterpákovejasudcov
JUDr. Miroslava Baňackého PhD. a JUDr. Martina Michalanského, na verejnom zasadnutí konanom dňa
11. júna 2024, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.
1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo
dňa 24.11.2023 sp. zn. 3T/81/2023 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava rozsudkom zo dňa 24. novembra 2023 sp. zn. 3T/81/2023 obžalovaného A. B.,
nar. XX.XX.XXXX v Rožňave, trvale bytom C., D. XXX/XX, uznal vinným pre skutok právne kvalifikovaný
akoprečinublíženianazdravípodľa§156ods.1,ods.3písm.c/ Tr.zák.vsúbehusprečinomvýtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

že dňa 25.03.2023 v čase okolo 21.00 h, na mieste verejnosti prístupnom, pri pobočke Slovenskej
pošty nachádzajúcej sa v budove so súpisným číslom XXX E. F. G., F. C., v prítomnosti maloletého
H. B., narodeného v roku 2007, maloletého I. C., narodeného v roku 2007, a maloletého B. J.,
narodeného v roku 2009, po predchádzajúcej slovnej hádke fyzicky napadol poškodeného maloletého
J. K., narodeného v roku 2006, tak, že ho jedenkrát udrel zovretou päsťou do ľavej časti tváre v oblasti

sánky, čím poškodenému maloletému J. K. spôsobil zlomeninu uhla sánky vľavo s posunutím úlomkov
otvorenú do ústnej dutiny v oblasti zuba č. 38, zlomeninu tela sánky vpravo bez posunutia úlomkov
otvorenú do ústnej dutiny v oblasti zuba č. 43, ako aj pomliaždenie mäkkých tkanív tváre v oblasti
uhla sánky vľavo s krvnou podliatinou, s dobou liečenia v trvaní najmenej 49 dní, počas ktorej musel
poškodený podstúpiť operáciu za účelom napravenia spôsobených zlomenín s následnou potrebou
fixácie zlomenín kovovými dlahami so skrutkami a imobilizácie sánky drôtenými dlahami a väzbami,

pričom spôsobené zranenia mu umožňovali prijímať iba tekutú a následne kašovitú stravu, vyžadovali
si zvýšenú ochranu tváre pred väčším mechanickým násilím, a zároveň viedli k úbytku hmotnosti
poškodeného.

Za to ho súd odsúdil podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1 Trestného zákona, §
38 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na poľahčujúcu okolnosť uvedenú v ustanovení § 36 písm.

j) Trestného zákona a na priťažujúcu okolnosť uvedenú v ustanovení § 37 písm. h) Trestného zákona
na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona súd výkon tohto trestu podmienečne odložil s probačným dohľadom
nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri)
mesiacov.Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 51 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, súd
obžalovanému uložil obmedzenie spočívajúce, v zákaze požívania akéhokoľvek druhu a množstva

alkoholických nápojov a iných návykových látok počas trvania skúšobnej doby.

Podľa§51ods.2Trestnéhozákonaspoužitím§51ods.4písm.a)Trestnéhozákonasúdobžalovanému
uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze nepriblížiť sa k poškodenému J. K., nar. XX.XX.XXXX, na
vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodeného, alebo mieste kde

sa poškodený zdržuje alebo ktoré navštevuje.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd uložil obžalovanému povinnosť uhradiť spôsobené škody:
1) poškodenému J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, zastúpenému zákonným zástupcom J. K., nar.
XX.XX.XXXX, z titulu bolestného a to vo výške 4 043 eur (štyritisícštyridsaťtri eur) (155 bodov - 1 bod
á 26,08 eur);

2) Dôvere zdravotnej poisťovni, a.s., Cintorínska 5, 949 01 Nitra, IČO: XXXXXXXX, zastúpenej
splnomocnenou zástupkyňou Mgr. Miriam Žolnerovou, vynaložené náklady za poskytnutú zdravotnú
starostlivosť vo výške 6 851,65 eur (šesťtisícosemstopäťdesiatjeden eur a šesťdesiatpäť centov), a to
na účet Dôvera zdravotná poisťovňa a.s., vedený v Štátnej pokladnici č. IBAN: G. XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX, VS: XXXXXXXXXX, B.: XXXX, G.: XXXXX.

Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie obžalovaný na hlavnom pojednávaní, ktoré odôvodnil
prostredníctvom splnomocneného obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že popiera, že
by sa bol dopustil akéhokoľvek trestného činu, pretože v prejednávanej veci sú dané dôvody vylučujúce
trestnosť.

Je toho názoru, že úderu, ktorým zasiahol poškodeného, tento ho fyzicky napadol tým, že do neho strčil
a vôbec nebolo otázne, že vo svojom konaní mieni pokračovať. On sa preto reflexívne bránil tým, že
mu vyletela ruka a tak udrel poškodeného. K veci patrí, že poškodený je od neho fyzicky zdatnejší,
navyše v tom čase aj posiloval, teda bol nielen už aj na prvý pohľad lepšie stavaný, ale bol na tom

lepšie aj kondične. Podotýka, že je nižšieho vzrastu a váži ledva 60 kg. Za týchto okolností je zrejmé, že
by sa na jeho mieste do takéhoto protivníka logicky nikto útočne nepustil a nebyť jeho útoku proti jeho
osobe, nebolo by došlo k žiadnej fyzickej potýčke. Žiaľ, pozornosti súdu ušla nelogickosť tvrdení pána
poškodeného, keď tento na jednej strane tvrdil, že si podali ruky, z čoho logicky vyplýva, že si boli na
dosah ruky, kým na strane druhej tvrdil, že cítil diskomfort v tom, že sa mal k nemu približovať. Nazdáva

sa, že ide o tvrdenia navzájom sa vylučujúce, veď v prípade, že sa dve proti sebe stojace osoby sú od
seba na dosah ruky, žiadna z nich sa nemôže (pre nedostatok priestoru) približovať k druhej, tobôž nie
ta, aby tá druhá to mohla pociťovať ako prejav nejakého diskomfortu. Za dôležité ale považuje to, že aj
samotný poškodený priznal, že sa prvý fyzicky prejavil on, keď do neho strčil, čiže úder, ktorý mu zasadil,
bol len reakciou na jeho konanie. V tomto nie je dôležité, že jeho fyzickému útoku predchádzala nejaká

hádka či výmena názorov, hoci aj vo forme urážok, pretože ani takéto verbálne prejavy neodôvodňujú
fyzické napadnutie iného. Až pán poškodený mal nejaké výhrady voči jeho správaniu sa, mal možnosť to
riešiť prostredníctvom polície, veď mal pri sebe mobilný telefón, čiže evidentne mu nič nebránilo v tom,
aby urobil hoci aj telefonicky oznámenie z priestupku. Navyše záver o tom, že on ho mal bezdôvodne
napadnúť, nemôže obstáť už ani preto, lebo na rozdiel odo mňa, on bol domáci a ako taký každého v

obci poznal.

O tom, že poškodený na tom bol fyzicky ďaleko lepšie ako on svedčí aj fakt, že keď ho zasiahol, on ani
nestratil rovnováhu, ba čo viac, pokračoval vo svojom útoku a jediným úderom „ho poslal k zemi“ tak,
že sám od seba ani nevedel vstať a museli ho zo zeme zodvihnúť svedkovia B. J. a I. C., čo pripustil

aj poškodený s tým, že sa ešte aj on sám zľakol, čo sa mu stalo. Na základe uvedeného si dovoľuje
vysloviť názor, že bol (aj keď nie právoplatne) odsúdený i napriek tomu, že konal v medziach nutnej
obrany, čiže konal v medziach zákona, k tomu dodáva, že je zrejmé, že z ust. § 25 ods. 1 Trestného
zákona vyplýva, že čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem
chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.

S uvedeným korešpondujú závery vykonaného dokazovania aj v tom, že si po konflikte s poškodeným
podali ruky a dohodli sa, že vec obaja tým budú považovať za vybavenú a nebude to (myslí jeho
napadnutie poškodeným) ďalej riešiť. Bolo tomu tak i napriek tomu, že si poškodený bol dobre vedomýsvojho zranenia, veď zo záverov znaleckého posudku MUDr. Dušana Hrubalu, CSc. nepochybne
vyplýva, že poškodený utrpel zlomeninu sánky vľavo dole otvorenú do ústnej dutiny s krvácaním, čiže
ani len náhodou si nemohol myslieť, že sa mu „nič nestalo". Až by si nebol vedomý svojho zavinenia

a svojej zodpovednosti za vznik a priebeh predmetného konfliktu, rozhodne by nemal žiaden dôvod sa
zmieriť s ním, podať si ruky a dohodnúť sa, že vec bude považovať za vybavenú aj on.

Prízvukuje, že v danom prípade útok nielen hrozil, ale aj priamo trval, o čom nesporne svedčí, že práve
poškodený bol tým subjektom, ktorý prvý použil násilie a zaútočil na neho a následne, hoci sa voči jeho

násiliu aj fyzicky bránil, vo svojom útoku voči nemu pokračoval a znovu ho udrel, a to dokonca s ešte
oveľa väčšou intenzitou, než tomu tak bolo z jeho strany (viď jeho pád a následná nemožnosť postaviť
sa na vlastné nohy bez cudzej pomoci).

Vo svetle týchto faktov považuje za preukázané, že konaním jemu kladeným za vinu inak trestným,
bez akýchkoľvek pochýb odvracal priamo trvajúci (minimálne však hroziaci) útok na záujem chránený

Trestným zákonom, a to vo vzťahu k jeho zdraviu.

Predpokladá, že poškodený sa chcel vytiahnuť pred ostatnými, tam prítomnými chlapcami a chcel
ukázať, aký on je frajer a že si môže bez problémov dovoliť napadnúť iných, zvlášť cudzích chalanov,
a preto ho takto napadol a mienil ho nepochybne aj ďalej napádať. Ide však len o jeho predpoklad bez

právnejrelevancie,keďževôbecniejedôležité,prečoho poškodenýprvýnapadolapotomajpokračoval
vo svojom útoku.

Len pre úplnosť nad uvedený rámec namieta, že na základe znaleckých zistení nie je možné dospieť k
jednoznačnému záveru o tom, či v prejednávanej veci poškodený naozaj utrpel ťažkú ujmu na zdraví.

Síce zo záverov posudku MUDr. Hrubalu vyplýva, že zranenie, ktoré poškodený utrpel, je možné
považovať za ťažké zranenie z hľadiska medicínskeho, ktoré však nie je možné zameniť s hľadiskom
právnym. Ako to z ust. § 123 ods. 3 písm. i/ Trestného zákona vyplýva, ťažkou ujmou na zdraví sa
na účely tohto zákona rozumie len vážna porucha zdravia alebo vážne ochorenie, ktorou je (o. i.)
porucha zdravia trvajúca dlhší čas. V zmysle ods. 4 citovaného paragrafu poruchou zdravia trvajúcou

dlhší čas sa na účely tohto zákona rozumie porucha, ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj
pracovnú neschopnosť, v trvaní najmenej štyridsaťdva kalendárnych dní, počas ktorej dobyje závažne
ovplyvnený obvyklý spôsob života poškodeného. Z doposiaľ vykonaného dokazovania však nevyplývajú
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o takejto poruche zdravia, najmä nie čo sa týka sťaženia
obvyklého spôsobu života poškodeného nad dobu 42 dní. Z tohto uhla pohľadu nie je dôležité, že

doba trvania liečby poškodeného zapadá do obvyklej doby, počas ktorej sa obdobné zranenia zhoja a
presahuje 42 dní. Každý človek je tvor individuálny, inak sa hoja jeho zranenia a preto znalecké zistenia
bolo potrebné individualizovať vo vzťahu k osobe pána poškodeného.

Bez ohľadu na to, že on sa nedopustil trestného činu, len činu ináč trestného, dovoľuje si namietať aj

právnu kvalifikáciu skutku v zmysle písm. c/ ods. 3 § 156 Trestného zákona, ako aj namieta právnu
kvalifikáciu skutku v zmysle prečinu výtržníctva (udrel som poškodeného len raz, jediným úderom,
nie veľkej intenzity, v sebaobrane, obzvlášť ale v zmysle písm. c/ ods. 2 § 364 Trestného zákona.
Pod kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto trestného činu je možné subsumovať konanie obvineného
uvedené v ods. 1 citovaného prečinu, ktorého sa dopustí v prítomnosti skupiny osôb mladších ako

osemnásť rokov.

Rád by na tomto mieste prízvukoval, že samotný (hoci aj) objektívny vek osôb prítomných na mieste
činu v čase skutku nemôže mechanicky odôvodňovať namietanú právnu kvalifikáciu. Má za to, že zo
žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by vek prítomných osôb - svedkov (o ktorom on ja

vôbec žiadnu vedomosť nemal. On je v Slavošovciach cudzí, v podstate nikoho nepozná. Aj keď
sa v čase skutku nachádzal v spoločnosti I. C., poznal ho len veľmi krátko a nevedel, koľko
má rokov. Poškodeného a svedka H. B. nepoznal vôbec, nikdy ich pred skutkom ani len nevidel,
evidentne teda nemohol mať informáciu o ich veku. Myslí si, že právna kvalifikácia akéhokoľvek skutku v
zmyslekvalifikovanejskutkovejpodstatynemôžebyťotázkouakejsiľubovôleOČTK,prípadnepopodaní

obžaloby súdu, ale musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní. V danom prípade žiaden z vykonaných
dôkazov nepreukazuje, že by mu skutočne bol známy vek všetkých osôb prítomných pri incidente. V
neposlednom rade zrejme aj pán dozorový prokurátor bol obdobného názoru, keď z jeho pokynu zo
dňa 19. 7. 2023 žurnalizovaného v trestnom spise vyplýva, že procesnému policajtovi ukladá právnekvalifikovať jeho konanie „len" v zmysle § 364 ods. 1 písm. a/Trestného zákona, nie však aj v zmysle
písm. c/ ods. 2 § 364 Trestného zákona. Z obsahu spisu pritom nevyplýva, že by procesný policajt bol
namietal proti tomuto prokurátorskému pokynu, ktorý je preňho beztak záväzný (§ 230 ods. 2 písm. a/

Trestného poriadku). K uvedenému dodáva, že odo dňa vydania tohto pokynu nebol vykonaný žiaden
dôkaz, ktorý by odôvodňoval iný záver ohľadne právnej kvalifikácie.

Okrem toho uvádza, že vek osôb prítomných na mieste činu v čase skutku (aj keď nemal žiadnu
informáciu v tomto smere) rozhodne nemal vôbec žiaden vplyv na jeho konanie (mimochodom,

realizované v medziach nutnej obrany) brániť sa a udrieť poškodeného. Akýkoľvek iný záver by bol aj
značne nelogický, veď si nevie ani len predstaviť taký „jednoúderový" incident, pred ktorým by páchateľ
uvažoval o veku všetkých tam prítomných osôb.

Rozhodne nemôže obstáť záver, ktorý prijal súd, že (dokonca až) veľmi dobre poznal svojich priateľov, a
preto mal vedieť, koľko majú rokov. Ako to už aj z hore uvedeného vyplýva, Radič nebol jeho priateľom,

len náhodným známym. Nie je možné považovať za riadne odôvodnenie rozsudku, keď bez opory v
dokazovaní súd vysloví záver, že nič nenasvedčuje tomu, že by som ako obžalovaný mohol mať pocit,
že poškodený a svedok B. mohli mať viac, ako 18 rokov o to viac, že v čase skutku bola veľká tma a tento
sa stal na neosvetlenom priestore. Je toho názoru, že úvahou súdu nie je možné nahradiť vzniknuté
dôkazné vákuum.

Zároveň pre prípad, že súd bol tej mienky, že vybočil z medzí nutnej obrany (čo on odmieta), poukazuje
aj na skutočnosť, že sa konania kladeného mu za vinu mal dopustiť ako osoba blízka veku mladistvých
(§ 127 ods. 2 Trestného zákona) a zároveň aj na ust. § 10 ods. 2 Trestného zákona, v zmysle ktorého
nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin

spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

Za týchto okolností napadnutý rozsudok nepovažuje za vecne správny a za v medziach zákona, pretože
si myslí, že vykonaným dokazovaním je potrebné preukázať nielen to, že sa stal nejaký skutok, a že
sa ho dopustil obžalovaný, ale zároveň aj to, že daný skutok je aj trestným činom. Ako to už aj vyššie

uviedol, má za to, že konal v medziach nutnej obrany, čo je potrebné považovať za okolnosť vylučujúcu
trestnosť, ale zároveň aj to, že by takéto konanie mohlo byť trestným činom (ide o čin ináč trestný). Z
uvedeného potom vyplýva, že nie obžalovaný musí preukázať, že konal v medziach nutnej obrany, ale
práve naopak, je na obžalobe, aby (okrem iného) preukázala, že konanie kladené za vinu obžalovanému
je trestným činom. Len pre zvýraznenie tejto námietky uvádza, že i v tomto smere platí zásada platná

už aj v starovekom Ríme „in dubio pro reo".

Už samotné nezohľadnenie, že konal v medziach nutnej obrany, musí mať zákonite za následok
nesprávny výrok o treste, ale aj výrok náhrade škody (aj v prípade záveru o excese prinajmenšom vo
forme nezohľadnenia spoluzavinenia poškodeného). On je však toho presvedčenia, že súd ho mal spod

obžalobyOPvcelomrozsahuoslobodiť,nemalmupretouložiťžiadentrestapoškodenýchsuplatneným
nárokom na náhradu škody mal odkázať na civilný proces o to viac, že Dôvera zdravotná poisťovňa a.
s. podľa neho dostatočne nepreukázala vznik škody až vo výše 6.851,65 €.

Bez ohľadu na to, že sa nedopustil žiadneho trestného činu, ale len činu ináč trestného tak, ako už na a

to opakovane poukázal, sa mu žiada zdôrazniť, že uložený trest je absolútne neprimeraný okolnostiam a
závažnosti prípadu. Znovu podčiarkuje, že konal ako osoba blízka veku mladistvých, doteraz netrestaná,
prinajmenšom po vzájomnom konflikte s poškodeným, ak sa už súd nemienil stotožniť s obranou, že
konal v medziach nutnej obrany, pričom je súdený za prečin (a nie zločin) spáchaný jedným - jediným
úderom. Z uvedeného dôvodu si myslí, že vôbec nič neindikovalo uloženie mu trestu dokonca až s

probačným dohľadom, zvlášť so zreteľom na to, že pracuje v zahraničí. Taktiež nepovažuje za dôvodné
ukladať mu obmedzenie a príkaz, hoci si je vedomý ust. § 51 ods. 2 veta 3/Trestného zákona.

Z týchto podstatných dôvodov navrhuje napadnutý rozsudok odvolacím súdom postupom podľa § 321
ods. 1 písm. b, c, d, e, f/ Trestného poriadku zrušiť a súčasne navrhuje v zmysle § 322 ods. 1 Trestného

poriadku vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol o nej.

K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril okresný prokurátor. V písomnom vyjadrení uviedol, že obžalovaný
podaným odvolaním napadol výroky o vine, o treste ako aj výrok o náhrade škody. V tejto súvislostipoukázal na existenciu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť, keďže konal v nutnej obrane, absenciu
vybraných znakov skutkových podstát oboch trestných činov, za ktoré bol prvostupňovým súdom uznaný
vinným. Skutok tak nemal byť posúdený ako trestný čin a nemalo byť teda rozhodnuté o treste ako ani

o povinnosti nahradiť škodu poškodeným.

Na rozdiel od obžalovaného však zastáva názor, že bolo plne opodstatnené posúdiť skutok ako trestný
čin, pričom napadnutý rozsudok považuje vo vzťahu k všetkým jeho výrokom za zákonný a uložený trest
najmä vzhľadom na okolnosti predmetnej trestnej veci za primeraný.

Vo vzťahu k obžalovaným uvádzanej potrebe posúdenia jeho konania ako konania v nutnej obrane
uvádza, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by úder obžalovaného bol dôsledkom akéhokoľvek
útoku (poškodeného) voči obžalovanému, či hrozby takéhoto útoku. Výsledky vykonaného dokazovania
navyše preukazujú, že po prvotnej slovnej hádke došlo k podávaniu rúk medzi zúčastnenými osobami
a až následne k úderu obžalovaného päsťou. Nestotožňuje sa preto s argumentom o aplikovateľnosti

ustanovenia § 25 ods. 1 Tr. zák. na skutkové okolnosti predmetnej trestnej veci. V tomto smere
nepovažuje za relevantné ani telesné predispozície poškodeného, na ktoré v odôvodnení svojho
odvolania poukazuje obžalovaný, keďže prvotný útok prišiel práve zo strany obžalovaného.

Vykonaným znaleckým dokazovaním bol potvrdený mechanizmus vzniku zranení (zhodujúci sa s

výpoveďami svedkov), intenzita útoku, ktorú si spôsobené zranenia vyžadujú, či samotný charakter
spôsobených zranení a ich dopad na bežný život poškodeného, na základe čoho je možné vzniknutý
následok na zdraví poškodeného v spojení s ďalšími vykonanými dôkazmi posúdiť ako ťažkú ujmu na
zdraví v podobe poruchy zdravia trvajúcej dlhší čas.

Vychádzajúc z okolností skutku taktiež zastáva názor, že posudzovaným skutkom boli naplnené aj znaky
skutkovej podstaty prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák. V tejto
súvislosti uvádza, že výsledky vykonaného dokazovania umožňujú posudzovaný skutok vyhodnotiť ako
konanie hrubo narušujúce verejný poriadok a vyznačujúce sa zjavne neúctivým a nedisciplinovaným
postojom obžalovaného k pravidlám občianskeho spolunažívania, a teda ako výtržnosť.

Uvedené vyplýva okrem samotného spôsobu spáchania činu aj z ďalších súvisiacich okolností,
preukazovaných napr. aj výpoveďou svedka H. B., ktorý na hlavnom pojednávaní uviedol, že
obžalovaného bolo bezprostredne po údere do tváre poškodeného upokojovať, pričom jeho správanie
bolo sprevádzané kričaním na uvedeného svedka a poškodeného a zároveň aj vyhrážkami smrťou,

z čoho možno taktiež vyvodiť, že konaním obžalovaného v súhrne došlo aj k narušeniu záujmu
chráneného ustanovením § 364 Tr. zák.

Opodstatnenosť právnej kvalifikácie skutku aj podľa § 364 ods. 2 písm. c) Tr. zák. je daná skutočnosťou,
že obžalovaný jednak dostatočne poznal osoby, s ktorými v predmetný večer trávil čas (B. J. a I. C.),

pričom v prípade ďalšej z prítomných osôb (H. B.) o okolnosti, že ide o osobu mladšiu ako 18 rokov,
vedieť mal a mohol. V zmysle § 18 ods. 1 písm. b) Tr. zák. teda bolo potrebné prihliadnuť na prítomnosť
(skupiny) týchto maloletých osôb na mieste činu ako na okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej
sadzby.

Záverom uvádza, že žiadne z kritérií obsiahnutých v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zák. podľa jeho názoru
neodôvodňuje posúdenie konania obžalovania ako činu nepatrnej závažnosti.

S poukazom na vyššie uvedené preto navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach odvolanie obžalovaného
podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Na podklade odvolania obžalovaného krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre
rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel
tak ku správnym a právnym záverom.V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne
a zreteľne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia

a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne vysporiadal aj
s obhajobou obžalovaného.

Krajský súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej rozhodnutie
okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto právneho názoru

krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor a právny záver
okresného súdu.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal
žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že obžalovaný sa dopustil konania tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, rovnako tak nemal žiadne pochybnosti o určení druhu trestu

a jeho výmery a keďže sa so závermi okresného súdu stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné
v podrobnostiach poukazuje.

Na základe vykonaného dokazovania nemal ani krajský súd žiadne pochybnosti o právnom závere
okresného súdu, že obžalovaný ako trestne zodpovedný subjekt naplnil všetky zákonom stanovené

znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c) Tr. zák. a prečinu
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák., pretože sa tohto konania dopustil na
mieste verejnosti prístupnom a tento čin spáchal za prítomnosti skupiny osôb mladších ako 18 rokov.
Obžalovaný fyzicky napadol poškodeného a spôsobil mu poškodenie zdravia, ktoré si vyžiadalo lekárske
vyšetrenie a následné liečenie, kde bol preukázateľne sťažený obvyklý spôsob života poškodeného

v trvaní najmenej 49 dní, dĺžka liečby práceneschopnosti a s tým súvisiace obmedzenie obvyklého
spôsobu života boli vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnené v znaleckom posudku vypracovaného
znalcom MUDr. Hrubalom, ktorý bol vypočutý aj na hlavnom pojednávaní.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaného zo spáchania trestného činu usvedčujú

predovšetkým výpoveď poškodeného, vypočutých svedkov H. B., B. J. a I. C., z výpovedí ktorých
nepochybne vyplýva spôsob konania obžalovaného, priebeh fyzického útoku a jeho lokalizácia
zodpovedajúcaspôsobenémuzraneniu.Vneposlednomradevyplývazvýpovedísvedkovajskutočnosť,
že útoku na telesnú integritu poškodeného predchádzal verbálny konflikt medzi obžalovaným
a poškodeným, ku ktorému došlo pred samotným fyzickým kontaktom.

Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí dôsledne vysporiadal vykonaným dokazovaním aj s obranou
obžalovaného, ktorú uviedol aj v odôvodnení odvolania, že konal v rámci nutnej obrany, pretože žiadne
skutočnosti nesvedčia o tom, že by obžalovaný odvracal priamo hroziaci a bezprostredný útok zo strany
poškodeného.

V súlade s vykonaným dokazovaním sa okresný súd vysporiadal aj s vedomosťou obžalovaného o veku
osôb, ktoré boli na mieste incidentu a taktiež s dĺžkou liečby, práceneschopnosti a s tým súvisiacimi
obmedzeniami obvyklého spôsobu života poškodeného.

Pokiaľ ide o uložený trest krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu, ktorý
pri určovaní druhu trestu a jeho výmery vychádzal z ust. § 34 Tr. zákona, zohľadnil pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a uložil obžalovanému trest odňatia slobody na
dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby s podmienečným odkladom výkonu uloženého trestu
a probačným dohľadom za súčasného uloženia primeraných obmedzení.

Správny a v súlade so zákonom a vykonaným dokazovaním je aj výrok o povinnosti nahradiť
spôsobenúškodupoškodenémuJ.K.,akoajZdravotnejpoisťovniDôvera,pretožepoškodenísináhradu
spôsobenej škody riadne a včas uplatnili a táto výška škody bola v celom rozsahu poukázaná a aj podľa
názoru krajského súdu neprichádza do úvahy žiadna miera spoluzavinenia zo strany poškodeného.

Podľa § 52 ods. 1 Tr. zák., ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život, dodržiaval podmienky
probačného dohľadu a splnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil, inak nariadi
nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby.To boli dôvody, pre ktoré sa rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.