Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/67/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615208123
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1615208123.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: PRAPOL, s.r.o.,
IČO: 35 802 588, so sídlom Lamačská cesta 135, Bratislava, zastúpeného: Weis & Partners s.r.o., IČO:
47 234 776, so sídlom Priemyselná 1/A, Bratislava proti žalovaným: 1/ A. B., nar. X.X.XXXX, bytom
C., 2/ D. D., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXXX/XXX, C., 3/ D. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. H. X a 4/

F. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XXX, C., zastúpený: JUDr. Jozef Podoba, advokát, so sídlom
Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom o zaplatenie 5 677,60 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného 3/ a 4/ proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 22.10.2019, č.k. 5C/1163/2015-151,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalovaného 4/ proti výroku II. rozsudku sa o d m i e t a.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v zostávajúcej napadnutej časti z r u š u j e a vec sa v r a c i a
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieuložilžalovaným3/a4/povinnosťzaplatiťžalobcovisumu
2 838,70 eur spoločne a nerozdielne s tým, že žalovanému 3/ sa povoľuje žalovaná suma splácať v
mesačných splátkach po 147 eur počnúc od mesiaca november 2019 do zaplatenia, vždy do posledného

dňa v príslušnom mesiaci pod stratou výhody splátok (výrok I.). Žalovanému 4/ uložil povinnosť zaplatiť
žalovanú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), konanie voči žalovaným 1/ a 2/
zastavil, a to v časti o zaplatenie 2 838,70 eur (výrok III.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100%, o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok IV.).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ustanovením § 420 ods. 1, 3, § 438 ods.

1, 2 a vecne tým, že z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaní 1/ až 4/ boli odsúdení rozsudkom
Okresného súdu Malacky zo dňa 7.5.2015, sp. zn. 3T/26/2015-1548 za spáchanie zločinu krádeže podľa
§ 212 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona
preto, lebo dňa 2.10.2014 v presne nezistenom čase obvinený A. B., F. I., D. D. a D. F. odcudzili jednu
paletu s obsahom 80 ks klíma kompresorov, tým spôsobom, že obvinený D. F. ako vodič prepravnej
spoločnosti PRAPOL, s.r.o. so sídlom Lamačská cesta 135, Bratislava naložil v skladových priestorov

spoločnosti Duvenbeck Slovensko, s.r.o. v Lozorne vopred určený počet paliet klíma kompresorov do
nákladného motorového vozidla s EČV: J. XXXXX s návesom EČV: J. XXXXX patriaceho spoločnosti
PRAPOL, s.r.o. za účelom ich prepravy do cieľovej destinácie mimo územia Slovenskej republiky,
tieto vyviezol z objektu spoločnosti Duvenbeck Slovensko, s.r.o. v Lozorne, potom po predchádzajúcej
dohode s obvineným A. B. a za vopred dohodnutú finančnú odmenu zastavil na vopred dohodnutom
mieste v Malackách na Priemyselnej ulici, kde s F. I. spoločne preložili jednu paletu klíma kompresorov

do motorového vozidla zn. K. L. s EČV: G. D., ktoré F. I. za účelom jeho použitia pri krádeži poskytol
D. D., následne F. I. odovzdal D. F. vopred dohodnutú finančnú odmenu vo výške 1 900 eur, ktorúmu na tento účel predtým odovzdal D. D. s tým, že D. F. so zvyšným nákladom pokračoval v ceste do
cieľovej destinácie v meste M. v Nemeckej spolkovej republike a F. I. odcudzenú paletu po dohode s D.
D. odviezol na E. N. O. XXX K. C., čím poškodenej spoločnosti PRAPOL, s.r.o. spôsobil škodu vo výške

5 678 eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že bolo preukázané, že žalovaní 1/ až 4/ konali protiprávne,
keďže boli uznaní za vinných zo spáchania trestných činov a boli odsúdení, pričom v ich prípade išlo
o spoločnú zodpovednosť viacerých škodcov zodpovedajúcich podľa § 420 Občianskeho zákonníka za
spôsobenú škodu, keďže ich činnosť viedla k vzniku jedného škodlivého následku. Prvoinštančný súd
ďalej uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ spôsobenú škodu žalobcovi uhradili a žalovaný 3/ pohľadávku žalobcu

uznal a zaviazal sa uhradiť ju v splátkach. Vyvodil, že z konania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný
4/ spolu s ďalšími žalovanými zavinili žalobcovi škodu. Z obsahu zápisnice o výsluchu poškodenej
organizácie Volkswagen Slovakia, a.s. zo dňa 22.12.2014 v konaní KR PZ v Bratislave pod ČVS:
KRP-359/1-VYS-BA-2014 súd prvej inštancie zistil, že jeden klíma kompresor typ XXXXXXXXXX má
nákupnú cenu 70,97 eur (predajnú 829,43 eur), 80 ks klíma kompresorov má potom hodnotu (nákupnú)
5 677,60 eur. Zástupca spoločnosti Volkswagen Slovakia, a.s. vo svojej výpovedi v trestnom konaní

uviedol, že veci zaistené v rámci trestného konania už pre spoločnosť nemajú žiadnu hodnotu, nakoľko
sa už nedajú použiť vo výrobnom procese a v prípade ich vrátenia nebudú môcť byť použité a budú
zničené, nakoľko z hľadiska pravidiel posudzovania kvality nie je možné takéto súčiastky použiť na
montáž. V konaní pred súdom prvej inštancie štatutárny zástupca žalobcu potvrdil, že žalobcovi boli
vydané odcudzené klíma kompresory a doteraz sú v ich držbe, nemajú však možnosť využiť ich. Žalobca

ako prepravná firma, ktorá na základe rámcovej zmluvy vykonávala prepravnú činnosť pre spoločnosť
Volkswagen, a.s. nebola vlastníkom prepravovaného tovaru, bola iba oprávneným držiteľom počas
prepravy, pričom odberateľ tovaru (Volkswagen, a.s.) žalobcovi nezaplatil v konkrétnom prípade sumu v
hodnote nedodaných 80 ks klíma kompresorov typu 5K0820803A. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalobcovi vznikla škoda v uplatňovanej výške 5 677,60 eur, keďže v prípade žalovaných sú splnené

všetky predpoklady zodpovednosti za škodu a žalobca preukázal výšku vzniknutej škody, preto žalobe
vyhovel. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Cs.p. a
vzhľadom k tomu, že žalobe v časti o zaplatenie 2 838,70 eur vyhovel a zároveň v časti o zaplatenie
sumy 2 838,70 konanie zastavil (keďže žalovaní 1/ a 2/ pohľadávku žalobcu uhradili mimosúdne), bol
žalobca plne úspešný, vzniklo mu právo na náhradu 100% jeho účelne vynaložených trov.

3. Žalovaný 4/ podal proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, že
je osobou vykonávajúcou trest odňatia slobody v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, ktorá by sa mala
predvolávať na pojednávanie prostredníctvom ústavu na výkon trestu odňatia slobody, a to spolu so
žiadosťou o jej predvedenie. Uviedol, že na pojednávanie dňa 8.10.2019 nebol predvedený, pričom

nebol zastúpený a nedal súdu súhlas, aby sa pojednávalo a konalo v jeho neprítomnosti, čím súd svojim
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému 4/, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal na to, že v priebehu
prvoinštančnéhokonanianamietalskutočnosť,žezostranyžalobcudošlonapojednávanídňa8.10.2019
k podstatnej zmene rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, nakoľko žalobca si v návrhu na

vydanie platobného rozkazu uplatnil istinu vo výške 5 677,60 eur titulom náhrady škody spôsobenej
mu ako vlastníkovi odcudzených vecí (kompresorov), pričom na pojednávaní dňa 8.10.2019 uviedol, že
spoločnosť Volkswagen ako objednávateľ prepravných služieb znížila úhradu za prepravné služby voči
žalobcovi ako prepravnej spoločnosti, a to práve o hodnotu nedodaného tovaru. Mal za to, že v tomto
prípade už ide o regresné právo v zmysle § 440 Občianskeho zákonníka, ktoré nie je právom na náhradu

škody a žalobca už nevystupuje ako poškodený. Tvrdil, že v danom prípade žalobca substancoval
dva rozdielne skutkové základy, ktoré majú aj dva rozdielne právne základy, pričom skutočnosť, že
obidva nároky majú rovnaký predmet plnenia neznamená, že nejde o zmenu žaloby podľa § 140 ods. 1
C.s.p. Súd mal preto podľa jeho názoru povinnosť rozhodnúť o zmene žaloby, z odôvodnenia rozsudku
však vyplýva, že súd pokračoval v konaní na podklade pôvodnej žaloby, čím svojim postupom zaťažil

konanie vadou zmätočnosti. Poukázal aj na to, že v priebehu konania namietal nezrozumiteľnosť žaloby
s poukazom na protichodné skutkové tvrdenia žalobcu. Žalobca totiž na pojednávaní dňa 8.10.2019
tvrdil, že si uplatňuje nárok dopravcu na náhradu toho, čo musel zaplatiť objednávateľovi prepravy za
čiastočnú stratu zásielky (čo je zodpovednosť dopravcu podľa čl. 17 dohovoru o prepravnej zmluve v
medzinárodnej cestnej nákladnej doprave), na druhej strane však konateľ žalobcu tvrdil, že si uplatňuje

nárok na náhradu škody ako vlastník kompresorov vo výške obstarávacích nákladov. Poukázal na to, že
v podaní zo dňa 14.10.2019 navrhol, aby súd vyzval žalobcu na upresnenie a doplnenie žaloby, nakoľko
je zrejmé, že si žalobca svojimi skutkovými tvrdeniami odporuje a je neprípustné, aby si žalobca popri
sebe mohol uplatniť voči žalovaným nárok na náhradu škody ako vlastník veci podľa § 420 Občianskehozákonníka a zároveň regresný postih dopravcu podľa § 440 Občianskeho zákonníka. Podľa jeho názoru
išlo o vadu konania (žaloba nespĺňala kvalitatívne kritériá, nenáležité vecné odôvodnenie nároku), ktorá
bola odstrániteľná postupom podľa § 129 C.s.p., súd však sám určil predmet sporu, hoci tento zásadne

určuje žalobca. Uviedol, že predpoklady zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka
a predpoklady na uplatnenie všeobecného regresného postihu podľa § 440 Občianskeho zákonníka
nie sú totožné, žalovaným tak bola zo strany súdu upretá možnosť uplatniť náležité všetky prostriedky
procesnej obrany a došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní a práva žalovaného na spravodlivý
súdny proces. Za zmätočný považoval postup súdu prvej inštancie pri zastavení konania. Uviedol, že z

rozhodnutia vyplýva, že žalobca zobral žalobu späť voči žalovaným 1/ a 2/, ktorí mu uhradili požadovanú
sumu a náhradu trov konania a že žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 2 838,70 eur. Poukázal
na to, že ako žalovaný má právo vedieť, čo je predmetom konania a akú sumu uhradili žalovaní 1/
a 2/. Upozornil, že v bode 15. rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že uplatnenú pohľadávku zaplatil
iba žalovaný 2/, a že iba voči nemu zobral žalobca žalobu späť. V tejto súvislosti podľa jeho názoru
spôsobuje ešte väčšiu mieru zmätočnosti znenie výroku I. rozsudku, v ktorom absentujú na strane

žalovaných aj žalovaní 1/ a 2/, keďže súd zastavil konanie voči žalovaným 1/ a 2/ iba v časti o zaplatenie
2 838,70 eur. Následne potom vo výroku III. rozsudku absentujú žalovaní 3/ a 4/, nakoľko ak žalovaní
1/ a 2/ zaplatili žalobcovi časť istiny vo výške 2 838,70 eur, tak v tejto časti došlo k splneniu záväzku
aj na strane žalovaných 3/ a 4/, keďže ide o prípad pasívnej solidarity. Podľa jeho názoru došlo k
pochybeniu buď na strane žalobcu, ktorý nesprávne formuloval svoje podanie týkajúce sa späťvzatia

žaloby, alebo pochybil súd pri rozhodnutí, správnosť postupu sa však nedá zistiť ani z odôvodnenia
rozsudku ani zo späťvzatia časti žaloby, keďže toto nebolo doručené žalovanému 4/. Dodal, že ak
žalobca nezobral späť žalobu v časti o zaplatenie 2 838,70 eur aj voči žalovaným 3/ a 4/, mal súd
povinnosťrozhodnúťocelomžalobnompetite,t.j.oistine5677,60eur,t.j.ďalšímvýrokommalzamietnuť
žalobu v časti o zaplatenie 2 839,90 eur. Keďže žalovanému 4/ nebolo doručené späťvzatie časti žaloby,

nie je zrejmé, či žalobca zobral späť žalobu v časti o zaplatenie 2 839,90 eur voči žalovaným 3/ a 4/, kedy
by bolo možné považovať výrok I. rozsudku za správny (na druhej strane však absentuje uznesenie o
zastavení časti konania). V takom prípade podľa jeho názoru mal súd povinnosť doručiť späťvzatie časti
žaloby aj žalovanému 4/ na vyjadrenie, či s ním súhlasí a žalovaný 4/ mal právo vzniesť kvalifikovaný
nesúhlas. Uviedol, že nesúhlasí s nárokom žalobcu v celom rozsahu a aj keď žalovaní 1/ a 2/ uhradili

žalobcovi časť istiny, žalovaný 4/ nesúhlasí so späťvzatím žaloby z dôvodu súvisiaceho rozhodovania
o trovách konania, keď miera konečného procesného úspechu žalobcu v nadväznosti na zavinenie
zastavenia časti konania by svedčila žalobcovi a žalovaný 4/ by bol zaviazaný nahradiť trovy konania
aj z časti istiny, ktorú žalovaní 1/ a 2/ uhradili, preto žalovaný 4/ má záujem na meritórnom prejednaní
veci. Zastával názor, že ak sa späťvzatie žaloby týkalo len žalovaných 1/ a 2/, súd mal povinnosť

aplikovať § 142 ods. 2 C.s.p. (per analogiam), keďže tu je potrebné vziať do úvahy následný rozvrhový
regres podľa § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka medzi solidárnymi dlžníkmi. Odvolateľ namietal aj
nesprávne znenie petitu žaloby – absenciu synalagmy. Poukázal na to, že ak by bol žalobca skutočným
vlastníkom kompresorov, tak za situácie, že požaduje náhradu škody v peniazoch, znenie petitu by
muselo zodpovedať synalagmatickému záväzku a zohľadňovať vzájomnú podmienenosť plnení, inak

by došlo k bezdôvodnému obohateniu. V takomto prípade mal súd podľa názoru žalobcu nedostatok
petitu odstrániť postupom podľa § 129 ods. 1 C.s.p. a pri neodstránení uvedeného nedostatku
žalobu odmietnuť, resp. zamietnuť. V súvislosti s predpokladmi zodpovednosti v prípade všeobecného
regresného práva namietal, že súd prvej inštancie neskúmal vznik škody, ktorá spočíva v jej strate,
poškodení alebo zničení, príčinnú súvislosť medzi škodovou udalosťou a vznikom škody, existenciu

záväzkového vzťahu (prepravná zmluva) medzi subjektom odovzdávajúcim predmet (odosielateľ) a
subjektom, ktorý za jeho stratu, poškodenie alebo zničenie zodpovedá (dopravca), samotné prevzatie
veci subjektom, ktorý na základe daného vzťahu poskytuje plnenie (dopravca) a poskytnutie náhrady
škody poškodenému zo strany subjektu, ktorý za škodu zodpovedá, avšak sám nekonal protiprávne
(dopravca). Uviedol, že žalobca vôbec neprodukoval dôkazy, že uzavrel s K. prepravnú zmluvu, aký bol

jej obsah, že si Volkswagen voči nemu uplatnil nárok na náhradu škody za stratený tovar a že žalobca
reálne poskytol Volkswagen peňažnú náhradu vo výške 5 677,60 eur, resp., že škodu uhradila poisťovňa
(v takom prípade by žalobca stratil aktívnu vecnú legitimáciu). Podľa jeho názoru tvrdenie Volkswagenu
(výsluch svedka v konaní KR PZ v Bratislave) nemožno považovať za dôkaz, ide len o skutkové tvrdenie;
dôkazom preukazujúcim výšku škody mali byť obchodné doklady (faktúra, nákladný list, dodacie listy) a

z týchto dokladov bolo možné zistiť aj skutočnosť, kto bol vlastníkom kompresorov. Dal do pozornosti, že
v trestnom konaní vystupovali ako poškodení tri spoločnosti: Volkswagen, Duvenbeck Slovensko, s.r.o.
a žalobca, pričom nie je zrejmé, kto z nich bol vlastníkom kompresorov a ani rozsudok trestného súdu
nezakladá hmotnoprávne postavenie poškodeného ako vlastníka tovaru s nárokom na náhradu priamejškody. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol kto bol vlastníkom kompresorov, keď
Volkswagen označil najprv za poškodenú organizáciu a neskôr ako odberateľa tovaru. Odvolateľ ďalej
uviedol, že základným predpokladom pre uplatnenie nároku na náhradu škody pri strate a poškodení

tovaru aj zistenie subjektu, ktorý je priamym poškodeným v dôsledku škodovej udalosti a iba ten
má aktívnu vecnú legitimáciu voči dopravcovi a škodcovi a základným predpokladom pre uplatnenie
regresného nároku nepriameho poškodeného je aj zistenie subjektu, ktorý je priamym poškodeným v
dôsledku škodovej udalosti a preukázanie skutočnosti, že nepriamy poškodený na základe zmluvnej/
zákonnej zodpovednosti nahradil priamemu poškodenému škodu. Odvolateľ tiež namietal, že súd prvej

inštancie nevykonal ani jeden z dôkazov navrhnutých žalovaným 4/ a tento svoj postup v rozhodnutí
neodôvodnil. V odvolaní ďalej uviedol, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že kompresory sú
„fyzicky“ alebo „morálne“ poškodené. Pokiaľ ide o nepredajnosť kompresorov, žalobca uviedol iba jediné
tvrdenie, že mu polícia zakázala s týmto tovarom nakladať, uvedené tvrdenie však ničím nepreukázal.
Rovnako nepreukázal fyzické poškodenie tovaru, hoci žalovaný 4/ navrhol vykonať dôkaz oboznámením
zápisnice o vrátení veci, ktorý dôkaz súd nevykonal. Zároveň uviedol, že žalovaní nemusia preukazovať

neexistenciu poškodenia veci. Pokiaľ ide o právne posúdenie, odvolateľ uviedol, že z tvrdení žalobcu
vyplýva, že ide o nepriamu škodu a teda o všeobecné regresné právo podľa § 440 Občianskeho
zákonníka a ak súd prvej inštancie podradil skutkový stav pod ust. § 420 Občianskeho zákonníka,
vec nesprávne právne posúdil. Vzhľadom na to, že postihový regres bol zo strany žalobcu právne
relevantným spôsobom uplatnený až dňa 8.10.2019 na pojednávaní, je nepochybné, že sa právo

žalobcu na zaplatenie 5 677,60 eur premlčalo uplynutím trojročnej premlčacej doby a súd mal žalobu
zamietnuť. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaný 4/ podal aj návrh na doplnenie rozsudku,
ktorým by súd zaviazal žalovaných 1/, 2/, 3/ a 4/ na zaplatenie sumy 2 838,70 eur žalobcovi spoločne
a nerozdielne s tým, že žalovanému 3/ sa povoľuje zaplatiť sumu v mesačných splátkach po 147 eur a

žalovaní 1/, 2/ a 4/ súd povinní zaplatiť žalovanú sumu do troch dní, pričom žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania. O uvedenom návrhu súd prvej inštancie rozhodol uznesením zo dňa 9.2.2021,
č.k.5C/1163/2015-294 tak, že návrh na doplnenie rozsudku zamietol.

4. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný 3/ v rozsahu výrokov I. a IV. z dôvodov podľa § 365

ods. 1 písm. h), f), d), e) a b) C.s.p., t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal konštatovanie súdu o uznaní
dlhuadohodeosplátkach,nakoľkomedzižalobcomažalovaným3/nikdynedošlokžiadnejdohodeanik
uznaniu dlhu. Žalovaný 3/ svoj dlh nikdy neuznal a výšku splátok neodsúhlasil aj z dôvodu, že navrhnutá
výška splátok je vzhľadom na jeho majetkové a rodinné pomery neakceptovateľná a nezvládnuteľná a
rovnako z dôvodu, že uplatnenú pohľadávku považuje za neoprávnenú, na ktorú skutočnosť poukázal

vo svojom odpore ako aj na pojednávaní. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec
nezaoberalanevysporiadalskompenzačnounámietkou,ktorúvzniesolvpriebehukonania(nevyplatená
mzda a nemocenské dávky). V súvislosti s výškou škody uviedol, že civilný súd je viazaný odsudzujúcim
rozsudkom výlučne v tom smere, že je ním preukázané spáchanie trestného činu a osoba páchateľa,
avšak nie je viazaný výškou škody (ani v prípade, ak je minimálna výška škody kvalifikačným znakom

skutkovej podstaty trestného činu), ako ani skutkovým základom uplatneného nároku tak, ako ho
zistil trestný súd. S poukazom na rozhodnutie R 22/1979 uviedol, že civilný súd je vždy oprávnený
zisťovať a posudzovať celý uplatnený nárok čo do jeho základu aj výšky bez viazanosti trestným
rozsudkom. Namietal, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nezaoberal zistením skutočnej
výšky vzniknutej škody a stotožnil sa iba s tvrdením žalobcu o výške nákupnej ceny odcudzených

kompresorov a o jej údajnej výhodnosti pre žalovaných. Mal za to, že ak skutočná škoda vznikla,
posúdenie jej výšky je vecou odborného znaleckého posúdenia. Žalovaný 3/ však v priebehu konania
namietal, že žiadna skutočná škoda žalobcovi nemohla vzniknúť, nakoľko odcudzené kompresory boli
žalobcovi v plnom rozsahu vrátené. Ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu škody
napriek tomu, že žalobca mal v čase rozhodovania súdu všetky dotknuté kompresory vo svojej držbe,

postavil žalobcu do výhodnejšej situácie než by mal žalobca bez vzniku samotnej škodovej udalosti.
Uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi
nárok nie z titulu skutočnej škody, ale z titulu ušlého zisku vzniknutého z nerealizovaného obchodu
so spoločnosťou Volkswagen, a.s., i keď vzhľadom na nedostatok odôvodnenia rozsudku je možné sao uvedenom len domnievať. Ak mal ušlý zisk vzniknúť z nezrealizovaného obchodu medzi žalobcom
a spoločnosťou Volkswagen, a.s., bolo povinnosťou súdu prvej inštancie skúmať obsah uzatvorenej
zmluvy, podmienok nedodržania termínu prepravy, možnosti odmietnutia prevziať oneskorene dodanú

dodávku ako aj možnosti odstúpiť od čiastkovej realizačnej zmluvy, resp. od celej zmluvy. Tvrdil, že
priznaním ušlého zisku žalobcu v prípade neexistencie zmluvného vzťahu so spoločnosťou Volkswagen,
a.s. alebo v prípade neplatného ukončenia zmluvného vzťahu ako aj priznaním ušlého zisku v rozsahu
nezaplatenej kúpnej ceny, ktorú bol zmluvný partner povinný žalobcovi uhradiť, by súd postavil žalobcu
do výhodnejšej pozície, než v akej by bol v prípade, ak by škodová udalosť nevznikla, pretože uvedené

skutočnosti samé osebe vylučujú príčinnú súvislosť medzi škodou a škodovou udalosťou. Podľa jeho
názoru na daný prípad možno analogicky aplikovať ust. § 385 Obchodného zákonníka o zakročovacej
povinnosti, a teda bolo potrebné zaoberať sa otázkou, prečo žalobca náhradný predaj vo vzťahu k
predmetným kompresorom neuskutočnil po tom, čo zistil, že spoločnosť Volkswagen, a.s. o ich kúpu
nemá záujem. Zdôraznil, že v prípade ušlého zisku musí ísť vždy o také predpokladané rozmnoženie
majetku poškodeného, ktoré poškodený mohol odôvodnene, t.j. dokladovateľným spôsobom očakávať

vzhľadom na bežný chod vecí a nestačí akýkoľvek hypotetický domnelý ušlý zisk, ale o zisk, ktorý sa dal
reálneočakávať,t.j.žalobcahomusíhodnovernepreukázať.Nazákladeuvedenéhožiadal,abyodvolací
súd napadnutý rozsudok v rozsahu výrokov I. a IV. zmenil a žalobu zamietol alebo, aby v napadnutom
rozsahu rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 20.2.2020, v ktorom vo vzťahu k
žalovanému 3/ uviedol, že bezprostredne po pojednávaní dňa 8.10.2019 sa konateľ žalobcu a žalovaný
3/ ústne dohodli za prítomnosti právneho zástupcu žalobcu, na základe čoho vypracoval dohodu o
splátkovom kalendári, ktorú zaslal žalovanému 3/, ktorý však dohodu hneď nepodpísal s tým, že ju
podpíše neskôr. Poukázal na to, že žalovaný 3/ na pojednávaní dňa 8.10.2019 uviedol, že svoju vinu

priznáva a je ochotný zaplatiť žalovanú čiastku v splátkach, čo je v rozpore s jeho tvrdeniami uvedenými
v odvolaní. Nepovažoval za pravdivé tvrdenie, že žalovaný 3/ namietal oprávnenosť pohľadávky,
nakoľko v odpore uviedol iba argumenty (žalobcom neskôr vyvrátené), týkajúce sa jeho pohľadávky
z nevyplatenej mzdy a nemocenských dávok. Rovnako nepovažoval za pravdivé tvrdenie ohľadom
vznesenia kompenzačnej námietky, keďže ani z odporu ani z vyjadrení žalovaného 3/takéto skutočnosti

nevyplývajú. Súd prvej inštancie sa preto ani nemal čím zaoberať. Tvrdenia žalovaného 3/ o neexistencii
skutočnej škody a neexistencii ušlého zisku neboli zo strany žalovaného 3/ tvrdené počas konania na
súde prvej inštancie, t.j. jedná sa o nové tvrdenia, ktoré sú neprípustné a odvolací súd na ne nemôže
prihliadať. S poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania a skutočnosť, že žalovaný 3/ v konaní na
súde prvej inštancie nikdy nerozporoval výšku škody, mal za to, že všetky tvrdenia žalobcu je potrebné

považovať za nesporné. Pokiaľ ide o viazanosť trestným rozsudkom, poukázal na judikatúru, v zmysle
ktorej je súd viazaný aj ďalšími skutočnosťami, ktoré boli podmienkou odsúdenia, ako sú napríklad
právna kvalifikácia skutku, forma zavinenia a pod. (R 35/1993, 1Obdo/41/2011, I. ÚS 269/2011). Ak bol
žalovaný 3/ toho názoru, že žalobcovi škoda nevznikla, mal toto uplatňovať v trestnom konaní, čo však
neurobil. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného 4/ uviedol, že bol o pojednávaní konanom dňa 8.10.2019

riadne upovedomený, pričom v podaní zo dňa 9.9.2019 uviedol, že súhlasí s konaním pojednávania
bez jeho prítomnosti a žiada súd, aby eskortu nenariaďoval. Žalovaný mal možnosť sa pojednávania
konaného dňa 22.10.2019 zúčastniť, toto právo nevyužil, keďže nepožiadal o eskortu, preto postup
súdu možno považovať za správny (poukázal na rozhodnutie KS v Trnave zo dňa 5.9.2018, sp.zn.
11Co/182/2017). K argumentácii žalovaného 4/, že na pojednávaní dňa 8.10.2019 došlo k podstatnej

zmene žaloby uviedol, že žalobca len upresnil svoj nárok a nemenil jeho podstatu, pričom v návrhu na
vydanie platobného rozkazu netvrdil, že je alebo bol vlastníkom odcudzeného tovaru, preto k žiadnej
zmene tvrdení nedošlo. Pokiaľ ide o spochybňovanie spôsobenej škody, žalobca poukázal na judikatúru
ohľadom viazanosti civilného súdu skutočnosťami, ktoré boli predpokladom odsúdenia, medzi nimi aj
spôsobom škody. Žalovaný 4/ si mal svoje námietky uplatniť v trestnom konaní. Pokiaľ ide o námietky,

týkajúce sa postupu súdu pri späťvzatí žaloby, žalobca uviedol, že z napadnutého rozsudku je zrejmé,
v akom rozsahu vzal žalobca žalobu späť a je nepochybné aká suma je predmetom konania, pričom
v časti výrokov I. a II. Považuje rozhodnutie za správne. Čo sa týka ostatných výrokov, mal za to,
že žalovaný 4/ nie je oprávnený voči nim podať odvolanie , nakoľko sa ho netýkajú. Na prípadný
nesúhlas žalovaného 4/ by súd nemohol prihliadať, nakoľko k späťvzatiu žaloby došlo pred prvým

pojednávaním vo veci. Ďalej uviedol, že ak petit žaloby nevyhovuje žalovanému 4/, nie je to dôvod na
odmietnutie ani na zamietnutie žaloby. Podľa jeho názoru žalovaný 4/ neoprávnene špekuluje o vydaní
ním ukradnutého tovaru žalovaným, čo by bolo jednoznačne protiprávne, keďže žalovaní nemajú žiadne
právo na vydanie nimi odcudzených vecí. Pokiaľ ide o dôkazy navrhnuté žalovaným, žalobca mal zato, že tieto by neprispeli k lepšiemu zisteniu skutkového stavu (výsluch druhého konateľa žalobcu),
pričom súd vyhovel väčšine z návrhov žalovaného 4/, keď vykonal výsluch konateľa žalobcu a pripojil
trestný spis, z ktorého oboznámil s potrebným obsahom. Väčšina dôkazov sa týkala spochybňovania

spôsobeniaškody,súdjevšakvtomtosmereviazanýtrestnýmrozsudkom.Zároveňuviedol,žežalovaný
4/ výšku škody v priebehu konania na súde prvej inštancie nerozporoval, preto sa stali skutkové tvrdenia
žalobcu nespornými. Na záver konštatoval, že odpor proti platobnému rozkazu podali len žalovaní 2/
a 3/ a ak súd prvej inštancie platobný rozkaz zrušil v celom rozsahu, postupoval nesprávne, nakoľko
v danom prípade ide o samostatné spoločenstvo. Ak by bol napadnutý rozsudok zrušený v dôsledku

námietok žalovaného 4/, znamenalo by to zásadné porušenie práv žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil.

6. Žalovaný 4/ reagoval na podanie žalobcu vyjadrením zo dňa 2.3.2020, v ktorom uviedol, že v trestnom
rozsudku súd vôbec neriešil škodu a všetkých poškodených odkázal so svojimi nárokmi na náhradu
škody na občianske súdne konanie, čo znamená, že buď nebol podklad na vyslovenie povinnosti na

náhradu škody alebo bola potreba vykonať ďalšie dokazovanie vo vzťahu k náhrade škody, pričom
ako poškodení vystupovali v trestnom konaní tri subjekty. Podľa jeho názoru žalobca v rozpore so
skutočným stavom veci uplatnil neexistujúci nárok na náhradu škody za odcudzené kompresory, ktoré
prevzal od polície bez toho, aby bol vlastníkom, teda sa dopustil podvodu. Keďže v trestnom konaní
súd vôbec nevykonal dokazovanie vo vzťahu k nároku poškodených na náhradu škody spôsobenej

trestným činom, nemožno uvažovať o nejakej obrane žalovaného 4/ v rámci trestného konania; práve
preto odkázal poškodených so svojimi nárokmi na civilný súd. Pokiaľ ide o späťvzatie žaloby voči
žalovaným 1/ a 2/, uviedol, že vzhľadom k tomu, že mu späťvzatie nebolo doručené, nemôže sa vyjadriť
k istine a k postupu súdu. K argumentácii žalobcu k nepredvolaniu žalovaného 4/ na pojednávanie dňa
8.10.2019 uviedol, že je irelevantná, keďže takéto námietky nikdy nevzniesol. Vo vzťahu k tvrdeniu,

že mal požiadať o predvedenie na pojenávanie dňa 22.10.2019, konštatoval, že žiadne ustanovenie
zákona neukladá odsúdenému vo výkone trestu odňatia slobody žiadať súd o predvedenie, to by mal
urobiť súd. Poukázal na pochybný postup súdu, keď predvolanie na pojednávanie mu bolo doručené dňa
11.10.2019 a eskorta mohla byť zrealizovaná najneskôr 15.10.2019, kedy sa vykonáva celoštátny zvoz
odsúdených, pričom pojednávanie sa konalo v ďalší utorok, teda bolo nereálne, aby mohol v reálnom

čase požiadať o nariadenie predvedenia. Ak by súd zaslal predvolanie na pojednávanie s primeraným
časovým predstihom, mohol by reálne požiadať o predvedenie. Argumentáciu rozsudkom Krajského
súdu v Trnave sp.zn. 11Co/132/2017 považoval za irelevantnú. Za rozporuplné považoval tvrdenie
žalobcu, že žalovaní tvoria samostatné spoločenstvo, keďže v priebehu celého konania navrhoval, aby
súd zaviazal žalovaných plniť spoločne a nerozdielne. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že žalovaný 4/ by

mal byť zaviazaný platiť na základe platobného rozkazu, keďže nepodal voči nemu odpor, uviedol, že
ak bol žalobca nespokojný s postupom súdu, mal podať odvolanie. Zdôraznil, že žalobca nepredložil
súdužiadendôkaz,žejevlastníkomvecí,pričomhmotnoprávnepostaveniepoškodenéhomunezakladá
trestný rozsudok. Pokiaľ ide o výšku škody uvedená v trestnom rozsudku, táto slúžila ako kvalifikačný
moment a takto by bola vyčíslená aj keby išlo o prípravu na krádež resp. pokus. Podľa jeho názoru

uvedenie škody v trestnom rozsudku bez ďalšieho nezakladá nevyvrátiteľnú domnienku, že každému
kto vystupoval v trestnom konaní v procesnom postavení poškodeného, vznikla taká škoda, ktorú musí
rešpektovať civilný súd.

7. Žalobca v podaní zo dňa 29.4.2020 uviedol, že nie je isté, či v prípade podaní žalovaného 4/ ide

o jeho vlastné vyjadrenia vzhľadom na iné písmo a podpis. Ďalej uviedol, že si neuplatňuje škodu
z titulu vlastníctva kompresorov, ale z dôvodu, že mu nebola uhradená odplata za ich prepravu,
resp. presnejšie suma vyplatená vlastníkom kompresorov žalobcovi za prepravu bola znížená. Mal
za to, že terajšie spochybňovanie spôsobenia škody je nenáležité a oneskorené, nakoľko v rámci
trestného konania vyhlásil, že rozumie čo sa mu kladie za vinu ako aj právnej kvalifikácii skutku, pričom

vymedzenie skutku obsahuje aj spôsobenie škody žalobcovi. Podľa jeho názoru ak chcel žalovaný 4/
popierať skutočnosti spôsobenia škody žalobcovi, nemal uzavrieť dohodu o vine a treste. S poukazom
na rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp.zn. 16Cb/383/2015 mal za to, že žalovaný 4/ mal
vytvorený dostatočný priestor po nadobudnutí účinnosti C.s.p., aby poprel skutkové tvrdenia žalobcu,
čo však neurobil, preto sú tvrdenia žalobcu nesporné. Vo vzťahu k účasti na pojednávaní uviedol,

že žalovaný 4/ mal možnosť zúčastniť sa pojednávania, avšak ju nevyužil, pričom predvolanie na
pojednávanie bolo doručené 11 dní vopred, teda včas. Trval na tom, že žalovaní tvoria samostatné
spoločenstvo. Vo vzťahu k argumentácii o možnosti podať odvolanie uviedol, že odvolanie môže podať
strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté.8. Žalovaný 4/ v podaní zo dňa 7.9.2020 konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia C.s.p. nevyplýva
strane povinnosť vlastnoručne vyhotoviť písomnosť. Pokiaľ ide o pravosť podpisu, považoval jeho

spochybňovanie zo strany žalobcu za účelové (aj vzhľadom na spôsob doručovania pošty v
podmienkach výkonu trestu odňatia slobody). V súvislosti s uzavretím dohody o vine a treste zdôraznil,
že uzavretím tejto dohody sa priznal ku krádeži kompresorov v hodnote 5 678 eur, nie ku spôsobeniu
ujmy nezaplatením odplaty za prepravu zásielky, pričom v trestnom spise sa nenachádza ani zmienka o
tom, že žalobcovi Volkswagen Slovakia, a.s. nezaplatila odplatu za prepravu zásielky a takéto tvrdenia

žalobca nikdy netvrdil, až na pojednávaní dňa 8.10.2019 začal žalobca uvádzať tento nový skutkový
základ. Poukázal na to, že nepriama škoda sa neuhrádza v režime zodpovednosti za škodu podľa §
420 Občianskeho zákonníka a nie je ani súčasťou skutkovej podstaty trestných činov uvedených v
osobitnej časti Trestného zákona. Konštatoval, že z obsahu návrhu na vydanie platobného rozkazu
je evidentné, že žalobca v ňom uplatňoval rovnaký nárok ako v trestnom konaní, t.j. náhradu škody
vzniknutej odcudzením kompresorov. Predmetom trestného konania nebol nárok – všeobecné regresné

právo titulom poskytnutia náhrady za stratu zásielky, tento skutkový základ začal žalobca tvrdiť až dňa
8.10.2019, z toho dôvodu je aj premlčaný. Pokiaľ ide o procesnú obranu, uviedol, že niet pochybností o
tom, že žalovaný 4/ účinne namietal všetky skutkové tvrdenia žalobcu produkované od 8.10.2019, kedy
došlo k zmene skutkového základu žaloby. Podľa jeho názoru je dôvodné sa domnievať, že žalobca sa
mohol viackrát obohatiť, a to zinkasovaním poistného plnenia, prevzatím tovaru od polície a plnením

od žalovaných. Vo vzťahu k procesnému postaveniu žalovaných poukázal na ust. § 367 ods. 2 C.s.p. a
odkladný účinok odvolania podaného jedným zo žalovaných vo vzťahu k žalovanému, ktorý odvolanie
nepodal. V súvislosti s povinnosťou žalovaného 4/ plniť na základe platobného rozkazu uviedol, že
žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o zrušení platobného rozkazu ani odvolanie proti rozsudku
vo veci samej. Na záver vysvetlil, že žiadosť o predvedenie mohol poslať na súd dňa 14.10.2019 a

teda nebolo reálne, aby súd nariadil eskortu tak, aby ešte 15.10.2019 bol žalovaný 4/ „posadený“ do
eskortnéhoautobusu.Považovalzapochybeniesúdu,keďnenariadiljehopredvedenienapojednávanie,
pričom upovedomenie o termíne pojednávania mu bolo doručené tak, že reálne nebolo možné požiadať
o predvedenie.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
3/ a odvolanie žalovaného 4/ je podané (čiastočne) dôvodne.

10. Podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

11. Podľa § 386 písm. b) C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

12. Odvolací súd konštatuje, že posúdenie skutočnosti, či bolo rozhodnutie vydané v neprospech strany,
ktorá podala odvolanie, závisí od toho, či jej bola spôsobená ujma na jej právach, ktorá musí objektívne
existovať, t.j. zmenou alebo zrušením napadnutého rozhodnutia sa môže dosiahnuť náprava tejto ujmy
a zlepší sa postavenie strany v spore (odvolateľa). V danom prípade, keď žalovaný 4/ napadol rozsudok
aj vo výroku, ktorým bolo konanie v časti zastavené, nemožno vyvodiť, že zrušením alebo zmenou tohto

výroku sa zlepší postavenie žalovaného 4/. Následne možno konštatovať, že napadnutý výrok nebol
vydaný v neprospech žalovaného 4/, t.j. odvolanie nebolo podané oprávnenou osobou.

13. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 386 písm. b) C.sp. odmietol odvolanie žalovaného 4/
proti výroku III., ktorým prvoinštančný súd konanie voči žalovaným 1/ a 2/ zastavil a to v časti o zaplatenie

sumy 2 838,70 eur.

14.Podľa§105ods.1C.s.p.súddoručujepísomnosťnapojednávaníalebopriinomúkonesúdu;týmnie
je dotknutá povinnosť súdu doručovať písomnosť do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu.

15. Podľa § 105 ods. 2 C.s.p. ak nemožno doručiť písomnosť podľa odseku 1 a ak nejde o doručenie
písomnosti do vlastných rúk, súd na žiadosť strany doručí písomnosť na elektronickú adresu. Písomnosť
súdu sa považuje za doručenú po troch dňoch od jej odoslania, aj keď ju adresát neprečítal.16. Podľa § 105 ods. 3 C.s.p. ak nemožno doručiť písomnosť podľa odsekov 1 a 2, súd doručuje
prostredníctvom doručujúceho orgánu.

17. Podľa § 107 ods. 2 písm. a) C.s.p. doručujúcim orgánom v osobitných prípadoch je aj Zbor väzenskej
a justičnej stráže Slovenskej republiky, ak ide o doručovanie fyzickým osobám vo výkone trestu odňatia
slobody alebo vo väzbe,

18. Podľa § 177 ods. 1 C.s.p. súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie.

19. Podľa § 178 ods. 1 C.s.p. ak je strana zastúpená zástupcom na celé konanie, súd na pojednávanie
spravidla predvolá len zástupcu; stranu súd predvolá, ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch.

20. Podľa § 178 ods. 2 C.s.p. predvolanie sa doručuje strane alebo jej zástupcovi tak, aby mali dostatok
času na prípravu, spravidla najmenej päť dní predo dňom, keď sa má pojednávanie konať.

21. Z obsahu spisu vyplýva, že súd doručoval žalovanému 4/ upovedomenie, že vo veci je určený termín
pojednávania na deň 22.10.2019, a to na adresu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Dubnici nad
Váhom, v ktorom sa žalovaný 4/ v tom čase nachádzal.

22. Odvolací súd konštatuje, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať
všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Pod porušením práva na spravodlivý
proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému

procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených práv
spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za
prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne

uplatnenom nároku spojené so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

23. Ak došlo k tomu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces, tátoskutočnosť
je okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie musí zrušiť, pretože rozhodnutie vydané

v konaní postihnutom touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne (napr.
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo/6/2010 z 26.3.2012, sp. zn. 3
Cdo/158/2012 zo 14.11.2012, sp. zn. 4 Cdo/108/2012 z 26.2.2013).

24. Odvolací súd uvádza, že ak strany alebo ich zástupcovia neboli riadne predvolaní alebo im

predvolanie na pojednávanie bolo doručené v lehote kratšej ako päť dní pred pojednávaním a na
pojednávanie sa nedostavili, pojednávanie sa v ich neprítomnosti vykonať nemôže. Pri strane sporu,
ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody a v konaní nie je zastúpená, je potrebné zo strany konajúceho
súdu podať žiadosť o jej predvedenie (v prípade, ak táto strana sporu sa mieni pojednávania zúčastniť).
Predpokladá sa teda taký procesný postup, ktorý umožní strane sporu vyjadriť vôľu zúčastniť sa

na pojednávaní s následným zabezpečením jej predvedenia, ktorý postup vyžaduje zohľadnenie
primeraného časového hľadiska. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru,
že v posudzovanom prípade neboli splnené procesné podmienky na prejednanie sporu súdom prvej
inštancie a jeho rozhodnutie na pojednávaní konanom dňa 22.10.2019. Žalovaný 4/ sa preukázateľne
v čase doručovania predvolania na pojednávanie nariadené na deň 22.10.2019 nachádzal v Ústave

na výkon trestu odňatia slobody v Dubnici nad Váhom. Žalovanému 4/ nielenže nebolo doručené
predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 22.10.2019, keďže mu bolo doručené iba upovedomenie
o určení termínu pojednávania, ale mu nebolo umožnené, aby v nadväznosti na ním prejavenú vôľu
zúčastniť sa pojednávania, sa tohto pojednávania aj reálne mohol zúčastniť (prostredníctvom jeho
predvedenia). Obsah práva procesnej strany na prejednanie veci verejne a v jej prítomnosti je

potrebné chápať tak, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Za daného
stavu možno konštatovať, že došlo k takému postupu, ktorý znemožnil žalovanému 4/ zúčastniť sa
pojednávania, na ktorom súd prvej inštancie vo veci rozhodol, čím zároveň bol žalovaný 4/ vylúčený z
prednesu svojho vyjadrenia, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu, z práva záverečnej reči. Daný nesprávnyprocesný postup znemožňujúci realizáciu práv žalovaného 4/ dosiahol takú intenzitu, ktorá odôvodňuje
záver, že došlo k porušeniu práva žalovaného 4/ na spravodlivé súdne konanie, pričom tento nedostatok
nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Pokiaľ ide o súhlas žalovaného 4/, aby súd konal v

jeho neprítomnosti, tento sa vzťahoval výlučne na pojednávanie nariadené na deň 8.10.2019.

25. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného 3/ týkajúcej sa uznania nároku a súhlasu s výškou
splátok, túto odvolací súd vyhodnotil ako dôvodnú. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvej
inštancie vyvodil uznanie nároku zo strany žalovaného 3/ a jeho súhlas s plnením dlhu v splátkach iba

na základe informácie, ktorú poskytol súdu právny zástupca žalobcu (protistrany) ústne na pojednávaní.
Uznanie nároku v sporovom konaní má procesný účinok iba vtedy, ak sporová strana uznávajúca nárok
vykoná uznanie nároku vo vzťahu ku konajúcemu súdu. Je teda zrejmé, že samotné tvrdenie právneho
zástupcu žalobcu o uznaní nároku žalovaným 3/ a o jeho súhlase so splácaním dlhu nemôže mať žiadne
procesné účinky pre žalovaného 3/ v podobe vyhovenia žalobnému nároku a zaviazania žalovaného 3/
k povinnosti úhrady nároku žalobcu (bez súčasného posúdenia námietok žalovaného 3/ a vyhodnotení

jeho argumentácie v konaní). Je teda dôvodné konštatovať, že procesný postup konajúceho súdu vo
vzťahu k žalovanému 3/ bol nesprávny a došlo k porušeniu práva žalovaného 3/ na spravodlivé súdne
konanie, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

26. Pokiaľ ide o ostatné námietky, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s

argumentáciou žalovaných 3/ a 4/ prednesenou v priebehu prvoinštančného konania. Predovšetkým
nevyhodnotil otázku vzniku škody na strane žalobcu a jej preukázanie, keďže žalovaný 4/ namietal, že
zrejme ide o nárok titulom regresného práva podľa § 440 Občianskeho zákonníka, ktorý žalobca nijakým
spôsobom nepreukázal, pričom uvedený nárok je odlišný od nároku uplatňovaného v trestnom konaní a
otázku premlčania nároku žalobcu. Rozhodnutie prvoinštančného súdu tak nespĺňa kritériá predpísané

v § 220 ods. 2 C.s.p. , ktorá skutočnosť zakladá vadu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd zároveň poukazuje na nezrovnalosť v procesnom postupe súdu prvej inštancie pri
čiastočnom zastavení konania. Z podania žalobcu zo dňa 2.10.2019 vyplýva, že tento zobral žalobu
späť v časti o zaplatenie 2 838,70 eur a zároveň zobral žalobu späť voči žalovaným 1/ a 2/. Z uvedeného
je zrejmé, že konanie v celosti (t.j. vo vzťahu ku všetkým žalovaným) bolo potrebné zastaviť v časti o

zaplatenie sumy 2 838,70 eur a zároveň konanie zastaviť celkom vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/. Keďže
súd prvej inštancie výrokom III. zastavil konanie voči žalovaným 1/ a 2/, a to v časti o zaplatenie sumy
2 838,70 eur, bude potrebné napraviť toto pochybenie súdom prvej inštancie.

27. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.

1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods.1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Úlohouprvoinštančnéhosúdubudepriďalšomprejednanívecipostupovaťvzmysleustanoveníplatného
a účinného procesného predpisu so zachovaním všetkých procesných práv sporových strán. Úlohou
súdu prvej inštancie tak bude vo veci nariadiť opätovne pojednávanie, na ktoré riadne predvolá strany
sporu, po vykonaní dokazovania vo veci opätovne rozhodnúť a nové rozhodnutie vo veci odôvodniť

spôsobom súladným s ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.j. uviesť čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadrili žalovaní
a aké prostriedky procesnej obrany použili, jasne a výstižne vysvetliť ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, aké dôkazy
vykonal,zktorýchdôkazovvychádzalaakoichvyhodnotil,akovecprávneposúdilsprípadnýmodkazom

na ustálenú rozhodovaciu prax.

28. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§
396 ods. 3 C.s.p.).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).