Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. apríl 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9CdoPr/12/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320205910
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1320205910.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne J. K., narodenej X. E. XXXX, trvale bytom Q.,
XXXXX D., D. č. XX, prechodne bytom I., K. č. XXXX/X, zastúpenej advokátskou kanceláriou Kinstellar,
s. r. o., Bratislava, Hviezdoslavovo nám. č. 13, IČO: 35 873 833, za ktorú konajú Mgr. Patrik Bolf,
Jason Mogg, Daniel Edward Torsher a Roman Oleksik, proti žalovanému EUROPERSONAL & FABRIKA
s. r. o., Bratislava, Jašíkova 2, IČO: 44 972 911, zastúpenému advokátskou kanceláriou JUDr. Julián

Lapšanský, advokátska kancelária, spol. s r. o., Bratislava, Zelinárska č. 8, IČO: 45 941 815, za
ktorú koná JUDr. Julián Lapšanský, o určenie, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo, event. o
neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Bratislava
III v súčasnosti Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B3-60Cpr/14/2020-103, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2023 sp. zn. 15CoPr/3/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ,,odvolací súd“) rozsudkom z 31. mája 2023 sp. zn. 15CoPr/3/2022,
rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 26. januára 2022 č. k. 60Cpr/14/2020-103 vo výroku II. zmenil
tak, že žalobu zamietol, vo výroku III. potvrdil a vo výroku IV. zmenil tak, že žiadna zo strán nemá na

náhradu trov konania právo. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.
1.1. Uviedol, že rozsudkom z 26. januára 2022, č. k. 60Cpr/14/2020-103, súd prvej inštancie zastavil
konanie o zaplatenie 371,10 eura s príslušenstvom (výrok I.), určil, že skončenie pracovného pomeru
založeného pracovnou zmluvou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 1. júna 2019 na základe
oznámenia žalovaného zo dňa 17. marca 2020 je neplatné (výrok II.), žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť žalobkyni sumu 4.140,36 eura brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
444,15 eura brutto od 21. apríla 2020 do zaplatenia, zo sumy 965,58 eura brutto od 21. mája 2020 do
zaplatenia, zo sumy 965,58 eura brutto od 21. júna 2020 do zaplatenia, zo sumy 965,58 eura brutto od
21. júla 2020 do zaplatenia, zo sumy 799,47 eura brutto od 21. augusta 2020 do zaplatenia, to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.) a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobkyňa
má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 91,77 % s tým, že o výške náhrady trov

konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením (výrok IV.).
1.2. Odvolací súd dospel k záver, že oznámením žalovaného zo 17. marca 2020 nedošlo ku skončeniu
pracovného pomeru žalobkyne so žalovaným, pretože pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú
do 25. júla 2020, v súlade s § 58 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého v prípade uzatvorenia
pracovného pomeru na dobu určitú je potrebné určiť dobu jeho trvania konkrétnym dátumom. Neobstojí
preto ani argumentácia žalovaného, že pracovný pomer žalobkyne skončil uplatnením rozväzovacej

podmienky v nadväznosti na oznámenie užívateľského zamestnávateľa a to aj s poukazom na § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorý priamo upravuje osobitný výpovedný dôvod agentúry dočasnéhozamestnávania v prípade skončenia dočasného pridelenia pred uplynutím dohodnutej doby pracovného
pomeru. Odvolací súd považoval za potrebné poukázať na to, že i keď Zákonník práce aplikáciu
rozväzovacích podmienok nevylučuje, nemožno nimi obchádzať kogentné ustanovenia, ktorými sú § 58

ods. 5, ako aj § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Na uvedenom základe preto súd prvej inštancie
aplikujúc § 39 Občianskeho zákonníka dospel k správnemu právnemu záveru o neplatnosti čl. III ods.
3.3 pracovnej zmluvy zo dňa 1. júna 2019.
1.3. S poukazom na ustanovenie § 77 Zákonníka práce, ktoré taxatívne vymedzuje spôsoby skončenia
pracovného pomeru, u ktorých je možné domáhať sa určenia jeho neplatnosti, bol odvolací súd názoru,

že oznámenie žalovaného zo dňa 17. marca 2020 nie je úkonom smerujúcim ku skončeniu pracovného
pomeru, ktorého neplatnosti by sa žalobkyňa mohla domáhať v zmysle uvedeného ustanovenia. V
prípade žaloby o určenie neplatnosti oznámenia žalovaného zo dňa 17. marca 2020 by išlo o žalobu o
určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), ktorej
sa možno domáhať, len ak to vyplýva z osobitného predpisu. Posudzujúc nárok žalobkyne ako nárok z
tituluprekážokvpráciuvedenápodmienkanebolasplnená.PretoodvolacísúdvýrokII.rozhodnutiasúdu

prvej inštancie, ktorým tento určil, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou
medzižalobkyňouažalovanýmzodňa1.júna2019nazákladeoznámeniažalovanéhozodňa17.marca
2020 je neplatné, zmenil a žalobu žalobkyne v tejto časti zamietol.
1.4. Odvolací súd uviedol, že podľa § 142 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnanec
nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení,

v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými
prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy
v sume jeho priemerného zárobku (1). Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé
poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného
zárobku (2). Ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa,

ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného
zárobku (3).
1.5. Pracovný pomer žalobkyne v prejednávanom prípade bol dohodnutý na dobu určitú do 25. júla 2020
(pričom pracovný pomer, vzhľadom na vyššie uvedené, do tohto dohodnutého dátumu aj trval), avšak
žalovaný po 17. marci 2020 už žalobkyni neprideľoval prácu a nevyplácal jej mzdu. V tejto súvislosti

odvolací súd konštatoval, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane
zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 18. marca 2020 do 25. júla 2020,
tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie. Žalobkyni za uvedené obdobie patrí náhrada mzdy vo
výške jej priemerného zárobku, ktorého výšku za použitia § 134 Zákonníka práce správne určil súd prvej
inštancie (ktorá výška nebola medzi stranami sporu ani sporná), pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu

stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti priznania úrokov z omeškania.
1.6. Odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania tak, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov konania právo, postupujúc podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2, § 256
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy
371,10 eura brutto s príslušenstvom, keď v tejto časti, rešpektujúc výpočet priemerného mesačného

zárobkuprezentovanýžalovaným,zobralažalobuspäť,nebolatakvtejtočastižalobyprocesneúspešná,
nebola procesne úspešná ani v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, žalovaný nebol
procesne úspešný v časti o zaplatenie sumy 4.140,36 eura brutto s príslušným úrokom z omeškania.
1.7. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 2 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, keď ani jedna zo strán nebola v odvolacom konaní plne procesne úspešná.

2. Proti výroku I. rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka“) podľa
ustanovenia § 432 ods. 1 CSP a teda, že znenie napádaného výroku spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci krajským súdom v časti výroku IV., v ktorom krajský súd rozhodol, že žiadna zo strán
nemá na náhradu trov konania právo. Dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol o zmene IV.

výroku okresného súdu v časti nepriznania nároku na náhradu trov konania, považovala dovolateľka za
nesprávne, pretože v žalobe uviedla žalobný petit primárny a eventuálny z dôvodu absencie ustálenej
rozhodovacej praxe súdov v predmete sporu. Dovolateľka preto v žalobe prezieravo predvídala oba
spôsoby, akými môže súd v jej prípade rozhodnúť, avšak z dôvodu, že sa s právnym názorom okresného
súdu, krajský súd nestotožnil, by mala byť potrestaná dovolateľka. Argumentáciu krajského súdu o

čiastočnom úspechu v spore, považovala za nelogickú. Napriek tomu, že dovolateľke bola krajským
súdom priznaná náhrada mzdy od žalovaného a skonštatovaná neoprávnenosť spôsobu, akým sa s ňou
žalovaný pokúsil ukončiť pracovný pomer, krajský súd v rozsudku celkom nepochopiteľne skonštatoval
len jej pomerný úspech v konaní a nepriznal jej náhradu trov konania. Náhrada trov konania by malareflektovať tradičný princíp sporového konania, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie
sporu na škodu. Pritom krajský súd napriek tomu, že implicitne uznal oprávnenie dovolateľky viesť spor ,
keď jej priznal právo na náhradu mzdy, celkom nepochopiteľne jej nepriznal aj právo na náhradu trov

konania od žalovaného. Náhrada trov konania by mala zároveň plniť aj tzv. quasi sankčnú funkciu (pri
aplikácii princípu procesnej zodpovednosti za zavinenie). Preto mal krajský súd prihliadnuť pred zmenou
výroku IV. rozsudku okresného súdu aj na to, že súdny spor by nikdy nebol vznikol, ak by žalovaný
svojvoľne neprestal prideľovať dovolateľke prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Pre vylúčenie pochybnosti
dovolateľka uviedla, že nenamieta rozhodnutie krajského súdu v ostatných častiach výroku I. rozsudku

a na základe vyššie uvedených skutočností navrhla dovolaciemu súdu, aby „ zrušil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 31.05.2023, sp. zn.15CoPr/3/2022 v rozsahu I. výroku a vrátil ho odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie, a zaviazal žalovaného na náhradu trov dovolacieho konania.“

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho navrhol ako neprípustné odmietnuť.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP),pozistení,žedovolaniepodalavstanovenejlehote(§427ods.1CSP)stranasporu,vneprospech
ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez
nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť ako
neprípustné. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je

uvedené v nasledovných bodoch.

5. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a 421 ods. 1 CSP.

6. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a

slobôd.

7. Dovolateľka (dovolací súd mal za to, vychádzajúc z textu dovolania) vyvodzovala prípustnosť
dovolania z nesprávneho právneho posúdenia, i keď neuviedla konkrétne ustanovenie § 421 ods. 1 CSP.
K tomu dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je v zmysle § 421 ods.

2 CSP vylúčená, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n), a
nakoľko v § 357 písm. m) CSP je uvedené uznesenie o nároku na náhradu trov konania, potom je v
zmysle § 421 ods. 2 CSP vylúčená prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách
konania (porovnaj napr. uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/71/2019, 7Cdo/276/2019, uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 56/2017, bod 27 a pod.).

8.Akmaladovolateľkazato,ženesprávnymposudzovanímnárokunatrovykonaniadošlonesprávnemu
a nelogickému záveru, dovolací súd sa môže len domýšľať, že ak by aj mala na mysli prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, i keď z obsahu toto nie je identifikovateľné, dovolací súd dáva do
pozornosti, že pokiaľ dovolateľka namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočívalo na

nesprávnych právnych záveroch, dovolací súd konštantne uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle
§ 420 písm. f) CSP nezakladá to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na
nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj judikáty R 54/2012
a R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

9. Na základe uvedeného najvyšší súd dovolanie žalobkyne ako procesne neprípustné odmietol podľa
§ 447 písm. c) CSP, bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou podaného dovolania.

10. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá CSP).

11. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.