Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. jún 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/66/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7914201062
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:7914201062.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX/XXX, XXX XX D. B. E., zastúpenej: CHOCHOĽÁK & ČESLA s.r.o., Krmanova 6, 040 01
Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 857 416, proti žalovanému: JUDr. Michal Brožina - súdny
exekútor, Stropkovská 633/3, 089 01 Svidník, IČO: 36 164 020, o zaplatenie sumy 13.226,44 eura s

prísl., o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č. k. SK- 5C/72/2014-215 zo dňa
26.07.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. SK-5C/72/2014-226 zo dňa 14.09.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje uznesenie v spojení s opravným uznesením.

II. Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením v spojení s opravným
uznesením nepriznal stranám sporu náhradu trov konania.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že dospel k záveru o existencii dôvodov hodných
osobitného zreteľa podľa § 257 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“).
Poukázal pritom na skutočnosť, že zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov nemá žiadne
ustanovenie o tom, ako má súdny exekútor postupovať v prípade, ak už získal finančné prostriedky od
povinného, a v tomto štádiu dôjde k zastaveniu exekúcie. Uvedená legislatívna „nedokonalosť“ nemôže
byť na škodu exekútora a to o to viac, že k zastaveniu exekúcie nedošlo zavinením exekútora. K
zastaveniu exekúcie došlo preto, lebo súd, ktorý rozhodoval o vydaní exekučného titulu, pochybil. Túto
chybu v námietkovom konaní neodstránil ani exekučný súd. Exekučný súd doposiaľ ešte právoplatne

nerozhodol ani o trovách exekúcie a o tom, kto ich bude platiť. V tomto exekučnom konaní len hotové
výdavky, ktoré žalovaný vynaložil zo svojho majetku predstavujú sumu 977,74 eura. V danom prípade
súd prvej inštancie poukázal na správanie žalobkyne, ktorá si riadne neplnila svoje záväzkovo právne
vzťahy, čo malo za následok, že pôvodný oprávnený bol nútený požiadať súd o vydanie exekučného
titulu. Ak by si žalobkyňa svoje záväzky plnila riadne, nemuselo dôjsť ani k predmetnému súdnemu
sporu.

3. V zákonom stanovenej lehote podala voči tomuto uzneseniu žalobkyňa odvolanie, v ktorom poukázala
na to, že z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 13.226,44 eura s
príslušenstvom na tom skutkovom základe, že nerozvrhnutý výťažok z dražby, tzn. sumu vo výške
13.226,44 eur po právoplatnom zastavení exekúcie žalovaný ako súdny exekútor zadržiaval v čase
podania žaloby u seba neoprávnene, a to napriek tomu, že bol povinný tento nerozvrhnutý výťažok

z dražby vydať žalobkyni. V rámci exekúcie nedošlo k rozvrhu výťažku a vzhľadom na právoplatné
zastavenie exekúcie bolo pokračovanie v exekúcii neprípustné. Platí, že ak nedošlo k právoplatnémurozvrhu výťažku dražby, za majiteľa peňažných prostriedkov získaných na dražbe sa považuje povinný
v exekučnom konaní. Podľa žalobkyne z dôvodu, že uvedené peňažné prostriedky žalovaný zadržiaval
neoprávnene, je zrejmé, že práve žalovaný bol pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Žalovaný

akosúdnyexekútornakoniecnerozvrhnutývýťažokzdražbyžalobkynivydal,avšakažpopodanížaloby.
Vzhľadom na uvedené je bez právneho významu posudzovať skutočnosti predchádzajúce zastaveniu
exekúcie. Pre rozhodnutie súdu o náhrade trov konania je podstatné a súd by mal prihliadať len na
to, že žalovaný napriek tomu, že bol povinný tak urobiť, nerozvrhnutý výťažok po zastavení exekúcie
žalobkyni nezaplatil a urobil tak až po podaní žaloby. Pokiaľ by žalovaný ako súdny exekútor svoju

povinnosť splnil a po zastavaní exekúcie nerozvrhnutý výťažok dražby vydal žalobkyni, tá by nebola
nútená uplatniť nárok na zaplatenie žalobou. Je teda zrejmé, že žaloba bola podaná dôvodne. Keďže
k zaplateniu istiny pohľadávky uplatnenej v tomto konaní došlo po podaní žaloby, žalobkyňa má za to,
že zastavenie konania zavinil žalovaný. Keďže zastavenie konania zavinil žalovaný, je daný dôvod,
aby konajúci súd v súlade s ust. § 256 ods. 1 CSP priznal náhradu trov konania žalobkyni. V zmysle
uvedenéhopretoajúvahysúduprvejinštancieotom,žežalovanémuakosúdnemuexekútorovivzniklipri

výkone exekúcie náklady, je potrebné považovať za irelevantné v kontexte na rozhodovanie o náhrade
trov konania v tomto spore. Samotný priebeh exekučného konania a ďalšie skutočnosti uvádzané
súdom prvej inštancie považovala žalobkyňa vo vzťahu k rozhodovania súdu o náhrade trov konania
za irelevantné.
Žalobkyňa taktiež namietala, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je vôbec zrejmé, na základe

čoho súd prvej inštancie vydal napadnuté uznesenie. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktorým súd
nepriznal strane sporu nárok na náhradu trov konania musí byť vždy možné jednoznačne zistiť, z
akých dôkazných prostriedkov čerpal súd svoje zistenia, na ktorých nakoniec ustálil záver, že daný
posudzovaný prípad spĺňa podmienky uvedené v § 257 CSP. Nerešpektovanie vyššie načrtnutých
požiadaviek zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu o nepriznaní trov súdneho konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zmenil uznesenie tak, že prizná
žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % alternatívne zruší uznesenie a vec
vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný trval na svojom vyjadrení, ktoré súdu prvej inštancie poslal dňa

14.06.2023.Prvotnoupríčinnousporujechovaniežalobkyne–neplneniesisvojichzáväzkov.Nazáklade
uvedeného navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

5. V odvolacej replike žalobkyňa zotrvala na svojich tvrdeniach, že dôvody vedenia a zastavenia
exekúcie vedenej žalovaným ako súdnym exekútorom proti žalobkyni ako povinnej pod sp.zn. EX 134/05

sú vo vzťahu k otázke náhrady trov konania nepodstatné. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza,
že prvotnou príčinou sporu je chovanie žalobkyne – neplnenie si svojich záväzkov, ak mal žalovaný
na mysli exekučné konanie, uvedené je irelevantné. Okrem toho, exekúcia bola zastavená v dôsledku
neprípustnosti exekúcie z dôvodu zrušenia exekučného titulu, tzn. ani z tohto dôvodu žalovaným
uvádzaná argumentácia neobstojí. Podľa žalobkyne je bez právneho významu posudzovať skutočnosti

predchádzajúce zastaveniu exekúcie. Pre rozhodnutie súdu o náhrade trov konania je podstatné a súdy
by mali prihliadať len na to, že žalovaný napriek tomu, že bol povinný tak urobiť, nerozvrhnutý výťažok
po zastavení exekúcie žalobkyni nezaplatil a urobil tak až po podaní žaloby. Je teda zrejmé, že žaloba
bola podaná dôvodne. Keďže zastavenie konania zavinil žalovaný, je daný dôvod, aby súd v súlade s
ust. § 256 ods. 1 CSP priznal náhradu trov konania žalobkyni.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 CSP
preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380
CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie správnosti a zákonnosti postupu a rozhodnutia
súdu prvej inštancie o náhrade trov konania.

8. Odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr.
Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).9. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala podanou žalobou voči
žalovanému zaplatenia peňažnej sumy 13.226,44 eura titulom neoprávnene zadržiavaných uvedených

peňažných prostriedkov v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 23Er/168/2002 na Okresnom súde
Trebišov. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 5C/72/2014-161 zo dňa 08.08.2022 zastavil konanie
na základe späťvzatia žaloby žalobkyňou. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému nepriznal
náhradu trov konania proti žalobkyni. Odvolací súd uznesením č.k. 22Co/7/2023, 22Co/8/2023 zo dňa
10.03.2023 zrušil uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 5C/72/2014-161 vo výroku o trovách konania

a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie uložil
povinnosť opätovne rozhodnúť o trovách konania s tým, že mal posúdiť, či v predmetnej veci existujú
skutočnosti, ktoré odôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP.

10. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa

11. Podľa ust. § 257 CSP, môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať

osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

12. Z Nálezu Ústavného súdu III. 98/2018 z 02.05.2018 vyplýva, že podľa § 257 CSP súd výnimočne
neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné
ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady

zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu
sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik
trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani
výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne.

13. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor
na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému
typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp.zn. III. ÚS 292/07 či sp.zn. I. ÚS 303/12),

ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.
ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá
jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1).

14. Aplikácia uvedeného ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže
spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie

dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným a sociálnym
pomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva
na súde a dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Pokiaľ súd dospeje k záveru,
že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je
na mieste aplikácia ustanovenia o trovách konania podľa § 257 CSP.

15. Odvolací súd preskúmal a opätovne zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru, že
súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní o trovách konania použil ust. § 257 CSP.
Zistený skutkový stav vyplývajúci z obsahu spisu totiž umožňuje právny záver o dôvodnosti aplikácie
výnimočného ustanovenia § 257 CSP z hľadiska existencie okolností, ktoré viedli k sporu medzi týmito

sporovými stranami.

16. Je nesporné, že žalovaný súdny exekútor uhradil výťažok dražby z exekučného konania
23Er/168/2002 až v priebehu konania po podaní žaloby, no nemožno s určitosťou povedať, že tietopeňažné prostriedky zadržiaval neoprávnene, v rozpore so zákonom. Súdny exekútor vykonával
v uvedenom exekučnom konaní svoju činnosť ako štátom určená a splnomocnená osoba, ktorá je
viazaná len Ústavou, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktorá koná na základe

a v medziach týchto predpisov. Exekučný poriadok účinný v čase predmetného exekučného konania
neupravoval zákonný postup, ako má postupovať súdny exekútor, keď mu exekučný súd neschváli
ním udelený príklep pri dražbe nehnuteľnosti a zároveň dôjde k zastaveniu exekúcie. Z uvedeného
vyplýva, že žalovaný ako súdny exekútor neporušil svoju právnu povinnosť, o čom svedčí aj právoplatné
uznesenieKrajskéhosúduvKošiciachč.k.15CoE/86/2016-298zodňa28.6.2016(č.l.121spisu),ktorým

krajský súd zrušil uznesenie Okresného súdu Trebišov č.k. 23Er/168/2005-242 zo dňa 21.01.2014
v spojení s uznesením č.k. 23Er/168/2005-270 zo dňa 09.03.2015 v I. výroku, ktorým súd prikázal
súdnemu exekútorovi JUDr. Michalovi Brožinovi poukázať povinnej nerozvrhnutý výťažok z dražby
nehnuteľnosti v sume 13.266,44 eur, a to s odôvodnením, že súd prvej inštancie postupoval nezákonne,
nakoľko jeho rozhodnutie nemá oporu v zákone. Zároveň k zastaveniu exekúcie vedenej pod sp.zn.
23Er/168/2005 nedošlo zavinením žalovaného súdneho exekútora, ale v dôsledku vedenia exekúcie

na základe nespôsobilého exekučného titulu - zmenkového platobného rozkazu, ktorý bol po jej začatí
zrušený súdom na návrh navrhovateľa ( č.l. 20 spisu).

17. Taktiež je možné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie o existencii dôvodu hodného
osobitného zreteľa spočívajúceho v tom, že žalobkyňa neplnením si svojich zmluvných povinností

zavinila vznik samotného exekučného konania vedeného pod sp. zn. 23Er/168/2005 voči nej ako
povinnej osobe a v konečnom dôsledku vznik tohto sporu o zaplatenie 13.226,44 eura s príslušenstvom.

18. Preto ak aj za situácie, že by žalovaný zavinil zastavenie predmetného konania a bol by v zmysle
ust. § 256 ods. 1 CSP povinný na úhradu trov konania žalobkyni, existujú tu dôvody hodné osobitného

zreteľa, pre ktoré je dôvodné aplikovať výnimočné ustanovenie § 257 CSP a žiadnej so strán nepriznať
náhradu prvoinštančného trov konania.

19. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne ohľadne namietanej nepreskúmateľnosti napádaného
uznesenia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že v danom prípade súd prvej inštancie v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a uviedol, čím žalobkyňa a
žalovaný argumentovali v konaní pred súdom prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom na
výzvu súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania a s tým súvisiacim posúdením
možnej existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Súd v odôvodnení svojho
rozsudku citoval právny predpis, ktorý aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoje právne

závery (§ 257 CSP). Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými
úvahami sa riadil, keď nepriznal stranám sporu náhradu trov prvoinštančného konania z dôvodu zistenia
dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Z uvedených

dôvodov neposúdil odvolací súd tuto odvolaciu námietku ako dôvodnú.

20. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v spojení
s opravným uznesením ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa 255 ods. 1 CSP, § 257 CSP a § 396 ods.
1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný síce bol v odvolacom
konaní úspešný a vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania, no skutočnosť, či dôjde k
aplikácii ust. § 257 závisí od úvahy súdu, a preto za tohto stavu by nebolo spravodlivé, aby dôsledky v
podobe povinnosti náhrady trov odvolacieho konania znášala len žalobkyňa.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).