Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Svk/21/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6020200331
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:6020200331.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

BenczovejačlenovsenátuJUDr.MichalaDzurdzíka,PhD.(sudcaspravodajca)aJUDr.ZuzanyŠabovej,
PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14,
851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, zast. Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom
Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691 proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica,
Odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 5943/1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti:
Continental Automotive Systems Slovakia s.r.o., so sídlom Cesta ku Continentalu 8950/1, 960 01 Zvolen
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OVBP2-2020/017043-002 zo dňa 12. júna

2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 71S/9/2020
zo dňa 28.10.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta.
II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
III. Žalovanému a ďalšiemu účastníkovi sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom
1. Napadnutým rozsudkom spis. zn. 71S/9/2020 zo dňa 28.10.2021 Krajský súd v Banskej
Bystrici postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj

„SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-
OVBP2-2020/017043-002 zo dňa 12. júna 2020. Týmto rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie
žalobcu a potvrdil rozhodnutie Mesta Zvolen č.: SÚ 2257/2019-Če-rozh. zo dňa 16.03.2020.
Prvostupňovým rozhodnutím stavebný úrad podľa § 81 Stavebného zákona povolil užívanie stavby
povolenej pod názvom: Výrobný areál Continental Zvolen - Rozšírenie priestorov v závode - Objekt: SO
01 - Výrobno - administratívny objekt - rozšírenie haly montáže, ktorá je podľa Geometrického plánu č.
47418397-050/2019 vypracovaného GEOMAD, s.r.o. Vlkanová dňa 03.05.2019, autorizačne overeného

O.. H. P. dňa 03.05.2019 a úradne overeného Okresným úradom Zvolen, katastrálnym odborom dňa
10.05.2019 pod č. G1-236/2019, umiestnená na pozemku evidencie katastra nehnuteľností register “C“
parc. č. XXXX/X v kat. úz. W..
X. Správny súd predovšetkým v rozsudku konštatoval, že žalobné body sú len všeobecnými námietkami,
ktoré neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu
žalovaného, či k rozhodnutiu stavebného úradu a k dôvodom týchto rozhodnutí. Správny súd
nepredstavuje ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní, nenahrádza teda svojou prieskumnou

činnosťou činnosť orgánu verejnej správy, a preto mu ani nebola zverená kompetencia preskúmať
napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v celom rozsahu. Žalobca vo väčšej
časti správnej žaloby produkoval citácie právnych predpisov a citácie z rôznych rozsudkov súdov,
bez vysvetlenia ich dopadu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, jeho názory na právnu úpravu aspôsob jej aplikácie (bez toho aby sa táto právna úprava týkala preskúmavanej veci, keď zmätočne
poukazoval na územné rozhodnutie a stavebné povolenie, hoci predmetom konania bolo vydanie
kolaudačného rozhodnutia), ďalej žaloba obsahovala konštatovania o nezákonnosti a iné nekonkrétne

žalobné námietky, z formulácie ktorých nebolo zrejmé, o aké konkrétne pochybenie by malo ísť a s
akým následkom pre zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ bolo obsahom jednotlivých žalobných
bodov a námietok prezentovanie vlastných skutkových a právnych záverov žalobcu, ku ktorým dospel
výlučne na základe svojich tvrdení, resp. vyjadrenie všeobecného nesúhlasu so skutkovými a právnymi
závermi žalovaného, tieto samé o sebe nemôžu spôsobovať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

3. Podľa súdu všeobecne formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré z tohto dôvodu možno
považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s hodnotením veci stavebným úradom a
žalovaným, bránia tomu, aby správny súd, viazaný žalobnými bodmi (§ 134 ods. 1 SSP), mohol na ich
základe dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. K dôvodnosti žalobných námietok
nepostačuje, ak žalobca s hodnotením veci žalovaným nesúhlasil bez toho, aby uviedol konkrétne
nedostatky majúce za následok rozpor napadnutého rozhodnutia so zákonom, resp. so zásadami

logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené, nie
sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska
k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, t. j. k otázke, v čom konkrétne
sa žalovaný mýlil pri hodnotení podkladov a pri právnom posúdení veci a z akých dôvodov, pokiaľ
rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí, vo svojej podstate sú takéto námietky len

vyjadrením všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Tvrdenia bez špecifikácie právneho
významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu v konaní o preskúmaní jeho
zákonnosti nepostačujú k tomu, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého
rozhodnutia.
4. Žalobca len všeobecne (t. j. bez konkretizácie na preskúmavané rozhodnutie a preskúmavaný prípad)

poukazoval na ust. § 16a ods. 23 Vodného zákona (bod 18 žaloby), v zmysle ktorého „povoľujúci orgán
nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa povoľuje navrhovaná činnosť bez vydania rozhodnutia v konaní
podľa ods. 13 alebo 21“. Žalobca neuvádzal žiadne konkrétne skutočnosti a argumenty, z ktorých by
bolo možné dospieť k záveru, že stavba, ktorá je predmetom kolaudačného konania, je navrhovanou
činnosťou podľa Vodného zákona. Nestačí pre vyvodenie záveru o nezákonnosti napadnutého

rozhodnutia o povolení užívania stavby, aby žalobca len všeobecne tvrdil, že „územné rozhodnutie je
rozhodnutie, na ktoré sa vzťahuje § 16 ods. 23 Vodného zákona“. Predmetom preskúmavacieho konania
je rozhodnutie o povolení užívania predmetnej stavby, a preto všeobecný odkaz žalobcu, na „územné
rozhodnutie“ je zmätočný a nemôže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ktorým bolo
povolené užívanie predmetnej stavby. Námietka žalobcu tak, ako bola formulovaná v žalobe, má len

všeobecný charakter, nevzťahujúci sa k predmetu preskúmavacieho konania (rozhodnutiu o povolení
užívania stavby), a preto túto námietku správny súd vyhodnotil ako nemajúcu vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia.
5. Za nedostatočné považoval súd tvrdenie žalobcu, že postup prvostupňového orgánu verejnej správy
v časti overujúcej splnenie verejných záujmov ochrany vôd je „zrejme aj v rozpore so zákonom“. Žalobca

zároveň neuviedol, resp. nekonkretizoval žiadne ustanovenie právneho predpisu, z ktorého by pre
prvostupňový orgán verejnej správy (stavebný úrad) vyplývala povinnosť zabezpečiť pred vydaním
rozhodnutia o povolení užívania predmetnej stavby rozhodnutie podľa § 16a Vodného zákona. Z ust.
§ 81 ods.1 Stavebného zákona vyplýva pre prvostupňový orgán verejnej správy povinnosť skúmať, či
sa stavba uskutočnila podľa dokumentácie overenej stavebným úradom v stavebnom konaní a či sa

dodržali zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky určené v územnom
rozhodnutí a v stavebnom povolení. Ďalej skúmať, či skutočné realizovanie stavby alebo jej užívanie
nebude ohrozovať verejný záujem, predovšetkým z hľadiska ochrany života a zdravia osôb, životného
prostredia, bezpečnosti práce a technických zariadení.
6. Prvostupňový orgán verejnej správy (stavebný úrad) v preskúmavanom prípade postupoval v súlade

s ustanovením § 82 ods. 1 a 4 Stavebného zákona. Povinnosti vyplývajúce z cit. ustanovení Stavebného
zákona stavebný úrad dodržal. Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na ust. § 38a Stavebného zákona v
spojení s § 16a ods. 23 Vodného zákona, tento poukaz je nenáležitý, pretože predmetom preskúmania
nie je územné konanie, ani územné rozhodnutie, ale kolaudačné konanie a rozhodnutie o povolení
užívaniastavby(kolaudačnérozhodnutie),naktorésaneaplikujeust.§38aStavebnéhozákona.Žalobca

zároveňktvrdeniamuvedenýmvžalobeneuviedolžiadnuargumentáciu,resp.neuviedol,akývplyvmajú
ním uvedené skutočnosti na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, navyše keď v žalobe opäť zmätočne
poukazoval na „stavebné povolenie“, ako na posledné rozhodnutie v rámci povoľovacieho konania, hoci
predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie o povolení užívania stavby.7. K namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej správny súd uviedol, že je nedôvodná.
Pokiaľ žalobca namietal, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy je
neprimerane všeobecné a nespĺňajúce podmienky judikatúry NS SR na riadne odôvodnenie rozhodnutia

v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku, túto námietku považoval správny súd za všeobecnú, pretože
neobsahuje žiadnu skutkovú, ani právnu argumentáciu vzťahujúcu sa konkrétne na prvostupňové
rozhodnutie orgánu verejnej správy v preskúmavanej veci. Pokiaľ žalobca namietal, že v prvostupňovom
rozhodnutí i v napadnutom rozhodnutí žalovaného absentuje akákoľvek správna úvaha a že
rozhodnutie žalovaného nespĺňa náležitosti pre riadne odôvodnenie rozhodnutia, správny súd aj túto

námietku považoval za nedôvodnú, všeobecnú a nemajúcu oporu v odôvodnení tak prvostupňového
rozhodnutia i napadnutého rozhodnutia žalovaného. Pokiaľ žalobca považoval rozhodnutie žalovaného
za nesprávne a uviedol, že sa nestotožnil s tým, že žalovaný prihliadol a vyhodnotil všetky stanoviská
doručené v priebehu „zisťovacieho konania“, pretože sa s pripomienkami žalobcu náležitým spôsobom
nevysporiadal, správny súd považoval aj túto dielčiu námietku za nedôvodnú, všeobecnú, nekonkrétnu
a nemajúcu oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu žalobcu

s tým, ako sa žalovaný vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, t. j. že s vysporiadaním
sa s odvolacími námietkami žalovaným žalobca nesúhlasí, nespôsobuje nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Správny súd sa ďalej odvolával na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR a ESĽP.
II. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko žalovaného
a) kasačná sťažnosť

8. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len
„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP.
9. V rámci argumentácie k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu poukázal na svoju činnosť
a ciele ako ekologickej organizácie, na svoje východiská a názory vo vzťahu k činnosti jeho organizácie
a ochrane životného prostredia. Tiež sa vyjadril k činnosti bývalého ministra hospodárstva SR a činnosti

bývalého ministra životného prostredia SR. V rámci všeobecných východísk sťažovateľ poukázal na
práva garantované Aarhuským dohovorom, ako aj na právo na priaznivé životné prostredie v zmysle
Ústavy Slovenskej republiky. Namietal, že krajský súd svojou rozhodovacou praxou porušuje jeho
ústavné práva, a to tým, že sa jeho správnymi žalobami zaoberá povrchne a predpojato.
10. V predmetnej veci videl sťažovateľ nesprávne právne posúdenie najmä vo vzťahu k aplikácii

jednotlivých ustanovení vodného zákona. Uviedol, že správny orgán nepostupoval v súlade s § 73
ods. 21 vodného zákona, ako aj v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/60/
ES zo dňa 23.10.2000, ktorou sa stanovuje rámec pro činnosť Spoločenstva v oblasti vodní politiky
(ďalej jen „smernica 2000/60/ES“). V tomto smere odkázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie C-461/13 (Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland), z ktorého podľa sťažovateľa vyplýva

povinnosť členských štátov nepovoliť stavbu, ktorá nebola overená na plnenie záujmov ochrany vôd
podľa smernice 2000/60/ES. Uviedol, že do slovenského právneho poriadku bola táto povinnosť
stanovená § 16a a § 6 - § 11 vodného zákona.
11. Ďalej namietal porušenie práva na prístup na informácie podľa Aarhuského dohovoru (najmä čl. 4
ods. 1 a 2 dohovoru) ako aj porušenie práva na oboznámenie sa účastníka konania s podkladmi, na

základe ktorých bolo vydané rozhodnutie (porušenie § 23 ods. 1 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku).
Rovnako poukázal na judikatúru vo vzťahu k zasielaniu podkladov, na základe ktorých je rozhodnutie
vydané a nesprávny výklad, že nepreukázal záujem o životné prostredie spolu s odkazom na nález
Ústavného súdu SR III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016. Výklad správneho súdu považoval za umelé
vytváranie prekážok. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil žalobný

bod ohľadom namietanej arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Argumentoval tým, že správny orgán
v danej problematike má povinnosť sa vysporiadať s každým argumentom, ktorý žalobca vo svojom
stanovisku uviedol. Obdobne odvolací správny orgán sa nemôže v priebehu preskúmania rozhodnutia,
ktoré súvisí s ochranou základných práv a slobôd uchýliť len ku konštatovaniu, že všetky námietky sú
v celom rozsahu nedôvodné a nesúvisiace, bez akéhokoľvek ďalšieho priblíženia v tomto rozhodnutí.

Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa náležitostí odôvodnenia - sp.
zn. 10Sža/15/2011, sp. zn. 5Sžo/132/2015, sp. zn. 5Sžo/11/2013, sp. zn. 1So/115/2010.
12. Sťažovateľ tvrdil, že správny súd sa ani nezaoberal, či bolo zo strany správnych orgánov
postupované v zmysle princípov dobrej správy, ale skúmal činnosť sťažovateľa namiesto preskúmania
napadnutého rozhodnutia. V závere požiadal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, aby sa podľa

článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie obrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, či
výklad práva, ktorý nevyžaduje primárne posúdenie vplyvu na vody a neaplikuje eurokonformný výklad
vo vzťahu so smernicou o vodách, je v súlade s právom Európskej únie.
b) stanovisko žalovaného a ďalšieho účastníka13. Žalovaný sa písomne k obsahu kasačnej sťažnosti nevyjadril.
14. Ďalší účastník vo svojom vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku a
vec bola správne posúdená.

III. Konanie pred kasačným súdom
15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej
sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň
vyhláseniarozhodnutiabolzverejnenýminimálne5dnívoprednaúradnejtabulianainternetovejstránke

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s
§ 452 ods. 1 SSP.
IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal
16. Podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby
majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc
o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom.

17. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k
spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
18. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.
19. Podľa § 47 ods. 1, 2, 3 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v plnom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ

sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu;
lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako
sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

20.Podľa§78ods.1,2Stavebnéhozákona(1)Účastníkmikolaudačnéhokonaniasústavebník,vlastník
stavby, ak nie je stavebníkom a vlastník pozemku, na ktorom je stavba umiestnená. Ak stavebný úrad
zlúči s kolaudačným konaním konanie o zmene stavby pred dokončením, sú účastníkmi konania aj tí
účastníci stavebného konania, ktorých by sa zmena mohla dotýkať.
21. Podľa § 81 ods. 1,2,3,4 Stavebného zákona, v kolaudačnom konaní stavebný úrad najmä skúma,

či sa stavba uskutočnila podľa dokumentácie overenej stavebným úradom v stavebnom konaní a či sa
dodržali zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky určené v územnom
rozhodnutí a v stavebnom povolení. Ďalej skúma, či skutočné realizovanie stavby alebo jej užívanie
nebude ohrozovať verejný záujem, predovšetkým z hľadiska ochrany života a zdravia osôb, životného
prostredia, bezpečnosti práce a technických zariadení. Ak v priebehu uskutočňovania stavby dôjde k

zmene technických predpisov, podľa ktorých bola spracovaná projektová dokumentácia, prihliada na ne
stavebný úrad len vtedy, pokiaľ sa ich ustanovenia vzťahujú aj na stavby projektované a uskutočňované
pred ich účinnosťou. Ak stavebný úrad pri kolaudačnom konaní zistí na stavbe závady brániace jej
užívaniu, určí lehotu na ich odstránenie a preruší konanie. S kolaudačným konaním sa môže spojiť
konanieozmenestavby(§68),pokiaľsaskutočnérealizovaniepodstatneneodchyľujeoddokumentácie

overenej stavebným úradom v stavebnom konaní.
22. Podľa § 82 ods.1,2,3,4,5 Stavebného zákona, kolaudačným rozhodnutím sa povoľuje užívanie
stavby na určený účel, a ak je to potrebné, určia sa podmienky užívania stavby. V kolaudačnom
rozhodnutí môže stavebný úrad určiť podmienky vyplývajúce zo všeobecných technických požiadaviek
na výstavbu, odstránenie drobných nedostatkov skutočného realizovania stavby zistených pri

kolaudačnom konaní a určiť primeranú lehotu na ich odstránenie. Môže tak urobiť iba v prípade, že ide
o nedostatky, ktoré neohrozujú zdravie a bezpečnosť osôb a nebránia vo svojom súhrne riadnemu a
nerušenému užívaniu stavby na určený účel; inak kolaudačné rozhodnutie nevydá. Ak ide o nebytovú
budovu, stavebný úrad v podmienkach podľa odseku 2 určí lehotu, do ktorej je stavebník povinný
predložiť energetický certifikát kolaudovanej budovy; táto lehota nesmie byť dlhšia ako šesť mesiacov.

V podmienkach užívania stavby stavebný úrad podľa druhu a účelu stavby uloží najmä vyznačenie
drobných odchýlok do overenej dokumentácie stavby, ktoré stavebný úrad vzal na vedomie, a ďalšie
povinnosti na zabezpečenie verejných záujmov, na ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, na
zabezpečenie záujmov starostlivosti o životné prostredie, bezpečnosť a ochranu zdravia ľudí, požiarnubezpečnosť a zabezpečenie prístupu osobám s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. Ak sa
má stavba užívať ako prevádzkáreň, je kolaudačné rozhodnutie zároveň osvedčením, že prevádzkáreň
je spôsobilá na prevádzku.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
23. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho
spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Je zároveň potrebné uviesť,
že kasačná sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu jej podanie

je koncipované na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovateľ
namietal dôvody kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP.
24. Kasačný súd uvádza, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť, ale jej obsah bol na
mnohých miestach neurčitý a s prejednávanou vecou zjavne nesúvisiaci. Kasačný súd sa nemohol
zaoberať vágne formulovanými generálnymi výhradami sťažovateľa, že sa jeho námietkami nezaoberal
správny súd. Kasačná sťažnosť musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože kasačnému

súdu nepatrí úloha namiesto sťažovateľa vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany správneho
súdu. Zároveň pri posudzovaní námietok sťažovateľa je nevyhnutné uviesť, že v kasačnej sťažnosti
zjavne absentuje vymedzenie uplatneného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP spôsobom,
ako to vyžaduje § 440 ods. 2 SSP. Z kasačnej sťažnosti nemožno zistiť aké konkrétne právne
posúdeniesprávnehosúdupovažujesťažovateľzanesprávneazároveň,logicky,absentujeajakákoľvek

sťažovateľova argumentácia ohľadom toho, v čom má spočívať nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Ako je zrejmé aj z citovanej odbornej literatúry, dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm.
g) SSP musí byť v kasačnej sťažnosti riadne vymedzený. Nestačí, keď sťažovateľ formálne uvedie,
že uplatňuje tento dôvod (odkazom na príslušné zákonné ustanovenie), ale v kasačnej sťažnosti musí
jasne vymedziť, ktorú relevantnú právnu otázku považuje zo strany správneho súdu za nesprávne

vyriešenú a v čom konkrétne má nesprávnosť riešenia spočívať. Kasačná sťažnosť je tak v podstatnej
častineprípustná,nakoľkodôvodpodľa§440ods.1písm.g)SSPniejevkasačnejsťažnostivymedzený
predpísaným spôsobom.
25. Bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal súd reagovať na každé
jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala

predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu
tomuto názoru konkurujúcu. Súčasne kasačný súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti
vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia
správnych orgánov a krajských súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení
s právnymi názormi krajského súdu. Kasačná sťažnosť sťažovateľa je do podstatnej miery formulovaná

vo všeobecnej rovine, pričom značná časť kasačnej sťažnosti nesmerovala adresne voči napadnutému
rozsudku alebo preskúmavaným rozhodnutiam orgánov verejnej správy, ale venovala sa všeobecne
vzneseným námietkam voči činnosti konkrétnych orgánov a ich vrcholných predstaviteľov (nie však
správnych orgánov konajúcich v predmetnej veci), pričom súvis týchto námietok s predmetnou vecou
nebol sťažovateľom kvalifikovane špecifikovaný.

26. Sťažovateľ opakovane a v rôznych veciach pred kasačným súdom namieta nesprávnu aplikáciu
vodného zákona. Odvoláva sa pritom na ust. § 16a, § 6 až § 11, § 73 ods. 21 vodného zákona
a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2000/60/ES zo dňa 23.10.2000. Zároveň odkazuje na
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-461/13 (Bund für Umwelt und Naturschutz Deutschland), z
ktoréhopodľasťažovateľavyplývapovinnosťčlenskýchštátovnepovoliťstavbu,ktoránebolaoverenána

plneniezáujmovochranyvôdpodľasmernice2000/60/ES.Kpredmetnejnámietkesaužvyjadrilkasačný
súd napr. vo veci vedenej pod spis. zn. 4Svk/2/2023 (obdobne sp. zn. 6Svk/6/2022), kde konštatoval, že:
27. „V súlade s právnym posúdením krajského súdu, kasačný súd poukazuje na znenie § 16
ods. 10 vodného zákona, ktoré je nosnou normou určujúcou, kedy je dôvod na postup podľa §16a
vodného zákona. Ustanovenie § 16 ods. 10 vodného zákona v znení platnom v čase vydania

napadnutého rozhodnutia jednak vymedzilo legálnu definíciu pojmu „navrhovaná činnosť“ v zmysle
vodného zákona [„...trvalo udržateľné rozvojové činnosti človeka alebo ich zmeny, zmeny fyzikálnych
vlastností útvaru povrchovej vody alebo zmeny úrovne hladiny útvarov podzemnej vody (ďalej len
„navrhovaná činnosť“)“...], ale zároveň určilo pre osobu povinnosť postupovať podľa § 16a, a to
konkrétne pred podaním návrhu na začatie konania o povolení navrhovanej činnosti („...je pred

podaním návrhu na začatie konania o povolení navrhovanej činnosti povinná postupovať podľa §
16a“). Inak povedané, povinnosť postupovať podľa § 16a má navrhovateľ len v prípade, ak sa jedná
o navrhovanú činnosť, ktorý obsah pojmu je v predmetnom ustanovení aj definovaný. Z uvedeného
dôvodu sťažovateľova argumentácia zneniami ustanovení § 16a ods. 23 a §73 ods. 10 vodného zákonanie je relevantná, pretože tieto sú aplikované len v prípade, ak je naplnená hypotéza normy § 16 ods. 10
vodného zákona - teda ak sa povoľuje navrhovaná činnosť, ktorej definícia je v § 16 ods. 10 vodného
zákona vymedzená“.

28. „Čo sa týka ustanovenia §73 ods. 10 vodného zákona, toto nemožno izolovane vykladať tak, ako
to tvrdil sťažovateľ (že zakladá povinnosť v zásade pri každom územnom konaní vydať rozhodnutie
podľa § 16a vodného zákona). Pri aplikácii systematického výkladu je zrejmé, že sa jedná o normu
procesnoprávnu, keď § 73 s názvom „postup v konaní“ je súčasťou deviatej časti vodného zákona -
osobitosti konania. Znenie §73 ods. 10 vodného zákona upravuje časový postup pri územnom konaní

o navrhovanej činnosti, t. j. činnosti definovanej v § 16 ods. 10 vodného zákona. Jeho aplikácia však
nastáva len pri naplnení hypotézy § 16 ods. 10 vodného zákona. Z obdobných dôvodov neobstojí ani
poukaz sťažovateľa na prechodné ustanovenie § 80e ods. 1 vodného zákona, ktorý upravuje časovú
pôsobnosť pre aplikáciu § 16a vodného zákona, pričom aj toto ustanovenie používa pojem „navrhovaná
činnosť“, ktorého obsah vymedzuje § 16 ods. 10 vodného zákona“.
29. „Kasačný súd je toho názoru, že výklad uvedený krajským súdom je v súlade aj s teleologickým

a historickým výkladom tejto normy. Ustanovenie § 16a a § 16 ods. 10 vodného zákona bolo do
tohto právneho predpisu inkorporované zákonom č. 51/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa
zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení

zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov. V zmysle
dôvodovej správy k predmetnému zákonu, možnosť posúdenia zhoršenia stavu vodného útvaru a
vydania rozhodnutia o splnení podmienok podľa § 156 ods. 6 písm. b) vodného zákona orgánom štátnej
vodnej správy vychádza z implementácie čl. 4 ods. 7 smernice 2000/60/ES. Zákonodarca v dôvodovej
správe k predmetnému zákonu uviedol: „Každú novú trvalo udržateľnú rozvojovú činnosť človeka,

ktorá môže mať vplyv na útvary povrchových vôd alebo podzemných vôd, treba posúdiť z hľadiska
jej vplyvu na dosiahnutie environmentálnych cieľov. Ide napríklad o stavby protipovodňových opatrení,
vodných elektrární, prístavov, ciest a diaľnic, mostov, tunelov, železníc, melioračných zariadení.“ Znenie
ustanovenia § 16 ods. 10 a § 16a vodného zákona bolo neskoršou právnou úpravou precizované na
možnosť uplatnenia výnimky z environmentálnych cieľov a postup orgánov zákonu č. 516/2021 Z. z.,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách
a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Aj v tomto prípade zákonodarca v dôvodovej
správe uviedol príklady činností, ktoré podliehajú postupu podľa § 16a vodného zákona. Takýmito
činnosťami sú podľa zákonodarcu najmä projekty priamo súvisiace s vodným hospodárstvom (úprava,

zmena alebo zriaďovanie koryta vodného toku, ochrana pred povodňami, projekty na akumuláciu a
zadržiavanie vôd vodné elektrárne, odbery podzemných vôd v množstve od 1 250 m3 mesačne alebo
15 000 m3 ročne, odkrytie hladiny podzemných vôd v dôsledku ťažby) a projekty na rozvoj a budovanie
infraštruktúry (cestnej, železničnej, vodnej vrátane ostatných líniových stavieb)“.
30. Obdobne vykladal ustanovenie § 16 ods. 10 v spojení s § 16a senát 6S kasačného súdu v rozsudku

sp. zn. 6Svk/6/2022 zo dňa 28.02.2023, v ktorom uviedol, „že kľúčovým pojmom na účely možného
postupu a splnenia podmienok podľa § 16a zákona č. 364/2004 Z. z. je pojem „navrhovaná činnosť“,
ktorá musí byť v súlade s environmentálnymi cieľmi spočívajúcimi v zabezpečení ochrany vôd a jej trvalo
udržateľného využívania, a ktoré sú stanovené jednak pre útvary povrchových vôd, útvary podzemných
vôd a jednak pre chránené územia“. Kasačný súd dodáva, že v predmetnej námietke sťažovateľ

právne relevantným spôsobom neosvedčil dôvod, prečo by orgánu verejnej správy vyplývala povinnosť
zabezpečiť pred vydaním rozhodnutia o povolení užívania predmetnej stavby rozhodnutie podľa § 16a
vodného zákona. Ako správne poznamenal krajský súd, poukaz sťažovateľa na ust. § 38a Stavebného
zákona v spojení s § 16a ods. 23 vodného zákona bol nenáležitý, pretože predmetom preskúmania nie
je územné konanie, ani územné rozhodnutie, ale kolaudačné konanie a rozhodnutie o povolení užívania

stavby (kolaudačné rozhodnutie), na ktoré sa neaplikuje ust. §38a Stavebného zákona.
31. Kasačný súd nevyhodnotil ako relevantnú ani námietku, ktorá sa týkala žiadosti žalobcu o
oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia spolu so žiadosťou žalobcu o zaslanie fotokópie spisu s
odvolaním sa na § 23 Správneho poriadku. Pritom je potrebné uviesť, že sa s ňou riadne vysporiadal
krajský súd s tým, že z ust. § 23 Správneho poriadku nemožno žiadnym výkladom dospieť k tomu, že

orgán verejnej správy má povinnosť na písomnú žiadosť účastníka doručiť mu obsah administratívneho
spisu, resp. elektronickú kópiu administratívneho spisu, resp. jeho častí. Stavebný úrad v Oznámení
o začatí kolaudačného konania riadne oznámil účastníkom konania, že sú zhromaždené podklady pre
vydanie rozhodnutia, resp. označil dôkazy a listiny, ktorých predloženie uložil účastníkovi konania kústnemu pojednávaniu, o termíne konania ktorého bol žalobca preukázateľne a včas oboznámený, ako
ajto,žemôžunahliadaťdotýchtopodkladov,suvedenímmiestaačasu,kedytakmôžeúčastníkkonania
urobiť, ako aj tým, že môže podať námietky v stanovenej lehote. Správny orgán v súlade s § 33 ods.

2 Správneho poriadku umožnil sťažovateľovi uplatňovať svoje práva, preto nemožno prijať záver o ich
porušení a krajskú súd uvedenú námietku náležite vyhodnotil.
32. Sťažovateľ tiež tvrdil, že krajský súd sa jeho vecou zaoberal povrchne. Hoci sťažovateľ formálne
kasačnú sťažnosť odôvodnil len podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, sťažovateľom tvrdené pochybenia
v tejto súvislosti je z materiálneho hľadiska potrebné podradiť pod dôvod v zmysle § 440 ods. 1 písm.

f) SSP. Nepreskúmateľnosť rozsudku je daná v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov
rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno
považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. V tejto
súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že písomné vyhotovenie rozhodnutia obsahuje vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, pričom podstatnú námietku ohľadom § 23 ods. 1, §33 ods. 2
Správneho poriadku, § 16a vodného zákona vyriešil dostatočne a pri ďalších námietkach uviedol, prečo

ich nepovažoval za dostatočne odôvodnené. Správny súd teda postupoval v intenciách ustanovenia
§ 139 ods. 2 SSP, ktoré zakladá povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť a napadnutý
rozsudok spĺňa nevyhnutné limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. V zmysle
ustálenej judikatúry, správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom
konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
správneho súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Vzhľadom
na to, aj túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
33. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť je s
ohľadom na § 440 ods. 1 písm. g) SSP nedôvodná, pretože námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej
sťažnostivyhodnotilakobezpredmetné,ktorénebolispôsobiléspochybniťvecnúsprávnosťrozhodnutia.
Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP, ako nedôvodnú, zamietol.

34. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky najvyšší správny súd konštatuje, že sám nevzhliadol
potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Zároveň zo strany sťažovateľa navrhovaná prejudiciálna
otázka nebola dostatočne konkrétna, keď sa týka jeho všeobecnej námietky, že aplikačná prax v
Slovenskej republike nevychádza z eurokonformného výkladu. Sťažovateľ nevysvetlil, ktoré konkrétne
normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci, resp. ktoré ustanovenie

smernice 2000/60/ES ukladá plošnú a tak široko definovanú povinnosť na vydanie osobitného
rozhodnutia o primárnom posúdení vplyvu na vody. Uvedené nevyplýva ani zo sťažovateľovej
argumentácie rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-461/13, ktorú v kasačnej sťažnosti uviedol
(k tomu pozri aj bod 40 tohto rozsudku). Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je
daný dôvod na iniciovanie konania pred Súdnym dvorom Európskej únie v režime článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie.
35. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167
ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému
náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po
splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych

spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Ďalšiemu
účastníkovi konania trovy kasačného konania nevznikli, preto mu ich kasačný súd v zmysle § 169 SSP
v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal.
36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2
SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.