Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. apríl 2023

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-2S/39/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8022200308
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8022200308.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a

sudcov JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, v právnej veci žalobkyne A. B. C.,
XXX XX D. E. XXX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpenej KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI
s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811 03 Bratislava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zo dňa 11. októbra 2017 Číslo: 102155101/2017 a rozhodnutia Daňového úradu Prešov zo
dňa 02. februára 2017 číslo: 100202033/2017, na základe správnej žaloby takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

III. Náhradu trov kasačného konania účastníkom n e p r i z n á v a .

IV. Návrh na prerušenie konania zo dňa 02.07.2020 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Závery správnych orgánov

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 11.10.2017 pod Č.: 102155101/2017 podľa § 74 ods. 4
zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 02.02.2017 číslo
100202130/2017 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“), ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6
Daňového poriadku určil rozdiel v sume 28 660,66 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

jún 2010 daňovému subjektu A. B. C., D. E. XXX, IČO: XX XXX XXX, DIČ: XXXXXXXXXX (ďalej len
„kontrolovaný daňový subjekt, žalobkyňa“), potvrdil.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že proti rozhodnutiu správcu dane podal daňový
subjekt odvolanie 02.02.2017, ktoré na základe výzvy správcu dane doplnil podaním zo dňa 10.04.2017.
V časti I. odvolania daňový subjekt popísal skutkový stav, uviedol úkony, ktoré v tomto konaní vykonal
on i správca dane, v časti II. odvolania citoval ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), poukázal na čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 48
ods. 2 Ústavy SR a príslušné kapitoly a články Nariadenia Rady č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o
administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie
Rady č. 904/2010“). V časti III. vyjadrenie pod bodom I. Protokol daňový subjekt namietal, že správcadane vydal z predmetnej kontroly v rozpore s § 46 ods. 8 Daňového poriadku dva protokoly. Poukazuje
daňový subjekt na kontrolné zistenia správcu dane pri intrakomunitárnom dodaní tovaru pre poľské
daňové subjekty SPOLKA JAWNA MIKULEC a FIRMA HANDLOWA - USLUGOWA, A. A.. Daňový

subjekt v prípade intrakomunitámeho nadobudnutia tovaru od poľského daňového subjektu FIRMA
HANDLOWO-USLUGOWA, A. A. poukazuje na skutočnosť, že A. A. najprv priznal, že uskutočnil
intrakomunitáme dodanie tovaru, a neskôr poskytol vysvetlenie, že v mesiacoch marec, apríl, máj, jún a
júl 2010 ho neuskutočnil, a predložil za uvedené mesiace korekciu súhrnných výkazov. Podľa daňového
subjektu A. A. konal účelovo a od správcu dane žiada vysvetlenie, prečo neprihliada na jeho tvrdenie

o tom, že intrakomunitáme dodanie tovaru uskutočnil. Na základe odpovedí poľskej daňovej správy sa
intrakomunitáme dodanie tovaru uvedeným poľským daňovým subjektom nepotvrdilo. Daňový subjekt
namieta, že i v tomto prípade došlo zo strany správcu dane k porušeniu § 3 ods. 3 a § 24 ods. 2 daňového
poriadku, pretože podľa § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku má právo sa vyjadriť v priebehu
daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli
uvedené jeho vyjadrenia k nim. Správca dane v priebehu daňovej kontroly oboznámil daňový subjekt

len s tvrdením poľskej daňovej správy a neumožnil mu uplatniť právo v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1
písm. f) Daňového poriadku, čím došlo aj k porušeniu článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Protokol z daňovej
kontroly neobsahuje všetky zákonom ustanovené náležitosti, bol vydaný v rozpore s § 47 písm. h/
Daňového poriadku, a ak mal správca dane pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov, bol
povinný vykonať dokazovanie. V tejto súvislosti daňový subjekt poukázal na tvrdenie A. „...nepopiera

uskutočnenévyrovnania“.Daňovýsubjekttrvánatom,žeintrakomunitárnenadobudnutietovarunastalo.
V odvolaní daňový subjekt tiež namietal porušenie § 3 ods. 3, § 24 ods. 2 a § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového
poriadku, nakoľko správca dane v priebehu daňovej kontroly oboznámil daňový subjekt len s tvrdením
poľskej daňovej správy a neumožnil mu uplatniť právo v zmysle § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku,
čím došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Daňový subjekt dôvodil, že splnil všetky podmienky

pre uplatnenie oslobodenia od dane a ak mal správca dane pochybnosti o predložených dôkazoch vo
vecnom uskutočnení prepravy, bol povinný vykonať dokazovanie. Správca dane v rámci vyrubovacieho
konania vykonal výsluch navrhovaných svedkov F. G., H. C. a A. F. C., avšak vzhľadom na rozporné
výpovede mal správca vykonať konfrontáciu svedeckých výpovedí pre odstránenie rozporu, čo však
správca dane nevykonal, ale akceptoval iba dôkaz bez náležitého odôvodnenia a konštatovanie, že zo

strany daňového subjektu nebol predložený žiadny hodnoverný dôkaz je irelevantné a zavádzajúce.

3. Daňový subjekt poukázal, že správca dane u neho vykonal kontrolu na dani z príjmu fyzickej osoby
za rok 2010, z ktorej vyhotovil protokol zo dňa 08.02.2012. V predmetom protokole nespochybnil
žiadnu z vyhotovených faktúr a nespochybnil ani príjmy týkajúce sa týchto faktúr, čo znamená, že

potvrdil správnosť faktúr a správnosť účtovania o prijatých platbách. Správca dane porušil aj princíp
proporcionality, pretože s poukázaním na príslušné ustanovenia Daňového poriadku, Ústavu SR a
Nariadenia Rady č. 904/2010 je správca dane daňovú kontrolu vykonať v lehote najviac jeden rok odo
dňa jej začatia, pričom v prípade jej prerušenia z dôvodu potreby získať informácie podľa Nariadenia
Rady č. 904/2010 môže prerušiť výkon daňovej kontroly, avšak informácie, ktorých získanie bolo

dôvodom na prerušenie daňovej kontroly, musia byť poskytnuté v maximálnej lehote tri mesiace odo
dňa podania žiadosti. Uplynutím predmetnej lehoty zaniká dôvod prerušenia výkonu daňovej kontroly
v zmysle § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku a správca dane je povinný v súlade s § 61 ods. 4
Daňového poriadku pokračovať v konaní aj napriek skutočnosti, že nezistil potrebné informácie. Daňový
subjekt poukázal, že v súvislosti s dožiadaniami o medzinárodnú výmenu informácií (MVI) prerušil výkon

daňovej kontroly správca dane dvakrát a daňová kontrola v danom prípade nebola vykonaná v súlade
so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku,
ktorý v daňovom konaní nemožno použiť, viď nález Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 24/2010-57 zo
dňa 29.06.2010. Keďže daňový subjekt bol súčinný pri vykonávaní daňovej kontroly, správca dane
prekročil zákonom stanovenú maximálnu lehotu trvania daňovej kontroly, protokol z daňovej kontroly

zo dňa 20.08.2015 je nezákonne získaným dôkazným prostriedkom, ktorý nemôže byť použitý ako
podklad na vydanie rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane, žiadal daňový subjekt o zrušenie rozhodnutia
správcu dane zo dňa 02.02.2017 v celom rozsahu. Žalovaný v zmysle § 74 ods. 2 Daňového poriadku
preskúmalodvolanímnapadnutérozhodnutiesprávcudane,ktorýzistilapodrobnepopísalskutkovýstav
na základe vykonaného dokazovania správcom dane a na strane 8 až 11 rozhodnutia sa vysporiadal

s odvolacími námietkami žalobkyne.

II.Žalobné dôvody

4. Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a

rozhodnutia správcu dane. V bode I. žaloby poukázala na skutkový stav, v bode II. žaloby na právny
základ správnej žaloby, v bode III. podrobne poukázala na nezákonný postup správcu dane, namietala
dĺžku daňovej kontroly, na nezákonné získaný listinný dôkaz - protokol, ktorý nevyvoláva právny stav
ukončenia daňovej kontroly a poukázala aj na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na nález
Ústavného súdu č.k. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010, z ktorého vyplýva záväzný právny názor, že

ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnú
súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z
takejto kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže
byť použitý. Žalobkyňa poukázala na to, že správca dane si osvojil trend faktického predĺženia zákonnej
lehoty na výkon daňovej kontroly a je zrejmé, že aj v tomto prípade účelovo obchádza zákonom
ustanovenú dobu na výkon daňovej kontroly, a to cez inštitút prerušenia daňovej kontroly. Správca dane

neúčelne a neprimerane prerušil daňovú kontrolu za účelom zistenia skutočností v rámci MVI. Správca
dane požadoval od príslušného orgánu cudzieho štátu informácie po častiach na základe viacerých
žiadostí, pričom v záujme efektívnosti je možné kumulovať poskytnutie informácie do jednej žiadosti.
Slovné spojenie „pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo“ (§ 61 ods. 4 Daňového poriadku) je
potrebné vykladať v kontexte Smernice Rady 2011/16/EÚ z 15.02.2011 o administratívnej spolupráci v

oblastí daní a zrušenie Smernice 77/799/EHS (ďalej ako „Smernica“), a teda pominutie dôvodov, pre
ktoré sa daňová kontrola prerušila je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v Smernici pre
poskytnutie požadovaných informácií (3 mesiace od prijatia žiadosti).

5. Žalobkyňa poukázala na to, že oznámením o daňovej kontrole zo dňa 07.03.2012 začal žalovaný u

žalobkyne výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december
2010. V rozpore s vyššie uvedeným oznámením o daňovej kontrole správca dane vydal Protokol č.
1311205/2015/ zo dňa 20.08.2015 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
január 2010, február 2010, september 2010 a december 2010 (ďalej ako „Protokol 1“) a súčasne vydal
správca dane Protokol č. 1311968/2015 zo dňa 20.08.2015 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobia marec 2010, apríl 2010, máj 2010, jún 2010, júl 2010, august 2010, október
2010 a november 2010 (ďalej ako „Protokol 2“). Uvedené je v rozpore s § 47 písm. d/ Daňového
poriadku, podľa ktorého protokol musí obsahovať predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie
obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Daňový poriadok jednoznačne definuje, že správca dane
vyhotovuje jeden protokol, čo možno vyvodiť na základe gramatického výkladu. Protokol 1 v zmysle jeho

obsahu zodpovedá kontrolovanému obdobiu január až december 2010 a doručením kontrolovanému
daňovému subjektu sa podľa platných a účinných ustanovení Daňového poriadku kontrola končí.
Zároveň žalobkyňa citovala vyňaté časti z rozsudkov NS SR sp. zn. 4Sž/65/01, 4Sž/66/01, 4Sž/113/01,
4Sž/114/01, 8Sžf/13/2013 a rozsudku Krajského súdu Žilina 21S/124/2012.

6. V bode IV. žaloby žalobkyňa namietala neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie
vo veci. Poukázala na to, že ak správca dane považoval odpoveď poľskej daňovej správy za hodnoverný
a dostatočný dôkaz, bol povinný zabezpečiť kontrolovanému daňovému subjektu možnosť vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom z dôvodu dodržania zásady rovnosti zbraní. Rovnako žalovaný
nijakým spôsobom nezodpovedal zásadnú otázku, ako môže správca dane vychádzať z tvrdenia A. A.,

ktorý celkom zjavne konal účelovo a nedôveryhodne, neakceptoval tvrdenia kontrolovaného daňového
subjektu, ktorý počas výkonu daňovej kontroly svoje výpovede a predkladané dôkazy nemenil a úzko
spolupracoval so správcom dane, keď mu to bolo umožnené. Žalobkyňa v priebehu daňovej kontroly
v rámci vyjadrenia k výsledkom daňovej kontroly uvedeným v protokole zo dňa 20.08.2015 navrhla
vypočuť svedkov a namietala vyhotovenie dvoch protokolov z vykonanej daňovej kontroly, nevynímajúc

to, že Protokol 1 a Protokol 2 neobsahuje žiadne zistenia poľskej daňovej správy, že preklad z poľského
do slovenského jazyka je nesprávne preložený a rovnako tak závažné pochybenie správcu dane, ktoré
spočíva v upretí práva žalobkyni klásť svedkovi A. A. otázky.

7. V bode V. žaloby žalobkyňa namietala nevysporiadanie sa s jej námietkami a tiež nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia žalovaného. Žalobkyňa opakovane žiadala možnosť nahliadnuť do dôkazov
získaných poľskou daňovou správou, o odôvodnenie vyhodnotenia dôkazov zo strany správcu dane,
o preukázanie skutočností, že žalobkyňa bola informovaná o vypočutí svedka s možnosťou kladenia
otázok prostredníctvom MVI, o vysvetlenie významu vety „náš daňovník nepopiera uskutočnenévyrovnania“, o opätovný výsluch svedkov, ktorých výpovede sa stali podkladom pre rozhodnutia správcu
dane aj žalovaného. Žalobkyňa citovala čl.2 ods.3 Ústavy SR, § 29 ods.8 Daňového poriadku a
zaujala názor, že je povinná preukázať len to, že tovar nakúpila od ňou deklarovanej spoločnosti a

tento predala. Na základe vyššie uvedených skutočností má žalobkyňa za to, že daňové orgány si
nezaobstarali dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutia vo veci, spoľahlivo, presne a úplne
nezistili skutočný stav veci, prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy, nevydali rozhodnutia
v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, nevydali rozhodnutia obsahujúce
zákonom predpísané náležitosti a procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom.

Dôvodila, že preukázala svoj nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty spôsobom a v rozsahu v
akom od nej možno v zmysle platných právnych predpisov spravodlivo požadovať, že príslušný správny
orgán autoritatívne a nad rámec svojej právomoci rozhodoval bez prihliadnutia na žalobkyňou uvádzané
skutočnosti, že bol povinný sa vysporiadať s jej námietkami v celom rozsahu, a to vzhľadom na obsah
a význam pre riadne a správne posúdenie predmetnej veci. Žalovaný sa však bez ďalšieho stotožnil s
postupom správcu dane, pričom sám sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s námietkami žalobkyne v

dostatočnomrozsahunevysporiadalaneprihliadalnane.Žalovanýbezakejkoľvekaktivityopísalpriebeh
daňovej kontroly na základe správcom dane osvojených informácií, na základe MVI, správcovi dane
nevytkol žiadnu zo žalobkyňou namietaných skutočností, nezrušil jeho rozhodnutie ani sa s otázkou
nedostatočného zistenia a odôvodnenia skutkového stavu ako aj právneho stavu nijako nevysporiadal.
V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala, že na daňové konanie sa neviaže tzv. zásada koncentrácie

konania. To znamená, že odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní sa musí vysporiadať
so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní, vrátane údajov, ktoré odvolávajúci uviedol v doplnkoch
odvolania. Ak sa správny orgán v rozhodnutí o odvolaní nevysporiadal so všetkými skutočnosťami
uplatnenými v odvolaní, je to dôvod, aby súd zrušil takéto rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti
pre nedostatok dôvodov. V bode VI. a VII. žaloby opätovne dôvodila poukazom na rozpor vo výpovedi

svedka A. a argumentovala porušením zásady dvojinštančnosti. V bode IX. žaloby žalobkyňa podala
návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby.

III.
Vyjadrenie žalovaného

8. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 28.02.2018 zotrval na skutkovej a právnej argumentácii
uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Návrh žalobkyne

na priznanie odkladného účinku správnej žaloby žalovaný považuje za neopodstatnený, pretože podľa
výsledku daňovej kontroly žalobkyňa neoprávneným oslobodením od dane znížila svoju vlastnú daňovú
povinnosťosumu28660,66Eur,toznamená,žetotokonaniejejnemohlospôsobiť nepriaznivúfinančnú
situáciu. V zmysle § 105 ods. 2 písm. a/ Správneho súdneho poriadku (ďalej len S.s.p.) žiadal, aby súd
vo veci nariadil pojednávanie.

IV.
Závery správneho súdu

9. Uznesením zo dňa 03. júla 2018 sp.zn. 2S/62/2017-42 správny súd zamietol návrh žalobkyne na
priznanie odkladného účinku správnej žaloby zo dňa 20.12.2017 s poukazom na to, že neboli splnené
podmienky uvedené v § 185 S.s.p.

10. S poukazom na § 107 ods. 1 písm. a/ S.s.p. správny súd nariadil na deň 22.11.2018 pojednávanie,
na ktorom vypočul právneho zástupcu žalobcu a bez prítomnosti povereného zástupcu žalovaného
potom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu vo veci rozhodol.

11. Voči predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 2S/62/2017-55 zo dňa 22.novembra

2018 podala kasačnú sťažnosť žalobkyňa a Najvyšší správny súd SR tejto vyhovel a rozsudok krajského
súdu zrušil rozsudkom sp. zn.: 6Sžfk/13/202 dňa 31.marca 2022.12. V zrušujúcom rozsudku Najvyšší správny súd SR ako kasačný súd uviedol, že: „Kasačný súd
tu uvádza, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu sp. zn. 2S/62/2017
zo dňa 22.11.2018, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým
bol sťažovateľke vyrubený rozdiel v sume 28.660,66 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie jún 2010.

13. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už

bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už
len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

14. Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že v obdobnej veci, ako tej, ktorá je
predmetom tohto konania, už rozhodoval, preto v ďalšom, v zmysle § 464 ods. 1 SSP, poukazuje na
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/35/2019 zo dňa 29.09.2021,

s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a ktorého časť textu odôvodnenia v príslušnom rozsahu uvádza.

15. Podľa § 139 ods. 2 SSP v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh
administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov
žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a

zainteresovanejverejnosti,posúdeniepodstatnýchskutkovýchtvrdeníaprávnychargumentov,prípadne
odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti
mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy
vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

16. Právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný
súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na
spravodlivé prejednanie veci, do ktorého okrem iného patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe
čohosúddospelksvojmurozhodnutiu.Ajkeďniejenevyhnutné,abysasúdvysporiadalsúplnevšetkými

námietkami účastníkov, argumentácia, ktorá bola akceptovaná a mala rozhodujúci vplyv na výsledok
sporu, musí byť zdôvodnená jasne a nepochybne, pričom zároveň musí súd zrozumiteľne ozrejmiť, z
akého dôvodu na určité návrhy účastníkov neprihliadal, resp. ich hodnotil protikladne s argumentáciou
účastníka konania.

17. Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle vyššie uvedených
zákonných pravidiel. Kasačný súd musí konštatovať, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na
základe akých konkrétnych skutkových okolností a dôkazov dospel krajský súd k svojmu záveru, a
akým spôsobom na skutkový stav daný v prejednávanej veci aplikoval relevantné ustanovenia právnych
predpisov.

18. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o jeho vlastnú argumentáciu, v nedostatočnej
miere reflektuje na podstatné námietky uvádzané sťažovateľkou v žalobe. Krajský súd nedostatočne
ozrejmil vlastné úvahy pri právnom posúdení veci, ale viac menej len prevzal tvrdenia a argumentáciu
žalovaného. Odôvodnenie rozsudku spôsobom, keď krajský súd len vyslovuje konečné závery o

nedôvodnosti žalobných námietok sťažovateľky bez toho, aby ozrejmil aj proces uvažovania, ktorý týmto
záverom predchádzal, nedáva priestor pre pochopenie, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako
rozhodol. Vzhľadom na to, že výroku rozsudku nekorešponduje relevantné odôvodnenie reflektujúce vo
svetle žalobných námietok na konkrétny skutkový a právny stav v prejednávanej veci, kasačný súd ani
nemá možnosť posúdiť, či je rozhodnutie krajského súdu vo výroku vecne správne.

19. Nie je nevyhnutné, aby sa správny súd vysporiadal s každým jedným argumentom účastníkov
konania, avšak z vlastného odôvodnenia rozsudku správneho súdu musí byť zrejmé, ktoré skutočnosti
súd považoval za podstatné pre ustálenie skutkového stavu veci a akým spôsobom ich právne posúdil
(teda ako zistený skutkový stav podriadil pod relevantnú právnu normu). Ak určité tvrdenia alebo návrhy

účastníka konania súd neakceptuje, nie je v súlade s právom na spravodlivý proces sa k nim vôbec
nevyjadriť alebo na ne reagovať tvrdením o ich neopodstatnenosti, ale je nutné zdôvodniť ich relevanciu
pre prejednávanú vec. Vlastná argumentácia správneho súdu musí poskytnúť komplexný a zrozumiteľnýobraz o predmete konania a vo vzťahu k argumentácii účastníkov musí obsahovať jasné odpovede na
otázky, ktoré sú predmetom sporu.

20. Krajský súd pre potreby prejednávanej veci nedostatočne vysvetlil svoje právne závery najmä
pokiaľ ide o ustálenie dôkazného bremena v daňovom konaní, vypracovanie dvoch protokolov z jednej
daňovej kontroly, neprimeranosti dĺžky prerušenia daňovej kontroly a s tým súvisiace nedodržanie
zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly a nezákonnosť protokolu. Aj keď zdanlivo krajský súd na
žalobnénámietkyreagoval,kvalitatívnenemožnovyslovenéprávnezáverypovažovaťzadostatočnépre

naplnenie princípov spravodlivého procesu. Krajský súd zvolil spôsob argumentácie, keď na zásadné
otázky týkajúce sa prejednávanej veci odpovedal odkazom na právnu úpravu alebo reprodukovaním
záverov žalovaného, absolútne sa však vyhol priamej reakcii na konkrétne žalobné námietky vznesené
pri každej takejto zásadnej otázke. Konkrétnosť žalobných námietok musí nájsť svoje adekvátne
premietnutie do konkrétnosti argumentácie správneho súdu v odôvodnení jeho rozsudku.

21. Kasačný súd sa stotožňuje s tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno
považovať za presvedčivé, spĺňajúce požiadavky uvedené v ustanovení § 139 ods. 2 SSP. Svojím
postupom krajský súd porušil právo sťažovateľky na spravodlivý proces, ktoré vychádza z čl. 46 ods. 1
a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

22. Z uvedených dôvodov kasačný súd kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok správneho súdu
postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Úlohou krajského súdu v
ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať v medziach podanej správnej žaloby a následne vo veci
rozhodnúť, pričom krajský súd bude povinný svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť.

23. Kasačný súd dodáva, že zaoberať sa kasačnými námietkami týkajúcimi sa nesprávneho právneho
posúdenia veci krajským súdom bolo v tomto štádiu konania predčasné, a to najmä s poukazom na
dôvod zrušenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým je jeho nepreskúmateľnosť.

24. Kasačný súd súčasne odkazuje na rozsudky NSSR v obdobnej veci tých istých účastníkov konania,

týkajúce sa iných zdaňovacích období vedených pod sp. zn. 10Sžfk/18/2020 zo dňa 17.06.2021, sp. zn.
10Sžfk/36/2019 zo dňa 26.01.2021 a sp. zn. 1Sžfk/18/2019 zo dňa 30.06.2020.“

25. Krajský súd rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR doručil účastníkom konania a vo veci nariadil
pojednávanie na deň 04.04.2023, kedy opätovne vo veci rozhodol za prítomnosti poverenej zástupkyne

žalovaného, bez prítomnosti právneho zástupcu žalobcu, ktorý prevzal predvolanie na pojednávanie
dňa 20.12.2022 o 11.07 hod. a do otvorenia pojednávania svoju neprítomnosť neospravedlnil.

26. Podľa § 2 ods. 1 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších

veciach ustanovených týmto zákonom.

27. Podľa § 2 ods. 2 S.s.p., každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok

ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

28. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p., správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich
subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

29. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

30. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia krajský súd ako správny súd preskúmal
napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane, preskúmal konanie, ktoré im

predchádzalo, vypočul právneho zástupcu žalobkyne, konal a rozhodol v súlade s § 114 S.s.p. v
neprítomnosti povereného zástupcu žalovaného, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a
jednomyseľne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko rozhodnutia správnych orgánov a
ich postup sú v súlade so zákonom.31. Predmetom preskúmania je rozhodnutie, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového
poriadku určil žalobkyni rozdiel v sume 28 660,66 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

jún 2010.

32. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

33. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

34. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje

a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

35. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

36. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

37. Podľa § 44 ods.1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných
predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej
účelu.

38. Podľa § 45 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej
len "kontrolovaný daňový' subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
f/ vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo

navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.

39. Podľa § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia.

40. Podľa § 46 ods. 1 veta prvá, ods. 9 písm. a/, ods. 10 veta prvá Daňového poriadku, daňová kontrola
začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole; daňová kontrola je ukončená dňom
doručenia protokolu podľa ods. 8; lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa
jej začatia.

41. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo

vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s
protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15
pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniamuvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu
daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť (veta prvá až piata).

42. Podľa § 47 písm. h/ Daňového poriadku, protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia
a vyhodnotenie dôkazov.

43. Podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak

sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať
informácie spôsobom podľa osobitného predpisu ( napr. zákon č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci
a spolupráci pri správe daní, Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci v boji proti
podvodom v oblasti DPH).

44. Podľa § 68 ods.1(veta prvá a druhá) Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis

neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou
podľa § 46 ods.8 a § 49 ods.1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie
konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods.8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s
výzvou podľa § 46 ods.8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal
daňovú kontrolu.

45. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon o DPH), daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň,
keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník (veta prvá a druhá).

46. Podľa § 43 ods.1 zákona o DPH, oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na
ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

47. Podľa § 43 ods.5 zákona o DPH v znení platnom do 30.09.2012 platiteľ je povinný preukázať, že sú

splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie
tovaru do iného členského štátu kópiu faktúry, a
a/ ak prepravu zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným
dokladom o odoslaní, v ktorom je určené miesto určenia,
b/ ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo

osobou ním poverenou,
c/ ak prepravu tovaru vykoná odberateľ písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d/ inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

48. Podľa § 43 ods. 8 zákona o DPH, ak prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu vykoná
odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný mať doklady podľa odseku 5
písm. b/ alebo c/ do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení kalendárneho
mesiaca,vktoromsauskutočnilododanietovaru.Akplatiteľnemádokladypodľaodseku5písm.b/alebo

c/ v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od dane do daňového priznania za
zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota.

49. Podľa § 69 ods.1 zákona o DPH platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný
platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

50. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

51.Podľa§49ods.2písm.a/zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň

z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.52. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

53. Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý
preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej
skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho
konania) na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a tiež úplnosť, vierohodnosť a správnosť
záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť.

Predmetné ustanovenie zakotvuje, že zákonné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý
je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok.
Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa
23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011).

54. Vychádzajúc z obsahu žaloby žalobkyňa namietala nedostatočne zistený skutkový stav,
nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, absenciu správnej úvahy,
dĺžku trvania daňovej kontroly a porušenie procesných práv žalobkyne v daňovom konaní.

55. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že Daňový úrad Prešov vykonal

u žalobkyne kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010 na
základe oznámenia č. 9712401/5/386105/2012 zo dňa 07.03.2012. Kontrolou predložených dokladov
správca dane zistil, že kontrolovaný daňový subjekt deklaroval v kontrolovanom zdaňovacom období
jún 2010 nadobudnutie tovaru podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov od
dodávateľov I. J., „XBARG“, J. XX, J., F., K. H. A., XX-XXX K. K., A. D. XXX, F. L. M. B., A. A., XX-

XXX F. XX, K. K., F..

56. Nadobudnutie tovaru správca dane žiadal preveriť prostredníctvom medzinárodnej výmeny
informácií, ato žiadosťou č. 9712401/5/3116731/2014/KraM zo dňa 26.06.2014 (dodávateľ I. J.),
žiadosťou Č. 9712401/5/3242860/2012 zo dňa 26.11.2012 (dodávateľ K. H. A.) a žiadosťou

č. 9712401/5/3427629/2012 zo dňa 26.11.2012 (dodávateľ FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA). Z
dôvodu podania uvedených žiadosti správca dane rozhodnutiami č. 9712401/5/3478141/2012 zo dňa
26.11.2010 a č. 9712401/5/3544729/2014/4036/KraM zo dňa 28.07.2014 kontrolu dane z pridanej
hodnoty do dňa doručenia odpovedí prerušil.
Pri preverovaní nadobudnutia tovaru od dodávateľa tovaru K. H. A. poľská daňová správa v čiastočnej

odpovedi doručenej správcovi dane dňa 01.07.2013, v čiastočnej odpovedi doručenej dňa 09.06.2014
a v konečnej odpovedi na žiadosť č. 9712401/5/3242860/2012 zo dňa 26.11.2012 uviedla, že vecné
plnenie z faktúr č. 215/2010 zo dňa 14.06.2010 v sume 2 505,60 eura, č. 216/2010 zo dňa 14.06.2010
v sume 5 011,20 eura, Č. 217/2010 zo dňa 14.06.2010 v sume 4 732,20 eura, č. 225/2010 zo dňa
24.06.2010 v sume 65 340,00 eur, č. 226/2010 zo dňa 24.06.2010 v sume 420,00 eur, Č. 235/2010

zo dňa 28.06.2010 v sume 60 722,88 eura, c. 241/2010 zo dňa 30.06.2010 v sume 78 812,55 eura v
celkovej hodnote 217 544,64 eura nenastalo a tým aj vznik daňovej povinnosti z titulu nadobudnutia
tovaru u kontrolovaného daňového subjektu, z čoho následne vyplynulo neuznanie uplatneného práva
na odpočítanie dane v celkovej sume. Poľský daňovník nepopiera uskutočnené vyrovnania.
Na základe uvedených kontrolných zistení správca dane vyčíslil rozdiel základu dane v riadku 07

daňového priznania v sume 217 544,43 eura, ktorý spôsobil v riadku 08 avriadku21 daňového priznania
rozdiel v sume 41 333,44 eura. Pri preverovaní nadobudnutia tovaru od dodávateľa tovaru FIRMA
HANDLOWO- USLUGOWA, A. A. poľská daňová správa v odpovedi č. 5/2183859 doručenej správcovi
dane dňa 24.05.2013 na základe žiadostí Č. 9712401/5/3427629/2012 zo dňa 26.11.2012 uviedla, že
intrakomunitárne dodania boli len v mesiacoch máj a jún 2010, a to dodanie strúhanky, čriev, smaženej

cibule a mäsových produktov, intrakomunitárne dodania tovaru pre A. B. C. v mesiacoch marec a apríl
2010 preverovaný daňový subjekt neuskutočnil.
Počas daňovej kontroly A. A. poskytol vysvetlenie, z ktorého vyplýva, že v mesiacoch marec, apríl, máj,
jún a júl 2010 nenadobudol intrakomunitárne dodanie tovaru od A. B. C. a v mesiacoch marec a apríl
2010 pre ňu intrakomunitárne dodanie tovaru neuskutočnil. Platby bolí realizované v hotovosti, a to za

nadobudnutie v novembri 2010 a za uskutočnené dodávky v mesiacoch máj a jún 2010. Po ukončení
daňovej kontroly A. A. predložil korekcie súhrnných výkazov za mesiace marec, apríl, máj, jún a júl 2010.
S poukázaním na ustanovenie § 11 ods. 1,2,4,13, § 19 ods. 1, § 20 ods. 1, § 49 ods. 1 a § 69 ods. 6
zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov správca dane na základe uvedených kontrolnýchzisteníneuznalkontrolovanémudaňovémusubjektunariadku07a08daňovéhopriznanianadobudnutie
tovaru v tuzemsku podľa § 11 a § 11a citovaného zákona, základ dane 227 544,43 eura, daň 41 333,44
eura a zároveň na riadku 21 daňového priznania znížil nárok na celkové odpočítanie dane podľa § 49

až § 54a citovaného zákona o sumu 41 333,44 eura.
Kontrolovaný daňový subjekt v podanom daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie jún 2010 vykázal dodanie tovaru s oslobodením od dane do iného členského štátu podľa
§ 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vo výške 316 591,77 eura.
Podľa súhrnného výkazu za jún 2010 podaného daňovým subjektom dňa 23.07.2010 nadobúdateľmi

tovaru boli poľské daňové subjekty K. H. A. (hodnota tovaru 286 525,00 Eur) a FIRMA HANDLOWO
USLUGOWA, A. A. (hodnota tovaru 30 067,00 Eur).
Deklarované dodanie tovaru správca dane žiadal preveriť na základe žiadosti o medzinárodnú
výmenu informácií Č. 9712401/5/3242860/2012 zo dňa 26.11.2012 (SPOLKA JAWNA A.) a žiadosti
č. 9712401/5/3427629/2012 zo dňa 26.11.2012 (FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, A. A.). Pri
preverovaní dodania tovaru odberateľovi SPOLKA JAWNA A. poľská daňová správa v čiastočnej

odpovedi doručenej správcovi dane dňa 01.07.2013, v čiastočnej odpovedi doručenej dňa 09.06.2014 a
v konečnej odpovedi na žiadosť správcu dane č. 9712401/5/3242860/2012 zo dňa 26.11.2012 uviedla,
že v zdaňovacom období jún 2010 boli nadobudnutia tovaru uskutočnené vo výške 137 085,48 Eura,
a to na základe faktúr č. 1001583 zo dňa 22.06.2010 za bravčové mäso v celkovej hodnote 5 852,16
Eura, č.1001595 zo dňa 22.06.2010 za bravčové mäso v celkovej hodnote 2 786,00 Eur, č. 1001596 zo

dňa 10.06.2010 za hovädzie mäso v celkovej hodnote 34 209,90 Eura, č. 1001597 zo dňa 14.06.2010
za bravčové mäso v celkovej hodnote 38 057,82 Eura, č. 1001598 zo dňa 17.06.2010 za bravčové a
hovädzie mäso v hodnote 47 732,76 Eura, č. 1001716 zo dňa 30.06.2010 za pšenicu v celkovej hodnote
8 446,84 Eura (korekcia faktúry v septembri 2010). Zostávajúce faktúry v hodnote 149 439,43 Eura, a
to č. 1001387 zo dňa 03.06.2010 v celkovej hodnote 48 286,80 Eura, č. 1001709 zo dňa 30.06.2010

v celkovej hodnote 42 194,28 Eura, č. 1001711 zo dňa 30.06.2010 v celkovej hodnote 58 958,35 Eura
nedokumentujú skutočné transakcie, boli to fiktívne transakcie. Poľský daňovník nepopiera uskutočnené
vyrovnania.

57.PripreverovanídodaniatovaruodberateľoviFIRMAHANDLOWO-USLUGOWA,A.A.poľskádaňová

správa v odpovedi č. 5/2183859 doručenej správcovi dane dňa 24.05.2013 na základe žiadosti č.
9712401/5/3427629/2012 zo dňa 26.11.2012 uviedla, že kontrolou bolo zistené, že najprv poľský daňový
subjekt priznal intrakomunitáme nadobudnutie tovaru od slovenského daňového subjektu v mesiacoch
marec, apríl, máj, jún a júl 2010, avšak na základe výsledku daňovej kontroly bolo zistené, že uvedený
poľský daňový subjekt intrakomunitáme nadobudnutie tovaru od slovenského daňového subjektu v

mesiacoch marec, apríl, máj, jún a júl 2010 neuskutočnil.
Počas daňovej kontroly A. A. poskytol vysvetlenie, z ktorého vyplýva, že v mesiacoch marec, apríl,
máj, jún a júl 2010 neuskutočnil intrakomunitáme dodanie tovaru pre A. B. C. ani od nej žiaden
tovar nenadobudol. Platby boli realizované v hotovosti, a to za nadobudnutie v novembri 2010 a za
uskutočnené dodávky v mesiacoch máj a jún 2010. Po ukončení daňovej kontroly A. A. predložil korekcie

súhrnných výkazov za mesiace marec, apríl, máj, jún a júl 2010. Z uvedeného dôvodu správca dane
znížil základ dane v riadku 15 a 16 daňového priznania o sumu 30 066,86 Eura.

58. Správca dane s poukázaním na § 2 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1 písm. a), § 13 ods. 1 písm. a),
§ 19 ods. 1, § 22 ods. 1, § 43 ods. 1, 5, § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších

predpisov a s poukázaním na závery rozsudkov Súdneho dvora EU vo veci C-184/05 a C-409/04
konštatoval,žekdodaniudeklarovanéhotovaruvcelkovejhodnote316591,77Eurvzmysle§43zákona
č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov pre odberateľov FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, A.
A. a SPOLKA JAWNA A. v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2010 nedošlo, preto vyčíslil rozdiel
základudaneyriadku15a16daňovéhopriznaniacelkomvsume316591,77Eur,ktorýpopreukázanom

intrakomunitárnom dodám tovaru vo výške 137 085,48 Eura predstavoval sumu 179 506,29 Eura.
Vzniknutý rozdiel základu dane na riadku 03 daňového priznania vo výške 179 506,29 Eura spôsobil
rozdiel dane v riadku 04 vo výške 28 660,66 Eura.
Správca dane oboznámil kontrolovaný daňový subjekt s výsledkami daňovej kontroly pri ústnom
pojednávaní dňa 06.08.2015 (zápisnica č. 1264721/2015) a dňa 20.08.2015 mu osobne doručil protokol

č. 1311205/2015 zo dňa 20.08.2015, v ktorom zaznamenal výsledky daňovej kontroly za zdaňovacie
obdobia január 2010, február 2010, september 2010, december 2010 a protokol č. 1311968/2015 zo dňa
20.08.2015 spolu s výzvou č. 1312406/2015 zo dňa 20.08.2015 na vyjadrenie sa k výsledkom daňovej
kontroly za zdaňovacie obdobia marec 2010, apríl 2010, máj 2010, jún 2010, júl 2010, august 2010,október 2010 a november 2010. Dňa 20.10.2015 bolo správcovi dane doručené vyjadrenie daňového
subjektu k výsledkom daňovej kontroly uvedeným v protokole č. 1311968/2015 zo dňa 20.08.2015, v
ktorom navrhol vypočuť svedkov a namietal vyhotovenie dvoch protokolov z vykonanej daňovej kontroly,

že protokol neobsahuje žiadne zistenia poľskej daňovej správy, namietal nedostatočný preklad z
poľského do slovenského jazyka, upretie práva klásť svedkovi A. A. otázky a nedostatočné vyhodnotenie
dôkazov. Pripomienky a návrhy daňového subjektu boli prerokované pri ústnom pojednávam dňa
22.09.2016 (zápisnica č. 103929541/2016). V rámci ústneho pojednávania dňa 22.09.2016 boli prijaté
závery, ku ktorým sa daňový subjekt vyjadril podaním zaevidovaným u správcu dane pod číslom

1661392/2016 zo dňa 31.10.2016. Uvedené pripomienky boli prerokované pri ústnom pojednávaní dňa
26.01.2017, z ktorého bola spísaná zápisnica č. 100165463/2017, a ktorú správca dane považoval za
poslednú vo vyrubovacom konám. Následne správca dane vydal vo vyrubovacom konám rozhodnutie
č. 100202033/2017 zo dňa 02.02.2017, ktorým daňovému subjektu A. B. C. vyrubil rozdiel v sume 28
660,66 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010.

59. Žalobkyňou vznesené žalobné námietky správny súd považuje za nedôvodné, pričom poukazuje na
obsah administratívneho spisu, na vykonané dokazovanie správcom dane a dôvody podanej žaloby.
Daňové orgány pri rozhodovaní v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a
vyslovili právny názor, že nárok na odpočet dane bol žalobcom uplatnený v rozpore so zákonnými
podmienkami upravenými v § 49 a § 51 zákona o DPH. Daňová kontrola bola správcom dane

vykonávaná v nevyhnutnom rozsahu potrebnom na dosiahnutie účelu. Na preukázanie skutočne
realizovaných transakcií bolo potrebné preverovanie dodávateľov z dôvodu, či došlo k dodaniu tovaru
subjektom na faktúre uvedeným. Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že správca
dane pri použití zásady voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal

rozsiahle šetrenie a dokazovanie, z ktorého vyplýva, že daňovým dokladom, ktoré predložila žalobkyňa
chýba reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných
plnení, na základe ktorých si žalobkyňa uplatnila právo na nadmerný odpočet, ako i vierohodnosti
účtovnej evidencie vedenej žalobkyňou.

60. Podmienky upravené v § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH majú
hmotnoprávnu povahu a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie
je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje. Pre účely § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH je nevyhnutné
kumulované splnenie všetky zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, t.j. vrátene
preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ

deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.

61. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom
správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR
vysloveného v rozsudku zo dňa 30.01.2013 sp.zn. 8Sžf/9/2012 vykonanie dokazovania je primerane

rozložené medzi daňovníka a správcu dane. V prípade, že správca dane vykonaným dokazovaním
preukáže daňovníkovi, že tovar skutočne nemohol dodať na faktúrach uvedený dodávateľ daňovníka, je
povinnosťou daňovníka preukázať, že jeho závery sú nesprávne, alebo označiť skutočného dodávateľa
na základe nových dôkazov. Ak daňovník skutočného dodávateľa neoznačí alebo správcovi dane
nenavrhne alebo nepredloží nové dôkazy, alebo neoznámi inú osobu, ktorá by mohla byť skutočným

dodávateľom tovaru alebo služby, tak potom musí niesť dôsledok tohto svojho konania, že riadne
nepreukázal správcovi dane dodanie tovaru alebo služby. V tejto súvislosti správny súd dal do pozornosti
uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 784/2015 zo dňa 02.12.2015, v ktorom vyslovil právny názor, že
prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní nie je samo o sebe porušením základného práva
daňového subjektu na inú právnu ochranu.

62. Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý
preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej
skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho
konania) na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a tiež úplnosť, vierohodnosť a správnosť

záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť.
Predmetné ustanovenie zakotvuje, že zákonné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý
je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok.
Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladovpredkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa
23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011).

63. Žalobkyňa v žalobe spochybňuje zákonnosť vykonaného dokazovania využitím inštitútov miestneho
zisťovania prostredníctvom dožiadaných príslušných správcov dane aj v rámci medzinárodnej výmeny.
Správny súd v tejto súvislosti poukázal na to, že inštitút miestneho zisťovania prostredníctvom
príslušných dožiadaní správcov dane a medzinárodnou výmenou informácií sú zákonnými prostriedkami
získania informácií správcom dane na preverovanie skutočností potrebných na správne určenie alebo

preverenie základu dane, prípadne nárokov uplatnených daňovými subjektmi. Zápisnica z miestneho
zisťovania a získané informácie sú daňovému subjektu v priebehu výkonu daňovej kontroly prístupné,
k nim má právo sa vyjadrovať, navrhovať dôkazy, rovnako má právo vyjadriť sa v zákonom stanovenej
lehote k protokolu o výsledku daňovej kontroly, podávať námietky proti postupu správcu dane v priebehu
výkonu daňovej kontroly. Z judikatúry Súdneho dvora napr. rozsudok vo veci C-276/12 vyplýva...
„právo Únie, tak ako vyplýva najmä zo smernice Rady 77/799/EHS z 19.12.1977 o vzájomnej pomoci

príslušných orgánov členských štátov v oblasti priamych daní a dane poistnej prémie, zmenenej a
doplnenej smernicou Rady 2006/98/ES z 20.11.2006, a zo základného práva byť vypočutý, sa má
vykladať v tom zmysle, že daňovníkovi určitého členského štátu nepriznáva ani právo byť informovaný
o žiadosti tohto štátu o pomoc adresovanej inému členskému štátu najmä na účely overenia údajov,
ktoré tento daňovník poskytol v rámci svojho priznania k dani z príjmov, ani právo podieľať sa na

formulácii žiadosti adresovanej dožiadanému členskému štátu, ani právo zúčastniť sa na výsluchu
svedkov, ktoré tento členský štát uskutočnil. Smernica 77/799/ zmenená a doplnená smernicou 2006/98,
neupravujeotázku,zaakýchpodmienokmôžedaňovníkspochybniťsprávnosťinformácie,ktorúposkytol
dožiadaný členský štát, ani neustanovuje nijakú osobitnú požiadavku v súvislosti s obsahom poskytnutej
informácie“.

64. Čo sa týka uvedenej žalobnej námietky, správny súd sa bezpochyby zaoberal žalobnou námietkou
jednak nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, ako aj na poukaz žalobcu na
nedodržanieustanoveníSmerniceč.904/2010,nazákladektorejbolovykonanéMVIdožiadaniepoľskou
daňovou správou, ako aj českou daňovou správou. S poukazom na rozsudok Najvyššieho správneho

súdu sp. zn.: 5Sžfk/34/2018 zo dňa 31. marca 2022, z ktorého správny súd argumentuje citáciou bodov
36, 37, 38, 39 uvedeného rozhodnutia, podľa ktorého: bod 36: „Vo vzťahu k námietke sťažovateľa
týkajúcej sa porušenia princípu proporcionality a nezákonnosti rozhodnutí, keď mal za to, že nebola
dodržaná zákonom stanovená lehota na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 Daňového
poriadku v súvislosti s podanými žiadosťami o medzinárodnú výmenu informácií kasačný súd poukazuje

na to, že uznesením sp .zn. 5Sžfk/34/2018 zo dňa 5.marca 2020 bolo konanie o kasačnej sťažnosti
sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 6S/1/2017-284 zo dňa 18.januára 2018 postupom podľa
§ 100 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p. prerušené a Súdnemu dvoru Európskej únie boli
kasačným súdom predložené prejudiciálne otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
v nasledovnom znení:

- Ustanovenie bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej
spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty ,,lehoty ustanovené v tomto nariadení
a poskytnutie informácií sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty,
ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia
daňovej kontroly?

- Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií
stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji
proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu?
-Jemožnécharakterizovaťmedzinárodnúvýmenuinformácií,ktorápresahujelehotyurčenéNariadením
Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti

dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?“
Bod 37: „Súdny dvor Európskej únie rozsudkom vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021 rozhodol o
predložených prejudiciálnych otázkach tak, že Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7.októbra
2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení
s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie

môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského
štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu
administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“Bod 38: „Kasačnému súdu bolo dňa 15. októbra 2021 doručené podanie sťažovateľa zo dňa 4.
októbra2021, označené ako vyjadrenie k rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-186/20,
v ktorom vyslovil názor o nutnosti opätovného predloženia (ním nanovo formulovaných, resp.

modifikovaných)prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie s odôvodnením, že v rozsudku
vydanom vo veciC-186/20 uspokojivým spôsobom nebolo zodpovedané na predložené otázky.“
Bod 39: „Rešpektujúc právne záväzný názor Súdneho dvora Európskej únie dospel kasačný súd k
záveru, že lehoty stanovené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 pre orgány
finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií nemožno v kontexte

vnútroštátnej právnej úpravy (ktorá v ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku stanovuje časový limit
na vykonanie daňovej kontroly) a vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z
dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie
by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a porušenie princípu proporcionality na strane kontrolovaného
daňového subjektu. Kasačný súd nevzhliadol dôvod na opätovné prerušenie kasačného konania a
predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko právny názor vyslovený v

rozsudku vo veci C-186/20 považoval za dostačujúci a zrozumiteľný pre vyvodenie záveru, že nejde o
lehoty, nedodržanie ktorých by malo vplyv na zákonnosť daňovej kontroly, resp. zákonnosť rozhodnutí
daňových orgánov ako takých..“

65. Na základe uvedenej citácie z rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR mal správny súd

bezpochyby za to, že boli splnené všetky kritéria postupu správcu dane pri dožiadaní o MVI a na základe
uvedeného preto rešpektujúc právny názor Súdneho dvora EÚ, ako aj Najvyššieho správneho súdu
SR, správny súd, ktorý je viazaný právnym názorom vyššieho súdu, dospel jednoznačne k záveru,
že lehoty stanovené Nariadením Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 pre orgány finančnej
správy v súvislosti so žiadosťou o MVI nemožno v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy § 46 ods. 10

Daňového poriadku a vo väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o
MVI vykladať tak, že ide o lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a porušenie
princípu proporcionality na strane kontrolovaného daňového subjektu. Preto uvedenú žalobnú námietku
považuje správny súd za nedôvodnú.

66. Správny súd poukazuje na uvedené závery Najvyššieho správneho súdu SR v rozhodnutí sp. zn.:
5Sžfk/34/2018 a rešpektujúc právne záväzný názor Súdneho dvora EÚ tak, ako dospel k záveru kasačný
súd, aj správny súd, ktorý je týmto záverom viazaný, argumentuje tým, že lehoty stanovené Nariadením
Rady EÚ č. 904/2010 zo 7.októbra 2010 pre orgány finančnej správy v súvislosti so žiadosťou o MVI
nemožno v kontexte vnútroštátnej právnej úpravy ustanovenia § 46 ods. 10 Daňového poriadku a vo

väzbe na uplatnenie inštitútu prerušenia daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o MVI vykladať tak, že ide
o lehoty, ktorých prekročenie by zakladalo nezákonnosť rozhodnutí a porušenie princípu proporcionality
na strane kontrolovaného daňového subjektu. Na základe uvedeného preto s poukazom na rozsudok
Súdneho dvora EÚ C-186/2020 zo dňa 30. septembra 2021, ako aj s poukazom na závery Najvyššieho
správneho súdu SR v rozsudku sp. zn.: 5Sžfk/34/2018 zo dňa 31. marca 2022 považuje uvedenú

námietku žalobcu za nedôvodnú.

67. Taktiež nie je dôvodná žalobná námietka žalobkyne, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal
s jej námietkami uvedenými proti rozhodnutiu správcu dane, pretože podľa názoru správneho súdu
uviedol všetky skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia. Správny súd poukázal

na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo
veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku)
a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III.
ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú
vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na

zásadnú a relevantnú námietku. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí zároveň odôvodnil, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a pri aplikácii právnej úpravy.

68. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočet DPH
musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym, pričom táto zásada umožňuje, ale

súčasne aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne
neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočet
DPH je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktúr, teda, že tovar
alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre.Nárok na odpočet DPH nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je
platiteľ povinný preukazovať, a za správnosť ktorých zodpovedá.

69. Správca dane zároveň poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného
styku a na skutočnosť, že základným predpokladom pre riadne fungovanie podnikateľského subjektu
je to, že podnikateľ musí mať vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracuje pri výkone svojej
podnikateľskej činnosti. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti právny názor Najvyššieho
súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 5Sžf/50/2014 zo dňa 27.januára 2015, podľa ktorého... „ sa

nejedná o prenos zodpovednosti za prípadné porušenie daňovej povinnosti iného subjektu (napr.
nepodanie daňového priznania, nezdržiavanie sa v sídle podnikania), jedná sa o zodpovednosť chrániť
v obchodnom styku svoje záujmy v súvislosti s podnikateľským rizikom. Toto oprávňuje v obchodnom
styku vyžadovať doklady preukazujúce povinnosti, ktoré má daňový subjekt kooperujúci v reťazci voči
správcovi dane“.

70. Námietka žalobkyne, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je
neopodstatnená.Zustanovenia §63ods.2Daňovéhoporiadkuvyplýva,žerozhodnutiemusívychádzať
zo stavu zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí
byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. V súlade
so zákonom postupoval žalovaný, ak napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane ako správne

potvrdil. Rozhodnutia oboch správnych orgánov sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené tak, ako
to upravuje Daňový poriadok v § 63 ods. 1 až 11, § 74 ods. 1 až 9. Žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu
dane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, tento správne právne posúdil, rozhodnutie
náležite a zrozumiteľne odôvodnil. Nepochybil preto ani žalovaný, ak po vysporiadaní sa s odvolacími

námietkami žalobkyne a rozhodnutie správcu dane potvrdil. Preto uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil
správny súd ako nedôvodnú.

71. Námietka žalobkyne o nedodržaní zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly je nedôvodná.
Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 3Sžf/46/2015 zo dňa 27.07.2016 zverejnenom v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu SR a súdov SR č. 60 konštatoval, že ak správca dane preruší výkon daňovej
kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca
dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto
dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca
dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a

nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly.
Ide o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa čl. 19 Nariadenia (ES) č. 1798/2003 zo dňa
07.10.2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo dňa
07.10.2010 prepracované znenie). Z ustanovenia § 61 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že ak je
daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú, to znamená, že do zákonom stanovenej

lehoty na vykonanie daňovej kontroly (najviac jeden rok odo dňa jej začatia v zmysle § 46 ods. 1
Daňového poriadku) sa nepočíta obdobie, počas ktorého bola daňová kontrola prerušená. Pri tejto
žalobnej námietke opätovne správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-186/2020 zo
dňa 30. septembra 2021, ako aj na závery NSS SR uvedené v rozsudku sp. zn.: 5Sžfk/34/2018 zo dňa
31.03.2022.

72. Zo všeobecne platnej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že každý daňový prípad je treba
posudzovať individuálne bez paušalizovania. Napríklad v rozsudku v spojených veciach sp.zn. C-80/11
a C-142/11 zo dňa 21.06.2012 Súdny dvor EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodu,
daňovým únikom a prípadným zneužitím je cieľ priznaný a podporovaný Smernicou 2006/112 (rozsudok

Halifax zo dňa 07.12.2010, C-285/09, bod 36, zo dňa 27.10.2017 Tanoarch C-504/10 bod 50). Súdny
dvor rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom dovolávať noriem práva únie. Preto prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť
priznanieprávanaodpočet,aksazohľadomnaobjektívneokolnostipreukáže,žetotoprávosauplatňuje
podvodne. Súdny dvor v judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom únie požadovať, aby daňový

subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutočňuje nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.73. K námietke žalobkyne, že správca dane nemohol vypracovať z daňovej kontroly dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 2010 dva protokoly správny súd poukazuje na to, že z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobia marec, apríl, máj, jún, júl, august, október a november 2010, v ktorých zistil porušenia
právnych predpisov správca dane vypracoval protokol zo dňa 20.08.2015 číslo 1311968/2015, ktorý
zaslal žalobkyni spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. V protokole č.
1311205/2015 zo dňa 20.08.2015 z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
január, február, september a december 2010 nezistil porušenia právnych predpisov. V zmysle § 68 ods.

1 Daňového poriadku vyrubovacie konanie nezačína a výzva sa podľa § 46 ods. 8 citovaného zákona
nezasiela.To,žesprávcadanevypracovaldvaprotokoly,niejevrozporesDaňovýmporiadkom,nakoľko
obidva protokoly boli vypracované s iným záverom správcu dane a za iné zdaňovacie obdobia, pričom
tieto protokoly si vzájomne neodporovali. Správny súd preto považuje žalobnú námietku za nedôvodnú.

74. K námietke žalobkyne, že správca dane si neobstaral dostatok potrebných podkladov pre

rozhodnutie vo veci, jeho postupom došlo k porušeniu § 3 ods. 3 Daňového poriadku, keď neprihliadol
na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo s poukazom na hodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich
vzájomnej súvislosti a neumožnil daňovému subjektu vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k
zisteným skutočnostiam, správny súd poukazuje, že za účelom preverenia nadobudnutia tovaru od
poľských daňových subjektov správca dane žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií požiadal

poľskú daňovú správu o preverenie deklarovaných zdaniteľných obchodov. V odpovedi poľská daňová
správa uviedla, že išlo o fiktívne transakcie. Správca dane odpoveď poľskej daňovej správy považoval
za jednoznačný dôkaz a mal za to, že informácie, ktoré poskytla poľská daňová správa sú dôkazy
takej váhy akoby tieto samotné informácie zabezpečil správca dane tuzemsky. Ustanovenie zákona
č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a Nariadenia Rady EÚ č.

904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z
pridanejhodnotynevyplývapovinnosťdožiadanýmčlenskýmštátompredkladaťjednotlivédôkazy,podľa
ktorýchspracovalzaslanúinformáciunazákladežiadostidaňovejsprávyinéhočlenskéhoštátu.Zároveň
z obsahu administratívneho spisu správcu dane vyplýva, že správca dane umožnil dňa 18.09.2015
splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu v zmysle § 23 Daňového poriadku nazrieť do spisu

v súvislosti s vyrubovacím konaním za zdaňovacie obdobia január až december 2010 a boli mu
predložené k nahliadnutiu všetky doklady súvisiace s ukončenou kontrolou. Splnomocnený zástupca si
mobilným telefónom vyhotovil kópie dokumentov. Preto túto žalobnú námietku považuje správny súd
za bezpredmetnú.

75. Správny súd ešte na doplnenie vyššie uvedených dôvodov argumentuje tým, že správca dane
dôkazy uvedené v odpovediach na žiadosti o MVI podrobne a dostatočne popísal v protokole z
daňovej kontroly č. 1311968/2015 zo dňa 20.08.2015, na základe ktorých neuznal daňovému subjektu
oslobodenie dane z dodania tovarov do iného členského štátu, konkrétne do Poľskej republiky pre
odberateľovtovaruFIRMAHANDLOWO-USLUGOWA,A.A.aSPOLKAJAWNAA..Právnympredpisom

EÚ pre túto oblasť spolupráce je Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej
spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Samotné nariadenie stanovuje
podmienky, za ktorých majú príslušné orgány členských štátov zodpovedné za uplatňovanie zákonov o
DPH spolupracovať navzájom medzi sebou, aby zabezpečili dodržiavanie uvedených zákonov. Na tento
účelstanovilpravidláapostupy,ktoréumožniapríslušnýmorgánomčlenskýchštátov,abyspolupracovali

a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri uskutočňovaní správneho výberu
daní, kontrola riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v rámci spoločenstva a bojom proti
podvodom súvisiacim s DPH. Správny súd má za to, že poľská daňová správa pri svojom preverovaní
konala podľa svojich zákonných postupov. Pri preverovaní obchodných transakcií poľská daňová správa
konala s oprávnenými osobami a ich vyjadrenia, ktoré sú uvedené v odpovediach sú informáciou, ktoré

správca dane nespochybnil. Ide o skutočnosti, ktoré majú vplyv na dokazovanie. Odpovede poľskej
daňovej správy považoval správca dane za hodnoverný a dostatočný dôkaz a vyžadované skutočnosti
považuje vykonaným šetrením poľskou daňovou správou za dostatočne preukázané. Odpovede poľskej
daňovej správy sú listinnými dôkazmi získanými plne zákonným postupom a tak správca dane ako
i daňový subjekt nemá žiadny dôvod uvedené listinné dôkazy spochybňovať. Žalobkyňa vo svojom

vyjadrení tvrdila, že tovar bol fyzicky prepravený z tuzemska do Poľska, konkrétne označila šoférov
motorových vozidiel, ktorý prepravu tohto tovaru v roku 2010 uskutočňovali pre žalobkyňu. Správca
dane v rámci vyrubovacieho konania vykonal ústne pojednávania s navrhnutými svedkami F. G.
(zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 17.03.2016) a H. C. (zápisnica o ústnom pojednávaní zodňa 06.04.2016). Svedkovia vypovedali, že tovar - mäso v roku 2010 vyviezli iba jedenkrát do Poľska,
kde to bolo konkrétne si nepamätajú, ale niekde blízko hraníc, tovar rozvážali iba na území SR.
Odpovede navrhnutých svedkov - šoférov nepotvrdili tvrdenia žalobkyne. Svedok A. C. (zápisnica o

ústnom pojednávaní zo dňa 17.05.2016) vypovedal, že bol skoro pri každej nakládke tovaru, ktorý mal
byť vyvezený do Poľskej republiky, preprava bola vykonávaná buď poľskými odberateľmi, vozidlami
žalobkyne, vozidlami Podtatranskej hydiny, a.s., ale zo strany kontrolovaného daňového subjektu
nebol vo vyrubovacom konaní predložený žiadny dôkaz, že tovar bol skutočne prepravený do iného
členského štátu, konkrétne odberateľom A. A. a SPOLKA JAWNA MIKULEC, ako uviedol svedok vo

svojej výpovedi. Kontrolovanému daňovému subjektu boli zaslané upovedomenia o vypočutí svedkov,
ktoré boli kontrolovaným daňovým subjektom prevzaté, ale na ústne pojednávanie v prípade vypočutia
svedkov - šoférov sa daňový subjekt ani jeho zástupca nedostavil, kedy v zmysle § 25 Daňového
poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca, má právo byť prítomný pri jeho
vypočutí a klásť mu otázky. Výpovede svedkov - šoférov, ktoré jednoznačne potvrdili skutočnosť, že
nebola vykonaná preprava tovaru do iného členského štátu - do Poľska správca dane považoval za ďalší

hodnoverný a dostatočný dôkaz v spojitosti so skutočnosťami preukázanými poľskou daňovou správou,
ktoré sú popísané v odpovediach na MVI zo dňa 09.06.2014, 24.05.2013 a následne v protokole zo
dňa 20.08.2015.

76. Správny súd zdôraznil, že správca dane pri získavaní informácii od poľskej daňovej správy

postupoval podľa zákona č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní. Podľa §
22 citovaného zákona pri poskytovaní, požadovaní alebo prijímaní medzinárodnej pomoci a spolupráce
pri správe daní na základe medzinárodnej zmluvy sa primerane postupuje podľa tohto zákona a podľa
osobitného prepisu, ktorým je daňový poriadok. Podľa zákona č. 442/2012 Z.z. správca dane, ktorým
je daňový úrad môže požiadať vykonanie jednotlivých úkonov pri správe daní iného vecne príslušného

správcu dane, ktorým je daňový úrad, ak tento môže požadovaný úkon vykonať ľahšie, hospodárnejšie
alebo rýchlejšie. V takomto prípade zistenia iného správcu nepreveruje a s výsledkami zisťovania
zaobchádza tak, ako keby ich získal sám.

77. Žalobkyňa v podanom daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie jún 2010 vykázala dodanie

tovaru s oslobodením do iného členského štátu EU podľa § 43 ods.1 zákona o DPH vo výške 316
591,77 (riadok 15 a 16 daňového priznania). Výsledky preverovania nepotvrdili v celom rozsahu dodanie
tovaru podľa citovaného ustanovenia pre odberateľov tovaru FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, A. A.
v hodnote 30 067,00 Eur a SPOLKA JAWNA A. v hodnote 285 525,00 Eur, nakoľko správca dane
poľskej daňovej správy preukázal, že títo poľskí odberatelia nepriznali nadobudnutia vo výške uvedenej

žalobkyňou v podanom súhrnnom výkaze za zdaňovacie obdobie jún 2010.

78. Ustanovenie § 43 zákona o DPH určuje základný princíp fungovania dane pri dodaní tovaru z
jedného členského štátu, ak sú na obchode zúčastnení podnikatelia - dodávateľ a odberateľ, z ktorých
dodávateľ je identifikovaný pre DPH v štáte dodania tovaru a odberateľ je identifikovaný pre DPH v

štáte nadobudnutia tovaru - ide o intrakomunitárne dodanie tovaru. Za intrakomunitárnu dodávku tovaru
môžeme označiť len takú, ktorá je spojená s prepravou. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a zároveň všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Tovar v zmysle predložených odberateľských faktúr bol
v skutočnosti vyskladnený zo skladu kontrolovaného daňového subjektu ako platiteľa dane z pridanej

hodnoty v kontrolovanom zdaňovacom období, avšak odberatelia tovaru (poľské daňové subjekty) v
rámci výkonu kontroly popreli intrakomunitárne nadobudnutie tovarov, pričom uviedli, že išlo o fiktívne
transakciemedzidodávateľom(žalobkyňou)aodberateľmi,tiežprepravcoviatovarov-šoférivypovedali,
že prepravu tovaru do Poľskej republiky uskutočnili iba jedenkrát. Na základe uvedeného daňový subjekt
nepreukázal uskutočnenie dodania tovaru pre nadobúdateľa - osobu identifikovanú pre daň v inom

členskom štáte s oslobodením od dane v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH a nepreukázal, že splnil
podmienky pre oslobodenie od dane pre dodaný tovar z tuzemska do iného členského štátu podľa §
43 ods. 5 zákona o DPH. Žalobkyni vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, v
nadväznosti na ust. § 8 ods. 1 písm. a/ a § 13 ods. 1 písm. c/ zákona o DPH, t.j. dňom nadobudnutia
tovaru, nakoľko miesto dodania tovaru je tuzemsko.

79. V tejto súvislosti správny súd dáva do pozornosti rozsudok ESD vo veci C-184/05 (bod 26), z ktorého
vyplýva:... „dôkazné bremeno vzniku nároku na zrušenie alebo oslobodenie z daňovej povinnosti znáša
osoba, ktorá sa domáha uplatnenia takéhoto práva uvedeného v rámci obmedzení práva Spoločenstva.Okrem toho z hľadiska uplatnenia článku 28c A písm. a/ prvého odseku šiestej smernice, znáša dôkazné
bremeno dodávateľ tovaru, ktorý musí preukázať, že boli splnené podmienky oslobodenia uvedené v
bode 23 tohto rozsudku (t.j. ..., aby právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na nadobúdateľa,

keď dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu a že v
dôsledku tohto vývozu alebo tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania)“.

80. Z obsahu administratívneho spisu zároveň vyplýva, že správca dane pri kontrole dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010 nespochybňuje závery z kontroly dane z

príjmov za rok 2010, ktorých príjmy za predaj tovaru daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní. V
rámci kontroly DPH správca dane uviedol, že tieto príjmy z pohľadu DPH neboli príjmami oslobodenými
v zmysle § 43, ale daňový subjekt ich mal vykázať ako príjmy v zmysle § 8 v nadväznosti na § 19
zákona o DPH. Kontrolovaný daňový subjekt v rámci vyrubovacieho konania nepreukázal, že bola
splnená základná podmienka oslobodenia od dane a to, že tovar bol odoslaný alebo prepravený do
iného členského štátu, na že v dôsledku tejto prepravy fyzicky opustil územie členského štátu dodania

(Slovensko). Platiteľ dane musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené
tak ako ich deklaroval v daňovom priznaní alebo na predložených dokladoch.

81. Správny súd poukazuje aj na konštantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci

VandeHurkprotiHolandsku)aÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(napr.voveciachvedenýchpodsp.
zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06), podľa ktorých nie je potrebné, aby bola daná podrobná
odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení
rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku.

82. Žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne
uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový
stav, tento správne právne posúdil, rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol akými úvahami bol vedený
pri hodnotení vykonaných dôkazov. Nepochybil preto ani žalovaný, ak po vysporiadaní sa s odvolacími
námietkami žalobkyne rozhodnutie správcu dane potvrdil. Z uvedených dôvodov súd žalobu podľa §

190 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

83. O prerušení konania na návrh zo dňa 02.07.2020 správny súd rozhodol tak, že návrh na prerušenie
konania zamietol a poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-186/2020 z 30.09.2021, ako aj na
závery rozsudku NS SR sp. zn.: 5Sžfk/34/2018, ktorým bolo konanie o prejudiciálnej otázke ukončené.

84. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 S.s.p., podľa ktorých správny
súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalovanému prizná správny súd podľa
pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania

iba ak to možno spravodlivo požadovať. Zároveň rozhodol správny súd aj o nároku na priznanie trov
kasačného konania tak, že náhradu trov kasačného konania nepriznal vzhľadom k tomu, že aj napriek
zrušujúcemu rozsudku NSS SR žalobkyňa v konaní úspech nemala a preto rozhodol o ich nepriznaní
účastníkom konania.

85. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods.
2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 S.s.p.).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 S.s.p. uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
S.s.p. sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné

body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 S.s.p.).Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebohozastupuje,vysokoškolsképrávnickévzdelanieII.stupňa;
ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ S.s.p.; ak je žalovaným Centrum

právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 S.s.p.).